Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nečudovala som sa, že ho informácie o mágiách tak zaujali. Uškrnula som sa a zašvihala chvostom. "Pokiaľ dobre viem, tak áno. Občas sa však môže stať, že nájdeš nejaký poklad alebo zabiješ pár monštier a Bohovia ti dajú nejakú moc," odvetila som jednoducho. O ničom inom som totiž nevedela. Možno sa tu ešte niekde nachádzalo niečo podobné? "Každopádne ešte je tu jedna oblasť. Podobá sa to ruinám nejakého ľudského chrámu. Sídli tam tiež starý vlk, ktorý ti dokáže pomôcť s tvojimi vlastnosťami. Účtuje si ale celkom vzácne mince, ktoré sa ťažko hľadajú na ostrovoch," dodala som, pretože ma akurát tá Svätyňa napadla. Zadumane som zvráštila čelo a premýšľala, čo mu ešte povedať. Ale asi to bolo zo získavania vecí tak všetko.
"Áno. Obaja po tebe niečo chcú a mám pocit, že ten tulák si účtuje aj priveľa. Volá sa Wu a prišiel z ďalekého východu. Chce po tebe hlavne kamienky a červené drahokamy. A nuž... môže sa stať, že zle pochopí, čo po ňom požaduješ alebo sa ti snaží k tvojej objednávke natlačiť ďalších dvadsať vecí, len aby si kúpil čo najviac," opísala som mu, ako to chodí u obchodníka a zasmiala sa. Typický Vietnamec. Švihla som chvostom a prešla si ho pohľadom. Jeho srsť už bola takmer suchá, no kúsky soli sa kde tu zaleskli. Musel ho dobre kožuch omíňať. Pousmiala som sa nad tým. Bola som rada, že som sa nemusela kúpať v tom mori od môjho príchodu. Tá soľ i piesok sú naozaj horšie než blchy!
"Hm, myslím si, že som sem zavítala, keď jarné kvetiny prechádzali do letných plodov. Toto je moja prvá zima na ostrovoch. Nie som tu teda až tak dlho. Spoznala som však vlkov, ktorý tu už sú hádam niekoľko generácií. Veď som spoznala i kopec miestnych vĺčat, takže sa tu vlkom naozaj darí," poznamenala som pobavene a potriasla hlavou. Dúfala som, že Sar nebude mať nikdy tak sprostý nápad, že by chcel vĺčatá. I keď som vedela, že jedného dňa to naozaj príde. "To je v poriadku. I tak sa tam nudím. Všetci sú večne rozutekaní a ja sa nemám s kým baviť. Na území ostal jeden vlk, takže aspoň niekto ho postráži. Ani jedna alfa tam totiž momentálne nie je, čo je od nich dosť nezodpovedné, ale... celá tá situácia je komplikovaná," riekla som a povzdychla si, keď som si spomenula na to, že sa len pred nedávnom dostali tie vĺčatá na post álf. Mali to ťažké, no verila som, že už sú dostatočne vyspelé, aby vedeli, ako sa správať. No to, že nechávali územie bez dozoru bolo fakt blbé. "Je tu toho priveľa, netuším, kde s tým začať. Pôjdeme tak nejak za ňufákom. Uvidíš, azda i nájdeš miesta, ktoré sa ti budú páčiť," zareagovala som na jeho slová s úsmevom a zastrihala ušiskami. I ja si tu našla pár pekných miest, ktoré som rada navštevovala. Dokonca by som si tam vedela predstaviť i žiť. Povzdychla som si. Škoda, že som nemohla žiť všade... asi to začnem striedať.

