Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Medzitým ako sme sa bavili spolu so Shine, moju pozornosť upútalo niečo iné. Periférne som zazrela pohyb akejsi guči hnedých chlpov. Zastrihala som ušami a otočila hlavu smerom na vevericu. Prisahala by som, že hľadela priamo na nás. Väčšina zvierat, keď sa na vlka pozrie, je zjavné, že hľadí akoby skrz. Nepriamo, pretože nevie na čo sa pozerať. No táto potvora vyzerala inteligentnejšie, než sa mohlo javiť. Keby som tu prvý raz, vydesilo by ma to na smrť. Takto som však už vedela, že táto krajina je divná. Inak by som azda nechala vevericu vevericou, keby som si nevšimla tej podivnej veci. Natočila som hlavu na stranu a nakrčila ňufák. Voňalo to. Ako sa jej podarilo poskladať tie bobule k sebe a... Povzdychla som si. V tejto krajine bolo darmo sa pýtať ako je niečo možné. Vždy bola odpoveďou - mágia. So spýtavo nadvihnutým obočím som sa otočila k uhľovo čiernej vlčici. "Nie si hladná?" preniesla som k nej so šibalským úsmevom. Vôňa bobúľ mi opantávala myseľ, no i tak som bola dosť triezva na to, aby som sa bezhlavo vydala za ňou skrz močiar. V mieste, kde sme stáli bola ako tak pevná pôda, no ako som hľadela ďalej, všade bola samá voda a rozmočená zemina. Zafučala som. Ako sa len za ňou dostať? Keby som ovládala oheň, mohla som ju efektívne uväzniť na strome. Vlastne to som mohla urobiť, keby ovládam akúkoľvek mágiu. Možno Shine to dokáže? Nervózne som prešľapla z labky na labku, no potom som si uvedomila, že inakadiaľ to rozhodne nepôjde. "Pokiaľ budeme postupovať opatrne a pomaly, nemalo by sa nič stať!" riekla som a opatrne stupila labkou do vodnatej časti. Ako mi labka zmizla pod hladinou, vyplávala na povrch jedna veľká bublina, ktorú nasledovalo niekoľko menších. Neponorila sa labka príliš hlboko, no i tak mi prebehol mráz po chrbte. Nepáčilo sa mi to. Radšej by som vylihovala na pláži na uteráku a nechala sa štekliť paprskom slnka na ňufáku. Lenže tie bobule tak voňali... Ach, musela som ich mať! A možno i tú ryšavú vevericu, ktorej život bol spočítaný. Kútikom oka som sa pozrela na Shine, či ma bude nasledovať.

//už na nich počkám... asi... ale mala som chuť písať :'D

//Mělká pláž cez Baštu

Nedošli sme ani medzi stromy, keď som sa musela zastaviť. Na hrudi ma neskutočne niečo bolelo. Žeby som si pri tom krkolomnom páde narazila i jednu z týchto kostí? Nechcelo sa mi tomu veriť. Bolo to viac než nepravdepodobné. Mala som väčšmi poudierané boky, nie predok. Preto to nemohlo byť tak. "Hm, ktovie či vedie z tohro ostrova i iná cesta," nadhodila som myšlienku a po očku pozrela na Shine, či náhodou nevie niečo viac. Zastrihala som ušami a zaostrila na potok, ktorý tiekol neďaleko. Jazera severnejšie som si nevšimla, pretože ostrov bol väčšmi rovný. Podišla som k vode a najskôr ju oňuchala. Následne som do nej namočila jazyk. Sladká. Spokojne som si vydýchla a nahltala sa vody. Bolo šťastie, že na ostrovoch je toľko pitnej vody, vzhľadom na obkľúčenie slaného mora. Čo by sa však stalo, keby jazerá a rieky vyschnú? Zamračila som sa. Znamenalo by to skazu celej populácie. Jedine ak by som prišla na to, ako sa robia plávajúce prostriedky ako mali piráti... alebo portál! Pokiaľ by som prišla na to, ako niečo také vytvoriť, dokázala by som prejsť na pevninu niekde za morom. A možno by som sa vrátila i domov... Zamyslene som nad tým dumala, až som si nevšimla, že som stupila do vody. Zastavila som sa a spozornela. Rozhliadla som sa po lese. Nebol to obyčajný les ale močiar. Znechutene som cúvla a vytiahla zablatenú labu z vody. "Neznášam blato," zahundrala som popod ňufák a rozhliadla sa po močiari. "Tvoj brat. Má krídla. Ešte som niečo také nevidela. Ako väčšinu vecí v tomto kraji...," začala som a obtierala si špinavú packu o trávu. "Nevieš, ako k ním prišiel? Alebo sa s nimi narodil?" spýtavo som nadvihla obočie a hľadela na ňu.

