Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nevnímala som Enzoua príliš. Svoje sústredenie som smerovala na preskúmavanie vzdialených kopcov a hôr. Akoby som očakávala, že nad vchodom do úkrytu bude svietiť veľká, blikajúca, červená šípka. Povzdychla som si a s privretými očami prešla na poletujúce vločky, ktorých bolo veľmi skromne. Jedna z nich mi dopadla na bledý ňufák. Jazykom ju šikovne zmietla zo sveta. Jej krátka existencia bola u konca. Zmiznem tak jedného dňa i ja? Nie, vlčia smrť je bolestivá, plná pocitu samoty. Povzdychla som si. Aké by to bolo jednoduché, keby sme proste prestali... existovať. Pamätala som si však na slová matky, ktoré rozprávali o zachovaní rovnováhy. Keď niekto umrie, niečo nové musí vzniknúť. Vyrastie na mojej mŕtvole nový ker, strom, či lúka plná kvetín? Ktovie. Ja sa to už však nedozviem.
"Krutá byť môže, ale je pomaly druhý spln a sneh sa začal len teraz znášať k zemi. Nemyslím si, že bude krutá, ani len mrazivá," riekla som na jeho slová a ukázala labou na okolité hory a kopce. "Údolie je tiež situované nižšie. Je chránené z každej strany. Zo severu a juhu vysokými pohoriami, zo západu trávnatými kopcami a z východu vnútrozemím. Pochybujem, že tu napadá viac než dve stopy snehu na výšku," pokračovala som a nakoniec prešla pohľadom i k jazeru, ktoré si veselo žilo ďalej, akoby sa ani nechumelilo. "A fakt, že na jazere ani pri brehu nie je ani kúsok ľadu a to je už takmer ráno, nachladnejšia časť noci... pochybujem, že vôbec primrzne," dodala som na koniec a zašvihala chvostom. Samozrejme, môj úsudok sa mohol mýliť. Predsa len som tu už zažila čo to a vedela som, že s kúskom mágie to tu môže vyzerať ako na Sibíry. No momentálne tomu nič nenasvedčovalo.
Opýtala som sa ho i na niečo, čo som vydedukovať nemohla. Samozrejme, bolo mi jasné, že sa určite ozvali hlasy pre i proti, no zaujímalo ma, kto. Pokývala som hlavou, keď vyriekol meno vlčice, ktorá ma pekne štvala aj vo vĺčacej podobe. Zaujímalo ma, či je to rovnaký spratok i ako dospelák. Ale očividne spory robí tak či onak. Pousmiala som sa. "Samozrejme. Mohla by som ťa poprosiť i o mená tunajších vlkov? Síce som sa s časťou svorky už stretla, nevybavujú sa mi kompletné mená. Tá vlčica Dorya má tú podivnú dlhú srsť na hlave, taktiež som stretla i jej partnera s nafialoveným kožuchom. Felicio, i keď upadol do hlbokého spánku... Shay, ty Enzou. Potom som stretla čiernu vlčicu s podivnými modrými ornamentmi a príveskom na krku. Meno sa mi nevybavuje. Rovnako tak čierny vlk s dvojfarebnými očami, ktorý skoro zrútil Shay k zemi a áno... asi ste sa nestihli zoznámiť. Shay pred odchodom prijala jedného hnedého vlka menom Sar. Podľa mojich výpočtov som ešte o niektorých nepočula ani nevidela, tak ak by som ťa mohla poprosiť..." vyzvala som ho do reči, aby mi predstavil zvyšok svorky. Nech som trošku viac v obraze a nech neoslovujem ďalších členov ako hej ty. Taktiež i preto, aby som náhodou nevrčala na člena, ktorý je tu kratšiu dobu, a tak by nemal nasiaknutý kožuch pachom svorky. Oblizla som si ňufák a zašvihala chvostom.

