Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//úkryt cez les

Zdĺhavo som si zívla. Bola som ešte rozospatá. Nečudo, veď spánok po fyzickom či psychickom vyčerpaní je dosť plytký. Potriasla som hlavou a pozrela sa na Vina, ako sa šmochtlí za mnou. "Ostrovy sú dosť rozsiahle. Je tu množstvo území a ešte viac tých, ktoré sú v nich ukryté. Ako napríklad všemožné, rôznorodé jaskyne," začala som rozprávať a keď sme prechádzali po južnej hranici rokliny, zastavila som sa na jej hrane a pohliadla dole. Bola to vcelku pekná výška. "I v tejto diere sa nachádza ukrytý vchod do podzemných chodbičiek, ktoré ťa zavedú za závoj vodopádov severnejšie na tomto ostrove," odvetila som mu a pokračovala ďalej. Určite ho možno napadne i otázka, ktorú mu budem môcť zodpovedať. "Už si niekedy narazil na... Hm... Vec, úkaz, ktorý pokiaľ prejdeš skrz na skrz, ocitneš sa niekde inde? Na mieste, ktoré je vzdialené pekne ďaleko?" opýtala som sa ho, aby som ho pripravila na portál, ku ktorému sme sa po úpätí hory pomaly približovali. Už nám len trebalo prejsť celú lúku. Zatrepala som hlavou a získala niekoľko skalnatých výbežkov až nadol, kde sa moje labky ponorili do vysokej trávy, ktorá bola kde tu pretkaná ešte nejakým tým červeným kvietkom.

//Snežné tesaky cez portál na Lúke

Predtým, než som sa vydala spať, pohliadla som smerom k Vinovi. "Sar bol onen hnedý vlk, ktorý sa tu od jari neukázal. Myslela som si, že už zatrepal hore labami, ale očividne ešte žije," odpovedala som mu a zastrihala ušami. Prezrela som si ho. I on potreboval trochu oddyvhu po tom love. Nebol predsa najsilnejším vlkom. "I ty by si sa mal aspoň trochu prespať," povedala som smerom k nemu a našla si miesto v machom porastenej zemi. Neodišla som do svojho patra, neznášala som ukazovanie na niekoho post. Preto som ostala v tejto predsieni. I tak tu nikto iný nebol a pohodlne sa dalo vyspať i tu. *dajme tomu, že prešlo niekoľko hodín* Zamrkala som očkami a rozhliadla sa okolo seba. Zdĺhavo som si zívla a zelenými očami našla Vino. *dajme tomu, že je už hore ak šiel spať* "Myslela som sii, že sa pôjdeš zoznamovať," odvetila som smerom k nemu. Veľmi ma to však netrápilo. Vyštverala som sa na labky a ponaťahovala som si svaly a kosti, ktoré mi počas spánku stuhli. "Zišla by sa mi prechádzka do hôr, pridáš sa? Ukážem ti i zaujímavosť magického cestovania," riekla som smerom k nemu a sledovala, či v ňom prebudím záujem. Už som sa tešila na to, až mu príde zle z cestovania prostredníctvom portálu. Pomaly som sa rozišla k východu.

//Rokle cez les

//Vzhľadom na to, že ste sa všetci traja aktívne iniciovali vo vojne, asistovali pri zmene územia, tvorbe úkrytu... Taylor sa chopil hlavného sekretára a Zinek obcikal stromčeky xD stále ako herne sigmy získavate teda všetci maximum:
Zinek: 15kšm a 1% sila (itemy az cez vikend az budu moct na notas)
Solfatara: 15kšm a 1% vytrvalosť
Taylor: 15kšm a 1% sila

