Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Poposunula som hlavu na zemi viac smerom k nemu, aby som z dola na neho pozrela. Môj pohľad hovoril za všetko. Určite veľmi rýchlo pochopil, že by mal pokračovať v rozprávaní bez týchto hlúpych komentárov. "Sľubujem ti, že tentoraz ma nevypne, tak... hovor," vyzvala som ho napokon, keď som zašomrala tieto slová pomedzi tesáky. Ako som mala hlavu na zemi tak sa mi vcelku zle artikulovalo. Napokon, Sar sa rozhovoril a ja som ho nechala rozprávať. Mohla som si jednoduchšie vziať jeho myšlienky, ale ignorovala som ich. Chcela som to počuť, nie vidieť. Hlava ma ešte furt bolela a tak som tú mágiu nechcela príliš pokúšať. Kým sa poriadne nevyspím. Keď spomenul tých dvoch, razom som si na nich matne spomenula, no viac mi nevyšlo na um. Musela som byť poriadne mimo. "Hm, ľutujem toho vlka," riekla som ak konečne zdvihla hlavu, aby som si zívla. Bola to taká talianska domácnosť. Síce som si tie nadávky nepamätala, ale isto to bolo podobné drama ako minule. "Očividne si myslia, že vĺčatá zlepia rozlámané kúsky, ktoré sú medzi nimi," pokračovala som, keď som konečne pochopila, čo vlastne po mne chceli. Ako inak? Že som sa čudovala, že chceli len niečo, aby zase zmizli. Ani sa nezdržia, ani sa neopýtajú ako sa máme. Povzdychla som si. "Bohužiaľ tak to nefunguje. Videla som to už raz v živote. Nie je to nič dobré pre mladé, keď sa ich rodičia budú neustále naťahovať," dodala som napokon a sledovala miesto, odkiaľ ku mne vanul ich pach. "Nuž, musia si to najskôr urovnať oni a zrovnať v hlavách, čo vlastne chcú. Starí sú na to dosť. Ja sa len obávam, že svorka nebude schopná sa túto zimu o ich vĺčatá starať. Ktovie, či by súhlasili pod podmienkou, že si za ne zodpovedajú sami a ak to nezvládnu, tak proste... umrú," dodala som ďalej, keď som nahlas premýšľala. Toto riešenie bola jediná možnosť, ktorú som mala v tomto smere, ak by sa náhodou konečne umúdrili a polepšili medzi sebou. Mali sme plno nových členov, zranené vĺča... ako sme chceli sa starať o ďalších neviem koľko? "Nebrala by som to ako povýšenie, Sar. Skôr ako miesto, ktoré by si mal zaslúžiť každý dlhodobejší člen. Predsa len tu boli predtým, počas vojny a aj po nej," odpovedala som mu na otázku a ostávala ležať. Bolo to vcelku príjemné konečne len tak polehávať a oddychovať a nič nerobiť.

Okrem toho posledného sna sa mi snívalo niekoľko prapodivných hlúpostí, ktoré som nedokázala opísať. Ale naberala som pocit, že každým snom boli sny divnejšie a divnejšie. Napokon, keď sa mi opäť vyjavil obraz Sara a vĺčat, trhlo mnou. Otvorila som oči a zamrkala. Padlo mi do nich denné svetlo. Telo ma stále bolelo a v hlave mi nepekne hučalo. Bola som stále ešte vyčerpaná a tento výpadok nebol skutočne plnohodnotný odpočinok. Zastrihala som uškami a po chvíli začala vnímať i prítomnosť niekoho iného, než som bola ja. Nemala som však energiu na to, aby som zdvihla hlavu zo zeme. Nepanikárila som. Vedela som presne, kde som a to, že sa nachádzam vo svorke. Preto som mohla spokojne ostať ležať. Čoskoro začal pracovať i môj čuch, ktorý rozoznal Sara. Mlčala som. Potrebovala som si utriediť myšlienky. Tie moje od tých cudzích, ktoré som mala opäť silu potlačiť na únosnú frekvenciu na pozadí. Teraz som musela začať premýšľať, čo sa vlastne stalo, no mala som v hlave nepekný zmätok a tmu. "Čo som premeškala?" opýtala som sa po chvíli, stále držiac hlavu na zemi. Bola som unavená. Odmietala som robiť viac pohybov, než bolo nutných.

