Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pokračovala som menším stúpaním skrz tiesňavu. Mohli sme pozorovať menší potôčik, ktorý tiekol povedľa nás. Za niekoľko zákrut sme sa dostali do úžľabiny, kde sme mohli uzrieť menší lesný vodopád, tečúci po skaliskách. Nepenil, nedunel, pretože bol príliš malý, čo sa týkalo objemu vody. Napriek tomu mal vyše šiestich metrov. Dlhý a úzky, chm. "Socoro," zopakovala som jej meno a podišla k miestu, kde voda tvorila dostatočný objem, z ktorého som sa mohla normálne napiť. "Pýtala som sa ťa však, kto si, nie ako sa voláš," preniesla som nakoniec a zdvihla hlavu od vodnej hladiny, otáčajúc sa smerom priamu na ňu. Uprene som sa jej dívala do očí, skúmajúc ju. Bola som zvedavá, zaujala ma, pravda. "Mien ma každý mnoho," pokračovala som a podišla pár krokov k nej, kedy som zdvihla labu a jemne štuchla do jej hrude: "Ale kto si tu." Ak hľadala svorku, možno nebol ani tak problém v tom, aká svorka to je. Skôr, či ona pasuje tam, kde má svorka slabšie miesta. Bolo pekné, ak sa jej svorka zapáči, keď ona nebude ničím užitočná. A tak som vyčkávala, možno až v príliš blízkej pozícii. Vytvárala som tak tlak, nepríjemný zásah do osobnej zóny. Chcela som ju spoznať, prebudiť v nej jej pravé ja. Masiek sme mali všetci až primnoho. Hrala som sa s ňou.

Až príliš priama, rozumela som. Keď moju ponuku odmietla, musela som vymyslieť niečo iné, ako by som ju dostala niekam ďalej od hraníc. A vlastne... nemusela som nič. Zaujímala ju predsa svorka, tak najlepšie bude, ak jej ju ukážem, no nie? Kardinál medzi tým vzlietol a pristál mi na hlave, aby mal lepší výhľad na vlčicu. Tvárila som sa akoby nič. "V poriadku," odvetila som na jej poďakovanie a otočila hlavu do lesu. Stále som mala pochybnosti, ktoré som chcela rozptýliť. "Ukážem ti aspoň les, je však dosť neprehľadný, ľahko sa v ňom stratíš, keď ho nepoznáš," riekla som smerom k nej, čím som ju upozornila, aby sa držala pri mne. Ja by som ju našla, ale ona by tu blúdila niekoľko hodín, kým by sa jej podarilo niekde vyliezť. "Základné informácie... názov, alfa, členovia," zopakovala som po nej. Neboli to príliš detailné informácie? Stále som mala nahlodané myšlienky, kvôli Chaosu. Zbavili sme sa ich pred chvíľou a teraz by sme im mohli čeliť opäť? Hm. Zadumane som nad tým premýšľala, keď som kráčala ďalej. "Veru, nie som si istá, ako by sa mala nazývať," skonštatovala som napokon. Nikdy som sa nad tým nezamyslela. Nekládla som tomu nejakú... potrebu, či nutnosť. Ponechať pôvodný názov? Riskantné alebo sa mýlim? "Počet členov? Ktovie s kým sa dá rátať ako so skutočným členom," odpovedala som jej hádam na všetko, i keď nie priamo. Odpoveď bola odpoveď. Oblizla som si bledo-hnedý ňufák a potriasla hlavou. Kardinál vzlietol a nepekne mi zanadával, než sa usadil tentoraz na vlčici. "Prišla si na cudzie územie a pátraš po informáciach... ale kto si ty?" dodala som nakoniec bez toho, aby som jej venovala pohľad. Moja pozornosť bola niekde pred nami, kde už z diaľky sme mohli počuť menší lesný vodopád, ktorý tvorili vodné toky, pretekajúce naprieč horou.

