Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//pláž

Borila som sa v piesku, ktorý vyzeral, že je nekonečný. Síce som v diaľke videla zeleň, nemohla som sa zbaviť toho pocitu. Ešte stále som mala zlé skúsenosti s púšťou. Potriasla som hlavou. Nechcela som na to myslieť. Nebolo to pekné. Už ma tam nikdo nikdy nedostane. Ani keby to bolo to posledné miesto na týchto ostrovoch, zaumienila som si a rozhodla sa, že tak i naozaj učiním. Púšť bolo nehostinné miesto, ešte že táto pláž čoskoro skončila.
Keď mi labky dostupili na zelenú trávu, s úľavou som si vydýchla. Zastrihala som ušami a rozhliadla sa po lúke. Bolo tu veľké množstvo kriakov, na ktorých sa pohupovali bobule. So záujmom som ich sledovala. Naozaj pozoruhodné. Oblizla som si ňufák a vydala sa k jedným, ktoré mali fialovkastú farbu. Otvorila som papuľu a opatrne si ich pár obtrhala. Spokojne som ich prežúvala. Vynikajúce! Ešte nejakú chvíľu som ker vyžierala, než som sa vydala ďalej. Nemohla som toľko sladkého naraz prijať. Ešte by som nebodaj stučnela!

//Rest (cez Ostříži zrak)

//Jaskyňa Glaciem (cez Ice world a portál)

Liezla som po zľadovatenej hore, pazúrmi sa zachytávajúc, aby som nezletela hneď dole. Trvalo mi, kým sa mi podarilo vyštverať na samí vrh. Pár krát sa mi šmyklo a takmer som spadla na zem, no nakoniec sa mi to podarilo. Potriasla som hlavou. Čakala som výhľad na šíry kraj, no to, čo som na vrchole našla, ma prekvapilo. Jednalo sa o niečo, čo som popísať nedokázala. Pomaličky som sa k onej veci približovala, až som pocítila tlak. Doslova ma vtiahla do seba.
Musela som stratiť vedomie. Tento portál ma preniesol niekam preč. Otrasene som zaklipkala očami a pomaličky zdvíhala hlavu. Bolelo ma celé telo. Bola som rozčapená na hromade piesku. Preľaknuto som vyskočila na labky, aby som sa uistila, že to všetko nebol len zlý sen a ja sa opäť prebudila na púšti. Rozhliadala som sa vôkol seba, hľadala nejaké vodítka. Severnejšie odo mňa na konci móla sa opäť črtala veľká vec. V hlave mi trklo. Presne takýto portál som videla i na severe... Takže som sa sem dostala... Na pláž... Zmätene som sa rozhliadla. Bolo to vôbec možné? Netušila som, no rozhodne to bolo viac než podivné. Nervózne som si oblizla ňufák a zašvihala chvostom. Nie, rozhodne to nebolo normálne. Zafučala som. Tieto ostrovy ma naozaj privedú do hrobu, preletelo mi hlavou, keď som sa konečne zmierila s faktom, čo sa vlastne stalo. Pomaly som sa rozišla na juh, ak by ma náhodou opäť chcela vtiahnuť ona pulzujúca vec. Naozaj som o to nestála druhý raz. Bolo mi príšerne.