Venovala som mu dlhý pohľad. Sama som nad tou otázkou premýšľala. Ovládala som? Kde-tu som počula myšlienky druhých, čo asi normálne nebolo. Dokázala som niečo urobiť Shay... čomu som ešte nerozumela. Odpoveď sa zdala tak jasná, vzhľadom na to, že som si i zaplatila za to u obchodníka. No i tak som nad tou otázkou zastala. "Hm, nepovedala by som úplne, že ovládam. Stále sa učím. Mágie je naozaj mocná vec, ťažko sa zvláda. Naposledy ma to vyčerpalo až tak, že som upadla do dvojdenného spánku," riekla som pobavene a zašvihala chvostom. Obdivovala som tých, ktorí mágiu ovládli hneď. Akoby ani neboli živými bytosťami. Oblizla som si bledý ňufák a zastrihala uškami.
Téma o treťom ostrove ma naozaj zaujímala. Najradšej by som však bola, keby sa tam môžem sama pozrieť. No na to som potrebovala ešte pár vlkov po mojom boku. Nech sa oni s nimi mlátia, zatiaľ čo ja budem skúmať. Uškrnula som sa nad tou predstavou. "Jedného nedokázali premôcť ani štyria vlci. Ktovie, koľko by ich na neho potrebovalo. Aby ho zabili normálne a nie sebaobetovaním," skonštatovala som a mykla plecami. Boli to neznáme tvory a ja som nemohla o nich niečo viac tvrdiť, pretože som nemala dostatok poznatkov. Radšej som zmenila tému, lebo k tejto ma už nič nenapadalo. Začala som sa zaujímať o jeho zázemie, v ktorom vyrastal a poprípade žil. Azda ho tunajšie podnebné pásma prekvapia, potešia alebo sklamú.
Zdalo sa, že si pamätá toho toľko, čo asi i ja. Uchcechtla som sa sa. Vyzeralo to, že pochádza z pekného prostredia. U vodopádov by som si i ja vedela predstaviť žiť. Alebo na tom mieste, ktoré sme objavili spolu so Sarom. Och, škoda že Daén bol situovaný na tak retardovanom mieste. Kde ani stromy poriadne nerástli. "Z hôr, ktoré sa však pýšia krásnou flórou počas roka a len cez zimu zapadajú snehom. Neboli príliš vysoké, ale za to rozsiahle. Žily sme v menšom údolí medzi vrcholmi. I tam sme mali jazierko a menší lesík, ale bolo to už dávno," odvetila som na jeho nevyslovenú otázku a zašvihala chvostom. Ešte chvíľu som nad tým premýšľala. Spomienky to boli naozaj pekné, no našťastie som nebola príliš emočne vyspelá a tak sa ma to nijako nedotklo. Inak bych sa nad nimi asi i rozrevala. "Oh, povedala by som, že dosť. Zatiaľ som ich stretla len niekoľko, no rozhodne cítim a výdavám rôzne pachy kade tade. Je to veľká krajina," odpovedala som na jeho otázku s úsmevom. "Až si trochu oddýchneme, môžem ťa previesť po tomto ostrove a ukázať ti, ako sa dostať na ten väčší," navrhla som mu priateľsky. Naozaj mi pripomínal Sara. S týmto vlkom si budem rozumieť a nevyzeral ani sproste ako väčšina v tejto krajine. Takže si u mňa už získal dve pluská, heh.

Unavene som sa oprela o kmeň stromu. Pri tom kontakte sa vo mne vírili príjemné pocity, pomaly ma nabíjajúc energiou. Ach, prečo len u jazera nerástlo viacero stromov? Povzdychla som si a pohliadla na vlka. Toľko toho nevedel, až mi ho prišlo ľúto, že musí v tomto svete ostávať. Hrozilo mu všeličo zlé, ale zároveň i dobré. Pri tých spomienkach som sa usmiala a pokojne privrela oči. "Áno, mojim spriazneným elementom je zem a príroda sama. Ty zase máš v sebe moc vzduchu, vetru. Avšak niekedy sa to nedá tak jednoducho určiť. Stretla som vlkov, ktorým sa oči zmenili a mali iný odtieň, než pôvodne ich element. Alebo mali každé oko inakšie," povedala som k nemu a povzdychla si. Prečo sa tento život musel tak hrozne komplikovať? Pokrútila som nad tým hlavou a vydýchla si. Aspoň niektorí z nás ostávali normálni a jednoduchí.
Bol zvedavý, to sa mu muselo nechať. Uškrnula som sa. "To nikto veľmi nevie. Je to niečo nové a dá sa naň prejsť len portálom na severe. Avšak zo slov vlkov, ktorí tam nedávno boli, to nie je vôbec jednoduché. Rovnako tak, keď sa tam dostaneš, ide ti doslova o život," začala som vysvetľovať a spomínať si na slová Hranina a Aza, keď mi o tom rozprávali. Priveľa mi teda nepovedali, ale aspoň s tou trochou som mohla pracovať. "Jeden z tých vlkov pri boji s príšerami prišiel o ucho, ďalší k veľkému množstvu jaziev... Dokonca im jeden démon ušiel a zabil vlka z našej svorky," riekla som zamyslene a i keď to bolo dosť nevhodné uškrnula som sa. "Nanešťastie ho ten vlk strhol so sebou z útesu, takže je mŕtvy i ten démon. Otázkou je, či sa sem ich nedostane viac," dodala som nakoniec a zašvihala chvostom. Nebola som príliš na fyzické strety, ale mohlo to byť naozaj zaujímavé. Na tom ostrove muselo rásť mnoho nových rastlín i žiť plno tvorov, ktoré ešte neboli objavené. Ach, ako by som sa tam niekedy rada vydala!
V tom som sa však pohľadom zastavila na vlkovi a opäť si ho premerala. "Odkiaľ si?" položila som mu jednoduchú otázku. Nezaujímalo ma, či je z tej alebo tej svorky. Skôr ma zaujímalo, z akého pásma, oblasti, možno i kraju pochádza. Na čo je zvyknutý a čo bude pre neho divné. "Totiž na týchto ostrovoch nájdeš všetko od pláže, zasnežené pláne, hory cez lúku a les, až po džungľu a púšť," dodala som a uškrnula sa. Bolo to divné, ale tak čo. Celá táto zem prekypovala mágiou. Takže tieto anomálie podnebných pásiem ma naozaj nezaskočili až tak. Potriasla som hlavou a poškrabala sa labou za uchom, ktoré ma svrbelo. Spokojne som zamľaskala a vrátila labku na zem. Opäť som sa otriasla, zrovnala si srsť a bola pripravená odpovedať na jeho ďalšie otázky, ktoré určite prídu.

