Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Teplý, suchý vietor sa mi zaprel do kožucha. Boli sme na vrchole nejakej kamennej hory. Nebolo divu, že tu občas zadul vánok. Privrela som oči a počúvala odpovede draka. "Rozmnožujete sa sami so sebou, chrlite oheň i ľad, vaša krv je liečivá... Podobného tvora som naozaj nikdy nevidela. Máte môj obdiv!" Bolo to zaujímavé, že si vystačili sami. Potriasla som hlavou a ubolene sa poškrabala za uchom. "Nebolo by jednoduchšie im vydať to, čo chcú? Dali by ti pokoj. Takto jedného dňa len prídeš o život, získajú čo chcú a tvoje mladé budú vyrastať osamelé. A ten pocit je naozaj na hovno," odvetila som k nemu alebo k nej? Táto situácia ma miatla. Nasledovala som však jeho pohľad smerom k tým dvom, ktorí sa už dostávali k hore. "Tik-tak... Ja ťa zabiť nechcem, no tiež nechcem v tomto svete zahynúť," riekla som a venovala mu zdĺhavý pohľad.
Ak by sa Sheilda a ten druhý o niečo pokúsili (útok na draka) vtáky alebo ja by sa im snažili vyblokovať útok. Chcela som dostať odpoveď predtým, než príde zbytočne k ďaľšiemu prelievaniu krvi.

Mnohí si myslia, že smrť bolí. Nie je tomu však tak. Bolí život, ale čím je viac vyhasnutý, tým väčšmi nič necítite. Hluk okolia som počula akoby som bola pod hladinou vody. Bolesť bola tlmená a jediné, čo som dokázala vnímať, bolo teplo krvi, ktorá mi vytekala z rán. Bola však všetká moja? Malátne som prešla zrakom po okolí, niekoľko ráz moje vedomie zamdlelo, no po pár minútach sa opäť vrátilo. Nakoniec som však pocítila tvrdý náraz. Áno, tentoraz som ho cítila. Potichu som zasyčala od bolesti, keď sa mi všetka tá špina dostala do polo zahojených rán a začala páliť. Mykla som hlavou a zbavila sa helmy, aby som lepšie videla na okolie. Veľmi rýchlo som sa dostala späť do obrazu a pohľadom sledovala labyrint, z vrcholca hory. Pomôžte im, pomyslela som si k vtákom, aby sa nie len bezhlavo hnali za mnou, ale aby využili svojej výhody a naviedli medzi sebou Shieldu a toho druhého, koho meno som si nepamätala.
Následne som prešla k drakovi a hniezdu. "Myslela som si, že si samec," zašomrala som k nemu a neúspešne sa pokúsila vyškriabať na labky. Bola som však momentálne dosť silná. "Vieš, že ak tento svet zanikne, zanikneš i ty a tvoji potomci? A tento svet upadá," pokračovala som trhne a konečne si aspoň sadla na zadok. Predné labky sa mi však naďalej triasli. "Čo je ten artefakt vlastne zač?" dodala som nakoniec. Táto zem a jej obyvatelia mi boli ukradnutí. Avšak boli jediní, ktorí ma dokázali dostať späť... kam späť? Zamračila som sa. Vo svojej duši som len vedela, že toto nie je svet, kam patrím a každá jedna bunka v tele to vedela. Netušila som, či ma ten drak zabije alebo musíme zabiť jeho a z jeho vnútorností vyhrabať onen vec... vlčice neboli príliš konkrétne. Odfrkla som si.

