Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Na jej otázku som veľmi presne odpovedať nemohla. Sama aom o tom až tak mnoho nevedela. Preto som len vyriekla: "Príde mi, že si tam každý robí čo chce a len nejakým zázrakom im to nejako spoločne funguje. Ale neviem azutak hlboko som sa do toho ešte nedostala." Zašvihala som chvostom a pomyslela si, že by bolo vhodné sa konečne stretnúť opäť s Azraelom. Prišiel mi z nich všetkých najnormálnejší za čo mohol hlavne jeho mladý vzrast. Ešte sa nemal kedy skaziť. "Možno na niekoho od nich narazíme až pôjdeme na sever. Dosť som tam na nich narážala i ja tak uvidíme," dodala som a zazubila sa. Bolo by to zaujímavé stretnutie. Rozhodne by za to stálo. Pohľadom som pozrela na oblohu, ktorá začínala pomaly blednúť. Ráno bolo na dosah labky. "Nuž vyzerá to, že sa tedq asi za chvíľu vydáme na cestu. Už sme vyčkávali dosť dlho. I tak som ti takmer všetko povedala a mali by sme sa pozrieť i po tom novom území kam by sa svorka mohla presunúť v prípade, že nás Chaos nájde. Alebo ideálne i teraz hneď," preniesla som smerom k Dail a este raz uprela svetlé oči na Doryu a zoskupenie vlkov, či sa niečo udeje alebo môžeme odísť spolu s Dail.

"Nie, ale možno má niekto z tých pôvodných členov viac znalostí, ktovie. Možno by niečo vedela i Dorya," odvetila som a pokrčila ramenami. Bolo zbytočné nad tým polemizovať. I tak to bol podľa mňa spor hodný materskej školy. "Skôr mi príde, akoby to bola banda vyvrheľov, ktorí nikde inde nezapadnú a tak sa zoskopujú dokopy. Z toho čo viem, ani nefungujú ako bežná svorka," riekla som na jej otázky a pousmiala sa. I tie popisy vĺčat by k nim sedeli. Aspoň k tým, ktorých som mala tú česť stretnúť. "Chcelo by sa normálne porozprávať. Hádam sa na to nájde čas, keď sa táto momentálna situácia nejako upokojí a zabehá do nejakého režimu," preniesla som a pohľadom sa zatúlala k zhromaždeniu vlkov neďaleko, hlavne mi pohľad padol na Doryu. Musela som brať do úvahy, že na jej labilnú psychiku je toho naozaj veľa naraz. Ale stále som nechápala, prečo to potom vzala na svoje plecia, keď bolo očividné, že to nezvláda. "Niektoré veci trvajú hrozne dlho, ale je potrebné na ne počkať. Aspoň ešte chvíľočku, inak si myslím, že i tak nič viac, než viem, nepovie. Počkajme aspoň do rána," navrhla som, vzhľadom na to, že bola tma ako vo vreci. Avšak môj vnútorný systém mi hovoril, že za niekoľko hodín slnko opäť vystrieda lunu a my sa budeme môcť vydať na menšiu púť. Ak sa teda niečo tu neudeje. Pretože zatiaľ to bolo dosť mŕtve. Čakal som, že by sa k nám pripojil i niekto iný, ale nezdalo sa, že by sa k tomu ostatní členovia mali.

