Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Keď sa pri mne objavil Zinek, bolo mi jasné, že jelenicu už dolovili. Chápala som jeho zaskočenie. Keď sa však chcel ujať činnosti, ktorú som odpozorovala u ľudskej rasy, len dom pokrútila hlavou. "Les je príliš hornatý, to nie je dobrý nápad," povedala som a pozrela sa na jej telo. Nebola tak ťažká ako jelenica, preto som nezávidela tým dvom, ktorí sa ujali ťahanie mŕtvoly lane. Pochybovala som, že ju odtiahnu až k ukrytu. Vrátim sa k ním naproti, až odvedieme Socoro do úkrytu, samozrejme. Zastrihala som ušami a postavila sa na labky. Otriasla som sa. "Nadľahčím ju vďaka vetru. Ty ju potom uchop za koreň, ktorý omocem okolo jej láb. Telo bude kopírovať smer akým budeš ťahať. Musíme si však pohnúť. Neviem koľko energie mi ostáva," povedala som erom k nemu a následne urobila okolo jej láb korene/liany/whatever. Potom som jej telo vzduchom nadlahcila a ostávalo to na Zinkovi. Ja sa musela sústrediť, aby som ju bola schopná udržať vo vzduchu. Následne som sa vydala späť smerom k lesu dlhými krokmi.

//Daen

Trojicu vlkov s laňou som prestala registrovať. Teraz som sa musela postarať o Socoro. Periférne som videla, že sa aspoň trochu hýbe. Takže žije. Zatiaľ. Jeleň sa snažil neustále, dorážal. Bol naštvaný, videla som mu to v očiach. Keď však pohliadol smerom na jelenicu, bolo neskoro. Vlci ju pomaly skolili. Jeho hnev však vyvrcholil pri smrteľnom nariekaní jednej z jeho laní tak, že sa vydal cezo mňa, posledný raz k Socoro. Tak to teda nie, pomyslela som si, keď ma sotil stranou. Zavrčala som a medzi jeleňom a vlčicou sa zjavila ohnivá stena, jeleň konečne zastavil a zaspätkoval. Ohnivú čiaru som tvarovala ďalej, spravila okolo nás kruh, keď som podišla k Socoro. Jeleň konečne pochopil, no prebodol ma nenávistným pohľadom. Keď sa konečne otočil a vydal sa za zvyškom stáda, z hladných, pohasínajúcich plameňov vzkrsol fénix. Niekoľko ráz zakrúžil nad nami a kým oheň pohasol, dosadol opatrne na Socoro. Bol ľahký ako pierko, preto ho necítila. Vyronil niekoľko sĺz, ktoré zacelili smrteľné zranenia. Bolesti však bude mať, kým sa jej to prírodne nezhojí celé. Avšak polámané kosti sa k sebe polepili, boli však stále naštrbené, narazené. Orgány, ktoré pretrhali sa ucelili, no stále jej bude zle. A bolesť, ktorá by jej za chvíľu stúpla do tela, bola vďaka slzám potlačená aspoň na nejakú hodinu, kým ju prenesieme k úkrytu. "Prenesieme ťa za chvíľu," informovala som ju, i keď som vedela, že vnímať svoje okolie príliš nebude. Zdvihla som zrak a pozrela sa na vlkov, ako sú na tom. Jelenica bola unavená, skoliť ju nemohol byť taký problém. Dvaja tu ostanú strážiť úlovok a dvaja ju odnesieme k úkrytu... S nadľahčením vzduchu by to nemal byt problém, pomyslela som si. Bola som už unavená, ale odniesť dve telá hádam zvládnem. Ak nie, padnem únavou a vyčerpaním, ale musím to aspoň skúsiť.