Vyškriabala som sa na jeden z výčnelkov a sledovala ako tí dvaja bojujú. Kde-tu ma trafila padajuca skala, no bolesť som ignorovala. Týmto tempom to tu celé zbúrajú a zabijú nás všetkých, pomyslela som si s ťažkým povzdychom. Pohľadom som prešla na to, ako ich zahnal do kúta. Letiaci štít bol vcelku zaujímavou formou ako ho vyrušiť, na dlho si tým však nepomôže. Kútikom oka som zbadala väčšie množstvo kardinálov, ktorí mi doniesli naspäť moju masku. Vedela som, že pre mňa urobia všetko a i keď ma ich smrť bolela u srdca.... Privrela som oči a kývla hlavou, aby sa vydali k jeho zdravému oku, i nozdrám. Aby urobili všetko preto, aby ho zbavili týchto dvoch zmyslov. Vďaka mojej pozícii horskej kozy som sa dokázala dostať na jeho šupinatý, i ostnatý chrbát. Nevedela som, či ma ucíti okamžite. Bola som predsa len ľahký tvor a on mal plno práce v predu. Medzi tým sa mi podarilo nahodiť masku. Správala som sa inštiktívne, no v skutočnosti som nemala poňatia, čo vlastne robím. Ak sa mi podarilo dobehnúť až ku krku, velkým zobákom som sa mu snažila zaryť do temena a spôsobiť mu nepeknú ranu v oblasti tepny. Aspoň som dúfala, že i drak ju má v podobnom mieste. Medzi tým som sa samozrejme i pošmykla ako sa hýbal a omylom ho pri "páde" poškrabala jedom potretými šípmi, čo som mala na labe. Ups.

Zastrihala som ušami. Niečo sa mi nepáčilo. teda, bolo toho viac, ale momentálne ma deprimovalo, že sme kráčali to jamy levovej bez hocijakých informácií. Srsť sa mi naježila, keď som začula pohyb. V medzere medzi kameňmi som zazrela pohyb. Uskočila som stranou a sledovala hlas i pohyb draka, ktorému v papuli skončil jeden z vtákov. Hm, zamrmlala som pre seba a sledovala Valečnicu. Mali sme s ním bojovať? Privrela som oči podvedome privolala ďalšie vtáky. Potrvá však nejaky čas, než k nám dorazia. Použila by som ich na oalepenie i druhého oka. Avšak, chceli sme byť násilní? Pomedzi moje utekanie pred jeho útokmi, som premýšľala nad diplomatickým riešením. "Čo ta uzavrieť dohodu?" zahlásila som, no moje snahy zmenrnila vlcica, ktorá sa vydala do útoku. Povzdychla som si. "Alebo nie," zašomrala som si a netrpezlivo sa dívala do chodieb, kedy sa tu ukážu ostatní kardinálovia a zaútočia na jeho druhé oko. Skocila som ďalej, aby som sa vyhla plameni, ktorý zažehnal celu chodbu. Toto bude dlhý večer, pomyslela slm si skepticky a nakrcila nufak nad spalenymi koncekmi kozuchu, ktore mi obslahol plamen.

//Mobil na rychlo

Po pripevnení náramkov sme sa ocitli v horách. Necítila som však až tak hnusný pocit, ako po prenose naprieč dimenziami. Vtáčiky vyzerali viac otrasene a nevrlo mávali krídlami, akoby nadávali. Pousmiala som sa nad tým a do jedného nežne ďobla ňufákom. Následne som prešla pohľadom smerom k vlčici, ktorá sa zhostila slova. Iba som prikývla hlavou, pretože nám všetkým bolo jasné, to, čo nám povedala. Kývla som hlavou a všetci traja kardinály sa rozleteli smerom, odkiaľ stúpala para. Ja sa pomaly mlčky vydala za vlčicou. Rozhliadala som sa po pustine a labou zahrabávala v piesku. Zadumane som zastrihala ušami a na moment sa zastavila. Našli ho. Zdvihla som zrak a pozrela sa na červené vtáky, ktoré sa ku nám vrátili. "Tá jašterica spí," zašomrala som tichším hlasom. Až tak obrovskáá? Spýtavo som nadvihla obočie, keď mi vtáky dávali jasne najavo, čo videli. Tento plaz musel byť vskutku zaujímavý. Na jednu stranu som mala vnútorný rešpekt po tých spálených telách, ktoré sme mohli vidieť. No na druhú stranu by som si rada pozrela i tú situáciu, kedy k tomu došlo.

