Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Škoda, táto téma na akciu ma bavila. Tak hádam nabudúce to vyjde lepšie, ďakujem pekne za kamienky :)

ZAPSÁNO

//Dvojčatá

Prekliaty Freki, zanadávala som v duchu. Prečo si vyberal tú najviac idiotskú trasu, po ktorej sa vydal? Zdĺhavo som si povzdychla. Mala som plnú hlavu nadávok a predstáv, ako mu to pekne všetko spočítam. Predsa len som sa stále nedozvedela niečo, čo som potrebovala. A on si tak hlúpo zdrhol? No nie. Takto to s dlhmi nechodilo. Bola som natoľko zahĺbená do svojich myšlienok, že som si ani nevšimla, ako sa blížim k jazeru neďaleko. Zadumane som kráčala vpred, keď v tom som labkou stupila na snehový poprašok, pod ktorým sa ukrývala zľadovatená hladina jazera. Laba mi samozrejme ušla a nepekne som sa natiahla. Zasyčala som. Bolo to tak rýchle, že som dopadla celým telom na ľadovú plochu a letela niekoľko metrov dopredu, než som sa zastavila konečne.
"Až ťa doženiem, tak ťa napichnem na útesy," posťažovala som si a pomaly sa vyštverala na rovné laby. Pomaly som zamierila k brehu. Labky mi samozrejme kde-tu odlietali od tela. Ale teraz som bola pripravená, takže som si dávala väčší pozor. Nakoniec sa mi podarilo dostať sa na breh. Otriasla som sa a sťažka si povzdychla. Na moment som si sadla, aby som si oddýchla. Ponaťahovala som si ubolenú labku, ktorá ma bolela, ako som si ju natiahla. Načo sa vôbec snažím, pomyslela som si s povzdychom a nakrčila ňufák, aby som nasala jeho pach. Bol starý maximálne pár hodín. Ak si pohnem, mohla by som ho dohnať. Bola som rýchlejšia a aj on sa musel určite niekedy zastaviť, aby si odpočinul. Postavila som sa na labky a rozbehla sa po jeho stope ďalej k horám na juhu.

//Pityas

//Rozbitý sever

Potkla som sa na nejakom kameni, ktorý bol skrytý pod nánosom snehu a ľadu. Hodila som papuľu do snehu a potichu zavrčala, keď som vypľúvala kus snehu von z papule. "Neznášam ten sprostý sneh," zavrčala som hlasnejšie a pozrela sa na hory, z ktorých sa ku mne doniesol akýsi podivný zvuk. Akoby sa mi niekto smial. Vyskočila som na laby a rozhliadla sa, no nikoho som tu nevidela. Čím dlhšie som sa sústredila, tým väčšmi som si uvedomovovala, že to nie je smiech. Bol to vietor, ktorý sa preháňal otvormi v horách a tak vydával všemožné zvuky. Vydýchla som si a otriasla zo seba všetok ten sneh. Bolo to o nervy. Už som sa chcela zbaviť tohto utrpenia a tak som sa vydala ďalej.
Nasledovala som pachovú stopu Frekiho. Viedla ma smerom cez hory. Musela som si dať pekný pozor, aby sa mi niekde labka nepošmykla. Námraza bola v celých horách. Zafunela som a zašvihala chvostom zo strany na stranu, keď som sa dívala z hôr dolu. Následne Freki začal klesať nižšie. A tak som ho nasledovala. Pach som v niektorých miestach strácala kvôli vetru, ktorý tu vial, no ako tak som sa dokázala orientovať v smere, ktorým kráčal. Zdalo sa, že mieril k jazeru, ktoré sa ligotalo už z diaľky. Prešla som si jazykom po ňufáku. Nie je on nejako prehnane rýchly? pomyslela som si naštvane, keď som pridala do kroku, veriac, že ho nejakým spôsobom dobehnem.