//Ona nemá tie prívesky ešte T-T iba tie predmety z obchodu!!! xD

Neviem, aké číslo som očakávala, že mi oznámi. Avšak to, čo vyslovil, ma vcelku zaskočilo. Hm, v dobrom alebo zlom? pomyslela som si. Ani u tohto rozporu som sa nevedela rozhodnúť. Zadumane som nad tým chvíľu uvažovala. Nejednalo sa o malú, ale ani o veľkú svorku. Záležalo skôr na tom, aké vzťahy majú medzi sebou členovia v nej. Zo slov Shay som si však vyvodila, že je to také kadejaké a nie úplne pevné. Čo ma neprekvapovalo, vzhľadom na to, že so svojim bratom prebrali svorku. Určite museli mať nejakých členov, ktorí s tým nesúhlasili. Rozhodla som sa, že sa na to tiež popýtam, pretože som chcela vedieť, ako moc stabilná, či nestabilná je miestna politika.
Ako mi Enzou popisoval rozľahlosť územia, zadívala som sa danými smermi a plus mínus si predstavivosťou dopočítavala, keďže už bol neskorý večer. Pokývala som nad tým a zadumane premýšľala, či sa niekde na území vyskytuje viac zalesnené, či hornatejšie územie, kde by som sa mohla skryť pred slnkom, či iným nehostinným počasím. Tá jaskyňa by nezaškodila, prebehlo mi hlavou, no na to som sa ho už opýtala. Zvedavo som zastrihala ušami a čakala, až mi zodpovie i túto moju otázku, ktorá bola pre mňa asi najpodstatnejšia. Kútik úst sa mi pobavene zdvihol, pri jeho pripomienke ohľadom otrasov na ostrovoch. "Nuž, nejaké slabšie chvenie som zaregistrovala po tom, ako do nás vpálil divný štvrtý ostrov," odpovedala som na jeho poznámku a uškrnula sa. "V poriadku, je dôležité, že aspoň nejaký prístrešok tu je. Keď tak si ho vyčmuchám i sama," dodala som k jeho slovám. Avšak našla som tu i príležitosť na to, aby som zistila viac o vzťahoch, ako som mala už od začiatku v pláne. Privrela som zraky a chvíľku sa odmlčala, keď som premýšľala nad tým, ako sa ho to čo najnormálnejšie opýtať. Samozrejme, mohla som to robiť ako vždy, proste mu tú otázku položiť, ale to by nemusel dobre pochopiť. Nepoznal ma až tak dobre, aby bol zvyknutý na môj priamy druh komunikácie.
Nakoniec som však svoj pokus o normálnu otázku vyskúšala: "Nemohlo mi uniknúť, že Felicio už naďalej nie je vodcom tejto svorky. Preto by ma zaujímalo, či sa nájdu nejakí členovia, ktorí by snáď spochybňovali vašu autoritu. Povedzme si na rovinu, je to dosť predpokladateľné vzhľadom na situáciu. Niekto iný si mohol predsa len ten post nárokovať tiež." Bolo na mne vidieť, že ma tá téma zaujíma. Rada som nasávala nové informácie a tieto boli pre život vo svorke dôležité. Avšak, nechcela som, aby to vyznelo drzo, či vlezlo a tak som dodala: "Rada by som totiž vedela, ako na tom vzťahy medzi členmi sú a hlavne oddanosť k vodcom, ktorá je veľmi podstatná. Dúfam, že rozumieš." Zašvihala som chvostom a pohliadla mu úprimne do očí. Verila som slovám Shay, že tu nájdem domov, no vzťahy, i keď som ich dosť zatratovala, boli veľmi podstatné pre správne fungovanie. Keby tu panuje nedôvera, či hnev, svorka by neulovila ani hlúpeho zajaca.