//Jaskyňa Glaciem cez Iceworld (napíšem rovno až do Bažín, lebo dnes a zajtra tu moc nebudem :D)

Nerozumela som tej veci, ktorú prezývali portál. Bola nanajvýš podivná. Chápala som jej princíp, ale nedokázala som si predstaviť, ako niečo také vzniká. Prišlo mi to ako diera v priestore. Prečo však ústila na takéto miesta? Nie, prišlo mi to príliš strategické. Určite to bolo zámerne. Inak by sa na ten ostrov dostať nedalo, ako som mohla vidieť. Povzdychla som si a pozbierala sa celá ubolená z piesku, kde ma zase odhodilo. Ak dokázal cezeň niekto prejsť v normálnom postoji... tak to bol teda úspech. Oblizla som si ňufák a vytriasla zo srsti všetok svoj piesok. V hlave mi stále dunelo, ale bolo to o poznanie lepšie. Zastrihala som ušami a otočila sa k sršiacej veci. Vlčicu som stále nevidela, rozhodne asi nemienila sa za mnou trepať. Tak či onak som sa otočila späť na druhú časť ostrovu. Možno existuje nejaký prechod i z tej strany. Cez les ani horu som nič nevidela. To ma preto zaujalo. Rovnako tak mi nebolo príjemné ostávať na otvorenom priestranstve. Preto som sa pomaličky vydala pozdĺž pláže k prvým stromom, ktoré som videla. Aspoň si konečne trošku oddýchnem. V tom som sa však zastavila, pretože som začula portál. Predsa ma len nasledovala. Neverila som jej slovám až doteraz. "Hmm, Lissandra," odvetila som jej konečne po tom, čo sa mi predstavila ešte na hore. "Ako moc dobre to tu poznáš?" otázala som sa jej a potriasla hlavou. Bola som unavená a tak som sa vydala späť na cestu ku stromom v diaľke.

