Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Temný les cez Pityas

Oblizla som si ňufák a otriasla sa. "Nuž, to áno, ale ja to skúsila nedávno a neplánovane. Dosť ma to vyčerpalo. Musím to viac praktikovať, aby si na tú moc organizmus zvykol," riekla som smerom k Frekimu a uškrnula sa. MOžno som mohla niečo skúsiť u oázy, kam som mala namierené. POtriasla som hlavou a odfrkla si. "To nie fajn, aspoň by som mala tú spoločnosť. Môj partner niekam zmizol a netuším kde je. Nie, že by ma to trápilo, ale je fajn si nájsť niekoho na cestovanie. Je to otrava sa niekedy rozprávať sám so sebou, neviem, či si to vieš predstaviť," riekla som pobavene. Sama som tomu mnoho ráz podľahla. Avšak odkedy som spoznala Sara, tak to tak hrozné nebolo. I keď momentálne to bolo také... meh.
Nechala som to tak a prevrátila nad tým očami. Vzťahhy sú divné, stále som tomu nevedela prísť na kĺb. "No, i ja sama som celkom v tomto neistá. Občas si myslím, že by bolo najlepšie sa zobrať a založiť vlastnú, ale... vieš, nie každý by bol ochotný rešpektovať napríklad i mňa. Sama o sebe nemôžem tvrdiť, že by som bola najlepší vodca, ale... z toho, čo som videla, možno aj hej," skonštatovala som a mykla plecami. Medzitým sme došli i do piesočnatého mora, kedy sa nám labky zabárali do teplého piesku. "Konečne žiaden sneh," vydýchla som si a príjemne sa usmiala. "Huh? Oh, bohužiaľ nie. Minimálne o ničom neviem- Teda, podľa slov toho blázna by to svetlo malo fungovať v tme, aby som videla poriadne pod labky a prsteň? Ak sa vraj chcem presunúť portálom z jednej strany ostrova na druhú. Ešte som to nikdy neskúšala, skôr sa mi to páči vizuálne," odpovedala som mu a zadumane zvráštila čelo. Popravde som sa i bála použiť čokoľvek, čo patrilo tomu pofidernemu predajcovi cárachov. Ešte by som skončila niekde v mori. Uškrnula som sa. Presne tak som si to predstavovala. Potriasla som hlavou a pokračovala vo výstupe na jednu z dún piesočnatej púšte. Nevedela som presne, kam sa vydať, aby som našla oázu. Z výšky sa na to určite bude lepšie dívať a azda ju i nájdeme.

Uškrnula som sa nad jeho komentárom, ktorý bol smerovaný k jeho mágií. "Je to dosť náročné, zo začiatku a vlastne i potom. Mám pocit, z vlastných skúseností, že si na magickú moc musí prv telo zvyknúť," skonštatovala som a zamyslela sa nad tým, čo som vlastne ja zažila. Naozaj mi bývalo z používania mágie nevoľno, avšak čoraz viac som ju používala, tak tie stavy ani tak hrozné neboli. Potriasla som hlavou a červená látka mi len tak na krku poskočila spolu s príveskami. "Ten prešibaný tulák by ti vedel pomôcť nájsť v sebe svoj element. Avšak za poplatok, ako som ti hovorila. Hm," zadumane som zamumlala a pokračovala lesom. Smerovala som ku horám, aby sme sa cez ne dostali do púšte. Oblizla som si ňufák a tešila sa na teplo, ktoré zahreje moje telíčko.
"Áno, predpokladáš dobre. Najväčšmi sa zmenil sever, ktorý by som najradšej potom preskúmala. Ocitlo sa tam niekoľko nových objektov, ktoré som mohla na horizonte zahliadnuť. Dokonca i z rozprávania. Hlavne na severe je i portál, ktorý smeruje na záhadnú červenú pevninu na juhu," odpovedala som mu a zadumane zastrihala ušami. Ach, ako som len chcela sa vydať na ten tretí ostrov! Ale sama... to nebolo najlepším riešením. Povzdychla som si. Možno by bol Freki rovnaký blázon ako ja. Pobavene som sa na neho pozrela, no mala som pocit, že by mi moc nepomohol, skôr by mi bol príťažov. Zatiaľ. Veď on zosilnie. Rovnako ako ja na týchto ostrovoch. Len musí trošku vecí zažiť, odskúšať a zarobiť si šutre, aby mohol niečo vôbec dokázať. "za kus budeme na tom teplom mieste," riekla som mu a veselo zavrtela chvostom. I ja sa tam tešila ako malé vĺča!

