Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bol koniec. Vydýchla som si s úľavou. Nie. Zamračila som sa a stisla tesáky ku sebe. Toto bol len začiatok. Pokiaľ tu boli oni, znamenalo to, že ich niekde muselo byť viac. Ale kde? A prečo boli práve v močiaroch? Veď tu okrem hnusného bahna a smradu nič nebolo. Zamračila som sa ešte väčšmi a prešla pohľadom s nehybného tela vlka, ktoré klesalo v bahne čoraz nižšie, až sa jeho srsť stratila pod hladinou. Upriamila som ho na spútanú trojicu a potláčala v sebe rozhorčenie. "Stálo... stálo vám to za to?" opýtala som sa ich a pozrela sa každému jednému z nich do očí. Vyhasol život... zbytočne. Odfrkla som si. Pohŕdala som touto hnusnou a odpornou aroganciou, ktorú mali. "Chcete si podmaniť náš svet? Mágiu? Za akú cenu?" pokračovala som a povolila mágiu, ktorou som im zviazala papule. Skutočne? Zaryla som pazúre do vlhkého bahna a čakala, čo majú na srdci, aby nám povedali. Vedela som, že musím zistiť, kde sakra je ich veliteľ. Aby som vedela, ktorého hajzla mám nakopať do riti za túto... bolesť, ktorú spôsobuje. Medzitým som pocítila čoraz väčšiu prítomnosť vlkov na území. Narúšali moju myšlienkovú frekvenciu, no dokázala som to potlačiť na únosnú mieru, aby som počula aspoň tie vlastné.

Keď som si už myslela, že ostanem do smrti s popáleninou ksichtu, stalo sa niečo, čo nikto nečakal. Nie. Oni to poznali. V ich tvárach som neuvidela údiv, skôr naštvanie, že sa to stalo práve v tento moment. Boli pripravení. Čo to je, pomyslela som si, sledujúc stav beztiaže, ktorý sa vytvoril v určitom okolí staršieho vlka s náramkom. Zasiahlo nás to všetkých, vrátane prírodných častíc. Len on sám vďaka svojej schopnosti ostal na zemi. Akoby bol vlastník tejto schopnosti imúnny. Než som sa však nadiala, gravitačné pole bolo obnovené a k tomu akoby zosilnené. Plnou rýchlosťou a váhou som sa strepala späť k zemi, kde som sa nepekne poobíjala na úlomkoch dreviny. Zafučala som a periférne zbadala Elementálov, ktorí dopadli na všetky štyri. Určite tento stav poznali veľmi dobre.
Pokúsila som sa pozbierať na všetky štyri labky, no v tom nás všetkých upútal rev. Nárek bolesti a agónie, ktorý hádam ohlušil celé močiare. Voda močiarov, ktorá sa nachádzala okolo mladého sa začala sfarbovať do červena. Z jeho papule šla krvavá pena, keď chrapšťal a snažil sa polapiť dych. Keďže som nemala tento druh ponímania emócii v sebe, využila som zaskočenie jeho parťákov a keďže som dopadla opäť pred nich, strhla som ohnivý element a zo zeme vyrvala korene, ktoré spútali Otecka i Ohniváka k zemi. Vrátane ich papúľ, budú hovoriť, až im to umožním. Medzitým som prešla k mladému cudzincovi, ktorý stále pomaly umieral. Nebola som až taká sviňa ako si každý myslel. Mágiou ilúzii som mu privodila nejaké pekné spomienky, ktoré som mu vydolovala v hlave. Tým som zamaskovala bolesť a chlad, ktorý sa do jeho tela prikrádal v podobe smrti. On však do posledného dychu len spomínal s úsmevom na tvári. Jeho zranenia boli príliš vážne, aby som vyvolala fénixa. Kusisko ostrého dreva, na ktorý dopadol, mu prerazil skoro celé pľúca. Spríjemniť mu odchod bezbolestne a v šťastí na druhú stranu, bolo to jediné, čím som mu dokázala pomôcť. Nemohol mi však uniknúť pohľad tých dvoch plný nenávisti. Môžete si za to sami, pomyslela som si smerom k nim a pohľadom prešla na Vina, Aza a staršieho Náramkáča, či sa s ním nejako vysporiadali. Predsa len šok z toho, že ste omylom zabili vlastného, ktorý nikdy nemal skúsenosť s vašou schopnosťou a vy ste len na to zabudli, musel byť výrazný. Pokiaľ mal viac emócii než ja. Čo mal hádam každý.