Vlk ostával pokojný i keď bolo očividné, že mu oxidujem v strede územia. Priateľskú povahu mali očividne v rodine. V tomto momente som sa nedokázala rozhodnúť, či je to dobré alebo zlé. Príliš dobra škodí. Nechcela som im však priať nič zlé, možno im bude stačiť niekto, kto bude mať na veci triezvy pohľad. Oblizla som si bledý ňufák a vydýchla prebytočný vzduch, ktorý sa mi nahromadil v pľúcach, zatiaľ čo som čakala na jeho reakciu. Zašvihala som chvostom a sledovala ho, ako sa tvári, keď rozpráva. Naozaj boli príliš milí. Pousmiala som sa. Páčilo sa mi, že sa netvárili ako typickí, egoistickí vodcovia, ktorí svoj titul hádžu na zraky druhým. "Hm, tých vecí by bolo trochu viac," riekla som na jeho slová a zamyslene zráštila čelo. Premýšľala som nad tým, čo je najpodstatnejšie vedieť v tejto chvíli a čo sa môžem dozvedieť i neskôr. Vzhľadom na to, že som nemala Shay čas vyspovedať , musel sa toho ujmúť on. "V prvom rade, s niektorými členmi som sa stretla, keď svorka hľadala svoje nové územie, kde by sa usídlila. Avšak určite to neboli všetci. Preto mojou prvou otázkou je, koľko členov tu prebýva momentálne?" položila som mu najlogickejšiu otázku. Pravdou bolo, že som si ani tých niekoľko členov moc nepamätala. Najväčšmi mi utkvela v pamäti vlčica s hrivou a tá podivná vlčica, ktorá dokázala strielať pavučiny, s rôznymi vzormi po tele. Ach, mala som čo dohnať, aby som sa so všetkými aspoň zoznámila. Pomohlo by mi, keby si tu nájdem viacero spriaznených duší, ktoré by som mohla považovať za priateľov. "Za ďalšie, aké veľké je územie?" spýtavo som nadvihla obočie a sama sa rozhliadla po brehu jazera. Bolo očividné, že im nepatrilo celé jazero. Vcelku ma deprimovalo to otvorené priestranstvo, kde len kde-tu rástol nejaký zhluk stromov, či krovín. Chytala ma z toho mierna panika, že som sa nemala kam skryť, ale to ma viedlo k ďalšej otázke: "Rovno sa ťa i opýtam, či ste tu našli nejaký úkryt, kde by sa mohla uchýliť svorka. Otvorené priestranstvo nie je moc príjemné pre vlkov a hlavne cez leto, keď slnečné lúče bolia." Zvedavo som na neho hľadela a pokojne si pohadzovala špičkou chvosta, zatiaľ, čo som vyčkávala na jeho odpovede. Určite som nechcela na neho vyvíjať príliš veľký tlak. Nemohli sa tu usídliť tak veľmi dávno a ani si ho dokonca nepamätám z púšte, bohvie či bol vždy členom svorky. Síce sa zmienil, že sa v nej narodil i vyrastal, ale to nemuselo nutne znamenať, že sa od svorky neodlúčil. Každé vĺča si potrebovalo zažiť kus života na vlastnú päsť, no ne? Konieckoncov sa mi ako alfy obaja súrodenci pozdávali. Možno to tu nebude nakoniec tak zlé a ešte dokonca i lepšie než v mojej rodnej svorke. Uchechtla som sa nad tou predstavou. Všetko by bolo lepšie než môj minulý život.

