Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Bašta

Oblizla som si ňufák. Stále som bola vcelku zmätená z toho, čo sa vlastne odohralo. Je tu takých podivínov viac? pomyslela som si a prešla i k tomu hnedému vlkovi a.k.a. bohovi. I ten mi prišiel v podstate zvláštny a svojim spôsobom šibnutý. Povzdychla som si. Prišla som do totálne bláznivého kraju. Nemohla som jednoducho ostať doma? Zavrtela som nad tým hlavou a kráčala ďalej. Chcela som sa dostať k portálu, no v tom som zastavila. Vietor fúkal smerom na juh. Otočila som hlavu a sledovala pustinu, ktorá sa rozprestierala v strede ostrova. Zastrihala som očami. Bolo to naozaj len vyprahlé, pusté miesto alebo niečo v sebe ukrývalo? Privrela som očká a pomaličky sa k nemu natočila. Čo také skrývaš? opýtala som sa hornatých vrcholov, ktoré tvorili celé údolie. Otriasla som sa a vydala sa dopredu.
Bola som naozaj zvedavá. Moje kroky boli naozaj veľmi opatrné, pretože povrch sa nezdal príliš ľahko schodný. Privrela som oči a pozrela sa hore. Lemujúce útesy boli naozaj vysoko položené. Priekopa bola veľmi hlboká. Nebolo by pekné, keby niekto do nej spadol z vrchola. Určite by to nerozchodil. V takýchto chvíľach by sa vlkom zišli krídla, aké mal i ten Čierny vlk. Nepamätala som si jeho meno, ale vedela som, že je to brat Shine, to mi stačilo. Rovnako tak jeho charakter. Očividne to nebol ten najväčší diabol na svete, ale rozhodne od neho nemal ďaleko. Odfrkla som si a prešla hodný kus cesty, keď som sa na jej konci zastavila. Vyzeralo to, že tu nič není. Takže zbytočná cesta? Zamračila som sa a mala som chuť sa otočiť a ísť preč. Pri tom nadávať, ako som stratila niekoľko hodín, než som sa sem dostala. Avšak, v tom všetkom zápale som zahliadla jednu štrbinu v skalnatom povrchu. Nastražila som uši a vydala sa k nemu bližšie. Čím bližšie som bola, tým väčšmi som si uvedomovala, že je to akási jaskyňa alebo... chodba? Natočila som hlavu na stranu a vykročila, keď ma ovial závan vzduchu. Definítivne priechod.