//Púšť cez Pityas

//Most

Mala som dosť. Tá cesta cez most ma vždy vyčerpala. Prečo ešte stále niekto nepostavil nový priechod? Alebo prečo nenarazil ostrov na hlavný? Povzdychla som si. Pretože nás Bohovia nenávidia a radi nás pozorujú sa trápiť, odpovedala som si sama na svoju otázku a kyslo sa zaxichtila. Pozrela som sa na Frekiho, či ma nasleduje. Bola som zvedavá, čo na to povie, ale ako sa ukázalo, mal podobný postoj. Uškrnula som sa. "Očividne je to príliš komplikované. Ak by už šlo o to, postavila som pevnejšiu stavbu so širším priestorom naprieč trhlinou. Avšak neviem, či by to bolo moc stabilné. Chcelo by to nejakú pevnú výstuž na ktorej by to stálo hmm. Keby bohovia chcú, už by to bolo, ale očividne ich baví sledovať tých, ktorí skončia na skalách dolu v mori," skonštatovala som a zašvihala chvostom. "Čo ty vieš, možno až sa staneš majstrom svojho elementu, budeš vedieť lietať," podpichla som ho a zazubila sa.
Pri jeho ďalšej konštatácii som len pokývala hlavou. "hej, ja som tu tá, ktorá sa bude musieť nazad trepať cezeň. Naozaj sa na to už teším. Čakám, kedy sa mi pod labou prepadne doska a zletím dolu," riekla som a pokrútila hlavou. Povzdychla som si a vykročila ďalej. Do lesu. Nepôsobil na vlkov úplne milo a priateľsky. Nebála som sa však. Nikdy som sa nebála. Prečo by som sa mala? "Možno existuje nejaký podzemný tunel i z tohto ostrova. Ktovie," zašomrala som si popod svoj ňufák a zašvihala chvostom. Mohla by som to skúsiť vypátrať, ale na to som nemala čas. Bola by som rada, ak by sme sa do rána dostali do púšte, ale... ktovie, čo mali pre nás bohovia prichystané. Keď som tak o nich "pekne" hovorila, azda sa mi pomstia, ak ma počuli a niečo nám pod laby podhodia. To by bolo také typické. Už dlho sa mi nič podivné neudialo. Bolo očividne na čase...

//les pri moste

Stále som bola vcelku rozladená, že sa nám lov nepodaril. Ja som urobila všetko na sto tridsať percent. Potriasla som hlavou a odfrkla si. Nechcela som však viniť Frekiho, to nie. Vykašľala som sa teda úplne na to a pretočila očami. Veď nájdeme niečo iné, voľačo, čo reálne i budeme schopní uloviť. Otočila som hlavu na vlk a pobavene sa uškrnula pri jeho sľube. "Fúha, dobre. Beriem ťa za slovo a som zvedavá," riekla som na to a zašvihala dlhým chvostom. Povzdychla som si a zastavila sa u mostu. Privrela som zraky. Posledne som bola dosť mimo, keď som tadiaľ prechádzala. Čo za nástrahy bude čakať na nás teraz? A možno žiadne, veď sme dvaja.
"Už čakám, kedy sa tento most úplne rozsype," posťažovala som si a pobavene sa usmiala, keď som prekračovala miesto, kde chýbalo hneď niekoľko latiek. "Nechcem ani vedieť, koľko vlkov muselo skončiť dolu v mori," skonštatovala som namrzene. Mne sa tam naozaj skončiť nechcelo. A i keď som počula ten vábny hlas na pozadí, bolo mi to jedno. Snažila som sa ho ignorovať a ísť si proste svojou cestou. Trvalo to malinko dlhšie, než by som chcela. Most sa pod našou váhou hýbal a pár ráz sme museli zastaviť, aby sa upokojil. Padnúť som fakt nechcela. Nakoniec sa moje labky dotkli pevnej zemi a mne odľahlo. Neznášala som ho. "Neznášam tento priechod, iný ale nie je a krídla nemám," posťažovala som si, otriasla si kožuch a vybrala sa ďalej do lesu, ktorý už na prvý pohľad nevyzeral príjemne.