//Congelat

//Ľadové pláne

Zastavila som na pobreží. Alebo aspoň tam, kde som si myslela, že sa nachádza koniec pevniny. Pokojne som mohla už i v tomto momente stáť na ľadovej kryhe pokrytej snehom. Avšak to som nemohla tušiť. Ani ma to veľmi nezaujímalo. Skôr moju pozornosť pútal portál v diaľke. Preskočila som na jednu z krýh, tá sa mi však pod labami mierne naklonila. Obratne som preskočila na väčšiu vedľa. Tá aspoň pevne držala. Malá sa medzi časom ponorila. Chápala som, prečo Hranin skončil v tej ľadovej vode. Bol nemotorný. Pobavene som zašvihala chvostom a pokračovala ďalej vpred. Potriasla som hlavou a hľadela do diaľky na portál.
Cesta k nemu by bola náročná a naozaj sa mi nechcelo zisťovať, kam ústí. Preto som sa rozišla po kryhe, hľadajúc pach Frekiho. Trvalo mi niekoľko ďalších preskokov, než som konečne našla jeho smradľavú vôňu, ako si to štrádluje späť na pevninu. I ja som ho nasledovala a keď som dopadla na pevný breh, otriasla som sa. Cítila som sa zvláštne. Tie kryhy boli tak zaujímavé, no nebezpečné. Rozhodne sa mi to však zo všetkých tých miest na tejto krajine páčili najviac. Pomaly som sa však rozišla smerom, kam išiel Freki. V diaľke som videla dve identické hory, ktoré som zbadala prvý raz, keď som narazila na Gwyna.

//Dvojčatá

//Ľadový svet

Sledovala som pach Frekiho, ktorí sa odhodlal skúmať krajinu presne tak, ako sme sa na tom predtým dohadovali. Zdvihla som zrak od snehovej pokrývky, ktorá mi vytvárala chumáče snehu v srsti. Oblizla som si ňufák a dívala sa na more v diaľke. Presne tam viedol jeho pach. Bol slabý, takže tadiaľto musel prejsť pred nejakým časom. Veď ja ťa dobehnem, pomyslela som si. Chcela som mu pekne vynadať za to, že v tom sne umrel. Alebo tak sa to aspoň mne zdalo. Bol hlúpy a naivný, že chcel pomôcť tomu arogantnému, mladému vlkovi. Zašvihala som chvostom a pokračovala ďalej. Borila sa v hromadách snehu a mala čo robiť, aby som sa neotočila a nešla preč.
Zadul silný vietor, ktorý sa mi oprel do kožucha. Zaťala som tesáky, keď mnou prebehol tras z chladu. Musela som si pohnúť a prejsť túto pustatinu ľadovú čo najskôr, aby som sa mohla vydať do prijateľnejších končín krajiny. Avšak, na to som mala pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. S ťažkým povzdychom som pridala do kroku a rozklusala sa. To mi však veľmi nešlo, preto som opäť spomalila do pomalého kroku, kedy som sa borila v snehu a pohľadom hypnotizovala kryhy v diaľke. To bolo to miesto o ktorom hovoril Azrael a Hranin? Zaujímalo ma to.

//Rozbitý sever

//Podsvetie

Trhlo mnou, keď som sa opäť dostala z toho šialeného sna. Pootvorila som oči a ostražito zdvihla hlavu, aby som sa poobzerala okolo seba. Ešte niektorí ležali na zemi bezvládne. No nikde nehrozilo nebezpečie. Vydýchla som si a zvalila ksicht opäť do snehu. Ja sa môžem na to úplne vykašľať, pomyslela som si kyslo. Tieto stresujúce divné výlety sa mi nepáčili. Hlavne, keď sa odpojila len moja myseľ. To bolo o nervy. Znamenalo to, že moje telo mohol ktokoľvek napadnúť, ak by tadiaľto kráčal. Rovnako tak som sa čudovala, že nie som premrznutá do morku kosti. asi si dám na čas pokoj od vlkov, pretože toto je totálne na houby, pokračovala som v sťažovaní a horko ťažko sa začala zbierať na labky.
Ponaťahovala som si poriadne všetky svaly, pohľadom zavadila o miesto v snehu vedľa mňa. Ešte ho nestihol zaviať vietor. Natočila som hlavu na stranu a oňuchala ho. Freki, blyslo mi v hlave, keď som si uvedomila, že toho vlka som stratila z dohľadu už aj v tom sne. Odfrkla som si a potriasla hlavou. Ktovie, kam mal ten idiot namierené. Rovnako tak Kerber. Nie, počkať. Pohľad mi padol na telo Kerbera, ktorý ešte stále ležal v snehu. Furt bol v sne? Zvláštne. Nechcela som ho však budiť. Ešte by som to magické puto pretrhla a mohla mu ublížiť. A vlastne ma ani nezaujímal. Preto som sa rozišla ďalej na sever, za svojim pôvodným účelom, za ktorý som sem vôbec išla, nebyť toho blbého snu.

