Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Počúvala som rozprávať Sara, no cítila som opäť únavu, ktorá na mňa po chvíli padla. Pomaly som si preto ľahla na zem a položila hlavu na predné labky. Privrela som oči a nechávala sa uspávať jeho hlasom. Bola som skutočne veľmi dobrým spoločníkom, pretože som v poslednej dobe len upadala do spánku. Ešte predtým som si však zdĺhavo zívla, než som skutočne zavrela oči a zaspala. Pre tento raz sa mi nesnívali žiadne podivné sny. Dokonca by som povedala, že sa mi nesnívalo vôbec, ale vôbec nič. Asi to bolo tou únavou, kedy ani môj mozog už nedokázal nič vymyslieť. Minimálne nie natoľko dobré, aby som si to vedome pamätala. Tak či onak som nespala nejako bohvie ako dlho. Bola som už prespatá a toto bolo skôr spôsobene i tým, že som sa mierne nudila. Potrebovala som nejakú akciu u ktorej by som sa i voľajako zabavila. Napokon som som sa po nejakých pár hodinách prebrala. Netušila som, či Sar tiež upadol do spánku ako ja. Čo iné by však so mnou robil? Zastrihala som ušami a zdĺhavo si zívla. Všade panoval pokoj, čo bolo priam neobvyklé. Dokonca som ucítila Frekiho, ktorý sa musel odniekaľ vrátiť. Áno, páčilo sa mi to tu. Konečne to tu nejako žilo. Nie ako predtým u jazera. A tak som sa chopila strečingu, kedy som si ponaťahovala svoje starecké kosti. Bola som dobre stuhnutá. Chcelo by to už trošku i pohybu. Posadila som sa a dívala sa na zamrznuté jazero.

Zívla som si. Mala by som sa trochu začať hýbať. Inak mi stuhnú všetky kĺby v tele. "S tým s tebou súhlasím," pokračovala som a zavspomínala na srdcervúce príbehy, ktoré som od rôznych vlkov počula. "Mnoho príbehov, ktoré mi rozprávali vlci z ostrovov, mi prišli skôr ako rozprávky. Neverila som tomu, čo mi rozprávali o ich domovine. Ovládanie času? Vojny? Monštrá? Panebože, to predsa v realite neexistuje," riekla som na jeho slová a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Už si nevedeli, čo viac si vymýšľať. Očividne. "Preto nehovorím, že je tvoj príbeh zlý, ale nudný. A skôr ma zaráža, že si žiaden nevymýšľaš ako ostatní podľa mňa. Aby si zapadol, ale to ty očividne nechceš," pokračovala som ďalej a pomaly sa vyštverala na labky. Otriasla som sa a zívla si. Skutočne chcel byť iný ako iný? Zvláštne. Zatiaľ, čo som videla vlkov, robili všetko preto, aby sa prispôsobili. "Neviem čo je horšie. Žiť v realite alebo si tvoriť vlasný falošný život," zadumane som nad tým premýšľala. Toľká naivita, pravda. Ale niekomu to skutočne pomohlo premôcť svoju psychickú slabosť a pozdvihnúť ego. Oh, ego. To by zase mnoho vlkov potrebovalo znížiť.

Vážne. Dívala som sa na neho a počúvala ako rozpráva o svojom živote. Avšak nič z toho čo mi povedal mi neprišlo zazivne natoľko, aby som uznala, že jrho život nudný nebol. Povzdychla som si. Tento vlk bol neskutočne divný sám so sebou. Prečo táto svorka priťahovala takýchto podivinov? No nevadí. Musim pracovať s tým čo mám. A ja toho nemala veľa. Oblizla som si ňufák a zasvihala chvostom. Keď dorecnil prisla moja chvíľa! "Takže sa ti stávali lrn také normálne veci. A preto tvoj život nie je nudný. Toto je skutočne zaujímavá dedukcia počúvaj ma. Normálne by ma to ani nenapadlo," riekla som so značným sarkazmom v hlase. Bola to taká hovadina. No nevadí. Opýtal sa i mňa na môj príbeh.povzdychla som si."Ja si narozfiel od teba prizná m že môj život bol nudný. Až tu na sotrovoch začal dávať nejaky zmysel. Škoda len že teraz som väčšinu času pripútaná k tomuto lesu a nemôžem chodiť len tak skúmať ostrovy, priznala som sa a zamyslenr nad tým chvíľu dumala.