Otecko, ktorému sa mi podarilo strhnúť amulet, sa v momente zúfalo hodil vo vodnatej plochy močiarov za ním. Bolo to však zbytočné, vzhľadom na to, že skončil v nenávratne zarytý v bahne. Zúfalci, pomyslela som si, keď mi začalo dochádzať z čoho pramení ich magická sila. Nedokázali ju ovládať rovnako ako my. Nekolovala im v krvi, ale k tomu, aby niečo dokázali, potrebovali predmety, prostredníctvom ktorých mohli niečo dokázať. Úbohé a preto sa uchyľujú ku kradnutí našich mágií? premýšľala som ďalej a v tej chvíli, v tom zlomku sekundy, som si dokázala pospájať niekoľko vecí. Ich krajina musela byť pekné hnusná a pustá, keď sa snažili dobíjať túto. Zamračila som sa. Ja im ale svoju silu nedarujem zadarmo, uvedomila som si následne a vyskočila z mokrého povrchu močiarov, aby som sa dostala i k ohnivému. Ten bol rovnako mierne otrasený, preto sa mi ho podarilo strhnúť k zemi. Nebojovala som často, preto som nemala toľko skúseností ako oni. Šikovne si so mnou poradil a ja som skončila zase na zemi. Keď som zbadala ďalšie formovanie ohnivej guli, spravila som kotúľ, pričom som sa i zamotala do vlastnej šály. Ako protiútok som i ja vytvorila ohnivú guľu, ktorá sa stretla s tou jeho a privodili ďalšiu explóziu, ktorá odhodila ďalej mňa, ohniváča i otecka, ktorý sa mu chcel prihnať na pomoc so mnou. Očividne pátranie po amulete na moment vzdal.
Výbuch bol tentoraz príliš blízko mňa a tak som stratila sluch na dlhší čas. Ako dolámaná som sa začala zbierať na laby, sledujúc tých dvoch, ktorí na tom neboli o nič lepšie než ja. Zasyčala som, pretože mi ten oheň popálil kúsok pleca a tá rana začala štípať ako des. Hlavne kvôli mikróbom a špiny z vodnej plochy bažiny. To je tak úbohé, dvaja na jednu vlčicu, keď sú tu ďalší vlci, nemajú ani kus slušnosti, pomyslela som si podráždene. Už ma začínali unavovať. Potrebovala som ich čo najskôr spacifikovať, aby som ich mohla vypočuť. Lenže k tomu som potrebovala, aby som zbavila amulety i druhého vlka. Oheň bol nebezpečnejší element, čo sa mi potvrdilo, keď ma začal bombardovať ďalšou spŕškou ohnivej nádielky. Vyskočila som z vody a bežala, uhýbajúc sa onému ohnivému dažďu. Našťastie som nebola úplne drevo a na pár spálených kusov srsti sa mi podarilo vyviaznuť živej. Zo zeme predo mnou a stromov, som si porobila prírodné schodíky/plošinky, po ktorých sa mi dalo vyskákať do výšky, odkiaľ som mala v pláne skočiť po Ohniváčovi, aby som ho strhla k zemi a zubami mu vytrhla amulet. Lenže, čo by čert nechcel. Červený šál, ktorý mi daroval ten hajzel Wu, mi zavadzal ako nikdy predtým, keďže teraz som nevyužívala vietor na jeho korigovanie. Laby sa mi pri odraze do neho zamotali a ja som tvrdo dopadla pred Ohniváča. Náraz mi vyrazil dych. Zo strany sa po mne vrhol i Otecko, ktorý do mňa zaprel svoje odporne, zasvinené labiská, aby ma pridržal na zemi, zatiaľ čo Ohniváč začal vytvárať ďalší plameň, ktorým mal v pláne mi rozškvariť ksicht.