Prihlasujem Liss a Sara

Sar sa mi vliekol za chvostom ako vždy. Premýšľala som, či je taký lenivý alebo ho len ťahá tá hustá srsť k zemi. Stále som premýšľala nad tým, čo nám povedala Shay. Že ho budem mať tu. Ako keby som v jeho prítomnosti chcela byť, pomyslela som si a pretočila nad tým očami. Jeho osobnosť ma síce i celkom priťahovala, pretože mu to aspoň ako tak myslelo. No na druhú stranu to bola otravná bytosť, ktorá ma svojimi emóciami dosť odpudzovala. Chcela som kľud, pokoj a ticho. Nie sa furt rozprávať alebo niečo robiť. Dakedy som si prišla ako starý boomer, ktorý len hundre na celý svet. Povzdychla som si. Nie, taká som rozhodne nebola.
Zavrtela som hlavou a oblizla si ňufák. Pohľadom som zaostrila na jazero. Chvíľu som premýšľala, než som zdvihla zrak k nebu a sledovala prvé snehové vločky, ktoré začali padať k zemi. Takže predsa len zima prišla i na ostrovy. Usmiala som sa a jednu chytila do papule. Príjemne ma chladila. V čerstvom nánose snehu som začula dunivé kroky mohutného zvierať. Očividne ma konečne dohnal. "To ti ale trvalo, čo si..." stíchla som, keď som zbadala, že hnedý vlk nie je Sar.
Privrela som zelené oči. "Hm," zamrmlala som a otriasla sa od napadaného snehu. "S niekým som si ťa pomýlila, pardon," začala som na úvod a uvedomila si, že by bolo vhodné spolupracovať, ak chcem, aby som sa tu cítila dobre. "Volám sa Lissandra a prišla som sa pozrieť za Shay, a tak nejako sa jej podarilo vo mne vyvolať myšlienku, že by som dala vašej svorke šancu," riekla som a hneď na to dodala: "Ako môžeš vidieť, nadväzovanie nových vzťahov nie je silná stránka." Uškrnula som sa a pomaly sa posadila na zem. Nevyzeral nebezpečne, skôr ako veľký, roztomilý macko. Najväčšmi ma zaujali jeho prívesky a zlatý ňufák. Sar ho mal zelený... to tu naozaj existovalo tak málo vlkov s normálnym čiernym? Samozrejme, ja nemala o čom hovoriť, ale ja mala taký od narodenia! Možno i oni.
Podozrievavo som sa naň zadívala. Nie, za to istotne mohol ten pošahaný starec. Rozmýšľala som, že sa ho na to i opýtam, no vedela som, že také otázky prichádzajú neskôr. Nechápala som však tomu prečo. Čo bolo na tom sa niekoho len tak opýtať na intímnu alebo súkromnú informáciu? Naozaj som mala veľké medzery v tom ako sa správať v spoločnosti. Mala som sa čo učiť a verila som, že miestna svorka mi pomôže pochopiť vzorce správania lepšie, než tá moja rodná, kde ma i tak mal každý na háku a nejako si zvykli na môj druh správania. Preto som nikdy nemusela skúšať správať sa inak. Tu to bude, ale nutné.
Oblizla som si bledý ňufák a upierala pohľad na Hnedého. Pri pohľade na neho mi došlo, že je to jej brat, ktorého spomínala, nechcela som ho však vydesiť tým, že si viem dať dve a dve dohromady. V jeho pachu sa miesil nie len tej jej, ale i dominantný závan, ktorý majú vyššie postavený. Rovnako tak či chcel alebo nie, určité črty mali so sestrou spoločné, i keď jedna bola elegantná mladá vlčica a druhý vysoký plyšák. Tej myšlienky, že sú si podobný zo Sarom sa už asi nezbavím. Povzdychla som si a pohodila chvostom.

//Ja samozrejme ako každý by bol rád časom za čo najvyšši post to pôjde :D síce tie lehoty sú fakt beh na dlhú trať a túto jar-leto mám štátnice + obhajobu bakalarky ktorú musím napísat, takze neviem ako aktivna budem tie mesiace :(
Čo sa funkcií týka, rada by som pre Lissandru prieskumníka, keď je to taká zvedavá duša, ktorá rada cestuje a objavuje nové veci, učí sa atď. Lovec by tiež nebol odveci kvôli jej stratégií, ale radšej by som bola za prieskumníka :)
Inak si myslím, že podmienky u všetkého sú fér a už sa neviem dočkať, až po tejto výprave na ostrov sa znovu pôjde, aby som mohla ísť aj ja s ňou xD

