Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Privrela som zraky a venovala mu konečne normálny, môj typický, pohľad. To čo povedal nebolo vtipné, ani... ani nijaké! Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila tej jeho myšlienky, ktorú ku mne preniesol. "Vážne? A na čo také vlci ako ty myslia?" položila som mu otázku, pretože ma zaujímal jeho obmedzený mozog. Nadvihla som spýtavo obočie a vydala sa pomaly ďalej po lúke, aby sme pokračovali k lesu, ktorý ležal až niekde ďaleko na druhej strane ostrovu. "Vážne by ma zaujímalo, na čo také musíte každú chvíľu myslieť, keď zabudnete i na podstatné fakty," riekla som k nemu neutrálnym hlasom a ešte raz pokrútila hlavou zo strany na stranu. Vôbec som mu to nežrala, i keď to myslel očividne zo srandy.
Ako sa ukázalo, nemal očividne ešte ani šťastie na nejakú vlčicu. Uškrnula som sa nad tým, pretože to som u neho i tipovala. "Jasne, nebola príležitosť," zopakovala som po ňom jeho slová a privrela provokačne oči. Vôbec to nebolo tým, že je totálne neužitočný. Povzdychla som si a pozrela sa na neho opäť, keď ma osočil, za môj vzťah. "Virtuálny?" zopakovala som slovo, ktoré som nepoznala, pretože nebolo bežné vo vlčom svete. Nemali sme predsa internet. "Vzťahy stoja za nič. Akýkoľvek druh. I tak ťa eventuálne každý nakoniec sklame," skonštatovala som na záver, keď sme pomaly prechádzali do lesu. Naozaj som tomu verila. Už len hlúpe kamarátsva. I tak sa nakoniec na vás vykašlú alebo vás nahradia.

//Hmlisté pláne cez Zauberwald

Musela som sa pozrieť na moment na Frekiho, než som svoj pohľad uprela niekam neurčito na lúku. Pohľad mi padol na modrý strom v diaľke, ktorý skrýval svoje magické čaro. Musela som sa zamračiť, pretože práve v tomto momente som sa plánovala usmiať. Povzdychla som si. Tie vymenené emócie mi šli naozaj už hore krkom. Nevedela som sa dočkať, až opäť narazím na toho prekliateho hnedého boha a poriadne s ním zatočím. Bolo mi fuk, čo bol zač. Chcela som len aby už ďalej nešikanoval všetkých vlkov v okolí. Síce, niektorí si to zaslúžili, ale ja rozhodne nie! „Alfa by mala byť chránená, ako každý vodca. Nezazlievam im, pokiaľ nechcú prísť do priameho kontaktu. Avšak sú i výnimky, ale to by bola debata na strašne dlho, hádam by sme i celé ostrovy prešli,“ riekla som na jeho slová. Pozeral sa na vec čierno bielo, ktovie, čím to bolo. Možno farebne ani nevidel. Lenže bolo tu toho viac. Hrozne mnoho faktorov, ktoré by vlk mal posudzovať, ak sa chcel k niekomu vyjadrovať. A práve v tomto momente to bolo dosť chabé. Každopádne v niečom mal Freki pravdu. Ale nie tak úplnú. Povzdychla som si a švihla chvostom. Dnešný deň bol celý prekliaty, ako som si mohla všimnúť. Prv to začalo prebudením zo sna, cestovaním za Frekim, divnou debatou a očarovaním mágie... čo by sa také ešte mohlo stať a pokaziť? Nechcela som však nič zakríknuť. „Oh, to by bolo odo mňa až príliš vrelé. Nebudem niekomu dávať niečo, čo odmietne,“ zašomrala som na jeho slová, ktoré mali provokačný nádych. Očividne sa na mne dobre bavil.
Keď som sa mu snažila popísať účinok mágie, ktorá ma mohla zasiahnuť, nevyzeral príliš dôverčivo. Skôr sa na mňa pozeral ako na blázna, ktorým som možno i bola. Či to skôr zo mňa urobil sám boh. Ako že sa to vlastne vtedy v Bažinách predstavil? Nevedela som si to teraz dostať zo spomienok na um. Azda je len natoľko necitlivý a nechápavý, že ani boh ho nechce očarovať? Možno to schytali len samice, pomyslela som si a mala nutkanie si nejakú z nich nájsť, aby som sa uistila, že nie som jediná. Avšak široko ďaleko som na lúke nikoho nevidela. A ak tu niekto bol, ako mi naznačoval pach, tak boli pekne ďaleko. Preto som sa nad tým ani nezamýšľala a svoj zrak uprela úplne v pohoden a Frekiho, i keď som bola vnútorne neskutočne zhrozená z jeho slov. „Nehovor, myslia vôbec samci na niečo iné?“ dodala som vzápätí na jeho slová a nadvihla obočie. Až tak ma to teda neprekvapilo, ale bolo to niečo, čo zaskočí. „Mal si vôbec niekedy nejakú vlčicu, Freki?“ začala som sa pýtať na jeho súkromie, pretože som to vzala ako pozvánku na veeeľmi dôvernú debatu. Zaujímali ma životy druhých a práve v tejto situácií som to mohla všetko využiť! „Síce nevyzeráš, že áno, ale nikdy nevieš. Možno tu nájdeš nie len svorku, ale i lásku svojho života! Alebo tak nejak tomu hovoríte, však?“ uistila som sa a potmehúcky sa usmiala.

