Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ani len tomuto vlkovi nedávala "vojna" príliš veľké pochopenie. Musela som nad jeho slovami prikývnuť hlavou. "Predošlá alfa svorky, v ktorej sme boli členmi, malá určité potýčky v minulosti s alfou tej zberby, ktorá sa rozhodla nám ublížiť. Pri tomto detinskom konflikte umrel i jeden člen a všetci boli ťažko zranení. Prezývajú sa spoločenstvo Chaosu. Šíria len utrpenie a faloš. Na tvojom mieste by som si dávala pozor. Avšak vo svojich radách majú i vlkov, ktorí nie sú úplne tak stratení," vysvetlila som mu to poriadne už i s detailami. Pokrútila som nakoniec nad tým hlavou a kývla labou. Nestálo to moc za ďalšie rozprávanie. Určite pochopil, aké zbytočné a smutné to bolo. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov. Ktovie, kde je zvyšok svorky a či sa tu ukážu niekedy. Bolo moje znamenie dostatočne vidieť? premýšľala som nad tým a pochybovala sama o sebe. To bol asi dôsledok toho všetkého stresu, ktorý som prežívala v poslednej dobe. Musela som sa dať zase dokopy.
Po rozprávaní o mágiách a Bohoch, Vino išiel na to logicky. Pousmiala som sa a prikývla. Myslel si správne. "Áno. S mágiami tu je niekto, kto ti dokáže pomôcť. Volá sa Wu, je to starší, sivý vlk, ktorý má veľmi divný štýl rozprávania. Akoby ani nebol odtiaľto," povedala som na začiatok a musela sa uškrnúť, keď som si spomenula na jeho rozprávanie. "Nosí so sebou vozík, kde má plno harabúrd. Pokiaľ mu dáš nejaké drahé kamene, ktoré nájdeš kde tu vo svete, dokáže ti namiešať podivnú zmes. Chutí to veľmi odporne, ale účel to splní. Dokonca má i predmety ako je napríklad tento," riekla som a labkou sa dotkla svetielka, ktoré sa rozžiarilo silnejšie po mojom pretrení labkou. Následne pohaslo. "Pohybuje sa po celých ostrovoch, takže ti neviem povedať, kde by si ho mal hľadať. Väčšinou on narazí na teba, nie ty na neho," dodala som nakoniec a zasmiala sa vlastným slovám. Áno, pamätala som si dosť našich stretnutí. Ktovie, kedy dôjde k ďalšiemu. Možno skôr, než som si myslela. Kiežby som len vedela, že s tou vŕzgajúcou krachsňou bol už na ceste...
"Poznám ale miesto, ktoré sa nikam nepresúva a žije tam nemí, starý vlk, ktorý ti za také okrúhle predmety, urobí vďaka jeho mágií tréning, kde posilníš svoje fyzické predispozície. Si po tejto aktivite vždy veľmi vyčerpaný a máš pocit, že umrieš, ale nakoniec pocítiš silu, ktorú si tým získal. Dakedy ti môžem ukázať, kde sídli. Nie je to ďaleko odtiaľto," dodala som smerom k nemu a premýšľala, či som tam bola vôbec viac než jeden raz. určite nie. Asi som nemala potrebu sa tam ukázať viac ráz. Ktovie. Nechýbalo mi to. Cítila som sa dostatočne silná i bez toho. Zašvihala som chvostom a prešla smerom k lesu, ktorý som vybrala z toho všetkého, čo som navštívila. Vino mi odpovedal, i keď nie úplne presvedčene. Stačilo mi to však k tomu, aby som sa mierne upokojila. "Musíme sa tu ešte zabývať, ale dúfam, že tentoraz to bude konečne pokoj a mier. Členovia si už prešli príliš častými zmenami. Zaslúžia si nejakú stabilitu a istotu," skonštatovala som nakoniec a privrela očká. Jediný dôvod, prečo som toto celé robila, bola Shay. Ona svoju svorku milovala. Preto ma mrzelo, kam to dospelo. Len kvôli nej... Švihla som chvostom zo strany na stranu nervózne. "Našli sme a vystavali i našu novú jaskyňu. Je pokrytá mäkkým machom, ak by si sa chcel i prespať po love," navrhla som mu, pretože mi došlo, že musí byť unavený už i teraz. Nakoniec som sa postavila na rovné labky a otriasla sa. Neverbálne som dávala do okolia vedieť, že očakávam nejakú akciu v nasledujúcich minútach. Chcela som si trošku prevetrať svaly a zaloviť si niečo vynikajúce! Uvidíme, na aké stádo sa nám podarí naraziť. S očakávaním a otázkou v očiach som sa zadívala na Vina.