Musela som pokrútiť hlavou, aby som potvrdila jej skonštatovanie vzťahov medzi vlkmi. Bolo by to jednoduchšie, keby neboli konflikty, ale o to viac nudnejšie. Avšak zatiaľ, čo som stretla vlkov z Chaosu, mala som o nich dosť nízku mienku. Ich mozgová kapacita bola pomerne malá a okrem tesákov a sily nemali viac menej nič. Bolo by jednoduché ich podviesť a prechytračiť. Aspoň pre mňa. Najradšej by som sa nezáväzne stretla i s ich alfami, ale bolo ťažké ich niekde len tak zastihnúť. "Siaha to viac do minulosti. Ale na to som sa tak do podrobna nepýtala Shay. Príde mi to však len ako vyhrotenie nejakej hlúposti, keďže mám o vlkoch z Chaosu vlastnú mienku," začala som rozprávať a pokrčila plecami. "Nepríde mi, že by potrebovali nejaký vážny dôvod. Stačí, že sa na nich zle pozrieš. Väčšina jedincov, ktorých som stretla, neboli úplne inteligenčne vyspelá alebo psychicky v poriadku," dodala som a pobavene sa uškrnula. Najradšej by som ešte nejakých spoznala, nech si svoju mozaiku doskladám úplne. "Nudia sa, pravdepodobne. Ako som povedala, v tej svorke nie sú úplné zlatíčka alebo intelektuály. Bude preto vcelku jednoduché ich strategicky prechytračiť, ale na to by sa nám hodilo lepšie územie, než je otvorený priestor..." skonštatovala som na jej otázku. Prišla mi ako nevinná, milá vlčica. Presne taká, čo nemala v konflikte svoje miesto. Ak by k niečomu došlo, padla by medzi prvými. Vlastne tu nebol nikto schopný sa im postaviť. Ideálne by bolo lepšie sa skrývať niekde v horách či lesoch, a pokúsiť sa ich niečo naučiť, vycvičiť, utužiť vzťahy a naučiť spolupracovať. Lenže... to chcelo čas a alfu, ktorá bude mať na to dostatok rozumu i ochoty niečo vôbec robiť pre svoju svorku.

Prikývla som na jej otázku. Rada som bola za tú, čo vedela viac a mohla som učiť druhých. Privrela som zraky. "Samozrejme, že ti to môžem ukázať," odvetila som k nej s úsmevom. Cestou by sme sa mohli zastaviť i na iných miestach, ktoré by sa jej mohli páčiť. Bolo ich celkom dosť. "Zo slov od Shay som pochopila, že sú medzi svorkami menšie nepokoje. Kvôli ich alfe, Scarovi, sa svorka i presťahovala z Pláni sem k jazeru. Pokiaľ viem, zatiaľ je poloha Daénu pre nich neznáma, ale je len otázkou času, kedy ho tu niekto nájde. Ako hovorím, údolie nie je príliš strategické miesto, preto by som odporúčala úplne iné miesto," riekla som smerom k Dail a zašvihala chvostom. Príliš do hĺbky som sa o ten konflikt nezaujímala. Avšak bolo očividné, že čoskoro môžeme čeliť Chaosu tvárou v tvár. A vlci v tejto svorke neboli schopní ani spolu komunikovať. "Vcelku ma tá predstava i znepokojuje. Vlci tu nemajú medzi sebou žiaden vzťah, nepoznajú sa a nemajú šancu spolu spolupracovať. Nikto z vás tu ani nikdy nestál v boji okrem Taylora, ktorého to i tak postihlo a teraz už nie je vôbec použiteľný. Ak sa budú Chaosania chcieť vyblázniť, je to akoby vlk zaútočil na zajace v uzavretej jame bez možnosti úteku," preniesla som a zamračila sa. Chcelo to sa k tomu konečne postaviť zodpovedne. Síce mi na tom nemuselo záležať, mohla som odísť a nechať ich tak. Lenže niektorí neboli až tak hrozní a nepáčilo sa mi, keď si silnejší začínali na slabších. Odfrkla som si.

Pokývala som hlavou. "Keby je na mne presťahujem sa niekam do lesu alebo hôr, keby sa dalo s Doryou pozhovárať, možno by vedela ten opodstatnený návrh zobrať do úvahy," skonštatovala som a zašvihala chvostom. Predsa len k tomuto údoliu sa už stihli pripísať nepekné veci. Bolo by fajn začať inde, od znova a nie neustále pokračovať... Možno by to chcelo i novú svorku, niekde ďaleko od všetkých tých spomienok. Konečne nejakú, ktorá nie je z vnútra rozbitá. "Ich štruktúra vďaka vetru vydáva hvízdavé pazvuky. Niekedy je melódia príjemná, inokedy sa nedá počúvať," vysvetlila som jej ako funguje vietor, keď prejde určitými skalnými prasklinami. "Sú na severe väčšieho ostrovu, ďaleko za snežnými pláňami u mora. Ak ti nevadí zima je tam celkom pekne," riekla som a usmiala sa. Chcelo by to nejaký výlet, dávno som nikde nebola, pretože som trčala v tomto údolí, kde ani nikto poriadne nebol. "Môžeme sa potom niekam prejsť a snáď nájdeme i nejaké super miesto, kde by sa mohla svorka presunúť, ak by sa to náhodou riešilo. Pretože táto lokácia je naozaj zlá a i keď ide o vyhrotené vzťahy s Chaosom," dodala som nakoniec a mykla ramenami. Poznala som miesta, kde by to bolo bezpečnejšie, len som si ich potrebovala lepšie preskúmať.