//hory

Bol neznalý. Rovnako ako ja, keď som sem prišla. Pokývala som hlavou a packou ukázala na jeho oči. "Prečo sú tvoje oči bledo modré?" otázala som sa ho a privrela tie svoje. "Doslova svetu ukazujú, aký element drieme v tvojich žilách, ale to nie je všetko," riekla som a pousmiala sa. Ako by som mu to mala jednoducho vysvetliť? Tak komplikovanú vedu. Povzdychla som si. "Po krajine sa pohybuje šedý starec, ktorý vláči so sebou hádam všetky harabudy, ktoré na svojej ceste našiel," začala som a prevrátila oči u predstavy Wua, pretože som mala na neho naozaj ťažké srdce za ten šál, ktorý mi len zavadzal. "Za menší poplatok ti vie dať lektvary, ktoré po vypití v tebe vyvolajú novú silu. Magickú," pokračovala som a pousmiala sa. Sama som mala v sebe ešte toľko sily, že som nevedela, čo vlastne dokážem. Naposledy to však nedopadlo úplne podľa mojich predstáv...
"Áno, chápeš to správne. Sú to tak povediac vyvrheľovia spoločnosti. Väčšina z nich je šibnutá, zlá alebo proste nie moc v poriadku. Majú niekoľko vodcov, ktorí korigujú zvyšok skupiny a robia si čo chcú, komu chcú a kde chcú. I naša svorka má s nimi napäté vzťahy, prečo, to netuším. Nie som v nej tak dlho," ozrejmila som mu zbližšia, keďže môj popis nebol očividne dostačujúci. Sama som sa zatiaľ stretla len s pár vlkmi, ale nevyzerali úplne lákavo. S nimi som najradšej nechcela nič mať. Zbytočné problémy. Až na Azreala. Ten jediný vyzeral byť normálny. Povzdychla som si. Keby bol normálny a inteligentný každý jedinec, nemala by som potom nad kým sa rozčuľovať. V spomienkach som sa vrátila i na Angela, ktorý mi pomohol, keď som bola v bezvedomí. Azda to s nimi tak stratené nie je?
Zastrihala som ušami a pozrela sa na Frekiho. Samozrejme. Prišiel len nedávno. Pokývala som hlavou a usadila sa u jedného stromu. Bola som naozaj ešte stále vyčerpaná. Oprela som sa o kôru a začala rozprávať: "Donedávna ostrovy boli usporiadané inak. Potom ale narazil od južnej strany do nich neznámy ostrov alebo možno my narazili na naň. Ktovie, možno to ani ostrov nie je, ale pevnina. Každopádne to rozlámalo celý kraj a len vďaka Bohom, si ponechali ako taký tvar." Znovu som si oblizla ňufák a zamyslela sa, čo by asi tak potreboval ešte vedieť. Azda by som mu mohla povedať o príšerách, ktoré na ňom žijú a o démonovi, ktorý zabil Kyle. Ale nechcela som ho strašiť hneď na začiatok. To príde neskôr...