Moja stena Vina na príliš dlho neochránila. Ako som si myslela, ten zlatý náramok okolo laby mladého, slúžil na akúsi podivnú mutáciu jeho schopností. Preniesol sa cez hlinenú stenu a obaja sa začali váľať v bahne. Nemala som príliš veľa času sa im venovať, mala som vlastné problémy. Hádam neskape skôr, než sa k nemu dostanem, pomyslela som si trpko. Kútikom oka som vnímala i Azraela, ktorý začal zápasiť s ďalším vlkom s náramkom. Mal však veľmi trefnú pripomienku a pokiaľ mal pravdu, stačilo ich zbaviť tých sprostých amuletov. Ale ako sa k nim dostanem? Tie náhrdelníky si určite nenechajú zobrať len tak, premýšľala som ďalej a zamračila sa. Potriasla som hlavou a presunula sa poza kríky ďalej. Pohľadom som sledovala tých dvoch, na ktorých krku sa pohojdávali znaky elementu. Aspoň tak som si myslela.
Ten otecko so vzduchom si ma všimol. Čoskoro sa vietor oprel do môjho tela a ja musela zaspätkovať. Okolo mňa sa začal dvíhať ohnivý kruh. Zavrčala som a ako spätnú väzbu som i ja pretlačila svoju mágiu vzduchu, čím som vykryla onen poryv vetru. Čím sa mi dalo pri určitom vypätí síl docieliť, že som sa dokázala z toho ohnivého kruhu vymaniť než sa úplne uzavrel. Zavrčala som a aby toho nebolo málo, okolo oboch vlkov s elementom som vytvorila korene, ktoré vytryskli zo zeme a začali sa driapať po ich telách, jeden z nich okamžite zareagoval. Museli byť skutočne zdatní bojovníci. Použil oheň, ktorý výhonky spálil. Zavrčala som, no samu ma chytalo do závratou. Bolo to príliš používania mágie naraz. Avšak, nemohli sme sa vzdať. Potrebovala som ich zbaviť tých prekliatych príveskov! Preto som celá v zápale vytvorila menší otras zeme, keďže som toho mala dosť. Všetkých nás to muselo poriadne rozhodiť, pretože to bol skutočne silný otras! Dokonca sa v zemi vytvorila i trhlina, ktorá sa rozprestrela pod labami staršieho s náramkom a Azraela. Ktovie, či stihli uskočiť. Ja sa zamerala len na tých dvoch a využila moment zaskočenia, kedy som koreňom obalila prívesok vzduchu a strhla ho z jeho krku. Len tak zaskučal a ucítila som dokonca i pach železitej krvi. Prívesok spadol niekoľko metrom ďalej do hlbín bažín. Pousmiala som sa a rozbehla sa smerom k ohniváčovi.

Tím 1 Azrael, Vino + hliadka1

Sledovala som Vina, ktorému hneď nedošlo, že by sa mal vydať napospas svojmu osudu. Zdalo sa, že si to budem musieť urobiť všetko sama, no nakoniec pochopil, čo som vlastne od neho chcela. Povzdychla som si a pretočila oči v stĺp. Proste bež, pomyslela som si smerom k nemu a zafunela. Medzitým som si ich prezrela, keď sa priblížili dostatočne na to, aby som si ich mohla lepšie prezrieť. Dva prívesky, ktoré mali niečo značiť som chvíľu lúštila. Bola som vlk, ktorý piktogramy moc často nevidel. No po chvíli mi došlo, k čomu sa viažu. "Ak tipujem správne jeden ovláda oheň a ďalší vzduch. Zvláštne, že to nosia ako erb na krku," skonštatovala som potichu smerom k mladému vlkov a privrela oči. Najväčšmi ma znervózňovali zlaté náramky u ďalších dvoch. Čo boli zač? Čo znamenali a čo dokázali? Ako kradnú mágie? táto otázka mi rezonovala v hlave najdlhšie. Vydýchla som si. Bolo na čase to zistiť. Dúfala som, že nedôjde k najhoršiemu. Svoju magickú moc som mala dobre. Pozrela som sa na Azraela a pousmiala sa. "Nezabi ich, potrebujeme ich živých. Dávaj bacha na zlatých," riekla som smerom k nemu a kývla hlavou. Bolo treba konať. Konáre stromov okolo nich sa začínali pomaly načahovať. Vďaka vetru praskanie dreva nebolo nápadné. AVŠAK mladý vlk v hliadke si všimol, ako sa k ním drevo približuje. Vinovo rozptýlenie nestačilo. Okamžite zvolal na poplach a my sme boli odhalení. Sakra, Azrael, pomyslela som si a švihla ho chvostom, aby niečo urobil. Ja som sa medzitým pohla, pretože našim smerom letela ohnivá guľa, ktorá rozbila celý kmeň stromu. Capla som do bahna, hlava sa mi takmer celá ponorila. V ušiach mi hučalo po explózii. Zasyčala som a v sekunde urobila hlinenú stenu medzi nimi a Vinom, aby som ho ochránila pred najbližším útokom. Museli sme sa presunúť do lepšej pozície. A tak som vstala a trepala sa k najbližšej húštine. Vina a Aza som vnímala len na myšlienkvoej frekvencii rovnako ako cizákov.

