Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk sa začal vtákovi hneď vzpierať a i keď si to kardinál užíval, nakoniec vzlietol a niekoľko ráz prefackal po ňufáku krídlami neznámeho. Následne sa vrátil smerom ku mne, kde mi pristál na chrbte a urazene otočil hlavičku bokom, akoby sa ani nechcel na vlka pozrieť. Citlivka, pomyslela som si smerom k nemu a potriasla hlavou. Spozornela som až pri hlase hnedej. Zastrihala som ušami a natočila svoju pozornosť priamo na Hnedú. Privrela som zraky a vyšla z vody na breh. Otriasla som sa a poobzerala sa po okolí. "Predpokladám, že sa vydali na miesto, ktoré nie je tak otvorené a nechránené," odpovedala som jej nepriamo na otázku."Zvesti sa na tomto ostrove šíria rýchlo, ale vzhľadom na to, že tvoj spoločník vyzerá ako niekto, koho práve vypľulo more... znalosti o spoločenstve rozhodne nemá," skonštatovala som a pozrela sa na vlka, ktorého meno mi bolo záhadou, rovnako ako tejto vlčice s prehnane dlhým a huňatým chvostom. "Po útoku Chaosu na miestnu svorku sa rozpadla," informovala som ich, aby pochopila, že pôvodná skupina vlkov, ktorú si pamätala, už neexistuje. Avšak, dodala som: "Avšak, zasiahla samotná bohyňa Iris, ktorá vlkom dala druhú šancu a nechala vzniknúť novú, nepoškvrnenú cestu svorky, po ktorej sa mohli členovia vydať a nájsť možno konečne mier na krajšom mieste." Zašvihala som chvostom a aby som im tu nerozprávala rozprávky, nakoniec som usúdila, že by som ich mohla zaviesť do lesu. I tak som mala namierené domov. Potrebovala som si trochu oddýchnuť po tom dobrodružstve v Močiaroch. "Koniec koncov, moja odpoveď znie kladne. Áno, viem, kde sídlia a môžem vás tam i zaviesť," odvetila som napokon a posadila som sa do trávy. Bola som unavená, no rozhodne som bola schopná ešte prejsť tie posledné kilometre, ktoré ma delili od domova.

//Červená lúka (pomocou prsteňu portálu)

Hneď, ako som vstúpila do ďalšieho portálu, uvedomila som si chybu, ktorú moja myseľ s mágiou spôsobila. Nebolo však cesty späť, už som to nemohla zastaviť. Hlavne v momente, keď som zahliadla hladinu jazera v údolí, bolo mi jasné, kam ma mágia dostala. Portál, ktorý sa len tak zjavil v krajine ma vystrelil na trávnatý breh. Avšak, tentoraz som už nehodila papuľu. Labkami som zbrzdila svoju nerovnováhu a ostala stáť v ako tak dôstojnej polohe. Pozrela som sa smerom k zemi, keď mi niečo chladivé objalo predné labky. Stála som nimi už na úrovni vodnej hladiny. Povzdychla som si, no čo sa dalo robiť. "Prečo tie prekliate Wuove harabizne nikdy nefungujú ako majú," zašomrala som si naštvane sama pre seba. Chcela som si uľahčiť cestu do lesu, no takto sa budem musieť i tak trepať cez hory. No nič, keď som sa tu už ocitla, prešla som pár krokov ďalej do vody a sklonila hlavu, aby som sa napila. O prítomnosti dvoch vlkov neďaleko. Už len vďaka ich hlučným myšlienkam. Zastrihala som ušami a zdvihla hlavu od vody. Hm? pomyslela som si a našla pohľadom vlčicu i vlka, ktorí posedávali na brehu. Z ich posledných a aktuálnych myšlienok som bola mierne zaskočená až zaujatá, dalo by sa povedať. No i tak som ostávala stáť prednými labami vo vode a hľadela ich smerom. Mohli byť odo mňa najviac dvadsať metrov. Kardinál mi vzlietol z chrbte a vydal sa smerom k vlčici (Zeinab). Poletoval jej okolo hlavy, akoby ju skúmal a potom dosadol na hlavu vlka (Korren). Pobavene mi cuklo kútikom úst.

