Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 26

//Most cez les

Pohliadla som na mláďa. "Neboj sa, síce tá druhá strana nie je o nič príjemnejšia, všetko je lepšie než tamto," riekla som jej s úsmevom. Do niekoľkých dní by sa nám malo podariť dostať sa na ten najväčší ostrov. Potom si hádam bude pamätať aspoň útržkovito, kadiaľ putovali jej kroky. Nemohla som si to pamätať za ňu a zatiaľ som neoplývala žiadnou mágiou, ktorou by som sa vedela hrabať v niečej mysli, či spomienkach. Aj keby to bolo strašne frajerské, no... Existovala však nejaká taká moc? Potriasla som hlavou. "Všetko pekne postupne. Najskôr by sme sa mali zamerať na to jedlo," začala som a zavetrila. Stromy okolo nás už boli dostatočne riedke na to, aby sa pred nami objavila pláň. Bola dosť pustá, no pre zajaca to mohlo byť jedno. Sklonila som hlavu a v kruhoch hľadala stopu po koristi. Cítila som niekoľko zvierat i vlkov, no zajaca som medzi nimi necítila. Až po hodnej dobe sa mi podarilo naraziť na vcelku čerstvý pach. "Tak, ukáž sa," riekla som Alyanne a vyčkala, kým nájde najčerstvejší pach, aby mohla sa po ńom vydať ďalej. "Keď bude silnieť alebo ušiaka uvidíme, zastaneš. Musíš byť nepozorovaná, uvoľnená. Keď sa priblížime dosť ďaleko, môžeš sa po ňom rozbehnúť. Dám pozor, aby nám neutiekol," povedala som jej a mrkla na ňu okom. Následne som len vyčkávala, až tak učiní.

Postovaná 25

//Ostrovy cez les

Kráčali sme pomaličky lesom, zatiaľ čo som počúvala škvŕkanie jej malého žalúdku. Prišlo mi to vtipné, no zdržala som sa úškrnu. "Už si niekedy niečo lovila?" opýtala som sa jej. Avšak odpoveď mi prišla logická. Pokiaľ ju nikto neučil stopovať, nemohla vedieť loviť. Povzdychla som si. Mohli by sme nájsť niečo menšie, čo by bolo pre nás obe jednoduché. Lenže po tej návšteve ruín sme boli obe vyčerpané. Zadumane som nad tým premýšľala a potom si uvedomila, že najľahším terčom bude pre nás nejaký ušiak. "Zajace v tejto časti nenájdeme. Vyskytujú sa skôr na krajoch lesov, kde majú prístup k steblám trávy z pastvy," zadumane som vyriekla. Medzitým sme však prišli k niečomu, čo mi pripomínalo opäť ľudskú stavbu. Srsť sa mi naježila. Vo vetre ten most nevyzeral bezpečne, ale smeroval ponad more na druhú stranu. Takže predsa len sú tie ostrovy predelené. "Prešla si cez tento most, keď si sem išla?" opýtala som sa jej. Bolo mi však jasné, kam musí mieriť, pokiaľ tu nie je ešte jeden ostrov. Nebolo však bezpečné po ňom prejsť. Čudovala som sa, že to zvládla sama. "Existuje bezpečnejšia cesta," riekla som, i keď to nebola až tak pravda. Žiadna z tých ciest nebola bezpečná, ale mali sme cez ne väčšiu šancu na prežitie než cez tento most. Preto som sa otočila u jeho prahu a pokračovala lesom ďalej, aby sme sa dostali na nejakú pláň, kde by sme si i toho zajaca uloviť mohli.

//Výhliadka cez les

Postovaná 24

Myslela som si, že som príliš vyčerpaná na to, aby sa mi niečo zdalo. Mýlila som sa. Bola som presne tak dokonale vyčerpaná, že môj mozog začal spriadať podivné a zvrátené sny. Nechápala som tomu, čo sa mi snívalo a vlastne som si to ani nepamätala. Vedela som však, že som sa bála a pred niečím alebo niekým utekala. Skrývala sa a nikdy sa mi to nedarilo. Ten strach bol tak intenzívny, že som sa s ním i vzbudila. Naježená srsť a stuhnuté svaly. Otvorila som oči a rozhliadla som sa. Aj som zabudla prv, kde som a čo tam robím, no postupne mi to všetko došlo. Ten hnusný pocit zo snu ma však neopúšťal. Nepríjemne som zavrčala popod ňufák. Zdvihla som zrak od zeme a pohliadla na Alyannu, ktorá vedľa mňa postávala. Očividne ma musela zobudiť ona. Ja zaspala? Povzdychla som si. "Ahoj, už je lepšie?" opýtala som sa jej, zatiaľ čo som si prezerala jej telo, či je v poriadku. Keby bola celá od krvi, asi by som sa buď nenápadne vyparila alebo by ma trafil šľak. Jedno z toho určite, no ja by som neskončila dobre ak by to zistili jej rodičia. "Mali by sme ti niečo uloviť jesť, ak sa na to cítiš a nájsť vodu, ktorá sa dá aj piť," riekla som k nej a vyštverala sa na laby. Telo ma stále celé bolelo. Nebolo to lepšie, ale horšie. Tak ako to už býva. Otriasla som sa, ponaťahovala bolestivo svaly a kývla Alyanne, či môžeme ísť späť do lesu.