//temný les

Naštvane som vrčala na daniela, ktorý očividne stále veril, že nám ujde. Bola som možno až príliš otpimistická, keď som sa spoliehala na jeho schopnosti. Ja som urobila toho dosť, ale Freki... Zašvihala som dlhým chvostom. Krotila som sa však, aby som mu niečo škaredé nepovedala. Nemohol za to. Bola to moja chyba, že som vybrala takú zložitú korisť. Len nedávno sa sem dotrepal a k tomu bol i unavený. Povzdychla som si a sledovala, ako nás daniel opäť prechcal. Nič iné som nečakala. Už mi to bolo vcelku jedno, len som ho sledovala, ako zdrhol. V žalúdku mi nepekne zašvŕkalo. Odfrkla som si a sadla si trucovito na riť. Bola som hladná a chcela som jesť hneď teraz! Nahnevane som odkopla kus snehu a pozrela sa na Frekiho, ktorého to tiež vcelku nahnevalo. Povzdychla som si o niečo hlasnejšie.
"Už mi veríš, keď som povedala, že zvieratá sú na týchto ostrovoch fakt o nervy? Je to celé na hovno, keď si sám odkázaný len na zajace a na niečo lepšie potrebuješ bandu idiotov, ktorí ani nevedia, čo robia," posťažovala som si a zamračila sa. Nechcela som spolupracovať s idiotmi, snažila som sa fungovať sama za seba, ale nie vždy mi to vychádzalo. "Nič poďme ďalej, po ceste snáď niečo konečne nájdeme, ale ryby a vtáky žrať odmietam, ach bože," pokračovala som vo svojich sťažnostiach a postavila sa na rovné labky. Nechcela som tu hlavne ďalej ostávať, aby náhodou náš fail nevideli tí dvaja vlci, ktorých som cítila v lese spolu s nami. Otriasla som zo seba všetok sneh a vydala sa smerom k Mostu.

// Most

Sledovala som Frekiho ako pohotovo skočil po danielovi. Na moment som si myslela, že to dopadne pozitívne, no nanešťastie to tak ľahké nebolo. Síce mal zranenú nohu, ale bol mladý. Čo znamenalo silu a chuť žiť. Zavrčala som. Mali sme si nájsť niečo mladšie, čo ledva chodí alebo starešinu. Bohužiaľ bola zima a dosť ťažko sa korisť hľadala. Zacvakala som zubami a skočila po danielovi, ktorý padol na zem. Chcela som Frekimu pomôcť, no zviera nás svojou silou odhodilo. Obaja sme padli do snehu a daniel sa vyštveral na laby, aby pokračoval v úteku. Tentoraz kríval na dve nohy. Mali sme o niečo väčšiu výhodu, ale vedela som, že stále nemáme vyhraté. Nakoniec sa nám to možno naozaj nepodarí...
Rozbehla som sa za tým stejkom a už sa videla, ako z jeho mäsa ukusujem. Možno preto som sa rozladila a zle sústredila. Potriasla som hlavou, aby som sa tých myšlienok zbavila. Zacvakala som tesákmi. Odrazila som sa, keď som bola u neho a skočila mu na chrbát. Zviera poskočilo a snnažilo sa ma zbaviť. Jeho kopytá zasiahli moje brucho, čo mi vyrazilo dych. Zanadávala som a pustila sa ho tesákmi, dopadla vedľa do snehu, nevzdávajúc sa. Tak dosť, pomyslela som si a spod snehu sa pred danielom vytvorila spleť konárov a koreňov, ktoré vytvorili barikádu. Nemal kam utiecť. obkolesilo ho to. Zavrčala som. Daniel musel zastaviť, otočiť sa a jediná cesta k úniku, bola cezo mňa a Frekiho. Videla som strach a paniku v jeho tupých očiach. Mlsne som si olizla jazyk.

Vycítila som pochyby z jeho. Prišlo mi však vcelku milé, že sa rozhodol mi dôverovať. Privrela som oči a sledovala, ako sa začal oddeľovať. Za pokus nič nedáme. Prinajhoršom si ulovím nejaké zajaca. Oblizla som si ňufák a vybrala sa po stopách. Sledovala som stopu ešte niekoľko minút, než som si všimla, že spomalil. Spomalila som i ja a začala našľapovať opatrnejšie. Sklonila som hlavu a medzi stromami uvidela telo daniela. Natočila som hlavu na stranu a sledovala Frekiho, či je na dosah. Otočila som sa, aby som sa začala blížiť proti vetru, aby ma neucítil. V snehu to bolo namáhavé, ale nakoniec sa mi to podarilo. Zastavila som sa až keď som bola od daniela neďaleko. Sklonila som sa k zemi a sledovala ho, ako zápasí s listom na kríku.
Počkala som, až Freki niekam sadol a začala konať. Vyletela som z krovia a utekala za kopytníkom, ktorý sa okamžite splašil. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale šatka sa mi konečne nemotala popod laby. Mohla som slobodne utekať a určovať danielovi smer. Skočila som mu do cesty, keď chcel zdrhnúť mimo a pomaly ho viedla smerom k Frekimu. Hlasno som vyštekla, aby vlk vedel, kde sa nachádzame. Čoskoro sme sa ocitli u jeho úkrytu. Dúfala som, že po ňom skočí a ak sa nám vytrhne, bude ho so mnou spoločne nasledovať. Možno by sme ho mohli uštvať. Kríval a bol výrazne pomalší než ja, no nechcela som sa približovať k jeho nohám. Jeho kopanec by bolel dobre tak či tak.