//Wolf Lake cez portál v Snežných tesákoch

Vyštverať sa na hory bolo oveľa jednoduchšie, keď moja srsť bola opäť čistá. Otriasla som sa a spokojne ostala stáť pred portálom. Rozhliadla som sa po okolí, pretože som mala pocit, akoby som na niečo zabudla. Nevedela som sa však rozpamätať, že na čo. Privrela som zraky. Až príde ten správny moment, spomeniem si na to, pomyslela som si a tak som sa vydala k portálu. Vstúpila som doň a nechala sa preniesť na lúku, ktorá už bola celá odkvitnutá. Vôbec mi to však nevadilo. Vtáčik vyzeral byť dosť zmätený po tom prenose medzi priestorom. Pobavene som sa na neho pozrela a nechala ho, aby pristál na mojom chrbte. Trošku si potreboval oddýchnuť. Nakoniec som sa vydala vpred. Bola som už však celkom vyčerpaná z chodenia. Bohvie, čo som robila počas môjho výpadku spomienok. Ale asi niečo náročné na fyzičku. Zamračila som sa. Ešte, že som mala po ruke niečo, po čom som moc nesiahala, ale teraz to prišlo vhod. Mala by som sa vydať... domov, pomyslela som si keď som prešla po prsteni, ktorý vytvoril portál, avšak neuvedomila som si, že moje myšlienky smerovali niekam inam, než mali. A tak som vstúpila do portálu, ktorý ma preniesol... k môjmu domovu. Avšak nie tak úplne tomu najaktuálnejšiemu.

//rest (pomocou prsteňu portálu)

//Bašta cez Snežné tesáky

Cesta cez pláň bola namáhavá. Bahno a celá tá mokrá srsť ma len ťahala k zemi. Zafunela som a odfrkla si. Naozaj mi toto tí bohovia robili, aby sa mi pomstili za moju drzosť? Pretočila som oči v stĺp. Určite nie. To by si nedovolili. Veď tu mali kopec ďalších vlkov, ktorých mohli šikanovať radšej než mňa. Veď ja im to nedarujem, ak sa zase zjaví tak im niečo pekné poviem, pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Pokračovala som ďalej na sever pomedzi tesáky, ktoré už boli pokryté na svojich vrcholcoch snehom. Ako som však pokračovala ďalej, uvidela som jazero, ktoré sa nachádzalo v údolí. Pomaly som si našla horskú cestičku, ktorá viedla až k samotnému brehu jazera. Pomaly som vyskúšala vodu. Bola dosť ľadová. Až ma striaslo. "Ak umrznem leť niekam do tepla," povedala som smerom k červenému vtáčikovi. Pousmiala som sa a vošla do vody. poriadne som sa nechala odmočiť, i keď mnou dosť triaslo. Chcela som sa proste očistiť. nakoniec som sa vydala k brehu. Otriasla som sa a privolala teplý vietor, ktorý pôsobil ako fén, ktorý mi vysušil srsť. zamľaskala som a kukla na vrchol hory, kde žiaril portál. Vydala som sa späť k nemu.

//Červená lúka cez portál v Snežných horách

//Mangrovy cez Močiare

Pomaličky som sa plýžila naprieč močiarmi. Páchlo to tu ako z huby jeleňa. Nakrčila som povrchne ňufák. Prečo som sem vôbec predtým liezla? Nedokázala som si na to spomenúť. Len ma zase udrela bodavá bolesť do hlavy. Ach, potrebujem sa umyť a pospať si. Dúfam, že na mňa nikto nebude hovoriť lebo ho poriadne pretrhnem, prešlo mi hlavou. Pretočila som oči v stĺp. Zamračila som sa a prešla ďalšou časťou močiarov. Musela som sa skloniť a ponoriť zase do vody, aby som podliezla spadnutý strom. Nepáčilo sa mi to. O tom hovorila jasne moja tvár. Keď som sa dostala na pevnú plochu močiarov, otriasla som sa. Vyzerala som ako močiarové monštrum. Sem sa už v živote nevrátim, pomyslela som si a zašvihala nervózne chvostom zo strany na stranu. Nakoniec som si sťažka povzdychla, keď som vyšla z lesu. Prešla som pomedzi poslednú aleju stromov a vyšla na pláň. Rozhliadla som sa do diaľky a hľadala nejaký bod, ku ktorému by som mohla smerovať svoje ďalšie kroky. Vydala som sa teda ďalej. Nakoniec som sa rozišla ccez pláň až k pohoriu, ktoré sa črtalo na ohybe v diaľke.