//Most cez les

Postovaná 23

//Les u mostu

Stiahla som uši. Bodavá bolesť pulzovala celým mojim telom. Bola som vyčerpaná. Zastavila som sa a zafunela. Alyanna si to štrádlovala ďalej. To je nezmar, pomyslela som si pobavene a pokračovala. Nakoniec sme zastavili a vĺča konečne povedalo veľmi rozumnú myšlienku. Uškrnula som sa a pritakala. "Dobre teda, odpočiň si," riekla som jej a sledovala, ako si ľahá na zem. Potriasla som hlavou a i ja sa schúlila do klbka. Nechcela som ísť spať. Nebolo to bezpečné. ČO ak by sa tu niekto objavil Ostávala som len driemať. Nejakú chvíľu som hlavu mala hore, sledovala okolie a more. No nakoniec som ju položila na labky a privrela oči. Ušami som však neustále strihala a sústredila sa na okolie. Zvuky neďalekého lesa, vĺn a... spozornela som. Zazdalo sa mi, že počujem niekoho ako sem kráča, no len sa mi to zdalo. Zavrtela som nad tým hlavou a opäť ju položila na labky. Po očku som sledovala odfukujúcu Alyannu ako tvrdo spí. Pousmiala som sa nad tým. Čím dlhšie som ležala, tým väčšmi ma boleli labky. Bolo to hrozné, keď sa svaly začali ozývať. Mala som pocit, že sa už nikdy nepostavím. Až sa malá zobudí, budeme to musieť rozchodiť. A aj keď som zaspať nechcela, nakoniec som i ja upadla do spánku.

Postovaná 22

Zafunela som. Bodnú ranu vo svojom boku som stále cítila, i napriek tomu, že som tam žiadne zranenie nemala. Mágia ilúzie je asi až príliš mocná. Tiež by som rada niečomu takému vládla a robila zle druhým. Ach, prečo ma to tak bolí. Zastrihala som ušami a otočila sa smerom na Alyannu, keď sa jej prebúdzajúce telo začalo hýbať. Zdvihla som hlavu a čakala, až sa na mňa pozrú jej oči. Stále ma však prekvapovala jej odpoveď na moju otázku. Ale ako potom... povzdychla som si. Niektoré veci proste logiku nedávajú, ani keby sa snažím ako veľmi chcem. Odfrkla som si a vyškriabala sa na laby. Otriasla som sa a sledovala jej malé ťapky, ako chceli ísť ďalej. Na toto som bola asi príliš stará. Toto nedám, pomyslela som si a roztrasenými, presilenými svalmi na labách, som sa vydala pomaly za ňou. "Nevyzeráš ale unavene," riekla som k nej, keď som ju sledovala, ako kráča smerom k ostrovom. Pokrútila som nad tým hlavou. Bola mladá. Očividne fungovala na nejakom záložnom generátore energie. Závidela som jej trošku túto vymoženosť. Uškrnula som sa nad tým a pár ráz zašvihala chvostom. Pokračovala som za ňou a sledovala ju lesom. Aké ostrovy mala na mysli?

// Tajné ostrovy (potom potrebujem ísť k Mostu a od neho na Výhliadku a tak ako som ti písala na discu :D ďakujem)