//neskôr sa mi nedá písať, Frekimu to nevadí... so píšte jak môžete ďalej a ulovte ju

Spravila som niekoľko skokov, zacvakala tesákmi a pozorovala srnu. Síce bola staršia, no nevyzerala, že by sa chcela len tak vzdať života. Za to tá druhá... Vino veľmi rýchlo usúdil, že bude lepšie sa pripojiť k druhej dvojici a tak som ho nasledovala. Musela som sa však prepliesť pomedzi niekoľko laní, ktoré splašene pobehovali okolo. nedivila by som sa, ak by v tom chaose zrazili k zemi i vlastné mláďa. Pri tomto úkone sa mi zdalo, že som periférne zazrela parohy, ale nebola som si istá. Niečo ma však znervózňovalo. Šiesty zmysel, intuícia. Avšak, ignorovala som to. Aspoň na teraz. Pripojila som sa teda po boku Vina k dvojici. Po očku som sa ešte obhliadla a uvidela za našim chrbtom Frekiho. Aspoň nám ako tak stíhal. Napokon som sa pustila do otravovania lane, chcela som ju pár ráz zahryznúť, spôsobiť jej povrchové rany a vďaka bolesti a štvaniu ju unaviť. Medzi tým som sa kde-tu zakusla, aby som ju váhou ťahala dole. Potrebovali sme, aby spadla. Ideálne, ak by sa nám dalo využiť jej zranenia, no to bola otázka. A taktiež to bolo veľmi nebezpečné. Preto som to zavrhla. Väčšina stáda začala smerovať iným smerom. Pochopili, že sme si svoju korisť vybrali. "Hm?" po chvíli som vypustila, keď do mňa začal nalietavať Kardinál. O čo mu sakra išlo? V tom mi však krídlom plesol tak, že som otočila hlavu a uvidela to, na čo sa snažil upozorniť... Zreničky sa mi zúžili a mala som pocit, jak keby sa čas spomalil. Nebol však priestor reagovať. Spomedzi posledných jeleníc, ktorá sa okolo nás motali, sa vynoril jeleň, ktorého absenciu sme si všimli už na začiatku. Pribehol za ručaním jednej z jeho jeleníc, ktorú sme chceli uloviť. "Socoro!" skríkla som po vlčici a zo zeme vyrvala niekoľko koreňov, ktorými som chcela vytvoriť bariéru medzi ním a vlčicou, no bolo príliš neskoro. Vrazil do nej z boku. "Freki, pokračuj," prikázala som Šedému, aby sa pripojil k dvojici vlkov. Jelenica už bola unavená a ak sa im podarí ju nejako podtknúť, stiahnu ju k zemi. Ja som potrebovala striasť zo Socoro toho namachrovaného idiota. Odrazila som sa a skočila po jeho krku, čo bol dosť hlúpy krok, ale potrebovala som, aby sa zameral na mňa. Zahryzla sa mu do hustej kožušiny. Jeleň však mykol hlavou a niekoľko pahorkov na jeho korune sa mi chcelo zabodnúť do kože. Sykla som a nechala sa zviesť k zemi. Zavrčala som na neho a nechala ho, aby šiel po mne, kým sa Socoro pozbiera. Ak sa pozbiera. Krv mi tiekla po stehne, kde som si rozrezala kožu o jeho paroh. Bruh. Povzdychla som si.

Meno: Zeiran
Počet prihlásení: 2x
Preferencie: bruh I am not that childish but what if... Atrox, Vino a Náva znie good enough
Výber: tvoje uváženie

V prípade väčšieho záujmu nováčikov by som sa ponúkla miesto zúčastneneho ako porotca vzhľadom na to, že už viem ako to i prebieha :)

