Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Rada by som sa konkurzu zúčastnili. Počet príspevkov splňujem a čo sa týka doby na stránke... Síce to nie je 6 mesiacov, ale len takmer 5... Dokladám svoju aktivitu tak ako na Mois Grise tak i na iných stránkach (8 postáv uff), i keď samozrejme občas není chuť alebo čas. Posledné týždne riešim vážny problém, a tak sa môže zdať, že moja aktivita malinko upadla. Avšak na druhý charakter sa moc teším a dúfam, že teda mi bude prihliadnutá maličká výnimka, však i tak viete, čo to bude zač ďakujem pekne c:

Mrzí ma, že som si nenašla čas ani chuť :<

Iris - 3
Mistr - 2
Nero - 6
Wu - 5

Postovaná 37

Bol som na odchode a veľmi dlho som premýšľal nad tým, že ju proste odignorujem a pôjdem si jednoducho po svojich. Avšak to čo povedala, ma natoľko zarazilo, že som sa zastavil v pohybe a otočil svoju hlavu smerom k nej. Chcel som sa uistiť, že svoje slová myslela smrteľne vážne, pretože to bola úplná hlúposť. Nikdy som od smrteľníkov nechcel ich hlúpe dary, neprahol som po ich slovách chvály a vďaky, ani len som nikomu neublížil, či nezneužil. Jediným prehreškom bol únos Persefony, ktorú mi i tak predtým povolil vziať Zeus. Narozdiel od mojich súdruhov, ktorý boli narcismy, egoistami, podvádzali svoje partnerky, zabíjali a devastovali podzemný život, som bol naozaj veľký dobráčisko. Nereagoval som však na jej hlúpe slová, ktoré vyriekla, možno je len naozaj zdegenerovaná. Ako aj oni. Potriasol som nad tým hlavou a prešiel radšej k spoločnej téme, ktorá nás mohla priviesť i k niečomu produktívnejšiemu, než boli plané reči. Na moje pomery som tu už bol príliš dlho. "Chione, ak to chceš zistiť, bolo by vhodné pokračovať hore a nie tu bezducho debatovať," riekol som k nej bezvýrazným hlasom a už naozaj sa pobral ďalej v ceste na vrchol. Ak by aj niečo ďalšie kecala a nemienila pokračovať, bolo mi to fuk. Nezastavoval som, neotáčal sa. Proste som pokračoval po ceste na vrch.

Postovaná 36

Pohľadom som prešiel zo súdružky na obzor. Koruny stromov v diaľke sa skláňali pod večerným vetrom. Bol takmer rovnako chladný, ako ten Chione. Chýbalo už len štípanie lačného mrazu, ktorý sa vám chcel zaryť pod kožu až do morku kostí. Vydýchol som, zdĺhavo. Bol som starý, unavený a otrávený. Nemal som náladu na dlhé vybavovania sa. Preto som opäť upriamil sivé zraky do tých jej a nadvihol spýtavo obočie, očakávajúc odpoveď na moju otázku. Budem rád, ak sa jej dočkám do zimy, pomyslel som si ironicky a švihol chvostom, čím som rozvíril poletujúce snehové vločky. Nakoniec som spozornel, ako sa vlčici otvorila papuľa a vyšiel z nej jej ľadový hlas. Zastrihal som dlhými ušami a znechutene zamľaskal. “Ja potrebujem len pokoj od vašich problémov a namyslených zadkov,“ odpovedal som jej pokojne, s citeľným nezáujmom. Svoju pozornosť som skôr venoval vrcholu hory, kam som sa potreboval dostať, aby som mohol opäť odísť.
Chione ma však zdržovala. Opäť som k nej upriamil svoje zraky a prešiel si špičkou jazyku po vnútornej strane tesákov. “Pravdepodobne z toho istého dôvodu, ako i ja,“ preniesol som k nej odpoveď na jej otázku a privrel oči. Ak nás sem priviedlo to isté pozvanie, schádzajú sa na hore i ostatní Bohovia? Čo zase vyviedli? zavrčal som v duchu. Zamotať sa do ich pozemských sračiek nebolo na mojom dennom pláne. Musel som však aspoň vypočuť, čo mi malo byť povedané. Následne som s tým mohol vynaložiť podľa vlastného uváženia. “Mám menší tip, kto by za tým mohol byť,“ zašomral som si popod ňufák a vykročil na skalnatú stezku, ktorá viedla na samí vrchol. Na čo mi bolo toto dobré, zafrfľal som si vo svojej mysli a či už Chione nasledovala moje kroky alebo nie, vydal som sa nahor. Otrávený všetkým navôkol som skopol niekoľko kameňov, ktoré sa kotúľali dolu útesom, až skončili v búriacich sa vlnách.

