Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 11

Takže Daénska svorka, Zlatá svorka... Je ich tu viac alebo sú to všetky? pomyslela som si zadumane. Bolo očividne hlúpe sa o tom baviť s vĺčaťom, čo hádam ani prvú zimu neprežilo. Avšak, možno niečo začula alebo jej o tom rozprávali rodičia. Preto som len mimochodom dodala: "Nepočula si náhodou i o iných svorkách, ktoré prebývajú na ostrovoch? Okrem tvojej som počula len o svorke, ktorá sa prezýva Daénska." Úprimne ma to zaujímalo. Chcela som si urobiť ako taký obrázok o miestnom živote. Predsa len som sa z ostrovov v dohľadnej dobe nechystala odísť. Medzitým som sledovala vĺča, ako lezie do jaskyne a ja ju opatrne nasledovala. Keď vyriekla tie slová, zasmiala som sa. "To je presne ten pach šelmy, ktorej sa obávaš. Ale nemusíš sa báť, už je dlhší čas preč," vysvetlila som jej a otriasla si z kožucha všetku vlhkosť. Konečne aspoň na chvíľu sa tu skryjem. Spokojne som sa uložila na kamennú podlahu a chvost stočila k sebe. Chrbtom som sa oprela o kamennú stenu a pohľad uprela späť na vĺča. "Mimochodom, moje meno je Lissandra," prezradila som jej dodatočne, pretože ma zaujímalo ako sa volá. Nie že by mi na to mzáležalo, ale bolo dobré ho poznať, aby som v budúcne vedela povedať, aké úžasné vĺča som na svojich cestách stretla.

Postovaná 10

Bola ostražitá, minimálne jej rodičia ju vystríhali pred možnými hrozbami. Múdre. Avšak až tak zlý ten svet navôkol nebol. Aspoň do momentu, kým sa niekde nezjaví nejaká príšera alebo iná, paranormálna vec. Stále som bola vcelku vymätená zo stretnutia s bažinovým monštrom. Ani som si nepamätala, ako sme ho porazili. Zvláštne. Nechala som to plávať, bolo zbytočné sa nad tým pozastavovať. Ona sa mala mať na pozore, ja až tak nemusela. Bola som predsa len staršia a skúsenejšia. Rovnako tak som svoju pozornosť vedela zamerať na potrebné veci a nebola som tak nesústredená ako malé vĺča. Oblizla som si bledý ňufák a pohliadla na ňu, keď mi odpovedala na otázku ohľadom jej zázemia. "Alfy, áno? Ako sa volá tvoja svorka? Už som totiž o jednej počula, ale tam rozhodne nepatríš," riekla som jej na to a spomenula si na Shay. Znížila som i hlávku bližšie k nej a oňuchala jej mokrú srsť. Keď som bola takto blízko, i napriek vlhkosti som ucítila výrazný pach, ktorý sa miešal s jej osobným. Preto som si to nevšimla skôr, že je z nejakej svorky. Pokývala som spokojne hlavou. A rozhodne nepáchla ako Shay. "O tom nepochybujem a pozri sa, naozaj máš asi šťastie, kukni tu," povedala som a ukázala ňufákom smerom na jaskyňu pred nami. Kývla som hlavou, aby do nej vliezla ako prvá.