//bažiny cez baštu

Ignorovala som ich súrodenecký rozbroj. Nemala som v pláne sa do nich miešať. Prišlo mi to zbytočné. Zamerala som sa skôr na seba. Skúmala som nie len prácu svojho mozgu, ale i funkčnosť tela a body bolesti. Naklonila som hlavu, keď najväčšia pulzujúca bolesť vychádzala práve z môjho boku. Zvláštne, pomyslela som si, keď som ostala zaskočená, že ma to bolí viac než buchnutá hlava. Každopádne to vyzeralo, že som v poriadku. Aspoň pre tento krát. Tak či onak som sa však chcela pokúsiť vstať. Opatrne som sa vyškriabala na labky a pazúrmi sa prichytávala v ľadovom povrchu. Cítila som mierne vysilenie a motanie sa hlavy, no dokázala som sa udržať na labách. Otázne bolo, či by som dokázala niekam prejsť bez toho, aby ma zabákalo. Privrela som oči a natočila uši k vlčici, ktorá sa ma starostlivo pýtala. "Hm, prežijem to," skonštatovala som a aby sa nepovedalo, že som taký necita, otočila som na ňu celú hlavu a vďačne sa usmiala. Portál... portál... portál, zopakovala som si niekoľko ráz nové slovo, ktoré som zaradila do svojho slovníka. Zaujímavé. Bol už podrobený výskumu? A je ich tu... "Viac?" vyslovila som to nahlas. Veľmi rýchlo som si však uvedomila, že to vlčica počula a tak som zopakovala celú otázku: "Je ich tu viac?" Nevedela som, či mi bude vedieť odpovedať, no bolo to nanajvýš zaujímavé. Pomedzi to ma zaujímalo i ako dlho som bola mimo, na čo mi neurčito odpovedala. Len som na to kývla hlavou a sledovala vlka, ako odišiel. "Musíte to mať zaujímavé," zašomrala som a uškrnula sa nad predstavou rodinného stretnutia. Pokiaľ títo dvaja boli protiklady, nechcela som vedieť, ako sa odlišujú ich ostatní rodinní príslušníci. Oblizla som si ňufák a pohliadla k východu z jaskyne. "Asi tiež pôjdem," zašomrala som. S tou mokrou srsťou tu nebola sranda. Žeby som sa vrátila na ten teplý ostrov? Bola to najkratšia cesta za teplom. Inak by som musela prejsť obrovskú zasneženú planinu, kde by som v tomto stave asi zmrzla. Povzdychla som si. Nemala som iné východisko a tak som sa pomaly vydala k východu. "Ďakujem za pomoc, vážim si toho," riekla som cez plece k vlčici a pomaličky, kostrbato a hlavne závratovo pokračovala na povrch. Tam som zamierila k portálu. Výstup nebol jednoduchý. Dokonca som i štyri razy skončila na zadku, či si hádam natiahla i sval. Vlčica ma očividne nasledovala, vzhľadom na to, že som vyzerala ako niekto, kto povie, že nie je opitý, ale pritom by neustrážil ani malé šteňa...

//Mělká pláž cez Iceworld

Veľmi rýchlo som pochopila, že ona je ten dobrý polda a jej brat, ako som mohla zistiť, zas ten "veľký, zlý vlk". Prezrela som si onú vlčicu a premýšľala, ako môžu byť príbuzní. Dobre, obaja boli čierny, v podstate. Povahovo sa však diametrálne líšili. Povzdychla som si a cukla kútikom, keď ma v temene pichla tupá bolesť. To muselo naozaj pekne bolieť, pomyslela som si a kyslo sa zatvárila. Predstava, že by som si mohla niečo vážne urobiť, ma trošku desila. Až tak rýchlo som sa do večných lovísk neponáhľala. Prv som chcela preskúmať celý tento svet a priučiť sa schopnostiam, ktoré miestni vlci ovládajú. Oblizla som si bledý ňufák a svoje zraky uprela najskôr k milému stvoreniu. "V poriadku... asi," zašomrala som zamyslene. Bolo veľmi obtiažne určiť, ako na tom budem o niekoľko dní. Nuž, neostávalo mi nič iné len vyčkať určitú dobu. Ak prežijem do obdobia padajúcich listov, pravdepodobne mi nič nie je. "Na vrchole hory je vec, netuším ako to pomenovať, ale dokáže prenášať vlčie telo na iný ostrov," riekla som vlčici. Moja reč bola trošku trhanejšia. Tlak, ktorý som mala v hlave bol na nevydržanie. Najradšej by som si buď ľahla spať alebo sa prešla, prečistila si kus hlavu a rozhýbala stuhnuté telo. "Hm, ako dlho som bola mimo?" otázala som sa späť, ignorujúc nariekanie onoho samca, ktorý sa správal ako malé vĺča. Mohli ste odísť, pomyslela som si trpko. Nikto ich nenútil mi pomáhať a rozhodne som nemala v pláne byť nič dlžná okrídlencovi. I tak som nejako vydedukovala, že nebyť jeho sestry, ani by ho nehlo. Prečo? Pokiaľ z mojej záchrany nič nevyťažil, nevyplatilo by sa mu to. Podobné typy som už mala tú česť stretnúť a tak som neočakávala, že by sa od nich extrémne odlišoval.