Hlásim sa!

Tím 1 Azrael, Vino + hliadka1

Azrael sa ku mne vyjadril so slovami, ktoré boli plné zaskočená. To hnusné počasie, akoby na zavolanie skončilo. Zamračila som sa. "Ktovie. Avšak príde mi, že je od ich návštevy poslednej už dosť dlhá doba. A možno sa nakoniec rozhodli dp nášho svetu nevracať," skonštatovala som a zadumane nad tým premýšľala. Možno to len príliš rozoberám a priťahujem za vlasy, pomyslela som si a pokrstila hlavou. Rovno som sa celá otriasla, pretože celý kožuch mi premokol. Aspoň som sa zbavila toho bahna, ktoré sa mi nalepilo na srsť. Ucitila som i prítomnosť dvoch vlčíc, ktoré sa medzi stromamy zjavili. Nevenovala som im však pozornosť a ich myšlienkové pochody stiahla na minimum. Mali sme tu dosť starostí i bez nich.
"Nemali by sme však prestavať byť ostražití. Nechcem prísť o svoje schopnosti ako Stray," dodala som na koniec, čím aom to plánovala uzavrieť. No v tom mi moje myšlienky narušilo niekoľko hlasov. Zamračila som sa a zdvihla zrak. Blížili sa. "Bacha," oznámila som obom a drgla do Vina, aby sme sa stiahli do strany za spadnutý strom ku Azraelovi. Zatiaľ sme boli ukrytí no i tak sme mohli vidieť ako po pevnej pôde Bazin kráčajú štyria vlci. "My o vlku...". Zašepkala som smerom k dvojici mojich spoločníkov a počúvala o čom sa rozprávajú tí štyria. Sledovala som ich prívesky a rozmýšľala, čoho všetkého sú schopní. Ak sú tu oni. Bude ich viac. Prečo tu len tak chodia? premýšľala som. Potrebovali sme odpovede a peeto som pozrela na Azraela. "Budeme ich musieť nejako spacifikovať. Ovládaš dobre dosť mágii," preniesla som k nemu. Mohli sme ich zviazať koreňmi alebo Az mohol použiť tú pavucinovu hmotu akú využil vtedy na Darkey. Pozrela som sa na Vina. "A ty neovládaš nič. Budeš návnada. Behni im do cesty a zabav ich. My ich zatiaľ magiami zdoláme," povedala som smerom k nemu. Bol to jednoduchý plán. No museli sme si pohnúť. Hlavne som po očku pozerala po dvoch vlčiciach, ktoré sa nám snáď nebudú motať pod labky. Museli sme spolupracovať rýchlo a presne.