Shay ma ubezpečovala, že je to všetko v poriadku a nemám mať obavy sa sem nepridať. Povzdychla som si a vystrúhala úsmev. Možno mala pravdu. Niečo sa vo mne hlo až v momente, keď ma oslovil i Sar. Privrela som oči a zamyslene sa naň dívala. Mal pravdu. Prečo to aspoň neskúsiť? Nikto ma nemôže viniť za to, keď sa mi tu nebude páčiť. A hlavne vodcom bola Shay, ktorú som mala rada a nevadilo mi ju počúvať, pretože si dala poradiť. Avšak čo jej brat? Zamračila som sa. Ak sa mi nebude páčiť on... Ale kvôli Shay by som to snád zvládla no nie? "Hm, tak myslím, že to skúsim. Uvidíme sa teda neskôr," riekla som k nej a pozrela sa na Sara, či sa vyberieme hľadať jej brata. "Moc nám o ňom nepovedala, nuž tak poďme," riekla som a kývla hlavou, aby sme sa vybrali po pachoch druhých vlkov, až narazíme na toho jej bráchu.

Zašvihala som špičkou chvostu a prskla. Z tých všetkých pachov ma štekliko v nose. Labkou som si po ňom prešla, no určite to tak rýchlo nepominie. Počúvala som Shay, ako mi odpovedá na otázku a spýtavo som nadvihla obočie, keď som zistila, že jej tak nejak padla nová úloha do vienka. “Páni, a čo sa stalo s tým vlkom, čo mal na hlave tú podivnú vec?“ opytala som sa jej. Jeho meno sa mi nevybavovalo, i keď mi ho určite hovorila. Možno neprežil tú záležitosť, čo sa stala v púšti? To snáď nie! Zamyslene som sa poškrabala za uchom, keď v tom padla tá otázka, ktorú som ani moc nečakala. Zarazene som sa dívala na Shay a pomaly položila labu na zem a narovnala sa. “Ehm, ja... Neviem, či je to dobrý nápad. Nie je to tak, že by som si to nepriala, ale čo na to ostatní... Čo ak si s nimi nebudem rozumieť?“ riekla som a zvráštila čelo. Vo vzťahoch som tápala. Nechápala som im a mala som problém vychádzať s druhými. No nechcela som byť sama... Sar vyzeral v pohode a Shay mi bola veľmi sympatická. Žeby som sa tu naozaj usídlila? Aspoň to skúsila...

Na slová Sara som vôbec nereagovala. Prišli mi totálne zbytočné a ja predsa vedela čo robím. To, že mi on nestíhal, nebola moja vina predsa. Pokývala som nad tým hlavou. Došli sme predsa na toto územie svorky, ktoré malo predstavovať niečo štýlu filozfie jedná veľká „rodina“. Avšak počas tohto obdobia kvázi vianočných sviatkov sa mohlo zdať, že niektorí členovia nemusia byť príjemný. Nikdy nikto na sto percent nespolupracoval a... Nemohla som ďalej viesť svoje myšlienky, pretože sa k nám z čista jasna zjavila Shay. Vcelku zarazene som na ňu hľadela, jak keby vidím ozdoby na vianočnom stromčeku. Potriasla som hlavou a s úsmevom si povzdychla. "Zdravím ťa Shay. Tak len predsa ste sa tu usídlili vy. Prišla somnsem v sprievode Sara, aby som zistila, či su moue úvahy spravné a ako sa ukázalo, tak sú," riekla som na úvod s úsmevom a zavrtela chvostom. "Ako ss ti vlastne darí?" opýtala som sa jej a usmiala sa sladkým úsmevom, ktorým na vás hľadia vianočné sladkosti/cukroví.