//Wolf Lake cez Snežné tesáky

Prebudila som sa s intenzívnou bolesťou hlavy, ktorá ma bodala do spánkov. Zamrnčala som a zdvihla hlavu, aby som sa mohla poobzerať po okolí, že kde som sa to vlastne ocitla. Panebože, prečo sa tu dejú také hovadiny, pomyslela som si a zavrčala. Bola som celá nervózna. Začala som sa zbierať na rovné labky. Otriasla som zo seba všetko tekuté bahno, no i tak som bola špinavá ako také prasa. Povzdychla som si. Budem potrebovať dobrú kúpeľ, prebehlo mi hlavou a otrávene som ohrnula pysky. Potrebovala som sa z tohto miesta dostať preč, i keď som netušila, čo som tu vlastne robila. Niečo sa mi v hlave marilo, no tie spomienky boli zahmlené a skôr ma bolela hlava ešte viac, keď som sa na ne snažila spomenúť. A vlastne mi to môže byť jedno. Ak by to bolo niečo dôležité, určite by som si na to predsa spomenula nie? pomyslela som si nakoniec, čím som sa snažila mierne upokojiť. Vydala som sa teda von z močiarov. Mala som už po krk toho nechutného bahna, ktoré sa mi lepilo všade i za uši hádam. Potriasla som hlavou a pozrela sa na červeného vtáčika, ktorý poletoval okolo mojej hlavy. "Aspoň ty si tu ostal," povedala som smerom k nemu a kardinál niečo zaštebotal. Pousmiala som sa. Cítila som sa v jeho prítomnosti príjemne. Kiežby som mala viac vtáčikov vo svojom okolí.

//Bašta cez Močiare

//Vzhľadom na to, že jediný sa zapojil Vino so svojou síce paródiou, dostáva však za to, že sa vôbec zapojil: 20 kšm a 2 % kam chce :) Ďakujem aspoň za jedného človiečka :3

ZAPSANO

V Ý P L A T Y ~ S E P T E M B E R
Do polnoci 8. 10. 2020 máte možnosť si napísať o výplatu za minulý mesiac. Pod tento príspevok vyplňte nasledujúce kolónky do komentárov.

1) Počet herných príspevkov za celý mesiac (1.9.-30.9.).
2) Čo urobil váš vlk pre prosperitu svorky?
3) Zhrnutie toho, čo vlk zažil za tento mesiac.
4) Splnené questy do Svorkovej hry (individuálne).

Vino

Počula som jeho myšlienky a musela som sa nad nimi pousmiať. Nebol tak ďaleko od pravdy, avšak musela som mu aspoň v duchu oponovať. Nie sme šialenci všetci? pomyslela som si na jeho slová, než som vkročila do portálu. Azda urobil hlúposť, no pridal sa za mnou. Dívala som sa na siluety na tú scénu, ktorá sa pred nami vyjavila. Po očku som sa otočila i na Vina, na ktorého začala pôsobiť nejaká sila. Šepotajúce hlasy v jeho mysli boli nepríjemné a i keď som ich stiahla na minimum, naháňali mi mráz po chrbte. Keď som sa zadívala na vlka, ktorého výjav sa zmenil, pocítila som nepríjemný pocit, ktorý nasledovali hlasy. Volanie môjho mena mi príjemné skutočne nebolo, no v ten moment som vedela jednu vec. Nech už sme sa dostali do hocijakého miesta, efekt pôsobil na naše mysle. Inak nemali šancu, odkiaľ poznať naše mená a iných vlkov som nepočula. Dokonca po chvíli ani Vina. Avšak, napriek tomu, že som sa dokázala i v tomto probléme odosobniť, tlak, ktorý na mňa hlasy vyvíjali bol vcelku silný. Zavrčala som a mala som chuť sebou maximálne tak hodiť o zem a prosiť ako malé vĺča, aby to prestalo. Cítila som, ako sa prepadám do ich moci, ktorú nado mnou táto ilúzia prevzala. Nie... nie, oponovala som a v tom návale všetkej tej emócii, som sa pokúsila privolať silný poryv vetru, ktorý mal za úlohu len jediné. Rozfúkať tú hlúpu hmlu, aby sme už neboli v jej spároch.