Obaja vlci sa dostali spod stromu a v tom momente, som mágiu povolila a ťažká, drevená rachotina tresla do vody. Odfrkla som si a pozrela sa pohľadom po tých dvoch, či ich netrafila nejaká vetva. Minimálne spŕšku bahnom a vodou pri náraze schytal každý. Povzdychla som si, no bolo to jedno, pretože zo sekundy na sekundu sa spustil i prudký lejak. Dnešný deň nemohol byť lepší. A ani mi nepoďakuje, pomyslela som si trpko smerom k Azraelovi, ale neprekvapovalo ma to. Mal svoje mladistvé ego a hrdosť mu nedovolila sa ponížiť predo mnou ešte viac, než sa už stalo. Povzdychla som si. Jeho slová, ktoré mi však pred pádom stromu povedal, mi rezonovali v hlave. Zastrihala som ušami a keď som prešla po pevnejšej pôjde okolo padnutého stromu a zadívala sa na Azraela... "Predtým si povedal, keby vás chceli cizáci zožrať," pripomenula som mu onen moment a privrela oči. "Ako si to myslel?" vyzvala som ho, aby začal o nich rozprávať. Presnejšie, stačilo mi, aby začal pri ich zmienke len spomínať na udalosti, ktoré zažil a ja by som okamžite vedela, čo sa stalo. Z myšlienok Stray som už nejaký obraz mala, no stále bola otázka, čo sú presne zač, čo chcú a kedy sa zase objavia. Vzhľadom na to, že ja sama som ich predtým nikde nezazrela. "Pointa bola ale trafená. Mali by sme sa prestať hašteriť a normálne sa porozprávať. Vino, ako som hovorila, už dlho bolo ticho a bojím sa, že práve toto ticho pred búrkou niečo znamená," skonštatovala som smerom k nemu. On nemal ani najmenšieho poňatia o čom je reč a preto som si myslela, že sa začne pýtať. Ja sama som však o tom veľa nevedela, preto som dúfala, že Azrael prežerie svoje ego a začne sa s nami baviť ako dospelý vlk. Keď som mu už zachránila krk.

Prechádzala som pohľadom z jedného vlka na druhého a cítila ten nárast testosteronu, ktorý medzi nimi vytváral veľké napätie. Zdalo sa, že Azrael bol pobúrený väčšmi, než sa dalo čakať, ale i Vino neznášal dobre jeho prejavy. Bola to skutočne mizerná situácia, v ktorej i moje vlastné IQ upadalo na záporné hodnoty, kvôli haštereniu medzi nimi dvoma. Povzdychla som si. Pokiaľ to tu nezačne mať úroveň, čoskoro spadnem do ich mora demencie, pomyslela som si trpko a odfrkla si. Avšak, medzitým, ako sa oni dvaja medzi sebou naťahovali vrčaním a poznámkami, vietor okolo nás dosahoval svoje maximum. Sledovala som stromy, ktoré sa nad nami nebezpečne prehýbali a len vďaka tomu, že som sa dokázala sústrediť i na niečo iné, než na svoje ego v tomto prípade, uvedomila som si, že nám hrozí ďalšie nebezpečenstvo. Priestorom sa rozletelo ohlušujúce praskanie dreva, keď víchrica vyvrátila jeden zo stromov i s koreňmi. Drevina začala padať smerom k nám. "Azrael!" sykla som po ňom, aby sa prebral z tej jeho bubliny arogancie a začal sa venovať i iným problémom, než bol jeho kožuch. Bola som od neho rýchlejšie, vďakabohu za moje úžasné reflexy, skôr, než ho ovalil padajúci strom, z hlbín močiarov sa vydrali korene, ktoré spútali kmeň a držali ho vo vzduchu. Strom bol však ťažký a ja sama po chvíli zasyčala od námahy, ktorú som na to musela vynaložiť. "Vy-pad-ni-te," zasyčala som k obom, ak im to ešte nedošlo. Sama som začala pomaly cúvať, aby som sa tej drevine vyhla, až ju pustím. Hlava ma začala od vypätia bolieť. Nebolo to tak jednoduché ako dvíhanie menších vecí. Predsa len strom a hlavne tak veľký a mohutný, niečo vážil a ja to dvíhala len vďaka mágii ovládanej vlastnou mysľou. Zavrčala som, aby som tých dvoch popohnala preč.

Vino sa rozpačito začal zbierať z môjho tela, odsúvajúc sa mierne na stranu. Odfrkla som si a i ja sa mierne odtiahla od Azraela, aby sa dokázal vynoriť nad hladinu. Na moment som rozmýšľala, či skutočne nezahučal kopytami, no napokon sa začal vynárať von. "Aj ja ťa rada opäť vidím, Azrael," skonštatovala som s úsmevom na jeho slová a užívala si pohľad na jeho zabahnené telo i tvár. Ach, aké to bolo príjemne vidieť Chaosáka kúpať sa v bahne, tam kam všetci patrili. Nemohla som si tento triumfálny zážitok nechať utiecť. Uchechtla som sa a zaspätkovala o pár krokov vedľa, aby sme všetci traja mali okolo seba dosť priestoru na to, ak by sa do niektorého z nás zase oprela tá víchrica. "Žiješ?" opýtala som sa smerom k Vinovi, ktorý vyzeral byť viac mimo než Az. "Toto je Azrael, odrastené šteňa a člen Chaosu. Máš konečne česť spoznať jeden zabahnený kus," vyriekla som smerom k Čiernemu a pobavene sa pozrela na mláďa. Bavilo ma ho provokovať, bol tak temperamentný, až mi nešlo si túto aktivitu odoprieť.

