Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Keď ma Excelsior opustil, vydala som sa späť k rodine. Možno som sa unáhlila, ale už ma nebavilo sa s druhými vlkmi naťahovať. Aj tak nikdy nikto nedokáže povedať, či môže tomu druhému veriť. Bola to ich voľba, byť lojálny a úprimný. Zastrihala som ušami a pokračovala ďalej lesom, premýšľajúc nad tým. Uvidíme časom, či som sa v ňom nezmýlila. Potriasla som hlavou a zašvihala chvostom. Do ňufáku mi však udrel iný pach. Nastražila som uši a pozrela sa smerom, odkiaľ prichádzal. Tebeth. Takže žil. Na moment som sa teda vydala jeho smerom, aby som k nemu podišla.

Tebeth
Nastražila som uši a zastavila som sa neďaleko môjho už takmer dospelého syna. Nadvihla som spýtavo obočie a premerala som si ho. Bohvie, čo robil, asi len trávil príliš veľa času na hraniciach. Aspoň niekto bol oddaný tomuto lesu. "Tebeth, dlho som ťa nevidela," začala som smerom k nemu. "V úkryte sú stále zásoby, mal by si sa najesť," dodala som a skonštatovala tak jeho stav, ktorý bol mierne horší. Niet sa čomu diviť, vlci počas zimy vonku tak či onak vždy pochudli. Lovnej zvery bolo menej. "Chcela by som ťa informovať. Máme nového člena, šedivého, poloslepého vlka menom Excelsior. Tak si ho nepomýľ s tulákom až budeš strážiť hranice a ešte..." začala som a na moment sa odmlčala, než som pokračovala: "Máte so sestrou štyroch mladších súrodencov. Lycan, Eren, Elvean a Joseline. Niyari je akurát s nimi a Vinom u jazera. Ak chceš, môžeš sa k nám pridať." Na moment som na neho dlhšie hľadela, ale vedela som, ako to skončí. "Až sa osamostatnia natoľko, že pri nich nebudeme musieť byť, mohol by si ma vziať do lesa tvojej priateľky. V zlatej svorke na území som ešte nebola, bola by to príjemná zmena po tomto... ihličnatom lese," navrhla som a nadvihla spýtavo obočie. Jar bola za rohom a vedela som, že potom už budú schopné prežiť i bez nutnej prítomnosti rodičov. Následne som podišla k Tebethovi a oblizla mu čelo. "Rob hrdosť rodine naďalej. Les ťa potrebuje viac ako inokedy. Vonku číha nebezpečný vírus, nemôžeme dovoliť, aby ho niekto priniesol na naše územie," pošepla som mu do ucha a povzdychla si. "Musím ísť za nimi a uistiť sa, že sa neprepadli pod ľad. Som rada, že si tu ostal," dodala som k nemu a napokon sa odtiahla. Potom som kývla hlavou a vydala sa smerom k rodine k jazeru.

Vĺčatá a Vino
Ako som odišla od Tebetha, pomaly som sa dostávala naprieč lesom k jazeru. Kardinál ostával v úkryte u Nuntis, asi by som sa mala za ňou zastaviť. Ale najlepšie bude, ak sa z toho vyspí. Áno, to bude najlepšie. Byliny možno pomáhali, ale spánok bol najlepším liekom. Zastrihala som uchom a čoskoro som bola u jazera. Môj pohľad spadol na kopu vĺčat, ktorá bola okolo Vina. Zdalo sa, že niečo mali v pláne. Zošmýkala som sa z menšieho kopca a podišla smerom k nim. "Hm, prežili ste všetci," riekla som a pohľad som najskôr sklonila k Lycanovi a potom na Vina. Dosť ma to prekvapovala, keďže tieto dva jedince som považovala za najslabšie. Oblizla som si ňufák a podišla až k nim. "Čo plánujete?" nadhodila som otázku, keďže bolo očividné, že sa k niečomu chystalo, nebola som slepá a tak som vyčkávala, aké sú plány. Potrebovala som s Vinom hovoriť, ale nechcela som, aby to pôsobilo tak náhle. Museli sme si prehovoriť o tej chorobe, Nuntis... Excelsiorovi. O tom všetkom a i ďalšom. V súkromí, ideálne.

