Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Oblizla som si ňufák a sledovala onoho vlka, ktorý odišiel i so zlatom. Potriasla som hlavou. Zastrihala som ušami, keď som začula hlasné člupňutie. Prichádzalo z jednej strany lode. Privrela som oči. Žeby sa jednalo o onú vlčicu, ktorú spomínal vlk? Ale prečo by skákala do tak plytkej vody z tejto výšky? Odfrkla som si. Mala som chuť sa vydať na prieskum zdanlivo opustenej lode, keď som začula hurhaj. Vlci sa už vracali i s tými dvomi miestnymi. Rýchlo som sa stiahla do najbližšej uličky a cúvala. Len tak tak som sa vyhla dverám, ktoré sa rozleteli a vybehol z nich vlk. Pohľadom som zavadila o zvláštne gule. Čo bolo ukryté v nich? Azda tá hmla? Dávalo by to logiku. Kútikom oka som zachytila i onú žiaru spoza dverí. Čo sa tam asi nachádzalo? Na um mi zišlo, že by som mohla využiť oné gule avšak čo ak v nich boo niečo iné? A čo vlastne tá hmla robila? Potriasla som hlavou a opatrne došla k dverám. Papuľou som sa zaprela do "klučky" a nadvihla ich, aby som nimi vrzgala čo najtichsie. Ak sa mi to podarilo, vliezla som dnu.

Poklop povolil a my sme mohli hravo vyskočiť na palubu. Otriasla som sa, aby som si uhladila rozcuchané chlpy na tele a s otázkou v očiach hľadela na hmlu podo mnou. Tahala sa po celej lodi, no nevyzerala byť extra nebezpečná. I tak som však nedýchala viac, než bolo nutné. Zastrihala som ušami a rozhliadala sa po lodi, na ktorej nikto nebol. Najradšej by som sa vydala preskúmať jej ďalšie zákutia, aby som získala čo najviac informácií, ale bolo to komplikované. V tento moment tu takmer nikto nebol. No každú chvíľu sa mohli vrátiť. Čo ak by ma prichytili? Za ten risk mi to však očividne i stálo. Sledovala som však Hnedého, ktorý sa vrátil po svoj poklad a vydal sa preč. Zastavila som sa a pohliadla smerom ku kormidlu. Ako tá vec fungovala? A naozaj sa mi oplatí sa tu zdržovať? Čo ak nič nezistim? Váhala som. Mala dom zopakovať kroky onoho neznámeho vlka alebo uspokojiť svoje zvedavé ja? Bolo to komplikované. Zaťala som tesáky a vyčkávala, čo mi mohlo byť osudným.

Obzerala som sa po podpalubí. Nemohla som však zistiť všetko potrebné, čo som potrebovala vedieť. Ideálne by bolo vidieť ju celú. Či už z vonka alebo z vnútra. A až by som našla nejakých magických mistrov, či ja sama sa zlepšila... určite by to šlo. Boli to však plané plány, pretože sa mi k exkurzii lodi asi nedostane. Povzdychla som si. Bola toho škoda. Chcela som o tomto plavidle vedieť viac. Zo zamyslenia ma vytrhol až hlad onoho hnedého vlka. Natočila som ucho k nemu. Musí robiť taký hluk? pomyslela som si. Nedalo sa mi u toho premýšľať. Chcela som aby stíchol, takže som mu musela ísť pomôcť s tými dvermi. Čo bola v podstate dobrá správa. Aspoň sa dostanem do inej časti lode a budem ju môcť preskúmať. Nepáčilo sa mi však, keď chcel vystavovať krk pre nejakú vlčicu. "Ty ju poznáš?" tázala som sa medzi tým, ako som sa zaprela pri pokuse otvoriť ten poklop. Nerozumela som, prečo by chcel zachraňovať cudzinca. I tak podľa môjho názoru bola slabá a jej život za jeho nestál. Vyzeral byť nádejný, azda i inteligentný. Ale s tým som predbiehať nechcela. Keď ju chcel zachraňovať, mohol. Avšak ja som to určite v pláne nemala. Silnejšie som potlačila.