V tom vetre som toho moc nezachytila, ešte že som sa dokázala vlkom hrabať v hlavách a tak počula ozveny toho, čo vyslovili. Preto mi bolo okamžite jasné, že Vino to nedáva. Jeho svalstvo sa nedokázalo brániť silným poryvom vetru, ale čomu som sa mohla čudovať, keď miestami priam až vietor vytrhával stromy s koreňmi von. Sakra, pomyslela som si, keďže som sa nemala ako vyhnúť jeho chlpatému telu, rovnako tak panikáril i Azrael. Počasie a pôda v ktorej sme boli všetci zapadnutý, nebola úplne najlepšia kombinácia. Len to nie, zafňukala som vo svojom vnútri, keď som si uvedomila, že budem za malý moment celá od bahna. Už pripravená som sa dočkala silného nárazu Vinom, ktorý ma sotil dopredu. V bahne a vode sa mi hrozne šmýkalo a tak som čoskoro vrazila i do Azraela, ktorý sa beztak pokúšal márne vyhnúť našim dvom telám. Zrazili sme ho v plnej sile a keďže bol najspodnejšie, skončil pod povrchovou hladinou močiaru, zaborený ksichtom niekde v spodnom bahne. Mne sa podarilo z toho dostať ešte celkom dobre, keďže som sa rozvalila na hnedé telo vlka. Vydýchla som si a vykrútila hlavu k Vinovi, ktorý sa na mňa celou váhou lepil. "Mal by si zo mňa zliezť lebo sa to vĺča utopí," informovala som ho a po očku sa pozrela na bublinky, ktoré vychádzali z papule Azraela niekde tam dole. I tak som sa škodoradostne nad tým usmiala a mierne sebou cukla, aby sa zvládol aspoň ňufákom vynoriť.

//Zlaťák

Pozrela som sa smerom Na Vina celkom zamyslene. "Neviem, či to funguje presne takto, ale môžeš to vyskúšať. Ja si vždy beriem to, čo tam aktuálne má, ale tie veci obmieňa mi príde. Naozaj by ma zaujímal jeho dodávateľ," skonštatovala som a zašvihala chvostom. Možno by som i ja rozbehla svoj vlastný biznis predaja na ostrovoch a zarobila by som si nejaké tie peniaze. "Áno. Možno sa ti to ešte nezdá, ale ja, keď som prišla na Ostrovy, zažívala som jednu nelogickú situáciu spojenú s mágiou za druhou. Bolo to až priam otrasne otravné. No teraz... okrem tej bitky medzi svorkami, sa nič dlho neudialo," odpovedala som mu na otázku a sama som sa nad tým zamyslela. Zo slov Balroga a Stray som však mala iný pocit. Akoby som to všetko len prepásla. Potriasla som hlavou a pohľadom prešla po okolí. Blížili sme sa k riedkemu stromoradiu, inak povedané močiarom. Už som tu bola neraz, preto som tunajší terén ako tak poznala. Hlavne pri bitke s tou príšerou. Zastavila som sa až v momente, keď som zazrela hnedú srsť mladého vlka, ktorý mi bol tak známy. Vietor sa začal dvíhať, silnel. Dalo by sa povedať, že dosahoval i maximum svojich síl. Zadul až tak silno, že som spravila neplánovane dva kroky vpred. Toto počasie naozaj neznamená nič dobré, pomyslela som si a pozrela sa na Azraela, či si nás všimne skôr, než sa k nemu dostaneme. Cez ten vietor nemohol ani nič moc počuť a cítiť. Bol až príliš divoký a zdalo sa mi, že i duje z rôznych strán. Odfrkla som si. To je skutočne počasie pod psa, pomyslela som si a prevrátila oči v stĺp, keď som sa snažila pomaly dostať k Azraelovi, i napriek silnému vetru. Po očku som hľadala i Vina, no na moment som ho nevedela nájsť. Stála som už dosť blízko u Azraela, že ak by do mňa vďaka vetru zamotalo Vina, asi by sme sa zrazili všetci traja.