Zapsáno

More, prídem až zase uvidím

//les

Pozrela som sa smerom na Vina a i s vtákom sme na neho hodili nechápavý pohľad. "Prečo by som nemala? Aj teba by som vymenila za kamene," riekla som smerom k nemu a na konci sa pobavene uškrnula, aby si nemyslel, že to myslím vážne. Iba, že by to bola pravda? Ktovie, ako by som sa zachovala pri takej ponuke! "Poďme, už nie sme ďaleko," pokračovala som a opäť sme zopakovali náš trik s levitovaním a ťahaním. Keď sme sa dostali do miest, kde sa nachádzal úkryt, kývla som hlavou, aby zabočil do správneho smeru a zacúval do vchodu jaskyne poriadne. "Dávaj si pozor, chodba je zradná, aby sa sem nedostal hocikto tak ľahko," upozornila som ho a snažila sa ho navigovať, aby v tej tme nevrazil do každého jedného stalagmitu alebo stalagtitu. Nakoniec sme sa však dostali do veľkej miestnosti, ktorá bola ožiarená tlmeným modrým svetlom, ktoré vyžarovali podivné rastliny, ktorých tu bola fúra. Nakoniec som muflónicu pustila na zem. Otriasla som sa. "Máme tu menšie jazierko, ktoré napĺňa vodopád podzemnej vody cez tie schody, ktoré vedú na vyššie položenú miestnosť jaskyne, kde sa môžeš zložiť s väčšinou svorky. Je tam i otvor v stene, aby ste v prípade nebezpečenstva ho videli prichádzať z diaľky," začala som mu vysvetľovať a potom prešla na ďalšie dve diery a jedno podlažie, aby som mu objasnila, kde sa kto nachádza. "Táto diera by mala byť pre vyššie postaveného jedinca, hádam i Betu, nech má svoj vlastný pokoj od povinností. A táto je tiež pre niekoho špeciálnejšieho. Ešte netuším koho, ale je tam dosť miesta, aby sa tam buď skladovalo jedlo alebo nejaké liečivé bylinky a podobne," skonštatovala som a naklonila hlavu na stranu. Zinek mal dosť dobré znalosti rastlín, možno by sa mohol stať našim liečiteľom a tak by mu ta oddelená komora prišla vhod, no nie? "No a tie ďalšie schody vedú na tiež vyššie podlažie s výhľadom von. Dovolila som si ho privlastniť pre seba," povedala som nakoniec s pobaveným úškrnom a kývla smerom ku stromu, ktorý rástol medzi kameňmi v strede jazierka. "Je tu vyvinutý akýsi jaskynní ekosystém. Je tu i množstvo machu a podivného druhu tráv i tých kvetín. Takže by sa ti malo i pohodlne spať. Len si dávaj bacha na tie kamenné stúpanie až pôjdeš hore, aby si sa nepošmykol, keď sú vlhké," upozornila som ho, pretože ďalšie zranenie som vo svorke nechcela. Nakoniec som si zívla. "Máš nejaké otázky?" opýtala som sa ho nakoniec. A ešte predsa len dodala: "Ou, svorka má aktuálne s tebou desať členov. Jedenásť ak rátam so Sarom. Niektorí sú i v lese, mohol by si sa s nimi zoznámiť ak chceš. Ja som po tom love a používaní mágie celkom unavená." Potriasla som hlavou, aby som ihneď nezaspala. Opäť som sa rozkašľala. Skutočne som potrebovala trochu oddychu.