Postovaná 21

//Svätyňa

Zavrčala som. Svaly ma boleli a hlavne slabiny, ktoré som si slušne natiahla pri tom šmyknutí sa. Celkovo všetko, čo som musela robiť, mi dalo zabrať. Bola som vyčerpaná a najradšej by som ostala týždeň ležať, kým ma prejde svalovka. Potriasla som hlavou a odfrkla si. Kde však bola Alyanna? Nemohla som ju nikde nájsť. Musela sa zatúlať ešte ďalej. Obdivovala som ju. Ja som nevedela poriadne prejsť ani krok. Zaskučala som, keď som musela preliezť ďalší kmeň. Otriasla som sa . Zle sa mi dýchalo. Zafučala som a premotala sa ppmaly skrz hmlu až do lesu, ktorý vyzeral o niečo prijateľnejšie. Spokojne som sa zvalila na zem, keď som uvidela Alyannu. "Ako si vedela, že to tam je?" opýtala som sa jej, keď som si uvedomila spätne, že hovorila o tréningu. Bola malá a žila ďaleko, ako vôbec o tom mieste mohla tušiť? Ani z rozprávania by to nebola schopná nájsť. Oblizla som si ňufák a skepticky hľadela na svoje telo, ktoré ma bolelo no zranenia som nikde nevidela. Táto mágia bola veľmi zvláštna. "Ako ti je?" opytala som sa jej, pretože musela podstúpiť niečo podobné. Nevyzerala však, že by bola zmordovaná ako ja. To je tak nefér. Na vĺčaťa je milší? Povzdychla som si a hlavou klesla na labky. Nevrlo som zafučala a privrela oči, aby som si trošku oddýchla.

Postovaná 20

OBJEDNÁVKA
Mám 6 mincí = 48%
Obratnosť +24% (po pričítaní budem mať 15 + 24 = 39%)
Vytrvalosť +24% (po pričítaní budem mať 15 + 24 = 39%)