//Jazero cez Lúku

Uškrnula som sa nad jeho pripomienkou. To teda nechcel nikto, pomyslela som si potichu a povzdychla si. Keby to aspoň boli normálne vĺčatá, teda, ani tie som nedokázala ustrážiť... ale všetko lepšie než magické vĺčatá. Zafunela som a potriasla hlavou. "To teda nie, nikdy nevieš, či ti dotyčný neodhryzne ucho alebo chvost," varovala som ho pobavene. Miestni vlci neboli príliš zdržanliví. Nebáli sa hneď niekoho pripraviť o časť tela a bolo jedno, či si to dotyčný praje alebo nie. Mohol byť kľudne i rýchlejší, ale to tu nejako neplatilo. Prevrátila som nad tým očami a povzdychla si. Toľko hlúposti som jakživ nevidela, to som musela uznať. "Ty by si nechcel nejakú bláznivu farbu kožuchu?" položila som mu pobavene otázku a zašvihala chvostom. Predstavovala som si ho ako takého modrého vlka, to by ladilo k jeho očiam. S tou predstavou som si ho prezrela a dobre sa pobavila.
"Nuž, záleží čo berieš ako normálne. Ale áno, v lete bolo teplo na väčšine území. Až na severské, ktoré sú celoročne zasnežené. V zime je všade sneh, až na piesočnaté duny púšte, kde je celoročne teplo," objasnila som mu dve anomálie, ktoré sa tu vyskytujú, keď v tom mi napadlo... "A vlastne tu je i džungľa, v ktorej v zime sneží, čo je dosť vtipné. Pralesy by mali byť teplé a vlhké a rozhodne do nich sneh nepatrí," skonštatovala som zamyslene a pokrútila hlavou. Možno to tak bolo naschvál. Veľa vecí v tejto krajine nedávala logiku. Povzdychla som si a pozrela sa na les, ku ktorému sme sa pomaly dostali. Skúmavým pohľadom som prešla tiene medzi stromami. Cítila som tu vlčie pachy, ale to bolo dosť zjavné, keďže ich tu žilo plno. Tieto však boli o niečo čerstvejšie.
"Mohli by sme sa porozhliadnuť po nejakej koristi, azda budeme mať štťastie. Je zima, mohli sa niekam presťahovať," navrhla som a vydala sa s ňufákom pri zemi naprieč lesom, hľadajú nejaký náznak pachu vysokej. Keď v tom, som ho zacítila. Zastavila som sa a dívala sa pred seba. Niekde medzi stromami sa pohyboval daniel. Vyzeralo to, že je zranený, pretože ťahy nôh v snehu boli akési divné. Určite kríval tak, že jednu nohu ťahal za sebou viac. Oblizla som si ňufák. (//Neulovíme ho ale, máme málo percent, no aspoň sa môžu snažiť :DD) Kývla som hlavou na Frekiho, či sa o to pokúsime. Bol síce zranení, ale netušila som, či budeme natoľko zdatní ho skoliť. Možno ma jeho vlastnosti prekvapia.

Chvíľu som sa pozerala na Frekiho, rozmýšľala, ako mu to normálne mám vysvetliť. Bolo to mierne chaotické pre niekoho, kto sem prišiel len nedávno. "V tých časoch boli ostrovy tri. Daén sídlil na prvom, najväčšom, niekde na rozľahlých pláňach. Nové územie našli na treťom ostrove, v údolí pri jazere. Avšak po náraze Červenej zeme, sa tretí a druhý ostrov spojili v jeden, takže momentálne sú len dva, spojené labilným priechodom, ktorý hádam do pár rokov zmizne a neviem, ako sa potom bude prechádzať na druhú stranu," vysvetlila som mu čo najrozumnejšie. I ja sama sa v tom niekedy trochu strácala a nebola som si istá, či hovorím tak úplne pravdu. Mohlo byť tých ostrovov i viac, ale na také som nenarazila. A vlastne ten malý kus zeme na severe... ten by sa dal považovať za pidi tretí ostrov. Uškrnula som sa.
"Nuž, nie tak celkom. Väčšine áno, ale jedna vlčica mi prišla vyspelejšia a hlavne mágie používala, akoby bola dospelá. Nerozumiem tomu," riekla som a spomenula si na iracionálne správanie Doryi, ktorá mala vtedy kvôli mágii pár mesiacov, no stále fungovala ako taká OP dospelá vlčica. Zaujímavé. Každý sme boli nejaký, ale niektorí vlci mi prišli až príliš dokonalí. Aspoň sa na to hrali, i keď pravda bola inde. Azda mi prišli i nereálni. Zamyslene som zvráštila čelo. Nechcela som sa však tou témou zapodievať a tak som potriasla hlavou a povzdychla si. Zdĺhavo som si zívla a pozrela sa smerom na vlka, ktorý si očividne i predstavoval tie veci, o ktorých som mu rozprávala. Pobavene som sa uškrnula.
I ja sklopila zrak ku svojim šperkom a namrzene ohrnula ňufák a zašvihala chvostom. "To mi proti vôli nanútil ten starý blázon, ktorý sa potuluje krajinou. Neviem odkiaľ to vytiahol, ale len mi to ide dobre na nervy. Hlavne, keď mi to padá neustále pod labky," povedala som a pretočila nad tým oči. Naozaj to bola totálna zbytočnosť. ôA určite nie. Dokonca tu nájdeš i zvláštne sfarbených vlkov, v poslednej dobe som videla v móde farbu fialok," dodala som a pobúrene si odfrkla. Sama som bola skôr za prirodzenosť. Fialová srsť musela byť riadne nepraktická! "Poďme pomaly," riekla som nakoniec a vyštverala sa na laby. Otriasla som si kožuch a vydala sa pozdĺž jazera smerom na sever.