//Bašta

//Ice world

Ako som sa približovala k menšej ľadovej hore, všimla som si takmer nebadaný vstup u jej spodku. Pousmiala som sa. Presne ako som tipovala. Nebola som tak blbá a podľa toho, čo som tu všetko uvidela, to bolo dosť predpovedateľné. Oblizla som si jazyk a zamierila k onomu vstupu. Zastala som na jeho prahu. Hlavu som strčila do tmy a chvíľku počkala, kým si očká privykli na prítmie, aby som videla i hlbšie do útrob. Nechcela som, aby som tu narazila na nejakého veľkého ľadového medveďa, či iného predátora. Ešte by tu žil prerastený králik, ktorý mal rád vlčie mäso. To by bolo také typické. Zazubila som sa nad tou iracionálnou predstavou, ale v tomto kraji by som sa nedivila. Nič tu nedávalo logiku. Povzdychla som si. Bola to pre mňa naozaj nepríjemná krajina. Hlavne preto, že moja existencia bola založená na racionálnom zmýšľaní, ktoré sa tu nedalo príliš často uplatňovať.
Nakoniec som sa odhodlala a vstúpila do onej jaskyne. Musela som si dávať pozor, aby sa mi niekde nešmyklo. Pazúre som zarezávala do zľadovatenej skaly a pomaličky sa dostávala do útrob jaskyne. Otriasla som sa, keď som sa konečne dostala do prednej siene. Zastrihala som uškami a skúmavo chodila po celej jaskyni. Prezerala som si každú skalu a útvar, ktorý tu narástol. Oblizla som si ňufáčik. Bol na to krásny pohľad. Nič viac som tu však nenašla. Aspoň viem, kam môžem utiecť pred svetom, pomyslela som si a uškrnula sa. Zaručene by som tu mala pokoj od každého vlka. Odfrkla som si a pohliadla k východu. Bolo na čase ísť ďalej, ale kam? Rozhodla som sa vrátiť späť na povrch a vyšplhať na horu, aby som sa rozhliadla. Na jej vrchole ma však čakalo niečo... nečakané.

//Pláž cez Ice World (portál)

//Bažiny cez Common forest

Les vôkol mňa pomaly redol. Stromy boli čoraz ďalej od seba, až som vybehla opäť do hôr. Tie však vyzerali, že je na tomto mieste len ich koniec. Pretože pravá oblasť krajiny sa ukázala až za chvíľu. Moja labka spočinula na tenkej vrstve snehu. Zastavila som sa a prekvapene sa dívala pred seba. Na juhu púšť, na severe snehová pláň. Eh, čo je toto za ostrov? pýtala som sa samej seba. Natočila som hlávku na stranu. Tieto dva protipóly boli príliš blízko seba. Nebolo reálne vzhľadom na klimatické pásmo, aby boli takmer vedľa seba. Bolo to zvláštne, ale čo v tejto krajine bolo normálne? Uškrnula som sa nad tou poznámkou. I ja určite budem za pár rokov rovnako šialená ako ostatní, miestni vlci. Samozrejme, prv by som musela vôbec pochopiť vlastnej schopnosti, ktorá sa vo mne ukrýva. Podľa slov Shay by som mala vlastniť element zemi. Sama som však netušila, čo si mám pod ním predstaviť. Zatiaľ som nedokázala vyčarovať žiadnu kvetinu. Možno sa mi to však raz podarí a potom prídem na to, ako funguje magická moc.
Oblizla som si bledý ňufák a rozišla sa smerom na snehovú pláň. Sneh pod mojimi labkami príjemne praskal. Zima mi nebola, i keď som už mala letný kožuch. Pochádzala som z chladnejších lesov spod hôr a tak moja srsť bola pripravená i na vyššie, či nižšie teploty celoročne. Zastrihala som uškami a skúmavo sledovala snehovú pláň. Bola naozaj veľká. Najväčšmi ma zaujala hora v diaľke. Práve k nej som sa pomaličky blížila. Zaujímalo ma, či pri nej niečo nenájdem. Možno nejakú jaskyňu alebo niečo podobné. Ľadová jaskyňa musí vyzerať úžasne, no nie? Zasnívane som nad tým premýšľala, kým som v tom tichu kráčala. Síce to nebolo úplne ticho. Praskanie snehu bolo znateľne počuť. A možno tu nájdem soba s červeným nosom, pomyslela som si komicky. Nedivila by som sa, keby tu niečo také nájdem. Keď tu vlkom rašila z hlavy hriva alebo im horel chrbát... už naozaj bolo možné všetko.