Mykla som plecami. "Škoda, že sa svorka usídlila u jazera v údolí. Keby je v lesu, určite by sa dalo tých aktivít vymyslieť viac," odpovedala som jej na otázku, ktorú mi položila. Mohla by sme chytať rôzne druhy chrobákov, hľadať hríby, či sledovať po stopách zvieratá. "Netuším, aké názvy majú miestni vlci pre tunajšie lokácie. Avšak je to u najvýchodnejšieho pohoria väčšieho ostrovu. Nachádza sa uprostred hôr a pripomína mi horské, veľké pleso, i keď je to skôr zátoka, tak je voda sladká, čo je veľmi pozoruhodné," odvetila som na jej otázku. Nasadila mi však chrobáka do hlavy. Mohla by som nájsť niekoho, kto tu žije takmer od narodenia a má znalosti názvov oblastí, aspoň by som si doplnila poznatky. "Tých miest tu je ale viac, ktoré stoja za pozretie," skonštatovala som nakoniec. "Napríklad spievajúce hory, jazero odrážajúce tvoju minulosť, či podzemný labyrint s rôznymi príšerami," vymenovala som niekoľko území, ktoré som mala tú česť si už obehnúť a spoznať. Azda som videla i všetko, čo ostrov ponúkal...

Premýšľala som ešte chvíľu nad lovom, ktorý by sme mohli neskôr usporiadať. Avšak nezdalo sa, že by tu niekto prejavoval nejaký život. Mohli sa ku nám pokojne pridať, kým sme vyčkávali na Doryiné slová. Avšak neučinili tak. Mávla som chvostom a pokývala nad slovami Dail. "Tak to sme dve, ale nepríde mi vhodné odísť. Som zvedavá, i keď ma to tu momentálne nebaví, hmm..." zamumlala som smerom k nej a učkrnula sa. Keby je na mne, vyberiem sa niekam preč, aby som niečo nové preskúmavala. Lenže takto som bola odkázaná na vyčkávanie. "Hádam čoskoro už príde k bodu, kedy to bude zaujímavé," riekla som nakoniec. Nebolo ťažké mať reč k toľkým vlkom, hlavne za to, že Dorya bola silno psychicky labilná. Preto som nechápala, prečo sa vôbec uchopila tohto velenia. Bolo by asi lepšie, keby sa svorka rozpadla. Úprimne. "Aké je tvoje obľúbené miesto na ostrovoch? Ja som objavila prekrásne jazero na východe severného ostrovu. Tá voda je prenádherne čistá a azúrová," nadhodila som aspoň nejaký druh rozhovoru, aby sme sa ešte lepšie spoznali. Kým sa k niečomu dopracuje Dorya.

Potriasla som hlavou, aby som si napravila červenú látku, ktorá mi mnoho ráz zavadzala. Zastrihala som ušami a pohliadla smerom k Dail. Bolo to tak hrozne zdĺhavé, ako sa naťahovalo toto zhromaždenie. Keby moc chcem, stihneme ísť ešte i uloviť jeleňa, dotiahnuť ho sem a ešte sa i vyspím. Pomaly som i prestala dávať toľko pozor. Dorya mala zjavne ešte furt v hlave zmätok, aby vôbec niečo normálne sformulovala. "Samozrejme, že súhlasím. Mohli by sme si ešte niekoho zobrať s nami, aby sa nám ľahšie lovilo," navrhla som a zastrihala ušami. "Otázkou ostáva, kedy. Už je zase večer, pomaly noc. Neviem, či čaká na spln alebo čo," skonštatovala som nakoniec a kývla ramenami. Nezdalo sa, že by sa niečo pohlo. Asi sa naozaj vyberieme niekam preč na lov, pretože tu skapal pes. "Hm, podľa mňa je najlepšie mäso asi danielie. I keď niektorí hovoria, že jelenie, pretože je také... sladšie. Uvidíme, čo nájdeme vôbec. Nie vždy žije vysoká na tom istom mieste," riekla som. Možno nájdeme len srnky a tak si Dail pochutná aspoň. "Máš nejaký nápad, čo by sme mohli ešte podniknúť tu, kým sa to rozhýbe? Nechcem sa moc vzďaľovať," opýtala som sa jej a prešla pohľadom po brehu, či sa tu vôbec dá niečo vymyslieť.