Vlčica nakoniec začala rozprávať. Štýl jej vystupovania bol viac než priamy. Aspoň nechodila okolo horúcej kaši ako väčšina vlkov. Počúvala som ju, no medzitým som prešla pohľadom po lese, či sa skutočne nejedná o návnadu Chaosu. Bolo by to predsa chytré, keby poslali na odpútanie pozornosti vlka, ktorí nie je od nich. Slabého... zatiaľ čo by sem vtrhli nepozorovane. Avšak, les bol pokojný i za hranicami. Aspoň môj myšlienkový radar mi nič neukazoval. Mohla som byť preto pokojná, nie? "Hm, takže na túto svorku si nepočula nič zlé," skonštatovala som monotónne, skôr si to opakujúc pre seba. Zašvihala som chvostom a pohliadla jej do očí. "Nie si smädná? Hladná? Prešla si predsa kus cesty, hádam," povedala som napokon a pozrela sa na jej svaly, ktoré sa mierne, takmer nepozorovane triasli. Viac než ostrov? Možno. Každopádne, najradšej by som sa vzdialila od hraníc. Potrebovala som preskúmať i zvyšok územia, či sa sem nikto nedostal. Stále som mala isté pochybnosti. I keď... až tak inteligentní v Chaose neboli, aby zosnovali takýto atentát. "Ak chceš, čo vidím, že chceš, poviem ti tie pekné i nepekné zvesti o tejto svorke. Ktoré by si chcela počuť ako prvé?" otázala som sa jej nakoniec a zastrihala ušami. Nechcela som, aby tu boli vlci, ktorí nemali skutoční záujem. Potom to i tak vyzeralo. V ten moment som si spomenula na Enzoua, Darkey, Hranina, Doryu, či Beliala... ktorých som tu viac nevidela ako videla. Ak vôbec raz za jeden kolobeh zím. Ak tu skutočne niekto hľadal domov, vracal by sa sem častejšie a väčšinu času práve trávil s členmi svorky, než náhodnými individuami. Oblizla som si ňufák. Aspoň, že ja som toho precestovala a zažila dostatok. Už som chcela len svätý pokoj.

Ostala som stáť v uvoľnenej polohe. Bola som snáď hlupák? Verila som si? Cítila som sa sebavedomo, pravda. Bola som na svojom území a poznala svoje limity, aspoň som si to myslela. Proti niekomu, koho som už na prvý pohľad odhadla ako slabého. Pohŕdala som ňou? Nie, tak by som to nenazvala. Vedela som však, že ak by chcela niečo skúsiť, vyhrala by som. Ak by patrila k niekomu z Chaosu, tento fakt, že sa ani nesnažím pôsobiť v strehu, by ju rozhodne vyprovokoval. V tom spoločenstve boli samí egoisti a horúce hlavy. Avšak... vlčica pôsobila normálne, uvedomujúc si snáď fakt, kde sa nachádza? "Skutočne?" vyriekla som a spýtavo nadvihla obočie. Pravda, svorka na tomto ostrove existovala skutočne dlho, no... i tak mnoho vlkov nemalo páru, kam zmizla pôvodná. Musela veľmi dobre hľadať, i keď... musela som uznať, že príliš mnoho logických miest, kde by svorka žiť mohla, tu nebolo. Azda má i nejaký ten kus rozumu, prebehlo mi mysľou a keď som nad tým i tak premýšľala... "Potvrdím ti, že si pravdepodobne svorku, ktorú si hľadala, našla," začala som a i keď som nechala koniec hlasom otvorený, nepokračovala som. Bola to neverbálna výzva k tomu, aby pokračovala. Predsa len tak fungoval mozog. Potreboval vyplniť to, čo mu bolo nepríjemné a neukončená veta vzbudzovala otázky, nutkanie. Chcela som vedieť, čo z nej vypadne.