Ten idiot sa skutočne zase otočil a odišiel? Hľadela som za Sarovým chvostom, ktorý zmizol medzi stromami. Bodaj by som ho ďalší pol rok nevidela. Aspoň budem mať na duši svätý pokoj. Moju pozornosť som preto stočila smerom k Vinovi. Ten vyzeral, že jeho mozgová kapacita nie je tak mizerne malá ako tá Sarova. Z myšlienok ma vytrhlo rozpoloženie Vina, pre ktorého táto situácia znamenala mnoho otázok. "Nazvala by som to skôr zlým snom. Vojny majú svoj cieľ, i keď chabý. Toto nemalo ani cieľ, ani motív," vysvetlila som mu a pokrútila hlavou zo strany na stranu. "Môžem ti však porozprávať o mieste, kde si sa práve objavil," skonštatovala som a prezrela si jeho pohľad. Určite nepohrdne trochu vzdelaním, vyzeral ako veľmi vnímavý vlk. Aby som mu však všetko poriadne vysvetlila, bolo potrebné začať od začiatku, azda i zopakovať to, čo už povedané bolo. Chvíľu som rozmýšľala, než som sa začala rozprávať.
"Vyššia sila ťa dopravila na ostrovy Mois Gris, ktoré sú plné mágie, božstiev a mystérií. Sama som mala česť s dvoma Bohmi. Iris a Nero. Pohrávajú sa s našimi životmi z hora, no občas zostúpia i na našu zem," začala som a prehĺtala nepekné slová, ktoré som mala voči Bohom. Boli to moje názory, preto som mu ich nechcela pretláčať. "Ten čas, ktorý tu stráviš objavíš množstvo miest a stvorení, ktoré nie sú úplne... bežné. Dokonca sa dostaneš do situácii, ktoré nemôžeš sa snažiť pochopiť logikou. Mágia logiku nemá," dodala som a sťažka si povzdychla. Stále som mala v pamäti tú výpravu do čarovného sveta plného ružových, sladkých vecí. Nikdy viac. Až som sa u tej spomienky zháčila. "Každopádne, nebuď zmätený. Tento les sme sa rozhodli urobiť našim domovom. Je tu príjemné podnebie, vodné toky, jazero, skaliská a plno lesných bylín, plodov a zvery. Myslím si, že je to najideálnejšie miesto, kde by mohla skupina vlkov žiť. Čo myslíš ty, Vino?" opýtala som sa ho nakoniec a nadvihla spýtavo obočie. Sama som o svojich rozhodnutiach pochybovala čas od času a počuť názor niekoho nestranného by mi pomohol sa ubezpečiť, že rozmýšľam v najvyššom blahu ostatných vrátane mňa. Tak či onak som ostala hľadieť na vlka, až mi odpovie a azda sa i spýta na otázky k tomuto svetu, kde sa zjavil z ničoho nič tak ako my všetci.

Sledovala som pohľadom Sara, rozmýšľajúc, či sa mi vôbec oplatí mu venovať svoj drahocenný čas alebo je to len hlúpe márnenie. Povzdychla som si. Veru, že sťažka. Čo som s nim mala teraz robiť? Len mi tu bol na hanbu! "To je vcelku pekná rozprávka, ale ja som si myslela, že z takých si už vyrástol," skonštatovala som smerom k nemu a nechcela sa ním priveľa zaoberať. Bol tu ako piate kolo u vozu, i keď ho ten hnedý oslovil. Aspoň mi to tak prišlo. Pretočila som očami v stĺp a sledovala toho tupca, čo odpovie. Bola som na neho vo svojom vnútri dosť nahnevaná, ale to prešlo. "Videla som tu niekoľko lesných čistín alebo skús u brehov rieky," poradila som o niečo milšie Zinkovi a zašvihala chvostom. Avšak predstava, že zase chodím po tých rovnakých častiach sveta ma deprimuje. Zinek sa nakoniec vydal preč a ja sa mohla venovať Vinovi a Sarovi. "Hm, ja mám času dosť. Pokojne tu s nami môžeš zotrvať nejaký čas, kým mi všetko neporozprávaš," vyriekla som smerom k Vinovi. Medzitým, ako sa tu ukázal Zinek, musel Sar vytušiť, že niečo je inak. Vlastne na základe slov Šedého im mohlo dojsť, čo je vo veci. Preto som si povzdychla. "Sar, od toho tvojho šialeného rozprávkového dobrodružstva sa veci radikálne zmenili. Prišiel si o výmenu álf, vojnu medzi svorkami, rozpadu Daénu a zloženie novej svorky, nesúcej rovnaké meno..." vysvetlila som v skratke a pousmiala sa smerom na Vina, ktorý tomu nemohol úplne rozumieť. Nakoniec som povzdychla smerom k Sarovi: "Shay je mŕtva." Nechcelo sa mi to rozpytvávať. Viac vedieť nemusel. Zamračila som sa a potriasla hlavou. "Mohli by sme ísť na lov a potom budem musieť po Zinkovi skontrolovať tie hranice, potrebujú sa vsiaknuť, keď sú nové," povzdychla som si sťažka. Stále tu bolo toľko práce! No všetci sme si zaslúžili kus jedla. Bolo mi jedno, či s nami ostanú i tí dvaja. V podstate keď boli so mnou, mohli na "území" svorky byť koľko len chceli. Koľko som JA chcela. "Čo by ste chceli žrať?" opýtala som sa ich jednoducho, aby som vedela, či to nájdeme v lese alebo majú nejaké špeciálne prianie, pre ktoré sa budeme musieť trepať na druhú stranu ostrovov.