Postovaná 35

Nezašiel som ďaleko, keď sa mi do tela zaryl ľadový závan vetru. Zima sa blížila, ale rozhodne nebola až tak blízko. I keď... Privrel som oči a sledoval snehové vločky, ktoré sa mi zachytávali na srsti. Bolo preto jednoduché odhaliť moju polohu a keď som začul jej ľadový hlas, povzdychol som si. Sňal som si helmu z hlavy a zbavil sa tak neviditeľnosti. "A čo privádza teba do týchto miest? Persephone je ešte stále v ríši živých, máš ešte čas priviesť spolu s Demeter nehostinné obdobie chladu a utrpenia tomuto svetu," riekol som k nej hlasom bez akéhokoľvek zafarbenia. Nemal som v pláne paktovať sa s Bohmi, či Bohyniami. Potreboval som len zistiť, čo odo mňa zase chcú, aby som ich mohol s eleganciou odmietnuť a zaliezť späť pod zem. Privrel som oči a sledoval ju, ako sa ku mne približuje. Nemal som náladu sa tu s ňou vyprávať. Vlastne som nemal náladu hovoriť s hocikým z nich.
Poškrabal som sa opäť za uchom a nespokojne zamľaskal. "Potrebuješ niečo, Chione?" opýtal som sa jej na rovinu. Chcel som vedieť, kto ma sem dotiahol. Možno i ju pritiahlo k Olympu to isté, čo i mňa. V tom prípade som bol zvedavý, čo za bordel sa zase v tomto svete deje. Mohli si ho však vyriešiť i sami. Čo opäť potrebovali zapožičať Cerbera? Odfrkol som si. Mal som dosť svojich starostí na to, aby ma zaujímali tie ich. Bohov na povrchu bolo dosť, nemohli si poradiť sami? Volajú ma, len keď niečo potrebujú. Ukážková rodina, pomyslel som si a kyslo sa nad tým uškrnul. Zašvihal som chvostom, na ktorom sa mi vytvárala námraza, ako moc blízko som stál u jej chladného tela. Keď sa váľala s mojim bratom, nezamrzol v ľadový stĺp? Ich akt "lásky" by som si i rád pozrel. Muselo to byť utrpenie i pôžitok zároveň. Potriasol som nad tým hlavou.

Postovaná 34

Oklepal som sa a sivými očami pohliadol na krajinu. Boli to milénia, čo som sa posledne vybral na povrch. Zem sa však nijak nezmenila. Odfrkol som si a zrakom prešiel na horu, ktorá sa týčila nado mnou. Sídlo tých naničhodných Bohov, ktorí si mysleli, akí sú svätí, i keď boli prehnitejší než všetky duše v Tartarose. Potriasol som hlavou a otočil sa proti vetru, ktorý sa pohrával s uhľovo čiernou srsťou. Rozišiel som sa hľadieť si svojho, no v tom som pocítil zvláštny tlak na spánku. Potriasol som hlavou a namrzene zavrčal. Labou som sa poškrabal za uchom, mysliac si, že ma len škádli nejaká otravná blcha. Oblizol som si ňufák a privrel oči, keď som si uvedomil, že nemám u seba svoju prilbu. Kde sa zas tá prašivá vec povaľuje? pomyslel som si a rozhliadol sa po úpätí hore, kde som vyšiel. Musela sa mi niekde zošuchnúť z pleca, no bbolo obtiažne nájsť niečo, čo nie je vidieť. Povzdychol som si a vybral sa po svojich stopách, kopajúc labami do strán. Až sa mi nakoniec podarilo naraziť do neviditeľného objektu. Tak tu si, vydýchol som si a dotkol sa helmy, ktorá sa na moment zviditeľnila. Pomocou mysle som ju vyzdvihol a nasadil si na vlastnú hlavu. Takmer okamžite som zmizol z krajiny. Neviditeľnosť mi vždycky vyhovovala. Nestál som o pozornosť. Niekto ma však zavolal na povrch a ja pozvania neodmietal. Potreboval som zistiť čo zase potrebujú, aby som mohol zaliezť späť do podzemia a robiť svoju prácu. Zafučal som a pomaly sa rozišiel k zrázu, ktorý viedol na horu. Kto iný ma mohol povolať, než môj idiotský brat?