//Hmlistá džungľa

Alyanna sa mi v hustom poraste džungli stratila z dohľadu. Nastražila som uši a naťahovala krk len preto, aby som jej belasú srsť zahliadla. Nevidela som ju však nikde. Zafunela som. Myslím si, že problém čo s ňou, sa vyriešil sám, pomyslela som si, keď som preliezala ponad starý, spráchnivený kmeň stromu. Pomedzi všetky tie liany a pavučiny, som nakoniec zahliadla podivný záblesk v diaľke. Skrz stromy presvital lúč slnka a odrážal sa od žuly. Prekĺzla som o niečo bližšie a spoznala v tom akúsi ruinu. Srsť na zátylku sa mi naježila, keď mi v hlave evokovala stavbu ľudí. Vlci predsa nič takéto nestavali a ani iné zvieratá nie. Alyanna, pomyslela som si a nakrčila ňufák, aby som našla jej pach. Ako som si však myslela, smeroval do útrob stavby. Zavrčala som. Nepáčilo sa mi to. Musela som ísť však za ňou, pretože som sa obávala o jej zdravie. Pomaličky som teda začala kráčať vpred, pozerajúc sa všade navôkol, aby som sa vyhla zbraniam, či nástrahám. Znepokojoval ma však fakt, že som človečinu nikde necítila. To mohlo znamenať len to, že sa niekde ukrývali. Zavrčala som ešte raz o niečo hlasnejšie.
Ako som však kráčala miestnosťou, v mojom zornom poli som zaznamenala pohyb. Okamžite som sa tým smerom pozrela a uvidela tieň, ktorý by takmer splýval s prostredím, keby sa nepohne. Hýbal sa však vôbec? Privrela som oči a podišla bližšie, aby som si prezrela vlka. Bol starý, no svoje telo mal vo výbornej kondícií. Keď som prišla k jeho očiam, mala som očividne skloniť hlavu. Pôsobil veľmi mocne a múdro. Avšak to by som nebola ja. "Hm, nevideli ste tu prosím vás pobehovať také malé vĺča," riekla som a ukázala labkou do výšky, akej bola asi Alyanna. Z jeho strany však neprišla žiadna reakcia. Ak je rovnaký ako ten obchodník, čomu by som sa v tejto zemi naozaj nečudovala, pomyslela som si a povzdychla. "Mám ukrytých ešte niekoľko kamienkov, ktoré sú očividne miestnym výmenným platidlom," začala som a tak nejak u toho zbadala vchod do miestnosti za ním. "Nuž, nájdem si ju sama," zašomrala som k nemu a vydala sa do druhej miestnosti.
Keď som vošla do vedľajšej miestnosti, vyzerala veľmi obyčajne. Avšak v tom som ucítila poryv vetru a na zem padlo niekoľko Kamienkov. Privrela som oči. Mojich kamienkov? Hneď na to sa miestnosť začala formovať. Srsť sa mi naježila, keď som sa ocitla v horách. Čo sú to za čary? pomyslela som si a zavrčala. Nepáčilo sa mi to. Mágia bola tak na hovno! Rozhliadla som sa po okolí, aby som sa vedela zorientovať, no nakoniec môj pohľad spočinul na zákrute horského "chodníčku". Mihol sa tam biely chvost. "Alyanna!" skríkla som za ňou, no nedočkala som sa odpovede. Frustrovane som si povzdychla a rozišla sa smerom k vrcholu. Skalnatý povrch pre mňa nebol najpríjemnejší. Pazúre len tak klepkali o kamene, keď som sa snažila nimi udržať na mieste a neskĺznuť dolu. Ten pád by nebol príjemný. Samozrejme som sa ani neotáčala, nechcela som spadnúť a vedela som, že z toho pohľadu sa mi zatočí len hlava.
Moje svaly sa napínali. Cítila som, ako sa mi v nich rozhorel spaľujúci oheň. Zafučala som. Vrchol sa mi vôbec nepribližoval k dohľadu. Práve naopak. Mala som pocit, akoby sa vzďaľoval. Potriasla som hlavou a zaskučala, keď sa mi pošmykla labka. Predné som zaryla do zeme, aby som sa nezošmykla ďalej. Šľacha ma nemilosrdne bolela. Očividne som si ju natiahla, ako mi ušla zadná laba dolu. Prekliata krajina, posťažovala som si a získala späť svoju stabilitu. Na moment som zastala a predýchavala to. Stačilo málo a zrútila by som sa dolu. Zdvihla som zrak a opäť skontrolovala vrchol. Nech je to ešte dnes, s touto myšlienkou som sa začala štverať ďalej. Kde-tu mi labka opäť ušla a moje napredovanie sa len spomalilo. Bolelo ma celé telo i pľúca. Bola som vyčerpaná. V tom som som však začula akýsi zvuk. Zdvihla som zrak a zbadala kamennú lavínu. Zaťala som zuby a vyhla sa jednému z nich. Nakoniec som sa však prikrčila k zemi a nechala menšie kamienky dopadať na moje telo, ktoré pekne doriadili. Zdráhavo som nakukla, či má v pláne ešte nejaký cvok na mňa hádzať kamene a pomaly sa zdvihla. Otriasla som sa a pokračovala. Teraz ma už nikto nemohol zastaviť. Bola som takmer na vrchole. Zaťala som svaly i zuby a z posledných síl pokračovala. Avšak i keď sa už zdalo, že je môjmu utrpeniu koniec, nejaký zmrd si myslel, že som korisť. Orlie pazúriská sa mi zabodli do mäsa a ja od bolesti vykríkla. Jak mnou jeho silné pazúre trhli a ja sa mu z nich vytrhla, padla som o niekoľko metrov dole a nepekne si nabila hlavu. Zaskučala som, no keď po mne chcel chmatnúť znovu, zacvakla som jeho pazúre do tlamy, ktorú mi nepekne rozsekal. No dal mi pokoj. V bolestiach som chvíľu ležala než som sa odhodlala postaviť späť na laby a doštverať ten zvyšok. Musel sa nado mnou zľutovať, bo sa mi podarilo dosiahnuť vrcholu, kde som uvidela toho vlka. "ty," zavrčala som no v momente sa svet okolo mňa začal točiť. Zranenia zmizli, ale bolesť v tele nie. Stála som tentoraz uprostred džungle.
Povzdychla som si. Čo som mala robiť teraz? Došlo mi, že sa jedná o úlohy, ktoré musím splniť a vzhľadom, že som mu ponúkla nejaké predmety, som si za to mohla sama. Zaplatila som si za toto peklo. Znelo to hrozne, ale taká bola pravda. Potriasla som hlavou a pozrela sa pred seba. Čo teda po mne chcel? Netušila som, v čom spočíva moja skúška a tak som sa vydala rovno za ňufákom. Džungľa bola tým najhorším lesom, akým kedy videla. Nedalo sa v nej poriadne chodiť a i tak ma z každej strany okupovali komáre a iná háveď. Potriasla som hlavou a zavrčala. Dajte mi pokoj, pomyslela som si k nim a pretiahla sa úzkou štrbinou medzi dvoma stromami. Skoro mi v nich ostala panva, ale to nevadí. Odfrkla som si. Nezdalo sa, že by to bolo tak náročné, ako vtedy na vrcholu hory. No to sa mi tak mohlo len zdať. Privolala som si to. Zastavila som sa a hľadela pred seba. Džungľa bola o dosť horšie priechodná, no keď som sa obzrela, cesta bola zahataná. Nemohla som sa vrátiť, len pokračovať. Oblizla som si nervózne ňufák a teda sa vydala vpred.
Vyskočila som na jeden kmeň stromu, ktorý sa stáčal a bol porastený machom. Moje svaly sa stále triasli a pľúca divoko filtrovali kyslík. No i tak som sa rozhodla pokračovať. Dívala som sa pozorne na okolie, aby som sa vyhla všetkému nebezpečnému. Cesta po kmeni však nebola tak jednoduchá. Niekoľko prevísajúcich lián mi bránilo v priechode a ja musela vynaložiť veľmi veľké úsilie, aby som sa cez ne nejako premotala. Nakoniec som sa v nich i tak zamotala a musela som si pomôcť. Tesákmi som jednu uchopila do papule a z celej sily ňou triasla. Nič však nepomáhalo a tak som sa musela sústrediť len na svoje telo. Po zdĺhavej dobe sa mi to konečne podarilo a ja bola voľná. Otriasla som sa, no tým som stratila rovnováhu a padla z kmeňu stromu na zem. "Ouch," zašomrala som, keď som sa zviechala na labky. Pohľadom som prešla okolie. Bolo tu oveľa viac nástrah, než som čakala. Znechutene som nad tým ohrnula ňufák a pomaličky prešla pomedzi niekoľko kmeňov stromov. Labky sa mi zabárali do všetkého toho machu a prišlo mi to fakt nechutné. V jednej časti som dokonca zbadala ligotavú pavúčiu sieť, kde ich muselo byť asi miión. Potrebovala som to nejako obísť, no nezdalo sa, že by som mala moc na výber. Nakoniec som však spozorovala menšiu dutinu medzi koreňmi.
Okamžite som k nej prišla a prepchala sa pomedzi ne. Kde-tu sa mi na ksichte prilepila ďalšia pavučina, ale neboli veľké. Nakoniec som sa plazením vyšmochtala na druhej strane. Otriasla som sa a pokračovala pomedzi ďalšie liány, ktoré viseli snáď z každého stromu.
Neviem, koľko času som tým strávila, avšak cítila som na svojom tele, že je na hranici svojich schopností. Prišlo mi nevoľno od vyčerpania. Naplo ma a hodila som svoj obsah žalúdku na zem. Triasla som sa. Bola som slabá. Zaťala som tesáky a pohliadla na spleť stromov, ktoré som musela ešte zdolať. Neostávalo mi nič iné, len pokračovať. A tak som i tak pokračovala v ceste. Terén sa o nič neuľahčil, no nebolo to ani horšie. Akoby mi ponechal les v podobnom stave. Prešla som popod ďalší padnutý kmeň a porozhadzované liány. Dokonca som natrafila i na priepasť. Tú som musela obísť po jednom z padnutých stromov, ktorý tiež pohltili liány. Bolo to vcelku nebezpečné. Skoro pri konci som sa šmykla a zakopla o jednu lianu. Takmer som sa strepala z kmeňu do tej diery, no udržala som sa. Celá zadychčaná som zoskočila na jeho konci na zem. Začula som šuchot lístia, keď ku mne kráčal onen vlk. Opäť som sa ocitla v miestnosti a mlčky na neho hľadela. Jeho pohľad sa však upriamil inam. Sledovala som ho a videla malé vĺča ako leží pred ruinami. Vydýchla som si. "Ďakujem" riekla som k nemu a predsa len málo sklopila hlavu. Nakoniec som celá ubolená sa vydala k Alyanne. Spala. Aspoň že tak. Ak si prešla niečím podobným, jej malé telíčko muselo byť naozaj veľmi vyčerpané.