Ako sme pomaly kráčali s Frekim k jaskyni, ucítila som cudzí pach, ktorý sa šíril lesom. Zastrihala som ušami a u vchodu sa zastavila. "Odtiahneš to prosím do vnútra? Musím ísť vybaviť toho votrelca. Ach. Pokojne si oddýchni a keď budeš chcieť, príď za mnou," povedala som smerom k Frekimu a ukázala ňufákom na "sieťku" s hubami, aby ju zatiahol niekam do jaskyne. Ja si to už potom upracem. Len som dúfala... "Ježiš Freki, prosím ťa, keď vojdeš dnu, po ľavej strane sú kvázi kamenné výčnelky. Dostaneš sa do jaskyne, ktorá je moja. Nechcem, aby sa k nim totiž dostalo to vĺča," dodala som následne, pretože mať vĺča s halucináciami by nebola... sranda. Napokon som sa rozišla do lesa. Pach, ktorý som cítila, som nepoznala. Nepatril teda nikomu, koho by som poznala. Je tu odrazu nejako rušno. Škoda len, že to nie je žiaden z členov, pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Nakoniec som pokračovala ďalej, až som sa dostala bližšie k centru pachu neznámej. Kardinál letel napred, bol zvedavý, kam sa to ženiem. Nakoniec som spomalila do kroku a vyšla z tieňu stromov. Vietor sa dvíhal, o čom svedčilo i praskanie dreva a šum vetra v ihličí. Do zorného poľa mi padla vlčica. Skutočne som ju nepoznala, ani len podľa výzoru. Kardinál sa mi usadil na chrbte a zvedavo vykrúcal hlavu, keď si obzeral vlčicu. "Zablúdila si?" upozornila som na seba, keďže som jej stála od chrbta a vetrom som si pomáhala skryť svoj pach. Nezaujato som si ju prezerala. Vyzerala ako tulák, očividne mala za sebou i celkom dlhú štreku. Pochybovala som i o jej magických schopnostiach, či vedomostiach. Nakoniec... väčšina vlkov v tomto kraji bola ako ona. Obyčajná.

Povzdychla som si a pretočila oči v stĺp, keď som sa zadívala na Frekiho ako tu vyvádzal. To nemohol myslieť vážne. On si skutočne myslel, že by som nahradila hubami mäsovú potravu? "Panebože, nie, Freki. Tie huby sa normálne skutočne nejedia. Avšak, objavila som ich na jednej lúke na prvom ostrove a majú celkom vtipné účinky. Veď uvidíš. Musíme ich však opatrne pozbierať, aby sme neschytali ich účinok tak skoro," riekla som pobavene a pomohla si mágiou vetru, ktorou som ich nadvihla a labkou ich opatrne nasmerovala do koša. Celé zbieranie nám zabralo pomerne dosť, avšak to vôbec nevadilo. Nemala som i tak nič iné na robote. Čoskoro sa nám podarilo pozbierať slušný počet húb, ktoré zaplnili sieťku. Povzdychla som si. Tak, to by sme mali. Ešte naloviť zásoby mäsa na zimu a budeme hotový. Avšak na to sme potrebovali iných členov. Freki sa chcel ďalej rozprávať. Nuž, čo iné nám ostávalo. "Hm, ťažko povedať, s kým ako členom ešte môžem počítať. Niektorých som skutočne dlho nevidela alebo ich nevidím vôbec, len o nich viem. Avšak tí, ktorí sa tu ukazujú najčastejšie sú celkom fajn. Myslím si, že tvoja rovina inteligencie a záujmov by si s nimi mohla rozumieť," rýpla som si do neho a vyplazila jazyk. Oblizla som si ňufák a otriasla sa. Zívla som si. "Mali by sme to zaniesť do jaskyne. Aspoň ti ju ukážem. Vezmi za jeden koniec tie korene a ja za druhý," riekla som a vzala jeden koniec sieťka ako som hovorila, čakajúc, až ju vezme i Freki. Potom som sa vydala smerom k jaskyni.

