Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlčica ma úplne odignorovala a keby som ju nepočula prehovoriť, azda by som si myslela, že je hlucho-nemá. Možno fakt ale nepočuje. Odfrkla som si a pohliadla na Aza, či sú naozaj rodina. Zašvihala som chvostom a privrela zraky. Nevadí, sú ešte mladí. Slušnému správaniu sa hádam ešte priučia. Môj pohľad som následne smerovala skôr na okolie. Došli sme až k mostu, na ktorý sa vybral ako prvý Azrael. Nechala som ho byť a sledovala, či to vôbec prežije. Bolo očividné, že sa s nami okolie maznať nebude. Oblizla som si bledý ňufák a čakala, kedy sa zrúti dolu. Nič sa však nestalo. Zastavil, akoby niečo zlé uvidel. Jeho sestra s vlkom ho nasledovali. Privrela som zraky a rozmýšľala, čo ich všetkých tak seklo. Staršie vĺča sa rozhodlo otestovať výšku priepasti, čo sa mi pozdávalo ako logické. Nakoniec, pohliadla som na Frekiho i Kerbera a pomaly sa rozišla za mladými na most. Vyskočila som hore a pomaly našľapovala, až som sa dostala tak povediac k nim. Bol tu vcelku úzky priestor, no i tak sa mi podarilo u Azraela nahliadnuť na vec, ktorá ho zbrzdila. Skúmavo som cúvla a opäť vykročila vpred. Podivný druh oblbujúcej mágie fungoval dobre. Oblizla som si ňufák. Nedávne slová mi ešte rezonovali v hlave. Všetko nasvedčovalo tomu, že treba vkročiť nezmyselne do prázdnoty. Nastražila som uši a vyčkávala na buchod šutru, ktorý zhodilo vĺča.

Cesta riekou bola pokojná, ako sa len dalo v tejto situácií chápať. Hneď pri náraze plavidla o breh, som vyskočila na pustatinu a zdvihla zrak k modrému plameňu, ktorý nás opäť ožiaril. Natočila som hlavu na stranu a vydýchla obláčik pary. Chlad. Zvláštne. Zastrihala som ušami a sledovala hlasy vlkov, ktorí očividne niečo uvideli. Aj ja som bola zvedavá a tak som sa pozrela na zúboženú trosku, ktorá ležala na zemi. Niektorí sa mu prihovorili, iní sa mlčky vydali do jednej z chodby. Nemala som záujem spovedať toho vlka, pretože vyzeral dosť divne a zúbožene. Ani len ten prazvláštny text, ktorý mi opäť rezenoval v hlave, nedával moc pozitívne myšlienky. Kľudne ich mohol zožrať. Pretočila som očami a i u vlčích poznámkach o rozdelení sa, som len na moment zastala a dívala sa, či to myslia vážne. Bolo to viac než očividné. Dve chodby a bolo nás dostatok na to, aby sme urobili početné skupiny. Nereagovala som. Na toto som proste nemala komentár. Odfrkla som si a pohľadom našla Frekiho, za ktorým sa vydal i Azrael s jeho sestrou. Zašvihala som chvostom a rozklusala sa za nimi. "Ahoj, ja som Lissandra, známa Azraela," riekla som priateľsky, keď som ich dobehla a dívala sa na mladú vlčicu. Bola naozaj pekná a i jej krk zdobila podivná látka. Ktovie, či i ona ju mala od toho pofidérneho starého blázna, ktorý predával všemožné veci a lektvary. Následne som svoju pozornosť namierila skôr na okolie chodby, ktorou sme sa vybrali. Na moment som sa zastavila na Frekim. Ak by táto chodba bola zlá, očividne by som mala koho hejtovať za výber. Zazubila som sa nad tou myšlienkou a zašvihala chvostom.