//daén

Pohľadom som prešla zasnežené kopce, či medzi nimi neuvidím Amorphisa, ktorý by kráčal za nami. Vyzeralo to, že sa zdržal na pôvodnom mieste. Nevadí. Na druhú stranu bolo fajn, že aspoň niekto ostane na území. Síce, ak by opäť zaútočil ten démon, ak neumrel, opakoval by sa scenár ako s Kylom. Odfrkla som si. Čo ma po tom bolo, mala som vlastné starosti. Kto kde a kedy umrel ma naozaj nemuselo zaujímať. Nepoznala som ich natoľko dobre a i keby, smrť bola súčasťou našich životov. Mali by sa s tým proste zmieriť. Oblizla som si bledý ňufák a zastrihala uškami, keď mi vlk prezradil svoje meno. Nadvihla som spýtavo zrak, no nič som nepovedala. To meno ma pobavilo. Znelo dosť vtipne, ale svojim spôsobom mi na neho i sedelo. Nevedela som však opísať, prečo.
Pomaly sme postupovali ďalej a pôda údolia začínala hornatieť. Nechcela som si to priznať, no stále som bola unavená z použitia tej mágie a tak som sa ľahko zadýchala. Nuž, niekde som ten tréning nabrať musela. Ako sme pomaly šľapali do hôr, začal mi pokladať svoje otázky. "To je trochu široká otázka," zabručala som smerom k nemu a vyskočila na jeden spadnutý kameň. "Nachádzaš sa na ostrovoch uprostred slanej vody, ktorá siaha až kam pohliadneš. Nikto nevie, ako je reálne možné sa sem dostať, nuž, stane sa," začala som a pokračovala v preskakovaní sutín. Musel sa tu pred nedávnom zvaliť zával. Dúfala som, že to nie je čerstvé a neskončíme pod sutinami i my. "Z pôdy krajiny dýcha mágia, čo postrehneš veľmi skoro. Svorky sú tu podľa mojich zdrojov len tri a tá tretia je taká svorka nesvorka," pokračovala som a nad politikou Chaosu len nakrčila ňufák. Nepáčilo sa mi to. Bolo to divné a určite... chaotické. "Tá jedna je na opačnej strane prvého ostrova, takže sa nemusíš báť, že na ňu len tak natrafíš a áno, tej tretej svorke by som sa vyhýbala a nie, nemôžem ti povedať, kde sídlia, pretože nesídlia nikde a všade zároveň," ubezpečila som ho. Nakoniec zlaté listy stromov by nikto neprehliadol.
Pri jeho posledných otázka som pokrútila hlavou. "To neviem. Ja sama som sa sem dostala cez vodu, ale nepamätám si nič, čo bolo predtým. Ako som sa vôbec do vody dostala. Ale, nakoniec to ani riešiť nechcem. Tieto ostrovy mi celkom vyhovujú. A teraz to vyzerá i zaujímavejšie s príchodom tretieho," dodala som nakoniec a zastavila sa na jednej kamennej "terase". Mohli sme vidieť cíp červeného ostrova, ktorý sa črtal v diaľke. Bola som zvedavá, čo na ňom môžeme nájsť a i keď nám hrozila smrť... čert to ber. Aspoň by som neumierala nudou ako v posledných dňoch. Nuž. Nebolo vhodné ostávať v horách a tak som zamierila k lesu pod nimi, aby sme sa mohli na moment zastaviť a oddýchnuť si. Teda, aby som si hlavne mohla oddýchnuť ja...