Očividne každý prehliadal fakt, ako veľmi mimo som bola. Pretože sa pustili do seba Sar a Solfatara, čo som mohla ešte vnímať. Šum vlastnej krvi mi v ušiach narastal, až som pocítila skutočnú ťažobu v hlave i na hrudi. Bolo mi zle, bola som vyčerpaná a všetky tie hlasy, ktoré sa mi krútili v mysli ma väčšmi a väčšmi vyčerpávali. Bolesť prerástla v bodavé výboje, ktoré mi rezonovali v boku lebky. Stisla som čelusti a končatiny sa mi začali od vypätia triasť. Nebola som na tom dobre a nikto si to očividne nevšímal. Od močiarov som na tom nebola dobre a hneď na to som musela riešiť zásoby na zimu, záchranu Frekiho a Socoro, u ktorej som okrem fyzickej únavy vyčerpala i magickú energiu. Bola som aktívna až príliš dlho a nikdy mi nebolo dopriate oddychu. Precenila som sa. Myslela som si, že som silnejšia, ale to je lož. Musela som si priznať, že som sa uštvala na pokraj smrti. V tom som pocítila nutkanie začať kašľať. Na hornatý terén lesnej pôdy dopadlo niekoľko kvapiek krvi, ktoré sa mi vydrali z hrdla. Pomaly som sa zviezla po boku Sara k zemi. Potrebovala som... pauzu. Aspoň na chvíľu. Vzhľadom na to, že som bola tak arogantná, že som preceňovala svoje schopnosti, telo si svoju daň vybralo. Mozog musel dať telu ochranný tvrdý "shut down" systému, aby ma ochránil pred úplným kolapsom organizmu. Upadla som do spánku, ktorý som tak veľmi potrebovala, aby som mohla vôbec normálne premýšľať.
Sen, ktorý sa mi sníval bol prapodivný. Prebudila som sa na lesnej lučine neďaleko veľkého vodopádu. Pohľadom z prvej osoby som prešla po lúke. Zažmurkala som, keď sa ku mne rozbehla trojica vĺčat. Zastrihala som ušami a zaspätkovala, pretože sa ku mne hrnuli, akoby som bola ich matka. Lenže v momente, kedy sa mi pobrali k bruchu, pocítila som, že je niečo zle. Vyskočila som na labky a sledovala zmätené pohľady vĺčat. V tom som začula hlas. Prudko som sa otočila a videla Sara, ktorý mi rozprával, že či som mala zlý sen. Vĺčatá sa rozbehli smerom k nemu so slovami "papa". Zhrozene a zmätene zároveň som sa pozerala jeho smerom. Papa? Až po chvíli mi došlo, že ja budem očividne mama. V hrdle mi navrela veľká hrča a začala som panikári´t. Nikdy v živote som necítila takú silnú úzkosť, ako teraz. Panikárila som. Rozbehla som sa preč medzi stromy, ignorujúc volanie vĺčat a Sara. Bežala som len čo mi laby stačili, aby som sa z tohto utrpenia vykúpila. Panebože, veď to nemohla byť pravda. A ešte s takým idiotom! Skľúčene som zaskučala zo spánku a pár ráz mi trhlo labkou. Bolo očividné, že sa mi nesníva nič pekné. Tá únava sa na mne podpísala všetkými možnými smermi.

