Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Niektorí vlci sú raz takí. Radi kritizujú niečí vzhľad, hlas, zázemie, skutky... nie vždy to má svoje opodstatnenie," vysvetlila som jej a mykla ramenami. Bohužiaľ, poniektorí sa cítili byť lepší než druhí a mali potrebu sa do každého starať. "Možno i ty niekedy stretneš niekoho, komu budeš vadiť len pre svoj šedý kožuch alebo sa ti bude posmievať za to, že nevidíš na jedno oko," dodala som a pokrútila u toho hlavou. "Nie každý na tomto svete je priateľský," povedala som napokon a mykla ramenami. Určite však nebolo potrebné si robiť z toho ťažkú hlavu. Stačilo si to jednoducho nebrať k srdcu a povedať si, že ten vlk, čo sa tak správa, nebude o nič lepší než ty sám. Všakže?
"Hm, mohol by ti s tým možno pomôcť, pokiaľ ide len o nejaký zápal, dočasnú slepotu... bohužiaľ neviem ti zaručiť, že sa s tým bude dať niečo robiť. Ale aspoň tá minimálna šanca tu je. Avšak, nemyslím si, že ťa bude jedno oko obmedzovať. Si predsa mladá, zdravá a silná. Určite i šikovná?" riekla som a nadvihla obočie, aby som zistila, čo si o sebe myslí ona sama. "Neviem, čomu si sa už v živote priučila, ale určite nepotrebuješ dve oči na lov, boj, ani ďalšie oblasti... poznala som vlkov, ktorí boli plne slepí a mali lepšie reflexy než tí, ktorí vidia dvoma očami," povedala som a pokývala hlavou. Vlci mali oveľa viac šikovnejších zmyslov, než bol zrak. Ak by som mohla tvrdiť, ten bol tým najslabším, ktorý sme mali, pravda.

Sledovala som vĺčatá a premýšľala nad možnosťami ich pomenovania, do toho s jedným uchom natočeným na Meďunku, aby som počúvala jej slová. Avšak to, čo mi povedala, upútalo moju pozornosť a na moment som sa rozhodla, že pomenovanie vĺčat odložíme. "Joseline sa mi páči," pritakala som na jej návrh a dodala: "Presne preto potrebujem tvoju pomoc. V dvoch sa to vymýšľa jednoduchšie. Hlavne je to veľmi dôležité, pretože tie mená ich budú sprevádzať až do ich smrti. Nechcem, aby sa im za ne niekto posmieval." Pousmiala som sa a odfrkla si. Vedela som, akí krutí vedia vlci byť. Samozrejme, že ja som bola vyučená tak, aby som si nič nebrala k srdcu a všetko riešila rozumom. Moje dospievanie však bolo náročné a vo svorke, kde som vyrastala, ešte ťažšie. Musela som zamrkať, aby som sa z tých myšlienok vymotala.
Radšej som sa pozrela na Meďunku a sledovala jej oči. "Máš problémy s videním od mala?" opýtala som sa jej a zahľadela sa jej do toho pravého. "Zinkovi si to spomínala?" dodala som otázku a spýtavo nadvihla obočie. Zaujímalo ma, či o jej probléme vedel. Mohlo ísť len o nejaký zákal, ktorý jej spôsoboval dočasnú slepotu, v horšom prípade nádor, ktorý jej tlačil na nerv alebo jednoducho bola od narodenia slepá, či k tomu prišla počas dospievania. Mala som množstvo otázok, no neručila som za to, že jej s jej problémom pomôžem. Vďaka mojej minulosti som mala mnoho informácií a skúseností, ale nikdy by som sa neprehlasovala za plnohodnotného medika.