Povzdychla som si. Nemohla som sa prestať nad jeho životom usmievať. Bol tak vtipný. Celá tá jeho família bola divná. I zvyklosti ktoré mali. Zívla som si. "Tak to je škoda. Ako potom môžeš tvrdiť niečo takéto," riekla som na jeho slová a spýtavo nadvihla obočie. Chcela som sa dozvedieť o ňom viac a toto bola skvelá príležitosť! Aspon to som si myslela. "Asi všetko podstatné už o tebe viem, ale zaujímali by ma detaily. Nejaké zábavné príhody ktoré sa ti stali. I keď tvoj život mimo ostrovov vyzerá dosť nudne," povedala som napokon a bola zvedavá, čo mi porozpráva. Nejakú rozprávku na dobrú noc? Oh áno. To by bolo take typické. Možno by som u toho i zaspala. Snáď. Trochu spánku ešte nikdy nikoho mezabilo predsa. A čo mu na oplátku môžem povedať ja? Môj život bol tiež nudný. Obyčajný. Žiadna vyvrazdena rodina vi posadnutie démonom. Bola som skutočne nudným vlkom. A to ma asi robilo i originálnou v tomto chaose rôznych idiotov čo prebývali na ostrovoch.

Pozrela som sa na neho a zastrihala ušami. Bruh. "Nikoho k tomu ani prinútiť nechcem. Len by som rada vedela s kým ešte môžem počítať a s kým nie," povedala som na jeho slová a vydýchla si. Niektorí boli u mňa dosť veľké otázniky. Pretože nech sa dialo čo sa dialo, ukázali sa raz za rok a tvárili sa akoby nič. Oblizla som si ňufák a nadvihla spýtavo obočie. Pobavene som sa zasmiala. "Počúvaj, odkiaľ ty toho tak veľa vieš. A ešte takéto pikantnosti. Máš očividne veľa skúseností! Mal si mnoho nápadnic vo svojej domovine?" rypla som si do neho a pobavene sa uskrnula. Ja som ale na takéto reči nebola. Zívla som si a potriasla hlavou. Vo vzduchu som cítila cudzí pach, ale bolo očividne, že sa o vlčicu postaral Vino. Uznanlivo som sa usmiala. Bolo pekné vidieť, že i iný členovia riešia problémy za mňa. Konečne to vyzeralo ako poriadna svorka akú som si vždy predstavovsla a že by to mohlo konečne i reálne fungovať. Možno.

"Mám dosť rešpektu na to, aby ma nikto nechcel zahryznúť v spánku, to musíš uznať, že je vcelku úspech," riekla som na jeho slová a uškrnula sa. Stačilo mi veru málo na to, aby som bola spokojná sama so sebou. Teda, ja som bola dokonalá a všetko robila perfektne nie? Nie. Občas som o sebe skutočne pochybovala, len som to nechcela dávať najavo. V tomto momente som však bola v poriadku. Čas na depresie príde niekedy inokedy. Povzdychla som si. Bolo mi až prekvapivo dobre. Čo sa to so mnou robilo? "Veď práve. Ale zaujímalo by ma, kam sa podeli určití členovia, ktorých som už dlho nevidela ak vôbec za ten čas, čo som so svorkou. Bohvie, či vôbec s nimi môžem počítať ako s členmi, i keď sa hodlali s nami zostať i po rozpade. Hm, neviem. Dám im asi ešte nejaký čas, ale ak sa nevrátili doteraz, pochybujem o tom, že sa ešte niekedy vrátia," riekla som premýšľajúc nahlas a pozrela sa na Sara, ktorý sa hodlal nadhodiť ďalšiu polemizujúcu tému. Uškrnula som sa. "Netuším, ale určite sa to čoskoro dozvieme. Stačí, že tu budeme ležať. Zvesti sa šíria rýchlo. Ale... čo tipuješ ty?" otázala som sa ho a ponaťahovala si v lehu predné labky, ktoré som mala pekne stuhnuté, no odmietala som sa postaviť. Chcela som trochu oddychovať.