Počúvala som Vina, ktorý sa napokon zhostil plánu. Zelenými očami som medzitým sledovala kardinála, ktorý nám vybral koristi. Avšak ani vták nedokázal určiť, ktorá je na tom horšie a lepšie pre nás. Preto mal Vino vskutku chytrý plán, musela som uznať, že keď sa nerozčuľoval ako malá čivava, tak mu to i myslelo. Som zvedavá, ako sa bude páčiť Frekimu, že každý mu pripomína jeho objemnosť, pomyslela som si pobavene a zašvihala chvostom zo strany do strany. Na moje prekvapenie bol však Freki veľmi spokojný so svojou úlohou. Panebože, ty si viac lenivejší, než som si myslela, prebehlo mi hlavou a zastrihala som ušami. Skutočne ma neustále prekvapoval viac a viac. Vydýchla som oblak dymu. Bolo na čase sa pustiť do lovu než sa počasie ešte väčšmi ochladí. Zastrihala som ušami a pozrela sa po všetkých, či pochopili Vinov plán. Musela som sa zastaviť pohľadom na Zinkovi. Nerozumela som mu od kedy sa k nám opäť pridal u jazera. Vyzeral byť zmätení čomu nasvedčovali i slová, ktoré som nechápala. Na teraz som sa tým však nechcela zaoberať. Stačilo, aby sledoval vedenie Socoro. Napokon som sa pozastavila nad jeho otázkou. Uškrnula som sa. "A nad pláňou ich lieta ešte viac," riekla som a pomaly sa vydala vpred. "Takže, Socoro a Zinek tá vpravo. Ja s Vinom skúsime tú vľavo. Vyberieme korisť, preskupíme sa a uštveme ju. Freki dáva bacha v zadu. Mali by sme ísť skôr, než bude úplná tma," zhrnula som to na záver a kývla. Pomocou mágie som upravila vietor, aby vial proti nám, čím som zakrývala naše pachy. Prikrčila som sa a pohybovala som sa pomaly no svižne, aby sme sa dostali k stádu. Následne som sa napriamila, keď si nás začali všímať prvotné jelenice a vydala sa za vybranou jelenicou vľavo, ktorú sme mali s Vinom otestovať my. I ona sa rozbehla a mohli sme začať skúmať, ktorá korisť vyzerá ľahšie zdolateľná. Vľavo alebo vpravo? Toť bola otázka. Rozhodnutie výberu som nechávala na Vinovi, pretože som bežala po jeho boku a nevidela cez neho na našich spoločníkov. Keďže jelenice sa veľmi rýchlo zorientovali a z chaosu utvorili ako tak jednotný smer, ktorým sa rozhodlo stádo unikať.

Vzhľadom na to, že má Zeiran všetko chcem sa rovno opýtať, či bude možnosť 30 % zľavu do PO prehodiť na bonus do Svätyne. Ďakujem pekne.

Inak 25% poprosím do rýchlosti. Dík.

Jup a zapsáno

//Daén

Pomaly som pokračovala lesom. Zastrihala som ušami a nasávala okolité pachy. Hľadala som stopu stáda, ktoré by sme mohli vystopovať. V hornatom teréne lesu by sa nám len sťažka lovilo. Prišli by sme ešte k zraneniam. Hlavne nie sú ani jeden nejako extra zdatní, pomyslela som si, čím som konštaticovala ich fyzický stav. Prešla pohľadom po okolí, no stále som nič nenašla. Azda budú mať ostatní viac šťastia? Pohybovali sme sa v rozostupoch, hádam mali rozum a začali pátrať po pachovej stope. Napokon, zastavila som sa. Sklonila som hlavu k zemi a nasala pachy. Skutočne. Cítila som slabšiu pachovú stopu vysokej, no dostatočne čerstvú na to, aby to znamenalo, že čoskoro prešli okolo. Zdvihla som hlavu a zavetrila. Vydala som sa po pachu poklusom. Preskočila som spadnutý strom a prešla do kroku, keď pachová stopa zosilnela. opäť som sa sklonila k zemi a vydýchla prudko vzduch z nosu, čím som rozvírila pachové bunky a vzápätí ich nasala. Boli sme blízko. Moja cesta v tichosti skončila na hranici lesu, keď som sa zastavila v tieni stromov a pohliadla na otvorené priestranstvo. "Pozrime sa," riekla som a sledovala vo večernom šere početné stádo jeleníc. Samca som nikde na okolí nevidela. Zdalo sa, že bolo stádo nestrážené, no vedela som, že to tak úplne pravda nie je. Určite si nás všimne skôr, než my jeho. "Ty, chytrák, čo navrhuješ?" riekla som smerom k Vinovi, čím som mu predala žezlo a chcela vidieť, ako si podarí s organizáciou. Bola som zvedavá i na Frekiho a Socoro, pretože som ich ešte moc nepoznala. Budú zvládať spolupracovať? A čo jej vzťah so Zinkom? Bola som tak veľmi nadšená z toho, koľko nových informácii získam pri tomto love. Zastrihala som ušami. Sama som podvedome hľadala nejakého zraneného jedinca. Takto z diaľky to bolo však ťažké odhadnúť. Pozrela som sa na kardinála. "Leť," riekla som tlmene k nemu a červený vták sa vydal medzi stádo. Zvieratá ho ignorovali, bol to predsa len vták. Neušiel mi však v zraku modrý vták, ktorý sa nás držal od jazera. Na moment som sa na ňom pozastavila zrakom a premýšľala, no nakoniec som sa vrátila do prítomnosti a pozrela sa na Vina.