Bolo to fakt super, niektoré veci som dlhšie hľadala lebo som tu ešte krátko :D Ale inak žúžo! Nabudúce by sme i sudoku alebo nejaký rébus mohli riešiť :3

Odmeny poprosím teda tých 32 kamienkov, 1 rubín a 10% rozdeliť po 5% do vytrvalosti a rýchlosti.

Ďakujem!

ZAPSÁNO

Temnota ma neustále obklopovala. Koľko to už bolo? Minúta? Pol hodina? Či niekoľko hodín. Netušila som. V tomto momente som stále ešte o sebe nevedela. Pomaly som sa však prebúdzala. Očividne to však nebolo dostatočne rýchlo, pretože vlci ostali nedočkaví. Hlavne ten jeden s krídlami, ktorý zneužil situáciu, aby sa pobavil, no i tak vyšiel z toho ako hrdila. Ľadová voda ma zasiahla do ksichtu ako veľká ľadová skala. Ňufák sa mi naplnil tekutín a v sekunde som prišla k rozumu. Prudko som zdvihla hlavu a vyprskla všetkú vodu, ktorá sa mi nahrnula dnu. Začala som kašľať. Kvapky vody mi nerobili dobre v hrtane a tak som sa ich pokúšala dostať von. Keď som to ako tak zvládla, dezorientovane som sa dívala pred seba. V hlave mi neskutočne hučalo. Nemohlo to byť však len z tej ľadovej spŕšky. Stiahla som uši vzad. Narazila som si hlavu, prebehlo mi mysľou. Každá myšlienka ma bodala v hlave. Zavrčala som nespokojne a prešla bez toho, aby som sa na vlkov pozrela, som vyslovila: "Ktorému z vás vďačím za ten /príjemný/ budíček?" Svoju pozornosť som skôr smerovala na rany na tele. Mala som po ňom plno šrámov od kameňov a ĺadu, keď som sa kotúľala dolu. Raz ma v tejto krajine niečo zabije. Keď to nebudú vĺčatá alebo morskí vlci, tak otrasný portál a ľadová hora, šomrala som si v mysli sama pre seba a hľadala správny rytmus dýchania, aby som si upokojila pulz po tom akčnom prebudení. Neznámych som sa nebála. Keby mali so mnou zlé úmysly, už by som bola dávno mŕtva, keď som bola v bezvedomí. Čo potom chceli?

Mdloby sú úplne iné, než obyčajný spánok. V mojej hlave panovalo ticho. Smrteľné prázdno, ktoré jasne značilo, že som pekne v prdeli. Bola som už mŕtva? Ktovie, azda by to i svetu prospelo. Z rán na tele mi rašila krv. Hlavne potôčik na mojej hlave. Až sa preberiem, bude ma pekne bolieť. Ostávala som mimo peknú dobu a ešte dlhšiu ostanem. Telo nevyzeralo, že by malo v pláne sa prebudiť. Bolo vyčerpané. Nespala som určite aj dva celé dni. Nemohla som sa čudovať, že zneužilo moje mdloby i na oddych. Napriek nedobrovoľnej snahe okrídleného vlka, som ostávala mimo. Ktovie, či som potrebovala viac zohriať premrznutý kožuch alebo schladiť bolestivé rany. Dvojici čiernych súrodencov však nemohlo uniknúť, keď sa moje uši a labky mierne pohýbali. Nazvala by som to tikom. Moje drobné (je nadpriemerného vzrastu!) telíčko, ako si myslel Čierny, sa pod napokon tepla cítilo o niečo pohodlnejšie. Ako teplá posteľ po dlhom pracovnom dni. Nestačilo to však na to, aby som sa priviedla k vedomiu. Ani po snahe nakopnúť mi myseľ ako startovacími káblami motor...