Hodila som pohľadom po Sarovi. To nemohol myslieť vážne. "Hm, vážne? Ja som ti už chcela navrhnúť, aby sme sa prebehli až do ľadovej časti ostrovov na rozlámané kry!" riekla som s trpkým sarkazmom v hlase a pretočila oči v stĺp. Nemala som náladu na takéto hry. Vlastne som nemala náladu už na nič. Lenže som medzi tými myšlienkami a pachmi zachytila tie, ktoré ku mne privial vietor. Zastavila som skôr, než sa ozvala. Pozrela som sa na Sara a pomaly sa otočila. Keď nás dobehla a vyriekla nič nehovoriacu vetu, pomaly som sa posadila a bokom sa oprela o Sarove telo, pretože sa mi zatočila hlava. Prečo tie mágie sú také život sajúce, pomyslela som si rozčúlene. To vôbec potom nebolo k ničomu dobré. Aby som sa ja musela zakaždým používaním ísť nažrať, napiť alebo vyspať... veď to robili vĺčatá po každej hre. Oblizla som si suchý ňufák. Skutočne som bola i smädná, no na mojej ceste k slasti z požitia tejto čírej tekutiny, mi do cesty padla prekážka. Na území bolo príliš vlkov a ja bola príliš unavená, preto sa mi jej myšlienky len bili s tými ostatnými. Hlavne mojimi a Sarovými, keďže bol najbližšie. Bruh, povzdychla som si, no na vonok som nedala nič poznať. Okrem takmer smrteľného vyčerpania, ktoré by si všimol i slepý. Na jej ďakovanie som len kývla hlavou. "Čo sa chceš opýtať?" prešla som rovno k veci a zaprela sa o Sara trochu viac. Pomáhalo mi to sa tu úplne nezložiť. Síce to bol idiot, ale aspoň vedel poslúžiť. Možno to za mňa i vyrieši. Myslel dosť podobne. Len keby nemal úchylku zmiznúť niekam do tramtárie na celé ročné obdobia. Vlci.

//všetci ste sa pekne zapojili i do diania svorky a napísali i voacero postikov, čo chválim :* preto dostaneme maximá, čo platia pre vaše postavenie!
Solf - 15 kšm a 2% vytrvalosť (po toľkom dobrodružstve cením, že ešte stojí!)
Freki - 15 kšm a 1% do vytrvalosti (toľko pohybu urobil!)
Víno - 15 kšm a 1% do sily (dosť sa nadrel pri love joj)

Itemy do lektvarov vám nahodím až budem mať chvíľu u počítaču :v

//Akcie sa zúčastnili len dvaja členovia. *škaredo zazerá po všetkých ostatných, ktorých tu nie je málo* Preto gratulujem Socoro a Vinovi, že sa môžu tešiť za lesklé kamienky, ktoré sa im prikotúľajú do kasy! A to presne 20 kamienkov a 1 motivačný rubín za to, že sa zúčastnili :> a hlavne Vino, ktorý sa účastní každej jednej od prijatia! :D

ZAPSÁNO

/: úkryt

Pomaly sme kráčali von u úkrytu. "Neviem ako veľmi si sa prechádzal po tomto území, ale je tu množstvo vodných tokov. Uprostred lesu sa nachádza i rozľahlé jazero," povedala som mu na jeho slová. Nemala som v pláne opúšťať svorku na pekne dlhú dobu. Otriasla som sa, pokračujúc ďalej, až som sa zastavila u Frekiho a Vina. Boli takmer s korisťou u úkrytu. To už predsa zvládnu. "Oddýchnite si... O Socoro sa stará Zinek. Kayseri niekto napadol a odhryzol jej chvost. Dorya a Solfatara sa o ňu postarali. Ja idem so Sarom k jazeru ak chcete, prídite za nami," povedala som smerom k nim dvom a pokračovala lesom ďalej. Nehovorila som nič. Užívala som si prechádzky rovnako ako kardinál, ktorý poletoval okolo nás. Pousmiala som sa. Niekedy som si priala mať tiež krídla. Povzdychla dom si. Bože, ako by som najradšej niekde vylihovala na slnku a spala. Spánok by sa mi skutočne zišiel, ale musím ešte vydržať. Veď ja to zvládnem. Keď tak niekde omdliem no bože.

Zastrihala som ušami a povzdychla si. Nechala som väčšinu konverzácie umrieť, nevracala som sa k nej. Bolo to predsa len úplne zbytočne. Bože, prečo sa vlastne vracal. Teraz mi tu ide strpčovať život i on svojim lacným humorom, pomyslela som si vcelku podráždene. Štval ma hlavne preto, že jeho vtipy ma skutočne pobavili a to bolo na tom to najhoršie. Ja sa nechcela baviť na jeho vtipoch! Nechcela som nič z toho. Zafučala som a zdĺhavo si zívla. Panebože ak tu budem o sekundu dlhšie asi skutočne zaspím. "Škoda, že voda je jediný element, ktorý som sa nenaučila ovládať," skonštatovala som a pomaly sa začala zbierať na rovné labky. Otriasla som sa a pozrela sa na vlkov okolo. "Zdá sa, že to tu zvládnu. Potrebujem sa prejsť. Poď, ukážem ti jazero," povedala som smerom k nemu a ani sa ho nepýtala, či sa mu chce niekam ísť. Nebolo potreba. On predsa za mnou pôjde. A tak som sa mlcky vydala ku vchodu a pokračovala tunelom až k trhline, ktorá viedla do lesa.