Zastrihala som ušami a svoju pozornosť upriamila smerom na Frekiho. Pokrútila som hlavou. "Tvoja lenivá riť ide s nami na lov. Dorya postrážiť les hádam dokáže a Kayseri je podľa všetkého ešte v jaskyni a spí, ak si jej niečo neurobil," skonštatovala som smerom k nemu. Bolo by to zbytočné mať na love tak malé vĺča. Jedine, že by sa prizeralo. Avšak, potrebovala som, aby lov prebehol rýchlo. Ktovie, či by vôbec s nami išla. Z jaskyne nevyliezla, aspoň čo mi hovorila moja mágia, preto som ani nerátala s tým, že vyjde v dohľadnej dobe. "Oh, samozrejme. Toto je Freki. Freki, toto je Zinek, Vino a Socoro," riekla som a ukázala na každého z nich, aby vedel o kom je reč. Napokon, nemal ich kedy inokedy stretnúť. Veď sám sa tu ukázal len pred pár dňami. "Zima dokáže byť pekne nudná," odpovedala som vlkovi s potmehúckym úsmevom. Otriasla som sa a v tom chaose sa pokúsila aspoň trochu upriamiť na lov. "No nič, vaše znovu stretnutie si poriešite potom. Freki vyzerá, že je už pri vedomí, tak môžeme ísť skôr, než napadne prvý sneh," riekla som a pomaly sa otočila. "Je nás dosť, malo by nám to ísť rýchlo," skonštatovala som a bez ďalších slov som sa vydala na sever lesu, kde som mal v pláne vyjsť na pláň, kde sa bude takto na večer lesná zver určite pásť. Mala som v hľadáčiku hlavne pach jeleňov. Potrebovali sme viac mäsa, aby sme nemuseli na lov zase o pár dní.

//Sokolí zrak cez les

//Bruh, aby to šlo rýchlejšie... Chcem uplatniť pravidlo 1 post za 1 kolo nezávisle na poradí. Keď máte o čom písať / na čo reagovať, píšte a počkajte kým kolo skončí... hodím rovno i post na pláň a môžeme to tak tento systém započať až do konca lovu. Je to rozumnejšie, keďže každému sa dá písať v inú časť dňa :) čo znamená, že budem rada, keď sa za deň stihne aspoň jedno kolo :D dík.

Sledovala som to dojemné stretnutie, ktoré sa tu odohrávalo. Keby nie som vlk, asi by som si urobila popcorn a pohodlne sa schúlila do teplej deky, kedy by som dvojicu spokojne pozorovala. Avšak... nemala som tú možnosť. Musela som to len sledovať. Hlúpo sa na Zinka dívať a potichu sa chechtať. Bolo to také absurdné! Po tom všetkom, čo zažil... skutočne nerozumel tomu, že na ostrovoch je možné všetko? Povzdychla som si a pozrela sa na Vina, ktorý sa s ním chvíľu rozprával o Shine. Zaujímalo ma, prečo sa o ňu tak moc zaujíma. Žeby mi niečo uniklo? Napokon, ostala som ticho. Mlčky ich sledovala a až keď Zinek začal rozprávať na nás, musela som sa pousmiať. "Jediná halucinácia tu je ten idiot, ktorý zožral jedovaté huby," riekla som a kývla hlavou na Frekiho v jazere, ktorý sa stále smial a bohvie čo vlastne si namýšľal, že sa deje. Napokon, hádam sa čoskoro preberie. "Asi by ste sa mali spolu porozprávať. Bez tých tvojich záverov, Zinku. Alebo mám povedať, Caelum?" riekla som smerom k šedému a následne prešla pohľadom na Socoro. Očividne si mali čo povedať. Zaujímalo by ma, akoby spolu spolupracovali na love. uchechtla som sa. Aký majú skutočne vzťah?