V Ý P L A T Y ~ J A N U Á R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Karol
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.1. - 31. 1. 2023
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu.
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 10. 2. 2023

"Hory, s ktorými susedí tento les, sú celoročne pokryté snehom na ich vrcholoch. Povrch je hornatý, vyššie položený od mora. Preto ihličnaté stromy... myslím si, že z tohto hľadiska je vhodná k tvojej alternatíve, nemyslíš?" riekla som, vzhľadom na fakt, že to tu skutočne nebolo tak nezrovnateľné so severnejšími oblasťami. Neboli to hory, kde by sneh bol celoročne, ale to nebolo potrebné. Čo by to bol za život brodiť sa snehom vkuse. Avšak od západu k nám sálal chlad hôr a z juhu nárazový vietor od oceánu. Tak horúco tu nebolo ani počas leta, ako sa značne obával. Ďalej som ho však počúvala, až kým povedal všetko. Chápala som. Išlo o strateného vlka, ktorý potreboval aspoň nejaké bezpečné miesto, kam sa vracať. K čomu sa napojiť, keby jeho pamäť opäť vypovie službu. "Hm, o prípadoch s poruchou pamäti som počula. Bolo by pre teba bezpečné urobiť si vzťah k jednému miestu, ktoré by tvoja pamäť pri skrate nezabudla. Mnohí starší vlci so stratou pamäte si pamätajú časy, kedy bolí vĺčatami alebo uznávanými lovcami. No nespomennú si už na to ani čo robili pred hodinou. Porúch je však veľa, no je isté, že asociácie a práca s tým ti dokáže aspoň vybudovať nejaké záchytné body, ktorých sa držať, keď príde k výpadku," premýšľala som nahlas. Dávalo to zmysel. Musela by som to preskúmať. Čo ak by som sa mu hrabala v hlbokej podprahovej pamäti? Tam, kde skrýval jeho spomienky na značne traumatickú situáciu čo súvisela s jeho jazvou? Privrela som oči. Na to by som potrebovala jeho súhlas a hlavne... musela by som prezradiť, že ovládam schopnosť, ktorej sa tak vlci boja. Odfrkla som si. "Verím ti, Excelsior. Pokúsim sa ti pomôcť s tvojou mysľou, ale... nesľubujem, že atrofii tvojich buniek zabránim. Bude to pravdepodobne len horšie a horšie, no samozrejme, že svorka ťa podrží. Mal by si sa spoznať s členmi a územím. Nájsť si väzby, ktoré budú dosť silné i naprieč skratmi, aby si sa vždy bezpečne vrátil. V západnej časti lesu, pod úpätím hory, nájdeš po pachovej stopy jaskyňu, kde sa môžeš zložiť ak si chceš oddýchnuť," pokračovala som a na moment urobila pauzu, než som pokračovala: "Moje meno je Lissandra. Svorka má šestnásť ďalších členov, z čoho sú štyri malé mesačné vĺčatá. Dovoľ mi, aby som sa k nim teraz vrátila. Mám ťa však predtým odprevadiť k onej jaskyni?" Nadvihla som obočie, aby som zistila, čo má v pláne.

Sledovala som šedého, ktorého moja otázka mierne rozhodila. Nebolo jednoduché zhodnotiť samého seba. Úprimne a priamo. Vyčkávala som na jeho slová, ktoré by sa mu rinuli z hrdla. Napokon... prehovoril a ja počúvala. Strihla som uchom a zvažovala možnosti. Avšak. Pravdou bolo, že som rada hazardovala, vzhľadom na úspechy, ku ktorým som tak mohla prísť. Niektoré rozhodnutia boli šialené, no napokon som len získala. "Hm," zadumala som sa nad jeho slovami a prešla pohľadom na vlčicu, ktorá napokon uznala, že je vhodný čas odísť. Jej duch, ktorý bol zapálený pre pomoc druhých vo mne vzbudil menšie sympatie. Malé bezvýznamné plus. Napokon sa vydala preč a ja ju mlčky vyprevadila pohľadom. Keď odišla a my dvaja sme osameli, pozrela som sa na vlka. "Nuntis v teba verí," začala som a pohliadla do jeho zdravého oka. "Ak je skutočne táto svorka to, po čom túžiš... prosím, môžeš tu zostať tak dlho, ako budeš chcieť. Požadujem od teba len úprimnú lojálnosť a aby tvoje činy a slová nijak neohrozili členov svorky, či ju samotnú," riekla som a natočila hlavu na stranu, keď som sa na neho dívala. Mohla som sa mu hrabať v hlave, ako by som chcela. Pochybovala som, že tento les je skutočne to, po čom túži, ale pokiaľ si to myslel... mohol to aspoň vyskúšať. Pokiaľ nás nezradí. "Povedz mi, s kým mám vlastne tú česť? Nepovedal si mi od príchodu o sebe nič, len to, že sa chceš pridať ku svorke," zatiahla som a privrela zelené oči, aby som si ho premerala. Bola som dosť tolerantným vlkom. Snažila som sa vidieť i len iskričku potenciálu v každom vlkovi, ktorého som stretla. Ale ako som mala dôverovať niekomu, kto sa mi poriadne sám ani nepredstavil? Strihla som uchom a vyčkávala. Ako som povedala. Mohol tu ostať ako dlho chcel, ak mi odprisahá vernosť a nikdy nezradí svorku. No chcela som na výmenu informácie o ňom. Koho som si to mala nechať žiť spolu s ostatnými členmi pod jednou strechou? Nechcela som, aby sa niekomu čokoľvek udialo.