//les alf

Po chvíli pozorovania som si i ja sadla na zadok do snehu. Usúdila som, že ak by sa o niečo chcel pokúšať, urobil by to už dávno. Sklamane som zamľaskala. Mohlo aspoň trochu vzrúša byť, ale on nie. Povzdychla som si a zastrihala ušami, keď začal rozprávať. Trvalo to krátko, než som si uvedomila, že mi pripomína Sara. Ak by mi povedal, že je to jeho brat, určite by som mu uverila. Obaja mali očividne rovnaký postoj k životu. Kde vlastne ten idiot je? Od toho ostrova som ho nevidela, pomyslela som si a zelenými očami na moment pozrela do diaľky, akoby sa mal na horizonte objaviť jeho hnedý kožuch. "Hm," zadumane som sa na neho pozrela, akoby som hodnotila, čo s ním urobím. Hodiť som ho do jazera nemohla, dať ho na starosť niekomu druhému tiež nie... Vyzeralo to, že ani tu ostať nechce. Tak čo s ním?
"Už rozumiem," vyriekla som a pobavene sa uškrnula. Bol z tých nových. "Nuž, nemám moc čo na práci, hlavne ak sa vytratíš z územia svorky... nie každý je tak mierny ako ja," dodala som a mrkla na neho. Následne som sa postavila na labky a vybrala sa pomaly preč. Pootočila som hlavu na stranu, sledujúc, či ma nasleduje. "Mimochodom som Lissandra," predstavila som sa s nezáujmom a pokračovala v ceste. "Čo by si chcel vedieť?" opýtala som sa nakoniec a zašvihala dlhým chvostom. S červenou látkou sa mi už o niečo ľahšie manipulovalo a nezavadzala mi tak veľmi. Možno sa mi nakoniec ten dar i zapáči a ten prašivec nepríde o život. Uškrnula som sa nad tou predstavou.

//Furijské hory

Zdĺhavo som si zívla. Bola som ešte stále celkom unavená. Vlk vyzeral, že je i napriek komunikácii so mnou niekde inde. Nie duchom prítomný. Privrela som oči a uvažovala, že sa pôjdem trošku prejsť. Predsa len ak by som tu ďalej posedávala, naozaj by som zaspala. Bolo však super naraziť na niekoho, kto je tiež členom svorky. Mala by som sa pokúsiť vypátrať i ostatných. Ale kde začať? Ak sa neukážu na území svorky, ťažko ich spoznám. A možno niektorí z nich tiež umrel. Pohliadla som na Morpha až v momente, keď mi odpovedal na moju poslednú otázku. Privrela som svetlé oči a pousmiala sa. Chabo. "Bude ťa potrebovať. Stalo sa niečo, čo ju dosť zasiahlo a tí, ktorí ju znajú roky, by jej mohli pomôcť to prekonať," riekla som tichším hlasom. Nebola to moja vec, preto som mu nič viac nepovedala. Bolo len na nej, aby mu to zdelila. Rovnako tak i zvyšku svorky. Oblizla som si ňufák a pohliadla po krajine. Všade samí sneh. Nudila som sa. A to nebolo dobré znamenie.
Avšak čoskoro prišla záchrana. Do ňufáku mi zavial nový pach. Možno člen ktorého nepoznám? Nie, tento bol až príliš ostrí, nepatril sem. Cudzinec? Privrela som oči a snažila sa pohliadnuť smerom, odkiaľ ho ku mne vietor vial. Bránilo mi vo výhľade však niekoľko terénnych nerovností. "Idem sa pozrieť, kto sa to sem vybral. Vyzerá to, že sme na území len ty a ja, čo sa členov týka. Ak chceš, poď so mnou," povedala som k nemu a kývla hlavou, aby ma nasledoval, ak by chcel. Rozišla som sa po čerstvom snehu, ktorý mi praskal pod labkami. Milovala som ten zvuk. Onedlho som už z výšky kopcu uvidela bielo-čierneho vlka. Rozhodne k nám nepatril. Oblizla som si ňufák a pomaly zostúpila dolu, než som sa ocitla pár metrov od neho. "Mohol si si povšimnúť, že sa nachádzaš na území svorky, cudzinče," začala som a pokračovala som v pomalej chôdzi, opisujúc okolo neho kružnicu. Prezerala som si jeho stavbu tela a spýtavo nadvihla obočie. "Čo tu pohľadávaš?" položila som mu jednoduchú otázku a konečne sa zastavila oproti nemu. Ostala som stáť, sledujúc ho pohľadom. Nebol o toľko vyšší než ja, možno tak o hlavu, ani to nie. Nemohla som ho však podceňovať. Už som narazila v tomto kraji i na idiotov, čo sa hneď začali mlátiť. I keď som si ho mohla prezerať koľko som chcela, nemohla som tušiť, ako veľmi dobre mágiu ovláda.

//kľudne sa s Morphom pripoj, len sme chceli dať trošku fretka hru :D kým mám čas do skúšky...