Strihla som uchom a pozrela sa na Frekiho, ktorého moje správanie mierne pobúrilo. Povzdychla som si a len mu venovala otrávený pohľad. Moja pozornosť bola upriamená stále väčšmi na blbý kameň a rieku. Čo sa asi tak stane? Okrem svietiaceho textu, som nepocítila nejakú zmenu až... Trhlo mnou, keď sa ozvali ohlušújúce blesky. Privrela som oči a kukla na vĺča. Vážne? pomyslela som si s povzdychom. Snažila som sa všetkých okolo ignorovať, boli mi len na obtiaž. Avšak pobavilo ma, keď sa blesky sponad rieky vrátili a trafili toho idiota. Predsa len mal tu niekto zmysel pre humor. Strihla som ušami a pohliadla na niečo, čo sa plavilo na vode. Fungovalo to na podobnom princípe ako tá vec, na ktorej prišli morskí vlci. Natočila som hlavu na stranu a zvedavo pokračovala s druhou vlčicou na brvno. Posunula som sa čo najviac dozadu, aby som dobre videla smer, ktorým sa budeme plaviť. Bol to zvláštny pocit sedieť na takom predmete. Kedykoľvek sa mohol ponoriť. Pri pohľade na rieku plnú hadov sa mi však táto možnosť vôbec nepáčila. Odfrkla som si a dívala sa do tmy. Jedným uchom som počúvala druhých vlkov, ako nastupujú na plavidlo, za železitého pachu ich krvácajúcich vlásočníc. Oblizla som si ňufák a pozrela na tú svoju. Krv sa stihla zraziť a už nekrvácala.

//Ice world

Skôr, než sa dalo čakať, začali sa diať oné podivné veci, na ktoré moja maličkosť tak netrpezlivo vyčkávala. Nastražila som uši a v očkách sa mi zablysla zvedavosť. Srsť sa mi mierne naježila a svalstvo stuhlo. Bola som pripravená na všetko. Prikrčila som sa pre lepšiu stabilitu, keď sa zem zatriasla a v snehu sa vytvorili praskliny. Pozornosť som upriamila na vchod, ktorý sa vytvoril do podzemia. Natiahla som krk, aby som lepšie videla, avšak výhľad mi zakrývali ostatní vlci. Bolo nás tu naozaj požehnane. To nemajú nič iné na práci? pomyslela som si a nevrlo si odfrkla. Nevadí. Trpezlivo som vyčkala, až sa najväčší húf nahrnul do temnoty. Pomaly som pristúpila k diere, oňuchala ju. Sledovala som jej štruktúru a podivné formované kamenné útvary. Natočila som hlavu nabok a opatrne prekročila zľadovatený schod, aby sa mi na ňom náhodou nepošmyklo. Nasledovala som sled schodov, ktoré viedli hlbšie a hlbšie do podzemia. Cítila som podivný poryv vetru, tak teplý.