//katakomby

//Červená lúka

Zastrihala som uškami. Zdalo sa mi to alebo som už z diaľky počula podivné cinkanie. Zvuk, ktorý nebol príliš bežný. Aspoň nie pre prostredie bez ľudí. Srsť na krku sa mi naježila. Akoby som čakala, že za rohom natrafím na dvojnožca s vozíkom alebo kľúčami. Nemala som ich v láske a ich prítomnosť nikdy neveštila nič dobré. Samozrejme i medzi nimi sa našli tí dobrí, no vo väčšine prípadov to boli hnusní a zákerní parchanti. Nevadilo im len tak zabiť zviera a zjesť ho, či ho stiahnuť z kože na sebecké účely. O to viac sa mi rozbúchalo srdce, keď som uvidela podivný konštrukt, tiahnuci smerom na juh... Zastavila som sa a nervózne naň hľadela. Približoval sa. Nasala som okolité pachy, no človečinu som necítila. Skôr... zamračila som sa a pohľadom zaostrila na šedivého vlka, ktorý si ťahal svoj majetok za sebou, smerom na juh ostrovu. Natočila som spýtavo hlavu na stranu a sledovala ho, ako prechádza okolo mňa. V tom zastavil.
Šedivá hlava na mňa vykukla spoza hromady vecí a sledovala ma svojimi bystrými očami. Ten pohľad, ktorým vás prebodávajú vietnamskí predavači a v momente, ako sa vám pohľady stretnú, je zle. Preglgla som. "Ty kupiš?" ozvalo sa a vlk sa pomaly predral k boku vozíčku. S otázkou v očiach som na neho hľadela, keď pomocou mágie vytiahol z vozíku nejaké predmety, ktoré levitovali vo vzduchu. "Veľmi dobrá, za lacno! Dva kupiš, jeden zaplatíš," pokračoval a ukazoval ňufákom na prívesky, ktoré sa vznášali vo vzduchu. Trochu skepticky som sa stiahla. "Prepáčte, ale nič také nepotrebujem," odvetila som, i keď som zahliadla pár predmetov, ktoré sa mi naozaj páčili, nechcela som zbytočne míňať drahocenné kamienky, ktoré som našla po ostrovoch. Hlavne, keď sa niekde dali za ne kúpiť i ďalšie mágie! Aspoň tak nejak mi to bolo povedané. Źeby i u neho? Ktovie.
"Ah, ja vidím na očách, ty potrebovať," preniesol veľmi dôležito a ja sa trošku zháčila. "A čo také potrebujem?" opýtala som sa ho. Bola som veľmi zvedavá, čo je také potrebné pre moju existenciu. Šedý sa okamžite začal prehrabávať vo svojom bordeli, až vytiahol nejaké ďalšie predmety. Možno mal pravdu, pretože sa mi začínali páriť. Minimálne ten kvet a svetielko... kto nemiloval svetielka. "Wow, páni, majú i nejakú funkciu? Tá kvetina a svetlo," otázala som sa a podišla bližšie, aby som sa toho dotkla. No v tom mi tresol paprčou po ňufáku. Myklo mnou a cúvla som. "Nie šahať, kukať len," vystríhal ma a pokrútil hlavou. "Svetlo do najtamnejšej tmy a kvít pre vlkov na láskovanie," odrecitoval a skrz jeho podivnú hatlaninu som sa ako tak zorientovala. Otriasla som sa a z kožuchu mi povypadalo pár kamienkov. Nahrnula som ich k vlkovi a prisunula k nemu. "A rada by som i ten zlatý okrúhly útvar a... hmm, čo to tu tak vonia?" opýtala som sa a pohľadom zablúdila k mäsu. Nadvihla som obočie. "Hop-šup zlato a... mäso, výborne, výborne voľba drahá!" od nadšenia zavrtel až chvostom, keď mi podal dokonca niekoľko más. "Zanusky, Zanusky!" vyriekol s úsmevom. Síce som mu príliš nerozumela, ale očividne to bolo jedno, pretože veci sa na mne objavili, mäso som u seba mala tiež a... kamienky zmizli. No čo už, keď tak to zjem. Uškrnula som sa. "ty dobrá, ja dať i niečo viac, nabudúce rovnako dobrá obchod, ja rád, zašomral a poťapal ma labou po hlave. Než som sa však spamätala, už bol mimo dohľad. Pohľadom som sledovala vozík, ktorý sa dal opäť do pohybu. Nestrácal vôbec čas a putoval ďalej. Povzdychla som si. To bolo to najdivnejšie stretnutie, aké som kedy zažila. A čo som to vlastne získala? Potriasla som nad tým hlavou a vydala sa po jeho stopách na sever. Stále som však nad tým premýšľala, čo sa to tu vlastne udialo.

//Roklina

OBJEDNÁVKA

Mám 223 kšm + 21 rubínov) + 5 mincí
ZAMIEŇAM 1 mincu = 4 rubíny a 25 rubínov = 250 šutrov
Po zmene budem mať 473 kšm + 0 rubínov + 4 mince
(je možné, že to nebude sedieť ak Navin dovtedy zapíše odmeny za kalendár, kde mám 10 kšm + 1 rubín)

> poprosím nový vzhľad, poslala som ho vám obom, tak neviem, kto si nájde na to teda čas, to prekresliť, i keď bych vám mohla i to psd poslať no :D
inak Shay má u seba prikreslené cetky.
Cenovo to vychádza na 100 kšm

> ďalej poprosím itemky ako Nádej v temnote, 5x Mäso bla bla, Amorov pomocník a Prsteň portálu. Dokopy ma to bude stáť 35 + 250 + 80 = 365 kšm, Prsteň portálu - mám prejdené všetky územia na prvom ostrove a za kus i na treťom... Ak mi neveríš, skontroluj si to! :D

DOKOPY platím teda 365 + 100 = 465 kšm

OSTANE MI = 8kšm + 0rub + 4 min
(opäť pripomínam, že to nemusí sedieť ak Navin nahodí skôr odmeny za kalendár, čo je 10kšm+1rub)

