Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Daén

Na moment som sa zarazila a s otázkou v očiach sa dívala na Čierneho. Odkiaľ mohol tušiť, že ho nemám rada? Možno si to len zle pochopila, pomyslela som si, no niečo mi hovorilo, že ten vlk si toho dosť nahovára. Nedala som mu žiaden podnet na to, aby si to mohol myslieť. Jedine ak by mi videl do mysle, ale ani tam by nič nenašiel. Zvláštne. Zadumane som nad tým uvažovala, ako kráčala do jaskyne. Bolo fascinujúce koľko vecí si druhí vlci namýšľajú, i keď nemajú žiaden dôvod si to myslieť. Akoby vedeli viac než ja. Zazubila som sa nad tým. Bolo mi to však ukradnuté, rovnako tak oni. Držala som sa len svojich zásad a bolo hlúpe si namýšľať, že si niekoho z nich zastávam. Chcela som mať len svätý pokoj od všetkých tých idiotov.
Zastavila som sa až v momente, keď i Shay. Spýtavo som nadvihla obočie a vyčkávala na jej slová. Cítila som z nej, že je celá nesvoja, čomu napovedali i lesklé častice v jej očiach. Potriasla som hlavou a červená látka sa mierne zatriasla. Ešte furt som si na ňu nezvykla. Strihla som uchom a pozornosť vrátila späť na alfu, ktorá začala rozprávať. Bolo to o vlkov, ktorého som mala možnosť stretnúť v púšti, partner hrivnatej, ako som si ho pamätala. Pointa jej slov mi došla skôr, než sa k nej dostala skrz omáčky, akoby sa snažila nám vtlačiť, že to nebola jej vina. Nesúdila som ju, to nie. Skôr ma mrzelo, že to nemohla oznámiť priamočaro. Avšak... chápala som, že ostatní vlci sú asi viac emočne založení, než ja. Hm a to je celé, správne? Oblizla som si bledý ňufák a pohliadla na ňu. Bola z nej troska, ktorá si potrebovala oddýchnuť predtým, než sa opäť vzchopí. Koľko to vlkom trvalo? Chvíľu? Alebo celé roky? Zadumane som premýšľala nad tým, čo by bolo vôbec vhodné vypustiť z papule. Nakoniec som však ostávala mlčať a podišla k vlčici, aby som ju "objala". Hlavu som si položila na jej šiju a nič nehovorila. Mohla ma odstrčiť, či po mne vyšteknúť. Vedela som však, že nič lepšie nedokážem. Nebola som stavaná na vzťahy a riešenie podobných slovných upokojacích hier...

Nudila som sa. Čakanie nepatrilo medzi moje obľúbené činnosti. Chcela som niečo robiť, ale nemohla som. Preto som v duchu popohnávala Shay, aby sa sem prirútila. Veď sa i tak vedela premiestnovať! Odfrkla som si a opäť spočinula pohľadom na Hraninovi. Spal ako malé vĺča. Pohrávala som sa s myšlienkou, že som si mohla lepšie preskúmať ten postroj, ktorý mal na tele, no v tom som začula vŕzganie snehu. Zastrihala som ušami a pohliadla na dvojicu, ktorá k nám pomaly kráčala. Postavila som sa na labky a otriasla sa ešte skôr, než sa ku mne pripojili. "Ahoj," odvetila som jej na pozdrav a zamyslene zvráštila čelo. "Toho len tak niečo nezabije," odvetila som a mierne sa zazubila. Necítila som sa príjemne v prítomnosti cudzinca, hlavne keď som nevedela, čo mám vlastne od neho očakávať.
Predstavila mi ho. Začala som si ho pri jej slovách premeriavať pohľadom. Ak bol členom svorky muselo to byť dávnejšie. Bolo na ňom vidieť, že je tulákom, avšak nie na dlho. I ja som potrebovala pribrať pár kíl, aby sa mi zlepšila srsť a zmizli vytŕčajúce kosti. Po pár hojných lovoch som tomu dávala i nejakú šancu. "Zdravím," odvetila som jednoducho a švihla chvostom, nemala som mu čo viac povedať. Preto som pozrela na Shay, z ktorej hlasu bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Vzbudila vo mne zvedavosť a tak som mlčky na jej slová prikývla. Malo to niečo spoločné s tou neznámou pevninou? Privrela som zrak. Prečo by nám inak chcela niečo povedať? Pochybovala som o nejakých ďalších zmenách. Možno tu boli nejakí ďalší noví členovia... i keď o tom som tiež pochybovala. Neostávalo mi nič iné, len sa vybrať za ňou dnu a zistiť to.
Avšak u jej ďalšieho rozkazu som privrela oči. Postavila som sa Čiernemu do cesty a výstražne zavrčala. "Ja svoje slovo dodržím vždy," preniesla som a sama sa vybrala k spiacemu, prerastenému vĺčaťu. Niekoľko ráz som do neho štuchla labou, ale spal ako zarazený. Neostávalo mi nič iné... Sklonila som sa k jeho ňufáku a decentne ho cvakla, aby po mne neostali žiadne rany. Bolesť ho musela prebudiť, ale radšej som okamžite poodstúpila, ak by sa chcel inštinktívne brániť. "Mala som ho od teba držať kým spíš, teraz si hore," pripomenula som mu a pohľadom prešla po Belialovi. Privrela som oči. "Poď," zašomrala som smerom k Hraninovi a počkala, až sa pozviechal na laby. Bez ďalších slov sa pobrala za Shay do útrob jaskyne.

//ukryt

Pobavene som pozorovala Hraninovu reakciu na informáciu, že sa pri jazere pohybuje i jeho známy. Čím ďalej tým viac vo mne vzbudzoval záujem a bola by som rada, ak by za to naozaj stál. Mala som však pochybnosti o dôveryhodnosti Hraninových výpovedí o jeho charaktere. Síce bolo očividné, že on ho tak vo svojich očiach skutočne vníma. Zaujímavé, skonštatovala som pri jeho záblesku energie. Bol na pokraji vyčerpania, no i tak bol schopný sa pustiť do boja. Raz ťa to zabije, pomyslela som si s privretými očami a vydýchla kúdol teplého vzduchu. Sledovala som, ako para mizne vo výške. Na moment som sa nad tým pozastavila, než som postrehla jeho hlas.
Zastrihala som ušami a otočila hlavu na vlka, ktorý sa rozhodol pobrať ku skalám. So záujmom som sa zdvihla zo snehu a otriasla zo seba snehovú spŕšku. Vybrala som sa v jeho šľapajách, pretože sa mi naskytla príležitosť zistiť, kde sa ten úkryt nachádza. Vzhľadom na to, že mi Enzou nevedel oznámiť jeho presnú polohu, chopila som sa prvej šance. Až tak neužitočný nie si, prebehlo mi mysľou a zazubila sa nad tou myšlienkou. Nechcela som si však z neho robiť srandu, keď bol taký zraniteľný. Čoskoro sme došli ku skalám a Hranin sa vybral k predsieni, aby nemusel spať na snehu. “Postrážim ťa predtým veľkým zlým vlkom, neboj sa,“ zatiahla som smerom k nemu a mrkla pravým okom. Bolo vidieť, že si tú jeho traumu náramne užívam.
Nakoniec zaľahol. Na spánok nemohol dlho čakať a keď sa jeho dych upokojil a pulz spomalil, otočila som uši k vytiu. Prichádzalo spoza kopcov, ktoré sa rozliehali na západnej časti územia. Kam ústili? Podľa mojich výpočtov sa tiahli až k moru alebo pokračovali ešte ďalej? Možno to nie je ani ostrov, ale vedie niekam ďalej? Kto vlastne zmapoval všetky brehy? zamyslela som sa nad tým a rozhodla sa, že by som sa mala vydať na prieskum územia. Nech nie som úplný laik, ktorý nepozná ani vlastné územie. Pomaly som si sadla do snehu pred jaskyňou a vyzerala Shay, odkiaľ sa vyvalí s jej ohnivou srsťou. Periférnym videním som skontrolovala Hranina či dýcha. Stále som mala paranoju z toho, že jeho telo vypovie službu a bude to tak trochu i mojou vinou, keď som ho bez oddychu vláčila naprieč celou krajinou. Vyzeral však v poriadku, aspoň zatiaľ.