Zastrihala som ušami a pohliadla smerom na Zinka, ktorý sa k nám pripojil. Avšak... mohla som si všimnúť jeho diametrálne odlišné prejavy správania, ktoré som u neho ešte nevidela. Netušila som spočiatku, čo sa to s ním deje, než som si nevšimla jeho uhýbavé pohľady, ignorujúc vlčicu vedľa nás. Privrela som oči. Poznajú sa? pomyslela som si, no po chvíli, čo som nasala poriadne pachy, došlo mi, že páchnu veľmi podobne. Rodina? Nastražila som uši. Toto ma zaujalo. Hlavne prečo neskáče od radosti, že ju vidí. Vypočula som si jeho žvásty, ktoré mi preniesol. Veľmi som mu nerozumela ohľadom tých bylín a vývaru. Čo to sakra stváral? Avšak, napokon sa opýtal jednu veľmi podstatnú otázku. "Shine? Pýtaš sa zlej osoby, stratila som spomienky," odpovedala som mu a pohľadom prešla na Vina, aby sa ujal slova. On s ňou predsa bol najdlhšie, no nie? Avšak potom... stíchla som. Zdalo sa, že sa nám tu naskytá menšia rodinná dráma. Prešla som nenápadne smerom k Vinovi a sadla si vedľa neho. Potichu som sa k nemu naklonila a pobavene zašepkala, aby to počul len on sám. "Karta sa obrátila," zatiahla som so šibalským úsmevom a rozhodla sa sledovať dvojicu príbuzných, ktorí si majú rozhodne čo to povedať!

Kútiky papule sa mi vyšvihli do úškrnu zakaždým, keď mi do mysli vbehli myšlienky Vina, ktorý znel úplne ako hysterka. Panebože, on je taká citlivka, pomyslela som si smerom k nemu, no tak či onak liezol z vody von. Keď bol na brehu, vytvorila som vietor, ktorý ho poriadne prefúkol, až vyschol. "Nemáš zač," riekla som smerom k nemu sarkasticky. Oblizla som si ňufák a vrátila svoju pozornosť na Socoro. Robila si o Frekiho mierne starosti. Zazubila som sa. "Musíme veriť, že skutočne ich len oblízol a ľadová voda mu kus pomôže sa prebrať ku zmyslom. Odkedy som sa od neho odlúčila prešlo niekoľko hodín. Nemyslím si, že účinky budú pretrvávať nejako moc dlhšie," odpovedala som jej na otázky a opäť skontrolovala, či je v poriadku. Vyzeralo to, že ešte stále pokojne pláva vo vode ako malé vĺčatko. Oblizla som si ňufák a pozrela sa na Vina. "Tak čo, už si pripravený ísť na lov? Ak nechceš cez zimu hladovať," zatiahla som smerom k nemu a privrela oči. Verila som, že hneď ako sa Freki vráti zo svojho kúpania, vyrazíme niekam do lesa na lov. Či sa k nám pridá i niekto iný, bolo v túto chvíľu jedno. Štyria bolo viac než dosť. Zima je už skutočne za rohom, mali by sme sa poponáhľať, pomyslela som si a pohliadla na vrchol hory, ktorá sa týčila nad západnou stranou lesu. Jej vrcholy už boli pod hustou nádielkou snehu.