Ďakujem za akciu a mrzí ma, že som nemala možnosti k popisom i nakresliť ich podobizne. Ďakujem však babám, ktoré sa toho chytili ^^ luv ya

Z odmien si teda poprosím očividne zľavu, 50 kamienkov (35+15), 10 rubínov, 2 mince a čo sa týka percent... 5% do sily a 5 do vytrvalosti a zvyšných 5% do schopnosti lovu ^^ no a level magie do ocividnej Zeme :D

Ďakujem ešte raz <3

přidáno

Nakrčila som ňufák. Tí vlci smrdeli, akoby ich kožuchy už pekne dlho vodu nevideli. I z ich papúľ sa rinul taký smrad... Mala som čo robiť, aby som toho zajaca, čo som mala v sebe, nevyvrátila. Nehovorila som nič. V podstate ma viedli na loď, ktorú som i tak preskúmať chcela. Ignorovala som ich prítomnosť, i ich hrubé správanie, či reči. Moja pozornosť patrila niečomu úplne inému. Zastrihala som ušami a vyšlapovala po prkne, ktoré nás doviedlo na loď. Zamierili rovno do podpalubia. Nemohla som opísať, aká som nadšená. Nakoniec som ostala sama s dvoma vlkmi, ktorý ma drbli na drevenú dlážku. Tvrdo som dopadla a pocítila, ako mi zadunelo v celej kostre. Zaťala som zuby. Bolelo to ako čert. Zdvihla som hlavu, aby som sa pozrela na tých dvoch, no v tom sa strhol rozruch. Privrela som oči a sledovala ich paniku. Tiež mi nešlo do hlavy, prečo zatvárali väzňov so zlatom v jednom priestore. "Ty si ho zjedol?" tázala som sa vlka a zišla pohľadom na jeho brucho. Nie, nezjedol. Mal by ho väčšie. Avšak bolo by to tak geniálne! Svoju pozornosť som presunula na loď, mala som jedinečnú príležitosť si ju preskúmať aspoň z časti z vnútra. "Je mi úžasne! Prečo? Je dutá, je dutá!" zašomrala som si popod ňufák. Moje myšlienky sa premenili v skutočnosť. "Hm, ale ako niečo také zostrojiť," zašomrala som si pre seba, no počul to i on. Medzi tým som pohľadom prešla i k dverám. "Ak sa tak moc chceš zachrániť máš príležitosť," riekla som a kývla hlavou k pootvoreným dvierkam. Neviem, či to bol dobrý nápad. Moja zvedavosť však bola väčšia. Čo ak by som mohla nájsť niečo viac, čo by mi pomohlo zostrojiť loď? Nadšenie som skrývala, navonok som bola pokojná, no v duchu som jásala ako malé vĺča. Azda by som i ich zlato našla! Pomaličky som vykročila k dvierkam, ignorujúc vlka, či ide alebo nie. V podstate mi bolo fuk, čo s ním bude.

Uši som natočila dozadu. Mapovala som tak pohyb ďalších vlkov. Bolo ich príliš na to, aby sme niečo podnikli. Útok neprichádzal v úvahu a obrana by očividne bola nezmysel taktiež. No i v opačnom uhle pohľadu mi neprišlo reálne deliť sa o dve vlčice. Privrela som oči. "Pozvanie je roztomilé, dokonca sa na Vašu loď vybrala i jedna slečna. Ustráchaná, krehká. Určite by vo Vás vyvolala viac mužnosti (//neviem to povlčiť xD) než my," riekla som k nim no bolo mi jasné, že im je to jedno. O čom ma presvedčil o Biely, keď mi prešiel tým smradľavým jazykom po ksichte. Privrela som oči. "Vďaka, už tu bolo teplo," zašomrala som k nemu a zamračila sa, keď sa ku mne priblížilo jedno telo z tej masy. "Nevyzeráš ako úplný idiot. Možno by si mal zvážiť, že aktuálne počty sú malinko nevyrovnané. Neznie lepšie, keby sa nemusíš s nikým deliť?" riekla som a hľadela na Bieleho. Mohol si uvedomiť, že mu nepriamo naznačujem, aby ma vytiahol z tej kopy tupcov a mohla som s ním ostať sama. Jeho ponuku na návštevu lode by som brala, i keď som si uvedomovala, že pokiaľ sa tam dostaneme, očividne sa už von nedostaneme. Zaťala som tesáky.