//Luka cez Severné hory

Pôda nám pod labkami začínala hornatieť. Cítila som prevýšenia, ktoré sa postupne zväčšovali. Čoskoro nás objali horné bralá, ktorých štíty sa týčili vysoko nad nami. Oblizla som si ňufák a hľadala nejaký schodný chodník lesnej zvere, ktorý by nás previedol pohorím. Zastrihala som ušami a chvíľu blúdila náhodne vpred, než sa mi konečne podarilo vyňuchať chodník horskej zvere. Ak budete mať šťastie, mohol smerovať až k jazeru v údolí. Zašvihala som chvostom a pohľadom skontrolovala Hranina, či je v poriadku. Vyzeral, že čochvíľa ho vypne od únavy, ale ešte sa držal obstojne na labách. Privrela som oči. Ten vlk mal viac odhodlania než rozumu. Získal si tým moje sympatie, pretože sa to len tak nevidí.
Oblizla som si bledý ňufák a takmer si zahryzla do jazyku, keď som sa pošmykla na tom sprostom červenom konci látky a skoro zletela dolu zrázom. Ja mu naozaj pôjdem späť vynadať, pomyslela som si a sama pre seba si zavrčala popod ňufák. Nemohla som sa však vzdať. Ak ma to naozaj naštve, tak ju proste roztrhám a zahodím. Odfrkla som si a sledovala, ako sa medzi skalami odkrýva pohľad na údolie, uprostred ktorého sa rozliehalo jazero. Spokojne som sa usmiala. "Už je to len kúsok, prinajhoršom sa môžeš skotúľať dole a budeš tam skôr," navrhla som mu a privrela oči, keď som pobavene dodala: "Ak to prežiješ." Naozaj by to však bola najrýchlejšia cesta dolu. Takto sme to museli otravne celé obchádzať, aby sme mohli normálne zostúpiť dolu. Práve v tejto chvíli by sa mi hodili krídla ako mal i vlk, ktorého som pred časom stretla. Povzdychla som si.
Opatrne som sa snažila nájsť čo najbezpečnejšiu cestu. Nebolo to ani tak kvôli Hraninovi, ako skôr kvôli mne. S tou červenou šatkou sa naozaj ťažko hýbalo, ale ak by sa mi prejavila mágia vetru, bolo by to o poznanie jednoduchšie. Opäť som sa zamyslela nad tým, kedy pocítim zmenu vo svojom tele. Alebo ma Wu oklamal? Privrela som oči a zavrčala. Pre jeho zdravie som si priala, aby to nebola pravda. Švihla som chvostom a zoskočila z menšej skaly. Dopadla som do skromnejšej vrstvy snehu, ktorá pokrývala údolie. Otriasla som sa a pohľadom prečesala okolie. Panoval tu pokoj, tak povediac ako vždy. Otočila som zrak smerom k Hraninovi, či to nejako zvládol a kývla, aby sme prešli tých posledných niekoľko stovák metrov. Boli sme trošku ďalej od miesta, ktoré si vyhradila svorka, ale to nevadilo. Podstatné bolo, že sme už stáli v údolí. Potriasla som hlavou.
Po chvíli mi do ňufáku udrela silná aróma, ktorá každému šteklila bunky v ňufáku. Nakrčila som ho a kýchla si. Nebola som ešte na ten závan pachu zvyknutá. Bolo by fajn keby tu nejaký čas pozhoviem a zvyknem si naň, pomyslela som si s úškrnom a pokojne prešla k jazeru, na ktorom bola len tenká, takmer žiadna vrstva ľadu. Začala som normálne piť a pod náporom môjho jazyku sa pretrhol. Voda bola studenšia, no nie nejako extrémne. Keď som zahasila smäd, ktorý ma týral už od toho Modrého stromu, spokojne som si vydýchla. Zdvihla som hlavu a s kvapkajúcou vodou po mojej brade som sa pozrela na Hranina. Mal by sa tiež napiť, ale nebola som jeho matka, mohol si robiť čo chcel. Svoju pozornosť som skôr preniesla na dva pachy, ktoré ku mne dovial vietor. Jeden z nich ma bil v hlave, keďže bolo očividné, že vytŕča z radu. Cudzinec. Azda ten o ktorom rozprával Hranin? Ale čo tu v takom prípade robí? Druhý mi takmer splynul s pachom územia, no žiarila z neho silnejšia aróma, ktorá značila vyššie postaveného. Musel byť so Shay, ak sa sem logicky vrátili. "Hm, vyzerá, že tvoj kamarát je tu," riekla som smerom k nemu s pobavením v hlase. Naozaj ma zaujímalo, či je ten čierny taký netvor, za akého ho vykresľoval Hranin alebo len jeho mozog preháňal a zveličoval. Zdvihla som hlavu k nebesiam a zdĺhavo zavyla, aby som na nás upozornila alfu a ostatných členov, ktorí by mohli byť niekde zahrabaný v snehu na území. Zamľaskala som a zvalila sa do snehu. Úľavne som si vydýchla, keď som si konečne mohla trošku oddýchnuť.