Vina neustále prekvapovala mágia. Vedela som však, že pokiaľ ju budem okolo neho často používať, nie len že ja sa v nrj zlepšim i v čerpaní energie, ale i on si na ňu zvykne a už ho len tak čosi nerozhádže. Veď predsa len sa v tejto krajine stretne s väčšími podrobnosťami. Zastavila som sa. "Počkaj," povedala som Vinovi ale bolo už neskoro. Ako ťahal samicu, nemohol si všimnúť vozíku, ktorý bol odparkovaný uprostred lesa. Musel do neho vrazit a pri tomto naraze bolo počuť padnúť nejaké predmety. Wu okamžite vystrčil svoju hlavu a začal si niečo šomrať o nemotornosti miestnych vlkov. "Vino to je onen obchodník Wu," objasnila som mu a v tomto momente nechala Muflonicu padnúť na zem. Obišla som smerom k vozíku a prezrela si všetky tie rôzne predmety a lektvary ktorých tu mal plno. Nič sa mi však nepozdávalo a v mágii som sa už zlepšovať nedokázala. "No nič ak nechceš nič nakupovať mali by sme ísť ďalej," povedala som smerom k Vinovi. Keď som sa však chcela otočiť, Wu ma začal presviedčať na všelijaké blbosti ktoré by mi boli na dve veci. Len som potriasla hlavou a otočila som na odchod, keď v tom som začula vtáči škrekot. Zastrihala som ušami a pohliadla na červeného vtáka, ktorý posedával na bydle. "Čo za neho chces?" spýtala som sa Wua. Vták vo mne vyvolal plno spomienok na onen podivný svet kde sme sa ocitli minulú zimu. Ach aké by to bolo super ho mať po mojom boku. Nakoniec som sa s ním dohodla na cene a k tomu mi ešte prihodil nejakú ďalšiu schopnosť. Zamračila som sa no nechala som ho robiť čo chce. "A teraz fakt poďme," riekla som smerom k Vinovi a opäť nadvihla muflonicu. Vydali sme sa ďalej k úkrytu, tentoraz prenasledovaní krásnym červeným vtacikom ktory sa mi nakoniec posadil ma plece a nechal sa viesť.

//Úkryt

OBJEDNÁVKA
- kardinál za privedenie Zinka, poprosím zakreslit ideálne v pohybe aby pasoval k akcnemu speslu :3
- nausnica speha - 150 a 3 (nezakreslovat)
Ked to prevediem na ksm dokopy 180ksm platim ostanu mi na ucte 3ksm.

SCHVÁLENO

"Ako sa to vezme," skonštatovala som smerom k nemu. "Vzdialenosť nebude ani tak problém ako skôr hornatejší povrch, ktorý sa mierne vrásni, čím bližšie les je k pohoriu," vysvetlila som mu. Samozrejme, vzdialenosť by nebola ďaleko ani keby ho ťaháme desať kilometrov po rovine. Zamračila som sa. Napadla ma ešte jedna možnosť, ako by sme si to mohli uľahčiť. Ak by som ho nadvihla vzduchom, ako si pomáham u šály... premýšľala som. I tak by sme ho museli ťahať, no šlo by nám to omnoho jednoduchšie. Len by som sa musela sústrediť a tá muflónica nebude rozhodne najľahšia. "Asi viem, ako by som nám to vedela uľahčiť," skonštatovala som napokon zamyslene a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Ak to teda zvládnem, prebehlo mi hlavou a hneď vzápätí som sa rozkašlala opäť. Potrebovala som menší relax na tie pľúca, no chvíľu trošku mágie dokážem predsa používať, no nie? Nebola som až tak veľká bábovka. "Sú tu i milší vlci," odpovedala som pobavene na jeho slová. Zinek nebol veľmi dobrý príklad, vzhľadom na to, že bol skôr samotár. "Môžeme to teda skúsiť," povedala som a pomocou mágii vzduchu nadvihla muflónicu, čím bola tak pol metra nad zemou. "Teraz ti ju pôjde ľahšie potiahnuť, ja ju budem sa snažiť udržať nad zemou," povedala som mu a kývla, aby začal ťahať mŕtvolu smerom na západ. Veď ja ho usmerním po ceste!