Odľahčená atmosféra fungovala a aspoň podľa mojich pocitov som si začínala myslieť, že Meďunka nie je tak napätá, ale práve sa začína uvoľnovať. Kukla som sa na tmavé vĺča, ktoré mi v mnohom pripomínalo Tebetha, ako sa mu podarilo prevaliť na kamennú dlážku mimo kožušiny a svojich súrodencov. Skuvíňalo, no nereagovala som hneď. Nechala som ho nech sa trápi, nech si nájde cestu späť. Labou som napravila kožušinu, ktorá sa mu tam nazbierala a bránila mu tak k výstupu správnym smerom. Narovnala som ju a sledovala, či nájde správny smer a doplatí sa späť k súrodencom. "Neren," zopakovala som po Meduňke a stále pozorovala vĺča, ktoré zvádzalo prvý ťažký boj vo svojom živote. Potrebovalo sa dostať do tepla a k jedlu. "A čo tak Eren?" navrhla som a pozrela sa na Meďunku, aby mi povedala svoj názor. Na jazyku mi to znelo lepšie, než variácia s N. Nech si Niyari užíva svoju slávu s písmenkom, ktoré nie je podobné jej mladším súrodencom. I tak som netušila, ako sa staršie vĺčatá zachovajú ku svojim mladším... Tak nejak som im to ešte nepovedala, pravda. Strihla som uchom a kukla sa na hnedú vlčicu, ktorá hrala hnedými odtieňmi. "A čo táto tu?" nadhodila som a kukla na vĺča, ktorému sa ako prvému podarilo rozlepiť očká. Veľmi nadané gény mala! Určite všetky po mne, pravda. Zahľadela som sa do jej svetlomodrých očí a premýšľala, na aké sa jej asi tak sfarbia. Aká mágia jej tiekla v žilách? Pár dní potrvá, než nám táto záhada bude objasnená, ale mne nevadilo čakať. "Matkina sestra bola podľa jej slov vždy prvá vo všetkom spomedzi jej súrodencov. Volala sa Rosaline, napadá ťa niečo podobné?" vyzvala som Meďunku a spýtavo nadvihla obočie, keď som sa pozrela na šedivú vlčicu a nezabudla skontrolovať, ani ako je na tom Eren s jeho cestou za teplom telíčok jeho súrodencov.

Z jej vysvetlenia som pochopila všetko. Len som kývla hlavou a nezaoberala sa tým viac. Ak by sa o tom chcela porozprávať, mohla, no rozhodne som z nej nechcela ťahať nejaké informácie, ktoré by jej mohli byť nepríjemné. Zamerala som sa preto na nejakú odľahčujúcu tému a tou boli vĺčatá. Z mojej skúsenosti mi vychádzalo, že väčšina vlkov mala rada malé mláďatá, pretože boli roztomilé a tak nevinné. "Sú," pritakala som na to, že sú skutočne malé... bezbranné a ešte vlastne ani nevedia, že existujú. Ich telíčka sa neustále vyvíjali a potrvá nejaké ďalšie týždne, až začnú behať všade možne a šikanovať ostatných členov. "Vlastne sú až tak mladé, že som nemala ani čas ich pomenovať. Ak by bolo na mne, mená by som im dala až s príchodom jari, keď sa ukáže, že vôbec prežijú," povedala som, no po chvíli som dodala: "Lenže vzhľadom na miestne zvyky, bolo by vhodné ich pomenovať už teraz. Nie som však k tomu vychovávaná a netuším, aké mená im vôbec dať." Vysvetlila som jej to a nadvihla obočie, či by mi s tým nevedela pomôcť. Hocijaké žvatlaniny by boli zaujímavé, prišli mi honosnejšie, než priamočiare mená podľa vecí okolo nás z vlčieho života.

Vlčica vyzerala byť mierne zneistená... vydesená? Strihla som uchom. Prechovávala rešpekt a to vo mne budilo dobrý pocit. Vedela som, že moja dcéra bude mať na vlkov dobrý čuch a Meduňku som jej viac než schvaľovala. "Áno, Niyari je mojou dcérou. Staršou, než sú tieto tu, pravda," riekla som a pozrela sa na vĺčatá. Pousmiala som sa a strihla uchom. "Zinek? Vlastného otca oslovuješ menom? Zvláštne," zareagovala som na jej slová a zašvihala chvostom. Samozrejme, chápala som tomu, pokiaľ išlo o prejav úcty alebo toho, aby som vedela ja o koho šlo... ale i tak mi to prišlo zvláštne, že to bolo z jej iniciátivy. "Som rada, že sa cítiš už lepšie, prosím, posaď sa," vyzvala som ju a ukázala na kus pohodenej kožušiny, vedľa ktorej neďaleko horel slabší plamienok ohňa, ktorý vyhrieval túto miestnosť. "Máš rada vĺčatá?" opýtala som sa jej na rovinu, vzhľadom na to, že niektorí mladí boli ako ewww je to otravné a nechcem to nikdy v živote mať! Potrebovala som pomoc a myslela som si, že by mi s tým vedela mladá slečna ako ona pomôcť.