Strihla som uchom a pohľadom sledovala miesto, kde v portály zmizla Nuntis. Jej slová som počula. Zraky som venovala tým dvom, hlavne na dospelého jedinca, pomerne staršieho. Mladá vlčica ho dopĺňala. Rumnenka. Hovorila o nej i Niyari. Azda na tej lúke sa opäť stretlo mnoho vlkov ako i minulú jeseň? Bolo to pravdepodobné. Rozhodnutie šedivého však bolo v mojich očiach náhle, ale zjavne s Nuntis strávil viac času a rozhodol sa. Aspoň si to myslel. Pohliadla som mu do očí. Alebo skôr... oka. "Rozumiem. Určite však i vy pochopíte mňa, keď vám položím jednu... a hlavnú otázku. Čím by ste boli prínosom našej svorke? Prečo by som vás mala prijať a nechať žiť po boku ostatných členov?" otázala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Chcela som, aby sám zhodnotil svoje silné stránky. Hovoril, že by rád svorke pomáhal a mňa zaujímalo, čím.
Medzitým som sa pozrela na vlčicu a labu zaryla do snehu. Nie, to skutočne nie je dobrý čas na rastliny. "A vy, mladá slečna?" otázala som sa jej a nadvihla obočie. Chcela sa pridať tiež? V akom boli vzťahu? Nakrčila som ňufák, pokrvne nijak. No i tak som nadhodila, aby som z nej niečo dostala: "Ste snáď jeho dcéra? Chcete sa tiež uchádzať o miesto vo svorke?" Vyčkávala som na nejakú odpoveď, pretože ak by bola negatívna, nemali sme sa spolu o čom momentálne baviť. Na území boli ranení a vĺčatá. Nepotrebovala som to cudzincov, ktorí sa do svorky pridať nechcú.

Zatiaľ, čo sa vĺčatá s Vinom vydali na lov svetlušiek, zastrihala som ušami a pozrela sa smerom, odkiaľ prichádzalo náhle vytie. Strihla som uchom a vďaka náušnici som zistila, o koho presne ide. Postavila som sa zo snehu a pozrela sa na Niyari. "Idem to vybaviť. Daj na nich prosím ťa pozor, si tu najzodpovednejšia," riekla som dcéry a potom sa otočila, aby som sa vydala od rodiny preč. Snáď to tu na moment prežijú, než sa k nim vrátim.
Postupovala som naprieč lesom a mierila si to ku trojici, ktorá zavítala na hranicu. Vzhľadom na prítomnosť vĺčat a hrozbe, o ktorej nás informovala Niyari, bola som mierne napätejšia, než obvykle. Avšak nešlo o nič, s čím by som si neporadila. Pomaly som prešla lesom tak, aby som im prišla nenápadne od chrbtu, k čomu som využila i maskovanie pomocou zmeny vánku. Zastavila som sa v krovine a pohľad uprela na Nuntis. Vyzerala horšie než Vino, keď prišiel do úkrytu. "Nachádzate sa na území svorky. Tento fakt je vám očividne jasný, avšak..." začala som spoza nich a pomalým krokom vyšla spomedzi posledných krovín a vydala sa k nim bližšie. "Ďakujem, že ste ju doviedli domov, ale vzhľadom na situáciu uvítam, pokiaľ je to všetko, aby ste opustili hranice svorky," dodala som a kardinál preletel k Nuntis, aby jej pristál na hlave. Nuntis objali liány a korene, ktoré ju stiahli z chrbtu šedého a vzali ju tak do portálu, ktorý som vytvorila s pomocou prsteňu. Viedol rovno do úkrytu, kam ju pretiahli a mohla si tak oddýchnuť na mäkkom machu. Hneď ako sa jej bezvládne telo presunulo, pohľad som upriamila na nich dvoch. Portál sa zavrel a na krku sa mi opäť zjavil prívesok.