//Jaskyňa Glaciem

//Pityas cez Common forest

Horské prostredie ma zaviedlo až na samí sever ostrova.Z výšky som mohla vidieť v diaľke more. Nekonečné more, ktorému na obzore nebola žiadna pevnina. Zvráštila som tvár. Ako som sa sem vôbec dostala? zišlo mi na um. Pokiaľ nebola pevnina nikde na obzore, nemohla som prežiť toľko dní na otvorenom mori. Nedávalo mi to logiku. Musela by som sa utopiť. Jedine, že by mi v tom nejaká mágia pomohla? Táto myšlienka ma pôvodne nenapadla, ale po známosti so Shay, som ju začínala čoraz častejšie brať v úvahu. Zastrihala som uškami a môj pohľad zablúdil na východnú stranu hôr. Skrz štíty prekukával na mňa les. Rozhodla som sa vybrať tým smerom. Možno by som v ňom našla i niečo na večeru! Pomaličky som zostupovala z hôr. Stromy ma obklopili a do ňufáku mi vbehlo niekoľko pachov.
Na moje potešenie jeden z nich bol i zajačí. Vydala som sa po jeho pachovej stope, ktorá ma doviedla až k nemu. Veľmi rýchlo som ho ulovila a nažrala sa. Konečne, pomyslela som si u toho a oblizla si zakrvavený ňufák. Až potom som si všimla, kam som sa to dostala. Zajac utekal smerom, kde pôda bola tak mäkká a plne nasiaknutá vodou, že mi na myseľ vyskočila len jedna vec. Močiare. Prezerala som si územie lesa, ktoré bolo rozmočené. Siahalo naozaj ďaleko. Ja sama zaparkovala labkou vo vode. Odfrkla som si. Nechcela by som tu niekde zapadnúť. Ale kde močiar nesiaha, zamyslene som sledovala okolie a pomaličky postupovala. Síce som počula plno zvestí, že sa v ňom plno vlkov môže utopiť. Ja sa však nebála. Mala som dosť rozumu, aby som sa z neho dostala bez problémov. Šlapala som opatrne na pevnejšie miesta. Zakaždým som prv jemne pritlačila labku, než som dostúpila plnou silou. Močiare čochvíľa začali sa vytrácať a vystriedala ich pevná, lesná pôda.

//Ice World cez Common forest

//Salt

Pazúre klepkali na kamenistom povrchu. Nebol to natoľko hlučný zvuk, aby sa odrážal od štítov hôr. Zdvihla som pohľad, sledovala lom slnečných lúčov. Celá tá príroda bola nádherná. Konečne niečo, na čo sa dalo pozerať. Oblizla som si ňufák a zrak upriamila na jeden zráz. Aj z diaľky som videla horské kozy, ktoré zliezali bralo a spásali pozostatky trávy. Pousmiala som sa. Jedného dňa vás ulovím aj sama, pomyslela som si a zašvihala chvostom. Bolo obmedzujúce sa spoliehať na druhých pri love. Najradšej by som si dokázala uloviť srnu aj bez pomoci. Teraz to však nebolo možné. Stále som bola príliš slabá. Žeby i v tomto mi mohli pomôcť bohovia? Alebo niečo podobné. Hmm, čo mám robiť, aby som bola silnejšia, hm, zadumala som sa nad tým na chvíľku, keď som prechádzala práve popod bralo, na ktorom sa pásli kozy.
Moje labky ma niesli ďalej na sever. Žiadnu vodu som zatiaľ nenašla, ale verila som, že čoskoro nejakú nájdem. A tak sa i stalo. Nastražila som uši. Začula som šum vody. Oh! Nasledovala som onen zvuk, ktorý ma priviedol až ku korytu rieky, ktorá pretekala horami. Usmiala som sa. Bingo! Podišla som k brehu a sklonila hlavu. Hltavo som sa z ľadovej vody napila a následne si spokojne oblizla ňufák. Zahasila som smäd. Teraz už ostával len hlad. Síce som nebola až tak hladná, vzhľadom na to, že som jedla pred pár dňami. I tak by som ale nepohrdla kúskom mäsa. Rozhliadla som sa po horách. I keby tu nájdem nejakého ušiaka, očividne by som ho tu nedokázala uloviť. Nebol tu dostatok miesta a terén bol ťažko schodný, nie to, aby som na ňom ešte behať musela. Preto som sa pomaličky vydala od rieky preč. Niekam ďalej na sever. Zaujímalo ma, čo tam nájdem. Možno les, pláň, či bohviečo iné.