Postovaná 33

//Luka

Hneď ako sme došli k jazeru, rozišla som sa k hladine, aby som sa z nej napila. Následne som sa rozvalila v tráve a hlavu položila na labky. Na slová Alyanny som len zamrnčala nejaké pazvuky, no v pdostate som nerozumela ani slovu, ktoré mi hovorila. Únava na mňa doľahla veľmi rýchlo a ja nakoniec "vypla". Môj spánok bol v podstate bezsenný. Určite sa mi muselo niečo snívať, ale ja si to i tak nikdy nepamätala. Radšej. Pretože keby si svoje sny pamätám, ostala by som určite znechutená svojim podvedomím, ktoré vie vyčarovať také zvrátenosti, až by mi zle z toho bolo. Zastrihala som uškom, keď som sa začala preberať. Okolité zvuky môj mozog začal vnímať ako prvé, neskôr prišli pachy. Otvorila som oči a chvíľu tupo hľadela pred seba, než som ju zdvihla a obzrela sa navôkol. Alyanna tu nebola. Oblizla som si ňufák a pozrela sa smerom k vlkovi neďaleko. O starosť menej, pomyslela som si a položila hlavu späť na laby, aby som sa mohla plnohodnotne prebrať. Sledovala som hladinu jazera, ktorej vlny jemne vrážali na breh. Bolo to také upokojujúce, relaxujúce. Spokojne som si vydýchla. Konečne som bola opäť sama a voľná.

Postovaná 32

//priesmyk

Však ma počkaj, pomyslela som si v duchu, keď som sa dívala za vĺčaťom, ktoré si to vykračovalo krajinou. Prestávala som jej stíhať. Bola som naozaj unavená, ubolená a už i pekne smädná. Nečudovala by som sa, keby začnem blúzniť. Oblizla som si ňufák a pohliadla smerom, kam sme pomaly napredovali cez lúku. Chcela som si už oddýchnuť a keď som zistila, že v diaľke sa črtajú vodopády a jazero, ihneď som sa potešila. Konečne sa zvalím na zem a budem spať niekoľko dní. Uškrnula som sa nad tou predstavou. Alyanna vyzerala, že sa dokáže o seba postarať a tak nebude potreba, aby som bdela pri nej. Inak sa opäť nevyspím ako i minule. Zastrihala som ušami. "Ty máš ale výdrž," riekla som k vĺčaťu, keď som ho konečne dobehla a pousmiala sa nad tým. Bol to pozitívny kompliment, no muselo byť na mne vidieť, že ja jednoducho už mám toho celého dosť a bolo by od nej pekné, keby spomalila. I sama si musela po toľkých kilometroch oddýchnuť. Či si to chcela priznať alebo nie. Oblizla som si ňufák a potriasla hlavou. Už len niekoľko vlčích dĺžok a budem sa môcť rozvaliť u jazera! A až sa vyspím, vzala by som Alyannu na tretí ostrov, kde nájdeme cestu k portálu a budem ju môcť zobrať k jej rodine. Spokojne som sa nad tým pousmiala.