V Ý P L A T Y ~ A U G U S T
Do polnoci 8. 9. 2020 máte možnosť si napísať o výplatu za minulý mesiac. Pod tento príspevok vyplňte nasledujúce kolónk do komentárov.

1) Počet herných príspevkov za celý mesiac (1.8-31.8.).
2) Čo urobil váš vlk pre prosperitu svorky?
3) Zhrnutie toho, čo vlk zažil za tento mesiac.
4) Splnené questy do Svorkovej hry (individuálne).

Prezrela som si tmavého vlka a bolo mi jasné, že nie je odtiaľto. Kdeže, azda ani netušil, kde sa to nachádza. Privrela som zraky a vyčkala, kým mi odpovedal nadľahčujúcou vetou. Mala som sa asi začať smiať. Ostala som však neutrálna, sledujúc ho zelenými očami. Nakoniec som sa predsa len záludne uškrnula a privrela zraky. "Tak to si narazil na toho správneho spasiteľa," zatiahla som a zašvihala dlhým chvostom, sledujúc ho veľmi pozorne. Bol vychrtlý, čo znamenalo, že sa musí túlať už nejakú dobu bez záštity svorky. "Kedy si naposledy jedol, cudzinec?" otázala som sa ho a nadvihla obočie, aby som naznačila, že by sa mi hodilo vedieť jeho meno. Mohla som ho oslovovať i "hej ty", ja som s tým problém nemala. "Musíš byť na Mois Grise krátko. Moje meno je Lissandra," predstavila som sa mu prvá a oblizla si bledý ňufák. Už dlho som na nikoho nového nenarazila, vcelku ma potešilo, že môžem zistiť niečo nové i o svete tam vonku.
Z konverzácie nás vyrušila háveď, ktorá sa vynorila spomedzi ihličnatých stromov. To nemyslí vážne? prebehlo mi mysľou, keď som sa dívala na vychudnutého a špinavého vlka. Panebože, ten sa kde váľal? pohoršene som si odfrkla a uši nechala spadnúť do strán, privrejuc oči sa na Sara dívala, či to myslí naozaj vážne. "Niekto z prítomných žije až primoc svoj život," riekla som neutrálnym, otráveným hlasom a odvrátila z neho zrak. Väčšmi ma zaujímal Čierny. "Cestoval. A čo si na svojich cestách stretol a zažil?" opýtala som sa ho o niečo priateľskejším hlasom, ignorujúc existenciu Hnedého. Už som verila tomu, že umrel. No ako sa zdalo, ten prežije všetko. Bol ako šváb. Odfrkla som si. Ale ani sa neunúval sa ukázať skôr? Keď ho svorka potrebovala... bola som zvedavá, čo mi k tomu povie, no chcela som, aby to napadlo jeho samého, nie aby som mu dala otázku ako na podnose. Medzitým som do ňufáku nasala okolité pachy a rozpoznala niekoľko členov bývalého Daénu. Zdalo sa, že našli moju značku a vydali sa sem. Vydýchla som si. Bohvie, či tu ostanú alebo odídu... ktovie. Les bol dosť veľký, aby sme tu mohli spokojne všetci žiť. A ešte sa nás sem dostatok zmestí! Z myšlienok ma vytrhol Šedý vlk, ktorý sa zjavil na okraji môjho zorného pola. Otočila som smerom na neho hlavu, ktorou som kývla jeho smerom. Tým som ho vyzvala i k tomu, aby prehovoril. Vedela som, prečo za mnou prišiel, no musel mi to povedať sám o seba. O mojej schopnosti totiž nikto iný nevedel.

Používanie mágie ma natoľko vyčerpalo, že som padla únavou na mäkký mach. Hlboký spánok nenechal na seba dlho čakať. Nakoľko som bola takmer bez energie, v mysli sa mi nevytvárali ani žiadne sny. Aspoň som si žiaden nepamätala. Spala som dlho, niekoľko hodín určite, než som začala opäť vnímať okolité zvuky, na ktoré som nebola zvyknutá a práve preto ma trhali zo sna. Zastrihala som niekoľko ráz ušami a pootvorila oko, ktoré hľadelo do tlemeného modrého svetla jaskyne. Zodvihla som hlavu a zdĺhavo si zívla. Bolo na čase pokračovať vo svojich povinnostiach. Vyštverala som sa na rovné labky a otriasla sa. Ponaťahovala som si stuhnuté koštiale a šlachy. Najskôr predné, potom zadné... Bola som hotová týmto rannajším cyklom. Vydala som sa preč z jaskyne von. Chodba bola už o niečo lepšie priechodná, no stále som si musela dávať bacha, kadiaľ vlastne kráčam. Pri vkročení na pôdu lesu, som pocítila príval energie, ktorú do môjho tela vkladala príroda. Vydýchla som si s úsmevom a pomaly sa rozišla k moru. Bolo na čase sa postarať o hranice územia, vzhľadom na to, že zatiaľ žiadne nemalo. Povzdychla som si. Prečo boli všetky tie veci tak zložité a zdĺhavé? Prečo nešlo niečo hneď a zaraz! Život by bol o dosť jednoduchší. Pokračovala som ďalej až som ucítila pach vlka neďaleko. Obzrela som sa a skúmavo sa vydala jeho smerom. Našla som ho posedávať medzi stromami ako skúma pohľadom okolie. "Čakáš tu na spásu?" opýtala som sa ho a ostala postávať neďaleko ak by sa ukázalo, že jd to jeden z Chaosu.