//Les

Pozrela som sa na Sara a v očiach mi zablysli iskričky škodoradosti. "Nuž... ocitli sme sa v močiaroch, kde boli podivní vlci, ktorí údajne prišli z iného sveta a snažili sa nám ukradnúť mágie," začala som a musela sa zamračiť, ako som sa úmorne snažila si vspomenúť. "Moje spomienky sú zahmlené, akoby ich niekto vymazal. Každopádne z jeho slov sme putovali ďalej a dostali sa do podivného portálu. Zmizla som, on tam ostal sám a keď sa dostali do tábora tých cudzincov, strhol sa boj, ktorý nakoniec ukončila obrovská vlna, ktorá ich zmietla," dorozprávala som celú historku tak, ako som si pamätala zo slov Vina, ktorý mi to všetko rozprával. "Každopádne po návrate mi vykričal, že skoro umrel a ja tam nebola. Očividne ho moje slová o tom, že ale však nakoniec to prežil, ho celkom rozpálili. Štekal po mne ako také roztomilé vĺča!" vyriekla som Sarovi a začala sa smiať. Bola to skutočne vtipná podívana. Bola by ho však škoda, ak by umrel, čo je len pravda, pomyslela som si napokon a pozrela sa ku vchodu do úkrytu. Čo im tak dlho trvalo? Zastrihala som ušami a svoju pozornosť stočila späť k Sarovi. "Veľmi silno si sa musel udrieť do hlavy. Znieš ako presladený med," odvetila som potriasla hlavou, čím som odplašila kardinála, ktorý si sadol na machom obrastené kamene neďaleko. "No tak hádam ťa zase tá vlna neodplaví znova, pobrežie susedí hneď s južnou stranou lesa," uškrnula som sa a oprela sa bokom tela o kmeň stromu. Ach, ako mi len chýbalo to nič nerobenie u jazera. Takto tu bolo príliš veľa vlkov a starostí. Čo sa však dalo robiť. Niekto sa o tú bandu idiotov, ktorí sa prizabíjali, musel niekto postarať.

Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Tá jeho poznámka mala očividne vyznieť vtipne. Rozumiem. Privrela som zraky a sledovala jeho tvár i telo, keď rozprával. Ako dlho som ho vlastne nevidela? A i tak mi prišla jeho prítomnosť normálna, priam bežná. Zafunela som. "Našla som vĺča, odišla som na lov, vĺča mali strážiť iní, ale čo sa presne stalo, to netuším. Keď sme sa vrátili z lovu, bolo už bez chvosta," riekla som a zdĺhavo si zívla. Potriasla som hlavou. Fakt som bola vyčerpaná. Panebože, ak neprestanem zívať, asi sa odstrelím. Je to tak nedôstojné. "Myslím si, že aj hej. Síce si nie som istá tak úplne ich lojalitou... ale mám dojem, že zatiaľ som im nedala dôvod ani na to, aby o mne pochybovali, až na Vina," odpovedala som na jeho otázku a uškrnula sa. Samozrejme, Vino bol stále ublížený a potreboval pohladkať po hlavičke a dať teplý čajíček. "Hm, to ešte uvidíme. Asi bude rozumné použiť ultimátum, aké som dala tej polomŕtvej čo leží tam," riekla som a bradou kývla ku Socoro, ktorú ošetroval Zinek. "Na jar sa ťa znova opýtam a uvidíme, či tu ešte stále budeš," dodala som a pozorne sa na neho zadívala. Oblizla som si ňufák. Však on zase niekam zmizne určite. Jedného pekného dňa. Ako i minule.