Vino

Kráčala som po ceste ďalej, zdalo sa mi, že je to čoraz horšie. Po očku som si však všimla, že za mnou niekto kráča. Bez toho, aby som sa otočila, som si len povzdychla. Zelenými očami som sa pozrela na kostru, ktorá bola prepletená so stromom predo mnou. "Takže ty si nedáš povedať, však?" preniesla som potichu. Privrela som zraky a pokrútila hlavou zo strany na stranu. "Vieš, že nás najskôr čaká smrť, že áno, Vino?" položila som mu ďalšiu rečnícku otázku a tentoraz sa na neho otočila. Uškrnula som sa a zašvihala chvostom. "Som rada, že budem mať u toho spoločnosť," zamumlala som popod ňufák a pokračovala ďalej. Netrvalo dlho a došli sme k ďalšej podivnej veci. Dívali sme sa akoby cez trhlinu v priestore. Podišla som bližšie a po bližšom preskúmaní mi došlo, že ide o portál bohvie kam. Zamračila som sa. "Máme len dve možnosti. Ako moc dobrodružný a zvedavý charakter máš?" otázala som sa ho. Už som toho na ostrovoch zažila mnoho, že by ma už nič neprekvapilo. Aspoň zistím ďalšiu magickú srandu. Šla by som však tak či tak, či by šiel alebo nie. Možno pôjde zase o onen svet, kam sme sa to predtým s tými vlkmi dostali? Alebo o iný? Temnejší? Zastrihala som ušami. Musela som to zistiť. A tak som vyčkala na jeho odpoveď. No pak som i tak vkročila do portálu. Nezáležalo mi príliš, čo sa stane ďalej a práve tá nevedomosť ma lákala ako lesklé predmety straku.