//Most skrz Les pri Moste

Otočila som uši k Hraninovi, ktorý niečo mlel. Neprikladala som tomu príliš veľkú pozornosť, pretože mi bolo jasné, že sa z toho i tak nič nedozviem. Oblizla som si ňufák a kráčala ďalej lesom. Nakrčila som ňufák a nasávala okolité pachy, ktoré by mi mohli niečo povedať. Cítila som niekoľko pachov vlkov, ktorí museli tadiaľto prechádzať. Hľadala som medzi nimi nejaký známy, no nemala som to šťastie. Odfrkla som si a zelené zraky upriamila na pohyb v diaľke. Medzi stromami sa čosi pohybovalo. Po chvíli mi došlo, že sa jedná o srny, ktoré smerovali podľa všetkého na pastvu pod lesom. V papuli sa mi zbehlo trochu slín, ako som si predstavila chutnú železitú pachuť krvi, ktorá by sa mi rozlievala v hrdle. Začínala som byť hladná.
Nasledovala som v tichosti, nemala som nejaký záujem sa ďalej rozprávať. Tak či onak som sa nič nové nedozvedala a zdalo sa, že má Hranin ešte menej poznatkov než ja, ktoré sa týkali tohto sveta. Nechcela som preto míňať svoj čas na ďalšie bľabotanie o ničom. Zašvihala som dlhým chvostom a prekvapene samú seba sledovala, ako mi to už ide lepšie v spolupráci s červenou šatkou. Možno sa s tým naozaj dokážem zžit, pomyslela som si a pobavene sa nad tým uškrnula. Nebolo to až tak ťažké, len som si musela dávať pozor, kde položím labku, aby som si náhodou jeden z koncov nepristupila. Stále som však dúfala, že mi Wu splní to, čo som si zaplatila a budem schopná si dopomôcť vetrom. Bolo by to cool, no nie?
Cesta naprieč zdĺhavým, otvoreným priestranstvom bola nudná. Nezáživná. Sneh na nej bol vetrom nafúkaný do závejov a na viacerých miestach bolo naozaj ťažké prebúrať tú hromadu snehu. Po očku som sa zadívala na Hranina, či je v poriadku. Predsa len nebol najsilnejší a v tomto momente i dosť vyčerpaný. Nerada by som vysvetľovala, že som ho stratila a tak nejak asi ani nemá zmysel ho hľadať, bo zamrzol a na vyčerpanie vypovedalo jeho srdce službu. To by asi nebolo najlepšie pre mňa, skočilo mi na um a ja sa musela zdržať smiechu, i keď ma tá predstava náramne pobavila. Nuž, ako sme však mlčky napredovali, blížili sa k nám hory. Alebo skôr my sme sa blížili k nim. Údolie bolo už na skok a ja sa tiež už nevedela dočkať, kedy sa zvalím na brehu a budem môcť oddychovať.

//Daén cez Severné hory

//Pityas cez Temný les

Zastrihala som ušami a pozrela sa Hraninovi do očí s menším nepochopením. "Šál?" zopakovala som slovo, ktoré bolo mojej slovnej zásobe logicky neznáme. Bola som predsa vlk. Naklonila som hlavu na druhú stranu a pohľadom kývla k červenej látke. "Tak sa tomu hovorí?" vyhŕkla som následne otázku, ktorá bola skôr rečníckou, pretože som vzápätí hneď dodala: "Ako to vieš?" V očiach mi zablysla zvedavosť. Rada som sa dozvedala nové informácie a zdalo sa, že Hranin nie je tak blbý, ako som si pôvodne myslela. Azda vedel toho viac, než sa zdalo? To som teda musela preskúmať! No v prvom rade ma zaujímali iné veci, než nejaké pôvody slov.
Pri jeho slovách som ho pozorne počúvala Chcela som si toho čo najviac zapamätať, aby som sa mohla poprípade opýtať i Shay na jej uhol pohľadu. Každý sme predsa svet chápali inak. Pohodila som chvostom a trochu spomalila. Pri rozprávaní sa nedalo hýbať nejako rýchlo. I bez toho bol vyčerpaný. Možno ma trochu i zaskočilo, keď sa o tom rozhodol pri chôdzi rozprávať. Nuž, nechala som reč plynúť. Nedozvedela som sa nič, čo by som už nevedela. Povzdychla som si. Najväčšmi ma zaujímali informácie, ktoré mi zamlčal. Nevedela som sa k nim však dostať. Takže celá jeho reč bola zbytočná, pomyslela som si a pretočila nad tým očami. Mohla som premýšľať nad niečím dôležitejším a nie furt dokola to isté. Už som s tým ale nevedela nič urobiť. Čas som neovládala. Oblizla som si bledý ňufák a zastavila sa na začiatku latkového mostu.
Pohľadom som skĺzla dolu do hmly. Či tam opäť neuvidím oné prízraky. Zatiaľ sa však zdala cesta bezpečná. Až teda na námrazu, ktorá pokrývala drevené latky. "Ak spadneš tak spadneš. Až tak dobre tú mágiu neovládam," upozornila som ho, aby si bol vedomí, že liánami ho nezachytím. Sama som ešte poriadne netušila, ako to funguje. "Chceš niečo odkázať niekomu predtým než umreš?" opýtala som sa ho s úškrnom a pomaly sa vydala po moste. Museli sme sa hýbať opatrne, aby sme ho celý nerozkývali. Kde-tu sa mi pošmykla labka, keď som sa snažila prekročiť dieru. V jednej časti bola dokonca taká veľká, že keby nemám tak dlhé laby, určite by som ju musela preskočiť, čo by nebolo najbezpečnejšie. "Niekto by tu mohol urobiť nejaký poriadny priechod. Táto vec sa i tak za pár zím rozpadne," skonštatovala som, keď som vkročila opäť na pevnú zem. Pohľad som stočila za seba, či ma stále ten čierny kožuch nasleduje. Neviem, či som bola prekvapená, nadšená alebo sklamaná z toho, keď som si uvedomila, že cestu cez most prežil. Škoda. Kývla som hlavou a pomaly sa rozišla medzi ďalšie stromy.

