Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Úplne by dokázali s Frekim vychádzať, pomyslela som si napokon a zamávala chvostom zo strany na stranu. Pohliadla som zrakmi niekam do lesa. Zdalo sa mi, že sa Freki konečne dal do pohybu, ale bohvie, kde vlastne v lese zablúdil. Možno, keby sme šli niekam inde, bolo by nás jednoduchšie nájsť, než takto zapadnutých v úžine. Oblizla som si ňufák a keď Socoro odpovedala Vinovi, prešla som pohľadom smerom na neho a vyčkávala jeho reakciu. Avšak, potrebovala som sa presunúť... niekam, kde to bude prehľadnejšie. "No a teraz pôjdeme pekne k jazeru, kde sa ty okúpeš a možno cestou nájdeme i Frekiho," riekla som a kývla hlavou. Či sa mu to páčilo alebo nie, stále som bola jeho alfou a tentoraz i Socoro. Preto som sa tešila, keď Vino musel i napriek hejtovaniu šúpať labami a ísť za mnou. "Les je veľmi presýtený vodnými tokmi. Máme tu množstvo korýt riek, ale i takýchto malých potokov. Najväčšou dominantou je ale jazero kam vás zoberiem. Dalo by sa označiť i za srdce svorky a miesto, kde sa budeme asi najviac stretávať," riekla som a pokračovala lesným terénom, ktorý skutočne nebol rovný s pár stromami. Zastrihala som ušami a pohliadla na ihličnany, ktoré vyžarovali takú prekrásnu vôňu! Povzdychla som si. Veľmi sa mi páčil tento les, veľmi. Napokon sme dorazili na breh jazera. Zastavila som a rozhliadla sa. Dorya bola na opačnom brehu a keďže jazero nebolo nejaké veľké, nebude nás počuť a ani my ju, kým sa k nám nevydá. Možno keby má menej atypické sfarbenie, aj by sme ju prehliadli medzi stromami a krovinami. "Tak ty, princezná bahna, poď sa okúpať potom ťa vysuším aby ti neprechladol zadok," riekla som k Vinovi provokačne. Bavilo sa mi s ním naťahovať. Keď on sa zakaždým tak ľahko dal zviesť na cestu rozčúlenia.

Sledovala som jeho telo, ktoré vo mne budilo ešte väčšie pobavenie, kedy sa len horko ťažko potláčal smiech. "Vyzeráš ako dikobraz," skonštatovala som, keď som sa dívala na jeho telo. Zazubila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Pravda, zlepšil mi kus náladu. Nech to vyzeralo akokoľvek komicky. Mľaskla som jazykom, keď na mňa vyceril tesáky. Nechcel poťapať. Čo som s ním mala iného robiť? Potreboval trochu zmeny. Azda ho táto časť lesa dostatočne neuspokojovala. Alebo bol len rozbitý. To bolo pravdepodobnejšíe. "Najhoršia a najsebeckejšia," doplnila som jeho slová a pohliadla smerom k Socoro, aby na to náhodou nezabudla. Napokon, boli to slová jedného vlka, bolo by hlúpe na základe tých slov usudzovať. No nič som nevyvracala. No nemohla som ani priznať, že som urobila niečo zle, pretože všetko, čo som kedy vykonala, bola v mojom najlepšom vedomí a svedomí. "Mala by som ťa zoznámiť s Frekim. S tým hundrošom by ste si rozumeli a možno by ste vymysleli spolu i niečo tak geniálne, čo by sa ma skutočne dotklo," riekla som, pretože som si spomenula, že i Freki rád šomral a podrýval moje bytie. No i tak vždy za mnou doliezol ako taký prívesok. Vo Vinovi som síce videla hnev, ale nebola to nenávisť, ako by si mohol nejaký nezaujatý divák myslieť. I z jeho reakcií bolo zjavné, že i napriek tomu všetkému sa nehodlá vydať preč zo svorky. Niekedy jednoducho prišli i takéto chvíle. Nič nebolo perfektné. Socoro vyzerala, že toho zažila už dosť na to, aby nemyslela ľahkovážne. Napokon... čo na tom záleží. Ovplyvňovať budúcnosť som sa ešte nenaučila.