//Les u Mostu cez džungľu

Postovaná 19

//Južné hory cez Ovocný lesík

Nasledovala som vĺča, ktoré ma viedlo z hôr späť do lesu. K vysvetľovaniu sa veľmi nemalo. Preto som za ním mlčky kráčala. Nepozdávalo sa mi to. Kam ma to viedlo? Stále som si dokola prehrávala jej slová, ktoré mi povedala v jaskyni. Trénovať, trénovať, ale čo? Zamračila som sa, pretože som tomu nerozumela. A ono bolo hrozne málo vecí, ktorým som nerozumela! Najväčšou záhadou neboli pre mňa mágie, ako skôr to, čo chcelo toto vĺča svojimi slovami povedať. Odfrkla som si. Odpoveď sa očividne už nikdy nedozviem, pretože ani keď sme kráčali medzi stromami, Alyanna nejavila žiaden záujem v tom, sa so mnou rozprávať. Čo mi prišlo nanajvýš divné. Pretože predtým hovorila neustále a papuľa sa jej nezastavila. Bola zvedavá, no teraz, akoby sa otočila o sto osemdesiat stupňov. Mláďatá, ja im asi nikdy nebudem rozumieť, pomyslela som si s ťažkým povzdychom. Nedalo sa nič robiť, musela som proste ísť za ňou, nech to bolo kdekoľvek. Odpoveď na moje otázky bola na dosah laby, keď sa lesík zmenil v niečo oveľa horšie priechodné. Vzduch bol o niečo vlhkejší i na pomery toho, že pršalo. Dokonca i teplota vzduchu akoby sa zdvihla a džungľa svoje ovzdušie otepľovala, robila dusným. Zamračila som sa. Kam ma to vĺča ťahalo, ale naozaj?