//Ľadové pláne

Dlho som váhala, či sa o to vôbec pokúšať. Moja aktivita v poslednej dobe je trošku slabšia, ale na moju obranu, celý čas predtým som mala si myslím slušné tempo. Holt prišiel čas, ktorý sa blíži k skúškam, bakalarke, štátniciam... A áno i cez voľno toho máme dosť. Avšak väčšinu zadaní sa mi podarilo už postíhať, takže som si už včera dohadovala konečne hry.
Lissandra mi poslednú dobu neskutočne stála v nudnom Podzemí a priznám sa, že i toto celkom otriaslo mojou chuťou hrať. Avšak teraz, keď už akcia skončila, verím, že opäť chuť narastie. Každopádne mám za ňu za jeden rok skoro 300 príspevkov, ktoré kdekto len tak nemá za taký čas, čo si všímam. Nebyť podzemia, bolo by ich určite viac. Zeiran, pravda, ich má pomálu, ale i v tomto bode musim povedať, že väčšinu času to nebolo mojou vinou, ale tým, že som čakala na spoluhráča. Priznám sa, teraz ako som nemala čas, zdržujem ja. Ale tak raz za čas môžem i ja, keď predtým som furt čakala na iných, že jo. Každopádne čoskoro si ho vezme do parády Azrael, a tak si myslím, že tie posty porastú pekne rýchlo a hádam ho konečne už niekto pomenuje a priučí životu :)
Touto cestou preto prosím o klasický, dospelý charakter a prisľubujem polepšenie aktivity, hlavne hneď ako zoštátnicujem. Myslím si, že som to za ten zvyšok roka i ukázala... Slot by som využila pravdepodobne na nejaký vlastný, charakter s opäť veľmi zapeklite zamotanou povahou, pretože jednoduché charaktery sú mimo mňa :D ešte raz sa ospravedlňujem, že posledné dva týždne aktivita ochabla na nulu, ale mala som veľa vecí do školy a nebola po neustálom čakaní na posty ani chuť. To sa ale zmení so správnymi partnermi na hranie! Sľubujem :)) Ďakujem pekne za zváženie žiadosti o tretí char :)

EDIT: Ďakujem :)

Sledovala som vlka, ktorý sa tu zjavil. Už som ho niekoľko ráz zahliadla alebo sa mi to zdalo? Privrela som oči a počúvala jeho komické reči. "Dobro a zlo je neadekvátna hodnota," reagovala som na jeho slová a zašvihala chvostom. To akoby som povedala, že svet je čierno biely. Zaťala som tesáky, aby som mu niečo ešte neodvrkla. Prišlo mi to úbohé, čo na nás skúšal. Keď zmizol, pozrela som sa na Kerbera. "Prosím ťa, povedz mi, že toto je len nejaký sprostý vtip a celá táto šaráda zmizne," zašomrala som k vlkovi a divoko zašvihala chvostom. Nestotožňovala som sa s týmto divadlom. Prišlo mi veľmi lacné a nedomyslené. Hlavne nudné a zdĺhavé. Zacvakala som tesákmi a oblizla si ňufák, keď som sa rozhliadla okolo. Sadla som si na zadok a odmietala sa pohnúť. Bolo to... zbytočné.

Kráčali sme po ceste. Nie. Kráčali sme v slučke. Obom nám to bolo jasné, rovnako tak i fakt, že sa pach stupňuje. Len preto som vytrvala, aby sme vygradovali okolnosti. "Všetko tu je divné a bez štipky logiky," skonštatovala som na jeho slová a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Už sa neviem dočkať až odídem preč a budem mať svätý pokoj," povzdychla som si a vrazila do neho ramenom, keď zastavil. Zastrihala som ušami a potichu zavrčala. Odstúpila som však a pozrela sa na to, na čo pozeral i on. Naklonila som hlavu na stranu a prešla k mŕtvolám. Štuchla som do nich labou. Bolo mi mierne lúto Frekiho a Azraela, no nič pre mňa neznamenali. Odfrkla som si. "To majú za to, že chceli byť hrdinami," skonštatovala som a poobzerala sa po okolí. "Ty, chytráku, mysli ako sa odtiaľto dostaneme? Už ma to vážne nebaví, nech tú ilúziu tvorí ktokoľvek, vlastnoručne mu prehryznem hrdlo a nechám krvácať na zemi v bolestiach," preniesla som vážnym hlasom. Nerobila som si srandu. Bola som už otrávená. Až príliš.