Zaujímalo ma, ako dokáže Socoro zadržať smiech, pretože mi prišiel Vino úplne absurdný. Znel ako malé vĺča, ktorému niekto ukrivdil a nedokázal sa zmieriť s tým, že si môže za to z veľkej časti sám. "Až zabudneš ty, tiež ti to vykričím," riekla som, mierne už potláčajúc smiech, pretože toto bola taká situácia, ktorá nebola ani vážna, an ivtipná... proste totálne absurdná. Ako mohli byť vlci tak pohltení tým testosterónom, ktorý im zatemňoval mozog? Ach, bola som rada za svoje racionálne myslenie, ktoré nemalo žiadnu reguláciu v podobe týchto hlúposti. "Vino, Vino, Vino. Mal by si sa ísť umyť, čo myslíš? Aspoň Socoro ukážem jazero," vyriekla som napokon a načiahla sa labkou, aby som poťapala Vina po hlave. "Dobre," zatiahla som a privrela oči. Venovala som mu pohľad, ktorý hovoril sám za seba. V duchu som začala počítať, kedy príde k ďalšiemu výbuchu. Medzičasom som sa otočila smerom ku Socoro, aby som ju trošku vkradla do konverzácie. "Inak sa tu máme všetci radi," zatiahla som pobavene a konečne sa začala smiať naplno zvonivým smiechom. Bolo to až príliš vtipné, keď som sa pozrela na Vinovu odutú tvár. Taká slečinka z neho. Tak roztomilé!

Sledovala som Vina ako sa bil so svojim rozumom a urazením, ktoré voči mne mal. Prečo boli vlci tak jednoducho kontrolovateľný svojimi emóciami a citmi? Nemohla som však povedať, že mňa emócie nekontrolovali. Samozrejme, nebola som voči nim až tak odolná ako môj brat. No stále som nepatrila ani k tým, ktorý by nimi tak sršali ako Vino. Povzdychla som si. Zas a opäť. Unavovalo ma počúvať to stále kol dokola. Dúfala som, že sa tu ocitne zrazu niekto iný, niečo, čo rozvíri toto jeho divadlo. "Prebudila som sa bez spomienok uprostred močiarov s bolesťou hlavy. Moje prvé kroky viedli tam, kde to považujem za bezpečné a kde som verila, že sa vrátiš i ty. Mrzí ma, že som si dovolila skontrolovať územie," riekla som napokon, i keď som neskrývala svoj sarkastický tón hlasu. Hlavne pri poslednej vete. Vážne? Oh, to som asi nemala hovoriť. Očakávala som ešte ďalšiu spŕšku rovnakých slov, vzhľadom na jeho zatienenú myseľ, kedy nevidel nič iné len mňa ako zlosyna. "Nepamätám, ale ty mi tu o tom celú dobu rozprávaš. Možno až príliš detailne," riekla som a pohliadla na neho, či mu konečne dopne, že je ako taký kolovrátok. Točí sa stále dokola, i keď bolo vidieť, že to v ňom pomaly utícha. Aspoň som si to myslela. "Už si vychladol?" otázala som sa ho nakoniec.

Bolo to ťažké. Všetky tie emócie. Nerozumela som tomu poriadne, no napriek tomu som chápala, že je lepšie, pokiaľ to dostane von. Ja sama som sa necítila nijak. Aspoň som mala trochu rozptýlenia od tej nudy, ktorú som zažívala a konečne sa zdalo, že les začína žiť! I pach Doryi som zachytila, čo ma vcelku prekvapilo, že vôbec sem našla cestu. No budiš. "Takže teba zaujíma moje zdravie a bezpečie?" opýtala som sa ho a zazubila sa. Skutočne to mohol povedať? Bolo to tak roztomilé. Zastrihala som ušami. "Nebolo od srdca," zopakovala som po ňom a konečne som sa postavila na rovné laby. Otriasla som sa a prešla sa niekoľko krokov k vode, odkiaľ som sa napila. Chvíľu som uvažovala, čo vlastne povedať a či to má vôbec šancu. No, keď som zdvihla hlavu, predsa len som si neodpustila poznámku: "Keby sú mi ostatní členovia ľahostajní, pošlem Bohyňu v ten deň do teplých miest." Privrela som oči a prešla konečne pohľadom na Vina. "Môj úsudok nie je vždy ten správny, priznávam. Robím chyby a učím sa z nich," pokračovala som keď som prešla späť na svoje miesto a pomaly si sadla na zadok. Zase? Oh áno. Nemala som sa kam ponáhľať, toto ešte chvíľku zaberie. "Avšak ak ma obviňuješ z niečoho, čo som nedokázala ovplyvniť... prosím," dodala som nakoniec a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bola som zvedavá, čo mi k tomu ešte má v pláne povedať.