//Svätyňa

Postovaná 18

Mláďa ma počúvalo a miestami som mala pocit, že ma počúva viac, než by bolo zdravé. Privrela som očká a položila hlávku na predné labky, kým vĺča dumalo nad mojimi slovami. Nechávala som mu čas. Bolo predsa ešte mladé a nie všetkému porozumelo na prvý pohľad. Oblizla som si ňufák a opäť zakňúrala vo svojom vnútri po vode. Ach, ako by som najradšej našla studňu, z ktorej by som sa mohla napiť. Toto počasie bolo deprimujúce a hlavne, keď som mala smäd. Pretože voda bola všade na okolo, ale z ničoho sa nedalo poriadne napiť. Zafučala som a zašvihala nespokojne chvostom. "Hm, zatrénovať?" zamumlala som na jej slová, ale odpovede som sa nedočkala. Biely chvost sa mi okamžite stratil z dohľadu. Kam sa to len v tomto lejaku vydala? To chce v tomto daždi trénovať stopovanie? Však som jej povedala, že to nejde, pomyslela som si, no niečo mi nahováralo, že to tak nemyslela. Ale ako potom? Zodvihla som sa neohrabane na labky, otriasla sa a vydala sa smerom za Alyannou. "Hej, počkaj. Ako to myslíš?" opýtala som sa jej, kým som ju dobehla a namrzene zafučala. Zase som mala celú mokrú srsť, ktorá sa mi lepila na telo a bola hrozne ťažká. Ach, ako som ju neznášala.

//Hmlistá džungľa cez Ovocný lesík

Postovaná 17

Zdvihla som labu a poškrabala sa za uchom. Nejako ma začalo nepríjemne svrbieť. Ako som si ho tak prášila, počúvala som vĺča, ktoré malo na mňa ďalšie otázky. Pomaly som položila labku na zem, potriasla hlavou a spokojne zamľaskala jazykom. "To je veľmi dobrá otázka. Nebála by som sa ani toho, že si mláďatá ublížia, ako skôr matky jedného z nich. Alebo rovno oboch," povedala som a uškrnula sa na konci. To by bol pekný súboj naštvaných matiek, ach. Keby som len niečo také mohla raz v živote zažiť. Dala by som za to všetky kamienky, ktoré nazbieram. Zamrkala som a zo svojich myšlienok sa vrátila do reality, aby som stihla vnímať ten víchor otázok, ktorými ma zahltila Alyanna. Ach, bože stoj pri mne, pomyslela som si a zdvihla labku do vzduchu, aby som ju zastavila. Musela som si to prv premyslieť, čo vlastne odpoviem. "Takže pekne po poriadku," vyriekla som a ešte raz si zopakovala všetky otázky v hlave. "To, že si členom svorky znamená, že si odovzdala svoju lojalitu nejakej rodine. Nemôžeš nasledovať dvoch vodcov, ako by si potom reagovala, keby príde ku konfliktu medzi obomi svorkami?" odpovedala som na jej prvú otázku a rovno i zavrtela nad tým hlavou. "Čo sa týka álf. Väčšinou odstúpia samé a preto majú stále možnosť dožiť spokojne medzi svojou rodinou i naďalej ako vážení členi. Niekedy je však alfa zvrhnutá a vtedy i vyhnaná zo svorky preč, občas ju i niekto zabije pri takomto súboji. Je to však súčasťou života a moci. Alfa musí budiť rešpekt a rovnako tak musí vyžarovať silu a múdrosť. Pokiaľ je slabá, robí samé chyby a členovia ju nerešpektujú, veľmi rýchlo sa nájde niekto, kto prevezme jej post," rozprávala som ďalej a zodpovedala rovno jej ďalšie dve otázky. Nad tou poslednou som malinko zaváhala, keďže odpoveď bola tak nejak logická. "Ak sa nenájde člen, ktorý by miesto alfy zaujal, bohužiaľ sa rozpŕchnu a stanú sa tulákmi. Svorkoví vlci sa však väčšinou i potom pridajú do inej svorky, pretože život tuláka nie je pre každého," povedala som nakoniec a kývla plecami. Mne nevadil ani jeden život, ale bola som radšej, keď som sa mala kam vrátiť. Nakoniec sa však vrátila k môjmu kvetu. Pousmiala som sa. "určite áno, ak si ho nájdeš. Avšak musíš mu za to dať niečo na oplátku, nedáva to zadarmo," odpovedala som jej s úsmevom a zavrtela chvostom. Taká kvetina by jej naozaj slušala!