//Small

Možno tak trochu oboje, pomyslela som si nad jeho poznámkou. Avšak začínal chápať moje správanie, preto sa neurazil a jednoducho tie slová prijal tak, ako boli povedané. Nemyslela som nič v zlom, i keď sa to mohlo občas zdať. Hovorila som len to, čo som si úprimne myslela, čo sa nie vždy tak úplne vyplatilo. Zašvihala som chvostom a pozrela sa na Frekiho, keď mi začal odpovedať na moju otázku, ktorú som mu položila Avšak, nebola to tak úplne odpoveď, akú som si predstavovala. Otázkou odpovedať na otázku? Kde sme boli? V materskej škôlke? Nie. „Nie je na tom nič neobvyklé, kým nespadáš do tej podpriemernej čvargy, ktorej je na svete húfne, tak si za vodou .Ver mi,“ reagovala som na jeho otázku. Očividne nikto nechcel byť len priemer. Ale čím viac sa snažili, tým horšie v očiach druhých vyzerali. Menej je niekedy viac, ako hovorili naši predkovia. Škoda, že týmto slovám málokto rozumie, či ich vôbec počúva. Tak či onak nakoniec predsa len prehovoril. Zastrihala som ušami a napäto počúvala jeho slová. Z môjho pokojného ja bolo stále nadšené a netrpezlivé niečo, čo ma pekne iritovalo. Práve v tomto momente som nebola o nič lepšie na tom, než hlúpy priemer. Odfrkla som si. „Rozhodovať o osude môžeš i ako obyčajný člen. Mnoho ráz ostatní alfu len slepo nasledujú, prehliadajú jej chyby, pretože sa jej boja oponovať. Od toho sú vlci, ktorí alfy spochybňujú, pokiaľ príde k bodu, že ich rozhodnutie nie je v záujme svorky. Rovnako ako lovcov, potrebuje svorka i radcov, ktorí dohliadajú na správne úvahy álf,“ vysvetlila som mu, pretože presne takto to fungovalo za mojich čias v našej rodnej svorke.
Keď som sa dostala k mágií, ktorá má ovládla, bolo očividné, že jeho sa nič netýka. Privrela som zraky a musela si dobre premyslieť, ako mu to vysvetlím. „Určite si si všimol divného správania,“ začala som, pretože mi to prišlo najlogickejšie takto vysvetliť. Potriasla som hlavou, keď mi okolo nej začal poletovať nejaký hmyz. Lúka, na ktorej sme sa ocitli, bola plná drobných kvetín. Bola skorá jar, takže som očakávala, že za pár týždňov rozkvitne celá. Pamätala som si ju. Bola naozaj rozsiahla a plná odporne páchnucích kvetín. Nie, že by som mala niečo proti nim, ale... nemusela som ich ani príliš. „Nuž, za tú chvíľu, čo to pozorujem som si uvedomila, že každá emócia, ktorú prejavím, sa premietne na opak. Pokiaľ chcem zavrčať, zasmejem sa. Pokiaľ chcem byť smutná, som veselšia. Je to celé divné a otravné, neviem sa dočkať, až sa toho zbavím!“ dopovedala som mu moje problémy, ktoré ma ťažili a trochu skepticky sa na neho pozrela. „Tebe nie je nič? Necítiš sa nejako divne, inak, zvláštne? Nemáš potrebu chodiť pospátku, ani nič?“ opýtala som sa ho, aby som sa uistila, či je totálne kompletný. Mohlo sa totiž stať, že oplýva iným účinkom mágie. Možno to bolo tým, že je extra otravný! Ale nie. To bolo príliš jednoduché, určite i jemu musel boh niečo pričarovať. Otázkou bolo, prečo mu nič nie je sakra!