//Luka cez Les pri Moste

//Small cez lúku

To len ten starý idiot mi môže dať takúto úplnú hovädinu, nadávala som v duchu, keď som sa snažila naučiť spolupracovať s dlhými koncami šálu. Neustále som si na ne stúpala labkou. Šlo mi to pekne na nervy. Naše putovanie sa vďaka tomu dosť naťahovalo. Hraninovi avšak takéto tempo určite nebude vadiť. “Nuž, niečo mi dal. Či to bude fungovať, to neviem. Povedal, že to chce nejaký čas, kým to začne účinkovať,“ odpovedala som mu na jeho otázku a zašvihala chvostom. Tá červená vec na krku mi neskutočne liezla na nervy. Zase som skoro kvôli nej hodila papuľu. Zavrčala som si popod fúzy. “No pre jeho dobro verím, že to začne účinkovať. Pretože si za to účtoval všetky moje zásoby kameňov, ktoré som na ostrove našla,“ dodala som s mierne zúženími zornicami. Nechcela som mu priať nič zlé, to ani náhodou. Avšak, mohol sa spliesť. Nie všetko funguje tak, ako si prajeme. Jeho výrobky tiež nemuseli byť funkčné.
Pomaly sme sa blížili do hôr a ja si uvedomila, aká hovadina to bol ten nápad, ísť cez ne. Povzdychla som si. “A ešte mi dal túto rárohu o ktorú som sa ani neprosila. Iba mi to zavadzia! Joj, keby tak ovládam vietor, aby som si mohla pomôcť v nadnášaní tých červených koncov,“ posťažovala som si. Azda mi to však splní. Priala som si predsa ovládať elementy a dúfala som, že mi ten starý blb pomôže. Potom by som si možno obľúbila i ten šál a brnenie. Nevyzeralo to najhoršie a k mojej farbe srsti mi to vcelku i pasovalo. Privrela som oči a pokúsila sa upokojiť. Začínala som byť hnusná a to som naozaj nechcela. Máločo ma tak vedelo vyviesť z miery. No prísť o toľko kameňov pre nič... to som si nechcela ani pripustiť. Oblizla som si bledý ňufák a nervózne zašvihala chvostom.
Uvedomila som si, že ja nie som jediná, kto tu má problém v pohybe. Síce Hraninovi nič nepadalo pod laby, bol vcelku dosť zmrzačený. Neunikol mi úškrn, keď som sa opäť pozrela na jeho chrbát, kde mu chýbala srsť. “Čo sa vám tam presne stalo?“ položila som mu opäť tú istú otázku ako predtým. Tentoraz sme tu boli však bez vĺčaťa. “Je Shay zranená?“ dodala som, pretože úprimne povedané, ma z nich zaujímala asi najviac. Dlhovala mi ešte dosť znalostí ohľadom týchto ostrovov a mágie. Nového učiteľa som si hľadať naozaj nechcela. Oblizla som si ňufák a na oko sa ho ešte spýtala jednu otázku: “Kde si k tomu prišiel ty? Tiež od neho?“ Nadvihla som spýtavo obočie a zadívala sa na jeho popruhy, ktoré sa mu skrývali medzi hustou srsťou. Nechápala som ich význam a k čomu boli dobré. Vlastne ani tá hlúpa červená vec okolo môjho krku. Wu ma musel pekne nenávidieť. Zavrčala som si ešte raz sama pre seba. Už nič nebudem chcieť u týchto pofidérnych predajcov, ktorí putujú krajinou. Keby o tom poviem niekomu doma, asi si niečo o mne pomyslí.

//Most cez Temný les

Zaujímala som sa o ich skúsenosti, ktoré by mohli mať zo stretnutia s tým podivínom. Sama som netušila, čo je to zač. Bol to boh? Nie. Poloboh? Možno. Vedela som len, že má plno hlúpostí, ktoré dokážu druhým pomôcť s mágiami alebo im zmeniť kožuch. Oblizla som si ňufák. Čo som to vlastne po ňom chcela ja? Najradšej by som bola menej neschopná, čo sa týkalo mágií. Prišlo mi, že viem toho strašne málo a i to čo ovládam, neviem poriadne kontrolovať. Ak by mi prezradil trik, ktorý by mi pomohol, dala by som mu i modré z neba. Potriasla som hlavou a zahľadela sa na Hranina s Azraelom. Ako som si myslela, aspoň raz na neho narazili, ale kde je, to mi nedokázali povedať. Povzdychla som si, však on sa niekde ukáže. “Wu? Nepýtala som sa ho na meno. Zaujímalo by ma však, čo je zač. Boh to rozhodne nie je a i tak oplýva hroznou mocou,“ riekla som a rozhorčene zašvihala chvostom. Čím si zaslúžil toľko schopností? I keď to spočívalo v predaji magických predmetov. Ja som nevedela v krajine nájsť ani také.
Aké by to bolo vládnuť všetkým živlom? zišlo mi na um pri pohľade na Hranina. Podľa jeho očí musel ovládať minimálne dva. Ja som doteraz mala pod palcom len zem a i to som poriadne nechápala funkciám tej mágie. No čo keby chcem ovládať všetky štyri? Bolo by niečo také možnosť? Privrela som zraky a vydýchla teplý vzduch. “Hm, azda by som sa po ňom i šla popozerať, ale bohvie kde by bolo vhodné začať,“ riekla som ku svojim spoločníkom a zašvihala chvostom. Lenže tak ako sa hovorí... Spomeň čerta a zjaví sa. Silueta, ktorú som spozorovala na obzore sa priblížila. Už som dokonca i počula cenganie vecí, ktoré so sebou vláčil. Zamračila som sa a pohliadla oným smerom. A predsa to bol ten vlk, o ktorom sme sa zhovárali. Spýtavo som nadvihla obočie na ostatných a s úškrnom sa za ním vydala.


OBCHOD

Keď som podišla k jeho „stánku“, zahučala som na neho, aby ma cez ten hluk všetkého možné počul. Šedý zastavil a spod cárachov sa vytrčila jeho ušatá hlava. Okamžite mi začal rozprávať, aké úžasné veci má, odlišné od mojej poslednej návštevy. Zháčila som sa, nechcela som sa na nič namotať, skôr som na neho tlačila s tým, aby mi povedal, čo mám robiť so svojimi mágiami. Kamene som poskrývané mala, takže cena nebol problém. Vlk mi síce odpovedal na otázku a povedal mi, že mi vie dať lektvar, ktorý ma spraví silnejšou, avšak nezabudol opäť k tomu dohodiť nejaké serepetičky za polovičnú cenu. Pretočila som očami a poukázala na ten lektvar a koľko ich môžem vypiť. Namiešal mi ich niekoľko, každý mal podivnú farbu. Jeden z nich som oňuchala a tvár sa mi zvráštila. Smrdelo to naozaj nechutne. Nakoniec som si však povzdychla a premohla sa. Pokúsila som sa ich všetky hneď vypiť, ale mala som čo robiť, aby som sa nepozvracala. Nejako som to ale prežila. Odfrkla som si a pozrela sa na Wua, aby som zistila, či je to všetko. Doniesol mi ešte jednu vec, ktorá vyzerala ako nejaký kus jedla. Spýtavo som nadvihla obočie, no zjedla som to. Kývla som hlavou a zaplatila mu, nejako. Avšak keď som už chcela odísť a počkať, či jeho lektvary zaberú... vytiahol z vozíku nejakú vec. Bez toho, aby som stihla zareagovať, narval mi zlaté brnenie na labu a okolo krku omotal šatku. Spýtavo som sa na neho dívala, ale jeho slová hovorili sami za seba: “Vy darček mať, za veľa kamienkov, prísť i nabudúce!“


Hneď ako som sa odtiaľ vymotala, dobehla som k spoločníkom. Sťažka som si povzdychla. “Nuž, začína už byť neskoro. Ak Gwyn súhlasí, nechám ti ho na starosti,“ riekla som a pozrela sa na vĺča, ktoré pravdepodobne prikývlo. S jeho vekovou skupinou mu bude beztak lepšie. "Rada ťa znova uvidím ešte, krpec," preniesla som k nemu a na rozlúčku do neho jemne drgla ňufákom. "Pozdravuj doma odo mňa Alyannu," dodala som. Pamätala by si ma ešte? Videla som sa s ňou ešte počas letným dní a od vtedy mohla pekne vyrásť. Mohla byť tak v Azovom veku. Stále ma však prekvapovalo, koľko vĺčat sa na ostrovoch potuluje. To tu musia byť naozaj veľmi plodné vlčice. "Dajte si na seba pozor, nech vás šťastena sprevádza na vašich cestách, decká. Majte sa," rozlúčila som sa s oboma vlkmi a kývla na Hranina, že môžeme pomaly napredovať domov. Konce šatky boli príliš dlhé a kde-tu som na ňu skoro doskočila. zavrčala som. "Tak ten prašivý dedek je fakt k ničomu. Bolo by to ľahšie, keby ovládam vzduch," skonštatovala som popod fúzy. Tak či onak som si na to musela zvyknúť. Sťažka som si povzdychla a pomaly smerovala na juh. "Ešte vládzeš?" preniesla som smerom k nemu a nadvihla zrak. Zatiaľ dýchal a stál na nohách, takže som usúdila, že očividne hej.