Kerber ukončil život tej beštie, ak vôbec nejaký život mala. Neriešila som to, necítila som sa nijako. Silnejší v prírode prežije, buď zabiješ alebo budeš zabitý. Tak znel zákon prírody. Prepustila som korene a pozrela sa ďalej, kam sme sa s Kerberom spoločne vydali. Mlčky. Až po chvíli som k nemu preniesla: "Hm, kde si myslíš, že sme." Bola to jednoduchá otázka. Ako bežný vlk som nemohla mať tušenie o niečom ako je peklo. Bolo by to iracionálne. Jednalo sa len o ľudskú vec. Zastrihala som ušami a sledovala okolie, keď sme prechádzali okolo vlka v kapuci. Vyzeral snáď podobne ako ten, ktorý sa predtým teleportoval? Chcela som sa u neho zastaviť a opýtať sa ho niečo, lenže nejaká vyššia sila hrala proti mojej povahe a nútila ma kráčať ďalej. Niekam, kde to tak zaujímavé nemalo. Vyzeralo to, že to bolo miesto, kde je každá akcia zatrhnutá a máme tu umrieť na nudu. Povzdychla som si a zastavila na križovatke. "Tak?" nadhodila som. Lenže obaja sme boli natoľko inteligentní, že sme sa rozhodli spoločne. Bez toho, aby sme sa o tom rozprávali, zamierili sme doľava, akoby nám to určovali naše mozgy. "Hm, nepoznám ťa?" opýtala som sa s nezáujmom, pretože sme si dobre rozumeli. Zdalo sa, že ten vlk má toho za sebou plno a jeho skúsenosti by som mohla využiť. Nadvihla som spýtavo obočie a ďalej znudene kráčala vpred.

Beštia zareagovala na moju poznámku, čo som čakala. Uskočila som bokom, no i tak ma tá chujovina trafila svojou dlhou labou. Prepočítala som sa. Chrbtom som narazila na zem o niekoľko metrov ďalej. Zaťala som tesáky a v momente sa začala stavať na laby, kým svoj čas naťahovala slovami, bola som pripravená sa uhnúť. Beštia sa po mne opäť rozbehla a chcela mi zaryť svoje pazúre do tela, stihla som sa však uhnúť a tak mi zanechala len jemné škrabance. Bola som menšia, rýchlejšia a obratnejšia. Proti jej mohutnému telu som bola vo výhode. Jedinou hrozbou bolo prísť s ňou do príliš osobného kontaktu. Svojou silou by ma rozpučila. Švihla som chvostom a využila Kerberove rozrušenie. Prešmykla som sa popod jej laby a podliezla ju, aby som sa dostala z jej ľavého boku. Prudko som sa otočila a zahryzla sa jej do koži na slabinách. Silno trhla a v momente uskočila bokom, aby ma nestihla zasiahnuť labou ani papuľou. Skočila som po boku Kerbera a rozhliadala sa, ako by sme mohli naše okolie využiť. Nebolo tu však nič. Jedinou možnosťou nám ostávala ju vyčerpať opakovanými výpadmi z rôznych strán. Zahrabla som pazúrmi do zeme. Fungovala tu vôbec mágia? Privrela som zraky a pokúsila sa vyvolať korene zo zeme, ktoré by ju spútali na zemi a nám by to uľahčilo prácu.