Freki toho veľa neodpovedal. Skôr mal len ďalšie poznámky ohľadom mňa ako alfy. Privrela som zraky a nakoniec sa nechala presvedčiť, aby som nad tým trošku popremýšľala. Nehovorila som, že by sa mi tá predstava nepáčila, skôr som v tom nevidela nejaký väčší zmysel. Bola to zbytočná práca a snaha, ktorú som mohla vyvinúť niekde inde, kde to bolo viac potreba. Nemala som problém vyššie postaveným radiť, keď si nechali poradiť. Avšak nikdy by som nechcela mať na ramenách takú náročnú prácu. Alebo som to aspoň ja tak videla. Každopádne, teraz som bola rada, že Shay sa chopila Daénu, aspoň ju som mala nutkanie rešpektovať, i keď bola mladšia. I jej brat vyzeral byť rozumný, i keď trošku suchár. Tak či onak sa tam skvelo hodili. Väčšmi som však mala odpor tej s hrivou. Pôsobila na mňa namyslene a arogantne. Akoby si myslela, že je niečo viac. Potichu som zavrčala, čo v preklade znamenalo, že som sa len zase ticho zasmiala. Celá tá mágia bola na dve veci, keď ma nútila robiť niečo, čo som nechcela. Pomaly som tomu však prišla na rozum. Bolo to tým, že nech som sa cítila hocijako, precítila som presný opak. To je taká hovadina! Zašvihala som chvostom a pohliadla k Frekimu, ktorý hodlal vyraziť na našu púť. Prikývla som hlavou a pomaly vykročila pozdĺž brehu jazera. Pomaly. Nemali sme sa kam ponáhľať. Chvíľu som mlčala, stále som bola pochovaná pod lavínou vlastných myšlienok. Avšak ešte skôr, než sme jazero obišli, som sa pozrela na Frekiho, aby som preniesla nejaké otázky, ktoré ma ťažili na mysli.
„Hm, keď sme u mňa, čo tak teraz ty,“ začala som a spýtavo nadvihla obočie, keď som mu položila otázku: „Čo keby si ty mal tú možnosť viesť svorku? Alebo ty sám nad tým si sa nikdy nezamyslel? Necháp ma zle, ale obyčajní vlci väčšinu svojho života túžia po moci, uznaní a šťastí.“ Privrela som zraky a pozorne na neho upierala pohľad. Zaujímala ma jeho odpoveď, pretože to bolo niečo, čo bolo presne pre mňa. Spovedať druhých a skúmať ich osobnosť a život. „Nemyslím si, že by si bol úplne nevhodný. Trochu rozumu máš, veľkosť tiež. Možno si trochu slabší, ale určite to nie je s tebou až tak hrozné. Skočíš za starým dedkom do Svätyne a ten ťa posilní,“ riekla som a zasmiala sa. Pretože to bola typická obrátená emócia. Musela som na tú mágiu vyzráť. Čo ak by som chcela byť veselá? To by mi potom musela mágia vyrovnať na moju obvyklú povahu! Lenže... ja som nedokázala byť jednoduchá a hyperaktívne šťastná. Aspoň som si povzdychla. „Závidím ti, že teba tá vlna nezasiahla,“ zašomrala som si popod fúzy, i keď bolo možné, že ma počul. Možno nebude chápať tomu, čo som povedala a možno sa bude len čudovať. Tak či onak som pokračovala v ceste ďalej. Do miest, kde som vedela, že sa les nachádzal. Aspoň predtým. No verila som, že až tak veľmi sa neposunul a nebudeme mať problém ho vyhľadať. A aj keby áno, nevadí.

//Kvitnúca lúka

Mala som toho čo rozprávať, hájiť sa, pretože sa zdalo, že sa ma snaží Freki z niečoho osočovať. Akoby všetci fungovali vo svorke na rovnakom princípe. Nebolo tomu tak. Vôbec nie. Pokojne, aspoň som si to myslela, v skutočnosti som veľmi akčne na neho pozrela a začala chrliť slová: „Mala som v pláne preskúmať sever a ďalšie, priľahké oblasti, ktoré sa po náraze vyskytli. Prišiel mi však do toho ten hromadný sen, preto sa nediv, že tu ešte stále som.“ Káravo som sa na neho pozrela, akoby urobil niečo zlé, niečo, na čo sa naozaj pýtať nemal. Pretože bolo očividné, čo odpoviem. Akoby to všetko prespal a zabudol, čo sme vlastne prežili. Veď vlastne som z územia odišla spolu s ním. Povzdychla som si. Očividne na to všetko zabudol ako každý jeden vlk. To pohlavie bolo prekliate. Ešte že som bola vlčica a nie niečo tak primitívne a pomalé. To by ma trafila pepka, keby mám žiť ako vlk. Pokrútila som nad tým hlavou. Nedávalo to celé logiku. Oblizla som si ňufák a postavila sa, aby som prešla k vode. Sklonila som sa až k hladine a napila sa z nej. Potriasla som hlavou a pohľad opäť uprela smerom na Frekiho, pretože sme sa dostali k tej menej príjemnej téme a to k filozofovaniu o tom, aké by to bolo, keby som sa stala alfou. Tá predstava ma vôbec nelákala, preto moja odpoveď bola vcelku jednoduchá: „Nemám potrebu niekoho dirigovať a neustále poúčať. To si radšej všetko zariadim sama. Na druhých sa spoliehať nedá.“ Pokrútila som nad tým hlavou, avšak stále som sa nedokázala mračiť ani nič, pretože som sa furt usmievala a vyzerala ako vymenená.
„Heh, v jednom máš pravdu. Radšej sa držím v ústraní, ale nenechám nikoho, aby so mnou zametal. Na to mám až príliš veľa rozumu,“ skonštatovala som a zdĺhavo si zívla. Bola som unavená alebo skôr znudená? Moje emócie sa momentálne dosť bili a nezdalo sa, že by sa dokázali dohodnúť na tom, že ako sa mám vlastne správať. Privrela som zraky a opäť chcela zavrčať, no nešlo to. Rezignovane som sa opäť pozrela na Šedého, ktorému som opísala členov svorky, s ktorými sa už mohol stretnúť. I keď len na moment. „Netuším, či ju tvoria len vĺčatá. Musel by si to preskúmať. Ako som povedala, môžem ťa tam vziať,“ dodala som na jeho otázku a zašvihala chvostom, keď som na neho uprela pohľad. Nevedela som posúdiť, či by sa mi niekde hodil. Vyzeral ako fajn vlk, ktorý potrebuje spoločnosť, ale nevedela som určiť, či sa mi hodí práve tam, kam chcel ísť. Mala som určité pochybnosti o tej svorke z rozprávania a môjho sledovania diania okolo. Tak či ona to bolo jeho rozhodnutie, ako bolo mojím pripojenie sa k Daénu. „Ak sa budeš cítiť na to vyštverať sa na laby, môžeme vyraziť,“ pripomenula som mu a pohľadom ho vyzvala, aby sa postavil. Ak by sme sa vydali k zlatej, do niekoľko hodín by sme tam mohli prísť. Po ceste možno i niečo nové objavím!