Privrela som zraky a zostúpila z posledného schodu. Rozhliadla som sa po miestnosti, kde sme sa ocitli. Moju pozornosť zaujal modrý, plápolajúci plameň, zavesený nad stredom miestnosti. Jeho smerovanie sa správalo neprirodzene, ale už od začiatku mi bolo jasné, že ide o mágiu. Preto som sa nesnažila na ničom, čo som videla, hľadať niečo logické a normálne. Skôr som svoj zrak preniesla na skupinu vlkov, ktorí sa vydali chodbou ďalej. Pomaly som sa za nimi rozišla, obzerajúc si steny jaskyne, ktoré boli posiate rôznymi obrazcami. Nerozumela som im, ako by som i mohla? Bola som vlk, nie človek. Nemohla som vedieť čítať. Zastrihala som ušami a takmer vrazila do chlpatého zadku predo mnou, pretože z nejakého neznámeho dôvodu onen vlk zastal. Natiahla som krk a dívala sa mu cez rameno. V tom sa nám v hlavách ozval akýsi hlas, ktorého pôvodcu som nikde nevidela, ani necítila. Nesnažila som sa ho v konečnom dôsledku ani vypátrať. Určite to nemalo zmysel. Nie teraz hneď, časom možno áno.
Väčšmi ma zaujali slová, ktoré rozprávali vlci, akoby odpovedali na otázku, ktorú som nepočula. Natočila som hlavu na stranu. Našla som si dieru medzi ostatnými, aby som sa presunula dopredu. Vykukla som spoza Azraelovej srsti, mimo to sa na neho usmiala a zadívala sa na skalu, na ktorej sa ocitli podobné klikyháky. Z nejakého dôvodu som však im zmyslu rozumela. Zamračila som sa. Odfrkla som si a popozerala sa po druhých. Fajn, čo ešte? pomyslela som si a zašvihala dlhým chvostom, istotne niekoho trafiac po ňufáku. Všetci si boli náramne istý, že je to krv a ja vlastne tiež. I keď som mala svoje pochybnosti ohľadom pojmu, že jej nemôže byť menej. Strata krvi predsa do určitého množstva bola možná. Dokonca ani každý jedinec nemal rovnaké množstvo! Zamľaskala som nespokojne. Čo sa však dalo robiť, i keď som mala v hlave aj iné filozofické odpovede, nakoniec mi bolo jasné, čo je v tomto prípade najvhodnejšie. Hm, dobre, prebehlo mi mysľou. Popostúpila som mierne dopredu, keďže všetci len žvanili. Zahryzla som sa tesákmi do vlastnej laby a s kvapkajúcou tekutinou sa načiahla nad kameň. Dopadalo naň niekoľko slabších kvapiek, vzhľadom na to, že som si nedokázala urobiť kvôli pudu sebazáchovy hlbšie zranenia. "Teraz čo?" zašomrala som popod ňufák a zvedavo naklonila hlavu na stranu, či to malo vôbec efekt alebo to bolo úplne zbytočné. Táto verzia by ma dosť pobúrila, no aspoň by mi dala nové možnosti, ako to vyriešiť. Prísť na niečo nové a lepšie... Nechcelo sa mi však len tak postávať s tou bandou chlpáčov, bolo ich na mňa moc. Keby tak zmizli voľakde...