//pityas

OBJEDNÁVKA
Sloty na mágie:
- 4. slot - 100 kšm
- 5. slot - 150 kšm

Elementy
- oheň - 180 kšm
- vzduch - 180 kšm

Úrovne do mágií
- Ilúzie 5 - 10 lvl - 630 kšm
- Mysl 4 lvl - 70 kšm
- Oheň 2 - 10 lvl - 810 kšm
- Vzduch 2 - 4 lvl - 180 kšm

Stav inventáru:
550 kšm
32 rubínov mením na 320 kšm
7 mincí rozmieňam na 28 rubínov a tie na 280 kšm
Po prevode: 1 150 kšm

Nákup SPOLU: 2 300 kšm
Na nákup využívam zľavy 10 % + 40 % = 50 % zľava na nákup

SPOLU po zľave platím: 1 150 kšm

//Kvitnúca lúka

Oblizla som si bledý ňufák a svetlými zrakmi sledovala Hranina. Na jeho tvári únava zmizla. Nahradilo ju rozhorčenie a v jeho dvojfarebných očiach som videla hnev. Možno i žiarlivosť? Privrela som zraky a vydýchla pokojne obláčik pary, ktoré sa čochvíľa rozvíril vo vetru. Už sa na neho neviem dočkať, pomyslela som si vcelku pobavene nad predstav onoho monstrózneho vlka, ktorý mal patriť medzi špeciálnu kategóriu hlupákov. Avšak, nechcela som súdiť skôr, než som s ním nemala vlastnú skúsenosť. Každý z nás prijímal informácie inak. “Každý z nás je tým zlým v niečom príbehu,“ riekla som na to Hraninovi, uvedomujúc si, že hlboká myšlienka mojich slov, mu nemusí dopnúť okamžite. “Odhadujem, že ste sa s ním stretli prvý raz v živote a nie v príliš vhodnej situácií. Preto chápem, že môžeš mať na neho taký pohľad. Ale nepoznáš ho, rovnako ani ja nepoznám teba. Tiež si môžem o tebe myslieť všeličo,“ veď aj si myslím, dodala som v myšlienkach. Prišiel mi ako priateľský vlk, vhodný do rodinného života, ale bol na mňa príliš priemerný, prostý a jednoduchý. Tak či onak ma stále zaujímalo, čo stretli na tom neznámom ostrove, ak to bol naozaj ostrov. Rozhodla som sa preto, že sa ho na to opýtam hneď, ako sa mi naskytne príležitosť.
Hranin však stihol dodať vcelku závažné obvinenie. Nadvihla som spýtavo obočie. “Ako som povedala, to je len tvoj uhol pohľadu. V konečnom dôsledku za všetko, čo sa nám stane, môžeme len my sami. Pretože spád udalostí, ktorý k daným následkom vedie, sme dovolili, aby sa odohrali. V každom momente máš možnosť zmeniť svoju budúcnosť, čo i len drobnou zmenou, ak však konáš inak alebo vôbec, nemôžeš viniť z výsledku okolností niekoho tretieho. Pokiaľ si nebol spútaný, bez šance uniknúť a on sám ti ho urval, potom by sme mohli diskutovať o jeho vine. Ale znova, to čo predchádzalo tej situácií sa dalo ovplyvniť a pozmeniť,“ riekla som k nemu pokojne s príjemným, ľahkým úsmevom na tvári. Možno boli tie slová až príliš chaotické pre jeho myseľ. Vedela som, že obyčajní vlci im neporozumejú a i keď chápu slovám, či vetám, nerozumejú ich významu. Nedokážu čítať medzi riadkami a potom je to celé na dve veci. Povzdychla som si a prešla pohľadom i na dvojicu vĺčat, ktoré nemohli byť od seba príliš rozdielne.
Azrael mi potvrdil moju otázku, ktorú som mu položila ohľadom jeho svorky. Nevyzeral, že by mal príliš chuť sa so mnou o tom rozprávať. Dokonca by som povedala, že nemal vôbec žiadnu chuť sa so mnou rozprávať celkovo. Nedotklo sa ma to, v podstate mi to bolo jedno. Zaujímal ma však jeho návrh, že prevezme zodpovednosť za Gwyna. V očiach mi zablysla iskra. Teraz nastala moja príležitosť, aby som sa zbavila toho krpatého vreca chlpov. Bol zlatý a šikovný, vlastne som proti jeho osobe nič nemala a až vyrastie, rada by som ho opäť vyhľadala. No v tomto veku bol zraniteľní a ja nechcela mať na svedomí jeho zranenie, či nebodaj smrť. “Cesta nie je príliš komplikovaná a idete v podstate len rovno, hm,“ zadumala som a zastrihala ušami. “Azrael, vieš kde leží Zlatý les alebo ťa treba odnavigovať?“ opýtala som sa ho, keď som usúdila, že sa nemajú kde stratiť a ani zraniť. Ak nebudú skúšať nejaké hlúposti, samozrejme. “Daj ale na neho dobrý pozor, je ešte príliš malý a i keď sa statočne snaží predierať snehom, takú diaľku naozaj po svojich nezájde,“ pripomenula som mu a skontrolovala Gwyna, či sme ho v nejakom záveje snehu nestratili.
Ako sme tak debatovali, dostali sme sa k jazeru, kde som zamierila na západnú časť brehu, aby nás chránilo pohorie proti západným a severným prúdom vetru. Otriasla som sa a zubami si vylúskala niekoľko snehových brmbolcov snehu, ktoré sa mi zachytili v srsti. Labky ma pekne omŕzali. Nebola som zvyknutá na také chladné počasie. V mojej rodnej krajine hádam sneh bol len chvíľu a i to sa o nejakom hustom nánose nedalo hovoriť. Potichu som zavrčala. "Neznášam zimu," zašomrala som si popod ňufák a vytrhla si ďalší kus snehovej gule, ktorá sa mi zamotala v srsti. Odfrkla som si a pohľad uprela na ľadovú plochu. "Hm, oheň tu asi nikto neovláda na dobrej úrovni i tak," skonštatovala som, aby som sa chytila Azraelovej myšlienky. Síce som nechcela podceňovať Hranina, ale ak by ho ovládal dobre, určite by neprišiel o ucho. Vcelku ma štvalo, že si nemôžem pomôcť sama. Možno by to naozaj chcelo opäť nájsť toho pošahaného obchodníka. Kde by som ho ale mala hľadať? "Vy dvaja ste už určite mali tú česť stretnúť toho podivína, ktorý ponúka svoje služby za oplatu. Netušíte, kde by sa mohol teraz nachádzať? Naposledy som ho videla ešte na jeseň pri rokline," riekla som k Azraelovi a Hraninovi, keďže som predpokladala, že Gwyn za ním rozhodne ešte nebol. Ako som vyčkávala na odpovede, kútikom oka som na horizonte zbadala akúsi siluetu. Nevenovala som jej však príliš veľkú pozornosť, mohlo to byť pokojne hocijaké zviera...

Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov. Bola som vcelku smädná, ale žrať sneh sa mi tu pred všetkými nechcelo. Najvhodnejšie by bolo nájsť horskú bystrinu, ktorá nezamrzla. U jazera mi bolo jasné, že ľad bude príliš hrubý na to, aby sme ho rozbili. A Gwynova schopnosť ohňu určite nebola ani zďaleka na takej úrovni, aby ho mohol zohriať. Tu sa mi ponúkala možnosť zneužiť Dvojokého, ale i keby oheň majstrovsky ovládal, furt bol vyčerpaný a mágiou by sa to len zhoršilo. Zašvihala som dlhým chvostom a nechala si túto myšlienku na pozadí. Veď po ceste do Daénu nejakú tú rieku nájdeme, aby som sa mohla napojiť. Určite i Hranin bude smädný, takže nebude určite proti sa zastaviť u nejakého vodného toku. Odfrkla som si a uprela zrak na svojich spoločníkov.
Chvíľu som zastavila pohľadom na Hraninovi, ktorý zjavne nepochopil mojej otázka, ktorá bola skôr rečnícka, než potrebná na zodpovedanie. I tak som však ostávala pokojná a len mu na to kývla hlavou, aby si nemyslel, že ho nevnímam. Azrael a Gwyn sa zažrali do svojho sveta, na čo sa mi príjemne pozeralo. Bolo to milé vidieť ich mozgové frekvencie bytia, ktoré sa napojili na rovnakú vlnu. Avšak i keď som sa nemusela obávať o Azraela, pretože bol dosť starý, stále som mala strach, že sa mu niečo stane a mňa zožerú jeho rodičia. Hm, vytvárať si akýkoľvek konflikt s inou svorkou by bolo hlúpe. Alebo s neznámym kontinentom plným potvor, prebleslo mi hlavou, keď som sa dívala na tých dvoch. Bolo očividné, že skončili spoločne na tom istom mieste a viac než pravdepodobné, že boli so Shay a teda museli preskúmavať novinku na juhu. Prečo ale prišli od severu? Mal s tým niečo bývalý portál? Privrela som oči. Pomaly sa mi v hlave rodil záver i bez toho, aby mi museli niečo hovoriť. Tak či onak by som to rada počula z ich papulí.
Mierne zaskočene som zamrkala, keď som postrehla periférne pohyb. Bola som tak zamyslená, že ma Hranin svojim priblížením zaskočil. Narušil tým moju osobnú zónu a srsť na šiji sa mi mierne naježila. I keď patril do rovnakej svorky, stále ostával pre mňa cudzincom, ktorému by som sa mala problém otočiť chrbtom. No ako sa ukázalo, mal len potrebu mi povedať niečo tak, aby to vĺča nepočulo. Srsť mi pomaly pľasla späť na krk a vydýchla som obláčik pary. „Máš pravdu, cesta do údolia je dlhá. Kde je vlastne Shay?“ položila som mu nakoniec otázku a spýtavo nadvihla obočie. Na sto percent bola s nimi, ale nikde som ju nevidela prichádzať. I keby prechádzali lúkou, musela to byť nejaké odvrátená strana. Inak by sme si ju všimli. A možno použila svoju mágiou, ktorou sa vedela teleportovať z miesta na miesto. Aké by to bolo vlastniť nejakú takú schopnosť?
Nakoniec sa mi dostalo aspoň jednej normálnej odpovede od malého vĺčka. Pousmiala som sa na neho. „Takže si už púšť navštívil,“ skonštatovala som a pozrela sa na Azraela. Vyvrátil mi, že by bol z rovnakej svorky ako on, čo ma na jednu stranu potešilo, na druhú trochu znepokojilo. Ak by sa im obom niečo stalo, znepriatelila by som si nie jednu, ale rovno dve svorky... dve!!! Sťažka som si povzdychla. Život pri vĺčatách bol náročný, ako by som mohla mať niekedy svoje vlastné? Veď som sa ani o tie cudzie nevedela postarať a to som s nimi bola len chvíľu. „Takže ty musíš byť z Chaosu, Azrael?“ vyriekla som rečnícku otázku. Z Daénu nebol, ani zo Zlatej. Ostávala len jedna... kvázi svorka o ktorej som počula. „Alebo sídli na ostrovoch ešte nejaká iná o ktorej moja pamäť doposiaľ nič nezachytila?“ dodala som a spýtavo nadvihla obočie. Bola som zvedavá, občas to mohlo byť až nevhodné, ale ja si to neuvedomovala. Bolo v mojej náture pokladať otázky, ktoré ma zaujímajú, i keby sa jedná o tú najnevhodnejšiu situáciu. Možno preto som nikdy nemala kamarátov.
Avšak, slovo dalo slovo a všetci sa rozhodli, že sa vyberieme k zamrznutému jazeru, kde hory bránia aspoň trochu severáku. Uvažovala som i nad tým, že sa tam bude nachádzať i menej snehu, než na pláni, kde ju vietor nafúka a vytvorí tak hlboké snehové duny. Veď uvidíme. „Gwyn, ak by si nevládal môžem ťa vziať na chrbát, aby si sa ešte viac nenamáhal. Uvidíš i krajinu z vyššej perspektívy,“ navrhla som mu priateľsky a ak so mnou súhlasil, vzala som ho za voľnú kožu na šiji a vyhodila si ho na chrbát, kde sa „rozplacol“ do ležu a labkami pretŕčal po mojom boku z oboch strán, čo mu zamedzilo zošuchnutie dolu. Ak by sa však toho bál, nechala by som ho bojovať v snehovom záveji, i keď sme mali pred sebou slušnú diaľku... moja ponuka však trvala až kým sme nedošli k jazeru, mohol ju využiť kedykoľvek by chcel.

