Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zastrihala som ušami a pohľadom pohliadla smerom do korún stromov. Väčšina z nich bola listnatých, a tak sa nad nami rozpínali holé konáre. Povzdychla som si. Nemusela som zimu. Chlad, mráz a sneh boli osinami v zadku. Na druhú stranu ani horúčava letných dní nebola príjemná. Zavrtela som nad tým hlavou. Nemohla som si sťažovať. Zima tohto roku prišla o niečo neskôr, než je zvykom a preto podľa mojich výpočtov bude i o poznanie miernejšia. Aspoň som v to dúfala, ale vzhľadom na zvláštnu miestnu klímu som si nemohla byť ničím istá. Počasie sa mohlo zmeniť lusknutím prstov. Ako mi chýba to naše údolie. Aj keď tam žilo plno idiotov, pomyslela som si pri spomienkach na minulosť a pobavene sa nad tým pousmiala. Stále som si nepamätala, ako som sa tu vôbec ocitla. Plavbu po mori som nemohla prežiť. Takže ďalšia podivná časopriestorová finta? Zamračila som sa.
Vedela som, že svojimi slovami nehovorím na jeho úrovni. Preto ma neprekvapovalo, keď sa v jeho hlave miesil guláš, vytvorený podivnými slovnými spojeniami a informáciami. Musel si však zvykať a verila som, že ak by dostával podobné prednášky častejšie, jeho inteligenčný kvocient by sa určite navýšil. Síce som sa vĺčat dosť obávala, aspoň som po skúsenostiach s týmito na ostrove, mohla usúdiť, akým smerom by moja výchova mala smerovať. Nechcela som, aby dopadli ako oni, všakže. Ale aspoň nie je drzý, pomyslela som si úsmevne. I drobné pozitívum som dokázala na tejto situácií vyčariť. Gwyn mlčal, keď som hovorila a dokonca ostal ticho i po tom, čo bolo na ňom reagovať. Netlačila som na neho, mohli sme ostať v tichu. Nepatrila som k tým vlkom, ktorí by pociťovali extra blbý pocit u takýchto situácií. V mlčaní jestvovala určitá krása, ktorú som obdivovala.
Už som si myslela, že sme sa naozaj naladili na vlnu mlčania. Avšak v tom ticho narušil jeho vĺčací hlas. Zastrihala som ušami a pozrela sa na malého tvora. Tak tu bola pravda zakopaná. Privrela som oči a pobavene sa usmiala. "Dobre teda, môžem ťa teda vziať trochu to tu obhliadnuť ak chceš, ale potom pôjdeš pekne domov, aby sa o teba nebáli, dobre?" povedala som smerom k nemu a pomaly sa vyštverala na laby. Otriasla som zo seba sneh a pozrela sa jeho smerom, či teda ide. Následne som kývla hlavou. "Tak poď. Východnú časť krajiny už si mal ako tak možnosť vidieť, vzhľadom na to, že tam sídli tvoja svorka. Pôjdeme teda na západ," povedala som a vykročila pomaly vpred, aby mi stíhal. Samu ma zaujímali niektoré časti kraju, a tak som to brala vcelku ako win win kombináciu. Stočila som ucho jeho smerom, aby som počula jeho prípadné otázky, zatiaľ, čo sme sa blížili k hranici lesa.