Prihlasujem Lissandru (ak môžem :<) a teším sa na akciu ^^ aktívna som tuším dosť a to už budem mať i po skúškovom a hádam i ručka bude na tom lepšie :>

Sledovala som jeho štýl reči. Výber slov a mikropohybov, ktoré pri nich robil. Bol mladý, nedokázal skrývať svoje myšlienky a pocity. Preto bol ako otvorená kniha. Urobila som si na neho svoj vlastný posudok, avšak stále spadal do tých kladných vlkov, ktorí sa na tomto území pohybovali. Bola som potešená, že tu nebudem mať prehnane veľa nepriateľov, tak ako tomu bolo v mojej rodnej svorky. Všetci tam boli suchári a nikto mi nerozumel. Odfrkla som si. "Počula som reči," odvetila som na roztržky a pousmiala sa. Bolo mojou povinnosťou a jeho právom, aby som ho informovala o udalostiach, ktoré nastali za poslednú dobu. Odkašľala som si. "Nuž, za posledné týždne sa do svorky pridalo niekoľko vlkov. Ja, hnedý vlk Sar, malá vlčica Solfatara, čierny vlk bez ucha Hranin a taký ďalší čierny rambo menom Belial," stručne som mu opísala a zašvihala dlhým chvostom. Nikto iný by sa nedal brať ako niekto, koho ešte nemal šancu zazrieť, preto som usúdila, že to bude všetko. "Taktiež som započula, že si naozaj dobrým priateľom Shay, je to pravda?" položila som mu pokojne otázku a upriamila na neho pohľad, ktorý rozbil akékoľvek pochyby, že by som to nemyslela seriózne. Tá vlčica potrebovala v týchto chvíľach podporu od svojich najbližších a ak boli slová Enzoua správne, mohol jej Amorphis naozaj pomôcť.

Pohodila som špičkou chvosta a spod privrených očí sledovala vlka, ktorý sa pomaly preberal zo záchvatu. Zaujímalo ma, čo ho v ňom vyvolalo. Možno len nebol duševne kompletný alebo sa ostával poblúznený ešte zo sna, z ktorého sa pred chvíľou prebral. Azda... Oblizla som si bledý ňufák a zastrihala ušami, keď sa konečne dal do reči. Chvíľu som mala i pochybnosti, že ma nepočul. Hneď ich však rozbil svojou reakciou. Hneď na mňa pôsobil inak a vyzeralo to, že je dokonca i veľmi priateľský. Naklonila som hlavu mierne na stranu a premeriavala si ho. Zo slov Enza bol dobrým kamarátom Shay, čomu som sa nedivila. Boli v rovnakom veku a očividne až na nejaké fázy bol vcelku milý. Možno i bláznivý? Rozhodla som sa s ním lepšie zoznámiť. Predsa len bude najlepšie tu s každým vychádzať, keď už máme fungovať ako jedna veľká svorka. "Lissandra, teší ma. A samozrejme, z mojich zdrojov nás pribudlo hneď niekoľko po tom, čo ste sa tu po púti konečne usídlili," začala som a znova si ho prezrela. Vtedy v púšti medzi členmi svorky nebol. Zvláštne. Možno som ho len nemala tú česť zahliadnuť. "Neviem, koľko toho z toho vieš a koľko nie," dodala som a rozhodla sa, že mu o smrti Kyle nepoviem. Predsa len to nebolo moje právo mu to vysvetľovať. Shay sa toho určite opäť zhostí, až sa tu zhromaždí ďalšia skupinka vlkov a vlčíc. Avšak, najväčšmi som sa obávala reakcie hrivnatej, jeho partnerky. Najradšej by som u toho bola, vedela som, že bola silná i vo vĺčacej forme a pri plnej sile mohla spôsobiť problémy. Nechcela som spochybňovať Shay, ale keď do toho započítame i emócie a adrenalín, mohla by prísť k úhone. Ak nie horšie.

