Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nakrčila som bledý ňufák a skúmala z diaľky trhliny v zemi. Každou sekundou sa mohla zem opäť roztrhnúť a my by sme sa do diery zrútili. Odfrkla som si. "Už si bol niekedy pochovaný za živa pod zem?" opýtala som sa medzi rečou, ani som sa na neho nepozrela. Moja pozornosť bola upriamená len na zem. Skúmala som kam smeruje, ale nemyslela som si, že by sme sa niečo viac dozvedeli. Zašvihala som chvostom a zamľaskala. "Vyzerá to, že tento ostrov rozlamuje, očividne. Avšak..." hlesla som a pozrela sa opäť na zamračenú oblohu a splašené vtáky, ktoré leteli priamo k horám, akoby hľadali úkryt pred niečím. Po chvíli som pochopila, čo sa to deje. Stiahla som uši k hlave a pozrela sa smerom na sever, tam kde sa na horizonte črtal prvý ostrov. "Mali by sme vypadnúť. Niečo sa sem blíži," riekla som a znepokojene zamrnčala. Netušila som, koľko máme času, no veľa rozhodne nie. Nechcela som spochybňovať správanie zvierat. Najlepšie by bolo sa vrátiť k jazeru, poprípade si nájsť skrýšu pri horách. Avšak... boli sme dosť ďaleko a nebola som si istá, či sa stíhame vrátiť.

Svet sa mi pomaly zrovnal a ja nabrala konečne pevný postoj. Potriasla som hlavou a vcelku prekvapene sledovala priepasť, do ktorej sa zosypalo niekoľko kamienkov. Zábavné, pomyslela som si pobavene nad tým, aké šťastie mám, že sa mi nikdy nič nestane. Bolo mi to skôr na obtiaž než k užitku, ale... nevadí. Zastrihala som ušami a prešla pohľadom na Sara, ktorý nezdielal rovnaké nadšenie ako ja z tohto. "Žijem," odvetila som mu jednoducho a vydala sa ďalej. Nechcela som, aby sa o mňa staral. Ak by som tam spadla, bola by to moja vec. Nie jeho. "Počkaj," riekla som a zastavila. Sklonila som sa k zemi, aby som vycítila vibrácie. Zdalo sa, že sme už dosť blízko miestu, kde sa to deje. Naklonila som hlavu na stranu a oblizla si ňufák. "Už sme blízko," skonštatovala som a pokračovala v ceste. Moje labky ma čoskoro doviedli k trhline v zemi. Nešla som k nej príliš blízko, pretože som nebola tak hlúpa. Zamračila som sa a sledovala celú tú trhlinu v zemi, ktorá pokračovala až kam moje oko dohliadlo. "Asi sme našli pôvodcu tej rany," povedala som k vlkovi a zašvihala chvostom. Avšak šlo len o hlúpu trhlinu v zemi? Alebo sa deje ešte niečo viac. Tras zeme som stále cítila, takže ešte nebolo po tom... Bolo vôbec rozumné tu ostávať?

//rest

V duchu som pocítila určitý druh spokojnosti, keď sa za mnou vlk vydal. Dokonca sa mi i predstavil. Jeho meno bolo kratšie, než som si predstavovala. "Hm, vyzeráš skôr ako George," skonštatovala som pri pohľade na neho. "Lissandra," nakoniec som dodala a zašvihala chvostom. Môj záujem bol niekde inde. Nejaké nadväzovanie vzťahov mohlo počkať. Potriasla som hlavou a na moment zastavila. Pri pohľade na severnú stranu pobrežia som pocítila znepokojenie. Našťastie sme boli dosť ďaleko od brehu, za čo som bola rada. Voda v mori sa búrila a pohlcovala veľkú časť pobrežia. "Hm," zamumlala som si sama pre seba a skúmavo sledovala celé pobrežie, ktoré sa tiahlo až k severu územia, kam som sa rozhodla pokračovať. "Možno naozaj i tento svet sa blíži ku svojmu koncu," poznamenala som. Na jednu stranu by to možno bolo i lepšie. Aspoň v tom druhom to tak dopadlo. Zastrihala som ušami a sledovala pohľadom splašeného orla, ktorý nám prelietal nad hlavami a mieril k horám. Niečo sa vo mne pohlo. Ten pocit... Privrela som zraky a vydýchla. Hlava sa mi zamotala, labky sa mi zamotali a nebezpečne blízko som sa priblížila k priepasti po našej pravici.