//mělká pláž skrz Ice world

Portál ma vypľul na vrchol hory. Žalúdok sa mi u toho pretočil a ja rovno zo seba vydávila zvratky. Niekoľko ráz som sa trhane nadýchla, kým sa mi pulz upokojil. Rozhliadala som sa na zasnežené pláne navôkol. Preglgla som. Pazúre som mala zaryte v zľadovatenej skale, aby som sa nestrepala. Až po chvíli som sa začala zbierať na labky. Odfrkla som si. Musela som nájsť nejakú lepšiu cestu, ako cestovať naprieč ostrovmi. Toto mi naozaj nerobilo dobre. Potriasla som hlavou a začala schádzať dolu horou. Kde tu sa mi pošmykla labka a niekoľko ráz som sa šmykla tak, že som sa takmer strepala, či si labu poškrabala o vytŕčajúcu skalu. Zaskučala som. Už som si myslela, že mám vyhráte a konečne dopadnem do mäkkého snehu, keď v tom som sa pošmykla na ľade pod onou prikrývkou. Vyštekla som, keď som sa šmykla až k jaskyni, v ktorej som pred pár dňami bola. Skotúľala som sa až na rovnejšiu plochu kde ma zastavil v pohybe až jeden ľadový stĺp. Oplieskala som si na kameňoch celé telo, avšak na stĺpe to schytala moja hlava a ja upadla do bezvedomia.

//Ostríži zrak cez Baštu

Nespokojne som zamľaskala jazykom. Unavovalo ma to protivné, tupé pichanie v labke. Nevyzerala však zlomene. Stále som ju nemala nikde napuchnutú, ani pri dostupovaní to nebolo také, že by ma to extra bolelo. Určite som si ju len o niečo buchla, či privrzla. Narazeniny vždy boleli viac, než skutočná zlomenina. Skepticky som sa nad tým uškrnula a pohľadom zamierila na šíre more. Je tu viac takých pošukov? tázala som sa samej seba. Vo svojich myšlienkach som sa opäť vrátila k onomu plavidlu. Akým štýlom sa držalo na mori a ako ho zostrojiť? Naozaj som sa chcela tomu remeslu priučiť. Aspoň by som nemusela cestovať tým protivným portálom, z ktorého mi je len zle. Odfrkla som si a pokrútila nad tým hlavou. Nič iné mi však neostávalo. Iná cesta z ostrova neexistovala alebo snáď áno? Určite som sa sem chcela vrátiť, aby som to tu preskúmala, no v prvom rade som potrebovala trošku chladnejšie a pokojnejšie podnebie, z ktorého by sa mi nechcelo umrieť. Povzdychla som si a dokryvkala až k onej veci, ktorá spôsobovala, že som sa premiestnila na druhý konec zeme dobre že nie. Oblizla som si ňufák a v duchu počítala do troch, kým som sa k tomu portálu nevybrala bližšie.

//Jaskyňa Glaciem skrz portál Ice worldu

Bolela ma hlava. Posledné minúty môjho života boli zahmlené. Možno i posledná hodina. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo a mňa k tomu zasiahla i oná premena na draka, kedy moja myseľ dostala peknú facku do bezvedomia. Oblizla som si vystresovane ňufák a zastrihala ušami. Ležala som v piesku na pevnine. Spýtavo som pohliadla na truhlicu predo mnou a následne na vlčicu, ktorá sa pomaly zdvihla a odišla. Kývla som jej na pozdrav, pretože som bola dosť mimo na to, aby som niečo rozprávala. Chvíľku mi ešte trvalo, kým som sa ako tak spamätala a postavila sa na labky. Otriasla som zo seba všetok piesok, teda aspoň som v to dúfala a poškrabala sa za uchom. I ja by som sa mala čo najskôr vzdialiť. Niekam, kde nie sú žiadny piráti a není piesok, či odporné teplo. Azda by som sa mohla vrátiť k tomu portálu? Aspoň na chvíľu sa schladiť do zimy. Tá jaskyňa, ktorú som na severe objavila, by mi prospela k nejakému zotaveniu. V teple sa myslieť naozaj nedalo. Vydýchla som si a pozrela sa na ďalších dvoch vlkov. "Tešilo ma, azda sa naozaj ešte uvidíme niekde. Majte sa," odvetila som k nim a pomaličky sa rozišla na sever pozdĺž mora. Krívala som na jednu labku, musela som si ju niekde udrieť. Silou mocou som sa stále snažila prísť na to, čo sa to sakra udialo a prečo mi tak nenormálne hučí v hlave.