//Najvyššia hora

Zastavila som sa. Potrebovala som sa trošku vydýchať. Hlava sa mi trošku zatočila, no ustála som to. Potriasla som ňou a rozhliadla sa po lúke, ktorou som už išla smerom k hore. Bola naozaj rozsiahla a hlavne bola plná červených kvetín. Vyzeralo to tak pekne. Pousmiala som sa a dovolila som si, aby som si ľahla do trávy. Chvíľa pokoja, uvedomila som si a pretočila sa na chrbát, aby som si aspoň trošku užívala tohto dňa. Bolo to príjemné, nič nerobiť a len oddychovať. Načerpať nové sily predtým, než sa vydám ďalej. Potrebovala som sa dostať i do tej poslednej časti ostrovov. Čo ak tam nájdem nejaké nové dobrodružstvá? Pokývala som nad tým hlavou a pousmiala sa. Síce som toho vzrúša mala za posledné dni dostatok, o niekoľko dní mi to bude opäť chýbať. A ja sa nudiť naozaj nechcela, to nie. Nedopadlo by to dobre ani pre mňa, ani pre nikoho v mojom okolí. Bola som strašná v takú chvíľu.
Oblizla som si ňufák a uvedomila si, že som i smädná. Voda z bažín však lákavo neznela. Možno by som sa mohla vrátiť severnejšie k tomu jazierku? Oh áno, to znelo ako skvelý nápad. Pretočila som sa na brucho a ňufákom drgla do jednej z kvetín. Tá sa rozhojdala a ja si prskla. Jej vôňa mi rozdráždila sliznicu. A možno som bola len alergická. Tak či onak som sa vyštverala na rovné labky, otriasla sa a rozhľiadla sa posledný raz. Chcela som sa uistiť, že tu na mňa nič nevyskočí a taktiež som chcela nájsť správny smer. Stále som bola trošku dezorientovaná, ale verila som v to, že sa to urovná. Až si konečne oddýchnem. Medzi tým by som mohla nájsť okrem vody i niečo pod zub. Uspokojila by som sa i s vychrtnutým zajacom, len aby som malo aspoň kus mäsa na sebe. Povzdychla som si a prešla si jazykom po ňufáčiku. Bol naozaj veľmi suchý. Preto som sa vydala konečne do kroku. Snažila som sa držať čo najbližšie pri Rokline, aby sa náhodou nestalo, že na mňa v Bažinách opäť niečo vyskočí. O to som naozaj už nestála. Aspoň na niekoľko dní si beriem pauzu.

//Bašta

//bažiny cez lúku

Labky ma boleli. Prekvapilo ma to, pretože som ani tak veľa nekráčala, či nebehala. Muselo sa na nich podpísať vyčerpanie. Liek, ktorý mi dal Nero však spôsobil, že som sa dala aspoň ako tak dokopy. Šrámy a modriny mi zmizli a necítila som tú príšernú bolesť na hrudníku. Len som bola... ospalá. Mala by som si nájsť miesto, kde si budem môcť pospať. Ale kde? Na tomto ostrove sa ani nebolo kde schovať. V strede zívala obrovská roklina a na jednej strane len obrovské pláne, či hory. Naozaj som nemala kde skloniť hlavu. Jedine ak by som si našla jaskyňu alebo noru, kam by som sa zmestila. Bola som však vysoká a tak som si nemyslela, že by vôbec nejaké také miesto tu pre mňa bolo. Povzdychla som si a zastavila sa v tieni, ktorý na mňa vrhala hora. Zdvihla som hlavu, aby som pohliadla na jej vrchol, ale bolo to zbytočné. Nedovidela som naň. Akoby ústila priamo do oblakov. Azda až do večných lovísk? Uškrnula som sa.
Také veci predsa neexistovali. Alebo áno? Ešte som sa nikdy nestretla so žiadnym duchom, či vlčím anjelom. Dobre, ten čierny vlk krídla mal, ale ani náhodou to nebol dobrák. I keď mi pomohol, všetko to bola práca jeho sestry. Pousmiala som sa. Dobré duše ešte nevymreli. Ostýchavo som postávala pod horou, až som sa nakoniec vybrala horskou cestičkou. Nešla som však príliš vysoko, ale len tak, aby som mala dostatočný výhľad na túto krajinu. Dovidela som i na ostatné dva ostrovy. Naozaj tu boli tri. Pokývala som nad tým hlavou a užívala si ten horský vzduch. Aspoň trošku som si oddýchla predtým, než som sa vydala opäť dole. Bolo na čase skúsiť zablúdiť i na ten druhý ostrov, ale ako? Možno sa tam dalo prejsť skrz ten temný les, na ktorý som narazila. Neskúšala som putovať na juh, práve že som šla len na sever. Azda keby sa vrátim portálom a dotrepem sa tam, nájdem nejaký prechod. Možno sú to len dva ostrovy, ktovie. Bolo na čase to zistiť.