Uškrnula som sa. "Hovorím, je na mňa urazený a Freki je lenivý medveď, ktorý by najradšej celý deň jedol a spal," riekla som a zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Nebol tu dostatočne dlho prítomný, aby dokázal zmeniť svoj postoj. Chápala som. "Niekedy musíš druhých spoznať, aby si ich mohol hodnotiť a predpovedať ich reakcie a správania. Všetci sa nechovajú rovnako a to dobre vieš," pokračovala som ďalej a pozrela sa smerom k druhej strane jazera. Panoval tu taký pokoj. Až neprirodzene pokojný pokoj. Čakala som, že sa v dohľadnej dobe niečo určite pokazí. "Ako si i poznamenal, Zinek a určite i iní majú radi samotu alebo svoj biznis. Ako napríklad náš párik. Pochybujem, že by o to stáli. Dokážem sa s nimi stretnúť kde tu s každým každú chvíľu a medzi sebou sa tiež členi dosť stretávajú a bavia. Celkom to funguje. Každopádne, vo svorke furt niekto je, takže sa môžu pridať do debaty ak by mali záujem o väčšiu diskusiu," dodala som napokon a pokývala plecami. Nechcela som to hrotiť. Napokon, aspoň som mala pokoj i ja. Veľké besedy neboli pre mňa.

Počúvala som Sara, ktorý mal zakaždým tak veľké slová. Nechala som ho, aby si pekne poboostil svoje ego. NIekedy premýšľam, či si tie slová predom pripravuje alebo to dáva na počkanie, premýšľala som zatiaľ pomedzi jeho slová, ktoré mieril na svoje ospevovanie, akoby bol jediným schopným členom. "Uvidíme čo bude na jar, to tu už nejaký čas budeš. Možno by si sa mal zoznámiť i s ďalšími členami. S Vinom by si si možno i rozumel," začala som a pozrela sa na jazero. I keď sa zoznámili v dosť na houby chvíli, vlastne dvoch... Ale to nevadí. "Je na mňa stále ofučaný, ale to ho prejde. Inak vyzerá schopne, inak by som ho ani neprijala," dodala som nakoniec a zdĺhavo si zívla. Ach, ktovie kde teraz bol. Azda si šiel oddýchnuť konečne s Frekim. Potrebovali to obaja. A hlavne Freki. "Aj Freki újde, len ho nepúšťaj k takým divným hubám, čo majú divné účinky. Zinek je mrzút, teraz je tu i jeho sestra, ktorá vyzerá v pohode, ale... povie si čo si myslí, takže pozor," pokračovala som ďalej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Ešte tu niekde pobehuje okrem toho vĺčaťa aj ďalší vlci, ktorých nepoznáš, ale šak možno sa zoznámite a možno nie. O niektorých mám pochybnosti, že k nám ešte patria," dodala som napokon a zamyslela sa. Dalo by sa s niektorými rátať ešte ako s členmi? Možno... a možno ani nie.

Pozrela som sa smerom na Sara, ktorý sa pustil do rozprávania toho, kde by mohla sídliť potenciálna nová svorka, ktorá by mohla vzniknúť. Vypočula som si jeho slová, ktoré dávali rozum. “Ja som prešla i tie nové územia a nemyslím si, že by existovalo nejaké vhodné územie. Ale... ako hovoríš, nie každý takto rozmýšľa,“ povedala som mu na tie jeho slová. Najradšej by som sa teraz vydala na prieskum, ale to sa mi veľmi nechcelo. Nemohla som ani. Kto by sa postaral o územie? A už tu bola zima. Nemohla som len tak odísť do tramtárie. “Azda by som sa na jar i sama pustila do prieskumu, ak by som mala istotu, že to tu nepodpália a niekto nepríde o život,“ dodala som napokon a zašvihala nervózne chvostom. Povzdychla som si. Ale to sa nestane. Proste oni samostatní neboli.