Všetko nasvedčovalo tomu, že sa uličkou dostaneme až do nejakého veľkého dómu. Otázkou bolo, ako veľmi bude tá cesta náročná. Čo ak narazíme na nejakú úžlabinu alebo priepasť? Neboli sme jaskyniari, ale len obyčajní vlci. I keď sme ovládali mágie, mohli sme sa veľmi rýchlo zraniť alebo stratiť, pokiaľ pôjdeme príliš hlboko. Zamračila som sa a sledovala, kam dopadne ohnivá guľa, ktorú vystrelil Taylor. Padala do diaľky, no vzhľadom na rozptyl svetla mi bolo jasné, že neďaleko sa sieň roztvára do priestoru. Zastrihala som ušami. "Pôjdem prvá," informovala som ich, pretože som ich nemienila zachraňovať zo šlamastiky. A smrtí malo naše meno, ktoré som ponechala, už dosť. Avšak pri tom všetkom, som začala mať podivní pocit, akoby sa na mňa niekto pozeral. V tom zápale som to príliš nevnímala, ani len tok myšlienok, ktorý som už zvládala potláčať na šum v mozgu. No v tom mi v hlave rezonovala jedna myšlienka, ktorá vytŕčala mimo ostatných. Zdvihla som hlavu a rozhliadla sa okolo. Mohla to byť nejaká ozvena? Okamžite som sa ponorila do toku myšlienok prítomných, aby som zistila, či onen hlas počuli i oni. No nebolo po ňom ani stopy. Avšak, niečo sa zmenilo. Niečo bolo inak. Všetky myšlienky som počula s ozvenou, ktorá mala sekundové oneskorenie. Spôsobovala to jaskyňa? Nechápala som úplne, ako funguje práve táto sila, preto som tomu neprikladala väčšiu váhu a nechala ich upadnúť opäť na tichšiu frekvenciu, aby ma nerušili od môjho vlastného premýšľania. Niečo ma však v pozadí mozgu stále iritovalo. Zdalo sa, akoby počujem i ozveny vlastných myšlienok, do ktorých sa miešalo niečo iné, čo tam nepatrilo. Nedokázala som však povedať, že čo. Pre tento moment som to nechala byť a pokračovala v ceste, kde som si musela dávať naozaj pozor, aby som sa niekde nenapichla alebo nepošmykla. Po chvíli som však prešla do väčšieho dómu. Zdvihla som zrak a nechala lampičku na krku rozsvietiť jasným svetlom, ktoré oslnilo väčšinu miestnosti. Keď som sa poobzerala po tej pustej jaskyni, hneď som si dokázala predstaviť, ako by sme to tu mohli s pomocou tých troch pretvoriť. "S týmto by sa dalo pracovať," povedala som smerom k nich a pousmiala sa. Tu sa mi bude i páčiť.

Z toho kvanta slov som si vzala len podstatné fakty. Bola som až príliš sústredená na niečo, čo ma zaujímalo väčšmi. A tým bolo nájsť nejakú prasklinu, ktorú by sme mohli vyhĺbiť. "Chceš pokoj? Od ostatných, či od samého seba?" podpichla som Zinka a pokračovala ďalej. Zoskočila som z ďalšej skaly a čmuchala. Do ňufáku mi zaviala vlhkosť, čo značilo prítomnosť vody. Čoskoro som i začula jeden z menších potôčikov, ku ktorému som došla. "Neviem, či je lov vhodný tiež v tomto stave," opravila som Taylora, keďže mi to prišlo dosť nelogické. Dovolila som si povedať, že v dvojici sa budú namáhať so srnou ešte viac, ak neboli ultra nabúchaní, než s drobným využitím mágie. Medzitým som pohľadom sledovala potok, ktorý mizol niekde do podzemia. Zastrihala som ušami a pokračovala ďalej, niekde ku skale, kde sa nachádzala menšia prasklina. Moment, pomyslela som si a ľahla si na zem, aby som strčila ňufák do tej malej diery. Následne som vytočila hlavu a snažila sa zrakom niečo uvidieť, keď som tam zhodila prívesok. Osvecoval nejasný priestor. Nemohla som si byť istá, aký bude veľký. I tak som sa vyškriabala späť na laby. "Odstúpte," povedala som smerom k nim a vyvolala menšie zemetrasenie, ktoré rozštiepilo skalu na obstojný priechod i pre väčšieho vlka. Hm, tak uvidíme. Pomyslela som si a s menším odkašlaním z náporu sily, som vkročila do tmy. Môj prívesok ožaroval cestu, tmavú... zdalo sa, že je chodba plná kvapľovej výzdoby a bolo otázne či vôbec niekam vedie. Zamračila som sa. Malo vôbec cenu pokračovať? Obzrela som sa po vlkov vo svetle. Možno si všimli niečo, čo ja nie.