Nebola som si istá, či mu mám vôbec niečo viac rozprávať. Netýkalo sa ho to a vlastne som ho poznala len pár minút. Zavrtela som hlavou. "To nestojí za reč," odvetila som smerom k nemu a svoj záujem preniesla späť na aktuálne dianie v krajine. Hm, žeby sme zasiahli i tento svet? pomyslela som si a zaujato zastrihala ušami. Najradšej by som to šla preskúmať, ale neznelo to moc bezpečne. "Hm, dlhšie," zamumlala som odpoveď na jeho otázku. Nechcela som sa zverovať každému jednému vlkovi, na ktorého by som narazila. "Idem sa tam pozrieť," riekla som následne a pomaly sa vybrala smerom, odkiaľ ten všetok chaos prichádzal. Nechcela som sa však približovať príliš blízko, pretože som si vážila svoj vlastný život. No zvedavosť bola momentálne silnejšia. Uškrnula som sa nad tým a zašvihala dlhým chvostom. Bolo mi jedno, či ma bude ten vlk nasledovať alebo tam ostane stáť. No v duchu by som bola radšej, keby sa vydal za mnou. Aspoň by som mala poistku, že ak by sa mi niečo stalo, tak by mi aspoň pomohol. Možno. Čo ak to bol jeden z tých hajzlíkov? Ktovie.

//Sokolí zrak

Zastrihala som ušami a otočila hlavu smerom k hlasu, ktorého pôvodcom bol hnedý vlk. Mierne som sa od neho odtiahla a pozorne si ho prezrela. Na moment som i zabudla na to, ako moc mi je zle. Ak by som bola inej povahy, jeho otázka by sa ma dotkla, pretože by som si ju nesprávne vyložila. No ešte, že som bola tak úžasne múdra, že jo... S privrenými očami som mu odpovedala: "Neviem o tom, že by i tento svet mal zaniknúť." Zašvihala som dlhým chvostom a oblizla si ňufák. Azda by som sa ho na to spätne spýtala, no vyzeral, že o tom nič nevie. Jedno však bolo isté. Cítila som slabé vibrácie pôdy, ktoré jasne poukazovali na to, že sa niečo s pevninou deje. "Avšak po vlastných skúsenostiach môžem s čistým srdcom povedať, že to nie je nič, čo by bolo pre túto zem neobvyklé," riekla som po chvíli ticha, keď som bola schopná skonštatovať to, čo sa tu dialo. Zaujímalo ma, kde je pôvod toho dunenia. Avšak vyzeralo to, že to prichádza z okolia rokliny a miest, ktoré sa blížili k portálu. O čo tu šlo?

//Yalor

Pristála som veľmi "elegantne" na zmrznutú pôdu. Zamrnčala som a po zastavení v podivnej polohe, som si konečne vydýchla. Tomu nekonečnému pádu bol koniec. Pochrúmané telo som sa snažila dať nejako dokopy a narovnať sa. Bolelo ma to, avšak necítila som sa, že by som mala niečo zlomené. Postupne som sa posadila do dôstojnej polohy a zamľaskala. Čo to bol za divný sen? Zamračila som sa. V hlave mi hučalo a mala som problém počuť svoje vlastné myšlienky. Zaskučala som opäť. Niekto si tu zo mňa pekne strieľa, pomyslela som si ubolene a otriasla sa. S privrenými očami som sa porozhliadla vôkol seba, aby som sa trošku zorientovala. Kde to vlastne som... Podľa hôr mi bola poloha jazera známa, no nie úplne presná. Určite som však tadiaľto už prechádzala. Oblizla som si ňufák a podišla k zmrazenej vode, ktorej ľad som rozbila a napila sa z neho. Boha, pomyslela som si u rany, ktorú som začula. Akoby sa lámala pevnina. To nemôžem mať chvíľu pokoja??? Zavrčala som a s kvapkajúcou vodou som pohliadla na krajinu v diaľke. Čo sa to sakra zase dialo?