Pozerala som sa na Frekiho, snažiac sa odhadnúť stupeň jeho stratenia mozgových buniek, pretože kto normálny zožerie niečo, o čom mu vyslovene poviem, že žrať nemá?! Niekedy mám pocit, že v tejto svorke žijú len samí idioti, pomyslela som si a sťažka som si povzdychla. Chvíľu som nechala Frekiho zaostriť na mňa, pretože sa začal pozerať všade inde, než za hlasom. Napokon ma predsa pohľadom našiel. Gratulujem ti, vážne si toho vážim, prebehlo mi u toho hlavou a dala som mu nejaký čas, aby sa dopracoval i k slovám. A skutočne. Rozhovoril sa, i keď tie jeho slová ma len utvrdzovali v tom, že úplne osprostel. Panebože, za čo ma tá Iris trestá? "Dala som ich k sebe práve kvôli tomu, aby ich niekto tak vysoko inteligentný ako ty, nezožral," odvetila som mu, no bolo to márne. Nepočúval ma a záležalo, ako dlho mu to vydrží. Keď sa však začal kotúľať do jazera, mala som v pláne ho i zachytiť, dokonca pár koreňov zo zeme vyliezlo, no nechala som ich opäť zmiznúť pod zemou. Ľadová voda mu len prospeje. Ak sa medzi tým neutopí, uvedomila som si a vrátila sa k Socoro a Vinovi, ktorý sa tiež ešte kúpal (?). "Poď von, lebo prechladneš a dvoch idiotov na svedomí mať nechcem," riekla som smerom k nemu. Mala som nachystaný fén z vetru, ktorý by mu srsť usušil rýchlejšie, než prírodne. Po oku som sa dívala na Frekiho, či ešte stále pekne pláva hlavou nad hladinou. "Ospravedlňte ho, ale má mierny defekt na mozgu," začala som a povzdychla si. "V lese sme našli huby, ktoré som už videla a zažila v inej časti ostrovov. Preto som ho varovala, aby sa ich nedotýkal, vzhľadom na ich účinky..." dodala som im ako vysvetlenie a zamračila sa smerom na bielu hlavu, ktorá robila ozvučenie celému jazeru svojim otravným smiechom. Napokon som nakrčila ňufák, do ktorého sa mi zaryl pach prichádzajúceho vlka. Nešiel však k nám, skôr pobehoval v lese, akoby niečo robil. Aj jemu hráblo? pomyslela som si. Už viac dilinov som skutočne nechcela v tento deň vidieť a zažiť. S čím ma zase prekvapí Zinek až sa tu ukáže? Bolo by úplne perfektné, keby sem ešte niekto príde s úplne úžasným problémom! Napríklad vĺča, ktorému niekto utrhol chvost alebo náš pár s partnerskou krizou... áno. Príjemné pekné ráno, Lissandra. Bruh.

Prešla som si jazykom po tesákoch a sledovala Vina, ako sa veľmi ochotne kúpe vo vode. S polkou hlavy nad hladinou vyzeral vtipne. Kardinál vzlietol a vydal sa smerom k nemu. Pristál mu na trčiacej hlave a skúmavo sledoval, čo ten vlk robí. Azda si chudák myslel, že sa topí? I keď som rozumela vtákom viac, než by bolo zdravé, furt to nebolo úplne perfektné. A niekedy mi ich reakcie toho až tak veľa nepovedali. Keď si ku mne Socoro sadla, zadívala som sa na druhý breh. Dorya zmizla medzi stromami, no jej pach i myšlienky som cítila veľmi blízko. Váhala? Zdalo sa. Pohľadom som prešla na malého vtáka, ktorý otravoval Vina. "Nevyzerá, že by sa k nám chcela pripojiť. Chm, ale na lov by sa nám zišla každá labka," skonštatovala som nahlas a rozhliadla sa po lese. Freki sa tiež ešte bohvie kde túlal, Kayseri pravdepodobne furt spala... Bolo nás tu dosť, už len aby sme sa nejako dali dokopy. "Možno sa tu ešte niekto ukáže, ale inak by som i vyrazila na cestu skôr než napadne prvý sneh. Potom bude les úplne neschodný," dodala som napokon a zašvihala chvostom. "Máme vo svorke i jedno vĺča, ktoré podľa všetkého prišlo na ostrovy samé ako my všetci. Rozhodla som sa ho tu uchýliť, aspoň na zimu, či do času, ak sa náhodou neobjaví nejaký jeho rodič. Má dosť atypické sfarbenie, pripomína mi trošku srnku malú," informovala som oboch, pretože o Kayseri nevedel ani Vino. Už len kvôli mláďaťu sa mohol trošku pochlapiť a nehúkať ako na lesy. Mohlo to kedykoľvek počuť. Ešte by mal naň zlý vplyv. V tom som zastrihala ušami, keď sa z lesa vynoril Freki. Avšak, hneď som spoznala, že je niečo zle. "To je idiot," zabručela som a povzdychla si. Sledovala som, ako sfetovane sa díva na všetko okolo neho.I jeho pohyby boli pomalé a sekavé. A s týmto som mala ísť loviť? Otázkou zostávalo, koľko toho zjedol. Zdvihla som sa na labky a podišla smerom k nemu. Nemusela som ísť ďaleko. Bol predsa hneď vedľa nás. Posadila som sa pred neho. "Freki," oslovila som ho a čakala, či bude vôbec reagovať. "Koľko húb si ochutnal?" položila som mu otázku, aby som vedela, ako moc ho mám začať kriesiť. Pretože vyzeral zatiaľ obstojne, no... to sa mohlo každou minútou zmeniť. Hlavne, až začne prichádzať k rozumu. Čo tak skoro bohužiaľ nebude. Povzdychla som si. Jeden lepší než druhý.