//Furijské hory

Zastrihala som ušami a trochu spomalila svoj krok. Bola som značne rýchlejšia, než Zinek, ktorý bol ešte vyčerpaný z toho všetkého boja. Mierne som sa pozabudla, a tak som na moment i zastavila, aby nás mohol dobehnúť. Medzitým som stočila uši k Taylorovi, ktorý mi odpovedal na moju otázku, aby nemali pocit, že kráčajú mlčky na popravu. Zdalo sa mi to alebo okrem vzhľadu začal rozprávať i nejako moc poeticky? Chvíľu som naň upierala zrak, než som sa rozišla ďalej a nechala ho vyprávať svoj príbeh. Z nejakého dôvodu som mala menšie pochybnosti o užitočnosti jeho plášťu, vzhľadom na fakt, že ak nemal nejakú odolnosť, musel sa dať veľmi jednoducho zničiť, poprípade boj s ním v lese nebol príliš logický. Veď sa oň museli zachytávať všetky vetvy. "Znie to rozprávkovo, musím uznať," skonštatovala som nakoniec, no predsa len sa musela opýtať: "Povedz mi, Taylor. Čo by tvoj plášť povedal ohňu? Či vetvám stromov? A pokiaľ nadnáša, existuje pravdepodobnosť, že vlk s mágiou vzduchu by to vedel veľmi ľahko využiť a odfúknuť ťa ako tie veverice poletuchy." Premýšľala som viacmenej nahlas. Možno by ma prekvapil ak by bol plášť imúnny, ale tomu sa mi moc veriť nechcelo. Ešte by môj šál na neho žiarlil. "Každopádne to ovládanie času znie zaujímavo," skonštatovala som a u toho sa pozrela na Zinka. Nehovoril mi niečo podobné? Čo s tým časom všetci mali? Ja sama to moc nechápala, narobiť bordel v časopriestore dokázali i bohovia, nie to nejakí smrteľníci.
Medzitým som však zbadala, že mi Solfatara chce niečo povedať. Prešla som zrakom i k nej. Sebareflexia? Počúvala som ju a prikývla hlavou. Nevedela som odhadnúť, čo môžem od tohto očakávať. Každopádne to potešilo moje ego, že som jej mohla naučiť niečo, čo nevedela. "Nemám s tým problém, len mi budeš musieť povedať v daný moment, čo presne z toho všetkého," odpovedala som jej na otázku a zoskočila z väčšej skaly na lesnú pôdu. Otriasla som sa a porozhliadla sa tu. Okamžite ma ovalil vlhký, príjemný vzduch lesa, ktorý prebil to dusno všade naokolo. Vydýchla som si. Bola som spokojná, že som sa mohla konečne premiestniť z toho otvoreného priestranstva a dostať sa sem. "Za mňa je to tu oveľa lepšie než v tom údolí. Sme vlci nie plazy," skonštatovala som nakoniec a porozhliadla sa po okolí. Nachádzali sme sa u úpätia hôr, preto tu bol povrch hornatejší a mali sme väčšiu pravdepodobnosť, že si nájdeme úkryt, než na zvyšku územia. "Mohli by sme nájsť nejakú jaskyňu, ktorá by nám poslúžila do budúcna ako úkryt. I teraz ste určite unavení. Vy ste ani čas na spánok nemali," povedala som hlavne k tým dvom. Zinek sa prespal, i ja. Dokonca už stihol i niekam odbehnúť. Tak či onak sme všetci potrebovali kus oddychu. Preto som sa vydala skúmať okolie, či niekde medzi tou hromadou skál a buriny nenájdem nejakú škulinu, ktorá vedie do jaskynného komplexu, ktorý by sme si mohli mágiami pretvoriť v náš obraz. To by bolo skvelé.

//Rest

Ani som sa neobzerala. Nemusela som sa. Nie len, že som vnímala ich pohyb, ale i vďaku toku myšlienok, ktorý pôsobil ako vodná hladina. Snažila som sa ich potláčať na únosnú mieru, vzhľadom na to, koľko vlkov ma obklopovalo. No i tak niektoré výraznejšie strieľali do mojej hlavy ako bolestivé šípy. Vydýchla som si. Bola to schopnosť, ktorú som mohla využiť k veľa veciam, no na druhú stranu ma oberala o moju životnú energiu. Aspoň to už nie je tak nevydržateľné ako na začiatku, pomyslela som si a rozhliadla sa na horskú cestu, ktorá viedla cez pohorie na druhú stranu hôr, kde sa rozprestieral les. "Koho si ošklbal?" opýtala som sa smerom k Zinkovi, keď som zbadala drahokamy, ktoré si so sebou vliekol. Kusy krvi a srsti mi hovorili, že museli patriť tej vlčici, ktorú som videla polomŕtvu na brehu jazeru, keď som došla za ním a Alduinom. Po očku som pohliadla i na pár, ktorý sa rozhodol ísť za mnou. I keď som poznala ich zmiešané názory na moju osobu. Prekvapilo ma to. "A ty si ktorého vtáka otrhal, Taylor?" riekla som i k nemu, pretože som si nevšimla jeho pernatý plášť, ktorý halil jeho nové sfarbenie od Wua. Vcelku ma zaujímalo, kde chodia k tým podivným srandičkám. Ja sama ho dostala od Wua, pretože mi asi rád strpčoval život. Koniec koncov... som mala i ten šál rada. Avšak ak by som neovládala mágiu vzduchu, asi by som si nepekne rozbíjala hubu. Keď sme došli na hrebeň hory, zastavila som sa a pohliadla dolu na les, ktorý sa rozpínal až bohvie kam ďaleko. Z diaľky sme mohli vidieť i modrú hladinu lesného jazera uprostred lesu. "Už sme skoro tam," riekla som nakoniec a vydala sa dolu z hory, zoskakujúc po skalnatej cestičkej, vedúcej dolu do údolia lesu.