Šmýkala som sa na ľade a sledovala vĺčatá, ako sa zvedavo rozbehli na túto podivnú plochu samé od seba. Joseline sa ako jej otec rozpleštila na ľad, zatiaľ čo ju využila ako takú mäkkú pristávaciu dráhu jej sestra - Elvean. Pobavene som sa na ne dívala a o niečo kúsok od nich sa Lycan vydal na pomoc Vinovi a Eren sa k nim šmýkal ako kus vreca zemiakov. Pochopil však, ako sa má po ľade pohybovať, a tak som sa vydala k nemu. Podišla som k Erenovi a drgla do neho ňufákom, aby ma nasledoval. Ukázala som mu podivnú vec na ľade. Išlo o ilúzie modrých svetlušiek, ktoré sa začali nad jazerom poletovať. "Pozri sa na ne. Svetlušky a aké sú krásne. Keď jednu z nich ulovíš, splní ti akékoľvek prianie, Eren," povedala som smerom k nemu a mrkla na neho očkom. I ostatné vĺčatá sa mohli za svetluškami rozbehnúť, ak chceli. Pozrela som sa na Niyari, ktorá si papuľu rozbíjať nešla.
Rozišla som sa teda za dcérou hneď, ako sa snáď Eren vydal za svetluškami. "K jej rodnej svorke ju nič neviazalo. Nikoho tam nepoznala, ani svoju rodinu poriadne. Neprišla ani so zvyškom vĺčat, to už o niečom svedčí, ale takto má nárok na druhú šancu. Tak snáď sa jej tu bude páčiť," povedala som a pokývala hlavou. "Máš nejaké plány? Okrem vyhýbaniu sa chorým?" opýtala som sa dcéry, aby som vedela, aké sú jej vízie do budúcnosti. "Videla si v poslednej dobe Tebetha? Cítim ho tu, mal by byť na území, ale asi sa s nimi vidieť nechce," skonštatovala som a sadla si vedľa Niyari do snehu. Chvost som si obmotala okolo labiek a dívala sa na vĺčatá a Vina, ktorí ostali na ľade. Modré svetlušky ďalej hravo poletovali ponad ľad a ak ich nejaké vĺča chytilo, rozplynuli sa ako taký modručký ohňostroj.

Niyari
Počúvala som svoju dcéru, ktorá mala vcelku bystré myšlienkové pochody. Bolo vidieť, že na týchto vĺčat sa vo veľkom podiely podpísali moje gény a nie tie Vinove. V tom sa ale zarazila a ospravedlnila sa. Nadvihla som spýtavo obočie. "Nikdy sa neospravedlňuj zbytočne. Tvoje slová nie sú vôbec chybné, práve naopak. Príde mi to ako dobrý nápad, minimálne do jari, kedy sa snáď oslabí pravdepodobnosť prenosu, až začne byť teplejšie," riekla som. Mnoho členov bolo mimo územia a tak som s tým mohla začať, až keď sa povracajú. Chýbala mi tu hlavne Nuntis, Enzou, Rian a Cyra s Nicom. Kde asi tak boli? Od lovu som väčšinu nevidela. Nuntis sa však asi po tom zranení chcela prejsť po okolí. Snáď sa však čoskoro vráti. "Správne. Ktoré si myslíš, že je z nich najslabšie?" nadviazala som na jej slová a bola spokojná s tým, čo z nej vyrástlo. Bola celá po mne! Vo väčšine prípadov. Pozrela som sa u toho na vĺčatá a premeriavala si ich. "Joseline je tá hnedá vlčica, ktorá dostala po ňufáku konárom kríku. Jej sestra, ktorá šla po bobuliach je Elvean, vyzerá, že ma v sebe tiež načervenalú srsť. Ich tmavý brat je u kríku Eren a ten, ktorého tam sa snaží spasiť kardinál, je Lycan," povedala som jej, aby si ich mená prešla. Vĺčatá už mali sfarbené i oči a bolo pozoruhodné, že i v tomto vrhu sa našiel vodný element mimo toho zemného. Vino ho naozaj musel mať na svojej strane.