//Modrák

S pokojom som vĺča sledovala. Jeho mozog pracoval o sto šesť, ale i tak ma vcelku iritovalo, ako mu to trvá a nedochádza. Vedela som, že som bola ako vĺča oveľa vyspelejšia a preto som možno bola trošku znechutená, keď takými neboli i druhý. Nuž, čo sa dalo robiť. Nebolo to moje dieťa a tak to nebol môj problém. Oblizla som si ňufák. Nechcela som ho mať však na svedomí, ak by sa mu niečo stalo. Mohlo by mi to utvoriť nepriateľov, o ktorých som naozaj nestála.
Nakoniec sa krpec rozhovoril. Počúvala som jeho príbeh a spýtavo nadvihla obočie. Vzbudzoval vo mne mnoho otázok, na ktoré by som však nedostala uspokojivú odpoveď. Preto som mlčala, až kým nedokončil to, čo začal. Švihla som chvostom a privrela zraky. "Hm, takže ťa matka nechala len tak na lúke samého bez toho, aby sa po tebe obzrela?" neodpustila som si túto poznámku. Niečo mi na tom nesedelo, no nechávala som to tak. Povzdychla som si a pokrútila nad tým hlavou. "A zem sa nehnevala. Do ostrov vrazil nový, neznámy kontinent, ktorý spôsobil posun ich uloženia. Mal si šťastie, že ťa nezasiahol nejaký padajúci strom alebo si nespadol do voľákej trhliny v zemi," riekla som k nemu s mierne káravým tónom. Už bol dosť veľký, aby si uvedomoval svoje činy. Bolo na čase, aby začal brať za ne i zodpovednosť.
"Teší ma Gwyn a poznám les tvojej svorky. Dokonca som nejaký čas cestovala i s ďalším vlcatom od Vás. Volala sa Alyanna. Máte nejako v obľube utekať z domovu," povedala som s povzdychom. Takže som zodpovedná za ďalšie vĺča z tej svorky... Mali by si to tam trošku lepšie zariadiť. Ja nebola platená za to byť ich opatrovateľkou. "Zavediem ťa domov ak si nemal iné plány," dodala som a spýtavo nadvihla obočie. Nemala som problém mu kus ostrovov ukázať. Aspoň by bol v bezpečí a pod dozorom. A aj by som ho naučila nejakým základom samotného putovania, aby neprichádzal do nebezpečných situácii, akými bol stret s neznámymi vlkmi. Povzdychla som si, tentoraz dlhšie. Vážne by som sa chcela stretnúť s rodičmi, ktorí majú v tej Zlatej vĺčatá. Prišlo mi, že sa im vôbec ale vôbec nevenovali a boli im úplne jedno.

2% vytrvalosť, 2% rýchlosť

Chvíľu trvalo, kým sa vĺča pustilo do rozhovoru. Nečudovala som sa mu. Očividne mu moja prítomnosť tiež nebola príjemná, vzhľadom na okolnosti, ktoré ho sem zahnali. Zvráštila som čelo, keď ma v mysli udreli jeho myšlienky. Ešte som si na túto novinku nezvykla, no našťastie to nebolo moc bežné na to, aby som sa tým zaoberala. Vadilo mi to, a tak som bola vcelku nadšená, keď tá schopnosť nefungovala. Ach, čo som si to odtiaľ odniesla, pomyslela som si a zavrtela nad tým hlavou, ktorá ma slušne začínala bolieť. Terajšia situácia však nebola ani tak o mne, ako o tom malom krpcovi. Nakoniec sa uchýlil k jednoduchej odpovedi na moju otázku a ja prikývla. Pokiaľ chcel, aby som si myslela, že je v poriadku, nemala som s tým problém. Zbytočne by som na neho tlačila, i keď bolo zjavné, že minimálne z mentálneho hľadiska v tejto chvíli v poriadku nie je.
Väčšmi ma však zaujímala odpoveď na moju druhú otázku, pretože povedzme si úprimne. Teraz tí jeho prenasledovatelia boli i môj problém a ja sa rozhodne nechcela s nikým mlátiť. Prichytila som sa u myšlienky, že ak by bola situácia bez východisková, asi by som im to vĺča prenechala, len aby som sa s nimi nemusela naťahovať. Aké veľkodušné odo mňa, no nie? Vĺča zo seba vymáčklo presne to, čoho som sa obávala. Boli to dvaja vlci. Nevedela som, či sú silnejší než mňa, ale minimálne početnú prevahu mali. "Chm, aspoň o tom neviem," odpovedala som krátko na jeho otázku, pretože moje myšlienky boli v tejto chvíli u iných veciach. Neustále som sa dívala do lesu za ním a rozmýšľala, kedy sa tu asi objavia. Ak vôbec. Možno si z neho robili len srandu. I to bola jedna z možností.
"A čo vlastne robí tak mladý vlk ako ty uprostred lesu, ďaleko od všetkých území svoriek, ktoré aspoň poznám?" opýtala som sa ho. Naozaj tu nemal bez dozoru čo robiť. Bol ešte mladší než Alyanna, keď som ju stretla. Cudzí vlci boli to najmenej, čoho by sa mal obávať. Predsa len v tomto kraji sídlilo omnoho viac divných stvorení a území, skrývajúc rôzne nástrahy. Mnoho z nich robilo problémy i dospelým vlkom, nie to malým vĺčatám. "Moje meno je Lissandra mimochodom a môžeš mi normálne tykať, nie som oveľa staršia než ty, drobec," riekla som pobavene k vĺčaťu. Najväčší rozdiel medzi nami bola mentalita, skúsnosti a výška. Nebola som najnižšia, to je pravda. Dlhé laby robili svoje. Avšak po večnom túlaní sa moja atletická postava skôr vyzerala ako vychrtlina s prepadnutými bokmi, aké som mala. Hádam mi Daén pomôže sa dať kus dokopy. Povzdychla som si a pohodila chvostom, sledujúc neustále les.