Sledovala som pohľadom bledú vlčicu, ktorú tiež zaujímal ten tvor, ktorého sme si nikto nevedeli predstaviť. Pripojila sa k nám i okrídlená, no i keď som si myslela, že sa konečne vydáme tým smerom. Zarazil ma vysoký vlk. Stiahla som uši vzad a nepekne sa na neho pozrela. Idiot, pomyslela som si a sledovala, ako ma na drzovku odignoroval a chcel sa vydať za drakom, kam som pôvodne mala v pláne ísť. Pretočila som očami a uvedomila si, že má očividne viac svalov než rozumu. Možno im predsa len bude užitočnejší. Sklonila som hlavu a potichu si zašomrala niečo sama pre seba, zatiaľ čo mi po tele poskakovali vtáci. Dvaja z nich sa naťahovali o nejakú húsenicu, ktorú našli niekde v tráve. S privretými zrakmi som sa otočila smerom k Čiernemu a Bielej. Stáli nad mapou, ktorá vyzerala fakt zvláštne. Sklonila som hlavu až k nej a očuchala jej poskladané kúsky. Moc som jej nerozumela. Veď som ani nevedela, čo to mapa presne je. Iba mi to vzhľadom na okolnosti došlo. Ako však funguje? zastrihala som ušami a pohliadla na jednu z vlčíc, ktoré nám ponúkli pomoc. Ak je to vizualizácia krajiny, mohli by ju poznať, prebehlo mi hlavou a smelovala kardinála, ako vzlietol, aby vyletel nad stromy. Chvíľu trvalo, kým ho jeho krídielka vyniesli do vzduchu. No potom som nejakým štýlom dokázala vidieť lesy pod nami. Nebola som si istá, či je to úplne rovnaký kraj, ale tento výhľad nám mohol pomôcť. Čo ešte dokážete? pomyslela som si k vtákom. Celé tie kúzla mi boli novinkou. Či už v tomto alebo onom svete. Stále som svojim schopnostiam moc nerozumela, i keď sa to začínalo vykreslovať správnym smerom. Bola som z časti nadšená, no z časti znudená. Aktuálna situácia bola... nudná. Potrebovala som viac informácií, furt mi nebolo vysvetlené, ako tá mapa funguje. Bola som vlk, ako som to mala asi vedieť? To, že nás to zavedie k cieľu bolo zjavné, ale... ako?

Ďakujem. 5% poprosím do Rýchlosti a 5% do sily

Odpoveďou na moju otázku ma nepotešili. Bola moc obšírna. Pretočila som očami a pozrela sa na vtáky. "I tak nemám nič lepšie na práci," zašomrala som k nim a pousmiala sa. Opäť som pohladila jedného ňufákom a pozrela sa späť na svorku vlčíc, ktoré nám priniesli truhlu s mapou. Zastrihala som ušami a privrela oči. Netušila som, čo si mám predstaviť pred pojmom drak alebo mapa. Bola som vlk, ako som to došľaka mala vedieť? Z ich slov mi však došlo, že to bude asi niečo, čo nám napovie cestu k nejakému cieľu. A drak je niečo nebezpečné, čo stráži druhý artefakt. Podivné slová, pomyslela som si a naklonila sa skrz rameno vlčíc, ktoré sa pustili do skladania kúskov mapy. Mňa väčšmi ale zaujali slová o tej beštii. Rada by som zistila, čo je to zač a prečo je to také nebezpečné a silné. "Hm, ako sa dostaneme k tomu vášmu drakovi?" otázala som sa ich. Určite to nemohlo byť tak ťažké. Potrebovali len trošku viacej rozumu a určite by prišli na to, ako ho prekabátiť. Ale nie každý na tomto, či inom svete ma rozum. Niektorí sú proste menej inteligentní alebo dokonca svojou hlúposťou nakazia druhých, pomyslela som si a vtáky sa svojsky zachichotali. Bolo to zvláštne. Stále som si celkom nezvykla na svoju moc a ani netušila, ako vlastne funguje. Chápala som, že to má spojenie s mojou mysľou, ale mala som toho ešte toľko čo objavovať... Zo začiatku to vyzeralo vcelku nudne, ale pomaly vo mne budili záujem. Medzi tým som prezrela vlčice a vlkov vôkol seba, kto si trúfne na tú beštiu so mnou a kto bude pátrať po lokácii tretieho až doskladajú mapu.