Niyari, Vino + vĺčatá
Pozrela som sa opäť na štence. "Je na čase zmeniť prostredie, poďme k jazeru, nech okúsia tvrdosť ľadu," riekla som, keďže to bolo tiež prvé miesto, kam som vzala Niyari s Tebethom, keď sme vyšli von z úkrytu. Zívla som si a pozrela sa na vĺčatá. "Poďte, niečo si ukážeme," riekla som a ňufákom do nich postrkala, aby sa dali do pohybu. Cestou som vzala Lycana do papule za kožu na krku a vykročila k jazeru. Hodila som si ho na chrbát, keďže sa zdalo, že neznáša sneh najviac zo všetkých. Ostatné vĺčatá šli vedľa nás dospelákoch po svojich, mohli sa cítiť aspoň dôležito. Snežilo, no to množstvo snehu aspoň ihličnaté stromy blokovali a nepadali na nás v takom množstve. "Meďunka sa tu rozhodla inak ostať, budeš tu mať ďalšiu kamarátku," dodala som smerom k Niyari, pretože ma to len tak napadlo. "Uvidíme, ako sa jej tu bude páčiť," riekla som a pokývala hlavou. "Pozrite sa tam," ukázala som vĺčatám na jazero, ktoré malo na ľade sneh. Privolala som vietor, ktorý rozfúkal snehovú pokrývku na časti jazera a mohli sme tak uvidieť ľad. Pozrela som sa u toho na Vina. "Bež ho vyskúšať prosím ťa," vyzvala som VINA a kývla hlavou, aby odskúšal ľad. Vyzeralo to však, že drží i jeho ťažké telo, takže vĺčatá problém nebudú. Zložila som Lycana dole z chrbtu a ňufákom vĺčatá po jednom popchla, aby to šli vyskúšať. Sama som sa na ľad rozišla a šmykla sa na ňom. na mojich dlhých labách to však bolo komické. Kukla som sa u toho i na Niyari.

Niyari si robila ťažkú hlavu z toho, čo nás mohlo jednoducho obísť, no zároveň i zničiť. Pri jej slovách som sa len letmo pousmiala, zatiaľ, čo som sledovala vĺčatá, ako okupujú nebohý krík plný ostružín. "Ak sú tie domnienky pravdivé, v tom prípade ma čaká dosť nechutný koniec," riekla som akoby nič, keď som si predstavila, že sa budem dusiť vlastnou krvou. Aké poetické. "Ale odľahlo mi. S Tebethom a mladými budete v poriadku týmto pádom," dodala som a vrátila k nej pohľad. Podľa všetkého by bol schopný túto nákazu prežiť aj Vino. Nezdalo sa, že by vedel ovládať mnoho mágií. Vo svorke bol ohrozený okrem mňa len Zinek. O ostatných som sa nebála. Neboli magicky prehnane nadaní. "Premýšľam a vo svorke nie je okrem mňa a Zinka nikto, kto by ovládal viacero mágií. I členovia sú preto v bezpečí, no to neznamená, že budeme riskovať," dodala som, no bola som o niečo pokojnejšia. Hranice sme však stále museli strážiť ako oko v hlave.
"Chcela som, ale nejako som ti to nestihla povedať, napokon... zmenilo by to niečo, keby o tom vieš v predstihu?" riekla som a uškrnula sa. Boli by na svete tak či onak. "V konečnom dôsledku som nevedela, či sa narodia živé a či prežijú prvé dni. Aspoň by si nebola sklamaná z toho, keby si sa na súrodencov tešila," dodala som a mykla ramenami. Nevedeli sme ani, či prežijú túto zimu. Jar bola za dverami, ale osud nám mohol pod labky čokoľvek podhodiť. "Mnoho vlkov do svorky v poslednej dobe neprišlo, verím preto, že nejaké poriadne gény sa nám tu zídu, aby robili svorke dobré meno a boli lojálne. Rovnako ako ty s Tebethom. Som rada, že toto miesto máte v srdci a ste mu verní, i svojej rodine. Poznám vĺčatá, ktoré sa otočili svojmu domovu i rodine chrbtom," riekla som a privrela oči. To som nechcela dopustiť, pretože väčšia sila, než tá rodinná neexistovala. Prešla som si jazykom po tesákoch a pristúpila v k vĺčatám na moment, aby som ich usmernila. "Elvean, správne. Jo, ber si príklad zo sestričky. Listy sa nejedia, skúste všetci tie bobuľky," povedala som smerom k nich a sama si nejaké ostružiny odtrhla. "Nefchfeš?" otočila som sa na Niyari a kývla hlavou. Napokon som si sadla do snehu opäť obďaleč, aby mohli vĺčatá ďalej skúmať. "Musím povedať, že vy dvaja ste boli s bratom väčšie čísla," riekla som smerom k nej a privrela oči. Pri tomto vrhu bol najhorší ten počet, hlavne keby sa každé rozbehlo inam. Kardinál zletel na LYCANA, ktorý sa stále váľal v snehu, aby mu pomohol sa vyhrabať a pripojiť sa k súrodencom. "Až podrastú, budeš mať možno i nejakého súrodenca, ktorí sa bude rád túlať ako ty po svete a nebudeš aspoň sama na cestách," nadhodila som a pozrela sa na staršiu dcéru. Aspoň si vycvičí bračeka alebo sestričku podľa svojho gusta a budú nerozlučná dvojka!