Postovaná 9

//ovocný lesík

Nad obavami vĺčaťa som len zavrtela hlavou. "Jedinym nebezpečím budú klzké skaly a zosuvy rozmočennej pôdy," riekla som jej. Stretnůť takú pumu alebo medveďa, to by bol tiež zážitok. Avšak postavilo by to vĺča do nebezpečenstva. Pri mojom šťastí by som stretla jej matku v momente, kedy by ju žrala oná divá šelma. Nebolo by to príliš milé stretnutie. Napriek tomu som sa nad tým uškrnula. Nie, nad takýmito vecami som naozaj nemohla premýšľať.
Zastrihala som ušami a pozrela sa na ňu. "O tom nepochybujem," riekla som jej a zazubila sa. Predsa len do teraz prežila. Jej životaschopnosť bola naozaj pozoruhodná. Avšak stále som netušila, ako sa sem dotrepala bez jediného zranenia až z prvého ostrova. Privrela som oći. "Povedz mi niečo o tvojich rodičoch, ak ti to nevadí," nadhodila som tému aby reč nestála. Taktiež som chcela vedieť, s čím mám dočinenia. Svoj život som mala ešte celkom rada...
Netrvalo dlho a dorazili sme na úpätie hôr. Dážď sa neúprosne valil z mračien a išiel mi pekne na nervy. "Budeme musieť trošku zapátrať. Ale ty máš očividne šťastie," prehovorila som a kývla ňufákom medzi bralá. Nech sa ukáže a nájde nejaký previs, či úkryt. Dávala som však pozor, aby sa niekde nepošmykla. Bola som pripravená ju chytiť i za chvost, len aby sa nezvalila niekam do údolia.

Postovaná 8

Trochu mi odľahlo, keď som tu nemusela to vĺča nechať osamotené. Ešte by jeho mŕtvolu našli jej rodičia a pozostatky môjho pachu. Toľké starosti som naozaj nepotrebovala. A možno predsa len by na mňa neprišli, pomyslela som si, no veľmi rýchlo som tieto myšlienky zavrhla. Prešla som si jazykom po vnútornej strane tesákov a privrela oči. Vyzeralo to, že sa pohneme niekam i v našej konverzácii. Vĺča sa mierne uvoľnilo a ja bola spokojná, že sa s ňou nemusím naťahovať.
Zvráštila som čelo od premýšľania. Prv som nerozumela ako by mohli byť listy zlaté, ale v tom som si spomenula na nejaké útržky spomienok. Bolo to však tesne po tom omámení z výbuchu v púšti, a tak som si moc nepamätala, či to také bolo naozaj alebo kde vlastne ten les leží. "Možno som už také stromy niekde zahliadla," zašomrala som potichu a zadumane nad tým ďalej premýšľala. Nebola som si však istá a tak som jej nechcela dávať plané nádeje. Krpec sa čoskoro začal dvíhať na labky a ja ho nasledovala. Otriasla som zo seba všetko to bahno, čo len išlo a niektoré kúsky pristáli i na drobnej vlčici. Kútik sa mi u toho šibalsky nadvihol. "Smerom na juh som videla pohorie, nejaká jaskyňa, či previs by nám mohli priniesť aké také útočisko," riekla som a kývla smerom na juh. Pomaly som sa tým smerom rozišla. Ako sme kráčali ovocným sadom, položila som jej veľmi jednoduchú otázku: "Akým spôsobom sa dostalo vĺča tak ďaleko od domova? Bez ujmy na zdraví." Spýtavo som nadvihla obočie. Bolo to naozaj fascinujúce. Celkom si u mňa zaslúžila obdiv. Nie každé vĺča by to v jej veku skutočne dokázalo.

//Južné hory

Postovaná 7

Oblizla som si ňufák a s očakávaním sledovala vĺča. Nebolo hlúpe, no i tak sa mi nepozdávalo jeho správanie. Ako som ju však sledovala a počúvala, pomaly mi došlo, o čo ide. "Hmm," zamumlala som a vzápätí dodala: "To máš pekne na nič." Znudene som si zívla a zašvihala chvostom. Už som sa tu naozaj zdržala príliš dlho. Všetká ta vlaha mi liezla hore krkom, ale tak čo sa dalo robiť. Počasie nezmením alebo i to bolo možné? Celkom som sa strácala v tom, čo je v tomto svete možné dosiahnuť mágiou a čo nie.
Zastrihala som uškami a načiahla sa labkou dopredu, bližšie k nej. Nadvihla som obočie a zdvihla hlavu. "Kde je to tvoje ďaleko, krpec?" spýtala som sa s vyzývavým pohľadom. Kútik úst sa mi malinko nadvihol v pobavenom úškrne. "Prv by sme sa ale mali skryť pred dažďom, tvoja matka by nebola nadšená, ak by si prechladla," skonštatovala som a otrepala si hlavu. Netušila som, či so mnou pôjde, ale mne to bolo v podstate jedno. Keď sa dostala sem, dostane sa i naspäť. I keď v tomto počasí svoju pachovú stopu nemá šancu zachytiť... Privrela som oči. Snáď má dosť rozumu na to, aby odsunula svoje ego a prijala moju ponuku. V jej vlastnom záujme.