//les Álf

//aby to nestálo rok bo idem i tak preč a poniektorí ma súria bo chcú ísť hrať i inam... stačí vám väčšine koniec a zariaďte sa podľa vašej vôli

Keď som sa vrátila od Bohyne, musela som zarazene pozrieť na Zinka. Vyzeral zmätene. Len som na neho hľadela. Očividne všetci boli zmätení, len mne došlo, k akej totálne hovadine som sa práve upísala. Určite môj názor ovplyvnila tá sprostá hmla. Vedela som, že do nej nemám vkročiť. Zašvihala som chvostom a pohliadla na Zinka. Naozaj chcel po mne nejaké sentimentálne hovadiny, ako sme si už odžili? Nemyslela som si, že práve tieto reči niečomu pomôžu. Možno určitým, slabším povahám, ale ja som na toto hýčkanie nebola. Život bol krutý a ostatní sa museli podľa toho zariadiť. Potrebujem sa na to všetko vyspať. Inak ani neuverím, že sa to skutočne odohralo, prebehlo mi hlavou a povzdychla som si, keď som sa poobzerala po okolí. Bolo tu dosť vlkov, i keď bývalých členov ani nie. Nečudovala som sa im, že v podstate odišli z územia po tom celom. Aj ja by som. A vlastne som to mala i v pláne. V mysli som premýšľala, kam by som sa mohla vydať. V mysli sa mi toľko pekných miest vyjavilo, že som mala chvíľu problém jedno z nich vybrať. Nakoniec som si bola istá svojim konečným výberom.
Nakoniec som svoj pohľad znovu uprela na Zinka. "Ťažko povedať," skonštatovala som oneskorene k jeho otázke. Azda som si tie pojmy najskôr musela upratať a zorganizovať si aktuálny život, aby som sa v tom chaose a zmätku nestratila. "Ak očakávaš ty alebo ktokoľvek nejakú motivačnú reč, tak tá nepríde. Počuli sme už plno plytkých slov, ktoré v nás vyvolávali rôzne pocity, avšak zakaždým skutok sa nestal," začala som a pozrela sa i na Solfataru, Taylora a Darkey neďaleko. Oblizla som si ňufák. "Myslím si, že si konečne zaslúžime pokoj a mier. Poznám jedno miesto, ktoré som objavila dávnejšie a rada sa tam vraciam. Kto chce, nech ide so mnou. Nikoho nútiť nebudem," dodala som nakoniec. Avšak predtým, než som sa skutočne otočila a vydala sa na východ... u vchodu úkrytu sa spod zeme vydrali korene, ktoré sa plazili po skale a vytvárali tak akúsi spletitú podobizeň, ktorej špic mieril na východ cez hory do lesu Álf. Nechala som na ňom rozkvitnúť i kvetiny vo farbe, akú som nosila už nejaký čas na hlave. Potriasla som hlavou, aby som z nej dostala ten tlak z používania mágie a bez ďalšieho slova sa otočila, drgnúc plecom u toho do Zinka, aby sa prebral a pokračovala k horám. Už stačilo drámy, na toto som bola stará. Chcela som len svätý pokoj niekde v tieni lesu. Ach.

//furijské hory cez rest

//Chválim nápad a ocenila by som i pokračovanie do budúcna! Tých 5 % by som rada do lovu. Avšak, vzhľadom na zaplnenie vlastností, zdvihne sa hranica u najnižšej. Preto to poprosím zapísať takto -> 4 % do lovu (76 -> 80) a 1 % do sily ( 41 / 40). Ja si potom napíšem o odznak aby sa hranica navýšila :D díky!

Zapsáno.