Kráčala som lesom, ňufákom skúmala pachy a sledovala bohatú flóru, ktorá sa v lese nachádzala. Vedela som, že som tu už predtým bola, ale nezdržala som sa dlho. Teraz som mala väčšiu príležitosť si ho prehliadnuť. Preskúmať a možno objaviť i niečo nové. Navodzoval však vo mne akýsi pokoj, bohvie, či to bola len zásterka alebo je naozaj taký upokojujúci. Pomedzi husto zarastené stromy som naprieč lesom moc nevidela. Počula som len jeho zvuky, do ktorých patril i neďaleký šum hlasov. Hlavne jedného výrazného, ktorý ku mne dovial vetrík. Zastrihala som ušami a premýšľala, čo to tam vlastne tí vlci robia, no nechcela som sa im do toho starať. Množstvo, ktoré som cítila, ma vcelku znervózňovalo.
Rozhodla som sa preto venovať len mojej ceste, kadiaľ som kráčala. No ako sa zdalo, nemala som to šťastie na to, aby som sa nestarala do cudzích vecí. Pretože tá starosť si našla mňa. Vkročila som mu omylom do cesty. Prv som si ho ani nevšimla, jeho drobné labky vydávali príliš tichý zvuk. No ucítila som ho až keď som vyšla spoza stromu a bledá guľa chlpov do mňa vpálila. Zaskočene som pozrela do snehu, čo sa to vlastne stalo. Prerazil ma diviak? Nie. Privrela som oči a pozrela sa na vĺča. Povzdychla som si. To som bola na ne naozaj taký veľký magnet? Veď som ani nevedela, ako sa mám k tomu správať! No, tak či onak, vĺča vyzeralo vydesené, panikárilo a očividne pred niečim utekalo. Zdvihla som zrak a zadívala sa medzi stromy. "Si v poriadku?" položila som mu medzitým jednoduchú otázku a začala si ho obzerať. "Vyzeráš ako králik, ktorého líška vydurila z nory," skonštatovala som a ľahla si do snehu, aby som sa znížila na jeho úroveň. Mohol tak nadobudnúť zo mňa bezpečnejší pocit, keď medzi nami nebol taký výškový rozdiel. Zastrihala som ušami a pohľadom sa ukotvila v tých jeho. Čakala som na odpovede, no popri tom som blúdila po tieňoch lesa. Či z nejakého z nich nevylezie ten, predkým sa snažil malý utiecť. Bola to jeho rodina, svorka, priatelia, či narazil na niekoho, kto veľmi priateľský nie je? Bolo ťažké to odhadnúť, pretože vĺčatá vnímajú informácie, ktoré im podávame, vlastným jazykom. Kľudne mohol niečo zle pochopiť i zo slov svojej matky.

//kvitnúca lúka

Predtým, než som sa dostala k prvému stromoradiu, kútikom oka som zachytila niečo podivné. Zastavila som sa a otočila hlavu vzad, aby som si prehliadla modrý, obrovský strom, ktorý sa vynímal na lúke. Ako som si ho nemohla predtým všimnúť? Veď bil priamo do očí. Zašvihala som chvostom a odfrkla si. Mala by som viac dbať na skúmanie terénu. Pretože takto raz prehliadnem niečo veľmi dôležité. Povzdychla som si a vkročila medzi stromy, ktoré boli samozrejme divné. Teda nie že by som mala niečo proti tomuto lesu, ale nepatril medzi mojich favoritov. Oblizla som si papuľu a pozvoľna ním kráčala. Nikam som sa neponáhľala, a tak som si mohla dovoliť si chôdzu naozaj užívať. Ako som však načúvala zvukom lesu, do uší i ňufáku mi doletelo niečo veľmi zvláštne. Nakrčila som ňufák. Cítila som tu plno čerstvých pachov. Nechcela som s vlkmi prísť moc do kontaktu. Neviem, necítila som sa na to. Možno by som i odišla opačným smerom, no medzitými pachmi svietil i ten, ktorý patril mláďaťu. Zaplietla som sa na územie svorky? Ešte raz som zavetrila a prevelila pachy, no dominantu alfy či iného člena som tu necítila. Zvláštne. Tak v čom bol háčik?