VINO

Vydala som sa ďalej po čistine, na ktorej sme sa ocitli. Rozhodla som sa nasledovať jediný pomíjivý faktor, ktorý bol nablízku. Strávila som v tejto krajine už vyšše jednej zimy a naučila som sa jednu vec. Čím divnejšie a absurdnejšie okolnosti sú, tým väčšiu podivnosť a záhadu ukrývajú. Opäť v hlbinách močiarov povstane príšera, ktorej budem musieť zatrhnúť prívod vody? Prejdem portálom do inej zemi a stane sa zo mňa niekto iný? Zastrihala som ušami a sledovala stromy ku ktorým som sa priblížila. Tam zahliadli niečo Azrael a Vino. Netušila som, čo videli, pretože ich myšlienky neboli v ten moment presne čitateľné. Vedela som však i z ich slov, že niečo zahliadli a ja som sa hodlala to preskúmať. I keď som vedela, že v okolí nás nie je iná živá bytosť, pretože inak by som počula jej vnútorný hlas.
Na mojej tvári sa zračil úsmev spokojnosti a fascinovane som hľadela na cestu, ktorá sa predo mnou odkryla. Bola dláždená krvou padlých. Nechutné jatka, ktoré ma lákali do väčších a temnejších hlbín. Privrela som zraky a otočila som sa smerom k Vinovi, ktorý sa rozhodol nasledovať môj chvost ako jediný. Zamračila som sa. "Pôjdem sama. Vráť sa k Azraelovi a Shine," povedala som smerom k nemu a venovala mu pohľad v ktorom mohol zračiť vážnosť, akou ich aj myslím. Nechcela som, aby riskoval svoj život v mojej pošetilosti a túžbe po poznaní. "Ak sa nevrátim do obdobia padajúcich listov, vyhľadal vlka menom Enzou a povedz mu, že jeho čas nadišiel tentoraz skutočne a mal by sa chopiť svojho rodinného titulu naozaj," zatiahla som smerom k nemu a i keď som vedela, že bude trvať na svojom, musela som mu dať priestor, aby pochopil, že ho skutočne nepotrebujem. Nechcem. Nevedela som si to pripustiť vedome, no niekde tam veľmi hlboko v mojom vnútri som to robila preto, lebo som nechcela aby skončil ako jedno z tých rozpáraných tiel, ktorých rozkladajúce sa vnútornosti razili nelahodný pach až do môjho ňufáku. "Ber to ako rozkaz," dodala som nakoniec a otočila som sa na cestu smrti. Skutočne ma zaujímalo, či na jej konci skutočne narazím na bytosť, ktorej môže toto meno prisluhovať. Smrť. Tak zaujímavé pomenovanie. Ktovie, či ju niekedy napokon spoznám.
A tak som sa vydala po cestičke dláždenej krvou. Smrad tiel bol neznesiteľný a ani môj žalúdok nebol tak dokonalý. V jednej z častí cesty mi ho stiahlo natoľko, že som musela zastať a vyzvracať všetko, čo mi v ňom ostalo. Zasyčala som a napla svaly, musela som sa vschopiť. Pomocou mágie vzduchu som vytvorila okolo seba menší tok vzduchu, ktorý blokoval ten najprenikavejší zápach a nahrádzal ho čerstvým horských vzduchom. Víril mi moju srsť i šál s príveskami. Pokojne som si vydýchla a pokračovala ďalej za ňufákom. Niekoľko ráz som sa musela skloniť a priam podliezť visiace telá mŕtvol. Svetlé laby sa mi už dávno zmáčali vo farbách temnej krvi. No i tak som pokračovala. Chcela som vedieť, čo tu žije, k čomu kráčam. A hlavne, čo z toho môžem získať. Na tvári sa mi vyčaril mierny úsmev, keď som pohliadla vpred na to k čomu som vlastne prišla. Ak som k tomu vôbec prišla...

SHINE _ AZ _ VINO

Pozrela som sa smerom na Shine, ktorá sa rozhodla ísť za mnou, aby sme lepšie preskúmali onen mach. Vino a Azraela som si moc nevšímala. "Hm, netuším čo by to tak mohlo byť. Síce to vyzerá ako obyčajný mach, ale... ten pohyb," skonštatovala som a dotkla som sa labkou onoho kvázi dýchajúceho machu. Keď však pod mojim dotykom praskol, zvráštila som tvár. To je tak nechutné, pomyslela som si. "Okrem smradu, ktorý je skutočne neskutočný, to asi nič nedokáže," povedala som nakoniec. A i keď som nemohla počuť ich myšlienky, bola som natoľko všímavá od prírody, že som si všimla upriamený pohľad Azraela i Vina niekam medzi stromy v diaľke a z ich myšlienok si potvrdila, že museli niečo vidieť. zašvihala som chvostom. "Nič iné nám neostáva, budú to... pravdepodobne oni. Alebo niečo iné, horšie. Ktovie," skonštatovala som smerom k Vinovi, keď som sa k nemu priblížila a povzdychla si. "Aspoň bude trocha zábavy," dodala som nakoniec a vydala sa do miest, kam sa pôdodne upierali ich zraky. Zaujímalo ma, koho to tam vlastne zazreli a ako. Normálne vlkm predsa oči nežiarili. Pristihla som sa dokonca i u toho, že som zrýchlila krok. Bola som nadšená z tohto dobrodružstva!