//Common Forest

Brodila som sa snehom, ponorená vo vlastných myšlienkach. Frekiho som úplne vytesnila a ak na mňa i niečoho hovoril, prepočula som ho. Sledovala som naviate kopce snehu, ktorého tu bolo hojne. Tiahlo sa až k horám na severe, či k pobrežiam mora. Môj pohľad spočinul však na severo-západe. Mieste, o ktorom mi rozprával Azrael s Hraninom. Bolo to práve to miesto, kadiaľ sa dalo vydať na podivný ostrov. Oblizla som si ňufák. Ako je to asi ďaleko? Vyzerá to, že je to hodný kus cesty, azda i pol dňa? dumajúc nad tým, som prehliadla jeden fakt, ktorý mi bil výrazne do ňufáku. Zastavila som sa. Vietor ku mne dovial známu vôňu. Zastrihala som ušami a nechala svoj pohľad unášať spolu s pachom, ktorý ma privádzal na jedno neurčité miesto. Naklonila som hlavu na stranu. Azrael? prebehlo mi hlavou. Kopilo sa tu však oveľa viac pachov. Nakrčila som ňufák a potriasla hlavou. Pošteklili ma v mojich nosových bunkách, až som si z nich musela kýchnuť.
Zamľaskala som namrzene a pozrela sa smerom na Frekiho, ktorý ma medzitým dobehol. “Presne takto to vždy vyzerá predtým, než sa niečo stane. Akoby tá sila mágie zvolávala čo najviac obetí, ktorým ublíži,“ riekla som smerom k čierno-bielemu vlkovi a odfrkla si ešte raz. Zašvihala som chvostom a pomaly sa vydala po jeho boku. Boli sme od nich ešte dosť ďaleko, na tomto bielom plátne sme museli svietiť. Aspoň ja. Táto srsť naozaj nie je vhodná do snežných oblastí, ach keby som len tak dokázala meniť sfarbenie ako chameleon, pomyslela som si zasnene. Bolo by to naozaj super a vďaka kamufláži by som zvládla i viac vecí vypozorovať. Pokývala som nad tým hlavou. Musela som sa na to spýtať toho divného obchodníka, či niečo také existuje. Určite by o tom vedel, ale ktovie, možno sa nové mágie rodia a zanikajú len tak ako príde čas. Uškrnula som sa. Azda i ja nejaký prelom urobím do tejto vedy. Možno v mojich žilách nejaká zvláštna a jedinečná zmutuje a budem ju môcť použiť. Oblizla som si bledý ňufák. Boli sme takmer pri nich.
Chýbalo niekoľko desiatok metrov od skupiniek. Medzi vlkmi som nikoho iného nespoznávala, i keď mladá vlčica so šatkou okolo krku voňala povedome. Privrela som oči a podozrievavo si premerala Azraela. Nie. Určite sa mi tu len miesili pachové stopy. Každopádne som sa pozrela na Frekiho. “Očividne sa ti splní tvoje želanie a zažiješ niečo neuveriteľné. Otázkou zostáva, či to prežiješ,“ zatiahla som pobavene mu do ucha a zašvihala chvostom. O seba som sa nebála. Prežila som už horšie veci. Zastavila som sa obďaleč. Nechcela som ísť bližšie. Nevidela som v tom dôvod. Zatiaľ som nič v okolí nevidela, ani nepociťovala zmenu. No niečo bolo vo vzduchu, už len takéto veľké stretnutie vlčích jedincov hovorilo samo o sebe. Skôr ma zaujímalo, čo to zase bude. Zatiaľ to bolo najviac vlkov, čo som videla takto po hromade. Zvláštne. Akoby sme sami tvorili jednu veľkú svorku. Uškrnula som sa. Prečo sme na takú skupinu nenatrafili skorej? Mohli by sme uloviť niečo poriadne a nie hlúpeho zajaca, po ktorom budem o pár hodín zase hladná. Povzdychla som si. Pohladom som sledovala Frekiho, ktorý bol zvedavý a hádam sa chcel i socializovať. Ja som o vlkov nejavila záujem, jedine keď sa mi stretol pohľad s Azraelovým, kývla som mu a mierne sa pousmiala. Moja pozornosť však spočívala na prostredí, snažila som sa nájsť i čo najmenšiu anomáliu, ktorá by bola počiatkom nášho trápenia. Ach, ako som ja niekedy túto krajinu neznášala. Nakoniec, aspoň som neumierala nudou niekde v horách.

Oblizla som si ňufák. Bol celý od krvi. Zafučala som a pokúsila sa ho v snehu očistiť. I ten som sfarbila krvou. Pobavene som sa na to zadívala a mykla hlavou, keď sa pri mne zjavil Freki. "Dobrú," zašomrala som k nemu. S plným žalúdkom som sa cítila nesvoja. Privrela som oči. Jeho prítomnosť mi nebola príjemná, nie v tomto momente, ale... i tak som nič nedala najavo a bola rovnako chladná jak skoro furt. Vyštverala som sa na labky a otriasla sa. Pohliadla som smerom k nemu a počkala, až dožere toho svojho. "Mám," odvetila som mu jednoducho a oblizla si ňufák, na ktorom mi zase zaschla krv. "Mali by sme ísť ďalej," riekla som. Bola to rečnícka odpoveď, na ktorú som neočakávala odpoveď. Pomaly som sa vydala preč z lesu. Smerom na sever. Čoskoro som vyšla spomedzi stromov a zamierila na otvorenú pláň, ktorá sa tiahla snáď po väčšine severu. Nasleovala som pohorie, sledujúc miesto, kde končia. Netušila som, kam ma moje kroky zavedú. Medzi tým som sa otáčala a kontrolovala Frekiho, či ma nasleduje.