Postovaná 16

Mala naozaj veľa otázok. Preto som sa nadýchla a spustila: "Pokiaľ si ho práve videla, tak si vieš oddeliť jeho pach a sledovať no. Samozrejme nájdeš mnoho cudzích pachov vo svete. Ale ak by si chcela niečo vystopovať len tak a nemáš o tom ani poňatia... Tak to bohužiaľ nefunguje." Oblizla som si ňufák a počkala chvíľku, kým padla ďalšia otázka, na ktorú som mala odpovedať. Vyzeralo to, že sa veľmi bojí okolitých zvierat, ktoré boli pre vlka nebezpečné. Povzdychla som si. "Žiadny predátor ti nemá dôvod ublížiť, pokiaľ mu nelezieš do úkrytu, neberieš korisť, neohrozuješ mladé, či keď není zranený. Sú to rozumné zvieratá ako my, len nevedia rozprávať," vysvetlila som jej. Samozrejme to teraz neznamenalo, že by mala byť s každým medveďom kamarát. Dúfala som, že to pochopila správne. Veľa ráz bylinožravce dokázali vlkom ublížiť viac, než predátori. "Ďakujem, sama netuším. Taký starý, pošahaný vlk mi ho dal i tieto prívesky," povedala som jej a milo sa usmiala. Nakoniec sa ma predsa len ešte niečo opýtala k medveďom. "Platí to, čo som ti povedala predtým. A rovnako tak, že každe mláďa je rovnaké a chce skúmať a hrať sa," odpovedala som jej pokojne a mierne zavrtela chvostom. Toto ma bavilo.

Postovaná 15

Cítila som sa dobre. Konečne som mohla byť tá múdra ja. Celý život na brali ako príliš mladú na to, aby som mohla mať hlavné slovo. No i napriek tomu som bola neskutočne vzdelaná. Potešilo ma, keď sa ma Alyanna hodlala pýtať otázky. Po mojom vysvetlení, ako to funguje s pachovou stopou, prišla prvá otázka. Pousmiala som sa. "Záleži od mnohých faktorov. Môže, ale aj nemusí. Keby sa chceš vydať po naších stopách späť, nepodarí sa ti to, pretože voda ju zmyla. Pach medveďa by si mala cítiť ak sem nepríde príliš iných zvierat, ktoré jeho pachovú stopu prekryjú a i to bude cítiť len na určitom mieste, kde to bolo najvýraznejšie. V lese sa najľahšie stopuje, aspoň podľa mňa," vysvetlila som jej a pohľadom prešla po jaskyni, či v nej náhodou nenájdem chuchvalec chlpov, no nikde som nič nezahliadla. Škoda. "Medvede sú samotári, to máš pravdu. Pár som videla len raz a i to bolo počas ruje. Inak vyrastá matka s mladými osamote a áno, správne. Je velmi nebezpečná, pretože bráni svoje mláďatá. I tvoja mamka by bola nebezpečná, keby ti chce niekto ublížiť," rozprávala som až tak veľa, že som musela urobiť krátku pauzu predtým, než som pokračovala. "Každopádne si nemyslím, že sa vráti. Medvede na vlkov ani moc neútočia. To by si im musela kradnúť jedlo, či ich vyrušovať alebo ohrozovať mladé. Tie však nenájdeme len tak, už budú odrastené," dopovedala som jej a oblizla si ňufák. Nechala som jej chvíľu na spracovanie a možný príval nových otázok, ktorému som sa vôbec nebránila. Naopak. S radostou som ho očakávala.