Pomaly sme prešli k jazeru. Tento les som si zamilovala už keď som v ňom bola niekoľko ráz predtým. Tá atmosféra ihličnanov a miazgy bola veľmi príjemná. Spravila som niekoľko krokov k vode a sklonila hlavu k vodnej hladine. Začala som piť vodu. Bola som smädná. Neskutočne smädná. Povzdychla som si. Toto som potrebovala. Nemusela som jesť i niekoľko týždňov, ale voda... vodu som potrebovala denne. Keď som zdvihla hlavu, voda mi ešte kvapkala z papule dole. Napokon, otočila som sa smerom k Sarovi. "Hm, ale to čo si povedal predtým ma zaujalo," riekla som smerom k nemu a podišla bližšie. Sadla som si na zadok. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Vzhľadom na to, že predpokladáš vznik nových svoriek. Kde by si ich v krajine hľadal? Viem, že máš o rozlohe a územiách podobný prehľad ako ja," povedala som. Toto ma zaujímalo. Kde by bolo vôbec vhodné umiestniť svorku? Všetky dobré lokácie už boli zabraté a pokiaľ neboli hlúpi, isto by sa neusídlili pri nejakom jazere ako kedysi Shay.

Zastrihala som ušami a položila hlavu späť na zem. Prešla som si jazykom po tesákoch. Zišla by sa mi nejaká voda. Mali by sme sa pobrať k jazeru, kde som pôvodne i chcela ísť predtým, než som odpadla. "To máš síce pravdu, ale toto sa nedá prirovnať ani k tým tupcom," riekla som napokon. Skutočne som mala na Chaos svoj názor, i keď som videla, že v ich radách nie sú len zlí vlci. Povzdychla som si. Možno som si len naivne predstavovala, že na všetkom zlom je i niečo dobrého. A rovnako tak to fungovalo i s hlúposťou nie? Uškrnula som sa. "Neviem, či je to rozumné. Viem len o Zlatej, ktorá sa s nami spolčila, ale neprišli mi jej členovia ani alfa nejako... normálni. Tiež sa bezhlavo bili i keď nevedeli za čo," pokračovala som a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Zdĺhavo som si zívla. "medzičasom by sme sa mohli presunúť k jazeru. Cítim sa ako na púšti," povedala som smerom k Sarovi a začala sa pomaly stavať na laby. Otriasla som sa a pomaličky pokračovala vpred. Cítila som sa slabo, ale ono to prejde. Časom. "I z tých podľa teba slabých jedincov sa dokážu vykresať silní. Ja ani ty sme tiež neboli najsilnejší, keď sme sem prišli, no nie?" riekla som smerom k nemu a pokračovala ďalej do útrob lesného porastu. Povzdychla som si. Škoda len, že nechceli počúvať, ani sa učiť. Len kričať a tváriť sa múdro. Žiadna pokora ani chtíč... s takými žiakmi sa zle pracovalo. Veru.

Celkom som pochybovala, že by sa z ostrovov dalo dostať. Pokiaľ si myslel, že by to šlo preplávať, tak bol blázon, ktorý to očividne i vyskúšal. Pokrútila som nad tým len hlavou zo strany na stranu. Pobavene som sa uškrnula. "Tak vidíš, že je to pravda," zamumlala som s úškrnom. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Nuž, neviem o čom im išlo, pretože mám pocit, že im nešlo o nič," riekla som na začiatok a zamyslela sa nad tým, ako budem vlastne pokračovať. Povzdychla som si, bolo ťažké pokračovať ďalej. "Nechceli ani územie, ani zajatcov, ani schopnosti, ani vedomosti. Netuším preto, o čo im išlo. Asi sa len nudili alebo sú dementnejší, než sa zdá," dodala som napokon a zasmiala sa. To by ich tak vystihovalo. Pravda. Zívla som si. Bola som unavená. Ako dobre, že sme mali taký pokoj. Zatiaľ. "Odkedy sa to celé zvrhlo, neviem, či vôbec chcem nejako toto miesto nazývať. Nechcem pútať príliš pozornosť. Asi chápeš prečo. A i napriek tomu vĺča prišlo o chvost," zamumlala som. Obávala som sa toho, že to boli práve Chaosania. Ktovie, kde však bola pravda. Povzdychla som si. Bolo to ťažké.