Vĺčatá sa hmýrili, pili mlieko alebo spali. Boli ešte príliš malé na to, aby sa k niečomu akčnejšiemu mali. Ešte ani nepočuli a nevideli. Boli fakt aké také potkany. Chvíľu som ich sledovala, než som svoju pozornosť presunula na niekoho, kto sa vyštveral k nám. Kardinál sa usadil na svojom obvyklom výklenku a ja som mohla uvidieť vlčicu, ktorú za nami pritiahol. Bol živou návnadou, ktorá sa starala o to, aby som tu snáď neskapala nudou. Neznášala som tie prvé týždne, kedy som bola ako prikovaná na jednom mieste s touto drobotinou. Otravné. Strata času, veru. "Je to v poriadku, Meduňko," ubezpečila som mladú slečnu a kukla sa na vtáka, ktorý ju sem v podstate prilákal ako do jaskyne medveďa. Nebola som takým grizzlym i ja? matky vedeli byť dosť agresívne. Ach tie hormóny. "Už je ti lepšie? Dcéra mi hovorila, že si si zranila labu," riekla som a položila jej otázku, pričom som prešla na jej labky, hľadajúc tú, na ktorú by nebodaj krívala. Bolo obdivuhodné, ako sem dokázala i so zranením prísť.

Zabručala som, keď som pocítila chlad, ktorý ťahal z vonku. Vĺčatá nespokojne skuvíňali. Zdvihla som hlavu a zdĺhavo si zívla, než som opäť vyčarovala oheň, ktorý ohrial celú miestnosť. Prisunula som bližšie na hromadu kožušiny a mykla hlavou, aby som zhodila červenú šálu, ktorá i keď nebola hrubá, stále mohla mierne hriať malé telíčka. Zastrihala som ušami a ako som na ne hľadela, v myšlienkach som prechádzala k Vinovi, ktorý ostal vyspávať dole. Pohľad mi ušiel smerom k schodom dolu... ale nechala som to tak. Bolo pre mňa dôležitejšie venovať sa týmto krpatým drobcom, aspoň než sa tu zjaví Vino, nech sa môžem ísť niekam prejsť. Avšak stále ostávali malé a potrebovali mlieko. Škoda, že neexistovalo nič, čo by im ho nahradilo. Minimálne som o tom doposiaľ nevedela. V myšlienkach som sa však pomaly presúvala k tomu, že ich budem musieť časom pomenovať. Ale bola vhodná doba na to teraz? Kde bol Freki s jeho úžasnými nápadmi? Oblizla som si ňufák. Toto bolo niečo, na čo som potrebovala druhých. Moje nápady stáli za holú túto. Hlavne preto, že by som ich najradšej ani do jari nepomenúvala, keby bolo na mne. Strihla som uchom a chvíľu ich pozorovala. Bolo to fascinujúce, ako tak niečo malé, dokáže fungovať a postupne rásť do takej ozruty, akou som bola ja.

Pozrela som sa na Zinka i Cyru. Potrebovala som si ísť ľahnúť, a keď nemali ďalšie otázky, či poznámky... vydala som sa smerom ku schodom, ktoré viedli k výklenku, ktorý bol umiestnený vyššie v hore, a tak som cez prasklinu v jeho rohu mohla vidieť i na les. Za normálnych okolností by som povedala, že som nahor vyhopsala, ale v tomto stave to nebolo tak úplne možné. Poznala som tie pocity, ktoré sa vo mne krútili a bolo mi jasné, že čoskoro nadíde ten čas, aby som bola o niekoľko kíl lahšia. Na druhý raz to bude určite lepšie, než ten prvý, kedy som nič z toho nepoznala. Povzdychla som si a zamierila mimo kožušín, nech nenarobím zbytočný bordel. Mala om v pláne sa k nim presunúť až bude po všetkom. ľahla som i na zem a vytvorila ešte na chvíľu oheň, ktorý ohrial miestnosť, aby tu nebolo chladno, pre otvor v skale. Napokon som pocítila silné bolesti, ktoré indikovali, že to všetko začalo. Bolo to zdĺhavé a bolestivé, no ako som si myslela, na druhý raz to nebolo až tak pekelne hrozné, pretože som to už poznala a vedela čo robiť. Otočila som sa ku každému z vĺčat a poriadne ich očistila, keď sa zdalo, že je po všetkom unavene som i povzdychla a preniesla skuvíňajúce "potkany" na kožušiny, aby boli v teple. ľahla som si a keď sa mi vĺčatá nasáčkovali k bruchu, položila som hlavu na zem a zaspala.