//Les pri Moste cez Lúku

Zdĺhavo som si zívla. Stále som bola unavená. Normálne som sa samej sebe čudovala, že zvládam túto púť naprieč krajinou. Asi som sa len rada trýznila. Zazubila som sa nad tým. Niekto tu predsa nejakú aktivitu vyvíjať musí. "Ehm, môžem ti povedať, čo som mala tú česť zažiť ja," začala som, pretože sama som nemala prehľad o tom všetkom, čo je tu možné. Z mojich zážitkov som však mala dostatok skúseností a rozmanitých stretnutí. "Keď som sem prišla, zaviedli ma labky do srdca púšte, kde som narazila na členov Daénu, ktorí putovali za novým územím, kde by sa usídlili," povedala som na začiatok a spravila menšiu pauzu na nádych, než som pokračovala: "Avšak zasiahol nás nejaký záblesk, ktorý premenil väčšinu vlkov na vĺčata. Ja a ešte jedna vlčica sme mali čo robiť, aby sme ich udržali na žive a ustrážili na jednom mieste." Pobavene som sa nad tou predstavou zasmiala. Na jednu stranu to boli pekné nervy. Ale na druhú i vcelku úsmevná skúsenosť. Nechcela by som si ju však nikdy zopakovať.
Nechala som mu chvíľu čas, aby pobral moje slová. Než som pokračovala ďalším príbehom. "Neskôr som natrafila na pláži u tej Rokliny na morských vlkov. Priplávali na podivnom plavidle, ktoré držalo na vode a hľadali akýsi poklad, zvláštne stretnutie. Zvrhlo sa to do menšieho boju," riekla som a zazubila sa. "Nie som veľký bojovník, takže pre mňa to bolo o to zaujímavejšie," dodala som a zašvihala dlhým chvostom. Jazykom som si oblizla ňufák a poškrabala sa za uchom. Do červeného šálu mi zapadol kus snehu, ktorý ma nepríjemne zastudil. Bleh, neznášam zimu, pomyslela som si a potriasla hlavou, aby som sa toho zbavila. Odfrkla som si a ešte raz sa zavrtela. Privrela som oči a nadýchla sa, aby som pokračovala.
"Neskôr som ešte narazila i na potvoru v močiaroch, ktorú sme ledva premohli, pretože tí vlci boli tupí a nepočúvali ma, i keď som mala pravdu," povedala som a prevrátila som očami. Nikdy ma nikto nepočúval. "Nakoniec som zmizla v inom svete, kde som bola tak povediac niekým iným. Neviem, nepamätám si to jasne. Ale tiež viem, že som tvrdila jednu vec, ale nikto ma nepočúval. Nakoniec sa i tak ukázalo, že som mala pravdu... fakt sa s tým prestanem niekedy namáhať," dodala som nakoniec a prevrátila som očami a povzdychla si. My intelektuáli sme mali naozaj ťažký život, pretože nás druhí doslova ignorovali. Nechceli si pripustiť, že niekto iný môže mať pravdu než oni.