//Bažiny cez Common Forest

//Laica Mar

Hory boli čoraz väčšie, ako som sa k nim dostávala. Zdvihla som zrak a obzerala si ich štíty, ktoré boli o niečo nižšie, než tie, do ktorých som zavítala pred pár dňami. Oblizla som si ňufák a zrakom zišla do priesmyku, ku ktorému som sa blížila. Medzi horami bolo ukryté jazierko. Samá voda, akoby jej nebolo okolo dostatok, pobavene som si pomyslela, i keď som vedela, že slaná voda z mora sa piť nedá. Respektíve to nekončí dobre. Potriasla som hlavou a došla až k samotnému horskému jazeru. Nakrčila som ňufák a znížila hlavu, aby som preskúmala pláž. Celý breh bol belasý. zastrihala som uškami a zvráštila čelo. Soľ. Všade. Kýchla som si a labkou sa v bielych zvyškoch soli prehrabla. Znamenalo to len jedno. Spravila som pár krokov k hladine. Znížila som hlávku a ovoňala i tu.
Ako som si myslela. Soľný breh mal na svedomí tento kus vody. Povzdychla som si. A to som si myslela, že sa konečne napijem. Avšak nebolo to možné. Miestni bohovia si zo mňa očividne veľmi radi srandu robili. Nepáčilo sa mi, že budem teraz smädná a hladná. Hlavne po tom, čo som zažila v tom podivnom temnom lese a podzemí. Zastrihla som uškami a oblizla si ňufáčik. Kde by som tak našla vodu? Do údolia sa mi vracať nechcelo, aby som našla jednu z riek. Avšak, smädná som bola. Sadla som si obďaleč na jednu zo skál a premýšľala. Zatiaľ čo som sledovala tú prekrásnu prírodu. I napriek tomu, že sa z jazera napiť nedalo, bol naň prekrásny pohľad. Poklepkávala som si labkou do kameňa, rozhliadajúc sa po kamenných bralách. Je čas ísť, možno v horách nájdem nejaký potok, pomyslela som si a rozišla sa smerom do kopcov. Dúfala som, že niekde niečo nájdem. I keď som tento kraj nepoznala a bola tu krátko, stihla som si všimnúť, že je tu plno sladkovodných tokov. Preto by ma neprekvapilo, keby niekde v horách nájdem nejaký potok, či začiatok rieky.