Zívla som si a začala si jazykom čistiť labky. "Nikto," odpovedala som mu spočiatku mierne chaoticky, pretože ako by to inak bolo možné, že sa tu zjavilo vĺča? Pravda. "Popravde som ju našla na pobreží lesa. Podľa všetkého sa dostala na ostrovy ako my. Rozhodla som sa ju tu nechať žiť, kým sa tu neobjaví jej rodina, ale o tomto závere pochybujem," dodala som ku svojej odpovedi a povzdychla si. Bolo to ťažké, veď už prišla o svoj chvost. Táto svorka bola skutočne veľmi dobrá v obrane, to som musela uznať. Pobavene som sa uškrnula. Aspoň nám sem neliezli chaosania. Niečo pozitívne na tom predsa len bolo. "V tom zmätku je určitá harmónia. Všetko sa vyriešilo, nikto neumrel, okrem tej lani a chvostu. Je ho celkom škoda, pravda," skonštatovala som a pozrela sa na Sara. "Možno ťa ešte niekto spacifikuje, predsa len otravuješ ich alfu. Čo ak by si ma chcel zadrhnúť?" dodala som a pohliadla mu do očí. Mohlo mu prepnúť v hlave? Pochybujem. Avšak, všetko bolo pravdepodobné! Veru, už som sa dlho s nikým nebila. Taký cvičný súboj by sa mi zišiel. I keď potom by ho asi skutočne niekto spacifikoval, keby nevedel o našej dohode na súboj. Bolo by to aspoň vtipné. "Hm, záleží. Zase zmizneš od jari do jesene? A potom aj do zimy? Alebo zmizneš i na zimu do jari? Toľko možností!" vyhŕkla som a pozrela sa na kardinála, ktorý sa zniesol z vetvy stromu a pristál mi na chrbte. Práve sa zobudil, preto sa otriasol a našuchoril. Následne si začal upratovať svoje pierka.

Pozrela som sa opäť na neho a musela sa pobavene uškrnúť. "To je od teba milé a máš pravdu, mala by som si s nimi prehovoriť. Jednému vĺčaťu totiž niekto odhryzol chvost. Nevieš niečo o tom?" opýtala som sa ho a nadvihla obočie. Zaujímalo ma, čo mi na to odpovie. On sám však nevyzeral, že by bol niečoho takého schopný. I keď čo ja viem, čo sa mu v hlave porobilo po tom, ako padol z toho útesu. Očividne dva krát! "Znieš strašne zúfalo, Sar, uvedomuješ si to?" reagovala som na jeho slová so smiechom. Normálne ma ten jeho dojímavý preslov prebudil. zastrihala som ušami a pohliadla sa po ostatných členoch svorky. "Vzhľadom na okolnosti to znie hrozne. Mohol si cestou do jaskyne pomôcť tým dvom, ktorí sa snažia dotiahnuť sem ulovenú jelenicu," riekla som napokon, i keď som im verila, že to určite zvládnu. Zívla som si. "O čom si sa prišiel porozprávať tentoraz? Keď už mám tú chvíľu času voľna," pokračovala som ďalšou otázkou, aby som ho vyzvala k hovorenému slovu. A hlavne, keď si ma už vyrušil z polospánku, pomyslela som si a nechala ho, aby sa ujal slova tentoraz on. Bola som vyčerpaná na to, aby som vymýšľala nejakú veľmi hlbokú tému, ktorá by potešila jeho mozgové záviny. Úprimne som mala toho až dostatočne dosť na ďalšie dni. Mala som sa v pláne len poflakovať, pravda.

Takmer som už odpadla do spánku. A asi by sa tak i stalo. Dokonca i kardinál sa zložil v korune stromu. V úkryte panovalo pokojné ticho. I napriek krvi, ktorej železitý zápach bol cítiť i napriek tomu, že im zranenia ošetrili. Zafunela som a otvorila zelené zraky, keď mi do ňufáku prišiel i iný pach. To snáď nemyslí vážne? Zdvihla som zrak a pohľad upriamila na vchod do úkrytu. Vedela som, že príde priamo za mnou. Čo by tu iné robil? S členami sa príliš nepoznal. Privrela som však opäť oči. Trvalo mu to. Nebol tak sprostý, vchod by našiel i keď bol dobre ukrytý. Niekedy bol chytrejší viac než ja, čo som však nikdy nahlas nepriznala. Napokon, začula som i jeho hlas, keď sa konečne tá jeho vychrtlá existencia priblížila. Čudovala som sa, že ho nikto nestrhol k zemi. Pravda, Dorya ho poznala, možno i tí dvaja? Museli ho už vidieť. Napokon... "Vidím, že druhý pád z útesu si prežil a vrátil si sa rýchlejšie, než som čakala," zamumlala som smerom k nemu a pomaly sa zviezla k zemi. Zdĺhavo som si zívla a pozrela sa na neho. "Čo ťa sem vedie?" opýtala som sa ho napriamo a potriasla hlavou.