Prešla som si jazykom po tesákoch, sledujúc jeho tvár a pohľad pozorne. "Pravdepodobne máš pravdu," riekla som na jeho slová. Nikdy som netvrdila, že som najlepšia. Nenútila som nasledovať moju osobnosť nikoho, pravda. Avšak, bolo darmo mu niečo rozprávať, bol nahnevaný a ublížený. Chudák vlk. Jeho ego utrpelo trošku viac, pravda. Mlčala som, chcela som počuť všetko, čo mal Vino na srdci a že toho bolo! Avšak zdalo sa mi, že hovorí neustále dookola o tom istom. Počula som už príliš veľa slov, ktoré mi bezducho povedal. Žeby o tú dušu skutočne prišiel? Nie. Na to bol až príliš impulzívny. "Hm, z toho čo si mi povedal, si ty nasledoval mňa, i keď to bolo nebezpečné," riekla som napokon zamyslene. Skutočne som bola ja tá, ktorú by mal viniť za svoju hlúposť? Prešla som si opäť jazykom po zadnej strane tesákov. "Čo chceš z mojich úst počuť?" vyzvala som ho napokon, premýšľajúc, čo by potešilo jeho ego. Napokon, nikam táto konverzácia nepovedie, pokiaľ bude po mne štekať tie isté slová stále dookola.

Zašvihala som chvostom zo strany na stranu, sledujúc ako sa ďalej rozčuluje. Skutočne ho jedovala každý jedná poznámka. Povzdychla som si a upriamila na neho zelené oči. "Vino," oslovila som ho menom a počkala chvíľu, kým začal dávať pozor. Aspoň podľa toho, čo som mohla usúdiť. Pretože v posledných chvíľach sa skutočne nesústredil. "Sedím na riti v lese, ktorý by mala obývať svorka, ale jej členovia sú bohužiaľ rozlietaní všade možno po ostrovoch a nie som povinná stáť každému z vás za riťou ako malému vĺčaťu," povedala som pokojným hlasom, možno až príliš pokojným. Vážila som však každé slovo, ktoré som povedala. Sledovala som, na ktoré zareaguje najviac a ako. "Je mi ľúto, čo si si prežil, ale stali sa i horšie udalosti. A keby som mohla, rada si to s tebou vymením," pokračovala som ďalej a zašvihala opäť chvostom zo strany na stranu. Aspoň by som sa tak príšerne nenudila na tomto prekliatom kuse zeme. "No bohužiaľ trčím tu, spútaná povinnosťami. Mohol by si si to skúsiť tiež a možno by si potom nebol neustále na hrane smrti," dodala som nakoniec a oblizla si bledý ňufák. Nemohla som sa hrať na jeho matku. Dosť, že sem zablúdilo už jedno vĺča. Nechcela som mať na krku nebodaj dve. To by mi tak chýbalo. Povzdychla som si.