Zazubila som sa nad jeho odpoveďou. "Výborne, hodil by sa mi tu nejaký spoločník. Sama sa tu celkom nudím. Ostatní majú túlavé labky," povedala som smerom k nemu a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Freki bol dokonca i taký milý spoločník. Síce nebol najmúdrejší, ale aspoň si to priznal. Zadumane som sa zamyslela nad jeho slovami. "Neviem, prečo... mala by som to vedieť?" vyhŕkla som záludne. "Nikoho tu nedržím, ak sa im moje rozhodnutia nepáčia, dvere sú otvorené. Avšak stále sa nájdu takí, ktorí môjmu úsudku veria, preto... preto ma nasledujú," vyhŕkla som a pozrela sa na Frekiho. Čo som mu mala vlastne na to odpovedať? Bolo to také komplikované. Nikdy som sa v tom nevyznala. Čo robilo z vodcu... vodca? "Neviem ti na to odpovedať Freki. Ak tu zostaneš, možno odpoveď na tú otázku dostaneš a možno nie. Ktovie," dodala som nakoniec, aby som to uzavrela a pobavene sa postavila. Vydala som sa smerom k najbližšej lesnej lúke. "Ktovie, mohli, možno? Je dosť veľká, aby sa naučila loviť, pravda. Potom by sme za ňou mohli zájsť, nechajme ju trochu ešte prespať," odpovedala som na Frekiho zvedavé otázky, ktorých bolo tak plno! Povzdychla som si. "Všetko, čo si zmyslíš Freki. Naučí ťa mágiu, dá ti rôzne magické serepetičky a dakedy i zvieratká. Čo by si po ňom chcel ty?" opýtala som sa ho tentoraz ja, keď som vyskákala po pár skalách na vrch svahu. Otriasla som sa a počkala, kým ma jeho tučný zadok dobehol. "Nie, že by som ti neverila, ale počkáme ešte na niekoho," odpovedala som a zasmiala sa. Sami dvaja by sme hádam niečo ulovili, ale prečo to tak hnať predsa. Pomaly sme došli na lúku, ktorá už bola sfarbená v blatistých odtieňoch. Avšak kde tu sa na lúke nachádzali huby, i v tieňoch stromoch. Pousmiala som sa. "Aby sme sa tu nenudili celú zimu. Pomôž mi pozbierať tieto huby," riekla som a ukázala na tú, ktorá bola pri mojich labkách. "nejedz ich ale, nie teraz," upozornila som ho a pomocou mágie zeme som vytvorila z koreňov podivný útvar, ktorý mal pôsobiť ako veľká "sieťka". Do ktorej sme mohli hádzať hríby, aby sa nám potom ľahšie niesla do úkrytu.

"Samozrejme, ja to vôbec nevyvraciam," riekla som s mierne ironickým tónom v hlase a nadvihla spýtavo obočie. Skutočne veril tomu, čo hovoril? Bol predsa tak lenivý! Hm, mohla by som ho nejako rozhýbať? Nejako ho motivovať... Prešla som si jazykom po tesákoch. Veď ja niečo na neho vymyslím. Rada som šikanovala druhých, hlavne ak ich to nútilo robiť niečo, čo nemuseli. Oh, toľko zábavy si s ním užijem! "Hm, úprimne? Mala som možnosť vidieť, že celá tá roztrška je manipulácia ich álf. Nemali žiaden cieľ, ich členovia nevedeli za čo bojujú a zbytočne u toho vyhasol vlčí život," skonštatovala som a pohodila plecami. "Ak by si nárokovali jazero, pochopila by som to skôr. Ale nemalo to logiku, žiadnu," zopakovala som a zastrihala ušami. "Bolo to však asi nevyhnutné, aby sa vtedajšia alfa zobudila a i vlci, ktorí ju nasledovali, že jej kroky neboli tak úplne... správne," dokončila som na koniec. Moc sa mi o tej téme rozprávať nechcelo. V konečnom dôsledku, všetko zlé bolo na niečo dobré, no nie?
"Hm?" zamumlala som a nakoniec pochopila. Pousmiala som sa. "Mala by. Síce je už dosť veľká nebude tak ďaleko od dospelosti. No i tak potrevá nejaký čas, než zabudne na svoj život predtým. Možno sa sem dostal i niekto z jej rodiny neviem, ale dovtedy sa bude musieť začleniť do svorky. Pre jej vlastné bezpečie. Sama by dlho neprežila," dodala som smerom ku Kayseri, ktorá stále vyspávala v úkryte. Ktovie, či sa vôbec vydá do lesu sama alebo tam na mňa bude čakať. Pre tento raz som ju však chcela nechať ešte trošku oddychovať. Pozrela som sa smerom na vtáka, na ktorého poukázal i Freki a zasmiala sa. "Ale, našla som ho u toho pošahaného obchodníka, ktorý tu pobehuje a vzala si jo. Nie je roztomilý?" vyhŕkla som smerom ku Frekimu a nadvihla obočie. "Tebe by sa tiež nejaký vtáčik hodil, nemyslíš?" rýpla som si do neho a strčila labkou do jeho hrudi. Následne som sa začala smiať a zdĺhavo si zívla. "Hm, mohli by sme sa prejsť na lúku, nech pochytáme ešte kus slnečných lúčov než slnko zapadne," navrhla som a postavila sa na labky, aby som sa vydala k jednej z lesných lúk.