//Mělká pláž cez Baštu

//Ďakujem za akciu a teším sa na ďalšiu! Takéto akcičky, ktoré sa netiahnú celé týždne mi chýbali :3

Poprosím teda kamienky a percentá ^^

ZAPSÁNO

Sklonila som hlavu, aby som sa dostala k onému predmetu. Vyzeralo to obdobne ako to čo držal vlk pred sebou, keď vyšli z lode. Zastrihala som ušami a zastavila u hromady strán z kože. Ňufákom som sk otočila pár listov a sledovala patvary, ktoré boli na nich pokreslené. Veľa som tomu nerozumela. Odfrkla som si a omylom drgla do ďalšej police. K mojim labám padla ťažká krabica, z ktorej vyletela nejaká jašterica a sadla si do mojej srsti na veľmi debilnom mieste. Začala som sa mykať, ignorovať padajúce fľaštičky a podobne. Čoskoro som pocítila zvláštnu zmenu. Rúcala som čoraz viac vecí, ako sa moje telo zväčšovalo. Až som totálne nezapadala do kajuty. Pod tým hlukom musel už každý spozornieť. Neviem ani ako som sa skrz dvere dostala na palubu. Periférne som videla svoje dlhé telo, ktoré sa začalo kľukatiť naprieč celou loďou. Pri svojich pohyboch som kde to drbla hadovitým telom do vlkov, ktorých buď zatackalo alebo naozaj hodilo na zem. Ten čo bol ku mne najbližšie, po mne zavrčal. Vrátila som mu to rovnakým inštinktívným zavrčaním popod fúzy a ako som sa pohla, tak som o neho zavadila a zrútila ho do vody. Telo sa mi zastavilo až keď som ucítila zvýšenú teplotu.

Dvere sa za mnou zatvorili. Obzrela som sa po nich a kus do nich riťou. Šli ťažšie. Na teraz som sa tým nezaoberala a vydala sa opatrne vpred skrz kajutu. Zastrihala som ušami a omylom drgla chvostom do jednej poličky. Spadla z nej nádoba, z ktorej sa vydral podivný rev. Stiahla som uši a ostala stáť. Nevyzeralo však, že by sa ku mne niekto náhlil. Ňufákom som oňuchávala všetko okolo seba, dávajúc si pozor na každý svoj pohyb. Nechcela som opäť niečo rozbiť. Po chvíli som však začula dupot na palube. Čo sa tam asi robí? Privrela som oči. Ak som sa chcela odtiaľto dostať a pomôcť i tým dvom, musela som tu niečo vyňuchať. Oblizla som si papuľu. Všetky cetky tu boli magické. Ak by sa mi podarilo nájsť niečo, čo by som mohla využiť. Uspávací prach, či oslepujúce svetlo... Možno i ohlušujúci rev? Uškrnula som sa. Dokonca bych si i pre seba mohla niečo do budúcna ukradnúť. Ale čo? Privrela som oči. Nevyznala som sa v tých veciach. Kadečo by ma mohlo otráviť. Na konci kajuty som zbadala niečo, čo upútalo moju pozornosť. Opatrne som sa k tomu vybrala.

Prihlasujem Lissandru.
Ešte som sa nezúčastnila ani raz :D
aaa podľa mňa najjednoduchši bude generator, aspon nebude na vine nikto za onen výber ak by bol zlý! xD