Hladila som labkou jedného z kardinálov, zatiaľ čo som mala uši nasmerované k skupine vlkov. Rozprávali sa, kládli otázky a dostávali odpovede, ktoré plodili vo vlkoch len viacero otázok. Nezaujato som sa venovala len svojim novým kamarátom. Začínala som si s nimi rozumieť. Nechápala som tomu, prečo si s nimi rozumiem, ale veď to bolo jedno. Možno sme dokázali spolu i viac, ale to som ešte nemohla vedieť. Netušila som, čoho som v tomto svete schopná. Otázky na znovuotvorenie portálu a vrátenie sa na Ostrovy, pomaly mizli. Začínala som cítiť, že tento svet je ten, kam patrím. Po slovách krídlatej vlčice som zdvihla hlavu, aby som konečne poriadne prešla pohľadom po svojich spoločníkoch. Vyzerali tak komicky a trápne. Vlastne ja tiež. Pretočila som nad tým očami a odfrkla si. Otriasla som sa a podišla k skupine. "A čo z toho budeme mať my?" položila som otázku, ktorú sa ešte nikto z nich nespýtal. Bola na môj vkus dosť podstatná. Bojovať za cudziu krajinu len tak... mohla som byť akokoľvek dobrosrdečná, ale ani kura zadarmo nehrabe. Jeden červený kardinál priletel až k jednej z vlčíc, ktoré to tu očividne viedli a posadil sa jej na kvetnatú korunu, ktorú začal ozobávať. Pobavene som sa uškrnula. Prestaň, lebo ťa ešte niekto zožerie, pomyslela som si a mierne zaskočene sledovala vtáka, ako sa ku mne po chvíli vráti. Spýtavo som nadvihla obočie. Bolo to zvláštne. Mágia, ako ja ju nenávidím, povzdychla som si. Avšak, keď som chcela tento trik vyskúšať znovu, nepodarilo sa mi to a vták ma mal na háku. Veď ja na to prídem ako to funguje. Zamračila som sa a zašvihala chvostom.