Pohľadom som hľadela na bodkovaného vlka. Prečo sa s nimi vypráva akoby to boli jeho kamaráti? Zamračila som sa. Kazil všetko, čo som plánovala. Vedela som hneď, že to bude najväčší hlupák z celej skupiny. Dokonca väčší, než tí morskí vlci. Vyfúkal som zo seba všetok prebytočný vzduch. Musela som si ponechať chladnú hlavu. Týmto by som nič nevyriešila. Potriasla som hlavou a sledovala následky jeho počínania. Ako som predpokladala. Už som sa tešila, ako mu čierny vlk prehryzne tepnu. To by si zaslúžil. Avšak zastavil ho v tom jeho posluhovač. Privrela som oči. Prečo? pýtala som sa samej seba, i keď otázka bola smerovaná k nemu. Oblizla som si tesáky. Čoskoro som dostala príležitosť sa ho na to opýtať. Bez akejkoľvek reakcie som ostávala stáť, kdď sa okolo mňa začal lísať. “Prerušil si svojho vodcu. Prečo?“ opýtala som sa ho jednoducho a ignorovala jeho narážky na môj vzhľad, či zjavenie. Nič to vo mne nevyvolávalo, pre informácie a to, čo som chcela JA som vedela urobiť všetko. Nehľadiac na tú spúšť čo po mne ostane.

Pohľadom som prešla z lode na vlkov. Dvaja idioti sa vydali priamo k nim. Biela vlčica tiež, ale šla na to trochu logickejšie, i keď za prítomnosti vtáka to zas taká výhra nebola. Mala u mňa však väčšie sympatie, než ten pár? Privrela som oči a sledovala ich chvíľu. Nie, pár to nebol. Zatiaľ. Majú k tomu ale blízko, pomyslela som si a znechutene nad tým pohodila chvostom. Nikdy som nerozumela týmto vzťahom. Povzdychla som si, keď sa všetci rozhodli spraviť kolaudáciu pre nových návštevníkov ostrova. Aké milé od nich. Nič iné mi neostávalo. Loď vyzerala, že na nej určite bude nejaká záloha a tak nebolo rozumné na ňu liezť. Najlepšie bolo buď zmiznúť preč, čo neprichádzalo v úvahu alebo nasledovať tých magorov. "Hlúposť, hovorím tomu hlúposť," riekla som k hnedému vlkovi (Syaonar) a vydala sa za Bielou. Už z diaľky som videla ako nad ňou krúži vták, neboli tak sprostí, čo mi potvrdili aj ich kecy. Pokiaľ k nejakému konfliktu dojde, bude to len naša chyba. Nie, moja nie. Odfrkla som si a pozorovala ako sa vlčica naťahuje s tou hovoriacou potvorou, ktorá sa jej zjavne posmievala. "Myslela som si, že si skúsená v boji," povedala som smerom k nej a pobavene nadvihla obočie, keď nešla ani jedného vtáka za dlhý chvost chytiť. Nemyslela som to v zlom a musela to z môjho postoja cítiť. Povzdychla som si a podišla po jej boku. "Nemalo by väčší zmysel ich nechať tak? Nech si nájdu čokoľvek hľadajú a odídu so západom slnka?" otázala som sa rečnícku otázku. Po chvíli som sa uškrnula a ešte skôr než stihla odpovedať, som preniesla: "Alebo ich môžeme sledovať a ukradnúť im to, čo hľadajú. Bude to asi cenné, keď ich ide taká početná skupina. Čo s tým vtákom?" Kývla som hore a privrela oči. "Videla som vlčicu, ktorá koreňmi dokázala veľké veci. Či dokonca pavučinou. Keby ho niekto zostrelí, mohli by sme ich pozorovať nenápadne, i keď by si asi rýchlo všimli, že im chýba, hmm," dumala som nahlas a rozhliadala sa po ostrove. Mysli, Lissandra, mysli, opakovala som si a snažila sa nájsť nejaké vodítko, ktoré by mi pomohlo.