//Ice World cez Ľadové pláne

//kvitnúca lúka

Pomaly som sa brodila snehom, dívajúc sa po okolí. Spoza vrcholov stromov lesu, som mohla vidieť kúsky štítov hôr v pozadí. Zaujímalo ma, ako tam vznikli. Ako vznikli všetky zmeny... Povzdychla som si a otočila hlavu smerom k Frekimu. "Ktovie, všetko sú to len reči. Najradšej by som si to overila sama," odpovedala som mu na otázku a kývla plecami. Avšak nemala som dôvod tomu neveriť. Dávalo to logiku a po všetkom tom, čo som už zažila a videla... Zavrtela som hlavou a kašľala na také myšlienky, ktoré ma vracali k bolestivým predstavám na Yalor a prvotnú skúsenosť s portálom. Odfrkla som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu.
Čoskoro sme došli medzi stromy. Automaticky som začínala hľadať nejaké pachy. "Hm," zamumlala som a rozišla sa po jednej pachovej stope, ktorú sa mi podarilo vyčenichať. Potriasla som hlavou a zastavila sa o niekoľko metrov neďaleko. Zastavila som sa a sledovala krovie neďaleko. Boli tam minimálne traja zajaci. Kývla som hlavou Frekimu, aby si jedného ulovil. Ja sa rozbehnem po druhom. Pohla som sa a vyplašila zajace, jeden sa vybral smerom, bližšie k Frekimu a ja bežala za druhým. Ďalšie dva menšie unikli. Čoskoro som ho dobehla, skočila po ňom a zakusla mu krk. Zlomila som mu väz. Ľahla som si do snehu a začala ho žrať. Bola som hladná. Keď som sa najedla oblizla som si nufák a pohladom zablúdila do lesu. Kde bol Freki?

//Oáza cez Púšť

Šmyklo sa mi. Labka mi ušla a takmer som sa zrútila z duny, po ktorej som momentálne kráčala. Stihla som sa však zachytiť. Odfrkla som si a napravila sa. Plno piesku sa mi zamotalo do srsti. Pretočila som očami a oblizla si ňufák. Joj, neznášam piesok, pomyslela som si a zašvihala chvostom. Nemali sme pred sebou dlhú cestu, sneh som už videla na obzore. "Čo ti ja viem. Vlastne ani neviem. Môžem si len namýšľať. Ale posledne som videla na horizonte dve hory, ktoré tam predtým neboli," riekla som a zamyslene zvráštila čelo. "Od člena svorky taktiež viem, že je tam krajina pred portálom rozlámaná na ľadové kryhy," dodala som a spomínala na slová Hranina. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa tam vyberiem. Potriasla som hlavou a pozrela sa na Frekiho, či mi stíha. Bola som trošku rýchlejšia. Duny nám ostali za chrbtom a ocitli sme sa na lúke. "Ten portál sa mi ale z jeho rozprávania nezdá, že by tam bol stále. Asi sa tam objavuje len niekedy," skonštatovala som zadumane a prechádzala po pustej pláni. Ani sa mi tu nechcelo zastavovať. Toľká nuda. "Hm, v lese by sme mohli mať tentoraz šťastie," prehodila som pobavene a zašvihala chvostom, keď sme kráčali vpred v hlbokom snehu.

//common forest

Oblizla som si ňufák a odfrkla si. Pomaly som sa začala stavať na rovné labky. "Nemyslím si, že sú slizké. Popravde je to pravý opak. Ich šupiny sú hladké a suché. Neviem, prečo ich tak každý nazýva," skonštatovala som fakt, aby sme to uviedli na pravú mieru a zoskočila dolu z kameňa skôr, než sa ku mne dostala tá kobra, ktorá sa mi zakrádala poza chrbát. Pozrela som sa na Frekiho a následne na toho tvora. "Nie je to moja vec. Ak umre, tak umre. Ja nejsom jeho matka," odvetila som mu na to a uškrnula sa. "taký je zákon prírody," dodala som a pomaly sa vydala k vode. Znova som sa napila z vody a keď som zdvihla hlavu hore, pohliadla som na Frekiho. "Určite. Už ma to tu nebaví, poďme teda ďalej, azda pomaly i na ten sever?" navrhla som, i keď to bola skôr rečnícka otázka a pomaly sa vydala ďalej. Spokojne som kývala chvostom a usmievala sa. Kvílenie tvora som úplne vypustila z hlavy. Ešte som sa obzrela či ide za mnou a pak sa vydala do piesočnatých vrchov.