Frekimu moja odpoveď ohľadom svorky nestačila. Privrela som zraky a premýšľala, ako mu to najlepšie vysvetliť. Bolo v tom viac, než si dokázal predstaviť. Všetko to bolo komplikované a nedalo sa to opísať niekoľkými slovami. Povzdychla som si, keď som nakoniec našla tie správne slová, ako by som mu to dokázala objasniť. „Vieš, nie je to tak jednoduché, ako si myslíš,“ začala som pomaly, pretože som sama hľadala tie správne slová, ktoré by som dokázala použiť. „Sú tam i ďalší, ktorí nie sú až tak dementní a stoja za pozornosť,“ pokračovala som ďalej, keď som si spomínala na Sara, Hranina, či Amorphisa. Avšak, stále to nebolo tak úplne celé, čo by som k tomu mohla povedať. Preto som na moment odvrátila zrak na jazero, stále s tým priblblým úsmevom a iskrou v oku, akoby som bola niekým úplne iným. „Každý potrebuje pevné zázemie, i keď ho láka objavovanie. Určite si si všimol, že nie som ten typ, ktorý skloní hlavu pred hocikým, hlavne, keď rozpráva hlúposti,“ dodala som nakoniec a pohliadla na Frekiho. Mala som svoju hlavu. Viacerí ma videli ako arogantnú, lenže to nebola tak úplne... Pravda. Oh áno, nikto nikdy nechce počuť pravdu, pretože tá bolí. Fakty sú oveľa viac bolestivé, než sladké klamstvá, ktoré každý tak okolo rád počúva. Povzdychla som si. Ja nikdy do sveta úplne nezapadnem. Azda by som upadla i do menšej existenčnej depresii, keby na mňa neúčinkuje tá hlúpa mágia. Namiesto toho som sa opäť naplnila šťastím. Bolo to tak otravné, ako to tí vlci znášajú? Nepáčilo sa mi to.
„Keby mám ja viesť svorku, asi by to nemalo príliš úspech, keďže neznesiem zaostalých jedincov. A tých, ktorí dokážu používať mozog, je hrozne málo. Takže nie, ďakujem. O túto vedúcu rolu naozaj nestojím, je tu plno iných vymletých arogantných idiotov, ktorí si myslia, že sú páni sveta a prahnú po moci. Rada im to prenechám,“ odpovedala som na jeho otázku, ktorá bola v mojich očiach očividná. Určite by som len stratila nervy nad tými dementami. Radšej som mal svoj pokoj a ticho. Na jednu stranu by mi to zaručilo, že by som sa nenudila, ale keď som videla, ako v tejto krajine fungujú svorky, určite by som žiadnu nechcela. Určite by som z toho len zošedivela ako on, pomyslela som si, keď som si ho premerala pohľadom. Opäť som sa usmiala, i keď som sa chcela mračiť. Liezlo mi to hore krkom. Oblizla som si ňufák a skúsila svoje emócie utíšiť. Pokiaľ by som sa necítila nijak, dokázala by som ten efekt mágie odvrátiť, no nie? Bolo to logické, prečo to nevyskúšať. „To vĺča, ktoré ste chceli v tom sne zachrániť, bolo zo zlatej. Páchlo rovnako ako vlk, ktorého odtiaľ poznám. Rovnako tak i tá s tou šatkou, sestra Azraela. O ďalších členoch moc neviem, ale zatiaľ je to dosť vĺčat,“ riekla som, aby som vo Frekim trochu pohla vnútorným hlasom. Kto by mal rád vĺčatá? Nikdy nemohol jeden vedieť, kde sa to stratí alebo kam to spadne, či kedy sa to prizabije.