//Luka

Hneď ako sme prišli k jazeru, zamierila som k miestu, kde do jazera padala voda a tak ľad v tom mieste nebol hrubý, takmer žiadny. Packou som do nej tresla a rozlomila ľad. Začala som piť ľadovú vodu a spokojne si povzdychla. Oblizla som si ňufák a na jedno ucho počúvala rozprávanie Frekiho. V žalúdku som pocítila ešte väčší hlad, vzhľadom na to, že som sa napila vody, ktorá mi žalúdok len zbytočne rozdráždila. Naštvane som zavrčala a odfrkla si. Nepáčil sa mi ten pocit. "Samozrejme. Máš teda plno cieľov do budúcna. Verím, že sa ti vydaria," riekla som smerom k nemu a pousmiala sa. Aspoň niekto to tu chápal normálne a nie tak pribrzdene. Azda by som si s tým vlkom i nakoniec rozumela, i keď furt to mohol byť len špeh.
Nemohla som mu začať tak úplne dôverovať predsa... alebo mohla? Nejaký šiesty zmysel mi nahováral, že mu veriť pokojne môžem. S povzdychom som si ľahla do snehu. Cítila som sa unavene. "Ja? Ani neviem, čo by som chcela. Rada skúmam nové veci a rada by som porozumela magickej sile, čo je trošku obtiažne. Avšak jedného dňa hádam k poznaniu prídem," začala som a zamyslene zvráštila čelo. Bolo tu toho tak veľa, čo ešte nebolo objavené alebo čo i len pomenované. "Nemám nejaké normálne ciele. Nie som rodinne založený vlk, teda, nie že by som to nechcela, ale jednoducho som skôr racionálny typ. Neviem, či by si moji potomci neodniesli potom zdravotnú újmu, keby ich vychhovávam," pobavene som povedala, i keď ma to trošku trápilo. Čo ak by Sar tých potomkov chcel? Povzdychla som si. A možno by som to zvládla úplne v pohode a zbytočne sa tu nad tým stresujem. Zavrtela som nad tým hlavou.

//Severné hory

Pokrútila som hlavou. "Nie, proste sem prešiel cez portál... ten vlk bol proste v zlý čas, na zlom mieste. Ale tá jedna alfa si to berie za vinu, dosť. I keď je to iracionálne. A nie, nevie to ešte," riekla som mu na jeho otázku a uškrnula sa. Svojim spôsobom som sa tešila na tú scénu. Najradšej by som u toho sama bola, aby som si to mohla užiť z prvej rady. Už mi len popcorn chýbal. Oblizla som si bledý ňufák a nechala tie myšlienky zájsť preč. Však to sa nepatrilo! "Jasne," skonštatovala som nad jeho slovami a pokračovala ďalej. Ocitli sme sa na rozľahlej lúke, ktorá sa tiahla všade možne. Nechcelo sa mi moc cez ňu ísť a tak som chcela prejsť po jednej zo strán ostrovu. Nakoniec mi nechal voľnú labku vo výbere.
"Dobre, tak poďme teda okolo toho jazera," navrhla som a vydala sa smerom k nemu. Na chvíľu by sme sa tam mohli i zastaviť. Kráčali sme dosť dlho. Menšia prestávka by nezaškodila. "Neboj sa, keď tak nemusíš robiť nič, niečo ulovím. Alebo to k tebe naženniem, nech to zo zálohy stiahneš dolu," skonštatovala som a zašvihala chvostom. Bola som skúsenejšia než on, aspoň čo sa miestneho terénu týkalo. Možno i v niektorých vlastnostiach, ale to som teraz nemohla len tak usúdiť. "Nebude ti chýbať rodina, keď tu tak zrazu ostaneš?" položila som mu pokojne otázku, aby reč nestála. Toto bola jedna z tých vecí, ktoré som na vzťahoch nechápala. Mohla som ho trošku vyspovedať...