//Small

Mlčať je zlato. Nad týmito prastarými slovami by sa mal zamyslieť každý jeden vlk. Vzhľadom na to, že i malé vĺča im rozumie lepšie, než niektorí dospelí jedinci. Spokojne som sa usmiala a pokyvkávala hlavou na znak súhlasu, keď som videla vĺča, nasávať informácie ako huba vodu. So správnym prístupom rozhodne má potenciál, ktorý by sa dal slušne rozvíjať, pomyslela som si v duchu a zvažovala, či sa nestretnem s jeho matkou, aby som jej podala rady a odporúčania. Obávala som sa však, že by to mohlo mať kontraproduktívny účel. Kto by si nechal kecať do výchovy odo mňa? Privrela som zraky a potriasla nad tou myšlienkou hlavou. Nie, za to mi to naozaj nestálo. Mala som rada svoj pokoj a vlastných starostí som mala nad hlavu. O ďalšie som naozaj nestála.
Zdvihla som zrak z drobca a sledovala jeho nadšené zvítanie sa s Hnedým vlkom. Takže sa predsa len poznajú, prebehlo mi po mysli a venovala som mu priateľský úsmev. Po menšom predstavení padla otázka od Hranina nad ktorou som sa usmiala. „Mali sme s Gwynom namierené trošku preskúmavať ostrovy. Rada by som zamierila do závetria, ktoré poskytujú neďaleké hory, týčiace sa nad zamrznutým jazerom. Predsa len otvorený priestor a záveje snehu nie sú pre vĺča jeho veku najvhodnejšie,“ riekla som do vetru a ani neočakávala inú, než súhlasnú odpoveď. I keby nejaká prišla, nezaujímalo ma to, pretože v mojom záujme bolo pre tento moment zdravie mláďaťa. Oni dvaja boli dospelí, teda Azrael takmer. Mali by sa o seba vedieť postarať, i keď ich čerstvé zranenia o tom moc nenasvedčovali. Postrehla som, že o tom Hnedý nechce moc rozprávať a ja som ho k tomu netlačila. Až tak ma to nezaujímalo. Avšak bola tu vec, ktorá vzbudila môj záujem.
Zastrihala som ušami a medzi rečou nadhodila otázku k tým dvom: „Nemohla som si nevšimnúť, že ste prišli od severu. Ak sa môžem opýtať, aké zmeny po strete s neznámou pevninou nastali? Už z diaľky som mohla vypozorovať nové hory, týčiace sa na horizonte. Azda sa zmenilo i niečo iné?“ Moja posledná otázka bola skôr rečníckou. Očividne sa zmeny týkali viacerých vecí, tak ako po povrchu zvyšku ostrovov. Nechcelo sa mi však zrovna trmádzgať na sever, pokiaľ mi mohli oni podať správu z prieskumu. Hlavne som nadvihla obočie pri pohľade na Hranina. Zo slov Enzoua sa Shay vydala na prieskum zmien, ktoré nastali a nebolo vylúčené, že Hranin bol po jej boku. Preto som si vyvodila, že vedia toho omnoho viac, než z nich doteraz vypadlo a ja som bola odhodlaná utíšiť svoj hlad po nových informáciách z ich prieskumu.
Avšak, ich únava bola väčšia a tušila som, že tak skoro sa odpovede na svoje otázky nedozviem. Zabúdala som na tento fakt a sťažka si povzdychla. "Nechcete sa vydať k jazeru s nami? Môžete si tam na chvíľu oddýchnuť. Určite to bude pre vás lepšie, než tu postávať," dodala som na záver a pohľadom prešla i na malého Gwyna. "Nechceš mi povedať, kde ste sa zoznámili s Azraelom? Tiež je z vašej svorky?" opýtala som sa vĺčaťa, aby malo pocit, že sa môže s nami normálne rozprávať. I keď som očividne cítila rozdielnosť pachov medzi nimi a bolo mi jasné, že z rovnakej svorky naozaj nie sú. Určite však i on musel niekam patriť. Bol ešte príliš mladý, aby dokázal svojvoľne prežívať. I keď sa zdalo, že sa vie popasovať s nepriateľom.

Krížovka - 1 ťah
Poznávačka - 2 ťahy
20 príspevkov (27.12. - 4.1.) - 3 ťahy

6 ťahov dokopy -> 2, 3, 4, 58, 57, 56

Pripísať: 2 rubíny + 1 rubín

SCHVÁLENO přidáno

//Modrák

Natočila som uši smerom ku Gwynovi a prehadzovala si jeho slová v mysli. Možno mal pravdu. Pousmiala som sa. „Veru, to je pekná myšlienka,“ pochválila som ho s úsmevom a kývla hlavou, aby sme sa pomaly pustili ďalej. „No, nemám obľúbenú farbu. Tak nejak na nich nezáleží, ale prírodné farby zemných odtieňov mi boli asi vždy najbližšie,“ odpovedala som mu na otázku a trošku sa nad ňou zamyslela. Kráčala som naprieč zasneženou pláňou, pomaly sa vzďaľujúc od modrého stromu. Niekde v periférnom videní som registrovala Gwyna, no môj záujem bol skôr smerovaný na prírodný úkaz za nami. Zastavila som sa niekoľko stovák metrov ďalej, aby som si ho mohla lepšie prehliadnuť. Naklonila som hlavu na stranu a zamyslene sa mračila, rozmýľajúc, či je to naozaj práca Bohov alebo len naozaj ojedinelý úkaz. Tak či ona to musela byť práca mágie, čo bolo viac než isté. „I stromy vo vašej svorky sa v slnečných lúčoch prekrásne ligocú v odtieňoch zlata. Možno na podobnom princípe lomu svetla funguje i tento strom. Enormná veľkosť môže byť i prírodného rázu. I vlci sú veľkí a malí a niekedy je medzi nimi naozaj veľký, výškový rozdiel,“ zamrmlala som smerom k Gwynovi, i keď tie slová boli skôr moje premýšľanie nahlas. Veľa ráz som potrebovala svoje myšlienky počuť, aby som lepšie zhodnotila, či dávajú logiku alebo sa v niečom mýlim.
Medzitým som sa pozrela smerom na sever, kam sa ťahalo zĺhavé pohorie špicatých vrcholov. Bolo na čase splniť prianie Gwyna, a tak som strom nechala stromom. Nabudúce som sem mohla vziať Sara a pofilozofovať o ňom s ním. Bol predsa len vhodnejším kandidátom, než niekoľko mesačné vĺča, ktoré malo zjavne i spomalené chápanie. „Nuž, aby si videl viac z ostrovov, poďme na hento mierne prevýššenie, z ktorého budeme mať a hlavne ty, lepší rozhľad,“ navrhla som a začala v snehu kráčať do kopca. Pre vĺča to muselo byť naozaj vyčerpávajúce, i keď mal sneh len pol metra. Preto som na neho čakala a dávala mu čas. Nechcela som mu pomáhať, pretože sa musí zoceliť. Ak mu budú druhí prehnane pomáhať, bude slabý a nesamostatný. Len nech sa s tým pekne pobije. Až sme sa dostali na vrch kopca, zadul mierny vietor, ktorý nám rozčechral srsť. Pousmiala som sa a sadla si do snehovej pokrývky.
Svoje zraky som uprela v prvom rade na juh. „Ak sa zapozeráš do diaľky, na horizonte môžeš zbadať mimo beloby snehu i nažĺtle hromady pieskových závejov. Púšť sa rozlieha na vcelku rozľahlej ploche. Je tam celoročne veľmi teplo a malé vĺča ako ty, by tam dlho neprežilo. Uprostred nájdeš i záchranné miesto – oázu, ktoré je jediným zdrojom pitnej vody,“ odmlčala som sa. Z jeho perspektívy na ne nemohol dobre vidieť, ale aspoň informáciu, kde sa asi nachádza púšť a čo to je, si mohol zapamätať. Dúfala som, že sa mojej výstrahy bude držať a neodíde sa tam vydať na prieskum hneď, ako sa naše cesty rozdelia. Sťažka som si povzdychla a pokračovala: „Povedľa púšte zo západnej časti sa rozlieha temný les, ktorému sa nehovorí len tak pre nič za nič. V jednej jeho južnej časti sa dá vypátrať most – jediná cesta, ako prejsť skrz priepasť na druhý ostrov. Je to však veľmi nebezpečné.“ Pozrela som sa na neho dôležitým pohľadom, že tie slová myslím vážne. Pre vĺča ako je on, by bolo veľmi ľahké spadnúť z neho do búrlivého mora a rozplesknúť sa na skaliskách. „Ak by ťa zaujímalo, čo je na druhom ostrove, tak je to tiež plno hôr, lesov a lúk. Rovnako tak jazier a vodoápadov. Nič neobvyklé. Až na starú ruinu, v ktorej sídli starý vlk, ktorý ťa vie vystaviť náročnému tréningu, aby si zosilnel. Účtuje si za to však poplatok, ako inak,“ riekla som a odfrkla si nad tým platením. Akoby moja námaha nestačila na to, aby som dostala potrebné skúsenosti. Nie to si za to ešte platiť nemalé peniaze, ktoré sa ťažko v krajine hľadajú. Možno niekde však existuje i poklad, ktorý ešte nikto neobjavil. Ak by som ho našla, bola by som doslova milionár!
Odkašľala som si a nakoniec prešla k severo západu a samotnému severu. „Pohorie, ktorú vidíš neďaleko sa tiahne až do severnej časti, ktorá je celoročne pod snehom. Je vidno v diaľke, že utrpela nejaké zmeny a vyrástli tam dve hory, ktoré môžeme vidieť na horizonte. Nuž, sama by som to potrebovala prv preskúmať, aby som ti neklamala,“ dopovedala som a pohľadom som zišla na dve siluety, ktoré si to kráčali práve zo spomínaného severu. Naklonila som hlavu na stranu a zvedavo si ich prezerala. Keď sa priblížili, bolo mi jasné, že jedného z nich poznám, druhý bol pre mňa záhadou. „Ak budeš u mňa, tak ti neublížia,“ riekla som a rozišla sa tých pár metrov smerom k vlkom. „Krpec, toto je Hranin... bez ucha a ten druhý je... ehm,“ odmlčala som sa a spýtavo nadvihla obočie, aby som vyzvala hnedého do reči. Avšak, možno ho vĺča poznalo. Pohľadom som tikala medzi nimi dvoma, až som dodala smerom k Čiernemu: „Mohol si ma zahliadnuť pri jazere. Moje meno je Lissandra.“ V tom som privrela oči. „Vyzeráte, akoby ste navštívili jaskyňu rozzúreného medveďa,“ skonštatovala som pri ich zraneniach. Premerala som si ich oboch od špičky chvosta až po koniec ňufáka. Bolo zjavné, že Hnedý je veľmi malý. Povedala by som, že nie oveľa starší než Gwyn, i keď jeho veľkosť bola už o poznanie bližšie k dospelému vlkovi. Jeho stavba však mala v sebe rysy vĺčaťa. Oblizla som si bledý ňufák a vyčkávala, čo z nich vypadne.