Počúvala som slová Niyari, ktorá si robila skutočné starosti o to, čo riadilo vonku. Pravdepodobne to vysvetľovalo i stav Vina, keď sa vrátil do svorky. Pozrela som sa na vĺčatá. Joseline s Elveanom mi vracali útok a ja sa im poddala a prevalila sa na bok, čím na mňa jednoduchšie dostali sneh a mohli mi to oplatiť. Lycan sa stále snažil vyhrabať zo záveju a Eren hral netykavku. V mojej mysli však stále kolovali slová dcéry. Vyčarovala som zo snehu krík ostružín, ktorý krásne voňal a lákal tak vĺčatá na to, aby ho preskúmali. Keď sa mi podarilo preniesť ich pozornosť na niečo nové, pozrela som sa na Niyari. Postavila som sa, otriasla zo seba sneh a zachmúrila sa. "Pri tom, aké množstvo vlkov sa tu kopí z rôznych svetov, krajín, dimenzií... bola len otázka času, kedy sa nejaká epidemická choroba vytvorí," riekla som. "Poznajú vlci jej príznaky? Ako ju rozpoznať? Ako rozoznať nakazeného? Čím sa prenáša?" položila som jej nejaké otázky, ale netušila som, či bude poznať odpoveď. Pokrútila som hlavou a podišla k nej, aby som ju decentne objala. "Nič si z toho nerob, Niyari. Postaráme sa o to, aby členovia svorky ostali chránení. Ďakujem za tvoje informácie, povedala si už o tom Zinkovi?" otázala som sa jej, no vzhľadom na to, že šla hneď za mnou... ale mohla ho zastihnúť predtým a momentálne ju u seba ani nemala. "Ty si v poriadku?" dodala som napokon, odtiahla sa od nej a sadla si do snehu, po očku pozorujúc vĺčatá, ako sa bavia s kríkom a bobuľkami, ktoré boli príjemne sladké. "Mali by sme sa radšej rozveseliť a užiť si chvíľu pokoja predtým, než príde búrka, nemyslíš?" opýtala som sa jej, čím som búrku myslela ako metaforu k tomu, až vypukne choroba medzi členmi svorky. "Nie si zvedavá na svojich mladších súrodencov? A nevidela si Tebetha?" dodala som nejaké otázky a zachmúrila sa. Čo ak ho niekto nakazil? Čo ak ho zmohla choroba? Mierne mi stislo hrdlo, ale... nie. Bol dosť silný a múdry na to, aby sa tomu vyhol. K tomu som ho cítila na území. Musel byť v poriadku. Bol predsa mojej krvi.