//Mois Gris

Po nekonečnom padaní moje telo narazilo o tvrdú zem. Ucítila som tupú bolesť, ktorá mi vystrelila do oblasti panvy. Zaťala som tesáky a vydala priškrtené vyšteknutie. Nasledujúce sekundy mi prišli ako hodiny. Nedokázala som vnímať nič viac, než mučivú bolesť, ktorá spaľovala moje telo. Všetky zvuky okolia ku mne doliehali akoby z ponad hladiny. Zaryla som pazúry do kameňu, napínala roztrasené svaly, aby som sa dokázala postaviť na laby. Musela som vynaložiť veľké úsilie, aby som sa konečne ocitla na všetkých štyroch. Kolená sa mi však i naďalej drkotali a nevoľnosť v mojom žalúdku sa len zosilnela. Odtackala som sa nejako stranou a hodila šabľu, ktorú tvorili len žalúdočné šťavy, keďže som dlho nelovila. Celý ten magický svet a teleporty mi nerobili dobre. Moje telo rezignovalo.
Pomaly som začínala vnímať i okolie a vcelku ma zaskočilo, keď som zbadala veľké množstvo tvári. Srsť na šiji sa mi naježila a pocítila som narastajúcu úzkosť. Cítila som sa po ceste vortexom zle, celá som bola ako zbitý pes a teraz tu ešte na mňa čumí niekoľko desiatok párov očí. Kto by sa necítil ohrozene? Oblizla som si ňufák a nasledovala sladký hlas, ktorý očividne rozprával k nám. Nemala som v pláne sa s nimi vybavovať. Preto som bola rada, keď sa ich ujala iná vlčica, ktorá prišla tiež z ostrovov. Zamračene som sa na ňu na moment pozrela. Vyzerala v poriadku, akoby cestovanie portálmi bolo na jej dennom poriadku a pomáhanie cudzím tiež. Tento kraj nikdy nepochopím, pomyslela som si rezignovane a svoju pozornosť presunula na kamenistú konštrukciu, ktorá nás sem musela zaviesť. Pohľadom som prešla po oblúku, z ktorého na mňa čumela prázdna diera. Pokiaľ nás sem dokázali privolať, mohli urobiť i presný opak, no nie?
Hneď by som sa s touto otázkou obrátila na jednu z dvoch vlčíc, no v tom mi na ňufáku pristál jeden z kardinálov. Nastražila som uši a dívala sa na toho malého, drzého vtáka. Potriasla som hlavou, aby som sa ho zbavila. Prv sa i zdalo, že mi z ňufáku zletel, no v tom sa ku mne vrátil a ďobol ma zobákom do citlivého miesta. Zaskučala som a inštinktívne po ňom cvakla tesákmi. "Ty malá potvora," zavrčala som k nemu a pošúchala si labkou boľavý ňufáčik. To si teda dovolila tá potvora trošku viac. Privrela som zraky a sledovala, ako sa okolo mňa zhromažďujú ďalší dvaja. Nedôverčivo som na ne hľadela, ako si vysedávajú na kamennom oblúku. Nepribližovali sa a tak som ich nechala na pokoji. Radšej som sa otočila smerom k vlčiciam, no len čo som urobila niekoľko krokov, tie červené potvory zleteli na kamenistú dlažbu a skackavo ma nasledovali. Otočila som k nim krk a nepriateľsky zavrčala. Odleteli stranou. Avšak v tom moje zraky spočinuli na tieni. Skúmavo som zdvihla zrak a prešla si labou po hlave, na ktorej sa mi nachádzali červené perá. Rovnako, ako i na telách niektorých miestnych vlčíc. Limetkovým pohľadom som sledovala i zvyšok môjho tela. Hlavne mohutnú vtáčiu masku a hroty drobných šípov. Privrela som oči. Čo to je zase za výmysel, pomyslela som si a pozrela opäť na kardinálov. "Čo ste zač?" oslovila som vtáčikov a sledovala ako mi jeden opäť priletel na chrbát. Tiež bol zvedavý a skúmavo si ma obzeral. Pri každom mojom pohybe sa trhane uhýbal, akoby mi neveril. Samozrejme, chcela som ho už niekoľko ráz cvaknúť tesákmi. Toto miesto bolo plné mágie, viac než Ostrovy. Došlo mi to už od prvého momentu, no stále som sa v tom čoraz väčšmi utvrdzovala. Potrebovala som však vysvetlenie, a tak som svoj pohľad smerovala k skupine vlčíc. Odmietala som im pomôcť, pokým oni neprezradia viac. Zamračila som sa.

//Najvyššia hora cez Červenú lúku

Vykračovala som si to popri trhline, smerom na sever. Už z diaľky som mohla vidieť stromy, ktorých listy sa sfarbovali do rôznych odtieňov oranžovej, žltej, či červenej. Jeseň som milovala. Váľanie sa v lístí bola moja obľúbená činnosť. Spokojne som privrela oči a pousmiala sa. Už som sa nevedela toho času dočkať. Zatiaľ bola však veľmi skorá jeseň na moju zábavku. Trpezlivosť mi však nechýbala a tak som sa nikam ani neponáhľala. Oblizla som si opäť bledý ňufák a zastrihala ušami, keď som prechádzala pomedzi prvotné stromy lesu. Zastrihala som ušami. Už nejakú chvíľu som mala podivný pocit. Akoby som niečo očakávala, no netušila som, čo to je. Zamračila som sa. V týchto močiaroch nemôžem očakávať nič dobré, pomyslela som si a mala v pláne sa odtiaľto vzdialiť čo najskôr. Avšak, nikto mi neprial. Pocítila som menší nárast statickej elektriny vo vzduchu a okamžite uskočila preč, aby som sa vyhla portálu, ktorý sa v lese z ničoho nič vytvoril. Vyzeral podobne ako ten, ktorý prenášal vlkov z vrcholu hory na pláž. Zavrčala som a chcela jeho dosahu utiecť, no napriek tomu ma vtiahol do seba. Pôsobil inak, než ten, ktorý som už mohla na vlastnej koži zažiť. Bolelo to. V žalúdku mi stúpla silná nevoľnosť a mala som pocit, akoby mi chcela vybuchnúť hlava. Okrem toho ma nenormálne bolel chrbát, rebrá a celkovo telo. Akoby sa mi do neho zarezávali tisíce tesákov. Zaťala som čeluste a prednými labami sa snažila skryť tvár do "dlaní". Čoskoro sa však moje nekonečné točenie zastavilo a pocítila som dunivú bolesť. Tá bola oproti bodným ranám nič. Po niekoľkých premetoch som sa rozčapila na trávnatej ploche ako taká placka.