Pohliadla som k vlčici. Zaujali ma jej slová ohľadom jej kvetiny za uchom. Privrela som oči. Vo vzduchu sa mlčky vznášala otázka. Prečo by si pohoršili? Azda mala nejakú špeciálnu schopnosť... Privrela som očká. To by bolo tak typické pre túto zem. Rovnako tak nudné, ohrané. Odfrkla som si. Len som nad tým kývla hlavou a svoje očká opäť vrátila na loď. Vietor ku mne doniesol i slová hnedého vlka. Spýtavo som nadvihla obočie. Čo znamenalo pomenovanie piráti? Ako to mohol vôbec vlk vedieť. Nič také v našom svete neexistovalo. Jedine, že by mal s nimi dočinenia už predtým? Toľko otázok a tak málo odpovedí. Zaujímavé, prebehlo mi hlavou. Moju pozornosť zaujal až zvuk, ktorý zadunel. Z lode padla na pláž drevená doska. Tucet vlkov sa vyrojilo na pláži. Ako som predpokladala. Nezaujímali sme ich. Nie v túto chvíľu. Sledovala som ich, ako kráčajú niekam do preč. "Hm, tak to by sme mali," zašomrala som popod ňufák. Ich ničenie prírody vo mne vôbec ničím nepohli. Síce som podľa Shay ovládala mágiu zeme, no nejakú tú prehnanú lásku som naozaj k nej neprechovávala. Oblizla som si jazyk. Pohľad mi zamieril na ich loď. Najradšej by som využila príležitosť toho, že posádka vypadla preč, aby som ju preskúmala. Avšak, boli to všetci členi? Zastrihala som uškami. Ďalšia otázka však padla ich smerom. Čo to mal za kus kože? A kam šli? Privrela som oči a odfrkla si. Nudím sa, pomyslela som si a pohliadla na bielu vlčicu s otázkou v očiach. Určite som nebola jediná, ktorá by sa do tak očividne nebezpečnej situácie s radosťou vrhal. Chcela som odpovede na svoje otázky a inak to ani nešlo.

Pohľadom som si neustále prezerala konštrukciu. Premýšľala som, ako je možné, že sa nepotopí. Naklonila som hlavu na stranu. Fascinovalo ma to. Pokiaľ by som prišla na to, ako to funguje, prepravovanie medzi ostrovmi by bolo o poznanie jednoduchšie. Rovnako tak by som sa mohla dostať i domov. Pri tej myšlienke som privrela oči. Bolo to však to, čo som si priala? Konečne niečo zaujímavé v mojom živote, uvedomila som si a vo svojom duchu som bola nadšená. Čím zvrátenejšia situácia, tým lepšie. Azda by si o mne niekto pomyslel, že som v tomto psychopat, ale ja sa tak necítila. Len som trpela nudou, keď môj mozog nemohol riešiť komplikovanejšie problémy. Zastrihala som uškami. Bola som tak zamyslená, že som si poriadne nevšimla, kto stojí povedľa mňa. Samozrejme, že som registrovala jej prítomnosť, no nebrala som ju príliš v úvahu. Neotáčala som k nej hlavu okamžite, pretože som potrebovala ešte spracovať niekoľko faktov, ktoré som si na lodi všimla.
Až po chvíli som k nej natočila hlavu a upriamila k nej svetlo zelené oči. "Ak sa bavíme o zvláštnosti, tak nie. Pokiaľ sa jedná o plávajúcu konštrukciu, ktorú riadia nejakým spôsobom vlci, tak áno," odvetila som k nej a pohľadom zablúdila na posádku. Ako to vôbec bolo možné? Mágia, tá je odpoveďou snáď na všetko, povzdychla som si a privrela očká, ako som sa sústredila. Pri jej ďalších slovách som sa jedným kútikom uškrnula. Videla v nich okamžite hrozbu, akoby už niečo urobili. Neverila som, že budú patriť k hipisákom, no najradšej by som sa od nich dozvedela viac o ich konštrukcii. Je dutá? Musí byť dutá, inak to nemá logiku, napomenula som sa a pohodila dlhým chvostom. "Nuž, môj rozum má väčšiu hodnotu než svaly. Azda ani nebudú chcieť postaviť sa nám. Pokiaľ Vás nechcú obrať o cetky," riekla som a ňufákom kývla k jej a Lucianovým cetkám, ktoré mali na sebe. Nič iné ma nenapadlo, prečo by mali byť agresívny. Nič sme pre nich neznamenali. Teda až... "A možno len potrebujú nové kožušiny. Niektoré im už na tom slnku vybledli," dodala som pri pohľade na plachtu lode. Môj by sa tam vynímal excelente. V duchu som sa nad tým uškrnula. V mojich očiach však bolo zjavné nadšenie. Konečne sa nebudem nudiť.