Zastrihala som ušami a vnútorne sa pobavila nad jeho myšlienkami, ktoré boli kvôli rozladenosti príšerne hlučné, že nešli potlačiť dostatočne do úzadia. Normálna? pomyslela som si a rozmýšľala, čo vlastne pre neho znamená byť normálny. Ten, kto si prizná chybu, ktorá nie je jeho a ospravedlní sa len tak? Očividne. Lenže tak to predsa nefungovalo. Privrela som oči a počkala, kým prišla jeho ďalšia spŕška slov. Zastrihala som ušami, na tieto som nereagovala. Nemala som prečo. Ako dlho mu to asi tak potrvá? Kedy sa mu do mozgu vráti krv? Vlci boli tak prostí, premýšľala som a vyčkávala, kedy sa skutočne uvedomí, že kde je a s kým sa rozpráva. Emócie. Skutočne boli nezmyselné, iba obmedzovali skutočné využitie mozgu ako takého. Kiežby sa to vlci konečne naučili. Zastrihala som ušami a úplne s nevinným pohľadom som sa na neho pozrela. "Nepamätám," odvetila som, no vzápätí som dodala: "ale znie to, že som prišla oveľa. Škoda." Povzdychla som si. Mohla som toľko dobrodružstva zažiť a trochu adrenalínu... Možno nabudúce. Avšak o tom svete mŕtvych som skutočne chcela vedieť viac, len som nevedela, či je vhodná doba sa na to pýtať práve teraz.

Vybuchol. Nezvládol to. Mal toho v sebe toľko, že to potrebovalo von. Konečne. Na tvári mi mierne kútik úst popošiel vyššie, no nechcela som ho ešte viac provokovať. Toto úplne stačilo. Počúvala som jeho naštvané slová, no v niektorých momentoch som si neodpustila niečo nedodať. "Naozaj som stratila spomienky," riekla som, počúvajúc jeho prekrásny flow slovíčok. Na konci prvej časti som ešte preniesla: "Ale nezomrel." Lenže bolo to houby platné, pretože len popadol dych, aby mohol pokračovať ďalej. V konečnom dôsledku mi jeho slová aspoň povedali vcelku detailne, čo sa tam všetko udialo. Nejaké divné hlasy a portál? Znelo to zaujímavo, prečo som si to nepamätala?! Mala som toľko otázok na to, ako to vlastne prebiehalo, no to by asi nebolo úplne vhodné. "Shine" opravila som ho, keď hovoril o čiernej vlčici, no rozprával ďalej. Bitka? Voda? Oh panebože, koľko som toho prepásala! Zamračila som sa. "Ale neumrel si," zopakovala som zase, keď sa nad tým rozčuľoval. Nakoniec, keď dohovoril, premýšľala som. Po chvíli som sa však ozvala: "Požierač duší. Aké to bolo v ríši mŕtvych?" Môj záujem bol úprimný, skutočne som chcela vedieť aké to je, no ako som to mala zistiť bez toho, aby som mu povedala, že viem čítať myšlienky? Chms. Bola som v kúte. "Ako ťa však mohla chcieť zožrať ryba, keď ste boli v ríši mŕtvych?" pokračovala som, pretože mi v tom nedávali nejaké fakty logiku. Skutočne to bolo zaujímavé! Ach, kiežby som mala tú príležitosť i ja k dispozícii.

Pozrela som sa na Vina, ktorý bol očividne rozrušený. Nechala som ho, aby ten hnev dostal zo seba von. Ach, tak ty mi to teda zazlievaš, pomyslela som si v mysli a chvíľu počkala, aby mal dostatok krvi i v mozgu na to, aby to pochopil. "Nepamätám si čo sa stalo. Prebrala som sa niekde v močiaroch," vyriekla som a sledovala Vina. "Avšak ty vyzeráš, že si toho pamätáš viac než dosť," dodala som, čím som ho i vďaka provokatívnemu pohľadu, vyprovokovala, aby povedal. Zaujímalo ma, čo má na srdci. A aspoň sa dozviem, o aké spomienky som vlastne prišla. Prešla som si jazykom po tesákoch. "V konečnom dôsledku si prežil, no nie? Mal by si byť spokojný," dodala som nakoniec a odvrátila od neho zrak, i keď som mala jedno ucho stále smerom k nemu naklonené. Už dlho som sa s nikým neponaťahovala. Užívala som si to!