Gwyn potvrdil moje slová, ktoré sa týkali jeho súrodencov. Bol jedináčikom. Pre vĺča to nebolo najlepšie a vcelku ma mrzelo, že sa nekamaráti s inými vĺčatmi zo svorky. Pobavila ma však jeho ďalšia otázka, ktorú som nedokázala vyhodnotiť. Zaujimalo ho to alebo len proste bol slušný? Zašvihala som chvostom. Tak či onak, bolo to jedno. "Áno. Brata a sestru, no už strašne dlho som ich nevidela a asi už ani nikdy neuvidím," odpovedala som mu a sama sa nad tým zamyslela. Netušila som, či sa mám po tom cítit smutne alebo proste nijako. Do vztahov som sa moc nevyznala a jednoducho som nevedela, čo k ním vôbec cítim.
Nasledoval jeho záujem o strom. Na jeho očiach bolo zjavné, ako moc ho nadchol tento úkaz. Pousmiala som sa nad tým a nechala ho chvíľu skúmať. Medzi tým som vyslovila svoje vlastné myšlienky a úvahy, na ktoré sa mladý napojil. Spokojne som sa na neho pozrela. "Áno, je to veľmi pravdepodobné. Zaujímalo by ma, či v sebe toto miesto a tento strom niečo skrýva, nejaky druh kúzla," zamumlala som ďalej zamyslend a zašvihala dlhým chvostom. "Možno ich v krajine rastie kde tu viac, ktovie. A možno majú i rôzne farby, aká by sa ti páčila najviac?" nadhodila som mu tému, ktorej da mohol chytiť. I keď sa mi tie slová priečili, potrebovala som nabrať skúsenosti ohľadom tejto... Starostlivosti. Jedného dňa sa mi tieto poznatky naozaj môžu zísť. Nakoniec som sa však rozišla ďalej, aby som si strom obhliadla z väčšej vzdialenosti.

//kvitnúca lúka

//Zauberwald

Vĺča vyzeralo nadšene, keď som sa odhodlala ho previesť krajinou. Uškrnula som sa. I ja som skrývala v sebe rovnaké nadšenie, keď som bola mladá. Bola škoda, že krajinu nepreskúmavalo so svojou matkou. Privrela som oči a len tak do vetru preniesla: "Máš aj nejakých súrodencov, Gwyn?" Málokedy bol vrh len o jednom vĺčati. Avšak, svojich súrodencov nikdy nespomínal. Takže nebolo úplne od veci si myslieť, že žiadnych nemá a je jedináčik. To by z neho robilo aspoň trochu zaujímavého, okrem jeho bezpigmentovej srsti. Oblizla som si ňufák a pohliadla na miesto, ktoré sa nám medzi stromami pomaly odkrývalo. Modrý strom, ktorý som videla na ceste do lesu. Bol obrovský. Viac než to. Priam gigantický. Azda najvyšší strom aký som kedy videla.
Naklonila som hlavu na stranu a zvedavo si ho prezerala. Čo spôsobilo, že takto enormne narástol? "Hm, už viem ako sa cítiť oproti dospelým vlkom," riekla som pobavene, keď som sa dívala do jeho koruny. Oblizla som si ňufák a pohliadla na Gwyna, ktorý bude očividne očarený tým, čo vidí. "Stromy normálne takto nerastú, bude to očividne spôsobené miestnou magickou silou, ktorá je v pôde priam presýtená," skonštatovala som a podišla bližšie ku kmeňu stromu, aby som si ho pozorne prezrela. Bola pevná a zdravá. Zdalo sa, akoby tu strom stál veky, no nikdy predtým som si ho nevšimla. Museli ho vyčarovať Bohovia, keď sa snažili dať ostrovy do poriadku? Ktovie. Odpovede sa asi tak skoro nedozviem.