Pokojne som napredovala, úplne uvoľnená. Cítila som sa príjemne, že som konečne sama a nemusím byť ani súčasťou nejakých naťahovačiek. Potriasla som hlavou a oblizla si ňufák. Keď v tom zrazu sa mi do neho priplietol neznámy pach. Zastrihala som ušami a pohľadom hľadala jeho majiteľa. Chvíľu trvalo, než som ho našla. Avšak začal vydávať hlučnejšie zvuky, ktoré mi pomohli v jeho lokalizácií. Naklonila som hlavu na stranu a opatrne pokračovala k vlkovi. Jeho útržky myšlienok ma podali v zátylku. Zamračila som sa. To tu má každý nejaké psychické problémy, ktoré fungujú ako veľmi silný vysielač? Odfrkla som si a zastavila niekoľko metrov od neho, aby sa mi náhodou nezakusol do ňufáku, až si ma všimne. "To nie sú moc slušné slová," zatiahla som s prízvukom a spýtavo nadvihla obočie. Bol mladý, nemohol byť starší než Shay. Podľa slov Enza, mala som tú česť s vlkom na A. Jeho meno však bolo komplikovanejšie, takže som si ho nezapamätala celé. Pomaly som sa posadila na zadok a snažila sa jeho divný záchvat ignorovať. Nič ma do toho nebolo, ak by nešlo o život i mne. Čo som verila, že nepôjde.

//úkryt

Nakrčila som ňufák a hľadala pachy vlkov, ktorí by mohli byť na blízku. Žiaden čerstvý som však necítila. Vydýchla som si. Takže som mala čas len pre seba. Spokojne som sa usmiala a vydala sa pomaly k jazeru, aby som sa mohla napiť. Labkou som prerazila tenkú vrstvu ľadu a sklonila hlavu, aby som sa hltavo napila. Bolo to zaujímavé, že toto údolie bolo tak zvláštne situované. Zima v ňom prebiehala miernejšie, než po zvyšku ostrovov. Oblizla som si mokrý ňufák a otriasla sa. Nevedela som, kam sa vydať. Nakoniec som sa vybrala smerom na západ, kopírujúc breh jazera. Všade vládlo ticho a kľud. Mala som konečne čas zamyslieť sa a utriediť si myšlienky. Vrátila som sa k tomu divadlu predtým, než som sa zrútila. Takže také to je, keď vlk používa mágiu? Bolestivé? Únavné? Predstavovala som si to úplné inak. Možno praxou nebude ma to tak zmáhať, ale to som nemohla potvrdiť momentálne. Musela som teda len vydržať. Azda čím viac ju budem praktikovať, tak sa v tom zlepším. Zadumane som nad tým zvráštila čelo a pokračovala vo svojej prechádzke po krupajúcom snehu.

Sama neviem, ako dlho som bola blbo. Keď som sa však prebudila a pohľadom prešla po jaskyni, aby som sa zorientovala, nikde nikto nebol. Privrela som oči a zdĺhavo si zívla. Bola som však rada, že som mohla mať chvíľu pokoja. Potriasla som hlavou a pomaly sa zdvihla na rovné laby. Prehla som chrbát a ponaťahovala si ho, až v ňom len tak zakrupalo. Uškrnula som sa nad tým. Bola som očividne už príliš stará. Odfrkla som si a otriasla si i telo. Chlpy len tak poletovali okolo mňa. Keď som skončila so svojou rannou rozcvičkou, pobrala som sa smerom k východu. Prišiel na mňa smäd a celkovo som mala stuhnuté celé telo. Potrebovala som si ho rozhýbať. Menšia prechádzka mi neuškodí. Tiež ma zaujímalo, kam sa podelo to trio alebo či sa medzi sebou náhodou nepozabíjali. Ktovie. Alebo na nich narazím vonku, možno sa ešte teraz naťahujú, kto je lepší. Nechápala som ani jednej z ich logík, pretože tie ich postoje ani logické neboli. Povzdychla som si a pretočila nad tým zrakmi.

//daén

Tlak v hlave neustupoval, v hrdle mi navierala hrča a v ušiach mi šumela krv tak hlasno, že som mala pocit, že za kus odpadnem. Ako tak som sa však držala pri vedomí, zaskočená tým, čo sa mi dialo. V živote som nič podobné nezažila. Čo to sakra je, prebleslo mi mysľou. Ani vo sne by ma nenapadlo, že magická moc môže mať také následky. Ten prašivý starec ma mal posilniť, nie zo mňa spraviť úplnú trosku. Naštvane som zavrčala a švihla dlhým chvostom. Až ho uvidím, tak si ho pekne podám. Veď... veď on uvidí, že si nemá so mnou zahrávať a také hovadiny mi predávať, sťažovala som sa ďalej a môj dych začínal byť plytký, prerývaný. Hyperventilácia sa dostavila takmer okamžite. Zaryla som pazúre predných láb do skaly a snažila sa polapiť normálny dych. Hlasy vlkom boli pre mňa len ozvenami niekde na pozadí. Mierny záchvat ustúpil, konečne som videla normálne pred seba. Zamrkala som očami a pohliadla na vlkov, ktorí na mňa hľadeli ako na nejakú atrakciu. Zavrčala som si sama pre seba a pomaly sa začala škriabať na laby. "Som v poriadku," odvrkla som no v momente, ako som urobila prvý krok, došlo mi opäť nehorázne zle a vedomie mi vyplo. Telo sa spustilo k zemi a tvrdo dopadlo na skalu. Kovové brnenie na mojej labke len tak zacengalo. Dych som však mala pravidelný a pulz sa mi pomaly zoslaboval. Zaspala som.