Pobavene som sa zasmiala nad tým, čo mi vlastne povedala. "Nepravdepodobné. Azda tam zavítam, ale... nevidím dôvod. Čím menej vlkov o našej polohe vie, tým lepšie," riekla som a pozrela sa niekam do lesa. Bola by škoda, aby niekto napadol tak krásny les. Oblizla som si ňufák a pozrela sa smerom na Socoro. Než som však stihla čokoľvek povedať, začula som kroky a ucítila pach, ktorý sprevádzal jeho existenciu. Dlho som ho však nikde necítila ani nevedela, preto som mala plno otázok, ktoré som mu mala v pláne položiť. Hlavne po tom, čo sa jeho tučná, špinavá riť dostala do môjho zorného pola. "Myslela som si, že už nežiješ," skonštatovala som jednoducho a prezrela si jeho telo. Aby nebola Socoro úplne mimo, uviedla som ju do diania: "Socoro, toto je Vino. Jeden z najnovších členov. Tiež nie je na ostrovoch nejako dlho." Avšak potom moje zraky zleteli na jeho zabahnené, vyziabnuté a vyčerpané telo. "A teraz mi vysvetli, kam si zmizol a prečo vyzeráš... takto?" opýtala som sa ho a pozrela sa mu do očí. Keď som sa prebrala v lese, netušila som kam zmizol. Darmo by som ho niekde hľadala, keď som nevedela kde.

Začínala som byť trochu hladná. Tak dlho som rozprávala o love, až som vyhladla. Avšak traja by sme už možno niečo skolili, no i tak som si priala, aby sme boli aspoň štyria piati. Toľko by sa ich tu mohlo ukázať, no nie? Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom, odkiaľ by nás vystopoval Freki, ak by sa za nami vydal. No stále ho nikde nebolo. Pravdepodobne zaspal. Dúfam, že ten idiot nezožral žiadnu z húb, pomyslela som si, no verila som, že až taký idiot nie je. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Hm," zamumlala som nad jej zhodnotením. Toto nebol môj súd. Sama sa musela rozhodnúť a zhodnotiť možnosti. Premýšľala som, ako jej pomôcť, aby si bola istá, či tu je skutočne domov pre ňu. "Mohla by si tu prezimovať, porozhliadnuť sa, zoznámiť s členmi, urobiť mi spoločnosť... a na jar, až bude život tam vonku bezpečný i pre jednotlivca, uvidíš, ako sa ti tu pozdáva," predložila som jej nakoniec môj návrh ako ponuku dočasného vstupu na skúšku. Niekoľko lunárnych cyklov by predsa zvládnuť mohla, no nie? Odísť v strede tuhej zimy by bola však tiež hlúposť, pravda. Aspoň mala kde skloniť hlavu. "Hm, ťažko povedať. Ono, v zásade táto svorka, zoskupenie vlkov, je čerstvé... možno tak... od prelomu leta a jesene? Avšak je tu mnoho vlkov zo starej svorky, ktorá sa rozpadla. Preto neviem určiť, ako sa k nám Zlatá a Spoločenstvo budú stavať. No alfy Zlatej nevyzerajú nijako nepriateľsky, nie sme ich konkurencia. Hovejú si predsa len na druhej strane ostrovov," riekla som smerom k nej zamyslene a zastrihala ušami. Kardinál sa konečne vrátil a rovno mi pristál na krku za šálou, kde sa zakuklil a očividne sa pobral do spánku.

Prestúpila som z labky na labku a pozrela sa na Socoro. Bola som veľmi aktívny jedinec, ktorý musel neustále niečo robiť, pretože inak som sa nudila. Bolo to moje prekliatie. Najviac ma zaujímalo, ako je na tom Freki a či sa k nám nakoniec pridá. Tiež som dumala nad tým, či Kayseri žije. Dúfala som, že ju aspoň skontroluje, ale to by som od neho čakala veľa. Bol to vlk. Určite ho to nenapadlo. Keď som sa Socoro opýtala ohľadom jej schopností lovu, odpovedala mi kladne. To bolo dobré znamenie. Keby sa tu ukázal ešte niekto zo svorky, bolo by to úplne ideálne, pomyslela som si s povzdychom. Avšak, to som asi chcela veľa. Kam sa vlastne vytratil Vino? prebehlo mi mysľou. Jeho som naposledy videla v Močiaroch. Prežil to vôbec? Ktovie. Tak či onak som vrátila svoju pozornosť späť na Socoro. "Takže stopovanie, obstojný lovec," zopakovala som zase a zašvihala chvostom zo strany na stranu. K jej ďalšej otázke som sa vyjadrila až po chvíli ticha: "Hm, dalo by sa to tak povedať. Tento les je veľmi vďačný. Je tu množstvo zvere, vody, stromov, i lesných lúk, ktoré sú na jar zasypané bylinami a kvetinami. Zo západu máme zase pohorie, ktoré hornatí pôdu a je tam i množstvo jaskýň." Dalo by sa povedať, že zo strategického i logického hľadiska to bolo najideálnejšie miesto na ostrovoch, kde by sa mohla svorka nachádzať pomerne v bezpečí a blahobyte. Avšak stále to bol les a mohlo dojsť k zraneniam alebo zablúdení medzi stromami pre tých, ktorý ho tu moc dobre nepoznajú. Všetko malo svoje pro a proti.