//Pityas

Pri premýšľaní na hnedého vlka, som si ani nevšimla, ako rýchlo mi ušla cesta naprieč pohorím. Síce som sa kde tu pošmykla alebo takmer spadla, no podarilo sa mi to vcelku v zdraví. Opäť som zbehla dolu svahom a ocitla sa na otvorenom priestranstve. Povzdychla som si. To sa mám opäť brodiť v snehu? Potriasla som hlavou a vydala sa naprieč lúkou. Ako som sa rozhliadala okolo seba, mohla som vidieť množstvo kľúčových, orientačných bodov. Tie mi napovedali, kde presne ss nachádzam. Ako som sa tak obzerala, všetko mi prišlo takmer rovnaké. Naozaj sa tu niečo zmenilo? Ako som postupovala viac na východ a odkrývala sa mi krajina na severe, ktorá sa mi prv skrývala za pohorím, mohla som v diaľke vidieť ďalšie dve kúsky hôr. Boli však osamelé a boli len dve. Aspoň tak to na mňa pôsobilo z tejto perspektívy. Oblizla som si ňufák. To bolo niečo nové, čo by som sa hodlala preskúmať, ale mala som v pláne si prehliadnuť ostrov ešte i z východnej časti za lesom, ku ktorému som sa pomaličky blížila.

//Zauberwald

//temný les

Les sa opäť začínal otvárať, ako som sa dostávala vyššie a vyššie do kopcov. Terén začínal hornatieť a pomedzi vrcholce stromov na mňa hľadeli končiare hôr. Oblizla som si ňufák a vydala sa po stope vysokej, ktorá mala vychodený chodník naprieč horským priesmykom. Potriasla som hlavou a zahľadela sa pod nohy. Pohorie nebolo v zime najbezpečnejšie na priechod. Ani keby sa jednalo o menšie. Zával snehom či kameňom hrozil v každom z nich. Preto som si dávala extra dobrý pozor, aby som náhodou niečo nevyvolala. Stačil jeden ku uvoľnenej pôdy, ktorý by padol dolu a nabalil na seba obrovské množstvo ďalšieho materiálu. Striasla ma. Nikdy by som nechcela skončiť pod závalom snehu. Hlavne, keď to znamenalo pohreb za živa, vzhľadom na vzduchovú kapsulu, ktorá sa okolo tvora vytvorím. No možno by som bola z tých šťastných, ktorí by dostali ranu kameňom do hlavy a spokojne by odišli do večných lovísk. Nad touto myšlienkou som sa musela uškrnúť. Vážne som už potrebovala odísť do dôchodku? Niekedy mi to tak prišlo, čo bolo vtipné vzhľadom k môjmu veku. Povzdychla som si. Byť inteligentným vlkov vo svete plnom hlupákov je naozaj sakra ťažké. Aspoň raz za čas natrafím na niekoho ako ja, kým je napríklad Sar. Zaujímalo ma, kde sa ten podel...

//Kvitnúca lúka

//Most

Ani si neviete predstaviť, ako sa mi uľavilo, keď moje labky dopadli na pevnú zem. Bol to už priam nezvyk a v predstavàch sa mi zem neutlstàle pod labami hýbala. Musela som sa vydýchať a utriediť si ten bordel v hlave, ktorý vyprodukoval adrenalín. Obzrela som sa cez plece na most s bol rada, že som to prežila. Oblizla som si ñufàk a rozhodla sa pokračovať ďalej. Moje kroky ma viedli do veľmi pochmúrneho lesa. Cítila som sa v ñom stiesnene a nepríjemne. Toto nebol jeden z tých lesov, ktorý by som dobrovoľne vyhľadàvala. Mala som v pláne ho prejsť čo najskôr, než vyskočia beštie z tých hlbín zeme. Rozbehla som sa preto ns východ, dúfajúc, že sa odtiaľto dostanem čo najskôr.