//post z mobilu na odpočívadle, aby mi mobil už dneska nepípal jak drbnutý boha

Sledovala som Kerbera, ako sa priblížil k tieňu svojej dávnej rodiny. Po chvíli sa otočil na mňa, aby mi objasnil jeho minulosť. Odfrkla som si. "Akoby ma to zaujímalo," riekla som s nezáujmom. Čakala som, až sa niečo zaujímavé stane, aby sme mohli pokračovať a našli buď toho emáka alebo východ von. Dochádzala mi i tá najmenšia chuť to tu skúmať, pretože to bolo nudnejšie než územie svorky, kde som sa usídlila. Niečo však moju pozornosť predsa vzbudilo. A to fakt, že sa tu zjavil cudzinec, ktorý zmizol s kópiou Sara v portály. Lúku, ktorú som skrzeň videla, som si stihla celkom slušne prehliadnuť. Naopak, rodina Kerbera sa zmenila v monštrum, ktoré sa naň vrhlo a zdalo sa, že proti nemu nemá momentálne žiadnu šancu. Aspoň som tak nedopadla ja. Prv som sa vydala preč, akoby som sa na to vykašľala. Avšak...
Po pár krokoch som sa zastavila a povzdychla si. Kerber sa mi môže zísť neskôr, pokiaľ z neho urobím svojho dlžníka, môžem toho využiť, až to budem potrebovať. Pretočila som očami a pomaly sa otočila. Zdalo sa, že tá beštia dokázala podobné elementy ako boli tieto preludy do seba vsiaknuť, ak by sa tu objavili ďalšie, mohlo narásť enormne vysoko. Zašvihala som chvostom. V tomto prípade rozum bol na nič. Šlo o netvora, ktorého bolo treba minimálne z toho idiota dostať dolu, aby sme sa ho mohli striasť niekde ďalej v podzemí. "Zajtra toho budem ľutovať," zašomrala som si popod ňufák a vydala sa k dvojici späť. "Hej ty, vyzeráš odpornejšie než matka toho čierneho idiota," riekla som a zašvihala chvostom. Cetky na krku mi zacinkali a v očiach sa mi konečne zaiskrila pobavená iskra. Konečne nejaké vzrušenie.

Tým 1 w/ Kerberos

Za mnou som začula cenganie pazúrov o povrch cesty. Stiahla uši vzad a počúvala toho idiota, ktorý sa za mnou vydal. Dokonca mal i poznámku, na ktorú som takmer zareagovala zavrčaním. "Očakávala som, že pôjdem sama. Úplne," zdôraznila som a hodila na neho ležérny pohľad. Vlk mal potrebu sa zbližovať. Povzdychla som si a jednoducho zašomrala: "Lissandra." Jeho existencia ma vôbec netrápila. Najradšej by som sa ho nejako zbavila. Ideálne, keby niekde zmizni v diere, ktorá sa mu zjaví pod labami. Oblizla som si ňufák a zamrkala očkami. Sledovala som okolie, ktoré bolo iné, než aké sme mohli vidieť doteraz. Vcelku ma to celé nudilo. Prišlo mi, že sa celú dobu nič nedeje, kde tu sa objaví nejaká dementná kreatúra, ale nič, čo by vyžadovalo či silu mozgu alebo silu fyzickú, či magickú. Pretočila som očami. Nebola som síce akčný vlk, ale začinala som sa... nudiť.
Čoskoro sa však zdalo, že nás čaká nejaké vzrušenie. Niečo, čo konečne zabaví moju znudenú myseľ. Zastrihala som ušami a pozrela sa na miesto, kde stála akási bytosť, ktorá mala podobu Sara. Hneď na to sa tu ukázali i vĺčatá a vlčica, ktoré očividne patrili do minulosti Kerbera. Spýtavo som nadvihla obočie a pozrela sa niekam neurčito do priestoru. "To je akože všetko?" zašomrala som znechutene a zašvihala chvostom. Len totálny idiot by naletel na tento priehľadný trik. A i keby to bol skutočný Sar, bolo mi fuk či tu je alebo nie, či sa mu niečo stane alebo nie. Pretože ja nebola emočne založený vlk. "Ak malo byť toto miesto utrpenia a strachu, tak to je desivejšie to malé vĺča, než celá táto podzemná kopka," skonštatovala som a sledovala malé vĺčatá. Áno, mala som k nim rešpekt, pretože som nikdy nevedela, ako sa mám k nim správať. Boli malé, krehké, sprosté a boli skôr na obtiaž než užitku. Švihla som chvostom a ležérne hodila očkom po Kerbovi. "Ak na to naletíš, tak si rovnako dementný ako ten, kto za tým všetkým je," preniesla som k nemu a posadila sa na zem. Očakávala som, že moje slová aspoň vyprovokujú toho idiota, ktorého meno alebo názov začínalo na M. Očividne potreboval trochu zaškoliť, ako funguje psychológia vlka a že by nemal využívať emociálne ladené ťahy na vlkov, ktorí ich nemajú.