Slabé vlnky mi narážali do predných labiek. Piesok vôkol nich sa prepadal a po niekoľkom raze mi ich i pochoval pod nánosom piesku. Pousmiala som sa. Síce som ho neznášala, pretože sa veľmi ťažko dostával zo srsti, no takto to bol príjemný pocit. Potriasla som hlavou a zastrihala ušami. Frekvencia vĺn sa zmenila. Privrela som oči a zaujato skúmala hladinu mora. Bolo to takmer nebadané. Po chvíli dorazila väčšia vlna, ktorá mi ošplechla i rameno. Stiahla som uši a sledovala more. Prichádzali v takých intervaloch, akoby niekto rozrážal vlny. Vietor ostával pokojný. Jedinou odpoveďou bolo, že sa pohlo more. To však neprichádzalo do úvahy. Čo to? Spoza hôr vyletel vták. Privrela som oči a sledovala jeho podivné telo. Zamračila som sa. Čo sa to tu dialo? Môj pohľad však zamieril na miesto, odkiaľ doletel operenec. Vzhľadom na to, že nemohol preletieť celé more sám.
Tak ako som si myslela, čochvíľa sa zvuk na pozadí zosilnil. Vlny sa väčšmi zmätali a ja mohla uvidieť toho pôvodcu. Oblizla som si ňufák a prezrela si detailne loď. Nič príjemné. Ustúpila som k krok a pohliadla na vlkov, ktorí sa na pláži objavili. Ani jedného z nich som nepoznala, no v okamžiku mi to došlo. Pokiaľ sa tu nahromadili a deje sa niečo iracionálne, určite to dobre nedopadne, prebehlo mi hlavou. Kontrolovala som svoje telo, či sa náhodou nemením na vĺča, pretože som nepoznala iné zázraky, ktoré sa tu môžu udiať. Avšak moju pozornosť opäť získala loď, ktorá zakotvila priamo pred nami. Jej posádka nevyzerala priateľsky, ani miestne. Zamračila som sa. Morskí vlci? Sledovala som očividne ich vodcu. Mal z nich najviac jaziev a chodil najdominantnejšie. Dokonca i jeho posádka k nemu prechovávala rešpekt. Srsť na zátylku sa mi mierne naježila. Uvedomovala som si, že toto stretnutie dobre nedopadne. Oblizla som si ňufák a pohliadla na súdruhov, či je toto v tejto krajine normálne alebo nie. Určite nie, vydýchla som si. Neostávalo nám nič iného len čakať na ich prvý krok. Medzi tým som pohľadom mapovala konštrukt, na ktorom doplávali. Ako bolo možné, že to plávalo? Zaujímalo ma to. Časť bola ponorená do vody, no zvyšok akoby bol vytláčaný nad hladinu. Žeby využívali vzduch k nadľahčovaniu? Takže bola dutá. Zaujímavé. Zastrihala som ušami. Očakávala som však, že sa príjemného dodania nových informácií nedočkám. Škoda.