//Yalor

S dunivou bolesťou v hlave som sa pomaličky preberala. Počula som zvuky okolia prv akoby som bola pod hladinou mora a až po chvíli ich začala počuť normálne. Zastrihala som ušami a opatrne pootvorila ospalé oči. Bolela ma hlava i svaly, akoby som opäť zažila tréning s Mistrom. No nebolo tomu tak. Netušila som, čo sa stalo. Keď som však otvorila oči úplne, zbadala som cudzie chlpy. Skepticky som zvráštila čelo a zdvihla hlavu hore. Rozhliadla som sa okolo a uvidela niekoľko vlčích tiel. Väčšinu z nich som nepoznala. Zamračila som sa. Čo sa to sakra stalo? Ubolene som sa vyštverala na labky a otriasla sa. Pri tomto prudkom pohybe som ucítila ostrú bolesť v zátylku. Tak ale dosť, zavrčala som a odfrkla si. Tento pocit sa mi vôbec nepáčil a chcela som, aby zmizol. Avšak vedela som, že svoju kondíciu len tak rýchlo do poriadku nedám. To by som musela vedieť uzdravovať.
Oblizla som si ňufák a pohliadla na horu, pod ktorej svahmi sme očividne upadli všetci do bezvedomia. Posledné dni mi boli záhadou a nech som sa snažila spomenúť si, všetko to bolo zahmlené. Povzdychla som si. Ani len svoje vlastné spomienky nie som schopná obnoviť. Budem musieť tomu nechať čas, aby sa všetko dalo do poriadku. Zdrvene som sa nakoniec dala do pohybu. Moje svaly boli akoby zdrevenené. Musela som pekne dlho ležať v tráve. Zavrčala som. Táto krajina ma pekne štvala. Mágia číhala na každom kroku a bola pekne otravná a nepríjemná. Najradšej by som sa vrátila domov a žila svoj pokojný, stereotypný život. Tohto tu bolo na mňa trošku príliš. Pretočila som nad tým zrakmi a vydala sa ďalej. Netušila som, kam kráčam, ale chcela som hlavne napiť. Bola som smädná i hladná a tak som zamierila okolo rokliny.