//les

Strihla som uchom smerom k Zinkovi. "Dym z tlejúceho dreva nebude príjemný pre členov. Jaskynné priestory nemajú dostatok možností odvetrávacieho systému, aby si tam nepridusil niektorých jedincov. Nebude to však nutné," odpovedala som jednoducho na jeho ponuku. Chcel pomáhať, ale z dlhodobého hľadiska by to spôsobilo viac škody než úžitku. "Hlavná miestnosť jaskyne je podsadená pod úroveň vonkajšieho priestoru so vstupom, ktorý zabraňuje mrazu a chladnému vetru prúdiť do jej priestorov. Teplota je tu nízka, ale rozhodne je tu teplejšie než v lese. Nič čo by vlčie kožuchy neprežili, ale žijeme v magickom svete, použitie čistého plameňa, či teplého vzduchu je taktiež možnosť ako to tu vyhriať pre druhých," dodala som napokon a pozrela sa na Cyru, ktorá si prezerala hlavný dóm, kde sme prišli. "Môžeš sa zdržiavať, kde ti bude najlepšie. Je tu niekoľko bočných výklenkov, či hlbších miestností, kde si vieš nájsť útočisko," povedala som smerom k nej a strihla uchom. Pociťovala som miernu ťažkosť, ktorá ma sprevádzala čoraz väčšmi. Pohľadom som však našla v miestnosti okrem Medunky, Nuntis, tak i Vina. Vrátil sa. Skôr než by som čakala. Prekvapujúce. Nesledovala som ho podrobne, spal. Otočila som svoj pohľad späť na Zinka. "Som vcelku unavená, nechávam vás o chvíľu a pôjdem si ľahnúť," informovala som ich a ako na zavolanie som si zívla. Bola som na nohách neskutočne dlhú dobu už.

Pozrela som sa na Zinka, ktorý ma informoval o jeho dcére. Citron mi v hlave nikoho takého neevokoval, ale keď som nasala okolité pachy a prešla prítomnosť vlkov vďaka náušnici, bolo mi jasné, že išlo o Riana. Každému sa predstavoval očividne inak. Pokývala som hlavou, že rozumiem a kukla sa na kus dreviny, ktorú si sem dotiahol. "Mimir oranžový," zamumlala som a pokrútila hlavou. Koľko prapodivných farebných stromov tu len tak rástlo? Ako keby som si na to ešte za ten čas nezvykla. Ach. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Cyru. Boli sme na ceste do úkrytu. "Ďakujem za informácie a áno, smerujeme k úkrytu. Máš nejaké plány teraz? Ako sa má Nuntis?" opýtala som sa ho. Vedela som, že sa o ňu postaral, ale bohvie, či nemala ďalšie ťažkosti. Na jeho otázku som sa veľmi nevyjadrovala. Cítila som sa v pohode. Mala som ešte čo robiť, než sa budem zdržiavať vo vnútri. A i tak by som to zvládla sama. Moja hrdosť mi nedovolila poľaviť. A tak som len kývla hlavou a rozišla sa do jaskyne, s uchom natočeným k nemu. "A tvoja dcéra? Meduňka? Prišla sem s Niyari. Tá tiež už odišla?" dodala som napokon, keď sme pomaly mierili k jaskyni v diaľke. Cyra pokračovala dosť mlčky.

//ukryt

Rainer
x onemocnete

Neith
x onemocnete

Gabriel
x onemocnete

Arryn
x onemocnete

V Ý P L A T Y ~ N O V E M B E R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Dagmar
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.11. - 30.11. 2022
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 11. 12. 2022

(tie predošlé vyhlásim s týmito, keďže sa len dvaja podpísali :()