"Nesťažuj si ako starec, Freki," napomenula som ho a nadvihla obočie. "Potrebuješ trénovať. Neboj sa, kým sa tu niekto ukáže, oddýchneš si," dodala som pobavene a posadila sa do machu. Upriamila som na neho zelené oči a zamyslela sa, akoby som mu to čo najjednoduchšie objasnila. "Hm, veľa si toho prespal. Strhla sa absurdná bitka medzi Chaosom a Daénom. Po tomto incidente bol každý sklamaný z tehdajšej alfy. Zasiahla však bohyňa Iris, ktorá ma do toho dobrovoľne nasilu namočila, takže áno, celkom krátko," riekla som pobavene a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Vták v mojej šále zaspal, ako som si mohla povšimnúť periférnym videním. "Hm, našla som v južnej strane lesu malé vĺča. Pravdepodobne ju sem priniesla tá sila ako i nás všetkých. Neviem ako mu povedať, že domov sa už nedostane," povedala som smerom k nemu a povzdychla si. "Teraz spí v jaskyni. Inak nič. Prechádzam sa po lese a skúmam ho. Nie sme tu najdlhšie. Našla som však plno zaujímavých vecí," vyhŕkla som nakoniec a rozhliadla sa po okolí. Oblizla som si ňufák a premýšľala, čo by sme mohli ísť vlastne robiť.

Zastrihala som ušami, keď mi rozprával o podivnom lese. Ach, chudák. Ten tam skutočne strávil strašne veľa času. Takmer celú jednu zimu! "Tak to je šťastie, že si odtiaľ našiel cestu von. Ale nezdá sa, že by si v tom lese hladoval," poznamenala som zase na jeho tukovejšie zásoby, ktoré sa v šak pred zimou v konečnom dôsledku i hodili. Nemohla som sa predsa ale tomu ubrániť. "Najskôr musíme zohnať niečo, čo by sme mohli zjesť, ty chytrák," odvetila som pobavene a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Škoda len, že sme tu boli len my dvaja a vĺča, ktoré nám príliš nepomôže. Kde sa zase ostatní zdržali? "Musíme však počkať, kým budeme aspoň štyria, aby sme sa príliš nezodreli," skonštatovala som a pozrela sa na Frekiho. Verila som, že sa čoskoro privalia ostatní vlci, ktorí sa podujmú na to, aby šli s nami na lov. Potriasla som hlavou a zoskákala po skalách ku korytu rieky, ktoré bolo v jednej z lesných dolín. "Hm, ťažko povedať. Niektorých som nevidela nejaký čas a vlastne ani predtým za starej svorky. Ťažko povedať, či s nimi môžem počítať ešte niekedy v budúcne," priznala som sa a zamyslela som sa nad tým, koho by som asi tak považovala za členov svorky. "Ak však vezmem tých, ktorých tu skutočne výdam, mohla by som povedať, že je ich tak... päť dokopy? S tým, že tu máme i dvoch nových, uvidíme, ako sa tu uchytia," odpovedala som mu nakoniec a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Sklonila som hlavu k vode a začala piť. Takmer mi však zabehlo. "Skutočne, no uvidíme, ale sebavedomie ti nechýba, ty strejda," vyriekla som smerom k nemu a premýšľala, čo by sme mohli urobiť zatiaľ, než sa tu niekto objaví.