Zdalo sa, že vlčica vie presne, čo chce. Oblizla som si ňufák. Na jednu stranu to bolo dobre, na druhú... mala som voči tomu isté pochybnosti, pretože väčšina vlkov, ktorí sa stavali do roly vodcu, boli v určitých smeroch na houby. Každý máme svoje muchy. "Hm, to máš pravdu. I ja mala zlú alfu, no nech sa ti rozhodnutie páči alebo nie, stále je to alfa," dodala som k jej slovám. Dobre som si pamätala na záchvat Doryi, ktorej preplo zo smrti Kyleo. Avšak čo urobila jej nezabudnem, no verím, že tá pauza, ktorú si dala od svorky jej pomohla. Bola som zvedavá, či sa tu dakedy vôbec ukáže a či preukáže rešpekt niekomu ako som ja. Vždy sa povyšovala. Nech bol alfou hocikto iný. Zívla som si. "Vzťahy sú také, aké si urobíš. Avšak, keď sa tu členovia moc nezdržiavajú, je to ťažšie, veru," skonštatovala som a zamyslela sa, kam sa vlastne podeli. Ja sama na pár dní zmizla, ale... možno tu boli práve vtedy, ktovie. Každopádne, s niektorými som skutočne už ako s členmi nerátala a ak sa neukážu ani počas zimy... budem ich musieť považovať ako za tých, čo opustili svorku. Nikoho som tu nechcela držať násilím, ale ani len tak za nič. "Lissandra," odpovedala som jej na otázku, pohľadom ju hypnotizujúc, či sa bude pýtať viac. Každopádne... "Socoro," oslovila som ju po chvíli ticha. "Blíži sa zima. Chcela by som zájsť na lov nejakej poriadnej vysokej, aby sme nemuseli tak skoro trpieť hladom," začala som a zastrihala ušami, skúmajúc okolie. "Aký si lovec?" vyzvala som ju priamo k veci. Ako inak zistiť vzťahy medzi členmi, než pri love, kde musia spolupracovať ak chcú skoliť prerastenú jelenicu? No bude to úžasná zábava!

Sledovala som si, ako si sadla na zem neďaleko. Otočila som za ňou hlavou a počúvala odpoveď na moju otázku. Nepriama. Kútik úst sa mi mierne nadvihol. Mala môj plný záujem. Myšlienky, i keď som ich nemohla vypnúť, som sa snažila potlačiť ako najviac som dokázala. Zvyšok, ktorý ku mne prenikal som ignorovala. Nechcela som jej loziť do hlavy. To by skazilo všetku srandu. Až toľko úsilia na potlačenie mágie som vynaložila, len aby som sa s ňou mohla zabaviť. Stála mi však za to? To som nemohla zistiť, kým by som to neskúsila predsa. "Dobre, Socoro," začala som napokon a i ja sa usadila v machom obrastennej plochej skale, ktorá sa rozvaľovala vedľa brehu potoka. "Aké sú tvoje nároky na perfektnú svorku?" vyzvala som ju rozprávať ďalej. Zaujímalo ma, ako si niekto iný predstavuje "ideálnosť". Sama som netušila, čo presne by som mala očakávať od svorky, i keď som sa snažila robiť tak, ako som mala za správne. Držať ich nejako pokope. Keby len neutekali neustále do sveta. Ako malé, nevybehané vĺčatá a to boli mnoho ráz starší než ja. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a sledovala vtáka, ako sa tentoraz vydal ďalej odo mňa. Očividne sa rozhodol si niečo nájsť k jedlu.