Vydýchla som si, keď som pocítila vzájomnú odťažitosť a mohla som ustúpiť bokom. Otriasla som sa a srsť na tele sa mi opäť zrovnala. Stiahla som uši k hlave, keď som začula jeho hlas. Bože, to je taký idiot, preletelo mi mysľou, keď som sledovala Hranina ako sa nalepil na Shay. Sama som na moment vycerila tesáky, ale povedala som si, že je to i tak jedno. Ako som očakávala, Shay na jeho akciu reagovala. Možno až príliš agresívne. Mlčky som ich sledovala, zaslúžil si výstražnú reakciu, aby vedel, kde sú hranice. Oblizla som si ňufák. Nemala som tu čo robiť, Shay panikárila a to som ani nemusela sa snažiť rozlúsknuť. Zmocňoval sa jej ten hlúpy pocit úzkosti, všetko jej pripadalo horšie, než skutočne bolo. Privrela som pokojne oči a azda by som to pretrpela alebo rovno odišla od tejto drámy. Keby ma v hlave nebodali jej hlasné myšlienky, ktoré sa nedali prepočuť. Hmýrili sa mi okolo mozgu ako otravný hmyz a svojimi bodákmi sa mi zarývali do citlivého šedého orgánu. Nebol to príjemný pocit, ani neviem ako by som ho opísala, vedela som však, že chcem, aby skončil.
Stiahla som uši a zaskučala, potichu. Zvráštila som čelo a podivne sa prikrčila. Labou som si chcela vytriasť tie bolestivé nárazy z hlavy, ale nemohla som. Nedalo sa to. Nemohla som to kontrolovať. Prestaň už s tým, skríkla som v mysli, snažiac sa prehlušiť ten chaos útržkov viet. Zavrčala som a v návale vlastných emócií spôsobených bolesťou a skľúčenosťou, som jej postrčila do hlavy ilúziu. I keď to skôr bola moja spomienka, ku ktorej som sa uchyľovala v krízových situáciách. Shay sa ocitla na trávnatej pláni vysoko v horách. Vôňa hôr prečisťovala dýchacie cesty a chlad sálajúci od zasnežených štítov nad ňou, pôsobil príjemne chladivo v teplom večeri leta. Pomedzi skalné štrbiny prefukoval vietor, ktorý vytváral melódiu, ktorá lahodila každému sluchu. Od vrcholov sa odrážalo i varovné škreky orla, ktorý sa chystal na lov. Shay mohla upriamiť svoj zrak na horizont, kde zapadalo slnko, sfarbujúce oblohu do všelijakých farieb. Celá tá scenéria pôsobila harmonicky a upokojujúco, vlievala do srdca mier a šťastie.
Pocítila som nevoľnosť. Bolesť hlavy bola mojou poslednou starosťou. Cítila som sa neskutočne zle, až sa mi podlomili predné packy. Stihla som sa však vspamätať a zachytiť predtým, než som padla. Ostávala som tak v podivnej polohe, no bolo mi to jedno. Ilúzia, ktorú som volala ešte chvíľu pretrvávala. Preto si nemohla všimnúť, ako moc mi to uškodilo. Z ničoho nič som začala kašlať, až na skalnatú dlážku dopadlo niekoľko hrčí krvi. V hlave mi nastalo ticho. Napriek bolestiam a krvi sa mi však na tvári vykrivil úsmev. Funguje to, dodržal svoje slovo, pomyslela som si a štekavo sa mlčky zasmiala. Nevládala som však stáť ďalej na labách a i zadok položila na kameň. Hodnú chvíľu sa mi ešte hlava točila a mala som pocit, že za chvíľu vygrciam žalúdočnú kyselinu, no našťastie som to udržala. Prešla som si jazykom po tesákoch a nakrčila ňufák pri pachuti mojej vlastnej krvi.