//Červená lúka

Oči mi klipkali, ako som bojovala s únavou. Mágia naozaj nebola prechádzka ružovou záhradou a brala si veľmi veľkú obeť. zasyčala som. Chcela som sa postaviť na laby, ale moje telo bolo ťažké a k tomu všetkému ma spútala i tá lepkavá, bahnivá vec. Zavrčala som. Nepáčilo sa mi to. Obmedzený pohyb ma deprimoval. Po očku som však pozrela na monštrum, ktoré sa začalo rúcať. Uspeli sme. Aspoň v túto chvíľu. Odľahlo mi. Mohla som konečne padnúť vyčerpane k zemi. Mala by som sa ale odtiaľto prv dostať, pomyslela som si. Moje telo však nespolupracovalo, a tak som ostávala na zemi. Ako na zavolanie sa tu zjavil onen hnedý vlk. Pravdepodobne boh, ako som mohla usúdiť. Ty jeden hnusný šmejd, pomyslela som si a nenávistne ho preťala očami. Neznášala som bohov, či vlkov, ktorí si o sebe mysleli, akí sú mocní a silní. Hlavne, keď to boli len obyčajný zbabelci, ktorí sa skrývajú za moc. Avšak, nemohla som nič urobiť, bola som slabá tentoraz ja. Tak ako aj mnoho ráz predtým.
Rezignovane som ležala. Srsť sa mi naježila v momente, keď ku mne podišiel. Nepriala som si, aby so mnou niečo robil. Už toho spravil dostatočne mnoho. Len všetko zhorší. Avšak... nakoniec sa ukázalo, že mi pomáha. S otázkou v očiach som ho mlčky sledovala. Prečo mi pomáhal? Nedávalo to žiadnu logiku. Moje telo sa však začalo liečiť a podoba majstra mágie sa stratila. Rovnako tak i hnedý vlk. Zdvihla som hlavu a zastrihala uškami, ako som ho hľadala naokolo. Všimla som si však len to, že i ostatní sa vrátili do normálnej podoby. Vydýchla som si. Aspoň na chvíľu opäť troška normálnosti. Pousmiala som sa a ešte pár minút ležala na zemi. Následne som sa pomaličky vyštverala na rovné labky a otriasla sa. Stále som bola slušne unavená, no nebolo to až tak hrozné. "Uvidíme sa nabudúce, Shine, hádam za normálnejších okolností," riekla som k čiernej vlčici a s úsmevom sa vydala preč z lesa. Paranoidne som sa obávala, že sa tu zobudí ďalšia potvora. A na ňu som už vážne energiu nemala.

//Najvyššia hora, cez Červenú lúku

10 bodov = 10 kšm a 1 rubín, ďakujem škoda že som nemala čas a energiu na tú básničku :< naozaj mne to nejde a musela by som nad tým sedieť hodinu, ktorú na to fakt nemám :'D

Skúsila by som všetkých, uvidím ako mi vyjde čas

//so zhrozením sa dívam, že sú to už 3 dni :O čo nekričíš...

V hlave mi hučalo. Všetky vzruchy vôkol mňa som počula tlmene, takmer vôbec. S privretými očami som vydychovala. Cítila som, aká som vyčerpaná a asi by som i odpadla do mdlôb, keby som nezačula tú ranu. Ležérne som odlepila ňufák z tej bahnivej hnusoby, stále mala ňufák od bahna špinavý. Svoj pohľad som však zaostrila na okolie. Obaja vlci ležali v bahne a monštrum... Opatrne som sa začala štverať na laby, čo nebolo ťažké len kvôli vyčerpaniu, ale i skalám na tele... Zavrčala som. Už ma to naozaj unavovalo. Prečo som sa vlastne neotočila a neodišla? Nemohla som. Moje svedomie by ma potom zožralo. Pohľad v mojich očiach bol sklenený, na poli som ani len ten svet nevnímala. Srsť sa mi naježila a zem sa zatriasla znovu. Zatackala som sa, no aspoň o kus sa zovrela pevnina okolo neho viac než predtým. Keby ho ešte viac oslabia a schudne kvôli bahnu, mohla by som ho useknúť úplne... zakašľala som a z hrfla mi vychrstla krv. Bola som slabá, tak veľmi slabá. Mierne ma zapotácalo, keď sa mi zahmlelo pred očami. Mala som dosť.