Môj postoj sa z nejakého dôvodu začal meniť. Z neutrálneho, možno i trochu povrchného výrazu sa stal milý a veselý. Dokonca som i zavrtela chvostom. V duchu som mala nutkanie prestať, nadávala som a bila sa, lenže moje telo sa správalo inak. Akoby... opačne. Ja tých bohov roztrhám v zuboch, preletelo mi mysľou a mala som chuť zavrčať, lenže namiesto toho som sa potichu zasmiala. To nemysleli vážne?! Alebo áno? Zamľaskala som a privrela zraky, keď som odpovedala Frekimu. Snažila som sa tváriť čo najviac normálne, ale náhla dobrá a priateľská povaha asi nebola tak úplne nenápadná. Povzdychla som si. S tým blbým úsmevom na tvári. „Čudoval by si sa, koľko vecí mi nie je známych, ale áno. Mám väčšinou väčšie znalosti, než ostatní, obyčajní vlci,“ odpovedala som mu na jeho otázku, ktorú som nevedela vyhodnotiť, či je rýpavá alebo úprimná. Hneď na to však dodal ďalšiu vetu. „Čo sa mi také najhoršie stane? Vyhodia ma? Prosím ťa, akoby ma to trápilo. Som tam len kvôli Shay a rešpektujem len ju. Nemám dôvod sa skláňať pred niekým, kto si môj rešpekt nezaslúžil ničím,“ odpovedala som, chtiac odfrknúť, lenže namiesto pohŕdania som sa opäť len usmiala a povzdychla si nad tou predstavou. Už mi to naozaj liezlo na nervy. Zatriasla som hlavou, akoby mi okolo nej poletovala nejaké mucha. Pohľadom som vyhľadávala na brehu jazera toho idiotského Boha, ktorý za tým musel stáť. Určite bol niekde blízko a robil si dobrý deň zo mňa. Ako to bolo zatiaľ zakaždým. Potichu som zavrčala, respektíve sa opäť milo uchechtla. Toto mu nedarujem.
„Neutiekol si pred tým moc ďaleko, ty to necítiš?“ riekla som následne a úplne v pohode sa na neho pozrela, i keď som chcela byť prekvapená. S ním to naozaj nič nerobilo? Bolo to zvláštne. Možno sa na ňom efekt mágie podpísal inak než na mne, ale ako? Ešte, že som nevedela, že ako tulák sa bude ku mne chcieť mazliť a lepiť. Pretože v tomto stave by som ho nedokázala ani len zahryznúť za kožuch a odhodiť do jazera, vzhľadom na to, že som sa na miesto vrčania usmievala, akoby som bola teplá. Naša debata však postupovala iným smerom. Ku svorkám. Nechápala som, čo na nich všetci vidia. Áno, celý život som v nejakej vyrastala, pretože som mala sa aspoň kam vrátiť. Ale čo sa týkalo členov, vždy to bola väčšinou banda idiotov, ktorá sa snažila vyzerať múdro, no naozaj múdra nebola. Zašvihala som chvostom a privrela zraky, keď som sa s úsmevom, opakujem, so širokým úsmevom zahľadela na východ. „Tak teda zlatá svorka? Poznám odtiaľ niekoľko vlkov, dokonca som bola i v jednej časti ich lesa. Nepríde mi však, že by mala nejaké početné rady, možno by bolo fajn, keby ich posilníš,“ nadhodila som a otrávené, teda s veľmi nadšeným výrazom som sa na neho pozrela vrtiac chvostom, ktorý som mala chuť odtrhnúť a zakopať pod zem, som k nemu dodala: „Vieš, mohla by som ťa tam zaviesť, ak by si mal záujem. Je to na druhej strane ostrova.“