//Pityas

//Les u Mostu

Stromy predo mnou redli. Odhaľovali menšiu planinu, ktorá sa nachádzala u vstupu na most. Zastrihala som ušami a natiahla krk, aby som lepšie videla. A naozaj tam stále stál alebo lepšie povedané visel. Naklonila som hlavu na stranu a podišla trošku bližšie. Oňuchala som ho a opatrne naň stúpila jednou labkou. Nemala som tú česť po ňom ešte prejsť na druhú stranu, i keď som ho už predtým skúmala. Už z diaľky som mohla vidieť, že niektoré dosky chýbajú. Odfrkla som si a sledovala hmlu, ktorá mi tak nejak halila druhý ostrov i rozbúrené more pod mostom. Nuž, ak som chcela zistiť viac o zmene krajiny, musela som sa vydať na druhú sttanu. Nadýchla som sa a vykročila. Most podo mnou vŕzgal a mierne sa hýbal do strán. Bol to nepríjemný pocit, no darilo sa mi dlho bez problémových pokračovať. Až v jednu chvíľu som začula... Spev. Nevenovala som mu spočiatku žiadnu pozornosť no neustále sa zvyšoval. Sklonila som zrak a zahľadela sa do hmly, kde som však nič nevidela. No potom som uvidela niečo čo ma uchvátilo. Takmer som stratila balans no rýchlo som sa prebrala z omámenia a otriasla sa. Čo to dopekla robím? Zamračila som sa a vydala sa čo najrýchlejšie na druhu stranu. Musela som sa vschopiť, príliš ľahko mi mágie opantávali myseľ.

//Temný les

//Luka

Skrz naviate snehové duny som sa prebojovala až k hranici lesu. Po minutí niekoľkých alejí stromov, som mohla pocítiť rozdiel vo výške naviateho snehu. Pretoto som milovala stromy. Pousmiala som sa a nežne sa o jeden z nich obtrela. Plnili plno dôležitých funkcií, na ktoré vlci nemysleli. Možno ich ani nikdy nenapadlo skúmať, čoho sú tak obyčajné prvky schopné. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pokračovala ďalej. Pokojne a s kľudom som pokračovala lesom. Bol vcelku obyčajný, tak ako som si ho pamätala po návšteve s Alyannou. Kam sa to vĺča vlastne podelo? Umrelo cestou domov alebo sa tam šťastne vrátilo? Ktovie. Oblizla som si ňufák a nasala okolité pachy. Nechala som sa unášať vôňou soli, ktorá ma viedla smerom na sever k Mostu. Napäto som vyčkávala, či ho uvidím alebo i tento ostrov tajná krajina pritlačila na ďalší. Moc zmien som teda zatiaľ nepocítila a ani nenašla. Zmenil ten náraz vôbec ešte niečo?

//Most

//Severné hory

Zoskočila som dolu posledných niekoľko skál a pristála v hromade snehu. Odfrkla som si a spravila pár skokov ďalej, kde sneh nebol tak hlboký. Otriasla som sa a zubami si začala vyhryzávať brmbolce snehu v mojej srsti, ktoré ma kvákali a bolo to dosť nepríjemné. Chvílķu som sa tým zabávala, než som bola ako tak spokojná. Potriasla som hlavou a prešla pohľadom po otvorenom priestranstve. Zaujímalo ma, ktorým smerom sa vydal Enzou a či našiel niečo prekvapivo nové alebo zvláštne. Podľa mojich doterajších výpočtov sa tretí ostrov, na ktorý viedol portál spojil s druhým, kam ústili i Katakomby. Bolo to logické vzhladom na smer nárazu onej záhadnej pevniny. Čo bola vlastne zač? Práve ju sa išla pokúsiť Shay preskúmať? Bolo ti divné, ale každopádne som ju chcela neskôr vyspovedať. Čo všetko zažili a čo objavili. No to ešte chvíľu potrvá, kým sa vrátia. A tak som sa vydala planinou ďalej. Všade samí sneh a nekonečná rovina preod mnou. Cesta mi preto utekala hrozne pomaly, no nakoniec som na obzore zazrela hraničné stromy lesu. Zvesela som sa usmiala a zašvihala chvostom. Blížila som sa k podivnej ľudskej vymoženosti. Každým krôčkom som bola bližšie a zvedavosť, či ešte vôbec existuje, ma poháňala ďalej.