Zdalo sa, že môj čin bol úspešný a naozaj mu zablokoval únikovú cestu. Avšak to ho o to viac vyprovokovalo. Bola som vyčerpaná, svet sa mi točil a rozhodne som nemala energiu na to sa brániť. Telo ma po páde bolelo. Potichu som zavrčala a v polo mrákotách ani neregistrovala jeho vyčíňanie. Nečudovala by som sa, keby ma zasiahne nejaký padajúci kmeň stromu. V túto chvíľu som však bola unavená, hádam by moje telo i zaspalo, no nesmelo. Táto situácia nebola bezpečná. O to väčšmi, keď som pocítila nepekný tlak na svojich končatinách. Ihneď som sa otriasla a prispato sledovala bahno, ktoré mi prilepilo laby k zemi. Potichu som zavrčala. Nemohla som sa pohnúť. O to väčšmi vo mne kypel adrenalín. No i tak som nestrácala rozum. Na moment, pri jednom menšom výkyve emócií, ktoré sa mi nedarili až tak sto percentne krotiť, sa zo zeme vydrali korene, akoby chceli bahno rozbiť. Než však stihli niečo urobiť, dopadli zhnité na zem. Mágia ovládala mňa, nie ja ju. O čom nasvedčovali i ďalšie prírodné výkyvy okolo mňa. Či už nepatrný rast kvetín, vytŕčanie konárov alebo menšie otrasy. Ťažko sa mi dýchalo. Tej moci bolo na mňa priveľa. Moje telo na ňu nebolo zvyknuté. Zaskučala som, keď ma zabolelo v zátylku. Ako však stopnúť tú moc? Nechcela som ju, preklínala som toho idiota, čo mi strčil tie bobule do papule. Iba ma odsúdil na smrť. Medzitým som ani neregistrovala, o čo sa snažia ostatní súdruhovia. Neostávalo mi však len veriť, že to nejako zvládnu. Ja urobila viac než dosť, aspoň som si to myslela. Teraz som potrebovala kus pokoja... na chvíľu. A nakoniec sa stalo i to, čo som predpokladala. Od únavy som odpadla na kus mimo a hlava mi spočinula v tom lahodnom bahne u predných labiek. Zadusím sa... alebo snáď nie?

Nebola som prekvapená, keď sa z veverice stal prerastený vlk. Tak nejak som to tušila, že to nebude len tak obyčajný tvor. Skôr ma zarážalo jeho správanie. Mohol to byť i tvorca zeme, ale nejako slušne by sa správať mohol. Bez nejakého strachu som po ňom zavrčala. Nemohla som však nič urobiť, pretože mi do papule narval bobule. Okamžite som ich vypľula na zem, no zopár mi ich muselo skĺznuť až do žalúdka. Začala som kašľať. Ako ja nenávidím týchto samozvaných, mocných idiotov, pomyslela som si a zdvihla zrak, aby som sa pozrela na Nera, po ktorom sa naťahovala príšera. Neušlo mi však, že akosi na pevninu vkročiť nemôže. Privrela som oči a chcela sa nad tým lepšie zamyslieť, no bohužial ma zasiahol efekt bobúľ. Čoskoro i moje telo dosiahlo onoho efektu. Odkašľala som si. Bolo to naozaj ťažké. No i tak som sa musela premôcť. Netušila som, ako tá mágia funguje, avšak v hlave sa mi rodil nápad. Ako by som ho ale previedla? I ten vlk mal nápad, ale ako to mohol vedieť, keď očividne mágiu nikdy moc nezažil? Privrela som oči. Bola som nahnevaná na toho vlka, ktorý nás tu nechal na pospas osudu. Idiot, proste idiot. Môj hnev sa vo mne búril a tvoril veľkú silu. Netušila som, čo sa stane a i keď sa začala pôda hýbať, pomaly sa uzatvárajúc vôkol monštra, stále som bola viac prizerajúci sa. Síce sa mi monštrum poddali oddeliť do menšieho väzenia tak, aby to ani nepodplával ani nič... medzi tým som však roztrhla i zem pod mojimi a labkami Shine. Od vyčerpania sa mi točila hlava a tak som nestihla dostatočne skoro zareagovať. Zošmykla som sa a padla do menšej priehlbiny, pekne si nabijúc ňufák. Prerývane som dýchala a povedala si, že si nejaký menší oddych zaslúžim, zatiaľ čo ostatní vymyslia ako ho doraziť, keď je teraz pekne odrezaný od zvyšku bažín.