Sledovala som Dail, ako prijala moju ponuku, aby ochutnala pečenú rybu. Teda aspoň ako-tak pečenú. Robila som to len niekoľký raz za život a pre vlka bolo ťažké odhadnúť, kedy je to už vôbec dobré. Nechala som ju, nech sa v pokoji naje. Potešilo ma, keď mi odkývala, že je to veľmi dobré. Nuž, iné by to byť ani nemohlo byť predsa. "Som rada, možno to dakedy zopakujeme s iným druhom mäsa, ale je to pomerne dosť vyčerpávajúce na používanie mágie," riekla som smerom k nej a podišla i ja k zvyškom, aby som si aspoň trocha vyplnila žalúdok. Nechcela som, aby mi v ňom vyhrával orchester. "Už je to lepšie," skonštatovala som a oblizla si mlsne ňufák. Zastrihala som uškami, prebehla po vlkoch a následne odvrátila opäť pohľad na Dail. "Za horami na juhu údolia je veľmi pekný les. Mohli by sme tam nájsť dobrú lovnú zver, pretože cezeň preteká i rieka a sú tam i jazerá," skonštatovala som zadumane. Určite ten les poznala, veď tu bola ako doma. "Akého kopytníka máš najradšej?" položila som jej otázku a pozrela sa jej do svetlých očí.

"Chodia po dvoch zadných labách. Predné majú prispôsobené, aby mohli veci medzi prsty uchopiť a manipulovať nimi. Nemajú žiadnu srsť, namiesto toho na sebe nosia rôzne veci, ktoré ich držia v teple," začala som jej ich opisovať. "Ich jaskyne sú veľké, majú divné tvary, používajú i rôzne iné veci na presun z miesta na miesto. I na každú činnosť majú špeciálne predmety," pokračovala som ďalej. Potriasla som hlavou a premyslela si svoje posledné slová, pričom som sledovala pečúcu sa rybu. "Ich predmety, ktoré používajú mi prídu ako určitý druh mágie. Žiadne iné zviera to nevie. Je to veľmi ťažké na opísanie, musela by si to vidieť," skonštatovala som nakoniec, čím som to tak nejak ukončila. Sama som nevedela, ako tie veci pomenovať, pretože som bola len vlk a jej by moje vymyslené názvy už vôbec nič nevedeli povedať. Nechala som oheň úplne uhasnúť. Ohnisko som nechala zaplniť hlinou a kamennú mriežku úplne zacelila, takže nám tu vznikol z toho kamenný stôl. Vydýchla som si, pretože ma to nadmerné užívanie mágií vyčerpalo. "Môžeš ochutnať, je dosť veľká aby nám obom zaplnila na chvíľu žalúdky. Až to tu skončí môžeme si zohnať niečo väčšie," vyzvala som ju a kývla smerom k rybe, nech začne prvá.

Pokrútila som hlavou zo strany na stranu. "Do hôr, kde sme žili chodili pomerne často. Pod úpätiami štítov mali i svoje obydlia, kde žili ich... svorky," riekla som a zašvihala chvostom, keď som vďaka mágii vetru ochladila rozpálenú kamennú mriežku, aby som mohla rybu otočiť. Drgla som do nej ňufákom a prevalila ju na druhú stranu. "Niektorí sú dobrí, iní ubližujú i svojim vlastným. Dokonca i samiciam, mláďatám, či bezmocným," pokračovala som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Majú však množstvo pomôcok, ktoré im uľahčujú život. Niektoré veci som od nich odkukala, ale málokedy je to v schopnostiach vlka. I keď tunajšou pomôckou pre vlky sú mágie," pokračovala som a v tom som si uvedomila jednu vec. "Hm, tu som ich ešte nikde nezahliadla. Zaujímavé, že práve na týchto ostrovoch nie sú!" vyriekla som nakoniec a zadumane zvráštila čelo. "Za chvíľu už bude," dodala som nakoniec keď som sa pozrela na rybu.