//Kvitnúca lúka cez Púšť

Pomaly som si ľahla na skale. Labky mi viseli dolu a pohľadom som sledovala líšča, ktoré bolo vydané na pospas osudu. Nechcela som tomu brániť, veď čo. Bol to život. Freki mal očividne podobný názor. Zaujímalo ma, či sa tu niekde ukáže fenkova rodina a zachráni ho, no... očividne ani nie. Otočila som pohľad na Frekiho, ktorý začal robiť divné zvuky. "Čo robíš?" opýtala som sa ho a nechápavo nadvihla obočie. Všimla som si jeho pohľad, ktorý venoval hadovi. Odpálil ho niekam do riti. "Takže ty sa bojíš hadov?" opýtala som sa ho pobavene a vedela, za čo sa mu budem posmievať. Azda by som ho mohla i vystrašiť niekedy? To by bolo náramne zábavné, keby som sa nudila.
"Hm," zamumlala som si popod fúzy a sledovala jedného z plazov, ktorý sa vynoril z diery medzi skalami u mňa. Nezaujímala som ho, prečo by aj. Mal svoje vlastné povinnosti. Aj ja by som sa najradšej celé dni vyhrievala na slnku. "Ako asi chutí hadie mäso?" spýtala som sa skôr pre seba, no otázku mohol začuť i Freki. Zastrihala som ušami a skontrolovala opäť fenka, ktorý stíchol. Očividne si uvedomil, že jeho volanie neprivoláva len jeho rodinu, ale i predátorov. Chudák. "Hej," vyhŕkla som a pohľad uprela na ďalšieho hada za zadkom Frekiho. "Asi si si našiel kamaráta," skonštatovala som pobavene. Tento však nevyzeral tak nevine, o čom svedčilo i to, že sa začal stavať do pozoru. Natočila som hlavu a ignorovala ďalšiu beštiu za mojim chrbtom.

Zahrabla som labkou v piesku a sledovala, ako sa pomedzi prsty presýpa. Šteklilo to, no bolo to rozhodne lepšie, než snehové hrče, ktoré sa medzi prstami vytvárali. Striasla ma pri tej predstave. Najradšej by som tu ostala do jari. Uškrnula som sa nad tou predstavou a pohodila chvostom. Začal mi vyprávať o svojom zmyšlenom zážitku, čo by robil, keby bol vlčicou. Počúvala som ho tak na pol ucha, pretože ma ten piskot stále dráždil, i keď bol o poznanie tichší. "Hm, na to ti ja asi nebudem vedieť odpovedať, ale moja alfa je celkom náladová mi príde," skonštatovala som a zamyslene zvráštila čelo. "Hm, to je celkom zaujímavá otázka, to ma ani nikdy nenapadlo, počúvaj. Hm, mal si niekedy partnerku? Brata, rodinu a tak ďalej? Kamarátov? Dosť by ma niektoré elementy zaujímali," položila som mu zvedavo otázku, no vcelku ma neustále rušilo to nariekanie.
Kývla som na jeho slová a postavila sa na labky. Otriasla som sa a snažila sa lokalizovať zvuk. Bolo to tu prehnane otvorené a tak sa zvuk neodrážal tak, ako napríklad v lese. Chvíľu trvalo, než som ho konečne objavila a začala sa hýbať tým smerom. Vyskočila som na hromadu skál a skúmavo ňuchala a pohľadom hľadala pôvodcu. našla som ho po chvíli. Zamrzla som na mieste a dívala sa na mláďa fenka, ktorý mal zjavne zranenú labku. Volal očividne svoju matku, ktorú som nikde nevidela. Pohľadom som prešla na Frekiho a chvíľu sa na neho dívala, než som kývla na líšku. Čo sme s ňou však mali robiť? Hlavne, keď som periférne zachytila pohyby plaziaceho sa predátora.