//Pffff ktovie, kde si tie skripty čítala! :D Ale jo... zase veľmi "originálny" dej v tom filme :'D nič nepredvídateľné

Bolo mi zle z tej bahnitej hmoty, ktorá mi ležérne stekala zo srsti. Najbližšie budem potrebovať nájsť nejaké jazero, v ktorom sa budem môcť okúpať. Inak to nevidím... Zazrela som po veverici, ktorá očividne rozprávať vedela. Ako mohla byť toto moja vina? Samozrejme, ja spadla do bažiny, ale kvôli komu, hm? Potriasla som hlavou a radšej uprela svoj pohľad na súdruhov, ktorí sa začali meniť. Povzdychla som si. Mala som vôbec nejaký plán, ktorým by som ich priviedla späť? "Keď ho poznáš, čo je zač," odvetila som k veverici, hľadiac na bažinovú príšeru, ktorá sa pomaly vynárala za mojim chrbtom. Nebála som sa jej. Bolo to opäť napäté a vzrušujúce. Pohliadla som na tých troch a uvedomila si, že by sa mohli využiť proti nej. Ak tak dobre ovládali mágie. Samú ma napadlo, či by som niekde nejakú bobulu nenašla a nezožrala ju. Len kvôli schopnostiam, pretože takto som pekne na hovno. Zašvihala som chvostom a zelenými očkami skenovala bažinú príšeru. Čo mi tak mohla urobiť? zadusiť ma bahnom? Uškrnula som sa. Nie, to by nebola pekná smrť. "Shine, si v poriadku?" zakričala som na vlčicu, dúfajúc, že je to len dočasný stav. Najväčšmi som chcela zistiť, či naozaj ich sily v mágii sú zlepšené, o čom ma neskôr presvedčili. Hm, to by šlo, pomyslela som si a pokývala hlavou. "Lenže ako ho zastaviť mágiami, keď všetko pohlcuje?" pomyslela som si nahlas a zadumane na neho hľadela, ako sa zväčšuje. Stiahla som uši vzad a zavrčala smerom k veverici, okolo ktorej sa zo stromu obmotali korene/tenké konáre. Prekvapene som na tie "putá" hľadela, ale nepozastavila som sa nad tým, dnes už bolo všetko možné. Avšak napadlo ma, že som to spôsobila pod náporom emócií ja. "Vieš viac, než len sprostá veverica. Až pochybujem, že ňou vôbec si. Už som tu videla veľa vecí a viem, že nemám veriť všetkému, čo vidím. Preto by bolo príhodné, keby vieme o te beštii viac, ak nie aj o tebe," zatiahla som pomaly a kus sa vzdialila od bažiny. Bahno zo mňa len tak kvapalo. Zastavila som sa až pri konári, na ktorom bola spútaná veverica.

//niekto tu videl spidermana že jo....

Veverica mi musela rozumieť, avšak odmietala odpovedať. Komunikácia teda vážne utrpela. Zvráštila som čelo a pozorovala ju, ako sa rozbehla po konároch preč. Čo ma je vlastne po nej, pomyslela som si, no vzápätí som si uvedomila, že Shine vďačím za to, že ma tam v jaskyni nenechala umrznúť v bezvedomí. Sakra. Zastrihala som ušami a pobehla za onou hnedou vevericou, ktorá sa vybrala bohvie kam. Nevyzeralo to, že by chcela ujsť. Motala ma pomedzi stromy, až kým som nezahučala do bahnitej vody. Prskla som si a okamžite sa začala štverať na breh. Otriasla som poriadne srsť, no nevyzeralo to, akoby to malo nejaký účinok. Zamračila som sa ešte väčšmi ja vevericu, ktorú však smiech prešiel. V momente som otočila zrak smerom k bublajúcej hladine. Čo to je, keď sa toho bojí? spýtala som sa samej seba. Očividne sa do toho vyznal. "Hovor," zavrčala som k tej veveričke. Pokiaľ ovládala mágiu a rozumela mojim slovám, prečo by nedokázala rozprávať? Mohla som jej pomôcť s vecou, ktorá výjde z bažiny. Za odmenu mohla aspoň Shine premeniť späť do normálu... "Mám pocit, že ty potrebuješ mňa a ja teba," riekla som s neskrývaným odporom. Sama som svojim vetám neverila, ale pokiaľ naozaj nemal moc nad oným tvorom, ktorý sa k nám blíži... Oblizla som si nervózne jazyk a o krok cúvla. Nepáčilo sa mi to. A hlavne tí traja, ktorí si nič okrem seba a kríku nevšímali.