//Ďakujem pekne za odmeny :) pre poriadok poprosím teda:
mágiu Mysl
30% rozdeliť -> 26% do Obratnosti a 4% do vytrvalosti
Poprosím dodatok do zaujímavosti, tu je preložený do Slovenčiny a malinko pozmenená skladba vety, aby to znelo lepšie:
"Špeciálna schopnosť z Yaloru: Lissandra svojim spôsobom dokáže komunikovať s vtákmi. Schopnosť funguje na báze pocitov a domnenok. Môže napríklad cítíť, že se niečo deje, je v ohrození alebo lepšie vycítiť, že je napríklad niekto falošný.
Taktiež má odpor ku konzumácii akéhokoľvek druhu vtáka."

Ešte raz ďakujem <3

//v medzi priestore

Hneď, ako ma zalialo svetlo portálu, naplnilo moje telo teplo. Šťastie, pokoj, mier a nádej. Všetky pozitívne pocity sa vo mne miesili. Aspoň prvých niekoľko sekúnd. To, čo nasledovalo chutilo skôr ako horký čaj. Trpko som oľutovala, že som vôbec do neho vkročila. Nuž, nemala som ani na výber. Niekto by si pomyslel, že cesta skrz časopriestorový portál je úžasná a inovatívna... opak bol však pravdou. Nebola to prechádzka ružovou záhradou. Ba práve naopak. Toľko bolesti som necítila nikdy v živote. Žalúdok sa mi celý pretočil hádam päťsto krát a moja myseľ bola dávno mimo. Priala som si, aby sa tento horor už skončil. Ten hore ma však nemal rád. Napriek všetkému som zaskučala. Nie. Skôr to znelo akoby ma niekto sťahoval z kože. Necítila som sa vôbec príjemne. Ak bol toto ten darček, tá odmena, ktorú sme dostali za pomoc ich svetu... Mali naozaj zvrátení zmysel pre humor. Tento štýl cestovania určite nebol vhodný ani pre tlstého Ježiška, ktorý počas Decembra cestoval po svete a obdarúval tých, čo boli celý rok dobrý. Časopriestor bol jednak najrýchlejšie možné riešenie, ale zároveň dosť bolestivé. Uvedomovala som si, že až dopadnem konečne na koniec tejto bezodnej jamy, budem úplne na šrot a neudržím v sebe ani tú žalúdočnú kyselinu.

//still na ceste k Restu

Nasledujúci sled udalostí sa odohral príliš rýchlo. Nestačila som si poriadne všimnúť, čo sa to vlastne deje. Ako sa ukázalo, bolo jednoduchšie nerobiť nič a prenechať vôľu osudu. Po celom tom chaose som si uvedomila, že niekedy je lepšie nechať veci tak ako sú. Privrela som oči a pozviechala sa na labky. Počas toho všetkého som stratila balans a pri poslednej rane sa zviezla k zemi. Otriasla som sa a sledovala pohľad ostatných, smerom k portálu. Zastrihala som ušami a vydýchla si. Mal pravdu. Bolo to takto nevyhnutné. Máme sa ešte čo učiť, pomyslela som si a vzdala úctu obom mŕtvym velikánom vo svojom duchu. Nasledovali dojímamé vyznania vďaky od álf a ich členov svorky. Zháčila som sa a potichu zavrčala na každého, kto sa ma chcel dotknúť. Nemala som rada fyzický kontakt a tobôž nie od niekoho takéhoto. To, že nás tento svet už nepotreboval a postupne sme sa začali "vyparovať", ma len ohromne potešilo. Konečne sa vrátim do... kam vlastne?