"Hm, ani neviem," odvetila som jednoducho na jeho otázku. Mohol si očividne všimnúť za tú dobu, že niečo ako vzťahy, akékoľvek a emócie nie sú pre mňa úplne bežná vec. Neprišlo mi to nejaké dôležité a vlastne som sa ani tak cítiť nevedela. Nebola to však téma, ktorú som mala v pláne riešiť. A tak som sa k nej nevracala. "Nuž, tomu by som sa úprimne ani nedivila," riekla som a pobavene sa zasmiala nad jeho poznámkou. "Dúfam ale, že tomu tak nebude. To by ma dosť znepokojilo o dôveryhodnosti," skonštatovala som a mykla plecami. Tie pochyby som mala už i teraz, ale rozhodla som sa ďalej veriť. Veď nič hrozné sa zatiaľ ešte nestalo. Skôr ma zaujal zvuk, ktorý sa začal ozývať. I Freki spozornel.
Pozrela som sa na neho pohľadom s úškrnom. Pravda, bola som hladná. I on. Možno to bude nejaký zablúdený zajac, ale na to to robilo moc divné zvuky. Avšak, po chvíli utíchli. Zamračila som sa. Bolo to zvláštne. Azda sa len nejaký tvor nudil, či... nechala som to tak. Zatiaľ. "Neviem, rozdiel v tom nevidím. Obe pohlavia majú svoje plusy a mínusy, ale asi by mi to nejako žily netrhalo. Mala by som aspon príležitosť si to vyskúšať i z druheho uhla pohľadu," odvetila som po chvíľkovom zamyslení úplne pokojne a vážne. Azda by som to i zažiť chcela, veď predsa každá skúsenosť je dobrá skúsenosť, no nie? "A čo by si robil ty?" položila som mu ďalšiu protiotázku, aby sa mohol vyjadriť i on.

Zahľadela som sa na Frekiho a zavrtela hlavou. Kyslo som sa uškrnula. "To teda nie. Vlastne ani neviem kde je a či ešte je, hm," zamyslene som nad tým zvráštila čelo. Čo ak už niekde pošiel? Aspoň by bolo o starosť menej, i keď bych zase bola obklopená len idiotmi. "Neviem, aspoň som nič také nepočula. Alebo počula, no nepamätám si to. Ale skús sa opýtať skôr vlkov, čo tu žijú dlhšie, či sú tu narodení," odpovedala som mu na otázku. Mňa samú to zaujímalo. Azda by som sa na to mala spýtať Shay. Zašvihala som chvostom. Ktovie, či sa vôbec vrátila už k jazeru alebo sa stále niekde fláka. Odfrkla som si. Mohla by sa vrátiť... a povedať aj zvyšku svorky, čo sa stalo... Povzdychla som si. To len budú scény teda od jeho partnerky.
Po položení mojej protiotázky mi porozprával svoje myšlienky a ciele, ktoré nadobudol po mojich informáciach. Bol rovnako zvedavý ako ja a chcem objavovať. Pokojne som sa usmiala. "Chápem, tak by sme teda mohli spoločne preskúmať tieto ostrovy. Vo svorke je i tak nuda a nikto tam nie je. Ani si nevšimnú, že pár dní chýbam!" navrhla som znova a zavrtela chvostom. Medzitým sa hodil do vody a okúpal sa. Kyslo som sa zaškerila a odtiahla sa, keď vyliezol von a otriasol sa. Neznášala som vodu. "Hm, neviem. Ale asi by som tu ostala ešte chvíľu, neviem. Moc sa mi do tej zimy späť nechce, " priznala som sa a uškrnula sa. "Hej aha," riekla som po chvíli a poukázala na zvuk, ktorý sa ozýval. Znelo to ako skučanie a nariekanie piskľavého hlásku. Natočila som hlavu na stranu a rozhliadala sa okolo oázy. Vychádzalo to spoza hromady kameňov a krovín. Natiahla som krk, aby som lepšie dokázala označiť daný subjekt.