Privrela som zraky a musela potlačiť tiché zavrčanie. "Uvidíme, som v tom vcelku dobrá," odvetila som na jeho rýpnutie, aby som sa snažila viac, ak som mu chcela otráviť život. Mali sme pred sebou celú večnosť. Nikde som sa neponáhľala. Mohla som mu to ukázať na milión spôsobov. Veď on ešte zaplače. "Posilnenie imunity je jedna vec," začala som, keď reagoval na moje slová o tom preplávaní prielivu. "Avšak choroba na prechladnutie, teploty a následná smrť je niečo iné," skonštatovala som nakoniec. "Pokiaľ nerastú bylinky na zrazenie teploty alebo neovládaš mágiu liečenia... nebolo by to múdre," dodala som na koniec. Ideálne budeme musieť ešte pár týždňov počkať, než sa to počasie umúdri.
Pohodila som chvostom a pohliadla na krajinu okolo. Na um mi prišiel Wu. Kde vlastne teraz bol? Už som ho dlho nikde nezahliadla. Pravda, sama som bola dlho mimo. Preto ma zaujímalo, či si niečo Freki pamätá z tej divnej spoločnej iilúzie. Podobnú som už ale zažila. Vtedy pod tou horou, keď som mala pocit, že som niekým iným, než som bola. Očividne to bola miestna nová móda. Predtým útoky monštier a teraz takéto spoločné kómy. "Tak to sme dvaja, komu to tak prišlo. Viac nudnejší sen o ničom som ešte nezažila," povzdychla som si. Možno to bola celá pointa toho pekla. Večné utrpenie v zdĺhavom nič nerobení a nekonečnom kráčaní vpred. Voľba žiadna len toho, kto za nás manipuloval akoby sme boli bábky. Povzdychla som si. Možno som bola len náročná.
Prekvapili ma jeho ďalšie slová, keď to stočil smerom k svorke. Privrela som zraky a prehliadal si ho. "Hm, pravda. Nevyzeráš ako samotársky typ vlka," riekla som rýpavo a pohodila chvostom. "Už si mal s nejakou miestnou tú česť?" nadhodila som otázku, i keď to bolo mierne hlúpe. Keďže som ho zastihla takmer na začiatku, čo sa tu objavil. A potom sme skončili uväznení v nočnej more. Možno však stihol medzi tým všetkým si urobiť menší prieskum? Ktovie. Ale i mňa samú zaujímali ďalšie dve svorky. Že či som sa s Daénom neunáhlila. Bola pravda, že som sa tam pridala len kvôli Shay, pretože u mňa si rešpekt musel vlk získať. Čo nebola tá najľahšia záležitosť.

Pohodila som chvostom, keď som sledovala Frekiho, ako sa aspoň pár slovami vyjadril k mojim slovám ohľadom severu. Nezdalo sa, že by ho to nejako nadchlo. Rozhodne nepatril medzi najväčších dobrodruhov, preto ma zaujímalo, ako to, že ho vôbec napadlo sa trepať na sever. Zvláštne. Oblizla som si ňufák a len počúvala, čo mi vlastne na moje slová chce povedať. "Hm, nefandi si toľko," riekla som neutrálne smerom k nemu a privrela svetlo zelené zraky. "Skôr nemám čo iné na práci a prišlo mi ako vhodný nápad ti otravovať život," pokračovala som ďalej a i ja si ľahla na zem. Bola som z tej cesty celkom unavená. Prešiel snáď polku krajiny. Odfrkla som si. Mal poriadnu výdrž, i keď bol kosť a koža ako každý tulák.
"Ani sama neviem. Očividne preskúmať i zvyšok nových zákutí ostrovov, ktoré sa tu objavili," začala som odpovedať na jeho otázku, no sama som sa stále nad tým zamýšľala. Vlastne som nemala takmer žiadnu predstavu o svojom budúcom zmysle existencie. Asi nad tým musím prestať tak úporne rozmýšľať. "Keď som bola pri tom ľadovom jazere, v diaľke som videla menší ostrov, asi tam by som sa chcela niekedy pozrieť. Až bude teplejšie. Teraz je dosť chladno na plávanie," skonštatovala som napokon a zdĺhavo si zívla. Nemohla som sa rozhodnúť, či som len unavená alebo ešte stále znudená z toho veľmi divného snu. "Hm, čo si vlastne pamätáš z toho zážitku?" položila som mu následne otázku, pretože moje spomienky boli mierne zamlžené. Zaujímalo ma, či i tie jeho. Pamätala som si len niektoré body, ktoré sa stali, no celkovo to bolo pre mňa všetko záhada.

Skepticky som sa na neho pozrela, keď sa začal obhajovať. Tomu som tak mohla veriť. S povzdychom som zašvihala chvostom a pohľad uprela niekam do diaľky. Ani som netušila, čo vlastne hľadám. Posledné hodiny som sa snažila dostať sa za ním, teraz som však nemala žiaden cieľ. Mala by som sa vrátiť do svorky? I tak tam vládol chaos a nikto tam nikdy nebol. Nevenovala som preto tomu príliš veľa pozornosti. Vrátim sa až sa mi bude chcieť. Tak. "Hm," zamumlala som pomedzi papuľu a pohodila chvostom. Stále som mu však tak úplne neverila v tomto, ale čo sa dalo robiť. Minulosť sa i tak nedala zmeniť. Preto som sa na to celé vykašľala a nechala to ležať ladom. Koho to malo vlastne trápiť.
"Sledovala som tvoju stopu. Preskúmal si sever, ako sme sa dohodli. Čo si o tom všetkom myslíš?" nadhodila som tému a sledovala v diaľke stádo nejakej vysokej, ktorá sa pokúšala spásť prvú jarnú trávu. Nemali však z nej nič moc, pretože bola žltá a slabá. Čoskoro však prepukne pravá jar a všetko sa zazelenie a rozkvitne. "Mňa najväčšmi zaujali hory, pomedzi ktorých škáry hvízdal vzduch všemožné melódie," dodala som za svojou otázkou, aby chápal, ako ju myslím. Privrela som zraky. Avšak na druhej strane som si tam nedokázala predstaviť, ako by som tam trávila viacero času. Pretože na premýšľanie som potrebovala pokoj a kľud. Hlavne to ticho, ktorého by som sa tam príliš nedokázala nabažiť, heh.