Skupina 1 - Azrael, Vino, Shine

//Močiare

Spomalila som. Síce som nepatrila medzi najslabších vlkov, no všetky tie okolnosti a zhon okolo nás, ma dosť vyčerpával. Hlavne myšlienky Shine, ktoré boli tak hlasné, že som ich nedokázala potláčať. Zaťala som tesáky, keďže som skrz jej paniku nepočula ani tie vlastné. Bože za čo ma trestáš Iris? pomyslela som si smerom k Bohyni, ktorá ma prehovorila, aby som viedla svorku. Mala by mi dať pokoj teraz, no nie? A nie ma uvrhávať do podobných šlamastík akou bola i táto. Sťažka som si vydýchla a zastavila sa na menšej čistine. Zastrihala som ušami a začala sa obzerať po okolí. Ticho, pokoj... ticho, opakovala som si v hlave, no Shine ma neustále rušila. Zavrčala som potichu a pristúpila k jej čiernemu telu. "Shine," začala som k nej a bokom sa oprela o jej telo. V tomto momente som na seba prevzala z časti jej emócie na seba, čím som ju upokojila a zbavila ju toho strachu a neistoty, ktorá ňou predtým lomcovala. Vyrazilo mi to dych a odtiahla som sa, aby som sa vyrovnala s tým nechutným pocitom, ktorý mnou nejakú chvíľu lomcoval. Nebola som na nič také zvyknutá, pretože som sa nikdy tak o nikoho nestrachovala. V tom celom chaose som však cítila i niečo viac, než boli obavy zo straty kamaráta. Privrela som oči, no nechcela som sa v tom hrabať viac. mali sme iné problémy. Otriasla som sa. "Mali by sme si dať pozor. Je to tu až príliš..." nedokončila som ani slová, keď som zahliadla onen strom. Nič viac tu toho nebolo. Späť sa mi ísť nechcelo. Mohli sme pokračovať inam. "Zostaňte tu," povedala som smerom k Vinovi a Azraelovi. Nechcela som mať na krku ich životy a ja sama som sa vydala až ku kmeňu stromu, aby som preskúmala jeho kôru a mach. Dotkla som sa toho opatrne labou...

Vino, Azrael, Shine (okrajovo Zinek)

Všetko sa za posledné minúty stalo tak rýchlo. Mala som pocit, že mi čas preteká pomedzi labky a nestíhala som vnímať ten náhly sled udalosti. Nával myšlienok vlkov v močiaroch bol tak veľký, že ma na moment úplne vyradili. V hlave ma udrela silná bolesť, hlavne z náhlej silnej emočnej rany nenávisti zo strany cudzincov. Zakňučakala som a stratila na moment rovnováhu. Snažila som sa nejako zrovnať, no to neprichádzalo do úvahy. V tom zhone som zbadala dvoch vlkov, ktorí sa ku nám pripojili. Zdvihla som zrak a sledovala Zinka s... Shine. Otvorila som oči poriadne a zdvihla hlavu. Než som mu však stihla odpovedať na otázku, pocítila som nával mágie, ktorá vytvorila silnú vztlakovú vlnku. Stratila som po náraze vedomie. Po pár sekundách, keď môj systém opäť nabehol pootvorila som oči. Celé telo ma po náraze bolelo. Zelenými zrakmi som pohliadla na okolie. Začala som ho skenovať a hľadať, kde to vlastne som. Zasyčala som a pozbierala sa na rovné laby. Otriasla som sa. "Vino?" preniesla som a štuchla ňufákom do vlka, ku ktorému som prešla. Povzdychla som si a sledovala Azraela. Dýchal. Obaja. Uľavilo sa mi. Zastrihala som ušami a pozrela na Shine, ktorá začala panikáriť. "Shine..." začala som, no nebol priestor na nejaké zbytočné reči. Plamene sa šírili a nebolo na nás, aby sme ich uhasili. Boli príliš silné. Preto som vyskočila na laby a drgla do Vina, aby sme sa pohli ďalej. Nebol ešte koniec. Nie. Práve naopak, začiatok.

//mangrovy

Část první (Vino, Lissandra)
× Lovte, bojujte s narušiteli
-> screen lovu poslal Vino

Část druhá (Vino, Lissandra, Azrael)
× Sejděte se u vstupu do bažin
× Předejte si informace
× Rozdělte se do skupin
× Vymyslete plán útoku/útěku
× Odstraňte hlídky
× Úspěšně infiltrujte tábor

TIARA
× Sejděte se u vstupu do bažin
× Úspěšně infiltrujte tábor

Odměna:
Lissandra: 8%, 20kšm, 1 tlapka
Tiara: 10kšm, 1 tlapka

Zapsáno