Začala som kašľať po chvíli, keď všetok ten adrenalín ustal. Vychrstla som i niekoľko kvapiek krvi. Sakra, zakliala som. Zatiaľ to však nebolo tak strašné, aby som to nerozdýchala. "Som v poriadku, budem sa musieť len prespať," odpovedala som mu na otázku a otriasla sa. Hruď ma bolela, ale to vôbec nevadilo. "Odtiahneme ju do úkrytu, aspoň ti ukážem kde je," navrhla som a pozrela sa na muflónicu. Určite sa z nej nažerú aj iní členovia. Mala mäsa dosť. Keď mi oplatil kompliment, nadvihla som mierne obočie. "Ďakujem, samozrejme, že o mojich schopnostiach nie je správne pochybovať," odvetila som na to pobavene. Verila som si a to veľa raz stačilo na to, aby niekto v niečom vynikal. Zamrnčala som, keď som si na moment sadla. Bola som celkom dosť unavená. Ešte som sa priveľmi nezotavila ani z tej vojny, presunu a výstavby úkrytu. Zišiel by sa mi nejaký dlhý spánok. Sledovala som Vina, ako začal žrať. Nechala som ho v pokoji najesť. Medzitým som sledovala svoje zranenie. Nemohla som ho vidieť, pretože bolo pod srsťou, ale bolelo ma to ako čert. Dúfala som, že som to mala len narazené. Keď odstúpil, podišla som ku koristi i ja a začala trhať mäso. Nebola som príliš hladná, popravde som z toho všetkého za poslednú dobu mala stiahnutý žalúdok. No musela som doň dostať aspoň niečo, aby mi neprišlo zle. Medzitým sa zdalo, že Vino dospel ku konečnému verdiktu nad mojou nepriamou otázkou. "Hádam svojho rozhodnutia nebudeš ľutovať," preniesla som, zatiaľ čo som žula kus mäsa. Prehltla som ho, oblizla si ňufák a zahľadela sa naňho. "Hm, na začiatok by som ti mohla ukázať ten úkryt, čo povieš?" navrhla som a kývla k muflónici. Vzala som ju za jednu nohu a počkala, kým ju Vino uchopil tiež. Museli sme ju odtiahnuť. Našťastie sme neboli až tak ďaleko...

Vino sa po chvíli zaskočenia spamätal a pomohol mi s muflónicov. Bola slabá, mala zranenú nohu, vyčerpaná a čoskoro podľahla i ďalším zraneniam, ktoré sme jej spôsobili. Padli sme k zemi. Spadla som vedľa nej, no hneď ako som sa pozbierala, skočila som k jej krku. Vyhla som sa jej posledným útokom a zahryzla som sa jej do krku, aby som jej pretrhla tepnu a hrtan, čo viedlo k zaduseniu i vykrvácaniu. Odstúpila som od nej, až keď bolo zjavné, že je jej skutočný koniec. Jej telo sa ešte nejakú dobu metalo v posmrtných kŕčoch, no do niekoľkých minút všetka životná energia v jej tele pohasla. Oblizla som si ňufák a pozrela sa smerom na Vina. "Máš talent, dobrá práca," pochválila som ho a kývla smerom k muflónici hlavou. "Zaslúžiš si začať," popchla som ho, aby sa najedol ako prvý. Možno som bola alfa, ale sama som neuznávala tieto hlúpe pozície. Nebola som nič viac než on. Možno len trochu múdrejšia a silnejšia, ale to boli fakty. "Vlk ako ty by sa nám vo svorke hodil. Nemyslím si, že máme medzi sebou tak dobrého lovca," povedala som len tak do vetra ako myšlienku nahlas. Pohľadom som však spočinula na ňom, či by nezvážil moju, i keď nevyslovenú otázku.

Miesto, kde ma samica trafila, bolelo ako čert, ale v závale adrenalínu nebolo potrebné to rozmazávať. Pridala som opäť do kroku a vďaka svojej rýchlosti som dvojicu veľmi rýchlo dobehla. Teraz to musíme ukončiť, pomyslela som si. Cítila som, že zranenie bude o niečo vážnejšie, než som si myslela. Miestami sa mi nedalo úplne dobre nadýchnuť. Vybehli sme na menšiu čistinu, kde rozkvitali posledné lúčne kvety, prevažne byliny, ktoré pomaly začnú odkvitať s prichádzajúcou zimou. Urýchliť, pomyslela som si a desať metrov pred nami sa v zemi vytvorila vyššia hlinená stena do tvaru U. Samica nemala dostatok času zareagovať a i keď sa otočila, aby sa prekážke vyhla, zistila, že ani tadiaľ nie je úniku. Využila som jej zmätenosť a opäť po nej skočila. Pokiaľ sa k nám pridal i Vino, mohlo sa nám ju podariť pod váhou našich tiel, ju stiahnuť k zemi, kde by sme ukončili jej život. Zabudla som sa jej tesákmi do krku a snažila sa ju pod náporom sily zvrhnúť z nôh do trávy.