Čujte, čujte!
Na známosť sa dáva, že po bezsennej noci Vašu alfu napadol úplne úžasný nápad na akciu! Vôbec to nie je prvoplánová téma ani úplná hovadina. Avšak. Tí, čo viete a teraz i tí, čo to ešte neviete, som veľký milovník kávy. Pretože moje telo už neobsahuje krv, ale kofeín... Každopádne! Ak nežijete na samote u lesa, určite poznáte celosvetový reťazec predraženej kávy - Starbucks. Čo by som však pre karamelové frappuchino alebo pumpkin spice latte neurobila... Vaša úloha bude preto prostá! Spojte sily reálneho sveta a toho nášho vlčieho. A položme si spoločnú otázku: Ako by vyzeral môj vlk ako káva??? Pre príklad klikni sem! Krásne však? Ponuka nápojov a druhov káv je rozmanitá. Dajú sa rôzne zdobiť a ochucovať, preto sa kreativite medze nekladú. Určite sa teším na čokoládové latte Kayserky! Ak Vás na vášho vlka nič nenapadá, môžete využiť i iného člena svorky. Ideálne, aby to bolo štylizované v kelímku to go :) a samozrejme... nezabudnite na skomolené meno! :DD Ak sa moc nudíte,existuje moc zdobení, ktoré môžete na kelímku znázorniť!
Ďalšie príklady toho ako môže káva vyzerať :)

Verím, že vás napadnú rôzne skvelé kombinácie!
Čas máte do konca mesiaca to jest 30. 11. 2020!
Snáď sa u toho zabavíte,
Lissandra

Sama som prešla k hladine a sklonila hlavu, aby som sa mohla z nej napiť. Skôr, než ju Vino celú úplne zasmradí a zašpiní svojim bahnom. Nakoniec, vydal sa do vody a ja ho sledovala. Robil to úplne silene, no videla som na ňom, že i on by rád konečne vyzeral ako normálny vlk a nie monštrum z močiarov. Prečo mám niekedy pocit, že sú okolo mňa len prerastené vĺčatá, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Zatiaľ, čo Vino si nevšímal prítomnosť ďalšej vlčice, Socoro sa na ňu opýtala. Pohliadla som smerom na miniatúru Doryi, ktorá si ležala na brehu oproti pod ihličnatými stromami. "Volá sa Dorya," odvetila som jednoducho. Nebolo nutné rozpitvávať jej minulosť. Avšak, spočinula som na nej chvíľu pohľadom. Zaujímalo ma, čo tu robí a čo má v pláne. Čo vlastne čaká? Mala som toľko otázok, no i v jej mysli bol bordel, kedy zase depkarila. S takými sa nedalo normálne baviť. Napokon... nechala som ju na pokoji. Ak bude chcieť, prejde okolo jazera a pripojí sa k nám. Moja pozornosť sa preniesla na Vina. "Ale šup, trvá ti to," riekla som a za pomoci vetra som ho popostrčila tak, že skončil zapikovaný celým telom vo vode. Kútik papule sa mi nadvihol. Z jeho tela šla samá špina. Akoby sa celý rok len niekde váľal. "Teraz už bude vyzerať lepšie, nemyslíš Socoro?" otázala som sa vlčice pobavene a posadila sa na trávnatom brehu. Chvost som si obtočila okolo predných láb. Dokonca i kardinál sa konečne zobudil a vyletel zo zakuklenia v mojej šále. Odletel neďaleko nás, kde si dával menšiu rozcvičku a následne šiel zase hľadať niečo k jedlu.