Počúvala som Cyru a ňufákom vetrila vo vzduchu. Mala som už zvyk stále skúmať územie. Bála som sa nevítaných hostí, ktorí by tu len mohli len zle nedobre vykonať. "Výborne, tak to má byť. Bude lepšie, keď budeme rodinou, no pravdou je... že i v tak úzkom kruhu niekedy vznikajú rozbroje," riekla som a uškrnula sa. Každá rodina bola nejaká. Niektorá vyzerala harmonicky ako z amerických sitcomov a niektoré boli talianské, plné rozbrojov. "V poriadku. Aspoň sa zohrejeme. Zima je už tu," pritakala som na jej slová a pohľadom prešla k oblohe, kde pomedzi stromy na nás padali snehové vločky. Nechcela som prechladnúť. "Máme spoločnosť," riekla som a pohľadom prešla k Zinkovi. Cyra sa odmlčala. Boli sme na odchode, ale vyzeralo to, že Zinek si konečne našiel čas na prehodenie nejakých slov. Nadvihla som spýtavo obočie. "Zinku... Vĺčatá už odišli domov? Nech ich na ceste k horám nezasype sneh," riekla som, vzhľadom na sneženie, ktoré pomaly pokrývalo celé ostrovy okrem púšte. Vedela som, že zima na ostrovoch mohla byť krutá. A tak mladým a neskúseným vlkom sa mohlo stať čokoľvek.

Pokývala som hlavou. "Máš pravdu, tiež som nikde nikoho necítila. Okrem vĺčatá Zinka, ktoré tiež postupne opúšťajú les," konečne, dodala som v duchu, aby som nevyzerala ako nejaký neprajník. Tak či onak sa mi to však nepáčilo. Strihla som uchom a pozrela sa na Cyru. Prijímala som ju spoločne s Nicom, ale toho som od lovu nevidela. A kde bol asi tak Freki? Možno trávili čas spolu a skúmali ostrovy. I keď to sa mi v podaní Frekiho veriť nechcelo. Strihla som uchom a svoju pozornosť vrátila na čiernu vlčicu s bielou náprsenkou. "To ma teší. Ak by si však mala nejaké problémy, neboj sa ma vyhľadať alebo iných vyššie postavených členov. Určite mi to predajú a spoločne sa pokúsime daný problém vyriešiť. Hlavne ak by si mala s nejakým členom problémy. Verím, že sme tu všetci dostatočne uvedomení a k tomuto nedojde, ale nikdy nehovorme nikdy," riekla som a pousmiala sa. Ktovie, čo prinesie budúcnosť. Možno sa niekedy s niekým nepohodne a rozhodne som tu nechcela mať medzi členami nejaké nezhody. Nebolo by to príjemné pre nikoho. "Minulosť," začala som a pozrela sa pohľadom niekam do hmly. "Povedzme, že táto svorka má dlhú i krátku históriu zároveň. Záleží od uhla pohľadu," riekla som na začiatok a pousmiala sa. "Je to na dlho. Preto ak máš niečo na práci iné teraz... ale ak nie, navrhovala by som vrátiť sa do tepla úkrytu najskôr, preč z tejto hnusnej hmly," riekla som, keďže som nechcela prechladnúť, keď som čakala vĺčatá. A to rozprávanie bolo skutočne na dlho.

Kráčala som lesom ďalej. Prešla som i zvyšok hraníc, aby som sa uistila, že tu nie je žiaden nevítaný hosť. Nechcela som, aby sa tu potulovali ani tie vĺčatá Zinka, keď sem prídu ďalšie... moje. Necítila som sa, že by to bolo pre svorku bezpečné. Povzdychla som si a pozrela sa do diaľky. Hmla bola hustá a noc temná. Bála som sa, že počas mojej hliadky niečo prehliadnem. Zamračila som sa. Takéto omyly som si nemohla dovoliť. Ako som pokračovala cestou po hraniciach, z hmly som ucítila niečí pach. Nastražila som uši a zastavila sa. Svetielko na mojej hrudi žiarilo. Bola som ako taký zblúdili hraničiar s lucernou. Z tmy vyšla ešte temnejšia vlčica. "Cyra," oslovila som ju, i keď ja som z tmy svietila naproti nej. "Som rada, že i ďalší členovia kontrolujú hranice, hádam. Táto temná noc s tou hmlou je skvelá príležitosť pre cudzincov, aby sem vtrhli nepozorovane," riekla som a pokrútila hlavou. Chcela som sa tomu vyhnúť. Aj keď by som ich vyprášila, ale... nechcela som k takejto situácii ani dojsť. Čo ak by tu za ten čas narobili mnoho zlého? "Od lovu som ťa nevidela. Ako si sa v lese zabývala? Máš nejaké pripomienky? Požiadavky? V úkryte sa pohadzuje mnoho kožušín, ktoré si môžeš privlastniť, aby ti nebola počas spánku zima mimochodom," dodala som a pousmiala sa. Avšak rozhodla som sa na chvíľu stíchnuť, aby som jej dala priestor sa vysloviť.