//hory cez rest

Pod labkami sa mi to šmýkalo, ako som zostupovala dolu svahom. Odfrkla som si a nespokojne zašomrala niečo popod fúzy. Nepáčilo sa mi, keď mi niečo nešlo a tento zostup bol jednou z tých vecí. Lebo som to nemohla prejsť naokolo ako normálna bytosť, pomyslela som si a pretočila očami. Nakoniec sa mi však podarilo zbehnúť až úplne dolu, ignorujúc pokriky Sara, ktorý za mnou očividne nestíhal. Povzdychla som si. Prečo som sa s ním vlastne naťahovala, keď ani krok nedokázal držať. Ani som ho nečakala, však načo. Ideme obaja tým istým smerom. Zašvihala som chvostom a nakrčila ňufák, aby som zaňuchala, kadiaľ sa mám vlastne popri jazeru vydať. Rozhodla som sa nasledovať jeho breh, až kým som nenašla to, čo som hľadala. Silný odér svorky, ktorý ma udrel do ňufáku sa nedal prehliadnuť. na hraniciach územia bol samozrejme slabší, no dostatočný. Ostala som stáť a sadla si do snehu, aby som vyčkala na vlkov miestnej svorky. Dokonca som zdvihla i hlavu a ZAVYLA, aby som na nás upozornila. Teda, zatiaľ len na mňa. Ten idiot sa niekde neustále flákal.

Počúvala som ho jedným uchom, pretože som sa stále zamýšľala nsd tým, že práve tu sa nakoniec usadila svorka Shay. Zaujalo ma to až natoľko, že som bola odhodlaná to ísť preskúmať. Navštíviť ju a zistí, či si ma ešte pamätá. No nechcela som predbiehať situácie, stále sa mohlo ešte stať, že tu dole nebude sídliť Daén ale nejaká iná svorka. I keď mi to počtovo nevychádzalo, všetko bolo možné. Zastrihala som ušami a pritakala na všetko, čo hovoril. "Fajn, idem s tebou, chcem niečo zistiť," riekla som smerom k nemu a rozišla sa dolu z hôr. Ostrov sa už zdal stabilný. Opatrne som zoskákala dolu a vydala sa so Sarom po boku k jazeru, kde niekde sme mali nájsť územie svorky.

//Daen

Oblizla som si bledý ňufák a nesúhlasné vrtela hlavou. Môj mozog popieral to, čo som videla. Bolo to príliš nereálne, ale i tak sa to dialo. Povzdychla som si. Strihla som uchom k Sarovi a zadumane pohliadla do diaľky. "Domnievam sa, že s tým má čo dočinenia tá obrovská pevnina na horizonte," riekla som a pohľad upierala na tmavé vrcholy horí v diaľke. Bolo to niečo nové. Mohla som to potvrdiť, vzhľadom na to, že som si ostrovmi prešla. Pevnina vyzerala, akoby to bol nový ostrov, zvláštné. Vrazil on do nás alebo mi narazili na naň? Natočila som hlavu na stranu a rozmýšľala. Boli sme síce vysoko, no i tak sme nemali najlepší výhľad. Preto som nemohla odhadnúť, aký veľký je, ale len to, že tam leží niečo nové.
"Svorke?" spýtala som sa, pretože som o tom nevedela. A vzhľadom na to, čo mi Shay hovorila, moc ich na ostrovoch nebolo. Naklonila som hlavu na stranu. "A ktorá z tých troch, ktoré tu sídlia, ak sa smiem opýtať?" nadhodila som lepšie definovanú otázku, aby vedel, čo tým vlastne sledujem. Zaujímalo ma to. Možno sa už usídlili, kto vie. Bolo by príjemná znovu naraziť na onú vlčicu. "Hm a ak to nebude moc vlezlé. Prečo?" otázala som sa na jeho motiváciu k pripojeniu sa k svorke. Chápala som, že vlci sú spoločenskí a tak ďalej. Skôr ma zaujímalo, prečo práve táto svorka, ktorá tu sídli. A kde vlastne? Zvráštila som tvár. Môj čuch asi stál za starú bačkoru, keď som nedokázala ucítiť hranice svorky.