//jazero

Poprosím:

Športovec (pevné nervy u kontrolovania :'D)-> 10% rýchlosť + 10% schopnosť lovu
Pisálek 100 - 10kšm

Ďakujem

přidáno

Postovaná 31

//raj

Na malý moment som sa zastavila a pohľadom prešla po svahoch, ktoré sa tiahli až do samotných nebies. Oblizla som si nervózne ňufák. Nemala som dobrý pocit zo stiesnených priestorov. Toto už bola kvázi druhá roklina, ktorou som v tomto kraji kráčali. Alyanna vyzerala odvážne a ani na moment nezaváhala. Mala som sa od nej čo učiť. Pousmiala som sa nad tým a nechala moju dôveru v nej. Pomaličky som sa za ňou rozišla, no neubránila som sa toho, aby som pohľadom skepticky behala po skaliskách. Oblizla som si ňufák a sklonila hlavu, aby som nasala pachy. Nečudovala som sa tomu, že ich tu moc nebolo. Kto by sa dobrovolne púšťal do medzihorského priesmyku. Hlavne, pokiaľ to boli také obrovské hory, ako tieto. Nečudo, že kde tu po zemi boli popadané kamene. Len som sa modlila, aby žiaden nespadol, zatiaľ čo tadiaľto kráčame. Potriasla som hlavou a pohliadla na vĺča. Už bola takmer u konca. Odľahlo mi. Na konci som sa ešte opäť zastavila, aby som pohliadla cez svoje plece. Táto dlhá púť ma stála toľko nervov, až som si myslela, že zošediviem. Našťastie sa nič neudialo a tak sme mohli pokojne a v zdraví pokračovať.

//luka

Postovaná 30

//severné hory

Zostupovanie z hôr bolo malinko obtiažne. Stále ma bolelo celé telo po tom, čo som zažila v Svätyni. Svaly boli presilené a ako som ich napínala, tak sa mi triasli labky. Povzdychla som si otrávene. Kedy to už prejde, pomyslela som si a po očku sa zahľadela na Alyannu. Tá mala energie na rozdávanie. Závidela som jej to, no i ja som si zažila pekné, mladé roky. Netvrdila som, že som momentálne stará, no nebola som najmladšia, to bola pravda. Síce som mala plno rokov ešte len pred sebou, no i tak som sa cítila, akoby môj život bol už dosť dlhý. Necítila som tú energiu, ktorá ma poháňala kedysi. Povzdychla som si. Obdobie padania listov sa pomaly blížilo a s ním i tie pochmúrne myšlienky, ktoré pohltia môj mozog a nedovolia mu, aby videl i to dobré. Prečo nežijeme deň ako niektoré chrobáky? zišlo mi na um. Mohli uzrieť svetlo tohto sveta, preskúmať všetko navôkol nich, zažiť pekné chvíle a na konci dňa upadnúť do večného zabudnutia. S privretými očami sa nasledovala malý, biely chvost, ktorý sa vybral medzi mohutné bralá hôr. Netušila som, kam ma vedie a ani som nemala dostatok energie na to, aby som sa postavila do úlohy vodcu. Povzdychla som si. Musela som si čo najskôr poriadne pospať.

//priesmyk

Ja by som sa rada prihlásila :< ak môžem :< ak mi dovolíš :<

Postovaná 29

// výhliadka

Kráčala som smerom k horám, stále ma bolelo celé telo. Nestačili sme si ani oddýchnuť a boli sme na ceste ďalej. Nevadilo mi cestovať, no majster v Svätyni ma naozaj zmohol. Chcela som mať toľko energie ako mala Alyanna. Bohužiaľ som už bola kus staršia. Povzdychla som si a s úsmevom ju sledovala, ako si vykračuje smerom k horám. Opýtala som sa jej na okolie ich lesu, aby som si dokázala to miesto vybaviť. Až tak nejak extra som tento kraj nepoznala, no nejaké záchytné body mi v mysli ostali. "Pobrežie tu má skoro každé územie, ale ďakujem. Možno sa nám to podarí nájsť," riekla som jej na to a pousmiala sa. Chcela som jej naozaj pomôcť, ale bolo to ťažké. Možno, keby sme narazili na niekoho, kto už tieto končiny pozná? V mysli mi vyplávala Shay, avšak tá musela byť zaneprázdnená staraním sa o svorku. Sťahovali sa posledne, čo som ju videla. Nemala som nikoho iného, kto by mi s tým pomohol.
Zastrihala som ušiskami a pokračovala horami, ktoré sa pomaly tiahli na juh ostrovu. Z vrcholcov som nakoniec mohla vidieť i na tretí ostrov v diaľke. Spokojne som privrela oči a zašvihala chvostom. Už sme museli len nájsť nejaký priechod späť k jazeru a veselo na druhú stranu! A potom opäť otravne cez celý ostrov a ďalší... Nuž, mala som toho plné zuby, ale zase ak si pospím, nebudem aspoň tak mrzutá. "Budem veriť, že až tam prídeme, spoznáš ho. Medzitým by sme sa teda mali pobrať k jazeru, aby sme sa dostali na ďalší ostrov a z neho na ten, kde sídli tvoja svorka. Bude to však dlhá cesta," riekla som a pokrútila nad tým hlavou. S vĺčaťom na krku ešte dlhšia. Nevedela som o nich nič. Kedy potrebovali piť, jesť, spať? Nevedela som. Avšak ako som si stihla všimnúť, Alyanna o všetkom veľmi jasne informovala, keďsa jej niečo nepáčilo.