//les alf

Moje labky ma úspešne vyviedli z toho magického lesu preč. Uľavilo sa mi, že sa mi v ňom nepodarilo stratiť na dlhšiu dobu. Neviem, čo by som robila, keby padne noc. To by som sa možno i do tej priekopy zrútila, čo by rozhodne nebolo príjemné. Oblizla som si ňufáčik a privrela očká, keď ma opäť pohltilo slnko. Svoj záujem som preniesla na druhú stranu priekopy. Zaujímalo ma, čo sa nachádza v tom lese alebo prečo je tá hora taká osamelá. Žeby dakedy patrila k onomu pohoriu na tejto strane lesa? Ktovie. Hm a možno je to obyčajné ako každé jedno územie na tomto ostrove, pomyslela som si. Bola pravda, že na susednom ostrove som nachádzala zaujímavejšie oblasti, ale čo sa dalo čakať. Aspoň to tu bolo normálnejšie a ja sa nemusela obávať, že skončím v nejakej púšti. Zase. Tá predstava ma úprimne desila. Nevedela som si predstaviť opäť pociťovať to neskutočné teplo, ktoré v nej vládlo.
Odfrkla som si a vykračovala si pozdĺž priekopy. Očkami som sledovala jej dno, ktoré bolo pusté takmer na každom centimetri. Len blázon by sa do nej vydal a možno to bol dôvod, prečo by sa v nej mohlo nájsť niečo zaujímavé. Že na prvý pohľad takto odpudzovala svoje okolie. Skúmavo som privrela očká a uvedomila si, že to bolo vcelku logické a múdre. Pokývala som nad tým hlavou. Hneď ako preskúmam druhú stranu, pôjdem do nej nakuknúť, pomyslela som si a rozhodne nad tým pokývala hlavou. Moja cesta ma viedla späť na sever. Nezašla som však úplne naspäť. Moju pozornosť upútal breh mora. Otočila som sa tým smerom a po chvíli i vykročila. Labky sa mi po chvili zaborili do piesku. Oblizla som si ňufák a hľadela na druhú stranu mora. Dokázal by to vlk preplávať?

//Furijské hory

S úľavou som si vydýchla, keď sa mi podarilo konečne dojsť až na trávnatý povrch. Hory mi dávali zabrať a ja chápala, prečo som sa v nich nerada pohybovala. Skalnatý povrch bol predsa len ťažší na schádzanie, než obyčajná trávnatá pôda. Zazubila som sa nad tým a zastrihala uškami. Tento lesík som z vrcholu prehliadla, preto bol pre mňa veľkým prekvapením. Síce nie až tak veľkým, ale dosť výrazným. Oblizla som si ňufáčik, keď som vchádzala medzi prvé stromy. Už z prvého momentu mi bolo jasné, že tento les nie je úplne obyčajný. Cítila som z neho tú podivnú energiu. Silu, moc, mágiu. Nebolo mi to príjemné, ale tak čo sa dalo robiť. Zastrihala som ušami a trochu nervózne sa rozhliadala po lese. Zvláštne, toľko energie na jednom mieste, pomyslela som si a srsť sa mi na šiji naježila.
Najradšej by som z neho vypadla. No po chvíli som si uvedomila, že to tak jednoduché nebude. Stromy rástli tesne na sebe a bolo dosť ťažké sa v ňom vyznať. Na moment som si myslela, že som sa tu stratila, no neprepadala som panike. Odfrkla som si a pokračovala neustále vpred. Raz som na koniec lesu musela dojsť. Tak sa i stalo, keď som labkami spočinula na okraji zrázu. Prepadlina očividne nejakú časť i zrútila, n obolo to veľmi dávno, pretože na dne priekopy žiadne zvyšky stromov neboli. Otriasla som sa a vydala sa pozdĺž tejto prepadliny na sever. Tušila som, že sa tak za neikoľko zdĺhavých minút dostanem von z lesu. Každý nádych, ktorý som tu v lese urobila, ma stál veľké úsilie. Ťažoba magickej sily lesu bola naozaj nepríjemná a ja sa nevedela dočkať, až sa konečne odtiaľto dostanem. Oblizla som si nervózne ňufák. Avšak ako sa ukázalo, čoskoro som sa naozaj dostávala k hraniciam lesu. Jupí.