Postovaná 6

"Ako si praješ," odvetila som a sledovala vĺča, ako si ľahá do mokrej trávy. Na jej bielej srsti bolo bahno lepšie vidieť. Našťastie na tej mojej hnedastej som sa nemusela báť, že to bude byť tak do očí. Aspoň k niečomu bol dobrý ten obchodník. Uškrnula som sa nad tým. Azda by som ho ešte niekedy vystopovala, aby mi ukázal dalšie predmety, ktoré so sebou vozil. Možno by som si ešte niečo vybrala a hlavne sa popýtala na tie, čo mi dal. Stále som nechápala, ako vlastne fungujú a v tú chvíľu ma ani nenapadlo sa ho na to dopytovať.
Zašvihala som chvostom a sledovala vĺča. Bolo zvláštne. Tvárilo sa tak hrozne dospelo a statočne. Keby narazilo na iného vlka, skončilo by už dávno prehryznuté na dva kusy. Stále tu však ostávala, i keď by najradšej očividne odišla, ako sama tvrdila. Moja spoločnosť ju otravovala, no i tak tu ležala. Ľahla som si naproti nej, hlavu rovnako položila na labky a privrel oči. "Si mladá, celkom sama, ďaleko od domova," začala som a hľadela jej do zelených očí. Teraz som si už bola istá. Keby nemala mokrý kožuch a všade naokolo neliala voda vďaka búrkam, ucítila by som i výrazný pach jej srsti. Teraz bolo však pre mňa záhadou, či je výplod tulakov alebo členov svorky.

Postovaná 5

Oddialila som hlavu od vĺčaťa, keď sa na mňa pozrela, akoby som jej matku zabila. "Samozrejme," zašomrala som k nej a po očku pozrela na jablko nad nami. "Tak by si mi mohla zhodiť tamten plod, ja naň nedočiahnem," riekla som k vĺčaťu pobavene. Bolo to roztomilé, keď sa to hnevalo. Ako taká namosúrená čivava. Potriasla som nad tým hlavou a neunúvala sa ani postaviţ, keď z vĺčaťa opäť vypadli pobúrené slová. Vzdychla som si. "Fajn," zareagovala som. V tomto daždi som i tak nemala v pláne niekam loziť. Chvíľku som ostávala v tichu, úplne ignorujúc tu kopu chlpov.
Vyčkávala som, či sa tu niekto objaví, no stále nikde nikoho. Zadumane som sa na ňu konečne pozrela. "Nebojíš sa?" zašomrala som tak do vetru a prešla si jazykom po tesákoch. Bola som hladná, to veru áno. Avšak na to som nemyslela. Skôr ma znepokojovalo, že je tu tak sama. Nie preto, že by som sa bála o jej život, to vôbec. Ale nechcela som prísť k úhone od jej mamky, či ak by to bola opäť len lesť tohto kraju. Pochybovacne som sa na ňu zadívala. Nebola som si istá. Potrebovala som zistiť trošku viac predtým, než vynesiem konečný verdikt.