//raj

Postovaná 28

Prežúvala som zajačie mäso, ktoré mi prekvapivo nechutilo. Mala som nejaké zmenené chute a keby som za posledné dni mala niečo s vlkom, asi by som si myslela, že nejaké vĺčaťa čakám. Potriasla som nad tým hlavou a radšej dožrala z nehi mäso. Zvyškám som vyhrabala menšiu dieru, kam som ich napchala a ňufákom zahrabala. Následne som sa spokojne poškrabala na uchu a pozrela sa na Alyannu, ktorá spokojne súhlasila. "Výborne, hádam do niekoľkých dní budeš opäť doma, rodičia sa už musia o teba báť," riekla som k nej a sledovala ju pohľadom, keď sa rozišla k horám. Kývla som jej na to a pomaly pokračovala za ňou. "Aké prostredie je vôkol vášho lesu? Nemyslím samotný les, ale okolie okolo neho. Máte tam nejakú horu, lúku, jazero?" opytala som sa jej, aby som mohla znovu zavspomínaţ, kde sa jej svorka nachádza a mala som sku takú predstavu, kam sa vlastne na prvom ostrove vydať, až sa tam dostaneme. Naše kroky nás pomaly viedli smerom na juh, k horám. Tie neboli také ozrutné ako pohorie, ktoré som mohla vidieť inde. No i tak budili rešpekt. Čo v nich asi tak nájdeme?

//Hory

Postovaná 27

Alyanna veľmi rýchlo ku mne docupitala a našla stopu, ktorú tu zanechal pred nedávnom ušiak. Vydala sa po nej a ja som ju nasledovala. Bola som ticho a nekomentovala nič. Nech si to urobí po svojom. Rady jej môžem poskytnúť potom, či všeobecné zhodnotenie. Musela sa učiť na vlastných chybách, inak z nej nikdy nebude ten najsilnejší a najmúdrejší vlk. Avšak, nemusela som sa obávať. Bola veľmi chytrá a učila sa rýchlo. Po chvíli nasledovania stopy, som mohla zahliadnuť dvoch ušiakov. Sama som premýšľala, či ulovíme dvoch, pretože síce som bola hladná, vedela som, že veľa z neho nezjem. Každopádne to bolo momentálne jedno. Zastrihala som ušami a vyčkala, až sa za nimi rozbehla. Sama som medzi tým poodišla do strany, kam som vypočítala odhadom pohyb solašených tvorov. Ako som čakala. Rozbehla som sa a dvoma skokami zabránila ušiakovi v pohybe a vzala ho do papule. Prehryzla som mu tepnu a prudko mykla hlavou, čím som mu zlomila väz. S krvavou papuľou som hľadela na Alyannu, ktorej sa ten menší podaril uloviť tiež. S hrdosťou mi ho doniesla. “Gratulujem ti, raz s teba bude úžasný lovec. Dobrú chuť teraz a potom môžeme skúsiť obísť zráz, aby sme ss dostali k jazeru, čo povieš?“ navrhla som jej a sama si ľahla na zem. Do labiek som vzala mŕtvolu a začalaju žrať. Cítiť teplú krv, ako mi steká dolu krkom bolo príjemné.