Azphelumbra, Daevas!
S koncom leta neprichádzajú len nové opatrenia v reálnom svete ohľadom covidu, ale i naša svorka sa dočká zmien. Hlavnou zmenou je po rozhodnutí Admin tímu zmena v hierarchii, kde sa ďalším pokusným králikom stávam ja a môj charakter. Musíme si priznať, že Daén to od Felicia má neskutočne krušné a búrlivé. Vzhľadom na to, bola svorka oficiálne herne rozpadnutá Bohyňou Iris. Preto sa nemusíte báť opustiť svorku, ak si tak prajete. Avšak tí, ktorí ostanete, budete môcť si nechať i svoje doterajšie postavenia, či funkcie ak máte. I napriek tomu, že si svorka ponecháva svoj názov, berte ju ako novo založenú. Z čoho vyplývajú i ďalšie zmeny.

ZMENY
Hlavnou zmenou, ktorú vaši vlci pocítia, bude zmena územia. Po novom naša svorka obsadí južnú polovicu lesu Álf. Toto prostredie mi príde oveľa vhodnejšie pre vlkov na život. Poskytuje im množstvo chráneného priestoru, lovnú zver, lesné čistiny s bylinami, či vodné toky. Verím, že sa na území tohto lesu bude svorke konečne dariť. Neočakávam veľkú svorku. Radšej by som bola za menšiu, ale aktívnu, než početnú, no z trištvrtiny neaktívnu. Ďalšou zmenou, ktorá pribudne, bude celkovo organizácia fungovania svorky. Chcela by som pravidelne robiť svorkové stretnutia, či spoločné lovy alebo len také posedávanie u jazierka a utužovanie vzťahov. Rovnako tak i z neherného hľadiska sa vám budem snažiť poskytnú pravidelní prídel mini akcií, aby ste mali skutočne výhodu z toho, že ste si vybrali život vo svorke. Dúfam, že sa aspoň jeden človek bude zakaždým účastniť, trust issues xD Každopádne, dôjde i ku zmene svorkovej hry, ktorú mám vo výrobe, ale všetko sa mi to oznámilo a uskutočnilo strašne na rýchlo, že som nebola schopná úplne všetko dokončiť. Každopádne do konca mesiacu / začiatkom Septembra sa už môžete na nový systém hry tešiť. Verím, že bude o niečo lepší než posledná úprava hry a získanie predmetov nebude trvať tridsať dní. Taktiež podotknem, že na mesačné platy už nebudete musieť čakať dva mesiace a pokúsim sa ich vyhodnocovať hneď po skončení deadlinu, ktorý určuje Athai. Aby sa Daén konečne rozhýbal a vyvíjal sa k lepšiemu!

Nasledujúce kroky HERNE
Po kratšej hre u Restu sa Lissandra vydá do lesu Álf, ktorý sa jej páčil už od jej prvej návštevy. Tí, ktorí ju budú nasledovať, pôjdu s ňou. Pokiaľ však Váš vlk chce ostať vo svorke, ale nie je na území, zanechá tam nejakú magickú značku, ktorá Vás nasmeruje správnym smerom na východ, aby ste les našli. Rovnako tak v tomto lese dostane posledného odpočinku i Amorphisovo telo, ktorého smrť si patrične uctia a nekývnu len nad tým plecom. Preto by som bola rada, aby ste sa zachovali podľa vášho uváženia. Či sa do hry na kus pripojíte teraz alebo si svorku nájdete potom. Ďalej budem musieť odohrať i zmenu úkrytu svorky, s čím Lissandre môže ešte niekto pomôcť. Vzhľadom na využitie mágie pri zmene skalnatej jaskyne.

Ďalšie kroky NEHERNE
Rada by som od Vás ako hráčov dostala vyjadrenie. Či už na discorde, do súkromných správ alebo komentárov pod tento príspevok. Zaujímalo by ma, či vo svorke hodláte pokračovať alebo si pôjdete po svojich. Taktiež, ak máte nejaké pripomienky alebo niečo, s čím potrebujete pomôcť to odohrať a za minulej alfy sa k tomu nedostalo. Beriem všetko i hejt tho. Každopádne, mne ostáva ešte prekopať onú svorkovú hru a dokresliť obrázok pre les i úkryt. Ostatné texty som už poslala Aetas na nahodenie. Poprosím ešte, tí ktorí ste si všimli, že máme svoj vlastný web, aby mi napísali nejaký citát, ktorý vystihuje vlka. Je mi jedno v akom jazyku. S novým mesiacov Vám prinesiem i mesačné spestrenie a dohodneme sa v dohľadnej dobe i o jesennom love, aby sme si naplnili úkryt na zimu :)

WEB môžete nájsť na tomto odkaze. Budem ho ešte upravovať a dopisovať, ale základné informácie tam nájdete už i teraz. V konečnom dôsledku tam budem robiť i nejaké moje poznámkové kecy ku každému členovi a štatistiky, ako sa kto účastní aktivít. Nájdete tam avšak hlavne podmienky, za ktorých sa môžete v rebríčku dostať vyššie, čo vás určite zaujíma asi najviac. Doteraz sa totiž moc nepovyšovalo, čo je veľká škoda a dúfam, že za niekoľko mesiacov ma poniektorí, čo zostanete, milo prekvapia a ja im budem môcť vlka posunúť v hierarchii vyššie.