//Pichl (s pomocou prsteňa portálu)

Portál ma vypľul na brehu jazera, ako som si ho pamätala. Len bez zasnežených brehov a zamrznutej hladiny. Povzdychla som si a podišla k vode, aby som sa z nej napila. Smäd bol krutý, preto som bola nesmierne rada, že sa mi ho konečne podarilo uhasiť. Okrem spánku boli všetky moje životné potreby naplnené. Aspoň som v to dúfala. Nemala som rada, keď som sa cítila nespokojne. Zamľaskala som a oblizla si mokrý ňufák. Rozhliadla som sa okolo a takmer ma trafil šľak. Neďaleko mňa ležal na brehu čierno, šedo, biely vlk, ktorý očividne sa na niečo sústredil. Privrela som zraky a potichu sa postavila, aby som sa k nemu mohla pomaličky rozísť.
Keď som bola takmer u neho, posadila som sa na zem a nič nehovorila. Len svoje zraky uprela na hladinu jazera. Ostávala som mlčať i naďalej, i keby sa na mňa už pozrel. Až po chvíli som preniesla až prehnane pokojným hlasom: "Hm, takže... nabudúce nezabudni prejsť na druhý koniec ostrova." Zašvihala som chvostom a oblizla si ňufák. Bola som celkom dotknutá po tom, čo sme sa dohodli, že spoločne preskúmame ostrov, hlavne tie nové časti, ale on sa na mňa vysral a hneď ako sa prebral, zdrhol niekam do tramtárie. To, že som ho tu našla bola náhoda. Celkom pobavená náhoda. Očividne to tak sami bohovia chceli a preto ma sem preniesol portál. Zazubila som sa nad tým.

//Temný les cez Duny

Našľapovala som po vyhriatom piesku, ktorý ma viedol ďalej a ďalej do púšte. Nepáčilo sa mi teplo, ani chladné počasie. Bola som možno náročná, ale také pochmúrne a vlhké Londýnske počasie by mi vyhovovalo asi najviac. Podnebie na ostrovoch však bolo nepredvídateľné, o čom svedčila i celoročná púšť i sever. Povzdychla som si a sledovala ešte chvíľu Frekiho stopu. Kráčala som po hrebeni jednej mohutnej duny, ktorá sa týčila nad všetkými ostatnými. Nezdalo sa však, že by púšť mala niekde konca kraja. Z toho tepla sa mi zatočila hlava a moje labky sa mierne preplietli. Dostala som sa až ku kraju duny a zletela dolu po nej. Kotúľala som sa a padala, až som sa nakoniec zastavila niekde v neurčite.
Ubolene som sa postavila na labky a otriasla zo seba všetok ten piesok. Bola som celá špinavá! Potrebovala som nutne nejakú vodu, kde by som sa mohla umyť. Najhoršie na tom celom bolo, že som stratila pachovú stopu Frekiho. Zanadávala som si sama pre seba a kráčala ďalej. Niekde som ju musela predsa nájsť, no nie? Nie. Nemala to zmysel, mohla som na neho proste zabudnúť. Povzdychla som si a pozrela sa na kaktusy, pomedzi ktoré som kráčala. Mala som čo robiť, aby som sa im vyhla. Povzdychla som si. Na jednom z nich sa mi dokonca odtrhol i chumáč chlpov. Zasyčala som, no pokračovala. Musela som sa z tejto spleti dostať čo najskôr a tak som pokračovala ďalej a ďalej, až sa to konečne prečistilo a ja sa opäť ocitla v púšti. Mala som toho dosť. Potrebovala som nutne vodu. Pošúchala som si mincu na krku a predo mnou sa vytvoril portál. Šla som k jazeru, ktoré som vedela, že je neďaleko. Pretože sme tam boli spolu s vĺčatmi na nákupe.