//Ostříží zrak

//Rest

Svah sa začínal prevyšovať. Musela som vynaložiť väčšie úsilie, aby som sa dostala hore. Zadychčane som dýchala, nebola som zvyknutá na toľkú fyzickú námahu. Potriasla som hlavou a zadívala sa na vrcholy hôr. Boli vysoké, no nie až tak ako tie na severe. Vydýchla som si a otočila hlavu, aby som sa rozhliadla z výšky po okolí. Mala som rozhľad nad celý ostrovom. Na tie severnejšie od tohto som však nedovidela kvôli druhej strane hôr. Nevadilo mi to. Skúmavo som prechádzala pohľadom aspoň po tomto ostrove. Videla som, že v jeho centre je veľká prepadlina. Akoby tam hrabali tisíce vlkov. Keď som pohliadla na jej druhú stranu, uvidela som tam osamelú hru a les. Nič extra. Tento ostrov bol v porovnaní s tým na severe nudný a jednoduchý. Preto mi nebude robiť taký problém ho preskúmať za pár hodín.
V ten moment sa do mňa oprel silnejší vietor. Trošku som sa zapotácala, no nakoniec som chytila balans. Otriasla som sa a povzdychla si. Príroda mala pravdu. Bolo na čase pokračovať. Nazrela som na zráz, ktorý smeroval priamo do mora. Touto stranou by to očividne nebolo najlepšie. A tak som sa vydala obkľukou, ktorá ma však tak či onak zaviedla dolu. Musela som však dôkladne našľapovať, aby som sa nikde nestrepala. Kde-tu som zacítila i pach horskej zvere, ktorá sa predo mnou skrývala. Nebola som takmer pre nikoho z nich hrozbou, no i tak im očividne prítomnosť vlka vadila. Uškrnula som sa a uvedomila si, že by som mala konečne nájsť nejakých vlkov, s ktorými by som sa mohla porozprávať. Zatiaľ som sa všetkým vyhýbala, čo nebolo najlepšie. Ale keď ja som o ich spoločnosť nestála. Stačili mi len ich vedomosti. Uškrnula som sa nad tým a pohodila chvostom.

//Les Alf

//Bašta cez Ostříži zrak

Zastrihala som uškami a sledovala more, pozdĺž ktorého som kráčala. Hľadela som na obzor, kde sa črtali obrysy druhého a prvého ostrova. Samozrejme, ja netušila, že sú oddelené. A z tohto uhla som to ani vedieť nemohla. Takže pod tým temným lesom sa nachádza ďalšia časť ostrova? spýtala som sa samej seba, no zjavne tomu tak bolo. Rozhodla som sa, že až zistím, ako sa odtiaľto dostať, vydám sa na prieskum i tam. Oblizla som si nervózne ňufák. Obávala som sa však, že jediná cesta povedie skrz onen portál. Tým som rozhodne ísť nechcela. Preto som dúfala, že tu nájdem nejaký iný prechod. Možno skrz podzemie? Preplávať na onú pláž, ktorú som mala možnosť vidieť, asi nebol najideálnejší nápad. Určite by som to nezvládla. Prúd by ma strhol a ešte by som skončila na otvorenom mori. Nie ďakujem. Potriasla som hlavou a pokračovala ďalej.
Zbadala som hory, okolo ktorých som prechádzala, no ako sa ukázalo, obkolesovali jazero. Pomaličky som k nemu kráčala, aby som sa napila. Pohľadom som sledovala pohorie vôkol neho. Bola tu príjemná atmosféra. Pousmiala som sa a znížila hlavu k vodnej hladine. Hltavo som začala piť. Na ostrovoch panovalo neskutočné teplo. Nemala som sa však čomu čudovať. Voda len priťahovala slnečné lúče a podnebie tu bolo naozaj kadejaké. Potriasla som hlavou a zdvihla mokrú papuľu. Do ňufáku mi udreli dva pachy vlkov, ktorí sa museli niekde v okolí nachádzať. Pohľadom som o nich zavadila na jednej strane jazera. Nemala by som ich rušiť, pomyslela som si a vydala sa preč od jazera. K horám. Zaujímalo ma, či v nich nebude nejaký prechod, ktorý by ma zaviedol až na druhý ostrov. Zadumane som nad tým premýšľala, ako som k špicatým vrchom pomaly kráčala. Nemala som sa kam ponáhľať.

//Furijské hory