//úkryt

Moje kroky boli ladné a pomalé. Nechcela som, aby sa mi tí dvaja strepali z chrbtu alebo aby Jo nestíhala. V papuli sa mi naďalej pohojdával Lycan, ktorý určite miestami protestoval. Čoskoro sme však vyšli von do lesa, kde som bola pripravená im ten sneh s láskou predstaviť. Pustila som Lycana na zem vedľa jeho sestry a postupne zložila dole i Elvean a Erena, ktorých som mala na chrbte. "Tak, mladí. Svet je oveľa väčší, než si myslíte a toto..." začala som, labou nabrala na ňu sneh a kukla na ne: "Je sneh. Studený, mrazivý, ale krásny." Aby som im však predstavila zimu poriadne... Vyniesla som ich vzduchom do menšej výšky a odhodila ich tak každého do nejakého záveju, kde zapikovali. Začala som sa nad tým tlmene smiať a nadvihla obočie, akoby som ich vyzývala k hre. "Tak poďte, kto prvý zahrabe mňa," riekla som a vyplazila k vĺčatám jazyk. Ľahla som si na zasneženú zem a vyčkávala, kým sa zo závejov vyhrabú a oplatia mi môj útok. Medzitým som strihala ušami a vyčkávala na Niyari a Vina, až sa k nám pripoja. Kde bol asi Tebeth?

Vĺčatá sa pomaly odvážili k tomu, aby mohli preskúmať túto jaskyňu samé. Sledovala som ich, ako ich najme Jo šikanuje. Pozrela som sa na vlčicu, ktorá sa ku mne nahrnula. Venovala som jej úsmev. Vino ju pomenoval ako Elvean. "Poď, vezmeme ťa a tvojich súrodencov von. Spoznáte, čo je to sneh," riekla som smerom k nej, keďže sa držala u mňa a oblizla ju po hlave. Z vĺčat som prešla na dospelých jedincov, ktorí sa tu nachádzali. Medzi ktorých sa pridala i moja staršia dcéra. Bola značne zaskočená. Pravda. Keď som ich čakala, nebolo to zase na mne vidieť. Hlavne preto, že bola zas zima. "Niyari, som rada, že ťa vidím," povedala som smerom k nej a pozrela sa na trojicu, ktorá sa mechrila na skalnatom povrchu. "Už dávno, chcela som ti o tom povedať, ale nestihla som to. Máme v pláne ísť von, pridáš sa k nám? Trochu rodinného času, Vino isto pôjde s nami tiež," dodala som a pozrela sa na neho, že tentoraz nikam nepôjde. Medzitým som kukla na Meďunku. "Rada som ťa spoznala, Meďunko. Môžeš tu ostať ako dlho budeš chcieť, rada ti pomôžem s učením vecí, ktoré ešte nevieš. Rovnako ako ostatní členovia svorky. Ak chceš, neskôr sa za tebou môžem staviť a spolu s Niyari si dáme dámsku jazdu a pôjdeme loviť?" navrhla som a nadvihla spýtavo obočie. Nevadilo by mi, keby tu vlčka ostala i navždy. Mala dobré srdce a určite ju tu každý uvíta s otvorenou náručou. Rozhodnutie bolo ale na nej. Ja jej dala otvorenú ponuku.
"Tak nezbedníci, poďme," riekla som a s pomocou vzduchu ich zdvihla. Elvean a Erena som si vyhodila na chrbát. Po Lycanovi som sa natiahla papuľou a vzala ho za kožuch na krku. "Jo, pôjdeš si po svojich, keď bratrom tak ochotne robíš zle," riekla som smerom k nej a mrkla na ňu. Kývla som hlavou a vydala sa dolu po schodíkoch, na ktorých som jej pomohla kus mágiou, aby si nenabila papuľu. Kardinál okolo nej poletoval a dával na ňu bacha tiež. Kráčala som pomaly, aby mi stačila. Mohla sa cítiť dôležito, že jej verím, že je dosť silná a samostatná. Pomaly sme sa blížili k východu z jaskyne.