Postovaná 4

Niekoľko kvapiek dopadlo na vrch mojej papule. Zdvihla som zrak a sledovala dažďovú vodu, ktorá stekala po listoch i podivných plodoch dolu. Oblizla som si ňufák a potriasla ňou, aby som sa ich zbavila. Listnáč očividne nebol dobrou skrýšou pred dažďom. Povzdychla som si. Bolo by rozumnejšie nájsť nejaký úkryt, ale kam? Jediné miesto, ktoré vyzeralo obstojne, boli horz na juhu. Niekde medzi ich hrebeňmi sa jaskyňka určite dala nájsť. Musela by som len zapátrať. Avšak trepať takú ďiaľku sa mi naozaj nechcelo.
Z môjho rozjímania nad blízkou budúcnosťou, ma vyrušili čiesi kroky. Vďaka dažďu som jej pach takmer necítila, preto som si ju všimla, až keď bola takmer u mňa. Zastrihala som uši a zahľadela sa na mokré vĺča. Toto niečo malé čosi vo mne vzbudilo spomienky na onú situáciu v púšti. Zamračila som sa. Nevyzeralo však, že by ma plánovalo zahrabať pod zem. Len na mňa... Čumelo. Nadvihla som spýtavo obočie a znížila automaticky hlavu nižšie. "Potrebuješ niečo, krpec?" opýtala som sa mladej vlčice a automaticky pohľadom prešla po lese. Neocitla somnsa náhodou na území svorky? Nikde som však nevidela jej rodičov, ani súrodencov. Pravda, doteraz som si nevšimla ani ju, ako prichádza. Trošku som vnútorné znervóznela. Niečo mi na tom nesedelo.

//Postovaná 3

//Luka
Olivovými zrakmi som sledovala aleje stromov. Les pôsobil na mňa nezvyčajným dojmom. Stromy boli zvláštne, hlavne, keď som ho v hlave porovnávala s ostatnými. Väčšina vyzerá podobne a líši sa len vo výskyte ihličnanov a listnatých druhov. Samozrejme, že som mohla určiť, o aký typ sa jedná. Kam moje oko dohliadlo, nachádzal sa samí lístok. Stromy však rástli viac od seba a celkovo to pôsobilo neprirodzene. Nemala som však možnosť navštíviť žiaden ľudský sad, a tak som len tápala v mysli. Každopádne husté koruny stromov aspoň čiastočne zadržiavali nepríjemný dážď, ktorý sa neustále lial zo šedivých mračien. Zastavila som pod jednou jabloňou a poriadne si otriasla kožuch. Chcela som sa zbaviť čo najväčšieho množstva vody, aby mi srsť rýchlejšie preschla. Avšak, bolo to vcelku jedno. I tak by som opäť zmokla. Povzdychla som si a nakoniec si sadla na rozmočenú pôdu.
Pomaličky som zdvíhala zrak, až som zaostrila na jablká, ktoré sa ligotali vďaka kvapkám vody na ich šupine. Natočila som hlavu na stranu. Tento druh ovocia som ešte nemala tú česť vidieť. Čo to tak asi je? pýtala som sa samej seba a privrela som oči. Premýšľala som, no nikdy som nič podobné nevidela. Určite to nepatrilo medzi lesné, či lúčne plody. I keď sa miestami divé jablone vyskytovali, za tých niekoľko rokov môjho života, som nemala šancu na nejakú naraziť. Aspoň nie v mieste, kde som žila pred mojim príchodom. Mala som sa rozhodne čo učiť o svete, do ktorého ma dostala jedna nehoda. Zadumane som si oblizla ňufák. Je to jedlé? zišlo mi na um v momente, keď sa ozvalo hlasné zaškvŕkanie. Sklonila som zrak smerom k môjmu bruchu a kyslo sa zaškerila. "Ty si vieš vybrať tú najvhodnejšiu dobu, všakže?" opýtala som sa ho sarkasticky a pohodila nervózne chvostom. Kde som mu mala akože teraz zohnať potravu? Navôkol som necítila žiaden čerstvý pach a v tomto daždi som sa ani necítila na nejaký lov. Opäť som pohľadom prešla k jablku a zamračila sa. Nie, nad čím to preboha premýšľam. Mäso je mäso a nič ho nedokáže nahradiť. Ani keby to ovocie chutí dobre. Zdrvene som si povzdychla.