//Rest

//Nuž, k vedeniu Osudu a dejovej línií poviem len toľko, že to bolo fajn. Miestami bolo ťažšie pochopiť, čo tými postami naznačuješ, ale tak málokto vie podať hádanky a hlavolamy tak, aby tomu mohol prísť na kĺb každý, I tried too... once :'DD Zo začiatku bol dej dosť naťahovaná/pomaly vyvíjaný a ku koncu zase zrýchlený, ale chápem prečo. Je to chyba i z našej strany, vzhľadom na to, ako sme občas odpisovali. Ja sama nebola nejaká najviac hŕŕ, ale snažila som sa čo najskôr ako sa mi dalo, bohužiaľ je toho moc v živote poslednou dobou. Určite i ostatní mali svoje dôvody, prečo občas písanie naťahovali alebo nenapísali vôbec. Každopádne som veľmi rada, že sme to nejako dotiahli do konca a uvítala by som samozrejme i ďalšie herné akcie s nejakým zaujímavým príbehom, ako zvykneš robiť :) Až bude na to čas i chuť, samozrejme.

Chvíľu som si dala pauzu od celej tejto šlamastiky a zamyslela sa nad tým, prečo to nedokážu pochopiť. Ich útoky nič nezmenili. Či útočili viac alebo menej, výsledok bo stále rovnaký. Keď robíte tú istú vec stále dokola a očakávate iný výsledok... šialenstvo, prebehlo mi hlavou a sťažka som si povzdychla. Mysleli si, že tento boj hlava nehlava niekam dospeje, ale opak bol pravdou. Sledovala som tú bytosť, ako len zbytočne silnie a silnie. "Nemá to význam," riekla som a zašvihala chvostom. Avšak ma zaujala sršiaca energia, ktorá z nej doslova blýskala. Pri zásahoch dokázala poraniť, ak nie zabiť dospelého jedinca. Pohľad mi skĺzol na šutri. Mohli sa stať len tri scenáre a dva z nich ma vôbec nelákali. Šanca, že by to vyšlo, bola celkom... malá. Ale mohli sme niečo viac stratiť, než už sme? Aspoň nech je na konci sveta trochu zábavy. "Čo tak toho využiť a skúsiť ich zničiť jej silou?" navrhla som. Nebola som o svojom nápade presvedčená. Nič mi v tomto kraji nedávalo dostatok zdravého rozumu. Tak prečo nezačať myslieť práve naopak. Totálne primitívne. Privrela som oči.

Zastrihala som ušami a otrávene pohodila chvostom. Úbohé kecy od vlka ma nezaujímali. Vypla som ho po niekoľkých slovách a vrátila sa k svojim myšlienkam. Nech robili čo robili, bolo to tak neskutočne… nedostačujúce. Mohla som sa bezhlavo vrhať do boja, či mlátiť artefaktmi o zem, ale k čomu by to viedlo? Pokiaľ sme nedokázali prísť na nič rozumné, bola nám fyzická, či magická sila na nič. Avšak to nevideli. Alebo len nechceli. I keď som sa zamýšľala nad tým, čo by bolo najlepším riešením, nič ma nenapadalo. Nepoznala som tento svet, nepoznala som legendy, ktoré by zvestovali nejaké rady ohľadom artefaktov. Nemohla som preto vymyslieť nič užitočné. Pri jeho rozkaze na útok, som sa postavila. Priečilo sa mi ho počúvať, či posielať moje drahé zvieratá na smrť. Boli tu omnoho mocnejší bojovníci a celý zástup vlčíc a vlkov, ktorí by mohli bojovať proti tej beštii. Malo to však význam? Stále som nikde nenachádzala logiku. Celkom ma zaujímali odpovede na otázku Shieldy. Možno, keby vieme o nich viac… Povzdychla som si a zašvihala chvostom. Aby nepičoval, pomyslela som si a kývla k vráčej dáme, ku ktorej sa rozletel kŕdel Kardinálov. Oblizla som si ňufák a zahrabla do zeme. Neustále som si opakovala slová, ktoré som počula od neho i jej. Smyčka, zopakovala som si to slovo. Pokiaľ plnilo svoj význam, koniec bude novým začiatkom. Prečo sa potom snažili všetci držať tohto konca a nedali priestor novému... pokusu? privrela som oči. Čo je sakra toto za svet.