Ako sa dalo očakávať, tvor nebol príliš nadšený z toho, že ho ten idiot zobudil. Posadila som sa na zadok vedľa Kerbera a sledovala, ako ho démon vychováva. Zaujímavé slovo. Očividne označovalo stvorenia ako je on, ktoré žijú v tomto podsvetí. Takže z jeho slov som usúdila, že ich tu musí byť viacero. Avšak, očakávala som, že ak je teda tak hrôzostrašný a krutý ako naznačil, tak toho idiota hodí niekam, kde sa na jeho trápení môže smiať. Rovnako aj nás. Lenže... on nás poslal ho zachrániť? Mierne som natočila hlavu na stranu a dívala sa na neho, či to myslí vážne. Jedine, že by jeho záchrana bola náročná až nemožná. Privrela som oči a snažila sa jeho pohnútky rozlúštiť, no bolo to očividne na mňa trochu moc komplikované. A ani on sám netušil, ako sa má vlastne chovať. Azda mal poruchu osobnosti?
Tak či onak som sa postavila a vydala sa ďalej. Bola som zvedavá a zatiaľ som toho moc nevidela. Nudila som sa. Žiadne vzrušenie ani nič neprichádzalo. Prišlo mi to dosť chabé, hlavne keď som to porovnávala s inými nadprirodzenými skúsenosťami. Zdĺhavo som si zívla. Dokonca, i keď sa objavila prvá duša. Sledovala som, ako prešla naprieč Azraelovou sestrou a potom sa objavovali ďalšie a ďalšie. Dokonca sa niekoľko dostalo i cez moje telo. Zamrazilo ma pri takom kontakte a srsť sa mi mierne ježila. Čo to sakra bolo zač? Chápala som, že sú to duše mŕtvych, i keď som na niečo podobné do teraz neverila, vzhľadom na racionálny svet. Avšak... už som chápala tomu, kde sme sa to ocitli a to ma hnalo od nadšenia čoraz viac do predu. Až na križovatku. Opäť sa tu ocitli nejaké cedule s klikyhákmi. A rovnako tak som stále nerozumela ako môžem rozumieť písmu. Bola som preboha vlk. srsť sa mi maličko naježila, pretože som si vždy u toho spomenula na ľudí. Áno, všetko to vyzeralo tak poľudštene. Pohŕdavo som nakrčila ňufák. Zatiaľ čo Azrael a Freki sa vydali smerom na pomoc tomu hlúpemu idiotovi, ja som svoju hlavu otočila smerom k druhej strane chodby. Podľa mňa to vĺča dostalo slušnú životnú, výchovnú lekciu. Bol mi ukradnutý a tak som sa vydala opačným smerom, aby som zistila, kto je ten druhý niekto zač. Znelo to omnoho zaujjímavejšie než nejaký idiotský, mladý, nevychovaný vlk.

Tím 1

Ako sa ukázalo, most bola veľmi divná ilúzia. Naklonila som hlavu na stranu a pomaly vykročila. Sledovala som skupinu vlkov ako pokračujú. Zatiaľ som sa obzerala okolo a rozmýšľala, kde to vlastne sme. Vyzeralo to ako svet v podzemí. Nikdy som si nepredstavila, že niečo takéto by mohlo existovať. Dostali sme sa až k jaskyni. Labkou som prešla po stene a oňuchala okolie. Do ňufáku mi privial vzduch pach nejakého tvora. Zastrihala som ušami, keď som ho uvidela. Respektíve lepšie počula. Sklonila som hlavu a dívala sa, ako si ľahol späť. Nadvihla som obočie a sledovala vlkov. Bolo očividne, že sa ho budú musieť pýtať. Než niekto niečo stihol, to šteňa sa rozišlo k nemu a zase bolo príliš hlučné. Stiahla som uši k hlave a odfrkla si. Mierne som podstúpila ku Kerberovi, ktorý mi prišiel asi najmúdrejší. "Hele, o čo, že ho zožerie," riekla som k nemu a kývla hlavou k vĺčaťu. Naťahovať sa s tým tvorom som nemala v pláne. Jedine slovne. Avšak voči tomu som bola dosť skeptická, že by bol schopný diplomatickej reči na úrovni. "Ako výmenný obchod bych sa kľudne zbavila jeho," zasomrala som na Kerberove slová tak, aby to nikto nepočul a pousmiala sa pobavene.