//iba sa tu nerušene zaparkujem, Aly potom nech pribehne, až skončíte :D

//Postovaná 2
//Kryštálové jazero

Keby ma teraz niekto videl, očividne by sa ku mne ani nepriblížil. Mračila som sa, uši som mala naštvane stočené dozadu a celkovo moja chôdza bola dosť... napätá. Síce som v sebe nepociťovala agresivitu, ale rozhodne sa nedalo povedať, že som nadšená z tohto počasia. Čo taký Boh vlastní robí? Zoslal to na nás on? Aké milé, odmeniť nás na dve veci počasím, keď sme sa zbavili monštra... úžasné, sarkasticky som si pomyslela a mávla chvostom. Ako bol dlhý, tak i ťažší. Premýšľala som, že keby sa obalí v bahne, tak bude nehorázne objemný a tým pádom ho nezdvihnem vôbec. Na moment som chcela tento experiment otestovať, no potom som si uvedomila, že nebudem nivočiť môj nový vzhľad bahnom. Dosť, že labky som mala zabahnené hádam i po kolenné kĺby. Trošku i na bruchu, či hrudi. Ani ten chvost neostal bez znečistenia. Zdĺhavo som si povzdychla. Už som videla, ako dostanem v dohľadnej dobe horúčku, či budem prskať o sto česť.
Pohľadom som sledovala kvetiny, ktoré pokrývali takmer celú pláň. Prišlo mi ich ľúto, keď som videla, ako ich bombardujú dažďové kvapky. Máte to pekne na hovno, pomyslela som si k nim a u jednej skupinky belasých kvetín zastavila. Znížila som k nim ňufák a nežne ich pohladila. Síce som nebola ten typ, ktorý by sa dal považovať za emočne citlivého vlka, k prírode som mala nevysvetliteľne kladný vzťah. Teda, to som si myslela. Teraz som už chápala. Hlavne po tom, ako mi Shay rozprávala o elementárnych a klasických mágiách. Už som sa tomu viac nečudovala. Vlastnila som predsa element zeme, a tak bolo logické, že som mala i prírode o niečo bližšie, než ostatní vlci. Dúfam však, že keď sa stanem lepšou v mágií, že nebude zo mňa vegán, pomyslela som si a nad tou myšlienkou sa uškrnula. Bolo by to nemilé. Avšak, mala som naozaj bohatý apetít k mäsu, preto som sa tejto skutočnosti veľmi neobávala. V myšlienkach som sa vrátila k tomu mäsu, ktoré som ukryla v katakombách. Na čo mi ho vlastne dával? Na akési potvory, ale aké? Privrela som oči. Možno to jedného dňa zistím, ktovie. Alebo aj nie. Zazubila som sa nad tým. Bolo to vlastne jedno. Ešte som mala čo skúmať... Zdvihla som zrak zo zeme až v momente, keď som sa blížila k prvým alejam stromov.