Zavrávorala som, keď ma teleport preniesol späť k vlčiciam. Moje telo nebolo zvyknuté na tieto čary. Potriasla som hlavou a srsť na šiji sa mi naježila. Okolo nás bol húf vlčích tiel, ktoré sa k sebe tisli a čakali, čo z nás vypadne. Aké patetické. Odfrkla som si a sledovala vtáka, ako dosadol na jeden z artefaktov a začal do neho ťukať zobákom. Bolo to vtipné, no zároveň roztomilé, že to chcel aspoň skúsiť. Splašene vyletel, keď sa len tak-tak vyhol štítu, ktorý po nich hodila Shielda. Nadvihla som zrak. To bola jej odpoveď na všetko? pobavene som sa uškrnula a napriek podmienkam, v akých sme sa ocitli, som sa správal pokojne. Čo sa najhoršie mohlo stať? Smrť? Dospela som názoru, že mi je to naozaj jedno. Nech sa stane, čo sa stať má. No napriek tomu ma zaujímalo, ako by sa mohli oné artefakty zničiť. Prečo sme ich vlastne nemohli zničiť, keď sme ich našli? Aspoň by nevyvolali takýto chaos. Povzdychla som si a vzala artefakt, ktorý ostal ležať na zemi, medzi labky. Prevaľovala som ho labou po zemi a skúmala, čo je to vlastne zač a či má vôbec nejakú slabinu. Mohla som do neho ďobať zobákom masky, ale malo by to efekt? To, že Čierny odniesol jeden do svetla... urobí to niečo? Mala som príliš málo dôkazov a faktov na to, aby som mohla potvrdiť alebo vyvrátiť svoje hypotézy. Zafunela som. Možno si mal pravdu, Yriego. Tento svet skončí, ale našou neschopnosťou, pomyslela som si a pohľadom prešla na vlčice, ktoré robili svoju prácu dosť polovične. Chceli niečo, ale vôbec nerozmýšľali dopredu. Možno by nebolo na škodu, keby niekto tak jednoduchý proste... prestal existovať.