Nakoniec pripomeniem teda, aby ste sa mi vyjadrili ako to vidíte do budúcna. Prihodili mi citát a buď sa dostavili herne k Restu, či sa potom až neskôr vybrali na nové územie s vlkom, aby každý už vedel o herných zmenách. Plus ak by ste sa mi vyjadrili, kedy by sa vám najviac hodil lov, bola by som vďačná.

S pozdravom,
Lissandra

Bohyňa nijako nereagovala. Len mi riekla niekoľko ďalších slov a pomaly sa rozišla preč. Jej slová mi však rezonovali v hlave. Odmietala som priznať to, čo mi povedala. Dobre som vedela, čo sú zač. Boli horší než niektorí smrteľníci. Len preto, že mali moc a každý sa z nich radšej triasol strachom. Nikdy ťa nebudem potrebovať vyhľadať, poradíme si sami, pomyslela som si smerom k rozpadajúcej sa hmle. Vydýchla som vzduch z pľúc. Čo som to práve urobila? Mala som pocit, akoby som sa upísala diablovi v prevtelení anjela. Zastrihala som ušami a načúvala šepotu, ktorý ku mne Bohyňa pri svojom odchode preniesla. Avšak, jej otázka pre mňa nebola náročná. Nemala som potrebu čokoľvek meniť, vzhľadom na to, že by som sa nedržala svojich slov o uctení pamiatky Shay. Daén bolo meno, ktoré pochádzalo z jej rodiny. Bolo by to opovrhovanie, keby ho zmením na nejaké iné. Preto som to nechala tak a otočila sa smerom na zopár členov, ktorí tu boli nastúpení a väčšinu toho divadla museli vidieť. Boha, pomyslela som si a povzdychla si. Vrátila som sa pomaly ku skupinke u vchodu do jaskyne, pretože som sa pri konverzácii s Bohyňou od nich dosť vzdialila. Moje zraky padli hneď na Zinka. "Pokiaľ sa budem aj nabudúce naťahovať s tými namyslenými Bohmi, odtiahni ma za chvost preč, prosím," riekla som smerom k nemu a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Uvedomovala som si svoj osud, ktorý mi momentálne Bohyňa zmenila. Avšak zaujímalo ma, ako na ten fakt budú reagovať ostatní. Pokiaľ doteraz prechovávali k mojej dokonalej osobe nejakú pasívnu zášť, teraz by sa to mohlo vyhrotiť. Hlavne u Sofatary a Darkey som si nebola tak úplne istá. Mohli odísť. Svorka, v ktorej doteraz žily už nebola. Nič ich nedržalo, jedine ak by chceli so mnou pokračovať ďalej. Oblizla som si ňufák. Veď uvidíme a tak som sa posadila a čakala, kým rozmrznú a niečo zo seba vypotia.

Zastavila som sa až niekoľko metrov od gigantického zjavenia Bohyne. Takmer som sa topila v hmle, ktorá ju obklopovala. Nebála som sa ich. Ani toho hnedého, na ktorého som narazila pred časom. Nevidela som dôvod strachovať sa z niekoho, kto nevedel, čo to život skutočne je. Najväčšou hrozbou ste pre nás vždy vy a vaše maniere, pomyslela som si trpko, zatiaľ čo mi rozprávala ďalšiu rozprávku. To dnes mali všetci nacvičené? Nechala som Bohyňu, aby mi porozprávala jej rozprávku, ktorú si pre mňa pripravila. Stále som na ňu nedôverčivo hľadela. Nemala len niečo za lubom? Bolo ťažké odhadnúť reč tela Bohyne. Keď ma pohltila hmla, len som sa obzrela okolo seba. Zaujímalo ma, či je to obyčajná para alebo na mňa skúša nejaké triky s omamným plynom, ktorý zmení moje zmýšľanie a ja jej odkývam všetko, čo mi hodí na krk. Mlčala som, stále. Vedela som, že má ešte niečo na srdci. Ja sama som stále nepočula nič, čo by ma dokázalo presvedčiť. Samozrejme, bola som ideálnym kandidátom, v tom som s ňou musela súhlasiť. No ani za boha by som jej to nepriznala do očí. Na to som bola príliš hrdá. Zamľaskala som a zaťala čeluste pri jej posledných slovách. Dotkli sa ma mierne, pretože zasiahla dosť slabé miesto v mojom vnútri. Mala som chuť jej jednu vraziť, no i keď sa ukázala predo mnou vo svojej podobe ako takej, furt bola príliš veľká. Odfrkla som si. "Neodmietam šancu zmeniť ich doterajšie životy v niečom, čo sa nazývalo svorka. Nestaviam sa k nim chrbtom, pretože som medzi nimi našla i nadaných jedincov s ktorými sa dá pracovať. Avšak, neurobím to preto, lebo ste s tým prišli vy. Urobím to pre Shay, pretože som jej niečo sľúbila a nepochovám odkaz jej rodiny v tomto prachu hanby," vyriekla som nakoniec a privrela oči. Skutočne som sa dala na toto nahovoriť? Povzdychla som si. Pokiaľ i mňa dostihne demencia a smrť ako ostatných vodcov, ktorí sa snažili túto bandu niekam viesť... tak ma naozaj trafí šľak.