Vino sa ku mne nakoniec pripojil. Podarilo sa mu predrať pomedzi splašené stádo, i keď mi do ňufáku padla trpká vôňa krvi. Ešte chvíľu, pomyslela som si a niekoľko ráz urobila výpad smerom ku samici, aby som ju prinútila pred mojimi tesákmi uskočiť a pokračovať smerom, akým som chcela. Spoločne s Vinom nám to šlo pomerne ľahko. Čo neznamenalo nič dobré, pretože som očakávala, že sa za chvíľu všetko nepekne pokašle. Spravila som niekoľko kratších skokov, než som sa odrazila a zaútočila priamo na bok samice. Tesákmi i pazúrmi som sa jej snažila zaryť do šije. Zviera nebezpečne zarevalo a spravilo prudký pohyb, ktorým sa ma snažilo zbaviť. Vytrhla mi tým tesáky z jej tela a pri ďalšom podskoku ma nepekne trafila svojimi kopytami do hrudníku. Zaletela som o niekoľko metrov ďalej a tvrdo dopadla na lesnú zem, zastaviac sa vrazením chrbta o strom. Vyrazilo mi to dych a dokonca mi z papule vyletelo i kus krvi. Zavrčala som a hneď ako som bola opäť pri zmysloch, rozbehla som sa za Vinom a muflónicou, ktorí utekali ďalej, smerom k otvorenejšej časti lesu. To bude naša šanca!

Holá, holá, škola volá!

So Septembrom prichádza i zvuk školského zvonca. Pre niektorých z nás je to už dávna história, no väčšina z prítomných stále do školy skutočne chodí. Preto nepredpokladám, že by z vašej strany prišla obrovská aktivita. Avšak pre tých, ktorí sa chcú aspoň trošku odreagovať od povinností a niečo kreatívne vytvoriť, prinášam vám mesačné spestrenie!

Septembrová svorková mini akcia
Úloha, ktorá vás tento mesiac čaká, nie je vôbec náročná. Vašou úlohou bude zložiť čo najkrajšiu ódu, ktorá bude reprezentovať našu svorku. V prípade, že by sa mi nejaká z nich skutočne páčila, hodila by sa i do hlavnej sekcii o Daénskej svorky, aby ju mohol každý obdivovať! Rozsah, štýl a prevedenie je na vás. Ale riaďte sa tým, že má byť skutočne reprezentatívna a výstižná.
Vaše diela mi posielajte výhradne SEM do súkromných správ.
Čas máte do polnoci 25. 9. 2020

Lissandra

Vino bol znateľne pomalší, ale to nám nemuselo prekážať. V lese sa ani zver nemohla nejako extra hnať, preto som si myslela, že to prebehne dostatočne ľahko. Avšak, vždy, keď niečo vyzerá príliš jednoducho, skomplikuje sa to. Taký bol zákon schválnosti. Pokiaľ ju nezavrú ostatné jedince, mohlo by to ísť ako po masle, pomyslela som si a zastrihala ušami, keď som sa snažila zorientovať v priestore, v ktorom som sa nachádzala. Preskočila som jeden padnutý peň a odrazila sa od menšieho briežku, aby som sa vrhla medzi trojicu, ktorá strážila prístupovú cestu k muflónici, ktorá bola náš cieľ. Zavrčala som a vkĺzla medzi nich. Zacvakala som niekoľko ráz tesákmi, až sa mi podarilo skupinku rozbiť a vyviesť muflónicu osamote von. Periférne som hľadala pohľadom Vina, aby sa ku mne pridal a mohli by sme pokračovať. Stádo sa zdalo, že sa obracalo iným smerom a nechávalo ju napospas. Horšie bolo, že i ona sa začala za nimi točiť a divoko nariekať, Vino mi musel pomôcť, aby sme udržali správny smer a nedovolili jej sa zase nadpojiť k stádu.