//Pityas

//Bad

Mŕtva krajina sa pomaličky začínala meniť v živú. Padol mi kameň zo srdca, keď som sa konečne dostávala na prekrásnu pláň. Ďalšiu pláň, no nebola tak pustá ako tá na východnej strane ostrova. Vyzerala o niečo pestrejšie, rozmanitejšie. Už zo začiatku som videla niekoľko druhov tráv, či kvetín alebo kerov. Boli rôzne rozšírené po pláni. Okrem flóry som mala možnosť zbadať i zver. V žalúdku mi zaškvŕkalo. Tak zase si hladný? tázala som sa ho a škaredo po ńom zazrela. Hľadať potravu sa mi však nechcelo. Nie na tak veľkej pláni. Síce som mohla vidieť veľké kopytníky, ktoré sa pásli na pláni. Hľadať zajaca alebo niečo menšie bolo však náročnejšie. Ako keby som hľadala ihlu v kope sena. Proste nemožné. Tak či ona som však neustále v mysli zachádzala do úvah, že by som si niečo uloviť mohla. Stále ma však odradzoval fakt, že by som to dlho hľadala. Nakoniec som sama so sebou uzavrela kompromis, že ak náhodou natrafím na nejaký pach, tak pôjdem loviť. No inak nie.
Zastavila som na jednom pahorku a nastražila ušká. Poniže mňa sa v menšom údolí pohybovala početná črieda obrovských zvierat. Netušila som, čo sú zač. Za môj život som sa s nimi nikdy nestretla. Privrela som očká a zamračila sa. Čo sú zač? Bizóny mi nič nehovorili. Ani som nedokázala prirovnať ich k inému zvieraťu. Od jeleňov mali ďaleko. Možno medveď? Boli veľké a chlpaté. Uškrnula som sa nad tou myšlienkou. No určite s ním neboli príbuzné. Tie asi neulovím, pomyslela som si a povzdychla si. Pomaličky som sa vydala ďalej. Niekam na sever. Videla som už z diaľky nejaké hory. Bolo to píjemné zistenie, pretože naposledy som hory videla na východe. Väčšinu plochy ostrova zaberali pláne a lesy. Kde tu nejaký vodný tok. I skrz túto pláň pretekali korytá riek. Alebo len jednej? Zastrihala som uškami a pomaličky sa blížila k pohoriu, ktoré vyzeralo, že sa ťahá neprieč celou výškou ostrova.

//Salt

//Asshirin labyrint cez Temný les

Zvuky labyrintu ma prenasledovali ešte nejakú chvíľu. Môj mozog si ich očividne len nahováral. I tak som mala srsť naježenú. Racionálne som nedokázala prísť na to, čím by to bolo spôsobené. Samozrejme, že po chvíli chôdze skrz les, som si začínala vytvárať v mysli nejakú teóriu. Divný kraj, vydýchla som si nakoniec a potriasla hlavou. Mala som za sebou ďalší podivný zážitok, ktorý som si mohla zapísať do deníčku. Zastrihala som uškami a prezerala si mŕtve stromy vôkol mňa. Neustále to boli takmer na lístok rovnaké, mŕtve, pusté a temné stromiská. Striaslo ma. Nepáčila sa mi táto atmosféra. Síce som nepociťovala nejaké nebezpečenstvo, ale príjemné mi to naozaj nebolo. Oblizla som si ňufák a znechutene zašvihala chvostom. Najradšej by som sa ocitla už niekde inde. Moje prianie sa mi z časti splnilo.
Zastavila som medzi stromami a sledovala jazero, ktoré na mňa vykuklo pri konci lesu. Privrela som očká a moje prvotné nadšenie vyprchalo. Ach prečo ja. Povzdychla som si, keď som mapovala breh. Jazero nevyzeralo lákavo. Rovnako ako i les, ktorý ho obkolesoval. Voda... o nej som ani hovoriť nemohla. Podišla som až k nej, no dávala si pozoro, aby som sa jej nedotkla. Vyzerala naozaj zvláštne. Okrem mora, ďalší vodný tok, z ktorého by som sa v živote nenapila. Ach, kde sú nejaké zaujímavejšie a krajšie kraje? Nie mŕtve ako toto tu, pomyslela som si a s povzdychom vykročila ďalej. Pomaličky som kráčala pozdĺž brehu a neuniklo mi, že na druhej strane sú nejakí vlci. Zastrihala som uškami a ďalej si kráčala po svojich. Nemala som záujem sa s nimi stretávať. Hlavne kvôli tomu, že kto normálny by sa tu zdržiaval dlhšie, než bolo nutné... určite nemohli byť v poriadku.