//púšť

Na jeho otázku ohľadom veku našich vodcov som len pokývala hlavou. Pousmiala sa a zašvihala chvostom. Ja tiež nebola od nich príliš staršia. Avšak mentálne... možno aj trošku hej. Síce som rada objavovala nové veci a tak, no mala som aspoň vzťah k povinnostiam. Uvedomovala som si, čo sa musí urobiť... Povzdychla som si a privrela zraky. Chcela som sa vrátiť k jazeru a nejakú dobu tam pobudnúť. Lenže by som tam umrela od nudy. Nikto tam nebol. Ani alfy, ani členovia... nikto. Pokrútila som nad tým hlavou. Akoby i naša svorka fungovala štýlom chaosu. Uškrnula som sa nad tou predstavou. "Však je to jedno, nejak bolo, nejak bude," odvetila som nakoniec a potriasla hlavou. Už sme takmer boli u oázy.
"Nuž, ani neviem. Rada by som preskúmala všetko, čo tieto ostrovy ponúkajú. Je toho veľa a teraz sa tu objavil i ten neznámy ostrov. Rada by som sa naň vydala a preskúmala i ten," začala som a podišla k vode, aby som sa z nej napila. Hltala som vodu a premýšľala, čo vlastne ešte chcem dosiahnuť. Zdvihla som nakoniec hlavu, oblizla si ňufák a sadla si do piesku. "Možno sa ešte zlepšiť v mágiách a prísť na ich koreň, čo sú vlastne zač a ako fungujú, kde sa vzali... a tak podobne," dodala som nakoniec a usmiala sa. Pohľad som uprela na Frekiho a spýtavo nadvihla obočie: "A čo ty?" Už som mu povedala toho veľa, niečo mu v hlave muselo zísť na um, no nie?

Zahrabla som labou do piesku a sledovala zrniečka, ako padajú dolu dunou. Aké by to bolo spadnúť dolu? Mať plnú srsť piesočných zŕn? Vydýchla som si a zašvihala chvostom. "To je možno pravda, ale rešpekt sa vydobíja ťažko. Ja sama mám voči druhým veľké pochyby a málokto si ma dokáže namotať," riekla som a pokračovala ďalej, zrakom mapujúc púšť. Hľadala som nejaké miesto, kde by som mohla uzrieť oázu. Avšak, stále sa niekde ukrývala pred našimi zrakmi. "Naše alfy sú ale príliš... pojašené. Stále im chýba nejaký ten zmysel zostať na jednom mieste a starať sa oň. Nie furt behať mimo," povzdychla som si. To mi vadilo asi najväčšmi. Čo som mala česť spoznať alfy, zakaždým trávili na jednom mieste viacmenej celý svoj život. A i keď niektorá chcela voľno, vždy aspoň jedna ostala na území alebo beta. Ale nie takto... Zavrtela som nad tým hlavou.
Bolo zbytočné sa nad tým zamýšľať a tak som pokračovala v putovaní. Nad jeho otázkou som len kývla plecami. "Neviem povedať. Púšť sa dosť rozrástla po tom náraze. Je možné, že je na inom mieste. Musíme sa na poriadne pozerať po okolí," riekla som a ďalších niekoľko zdĺhavých minúť kráčala. Vzhľadom na to, že slnko bolo len jedno, bolo v tomto ročnom období slabšie. Avšak stále tu bolo poznateľne teplejšie, než inde v krajine. Čoskoro sa spoza jednej duny na nás vyvalila zeleň. Boli sme takmer u oázy. "Tam aha," upozornila som Frekiho a zamierila tým smerom. Musela som zostúpiť dunu. Pošmýkala som sa dolu, padla i na riť. Pod dunou som sa otriasla a pokračovala pomedzi dve k oáze neďaleko.

//oaza