Postovaná 14

Znepokojovalo ma, keď mi povedala, že sa väčšinu vecí učí sama. Ako sa mohla niečo naučiť, keď vôbec nič nevedela? Teda, ohľadom danej veci. Povzdychla som si. V ich svorke to vôbec nefungovalo tak, ako by malo. Celkom ma to mrzelo. Vyzerala byť naozaj inteligentná a takto mrhali jej potenciálom. Nuž, mohla som jej zatiaľ ukázať nejaké veci, ktoré bude v živote potrebovať a cestou ju zavediem späť domov. Ak ho teda nájdeme. "Nuž, kým nájdeme cestu do tvojho lesu, môžeš sa ma čokoľvek opýtať, netuším, čo všetko už ovládaš a čo nie. Alebo čomu by si sa chcela priučiť," riekla som a pousmiala sa. Síce som vĺčatá nikdy nechcela a po skúseností v púšti sa ich kus viac bála, nikdy som nepovedala, že mám k nim zlý vzťah. Skôr som to s nimi poriadne nevedela. Ich mozgy nasávali informácie iným štýlom, než tie dospelácke. Preto som sa bála, že mojim slovám občas nebude rozumieť. "A rôzne iné veci. Každý pach má svoj typický odér. A keď sa vrátim k čerstvým a starším pachom, tie slabšie sú vždy staršie. Čím výraznejší pach, tým čerstvejší," objasnila som jej a odmlčala sa len na chvíľu, aby sa nezačala strachovať, že teda ten medveď musí byť blízko. "A i keď pach medveďa je silný, znamená to, že tu musel chvíľu stráviť. Očividne spal alebo len oddychoval. Avšak keď sme sem vošli, skala na zemi nebola nikde vyhriata. To znamená, že prešlo dosť času od jeho odchodu, a tak vychladla. Preto vieme, že nie je nablízku," dodala som pokojne a oblizla si suchý ňufák. Už som sa mala naozaj ísť niekam napiť, ale ešte chvíľku to vydržím. Kým neprestane pršať.

Postovaná 13

Privrela som oči. Úbohé vĺčatá. Nerozumela som tomu. I keď som sama žiadne nikdy neplánovala, nechápala som tomu. Načo si robili vĺčatá, keď na ne nemali žiaden čas? Potom z nich len vyrastú zlomené duše, ktoré sa budú uchylovať k násilnostiam. Povzdychla som si. "U nás vo svorke sme mali učiteľov a opatrovateľov, ktorí sa starali o vĺčatá, keď ich rodičia na to nemali čas. Máte niečo také?" opýtala som sa jej pokojne. Rozprávalo sa mi s ňou dobre. Bolo vidieť, že už má v hlave aspoň trochu rozumu a jej vety dávajú i zmysel. Môžem byť rada za rodinu, akú som mala. Takto by zo mňa nevyrástlo to, čím teraz som, pomyslela som si a opäť nad tým zavrtela hlavou. Nakoniec som vĺčaťu navrhla, že ju zaučím nejaké know-how. Síce som netušla, kde by som mala začať, ale na tom nezáležalo. I tak sú začiatky najťažšie a tak sa moc ďaleko nepohneme. "Samozrejme," odvetila som jej na jej žiadosť a pozrela sa na menšiu jaskyňu, v ktorej sme vylihovali. "Pýtala si sa, ako rozoznám, či je pach čerstvý alebo starý. Keď sme sem vošli, hovorila si, že tu niečo smrdí. Oddeľ ten smrad a skús nájsť i iný, menej výrazný pach. Nezabudni ani na to, aby si prestala vnímať tie naše," odvetila som jej a kývla hlavou do jaskyne. Pachov tu bolo plno. Jaskyne boli v horách obľúbené pre všetky možné tvory.

Postovaná 12

Vĺča mi potvrdilo, že je tu ešte nejaká svorka, okrem tých dvoch, ktoré mi boli známe. Pokývla som nad tým hlavou. Blázni, to by ma zaujímalo, prečo im tak hovoria, pomyslela som si. A hlavne, kto k nim patrí? Možno som už aj natrafila na vlkov, ktorí patrili do ich svorky, no neuvedomila som si to. Až nájdem niekoho dospelého, opýtam sa ho na to. Možno narazím i na Shay, tá by mi hádam vedela odpovedať, premýšľala som nad tým ďalej, až som si zosnovala presný plán, ako to urobím. Spokojne som sa nad tým pousmiala a svoje zraky vrátila k vĺčaťu. "Rodičia ťa neučili stopovať?" opýtala som sa jej šokovane. Bola už dosť veľká na to, aby zvládla aspoň niečo málo nájsť. I keď jej ňufáčik mal celkom chaos v tých pachoch. "Ak by si chcela, mohla by som ťa to naučiť," navrhla som jej i keď som si nebola istá, či to zvládnem. O vĺčatá som sa nikdy nestarala. "Teší ma Alyanna," vyhŕkla som a privrela oči. To meno naozaj znelo vznešene, urodzene. Tak, ako sa na dcéru alf patrí. Ach, keby som len ja ešte stále bola vĺčaťom. Nič nemusela riešiť a len sa radovať zo života. To boli časy. veru áno. Hneď by som ich brala späť, bohužial čas vrátiť nešiel.