"Čím dlhšie tu som, tým viac si na nich zvykám. Vzhľadom na fakt, že z ostrovov cesta nie a ak by som sa musela každý deň rozčuľovať, asi by ma porazilo," odvetila som pomaly na jeho poznámku. Pravda, veď on tu ani moc nežil, keď sa neustále strácal mimo. Samozrejme, že si ešte nemal ako na nich zvyknúť. Bola som však oveľa radšej, keď som našla niekoho medzi nimi, kto by bol normálnejší. "Nie som si tak úplne istá," začala som opatrne a musela si premyslieť, čo mu vlastne poviem ďalej. Bolo to komplikované téma, keďže to, čo som vedela, v skutočnosti nijak dobre nefungovalo. "Podľa slov, ktoré som sa dopočula. Malo by to byť spoločenstvo, niečo ako bratrstvo, ktoré nasleduje niekoľko prostých pravidiel a hlavne o rovnosti medzi nimi. No, keď sa to tak vezme, v realite mi tí vlci neprídu silní, múdri, ani jednotní. Mám pocit, že je to len banda slabých, labilných a emočne slabých jedincov, ktorí sa nevedia ovládať a nemajú žiadne lepšie plány do budúcnosti," odpovedala som mu napokon a zasmiala sa. Hlavne, ako som mohla vidieť počas vojny, samozrejme. Zívla som si. Furt som bola unavená. Asi by som sa v tejto chvíli hodila viac na mačku, než na vlka. Najradšej by som prespala tak tri týždne v kuse. "No tak to dúfam, pretože väčšina členov má túlavé labky alebo podrezané jazyky, či o koliesko menej. Takže budem rada za spoločnosť," pobavene som povedala a zastrihala ušami. Ktovie, kde bol Vino. Rada by som vedela, ako na tom je a či jeho ego už prežralo tú udalosť, ktorá sa medzi nami udiala.

Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Dokonca i kardinál sa ku mne vrátil po tom, čo si pospal v neďalekom strome, keď som odpadla. Pozrela som sa na neho, keď predo mnou poskakoval, akoby ma kontroloval, či som v poriadku. Napokon vzlietol a sadol si na môj chrbát. "Si až moc kritický. S takouto sa budeš sťažovať na každého na tomto ostrove. Veru, toľko idiotov som nikde nevidela po kope, pravda," riekla som pobavene. "Hlavne tí, ktorí sa prezývajú Chaos. No, prosím pekne, to je kategória sama o sebe," dodala som k tomuto a zaškerila sa. Ale i napriek tomu som poznala niektorých, ktorí stáli za to, aby som im nehovorila, akí sú neschopní, pravda. "Škoda len, že tých normálnych je tu pomenej. Je to ťažké ich nájsť, no keď sa ti to podarí, prosím dotiahni ich sem," riekla som smerom k nemu a zasmiala sa. Spomenula som si u toho na Azraela. Mladého vlka z Chaosu. Ktovie, kde skončil a ako skončil. Avšak vedela som jedno. On medzi Chaosanov skutočne podľa mňa nepatril.

Počúvala som názor Sara, pretože som vedela, že i keď mi lezie na nervy, má vo veľa veciach pravdu a zhodneme sa na názore. Avšak, stále som si nebola tak úplne istá, či tieto jeho slová mám prijať ako fakt alebo s nimi úplne nesúhlasím. Predsa len tu bolo toľko faktorov, ktoré by som mala zvážiť. Bolo mi jedno, či tie vĺčatá prežijú alebo nie. Slabí jedinci by prežiť nemali, no hlodala ma myšlienka, že by sa skutočne z nich stali labilné tvory, ktoré by mohli mať zlý dopad na Daén v budúcne. "Hm, musím nad tým ešte porozmýšľať. Avšak, som zvedavá, ako si to vydiskutujú oni dvaja," riekla som a kývla smerom, kde zmizli oni. Napokon, nechcela som ich teraz riešiť. To si vyžadovalo až príliš mnoho mozgových buniek, ktoré teraz u mňa spali ešte. "V našej svorke odkiaľ pochádzam sme sigmy ani nemali, kým nešlo o vĺčatá. Pokiaľ nebude aspoň deltou alebo gammou, skutočne nemá prečo sa povyššovať," zasmiala som sa pobavene a pozrela sa na Sara. "Niektorým stačí ale už i funkcia a sú príliš hrdí. Neber si to moc osobne," dodala som napokon a zašvihala chvostom. Privrela som oči a nadvihla spýtavo obočie. "Že ty jej ho závidíš?" zatiahla som rýpavú poznámku a uprene sa na neho pozerala, očakávajúc odpoveď na moju otázku s pobaveným úškrnom.