Pomaly som kráčala po mäkkom lesnom povrchu. Vnímala som každý jeden detail, ktorý sa rozliehal okolím. Privrela som zraky a nechala sa ponoriť do zvukov lesa, ktoré ma tiahli jedným a tým istým smerom. Zastavila som sa až v momente, keď môj pohľad spočinul na menšom stáde muflónov. Pokiaľ nájdeme nejakého slabšieho, staršieho alebo ešte neskúseného jedinca, mohlo by sa nám ho podariť skoliť, i keď Vino je zoslabený, premýšľala som nad tým, čo ideme v nasledujúcich sekundách vykonať. Chvíľu som ostávala ešte v tichosti, sledujúc stádo, než som sa otočila smerom na Vina. "Vpravo, severne od nás je staršia samica. Chvíľu ju pozorujem, kríva na ľavú prednú nohu," informovala som ho a zadívala sa na ňu. Nechala som mu nejaký čas, aby ju dokázal sám nájsť a preveriť si, či mám pravdu. Samozrejme, že som ju mala! "Sme v lese, stromy a nerovnosti nám pohyb sťažia. Ak ju poženieme viac na východ, mali by sme sa dostať k lesnej čistine. Tam to bude pre nás jednoduchšie ju zhodiť k zemi. Inak ju budeme musieť len uštvať," vysvetlila som mu môj plán a začala sa premiestnovať v tichosti bližšie k nej. Pomaly som plýžila, prikrčila som sa i k zemi. Zašvihala som chvostom a pohľadom skontrolovala stádo i náš cieľ. Potom som sa pozrela na Vina a kývla hlavou. Bolo na čase ísť. A tak som sa rozbehla z našej skrýše priamo k nej. Vino ma hádam nasledoval, aby nám koordinovanie jej smeru išlo o niečo jednoduchšie.

"Na to koľko nových informácií si dostal, ti to celkom páli," vyhŕkla som na jeho otázku ohľadom drahých kamienkov. Mohla som mu ich aj ukázať až nejaký nájdem. Aby vedel, do čoho vlastne pôjde. Aby nezbieral každú hovadinu, ktorá mu je na dve veci. "Občas nájdeš i celú kopu pokiaľ urobíš nejaký dobrý skutok. Napríklad sme odvrátili s náhodnými vlkmi už i dva útoky podivných stvorení a po ich zabití nám pristálo plno kamienkov. Asi sa bohovia dívajú ako robíme špinavú prácu," rozprávala som ďalej a pokrstila hlávku. Vážne to bolo celé také zvláštne. Ktovie kedy ja zase nájdem nejaké tir kamienky. Vždy mi ich zatiaľ niekto ukradol!
Zazubila som sa na jeho ostýchavost. "Prosím ťa, budú radi že tu vidia novú tvár. Veľa takých ako ty sem nechodí a potom nevedia ako sa k nim správať," zareagovala som na jeho slová a spomenula si na Zinka ktorý hádam na neho ani nepozrel. Ktovie možno ho stretne neskôr a zisti že je úplne g poriadku. Oblizla som si ňufak. "Pomaly by som vyrazial nech to stihneme do svitania," premýšľa som a dosť u toho sa rozhliadala ci tu do ničoho nevrazim. Bola som dost unavená z pouzivamia magii. Budem si musieť urobiť kratšiu pauzička. "Tak poďme," povedala som nakoniec a vydala sa do lesu. Ak sa nechcel stratiť musel se má držať. Čoskoro som nasla jednu čistinu lesnú, kdd boli všetci alebo skôr väčšina stáda. Pozrela som sa na Tmavého. "Si pripravený?" opýtala som sa ho. Plán nebol. Hádam sme vedeli čo robíme. Ja svoj plán v hlave mala ale bolo dosť ťažké to opísať. Jednoducho sme to museli urobiť klasicky. Jeden pôjde korisť vyhnať a druhý sa k nemu pripojí keď ju na neho navedie!