Hromada sivých chlpov skutočne žila. Pobavene som ho sledovala, keď sa preberal z hrobu. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu, vyčkávajúc, kým zo seba dostane niečo viac. "Možno trošku," odvetila som na jeho reakciu a Kardinál sa ku mne vrátil, sadnúc si mi do šatky na chrbte. Jeho tmavé očká však stále sledovali úpänlivo Frekiho. Očividne ho nejako zaujal. "To je od teba milé, určite to neprospelo tvojim tukovým zásobám," podryla som ho s humorom a zastrihala ušami. Celkom sa mi páčila predstava toho, že by som ho znivočila ešte viac. Prešla som si jazykom po tesákoch a počúvala jeho srdcerúvny príbeh o tom, prečo ma vlastne hľadal. "Nevidela som ťa od zimy, mi nehovor, že si na nikoho nenarazil," skonštatovala som nad jeho slovami, avšak musela som mu odpovedať i na tieho ďalšie slová. "Máš pravdu, patrím do svorky, i keď nie tak úplne do tej, o akej som ti hovorila," riekla som smerom k nemu záhadne a postavila sa na rovné labky. "Poď, ukážem ti, kde tu máme vodu a potom mi pomôžeš so zásobami na zimu, ak sú tvoje slová myslené vážne," vyzvala som ho. Chcela som ho preskúšať a trochu sa s ním pozorprávať, než mu odkývem to, či tu môže ostať. "Uvidíme, či o miesto medzi nami skutočne stojíš, Freki," podryla som ho znova a vyzývavo na neho mrkla. Následne som mu pomocou vetra pomohla sa postaviť na laby, ak ešte nestál a rozišla sa smerom k najbližšiemu korytu rieky. "Na tvojom mieste by som nezaostávala. Les je pre cudzích jednotvárny, ľahko sa tu stratíš," dodala som nakoniec úškrnom. Nie, že by som si to nepozrela. Aspoň by ma pobavil.

//úkryt

Vyšla som spomedzi skalísk, ešte som sa niekoľko ráz obzrela, či je Kayseri v poriadku a nebojí sa. Napokon som sa však nechala zo všetkých strán pohltiť stromami. Kráčala som po lese a užívala si jeseň, ktorá však pre nás neznamenala príliš veľa. Les patril medzi ihličnaté a jediné ihličie, ktoré opadávalo, bolo z uschnutých vetví alebo smrekov opadavých. Zima je už za rohom, hm... mali by sme skočiť i niečo zaloviť, ale keď tu zase nikto nie je, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Čo mi ostávalo. Zastrihala som ušami a vdýchla okolité pachy. Ucítila som jeden, ktorý nezapadal do okolia. Poznám ho, prebehlo mi hlavou. Pach som však necítila nejaký čas. Natočila som hlavu na stranu. Moja zvedavosť i rola alfy ma nútila sa k miestu, odkiaľ som vlka cítila, vydať. Pomaly som pokračovala ďalej na sever pozdĺž hornatenia pohoria. Zastavila som sa a pozrela sa na vlka, ktorý sa rozvaľoval v ihličí, vyzerajúc, že sa snaží polapiť dych. Áno, poznala som ho. "Hm, čo sa stalo, že ťa sem vietor privial, Freki?" opýtala som sa ho napriamo a posadila sa na zem. Červený kardinál, ktorý okolo mňa poletoval zamieril k nemu a posadil sa mu na hlavu, skúmajúc, či ešte vôbec žije. Vyzeral, akoby prebehol maratón.

Solf: 15kšm a 1% do vytrvalosti
Vino: 10kšm a 1% sila

ZAPSNÁNO

//les

Pozrela som sa na krpca. "Nečudujem sa, že si unavená, keď máš tak krátke laby," skonštatovala som a prešla pomedzi skaliská, aby som sa chodbou pretiahla do srdca jaskyne, ktoré osvetľovali jemným svetlom huby. Ukázala som na jazierko, ktoré napĺňal podzemný vodopád a kamene okolo neho obrástol mach s hubami. "Pokojne si ľahni naň, je príjemne mäkký, i keď trochu vlhký, pred zimou ešte zoženiem nejaké kožušiny," riekla som k vĺčaťu a poobzerala sa po jaskyni. Nikto iný tu nebol. Nuž, nevadí. Aspoň sa vydám zase na pochôdzku po území. Zastrihala som ušami a otočila sa niekam do tmy, odkiaľ sa mi zdalo, že niečo počujem. Ale nebolo to tak. Môj mozog sa so mnou len zahrával. "Ak by niečo, zavi. Vieš viť však?" opýtala som sa vĺčaťa, no potom som sa otočila. "Idem skontrolovať územie," informovala som ju a vydala som sa do lesu. Zatiaľ som necítila žiadne cudzie pachy, ale všetko sa mohlo zmeniť v sekunde, všakže.

//les

Na Zeirana dokopy ak nejsom slepá -> 50kšm, 5rub, 40 % do Svätyne (dohodnuté na discu)

Zapsáno