//daén

Pomaly som prešla chodbou a zamierila k jazierku, kde som Socoro nechala padnú do machom obrastenej pôdy. Pozrela som sa na Zinka, ktorý vyzeral, že vie, čo robí. Smrteľné zranenia fénix podchytil, už to musela len v pokoji vyležať. Až sa preberie voda, ktorá bola hneď vedľa nej, jej príde určite vhod. Medzitým som svoj zrak stočila k vlčiciam, ktoré preniesli Kayseri do jaskyne a zdalo sa, že ju ukladali ku spánku. Pohľadom som si ju prešla. Zranenie na chvoste mala ošetrené, potrebovala si tiež len odpočinúť. Vzhľadom na to, že dôvod jej zranenia nebol dôležitý, pohľadom som prešla na Doryu a Solfataru. Otočila som sa na Zinka a potichu preniesla, akoby som nechcela, aby sa Socoro vzbudila kvôli môjmu hlasu: "Bude sa to hojiť dlho, ale prežije to. Ďakujem ti za tvoju ochotu voči svorke. Vidím, že ťa môžem považovať za vernejšieho člena, Caelum." Neodolala som a opäť zatiahla jeho pravé meno, ktoré som začula od Socoro. Napokon, musel pochopiť, čo som svojimi slovami myslela. Spravila som niekoľko krokov, prechádzajúc k miestu, kde sa nachádzali vlčice. Pozrela som sa na Kayseri i z blízka. "Ďakujem vám, že ste sa o ňu postarali. A som rada, že si s nami ostala," riekla som smerom k Doryi. "Bolo by fér, ak by som i vás mohla považovať za vernejších členov svorky. Môžeš to odkázať i svojmu partnerovi," povedala som k obom a mrkla na Solf. Bola som unavená z toho všetkého, čo sa udialo. Čoskoro do úkrytu dotiahnu i jelenicu a budeme ju musieť schovať do miestnosti s hubami. Oh bože, dúfam, že nikto nebude taký idiot ako Freki, aby ich ochutnal. Napokon, rozišla som sa ku stromu, ktorý rástol na menšom ostrove v jazierku. Bola som unavená a potrebovala som si trochu oddýchnuť. Opäť som zakopla o kameň. Tá mágia ma vyčerpala. Sadla som si k jeho kmeňu a oprela sa o jeho kôru bokom. Aspoň na chvíľu som potrebovala privrieť oči.

//sokolí zrak cez les

Pomaly som pokračovala ďalej lesom. Sledovala som Socoro a Zinka, ktorý korigoval jej pohyb. Vnímala som prítomnosť viacerých vlkov, dokonca i Freki a Vino to zvládli do lesa tiež. Potriasla som hlavou. Najväčšmi ma však znepokojovali poletujúce myšlienky a pach krvi, ktorý sa niesol lesom a nepatril Socoro ani lani. Bože, chvíľu tu nie som a už sa každý prizabíja, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Pokračovala som lesom ďalej. Cítila som ako mi slabnú svaly a pred očami sa mi i zahmlievalo. Zabručela som a zastrihala ušami, aby som pohliadla dopredu. Neboli sme od úkrytu už ďaleko, ale terén hory nebol tak úplne najlepší. Po čase sa mi začali podlamovať i labky/zakopávala som. Nevšímala som si to však a došla až k jaskyni. Cítila som pachy a videla i Frekiho s Vinom, ktorí na chvíľu oddychovali von. Väčšmi ma však trápili tie ostatné pachy. Pokračovala som mlčky do úkrytu i so Zinkom a Socoro.

//ukryt