//Ovocný lesík

// Postovaná 1

Srsť som mala nalepenú až na koži a mala som pocit, akoby som vážila tisíc ton. Bolo to únavné. Dážď neustále padal z nebies a ja mala pocit, že ma za chvíľku z toho klepne. Najradšej by som sa opäť stiahla do jaskyne pod vodopády, ale nemala som v tej chodbe dobrý pocit. Zastrihala som uškami. Mala by som sa vydať ďalej, azda niekde na niečo natrafím? Myšlienka to bola pekná, ale rovnako tak sa mi nechcelo v tomto nečase trepať. Pôda bola rozmočená, ja som bola rozmočená a dážď mi vrážal do ksichtu, akoby mi chcel oči vyškriabať. Neustále som ich mala privreté a uši stiahnuté vzad. Naozaj príjemné. Neprší už nejako dlho? Odkedy vlastne? zadumane som takto premýšľala, pretože som si nepamätala, kedy sa vlastne rozpršalo. Muselo dôjsť k prietrži mračien v čase, keď som putovala tunelom. Pokývala som nad tým súhlasne s hlavou. Určite to tak bolo, inak by to nedávalo vôbec zmysel.
Oblizla som si ňufák a i napriek prehnanému množstvu vody navôkol, bola som smädná. Opäť. Otrávene som nad tým pohodila chvostom, ktorý vyzeral ako vtipná zodratá metla a podišla bližšie k hladine. Hneď som si všimla, že trošičku stúpla a i objem vody, tečucúcich z vodopádov, bol masívnejší. Takže muselo pršať niekoľko hodín. Ostrov bol naozaj vzdialený od toho tretieho, uvedomila som si a privrela oči. Hlávku som sklonila a ponorila suchý jazyk do vody. Hltavo som sa napila, a keď som bola dostatočne spokojná, potriasla som hlavou a vlastne i celým telom. Následne som sa však otočila chrbtom k padajúcej vode a zahľadela sa niekam do diaľky. Všade navôkol vládla pláň. Až v diaľke som ako tak vypozorovala nejaké stromy, či hory. Čakala ma teda dlhá púť naprieč otvoreným priestranstvom. Po povrchu, ktorý pospolu nedržia korene stromov, ale proste... nič. Úžasne, pomyslela som si sarkasticky a vydala sa vpred. Už som sádzala na to, kedy najbližšie hodím papuľu na tej mokrej pláni. Alebo mi ujde labka a ja si ju pri dopade dolámem a ten sprostý boh sa mi bude len smiať. Povzdychla som si. Nič viac som si dnes priať nemohla. Nádherný deň!

//Luka

Tak ja poprosím Ilúzie a labky poprosím do Zeme :3 ďakujem za akciu!

//Nerove vodopády

Labka sa mi pošmykla na vlhkej skale a skoro som si nabila bledý ňufák. Podarilo sa mi to však ustáť a neurobiť si hanbu. Pred kým vlastne? zastrihala som ušami a rozhliadla sa. Nikoho tu nebolo. Len ja, skalnatý svah a padajúca masa vody. Nervózne som si oblizla ňufák a pokračovala vpred. Konečne sa mi podarilo nájsť priechod popod závoj vodopádov a vyjsť na "svetlo". V bezpečnej vzdialenosti od dunivej vody, som sa otriasla. Môj kožuch bol celý prevlhnutý, no aspoň som nebola premočená až na kosť. To by mi už len chýbalo, aby som prechladla. Oblizla som si ňufák. Bola som naozaj smädná. Zastrihala som ušiskami a pomaličky prešla ku brehu jazera. Takže predsa len je to jazero a nie rieka. Spokojne som nad tým pokývala hlavou a podišla až k hladine. Vošla som do vody, ktorá mi dočiahla až ku kolenám. Následne som sklonila hlavu a začala hltavo piť. Studená voda mi príjemne stekala dolu krkom a utišovala pálčivý smäd.
Keď som skončila, zdvihla som hlavu a voda mi z papule odkvapála späť do jazera, kde vlnila hladinu. Tá sa však čoskoro urovnala a ja som mohla pohliadnuť na niečo veľmi zvláštne. Nie, že by som sa niekedy poriadne videla, ale tentoraz to bolo zjavné, že tá vlčica, ktorá na mňa hľadí z hladiny, nie som ja. Zamračila som sa a konečne odvrátila svoj zrak na svoje telo. Prezerala som si srsť, ktorá mala síce tie isté odtiene, ale nebola to ona. Netušila som, ako inak to vysvetliť. Ten obchodník, pomyslela som si na jeho posledné slová, s ktorými sa so mnou lúčil. Očividne toto bol ten veľký, štedrý dar o ktorom rozprával. Privrela som oči. Takže ma zohizdil. Povzdychla som si a zavrtela nad tým hlavou. V tejto krajine ma naozaj už nič viac neprekvapí. Avšak, to som nemala hovoriť, pretože ten pošahaný miestny Boh mi to určite veľmi rád zráta. Odfrkla som si. Len nech to skúsi. Zamyslene som si sadla na zem a len tak sledovala padajúcu vodu a drobné vlnky, narážajúc o breh jazera.