//bašta

"Áno a to čo nemá zoženie ak mu vysypeš dostatok kameňov pred ksicht. Skutočne je to veľký obchodník len by ma zaujímalo kdr k tým predmetom prichádza," odpovedala som Vinovi i keď mi položil len rečnícku otázku. No nevadí. Keď sme došli k jazeru, zastavila som sa a privrela oči, pretože mi do nich fučal ten nepríjemný vetrisko. "Áno. Vietor naberá na sile a mám taký hnusný pocit, že sa k niečomu schyľuje. Až príliš dlho bolo ticho," povedala som smerom k nemu a nasala pachy zo zeme keď som sklonila hlavu. Cítila som tu nejaký pach, ktorý viedol smerom na východ. Zastrihala som uškami. Niečo mi tu nesedelo. "Napi sa ak chces, no dávaj si pozor abx si nerozbahnil dno. Ten zlatý porast na dne je háklivý," upozornila som ho a sama prešla k hladine, aby som sa z nej napila. Následne ma moja intuícia neustále smerovala niekam k močiarom. Zdalo sa mi alebo som zazrela nejaký pohyb? "Hmm Vino chceš naozaj preskúmať tieto ostrovy? Ukážem ti ďalšie miesto," povedala som smerom k vlkovi a kývla hlavou. I tak som na otvorenom priestranstve nechcela ostávať. Iba gu fučal vietor. Pobrala som sa teda k močiarom cez pláň, aby sme sa trochu ochránili pred tým nepríjemným severakom.

//močiare cez baštu

//Snežné tesaky

Potriasla som hlavou a keď som si bola istá, že mi tu neodpadne a nezrúti sa do horskej úžiny, pokračovala som ďalej. Čakala nás dlhá cesta naprieč horami a práve počasie nám veľmi neprialo. Občas som sa zastavila, aby som prečkala, kým závan vetru pominie, aby sme mohli pokračovať po vrchole hôr. "K portálu? No... Ten som tiež už dávnejšie získala od Wua. Má rôzne hračky a často ich i mení. Určite u neho v budúcnosti nájdeš niečo, čo ti uľahčí život," pokračovala som v rozprávaní a zoskakala o pár metrov nižšie, aby som sa dostala na plán. Pokračovali sme po otvorenom priestranstve kde si s nami vietor robil skutočne čo len chcel. Odfrkla som si a potriasla hlavou. "Čoskoro sme u toho jazierka. Len ta musim varovať, ani to jazero nie je tak úplne obyčajné, ale nepovedala by som že magické. Také leží niekde inde," povedala som mu a pokračovala ďalej. Hľadala skm pohľadom vlkov, no nikde dom nikoho nevidela. Nevadí. Oblizla som si ňufak a pokračovala. Až sme uvideli v diaľke zlaté jazierko.

//Zlatak

Vino dopadol tvrdšie než ja. Sledovala som ho ako sa skotulal o pár metrov ďalej. Oblizla som si ňufak a čakala, kým sa pozviecha na nohy. Varovala som ho predtým, že toto cestovanie cez portály nie je úplne príjemné, hlavne v začiatkoch. Ako sa i ukázalo, jeho žalúdok to nezvládol a preto podišiel za skalu, aby ho vyprázdnil. Pobavene som sa uskrnula a čakala, až sa vlk vráti. "Lepšie? Dovediem ťa k vode, ale nie z tejto zátoky. Pri južnej hranici hôr je planina kde je menšie jazierko. Možno ti po ceste chytím i nejakého zajaca, aby si nebol tak hladný," preniesla som smerom k nemu a zasvihala chvostom zo strany na stranu. Kardinál nás nasledoval a keďže sa mu vo vetre ťažko lietalo, pristál mi na krku za šatkou, abx som ho niesla. "Neboj sa, časom si na to zvykneš. Ja mám dokoncs tento kus kruhu, ktorým dokážem portál vytvoriť hocikam v blízkosti kde si spomeniem. Je to skvelá vec na skratky," povedala som mu a pokračovala horami i keď vietor nebol úplne najlepším kamarátom. Veď mi to k jazeru zvládneme!

//Bašta