//jazero

//Sokolí zrak

Pozrela som sa na neho a pokývala hlavou. I mňa svrbel za neho, keď som sa naň dívala. Oblizla som si ňufák. "Dokonca tam je i teplejšia voda v ktorej sa môžeš okúpať," skonštatovala som a uškrnula som sa. Netušila som totiž, či i obyvatelia oázy budú rovnako nadšení z toho. Zašvihala som chvostom a odfrkla si. Pomaly sme kráčali pozdĺž priepasti. Premýšľala som nad tým, keď som tam naposledy blúdila. Nebolo to príjemné miesto. Tak mŕtve. Povzdychla som si a pohliadla na vlka. "Zatiaľ áno, uvidíme, ako sa to bude vyvíjať a hlavne až zistí zvyšok svorky o smrti toho vlka, ktorého zabil démon. A hlavne, keď to zistí jeho partnerka, ktorá už od začiatku bola proti tomu, aby boli alfami tí dvaja. Najradšej by bola vodcom ona, ale mne sa nepáči. Tvári sa, že je až príliš dokonalá a práve také typy sú najhoršie," riekla som mu a pokrútila nad tým hlavou. Naozaj sa mi vônec nepáčila. Dúfala som, že nikdy nebdue mať nejako extra vysokú pozíciu. Išlo by mi na nervy počúvať jej divné výmysly.
Radšej som sa preniesla k opisovaniu toho, čo môže v tomto zabudnom cípe vidieť. Nebolo tu toho tak veľa ako na hlavnom ostrove, ale i tak sa to dalo. "Len veľké množstvo kostí, vody a pavúkov. Nič pre slabšie povahy," odpovedala som mu jednoducho a uškrnula sa. Sama som sa cítila hrozne, keď som tým miesto preliezla. Normálne som sa bála o svoj život, či sa mi to vôbec podarí. "Tak to ti prajem veľa šťastia. Ja som za tú dobu narazila len na niekoľko normálnych vlkov. Všetko sú to buď tupci, preafektovaní alebo až príliš dobrí, či sa snažia byť až prehnane zlými, čo celkom kazí celkový pohľad na zlo," odvetila som pobavene a zašvihala dlhým chvostom. "Pôsobí to na mňa, že väčšina tú má dosť plochý, jednotvárny charakter. Vieš okamžite čo sú zač a nijak inak sa nelíšia od druhých. Príde mi to trošku smutné, no narazíš tu i na komplikovanejšie povahy, ktoré sú naozaj výbornými spoločníkmi, či subjektami na pozorovanie. Fascinujú ma druhí, hlavne v oblasti vzťahov, kde mám ja dosť veľkú medzeru," priznala som sa mu a zadumane nad tým premýšľala. Áno, nikdy som nevedela presne, ako to funguje. Mala som plno teoretických poznatkov, ale tie mi boli na hovno, keď som to nevedela využiť v praxi. Na konci hôr, kde sa nám naskytol pohľad na rozľahlý, otvorený priestor, som zastala. "Hm, môžeme ísť buď cez západné lesy, kde by sme mohli niečo uloviť alebo prejsť okolo vodopádov a až potom v lese u mostu niečo uloviť. Čo povieš?" položila som mu otázku a ukázala na šíre priestranstvo, kde mohol v diaľke vidieť i stromy pod susednými horami a niečo v diaľke, čo boli očividne vodopády pod menším útesom, o ktorých som mu rozprávala.

//Luka

//Les Álf

Vypýtaval sa dosť ohľadom našej svorky. Azda som začala byť i trochu podozrievavá, že je to nejaký špeh. Avšak, nechcela som mu krivdiť. Myšlienky, ktoré mi kde-tu zaleteli do hlavy tomu nenasvedčovali. Takže som to nechala tak. Možno to bol naozaj len zvedavý nováčik, ktorý sa chcel niekam pridať, keď už to vyzeralo, že bude musieť na ostrovoch ostať žiť. "Nuž, sú to obaja pomerne mladí vlci. Mladší než ja. I keď pochybujem miestami o ich vyspelosti, verím, že sa o svorku postarajú. Bývalá alfa upadla do hlbokého spánku a tak sa niekto vedenia ujať musel. Ich rodičia boli prvými alfami svorky, takže si nárokovali svoje právo ju prevziať. Samozrejme, sú i takí členovia, ktorí s tým moc nesúhlasia," vysvetlila som mu a mykla plecami. Mne to bolo tak nejak jedno, i tak som autority moc nebrala. Shay som chápala skôr ako kamaráta, no vzhľadom na to, že bola mojou alfou, rozhodla som sa jej veriť. Je lepšie veriť a počkať, či nás ten druhý zradí alebo nás naopak, presvedčí, že mu veriť môžeme i ďalej. Mali šancu a ja sa rozhodla vyčkávať, čo bude ďalej.
Pomaly sme sa blížili ku hranici lesu, keď mi položil ďalšiu zvedavú otázku. Prikývla som. "Niečo by sa našlo, ale musíme zavítať na väčší ostrov," riekla som a pomaly plánovala trasu, ktorou sa vydáme. Poznala som tento ostrov dobre, i keď som si na druhom všimla plno rozdielov, ktoré som chcela preskúmať. Možno by som to spolu s Frekim zvládnuť mohla. "Dokonca to bolo jedno z prvých miest, kde som zavítala, keď som sem prišla," dodala som zamyslene a pousmiala sa nad tým zážitkom, ktorý som si mala tú česť prežiť. Na túto spomienku nadväzovali i jeho ďalšie slová, ktoré sa pýtali práve na môj výber svorky. Na moment som sa odmlčala rozmýšľala, prečo práve ona. "Nuž, narazila som na nich práve na tom mieste. Potom som ich dlho nevidela, ale medzitým som sa stretávala s množstvom vlkov, ktorí patrili ku Chaosu alebo k Zlatej. Nakoniec sa mi podarilo naraziť opäť na Daén a ja som usúdila, že prečo sa k nim nepridať. I tak na týchto ostrovoch strávim nejaké roky svojho života. Bolo by fajn mať miesto, kam sa vždy vracať," vysvetlila som mu môj "príbeh" a zašvihala chvostom. Kráčali sme pozdĺž zdĺhavej rokliny. V strede som sa zastavila.
"Táto trhlina v zemi je naozaj veľká. Na jej druhom konci môžeš vidieť vysokú horu, ktorá je zo všetkých asi najvyššia. Pri nej sa nachádza lúka, na ktorej cez teplé dni rastú červené kvetiny. V jednom mieste rokliny nájdeš v stene i starý vchod do podzemia, ktorý sa tiahne k neďalekým vodopádom," opísala som mu to, čo mohol vidieť. Chvíľu som počkala, aby si to poprezeral a vydala sa ďalej. Mali sme pred sebou dosť dlhú cestu. Zamierila som opäť k horám, aby sme sa dostali k priesmyku, ktorý nás povedie do druhej časti ostrova, ktorá už nie je tak hornatá. "Čo si zatiaľ o tomto svete z mojich slov myslíš?" položila som mu konečne i ja otázku a začala pomaly stúpať do hôr. Cez ktoré som mala v pláne sa dostať až na severnú časť.