//Small (za pomoci prsteňa portálu)

//Laica Mar cez Bad

Pláň ma viedla čoraz väčšmi na juh, až som zbadala les v diaľke, ktorý neveštil nič dobré. Stiahla som uši k hlave, keď som prechádzala popri jazeru, ktoré už z diaľky nevyzeralo veľmi priateľsky. Ak by som sa z neho napila, rozhodne by to nič dobré neprinieslo. Ty si teda vieš vybrať romantickú prechádzku, pomyslela som si smerom k vlkovi a pokračovala po jeho pachovej stopa, ktorá pokračovala do útrob lesu. Našľapovala som potichu, pretože som nechcela na seba upútať pozornosť nejakých strašidelných beštií, či takého niečoho. Aspoň to som si pamätala, z mojej poslednej návštevy tohto lesu. Uprostred neho sa totiž ukrýval vchod do podzemia, kde boli všemožné beštie.
Až ma striaslo z tej predstavy. Našťastie Freki pokračoval viac na východ, čo ma potešilo. Srsť na zátylku som mala i tak mierne naježenú, pretože tento les naháňal hrôzu i mne ako racionálne zmýšľajúcemu tvorovi. Zafunela som a švihla chvostom. Tento les bol príšerne obrovský, preto mi moje putovanie pripadalo ako nekonečná záležitosť. Oblizla som si ňufák a pohľadom prešla po tieňoch stromov. Zdalo sa mi, že som niečo v lese zahliadla? Alebo nie? Môj mozog si už so mnou zahrával, potrebovala som trochu vody. Vyplazila som jazyk a začala pachtiť. Avšak nepotešilo ma, keď som si uvedomila, kam ma tiahne Frekiho stopa. To snáď nemyslel vážne!

//Pichl cez Duny

//Pityas cez Salt

Dobehla som k jazeru, ktoré nevyzeralo úplne normálne. Aspoň tak som sa na neho pozerala ja. Švihla som chvostom a oňuchala vodu, ktorú som však nechcela piť. Sťažka som si povzdychla a opäť našla pach Frekiho, aby som ho mohla sledovať. Bolo to trošku náročné, pretože sa mi miesil s pachmi vlkov, ktorí tadiaľto prešli predtým. Nakoniec som ho však našla a rozbehla sa po ňom ďalej. Prechádzal veľkou pláňou, ktorá zaberala hodnú časť územia. Hneď som dostala nápad, že by som si mohla cestou niečo uloviť. Nechcela som však stratiť jeho stopu a tak som si dala bacha, aby som hľadala len neďaleko. Čoskoro sa mi podarilo vystopovať zajaca. Opatrne som sa prikrádala za ním, až som v tráve uvidela jeho uši.
Prikrčila som sa k zemi a pomaly k nemu začala sa blížiť. Keď som bola od neho niekoľko metrov, rozbehla som sa za ním. Netrvalo dlho a vďaka mojim dlhým nohám som ho dobehla. Skočila som po ňom a zakusla sa mu do šije. Zlomila som mu väzy a začala žrať. Mäso som hltavo ládovala do seba, pretože som sa cítila, akoby som nejedla pár týždňov. Mlsne som si oblizla ňufák a postavila sa na labky. Otriasla som sa a vrátila sa po svojich stopách späť na pachovú cestu, ktorú za sebou zanechal Freki. Rozklusala som sa za ním ďalej, prezerajúc si okolie, kam sa to vlastne vydal. Mierne ma znepokojilo, keď som si uvedomila, kam ma jeho cesta vedie. Prečo preboha mieril práve do týchto častí krajiny?

//Temný les cez Bad

//Congelat

Frekiho stopa ma viedla čoraz viac na juh. Nakrčila som ňufák a sledovala špicaté pohorie, ku ktorému som sa približovala. Žeby ten lenivec predsa len začal trochu športovať? Možno schudne nejaké tie svoje špeky, pomyslela som si a záludne sa uškrnula. Vyskočila som na skalu, ktorá sa ocitla predo mnou a pokračovala ďalej vyššie a vyššie do hôr. Pachová stopa ma viedla hlbšie a hlbšie medzi mohutné štíty hôr. Zadýchane som sa zastavila na jednom výčnelku, aby som sa rozhliadla po krajine, ktorú mi odhalili hory takto z výšky. Videla som krajinu ako som si pamätala, takže sa nič nezmenilo za tú dobu čo som bola mimo. Okrem toho, že sneh sa roztopil a prišla do krajiny jar. To som musela byť pekne dlho mimo.
Vcelku som sa i divila, že som neumrela na hlad. Mala by som si niečo uloviť, ale čo? Hory neboli ideálnym miestom na lov koristi, preto som potrebovala zostúpiť niekde nižšie. Freki mal asi podobný nápad, pretože jeho stopa začínala pomaly zostupovať dolu k jazeru, ktoré sa skrývalo v tieni pohoria. Oblizla som si ňufák, keď som si predstavila, že sa konečne napijem. Až mi teraz stiahlo hrdlo. Mala som pocit, akoby bolo vyschnuté. Zafunela som a čo najrýchlejšie začala zostupovať, aby som sa dostala k vodnému zdroju čo najskôr, než ma začne motať od dehydratácie. To som naozaj nechcela. Zašvihala som chvostom a pokračovala po jeho pachu.

//Laica Mar cez Salt