//daén

"Nemyslím si, že vlci, ktorí sa ti za to budú posmievať, sú vôbec hodní tvojej pozornosti, či trápenia, áno. Nepočula si o prísloví, múdrejší ustúpi? Ticho je uspôsobené k myšlienkam. Nepotrebuješ veľa rozprávať, obhajovať sa, či niekomu nadávať za to, čo o tebe povie. Nemá to zmysel. Vlci si myslia, čo chcú a ich názor nie je jednoduché zmeniť a vlastne... prečo by si to robila? Pokiaľ je niekto pokrytec, tak rovnako tak i zomrie, neurobíš s tým nič. Sama musíš zosilnieť a potom uvidíš silu, ktorú môžeš dosiahnuť," riekla som a kývla hlavou. Zdravé sebavedomie a dôvera v seba samého bola tým najlepším, čoho mohla dosiahnuť. Mohla som jej s tým pomôcť. Sledovala som u toho Erena, ktorého som po tom, ako sa mu predsa len podarilo vrátiť späť na kožušinu, pritiahla k jeho súrodencom. Snažil sa dosť a odmenou za jeho malý krôčik k úspechu, som mu trošku pomohla. Strihla som uchom a kukla na vĺčatá, ktoré sa stále odo mňa neodlepili. Čakala som na chvíľu, kedy začnú skúmať jaskyňu, len aby sa naučili normálne chodiť. Potom som ich mala v pláne zobrať von. Nech vidia svet. "Lycan," vyslovila som, pri pohľade na vĺča, ktoré malo biele odznaky. "V mojej domovine sa šírilo mnoho informácií, historiek, ale aj povestí. Lycantrópia bola bájna choroba, ktorú si medzi sebou rozniesli dvojnožci. Spočívala v ich premene na vlka ako sme my. Dvojnožci boli príšerné bytosti a predstava, že by mohli byť aspoň polovične nami... ma znechucuje. Ale čo ak táto choroba fungovala i opačne? Hm, zaujímavá teória a myslím si, že to znie dobre," povedala som z ničoho nič a uškrnula sa. Mala som rada, keď som vedela dané slovo s niečím logicky spojiť. Popri tom som počúvala Meďunku. "Áno, Niyari mala pravdu. Ovládam aj iné schopnosti a viem aj loviť," riekla som a uškrnula sa. Pozrela som sa jej do očí. "Mohla by som ti s tým pomôcť, ak budeš chcieť," navrhla som a nadvihla spýtavo obočie. Otázkou však ostávalo, ako by to fungovalo, keby tu nie je? Patrila predsa inej svorke alebo nie? Medzi tým Zinek doviedol Vina. Kývla som mu. "Ďakujem," povedala som a počkala kým odišiel, aby sme tu ostali len rodinne. "Spolu s Meďunkou vymýšľame vĺčatám mená. Tmavý vlk sa volá Eren, hnedá vlčica je Joseline a pred chvíľkou sme vybrali meno pre hnedého vlka - Lycan. Ostáva nám už pomenovať len ryšavú vlčku, chceš mať tú česť?" navrhla som a pozrela sa na Vina. U toho som pomaly prešla na Meďunku, kým Vino zjavne premýšľal. "Meďunka, toto je môj partner a otec vĺčat, i Niyari, Vino. Tréning mágie by bol prospešný pre vás oboch. Ani dospelí nie vždy dokonale ovládajú mágiu, preto sa nemusíš trápiť, že ti nejde, Meďunko. Všetko sa však dá naučiť," ubezpečila som ju a pousmiala sa. Mohlo jej to trochu dodať odvahy a sebavedomia, že nevedieť mágiu, nie je až tak zlé.

V Ý P L A T Y ~ D E C E M B E R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Vladimír
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.12. - 31.12. 2022
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 12.1. 2023

Prisahám, že s týmito vyhlásim to čo dlhujem! :D :D

Prevod na môj účet s poplatkom:
Arryn účet pred prevodom: 548 kšm, 32 rubínov, 5 mincí
Sillarei účet pred prevodom: 15 kšm, 0 rubínov, 0 mincí

Prevádzam z ARRYNA na SILLAREI
200
10

5% poplatok = 300 *0.05 = 15 kšm (strhnúť z kšm Sill)

Arryn účet po prevode: 348 kšm, 22 rubínov, 5 mincí
Sillarei účet po prevode: 200 kšm, 10 rubínov, 0 mincí

Prevod na cudzí účet bez poplatku:
Gabriel účet pred prevodom: 51 kšm, 6 rubínov, 38 mincí
Hanka účet pred prevodom: 550 kšm, 13 rubínov, 10 mincí

Prevádzam z GABRIELA na HANKU
15

Gabriel účet po prevode: 51 kšm, 6 rubínov, 23 mincí
Hanka účet po prevode: 550 kšm, 13 rubínov, 25 mincí

Převedeno