//severné hory

Chvíľkový oddych mi urobil dobre. Ospalosť a tlak v hlave pomaly ustúpil a ja som bola schopná normálne myslieť. Ak budú takéto dojazdy po každom použití mágie, asi sa na to dobre vybodnem. Za toto mi to naozaj nestálo. Oblizla som si ňufák a pohliadla na Frekiho. Musela som stále vyzerať trochu mimo, čo som i bola. No verila som, že mi táto prechádzka pomôže sa dať dokopy. Na jeho rečnícku otázku som len kývla. Ja sama by som sa mohla po nejakých kameňoch porozhliadnuť. Určite sa budem chcieť ešte zlepšiť a hlavne na takú úroveň, aby mi nebolo neustále nevoľno. Azda i na to mal nejaký prípravok? Koľko by ale stál? Zašvihala som chvostom a nechala túto myšlienku v hlave chvíľu znieť. Mohla by som sa po ňom poobzerať, určite s tými haraburdami neušiel ďaleko od poslednej lokácie.
Pousmiala som sa nad jeho slovami. "To áno. Musím uznať, že toho bolo viac než za celý môj život. Možno tu len inak plynie čas, pretože toho bolo naozaj veľa. Hlavne od môjho príchodu som narážala na samé nevysvetliteľné veci a dokonca sa ocitla i v inom svete, to si ale moc nepamätám," zadumane som nad tým premýšľala a snažila sa z mysle vytiahnuť nejaké myšlienky na Yalor. Najväčšmi som si pamätala múdreho draka a červené vtáky. Čo boli zač? Privrela som oči a povzdychla si. Strihla som uchom. "Máš pravdu, ale kde sú, to neviem. Očividne nikto z nich nie je tak úplne svorkový typ a radšej sa túlajú," riekla som pobavene. Bála som sa, že ak to bude takto pokračovať, nakoniec sa svorka rozpadne. Mali by sme sa viac zdržiavať na území a venovať sa hlavne vzťahom medzi nami... škoda, že to tak očividne ostatní nevideli. A to som bola ja tá, čo nemala dobré znalosti vo vzťahoch, no i tak som sa tomu naučila chápať aspoň teoreticky.
Opäť som sa poškriabala, tentoraz na rebrách. Kožuch ma svrbel i za neho, po tej kúpeli v mori. "Nuž, nájdeš tu malé hlodavce, i stredné a vysoké bylinožravce. Žije tu i množstvo mäsožravcov a rôznych vtákov. Myslím si, že si tu každý nájde svoje. Ostrovy sú fakt obrovské," riekla som na jeho otázku a pousmiala sa. Vyzeral hladne, rovnako ako ja. Mohli by sme spoločne niečo nájsť. Niekde. "Avšak niektoré zvieratá sa ťažšie loviac, než by si si myslel," upozornila som ho, pretože na lov niektorých druhov musel byť vlk zdatnejší. Minimálne jeho členovia skupiny. Ale verila som, že by sme mohli byť spoločne schopní uloviť aspoň menšiu srnu. Oblizla som si papuľu už len u tej predstavy. Chvíľu som ale ešte musela počkať, prv som mu chcela ukázať tento cíp krajiny neďaleko. "Poďme pomaly," navrhla som a postavila sa zo snehu. Pomaly som sa vydala von z lesu a i keď mi do ňufáku trafilo niekoľko pachov, ignorovala som ich. Po prejdení priesmyku sa zastavíme v najbližšom lese a niečo si predsa ulovíme.

//Sokolí zrak