//Bažiny cez Červenú lúku

Chione menila svoje správanie ako počasie v horách. Netušil som, či jej nerozumiem preto, že je to vlčica alebo preto, že je jednoducho mimo. V jednom momente chcela so mnou zistiť, prečo sme tu, v druhom ma zase zdržovala, akoby mi chcela to stretnutie prerušiť... a teraz, keď sa okolo nás zbehli kéry, stojí proti nim po mojom boku? Nadvihol som spýtavo obočie, no nič nehovoril. Celá táto situácia mi prišla absurdná a vtipná zároveň. Prečo som len neostal v podsvetí, zanariekal som vnútorne a pretočil nad tým očami. Na ľadovej ploche som sa príliš hýbať nemohol, no ani som to nepotreboval. V podstate. Chvíľu trvalo, než sa pri nás zjavili tieňové postavy, ktoré hodnú chvíľu ukrývala moja schopnosť neviditeľnosti. Dostali sa k niekoľkým kéram a až v poslednej chvíli sa zviditeľnili, aby ich mohli rozcupovať. Privrel som oči a sledoval, ako si s nimi poradia. DOkázali sa veľmi rýchlo adaptovať na miestny terén, preto im tento boj nerobil problémy. Avšak tie som mal ja. Pootočil som hlavu a sledoval jednu z nich, ktorá sa vydala ku mne. Zo zadu. Napol som svaly a využil ľadu, po ktorom som sa nechal skĺznuť o niečo nižšie, aby som sa vyhol jej tesákom. Vrazil som do jednej trčiacej skaly, ktorá mi zabránila v ďalšom kĺzaní. Odfrkol som si a skontroloval polohu kéry. Vyskočil som na on´skalu, aby som sa vyhol jej ďalšiemu útoku, vyčkával, kým ju skrz chrbát neprerazil jeden z mojich tieňových vojakov. Zabolelo ma na hrudi, až sa mi labky podlomili. Zamračene som sa pozrel na Chione a zavrčal: "Okamžite mi vysvetli, o čo tu ide." Vedela viac, než hovorila. Nebol som naivný. Vedel som, že mi neodpovie. Avšak vzhľadom na tvory, ktoré nás obklopili, bolo mi jasné, kto tu robí bordel. Stále mi však unikal dôvod. Pointa. A prečo som bol do tohto vtiahnutý i ja. Nejaké spory medzi bohmi ma naozaj nezaujímali.

Tiež sa zapojím

Kráčajúc do hôr, ma nenapadlo sa ani len obzrieť cez plece. Vlastne som to chcel mať všetko už za sebou. Zistiť, čo sa to vlastne dialo a následne sa vrátiť tam, kam som patril. Podsvetie ma potrebovalo, pretože tie nevychované duše musel niekto dávať do late. Čím dlhšie som bol preč, tým väčšie pochyby by mohli o mne mať. Nemohol som dopustiť, aby prišlo k vzbure. Privrel som oči a sledoval horskú pôdu, ktorú pokryla vrstva ľadu. Pazúrmi som sa do jeho nerovností zaryl a pozrel sa smerom ku Chione, ktorá bola autorom tohto diela. Pointa mi však unikala a nebol som si istý, či ju vôbec chcem poznať. Prišlo mi to však od nej nanajvýš absurdné a nevhodné. „Myslel som si, že sama chceš vedieť, prečo si tu,“ preniesol som k nej a ani sa nepokúšal pokračovať vo výšľape. Ľad nebol hladný ako sklo, preto by sa dalo pokračovať ďalej a využívať jeho nerovný povrch a ryhy na zachytenie pazúrov ako mačiek. No načo sa namáhať, keď mi to môže uľahčiť. Taktiež mi bolo jasné, že ak by som pokračoval ďalej, určite by mi do cesty vrazila ľadovú stenu.
Vzhľadom na situáciu som teda vyčkával. “Hm, pýtam sa ťa znova, Chione. Čo potrebuješ?“ položil som jej opäť tú istú otázku, ako i na začiatku a pohliadol na ňu ležérnym pohľadom. Nemal som na toto náladu a ani čas. Chcel som to mať za sebou čo najrýchlejšie. Nechápal som však jej správaniu. Prečo by mi sťažovala výstup na horu? Chcela to isté čo ja, zistiť, prečo sme sa tu ocitli. Alebo nie? Vôbec mi to nehralo. “Nebolo práve i v tvojom záujme zistiť, prečo nás sem povolal?“ opýtal som sa ďalšiu otázku. Bolo mi jasné, že v tom je niečo viac. Do tohto naťahovania medzi Bohmi som sa zapliesť naozaj nechcel. Namrzene som si povzdychol. Prečo som sem vôbec liezol, mohol som to ignorovať. Nechať ich tak a ostať v podzemí. Nerobil som nič viac, nevidel som v tom zmysel. Však som sa mohol vrátiť do podsvetia tak či tak. Mohlo mi to byť všetko fuk. Len som to potreboval vybaviť rýchlo. A to čo najskôr.