Stiahla som uši vzad a z papule sa mi vydralo tiché, výstražné vrčanie. Nepáčilo sa mi, keď Shine mala zálusk na bobuľami posiaty krík. Zabudni na to, pomyslela som si. Nechcela som sa s ňou biť. Moja vďaka za pomoc v ľadovej jaskyni bola až príliš veľká. Preto som pravdepodobne ostala napäto stáť, i keď okolo mňa prešla ku kríku. Zacvakla som tesáky a s naježenou srsťou sa sama so sebou bila. Prestaň! vyštekla som po sebe a labkou si chytila sklonenú hlavu. Škrabala som po nej a vrčala. Chcela som sa zbaviť toho omamného zápachu, ktorý sa pohrával s mojim vedomím. Keď som zdvihla opäť hlavu, pri kríku boli všetci traja. Do mojich ušiek však vletel tichý smiech. Pohľadom som našla jeho majiteľa. Tá prašivá veverica, pomyslela som si a zamračila sa. Ja vedela, že to nebude len tak. Skontrolovala som tých troch, ktorí zožrali takmer celý krík aj s koreňmi. Znechutene som ohrnula nad tým ňufák a spozornela. Hm? Buď zo mňa ten efekt mágie opadol alebo už nebola žiadna bobuľa, ktorá by ma k sebe lákala. Zmätene som cúvla, keď sa z tých troch začali tvoriť veľké, nafúknuté balóny. Stiahla som uši k hlave. Oplatenie pomoci bude skôr, než som plánovala, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Prečo som vždy tá, ktorá musí nejaký problém riešiť? Pripadala som si už ako nejaká matka všetkých miestnych vlkov. Potriasla som hlavou a uistila sa, že tie balóny žijú. Určite im však nebolo najlepšie. Vydržte, pomyslela som si k nim a vybrala sa ku stromu, kde sa usalašil veveričiak. "Hej ty, presne ty," začala som a nahnevane sa zamračila. "Čo si to s nimi urobil?" opýtala som sa, i keď mi to bolo jasné. Dúfala som však v nejaký hlbší dôvod. Možno mi len chcel strpčovať deň, prebehlo mi hlavou a sťažka som si povzdychla. Prečo som nemohla mať aspoň pár dní pokoj? Otázkou ostávalo, či tá prašivá "lasica" vie rozprávať.

Zastavila som sa v pohybe. Zastrihala som ušami a pohliadla na Shine, ktorá ukázala na lepšiu variantu cesty. Vytiahla som teda labku z vody a vydala sa za ňou. "Cítiš to i ty?" opýtala som sa jej a nakrčila ňufák. Prečo ma tá vôňa tak tiahla? Zamračila som sa. Nepáčilo sa mi to, no nedokázala som tomu odolať. Odfrkla som si. Od nikiaľ sa k nám pridali dvaja vlci. Kým jeden vyzeral normálne, o tej druhej vlčici sa to povedať nedalo. Vzhľadom na všetko, čo som tu videla, ma to ale neprekvapilo a svoj pohľad upriamila za vevericou. Vyčkávala nás, čo znamenalo, že nás niekam vedie. Vykročila som teda po boku Shine, ostatným len kývla na pozdrav. Veverica nás doviedla niekam na otvorenejšie priestranstvo. Zastavila som sa a hľadela na ker, odkiaľ k nám viala podivná vôňa. Zavrčala som. Môj rozum sa vspieral, ale magická vôňa plodov bola silnejšia. Spravila som ďalších niekoľko krokov a pohľadom skončila zakotvená na zelených bobuliach. Veľmi rýchlo mi došlo, že ich farba spoćíva v našom elemente. Po očku som pohliadla na Shine.