//Katakomby (v práci a mobil, možný výskyt chýb a divných slov, vďaka autocorrect)

Dunivý šum masy vody doliehal ku mne už z diaľky. Čím bližšie som bola, tým zreteľnejšie bolo i svetlo, ktoré som videla na "konci" tunelu. S nastraženými ušami som kráčala vpred, až som vystrčila ušatú hlavu z temnoty. Svoje nové sfarbenie a prívesky, ktoré som mala na tele, boli pre mňa ešte stále ako takou záhadou. Minimálne som si ešte neobzerala kožuch, no hádam čoskoro sa pristavím i pri samotnom jazere. Hladina je vždy tým najlepším odrazom. Lepšia než ľad. Hneď ako som vyšla z tunelu, dopadlo na mňa niekoľko kvapiek, ktoré odlietali od padajúcej vody.
Automaticky som sa otriasla, aby som sa zbavila všetkej vlhkosti na kožuchu. Priveľmi to však nepomohlo, pretože voda stále ulietala z masy. Oblizla som si ňufák. Bola som smädná. Vlastne som stále ešte ani nepila. Naposledy to bolo vtedy, keď som išla so Shine do Bažín. Zamračila som sa. Nakrčila som ňufák a našla kus mláky, ktorá sa vytvorila v priehlbine v kameni. Napila som sa z nej, no nestačilo mi to. Ak tu však padal vodopád, musela byť dolu i rieka alebo jazero. Poobzerala som sa okolo, hľadajúc cestu von spod vodného závoja. Nič som si však zatiaľ nevšimla a tak som sa vydala jedným smerom, po vlhkom skalnatom povrchu, kde mi takmer neustále ušla labka.
//Krištáľové jazero

//Roklina (písané na mobile, berte s medzerou xD)

Vánok vzduchu z temnoty mi napovedal, že na druhom konci musí jednoznačne byť východ. Otázne bolo, ako veľmi ďaleko budem musieť putovať. Z výšky som jasne videla, že za ostrovom je len more, až po druhý breh. Azda tento tunel ústil ešte na tomto ostrove? Ktovie. Privrela som očká a vykročila do neznáma. Moje kroky boli pomalé a opatrné. Nevidela som ani na krok a kde tu som počula len kvapkanie vody. Vysoká vlhkosť tu naozaj nechýbala. Bolo to spôsobené tým, že sa tunel nachádzal pod morom? Zastrihala som ušami a zastavila sa. Zdalo sa mi, akoby som okrem mojich krokov, počula i iný zvuk.
Nemohla som si dovoliť začať panikáriť, inak by som sa pri tomto redšom vzduchu a nižšom tlaku, určite zadusila. Pár ráz aom sa nadýchla a vydýchla, než som pokračovala. Moja srsť však bola náježená. Za normálnych okolností by som sa ani nestrachovala, ale v tomto svete som ai nebola istá ničím. Nakrčila som ňufák a ignorovala všetky tie lebky, na ktoré som narazila. Nepýtala som sa, čie sú a čo tu robia. Prišlo mi to úplne zbytočné. Obávala som sa, že čím viac sa o ne budem zaujímat, tým skorej na mňa vyskoči nejaká blbosť. Oblizla som si nervózne ňufák a ako mnou trhlo, omylom som obtrela labu o náhrdelník, ktorý vydával tlmené svetlo. Z ničoho nič sa rozžiaril a ja bola ako taký Rudolf. Zarazene som na yo hľadela, takže o tomto rozprával ten podivín! Konečne som videla kam kráčam a uľahčilo mi to celé žitie. Spokojne som sa nad tým usmievala a pokračovala stále vored, až som začula silnejšie dunenie vody.

//Nerové vodopády