//Les u Mostu

//Daén

Pôda údolia postupne hornatela. Cítila som, ako sa moje svaly musia viac napínať, aby dokázali posunúť moje telo vpred. Zastrihala som ušami a pohliadla na skupinu vtákov, ktoré mi prelietali nad hlavou. Hľadajúc potravu, úkryt, či sa len tak premávali po oblohe. Niekedy by som si priala byť ako oni. Ten pocit slobody musel byť na nezaplatenie. Oblizla som si ňufák a popobehla smerom k menšej jaskyni, do ktorej som strčila ňufák, aby som nasala pachy. Nič okrem vyblednutej stopy menších hlodavcov a vlkov som necítila. Potriasla som hlavou a pokračovala ďalej do hôr. Mala som čo robiť, aby sa mi na čerstvom snehu nešmýkalo, hrozilo mi totiž, že by som mohla padnúť do priepaste. Na ktorú ma myšlienky moc nelákali. Až ma striaslo pri tej predstave. I keď, čo je horšie na smrti než v živote? pomyslela som si a povzdychla si. Nemohla som byť depresívna, pretože by moje myslenie bolo obmedzené psychickými stavmi. A to som si nemohla dovoliť. Nie teraz, keď som sa pridala ku svorke. Čoskoro sa mi podarilo hory pomocou horských cestičiek prejsť. Azda i úspešne a mohla som začať pomaličky zostupovať dolu z hôr.

//Luka

Enzou chvíľu rozprával a ja prikyvovala. Mali sme očividne iné názory, ale však to nebolo zlé. Každý sme si mohli myslieť svoje a veriť tomu, i keby sme sa obaja mýlili. Zašvihala som chvostom a oblizla si ňufák. Prešla som pohľadom na Hnedého a spýtavo nadvihla obočie, keď navrhol obhliadku územia. "To znie fajn, ale bude to logické opustiť územie, keď tu nie je nikto, kto by ho chránil?" riekla som a sťažka si povzdychla. Prečo sa vlci v tomto kraji správali tak iracionálne. Možno preto som pokrútila hlavou a nechala ho ísť samého. Nebolo vhodné, aby tu nikto neostal. Avšak po nejakej chvíli mnou niečo prebehlo. I ja by som mohla zistiť, čo sa to vlastne udialo a v podstate sa tu niekde povaľuje Sar. On to tu postráži. Pobavene som sa nad tým uškrnula a pustila sa do poklusu. Nejaký čas som sledovala pachovú stopu Enzoua, kým som nestočila svoj smer na inú stranu. Ďalej do hôr, ktoré objímali údolie s jazerom.

//hory cez rest

Vlk mi toho príliš nepovedal. Privrela som oči. Skrátene mi priradil mená k vzhľadom a ja sa ich snažila zapamätať. Takže to znamenalo, že by som sa mala ešte zoznámiť s Amorphisom a Dail, ktorých som ešte nemala tú česť ani len vidieť. Oblizla som si ňufák a pokývala hlavou. Do leta by som ich mohla pozháňať a aj ostatných. Aspoň trošku nadviazať priateľské vzťahy. Možno by som tu našla i nejakého priateľa. "Dobre, ďakujem ti za odpovede," riekla som na jeho slová, pretože to bolo slušné. Aspoň to som si myslela. Oblizla som si ňufák a pohľadom prešla po okolí. Hľadala som náznak toho, že tu niekde nejaký člen skutočne prebýva. Nakoniec sa mi podarilo zahliadnuť tmavú čmuhu na horizonte. Nemohla som povedať, kto z popísaných to bol. Avšak rozhodne to aspoň niečo značilo. Nuž, trochu ma sklamalo, že to vyzeralo, že odchádza preč. Odfrkla som si. "Moc sa tu tí vlci nezdržiavajú, čo?" prehodila som skôr rečnícku otázku, bo to bolo očividné. Nerozumela som tomu, prečo sa vlci pridávajú do svorky, keď ich i tak laby ťahajú viac mimo územie. Zastrihala som ušami. Táto krajina nebola len divná sama o sebe, ale i mentalitou miestnych vlkov. Očividne. "Máš nejaké plány, čo by si chcel teraz robiť?" položila som mu ďalšiu otázku, pretože som sa popravde začínala nudiť. Sar sa niekde stratil a nikto iný tu nebol. A tento milý hnedý macko tiež nevyzeral ako niekto, kto by bol príliš akčný. Aspoň na prvý pohľad. Spýtavo som nadvihla obočie a vyčkávala.