Našla som svoju stratenú rovnováhu a konečne sa narovnala. Pohľadom som sledovala okolie, ako sa krajina pomaly mení. Zamračila som sa. Čo sa to tu naozaj dialo? "Hm, ak by to tak bolo, budeme blbí obaja," riekla som na jeho otázku a zašvihala chvostom. Vcelku ma deprimovalo, vidieť ako sa kontinent trhá a spája. Ako sa hory a brehy presúvajú, spájajú. No zároveň to bolo fascinujúce. "Prejdenie krajiny mi bude teraz k ničomu, keď je všetko zmenené," preniesla som otrávene a zacvakala zubami. Neznášala som, keď som musela niečo robiť dva razy... zbytočne. Oblizla som si ňufák a posadila sa na skalnatú zem. Zaujímalo ma, kedy sa pohyb upokojí a či vôbec. Mohlo to trvať donekonečna. Povzdychla som si a zahrabla labou do zeme. "Čo tu vlastne robíš," zašomrala som si popod ňufák k Sarovi. Bolo to myslené obšírne, vlastne mi bolo fuk i čo odpovie. Chcela som len zabiť čas niečím menej nudným. Krajina sa tak skoro nezastaví.

//sokolí zrak

Čoskoro sa nám podarilo dostať do hôr a po vystúpaní niekam vyššie, som zastavila rovnako ako Sar. Videla som, čo chce povedať, previs sa nedal prehliadnuť. Ja som síce pochybovala o horách ako ideálnom úkryte. Oveľa radšej by som šla niekam na otvorené priestranstvo. Moje obavy sa potvrdili, keď som začula ďalší ohromný náraz. Nastražila som uši, no nestihla som nič spraviť. Zrazu som pocítila i náraz, ktorý ma zhodil z láb. Dopadla som tvrdo na zem. Nabila som si ňufák a skotúľala sa o niečo nižšie. Po pár kotrmelcoch som sa zastavila, no vibrácie zeme neprestávali. Zdvihla som hlavu a stiahla uši k hlave. Čo to sakra? zavrčala som v duchu a po chvíli mi to došlo. Ignorovala som fakt, že sa z hory začali kotúlať kamene, ktoré mi narážali do tela. Sústredila som sa len na ten prostý fakt, že Ten ostrov sa hýbe. Vyštekla som po náraze väčšiieho kameňa a konečne sa dala do pohybu. Vyskákala som späť pod previs, ktorý ma chránil pred pádom skál z vrchola. S búšiacim srdcom som sledovala niečo v diaľke... "Čo to do pekla?" zašomrala som si popod ňufák a prižmúrila oči. Keby som už nemala skúsenosti z tohto sveta, azda by som si myslela, že snívam.

Odpoveď na moju otázku ma zaskočila. Spýtavo som nadvihla obočie, no nahlas som nič nepovedala. Neočakávala som takú odpoveď. Bola zvláštna, no aspoň som vedela, na čo sa ho v budúcnosti vypytovať. Moje obavy akceptoval a odľahlo mi, že sa nechce hrať prehnane na hrdinu. Sledovala som jeho pohľad, ktorý mieril späť k jazeru a horám. Sám sa nevedel prv rozhodnúť, kam sa vybrať, no na koniec zavelil. Len som kývla hlavou a vydala sa pomaly za ním. "More sa dvíha, zem praská," začala som popri behu šomrať popod ňufák. "Niečo sa blíži... Ale čo?" šomrala som si ďalej pre seba, i keď ma pravdepodobne počul. Zamračila som sa. Azda to z vyššej výšky budeme schopní uvidieť? Zaujato som pohliadla na hory, ku ktorým sme sa blížili.

//Hory