Pokývala som hlavou. "Je to dobré, i keď lepšie je klasické pečené mäso, ryba sa celkom dá tiež, len si musíš dať bacha na jej kosti," odvetila som na jej slová a keď sa oheň unormálnil, priložila som ešte jedno poleno. Za pomoci mágie som vytiahla zo zemi niekoľko kusov hliny do tvaru mriežky ponad naše ohnisko a nechala ju stvrdnúť na kameň. Potom som ešte chvíľu počkala, vzala rybu do tesákov a hodila ju na rozohriaty "gril". "Bolo by to jednoduchšie, keby máme končatiny ako dvojnožci, od nich som i odpozorovala tento trik," riekla som smerom k Dail a spomenula si na moje špehovania ľudí, od ktorých sa dalo mnohé naučiť. Vlk si však musel dávať pozor, aby ho u toho nechytili, pretože oni sa s inými tvormi nepárali a zabili by nás i keby nie sú hladný. Hlavne kvôli našim kožuchom. "Mala si niekedy v minulosti s nimi česť? Myslím dvojnožcov," nadhodila som konverzáciu, kým sa ryba piekla.

Dail úspešne ponosila niekoľko papečiny i hrubších polien. Pokývala som hlavou a pousmiala sa. "Áno, bude to stačiť, ďakujem," riekla som k nej a najskôr labou odsunula len menšie papeky, ktoré som hodila do hlinenej diery. Za pomoci mágie som drevo vznietila. Oheň sa začal pomaly rozhorievať, no chvíľku to trvalo. Mohla som mu pomôcť viac, ale bola som radšej za pôvodné metódy ako trenie kameňa o kameň, ale s tým sa mi teraz nechcelo kašľať a dosť to ranilo tesáky. Keď sa vytvorila ako taká pahreba, dohodila som do ohňu niekoľko ďalších vetvičiek a jednu hrubšiu vetvu, aby pomaly prehorievala. "Teraz chvíľu počkáme, kým sa urobí pahreba a bude to skôr len vydávať teplo, než divoký oheň," riekla som smerom k Dail. Zašvihala som a posadila sa na zadok. "Chvíľu to potrvá, dúfam, že nie si príliš hladná," prehodila som len tak medzi rečou, pretože ja som bola naozaj hladná. Hypnotizovala som pohľadom oheň a vyčkávala, kým poriadne prehorí.

Ako som pozorovala Dail, nezdalo sa, že by jej to išlo. Nevadilo to. Môj kus bol dostatočne veľký na to, aby sme sa oň podelili. "Treba len viac trénovať," uistila som ju a labou klepla hlavu ryby, čím som ukončila jej pokusy o útek. Nakoniec som sa poobzerala po okolí. "Prosím ťa zoženieš nejaké kusy dreva? Budeme potrebovať papečinu," riekla som jej a kývla, nech sa popozerá po brehu. Okolo jazera rástlo niekoľko stromov kde-tu, takže by nemal byť problém nájsť nejaký kus drievok. Ideálne aby ich bolo niekoľko. "Aj menšie aj väčšie ak sa ti podarí," riekla som, zatiaľ čo som sa vybrala viac k brehu. Začala som do trávy vyhrabávať kruh. Musela som sa uistiť, že tam neostane nič len zemina. Vyhrabala som peknú jamu, ktorá by nám mala postačiť, aby sme nespálili trávu. Nakoniec som ešte rozryla i kraje ohniska, aby sa náhodou ťahajúce plamene nechytili o kusy trávy. Už bolo len počkať na Dail.

Ucho som natočila smerom k Dail. "Základ je stáť nehybne," začala som jej vysvetlovať. Pohľad som upriamila do vody. "Po nejakom čase ťa začnú ryby považovať len za objekt vo vode a nebude im robiť problém ku tebe priplávať," pokračovala som ďalej a sledovala ryby, ktoré sa mi začali dostávať k labe. Čakala som však, až sa tu objaví nejaká väčšia ryba, ktorú by som mohla uloviť a podeliť sa, ak by sa to Dail nepodarilo potom. "A potom musíš byť veľmi rýchla, ryba ťa zareaguje v momente ako sa pohneš, preto musíš predpovedať jej smer, ktorým bude chcieť uplávať, máš len jeden pokus," dodala som nakoniec. Už som mala svoj cieľ vybraný. Vystrelila som pod hladinu papuľou rýchlo a uchopila tú mäsitú rybu do tesákov. Trepala sa mi v papuli a bola silná preto som sa vynorila a šla rovno na breh, kde som ju pustila do trávy a pridržala labou, aby niekam nezdrhla. "Teraz to skús ty," riekla som smerom k nej a sledovala ju.