Privrela som oči a trhla uchom, keď som začula rev umierajúceho zvieraťa. Trhalo ma u srdca, keď som videla, ako drak umiera. Krik som predtým veľmi dobre počula, a tak som sa mohla dôstojne rozlúčiť. Odpočívaj v pokoji, Yriego, pomyslela som si k nebohému drakovi a sledovala, ako sa v posledných chvíľach pritúlil ku svojim vajciam. Slová, ktoré ku mne preniesol som prijala so súcitným úsmevom. Až do posledného dychu veril svojmu presvedčeniu. Mali by si brať z neho príklad viacerí vlci. Bol našim nepriateľom, no my boli jeho. I tak som v ňom videla idealistický charakter. Prehral, jeho cesta bola u konca. Avšak zanechal niečo, čo sa z môjho vnútra nikdy nevytratí. Naučil ma niečomu, čo nikdy nezabudnem. Ďakujem, pomyslela som si. Pohliadla som na tých dvoch, ktorí ho pripravili o život. Mala som nutkanie sa ich opýtať, či sú v poriadku, no vyzerali, že chodiť dokážu. Takže boli v poriadku. Pohodila som chvostom a pohliadla na kardinály, ktoré sa ku mne nahrnuli. Pristáli mi na chrbte a ja sa na ne pozorne pozrela, aby som sa uistila, že sú v poriadku aj oni. "Mali by sme sa vrátiť," preniesla som potichu a posledný raz pohliadla na pustatinu. Obloha sa trhala, zem lámala, vietor nariekal. Všade okolo nás fučal neskutočný vetrisko a víril každé zrniečko prachu. Privrela som oči. Naozaj bolo na čase odísť. Poďme to ukončiť, pomyslela som si a stlačila labkou náramok, ktorý nás mal vrátiť späť k vlčiciam. Dúfala som, že dokážu veľmi rýchlo čarovať, inak celá táto námaha stála za nič. Ešte som mala v pláne im vyčítať, že nás sem zatiahli takto neskoro a kvôli nim umrieme. Zamračila som sa.

Zdvihla som zrak a sledovala ďalšie padajúce skaly. Vyzeralo to, že sa k nám rúti niekto ďalší. Nemohla som však onú bytosť pomenovať. Toľko podivných stvorení tu žilo. Privrela som oči a sledovala ich. V troskách popadaných skalísk hľadala čosi, čo mohlo byť presne to, čo sme potrebovali získať. Rovnako tak i drak rozbil jedno zo svojich vajec. Vedela som to, pomyslela som si. Podobný zvrat som očakávala, no nikdy som nepredbiehala skutočnosť. Zatiaľ, čo sa Shielda vrhla po drakovi, moja pozornosť sa zamerala na tú druhú kreatúru. "Hej ty," zakričala som k nej a vtáky začali poletovať okolo jej hlavy, aby ju kus nasrdili a prinútili pozrieť na mňa. "A čo si zač ty," zašomrala som si sama pre seba, no musela ma počuť. Pohľadom som sledovala vecičku, ktorú vyhrabala spod trosiek jaskyne. "Pekná vecička, tiež by som takú chcela," prenesiem k nej a pomaly sa začnem pripravovať na boj. Mali sme však šancu traja proti dvom... velikánom? Boli strážcami artefaktov, ako sme ich mohli premôcť? Možno sme mali schopnosti, ale ak sme traja nedokázala zabiť draka, ako chceme zabiť dve mocné stvorenia... a čo vlastne dokáže ona? Tak či onak, čoskoro zistíme, čo v nich v skutočnosti je.

"Rozumiem," odpovedala som na jeho slová. Vážila som si jeho otvorenosť a uvedomelosť. Dokázal sa odosobniť od sebeckých myšlienok a konať vo väčšom dobre. I napriek tomu, že sám tým veľa stratí. Bolo to pozoruhodné, ako takéto stvorenie môže byť tak mentálne ďaleko pred nami. Zastrihala som ušami a sledovala tých dvoch, ako sa pripravovali na ďalší útok. Privrela som oči. Nemala som však príliš veľa času na spätnú reakciu. Zem sa začala triasť a na horizonte sme mohli zazrieť trhlinu. Čas skázy sa blížil. Zavrčala som a využila možnosti bezbolestne sa zniesť k zemi. Otriasla som sa a pozrela na ten bordel, ktorý ostal z hory. Meh, povzdychla som si a otriasla prach zo srsti. Na jednu stranu som chápala draka, na druhú ja nebola uvedomelý jedinec. Bola som sebecká, egoistická a nedokonalá potvora. A vedela som jedno. Odmietam zomrieť v nejakom zvrátenom svete. Odfrkla som si. Avšak rovnako tak som sa odmietala účastniť jatiek... Napriek mojim vnútorným myšlienkam som sa vydala k dvojici a postavila sa za nich. Nech si robia čo chcú.