//laica mar

//Temný les

Kráčala som týmto mŕtvym, temným lesom. Ani som sa už neunúvala pozerať po stromoch. Všetko to vyzeralo rovnako. No i tak moju pozornosť po nejakom čase upútala jedna vec. Spozornela som. Zastrihala som ušami a otočila hlavu smerom k podivnej hromade skál a zeminy. Natočila som hlávku na stranu a vydala sa opatrne k nej. Čoskoro som si začala uvedomovať, o čo sa jedná. Jaskyňa? pomyslela som si a opatrne nakrčila ňufák, keď som ovoniavala skaliská. Hmm, zvláštné, zamyslela som sa nad tým. Niečo podivné ma k tomu miestu lákalo. Netušila som však, čím to je. Zase nejaká mágia, uvedomila som si a oblizla si znepokojene jazyk. Nevedela som si predstaviť, s čím môžem mať dočinenia. Odfrkla som si. Horšie ako banda vĺčat s mágiami to nebude. Pobavene som sa zasmiala nad tou spomienkou z púšte. Potriasla som hlavou a povzdychla si. Pomaly som schádzala po vlhkých skalách dolu do podzemia. Bola tu takmer absolútna tma. Len kde-tu vďaka dierám v strope, sem presvitalo slnko. Hm, nič moc jaskyňa, pomyslela som si a prezerala si skaliská všade navôkol. Priveľmi sa mi nechcelo zachádzať do útrob jaskyne. Bála som sa, že by som už z nej nevyšla. Vietor sa v škárach jaskyne správal očakávane. Mala som pocit, že odniekal niekto kričí, či počujem kroky. Avšak, nevenovala by som tomu priveľkú pozornosť, keby som z jednej chodby nezačula vytie. Zastrihala som ušami a nastražila uši. Čože? Takýto zvuk som vietor ešte použiť nepočula. Bolo to nanajvýš podivné. K tomu všetkému som zachytila pohyb neďaleko mňa. Myklo mnou a v tme som uvidela prebehnúť veľkého pavúka. Zarazene som cúvla. Nebolo to normálne! Eh, čože? Odfrkla som si a začala si všímať, ako sa okolo mňa pomaličky hromadia oné beštie. Veľmi rýchlo som sa začala vracať cestou, akou som sem prišla. Vyškriabala som sa na povrch a rozbehla sa cez les. Čo ak by sa rozhodli ju prenasledovať?

//jazero Bad cez Temný les

//Zátoka Smrti

Bola som unavená. Potrebovala som spánok, no les, ku ktorému som sa blížila, nevyzeral ako ideálne miesto na zloženie hlavy. Už na prvý pohľad mi mohlo byť jasné, že by som tu nemala nič robiť. Skúmavo som sledovala holé stromy. Celková atmosféra onoho lesu bola podivná. Ach, ďalšie desivé miesto, pomyslela som si a skepticky sa pozrela na temnú atmosféru onoho lesu. Všetko tu bolo mŕtve. Ani len zvieratá som tu necítila. Kto by tu vlastne chodil? Nič tu nebolo. Tak tento ostrov je naozaj divný. Mala som pocit, že som prešla hádam už skoro každým enviromentom, ktorý existoval na svete. Ako sa to všetko dostalo len na ostrov? Nie, ostrovy. Zamračila som sa. Shay mi spomínala ostrovy. Aspoň o tom tak hovorila. Kde ale boli tie ostatné? A ako som mala spoznať, že to už nie je ten iný ostrov? V tomto svete som bola nová a potrebovala som niekoho, kto mi o tom lepšie porozpráva. Shay bola mladá. Chcelo to neikoho skúsenejšieho. Ale kde niekoho nájdem? pomyslela som si. Rozhliadla som sa po lese. Na tomto mieste určite nie. Zazubila som sa a pokrútila hlavou. Tak či tak mi do ňufáku padlo niekoľko pachov. Boli pomerne staré. Odfrkla som si. Aspoň nejaký náznak, že tu v tejto krajine nie som sama.

//Asshiřin labyrint

//Small ce Kvitnúcu lúku

Kráčala som pomaly od jazera. Vietor mi vyfúkal takmer všetku vodu zo srsti. Čoskoro som bola opäť suchá ako tá najvyprahlejšia púšť. Pri spomienkach na onú piesočnatú, nočnú moru ma striaslo. Naozaj som sa tam už nikdy v živote nechcela vracať. Tá páľava a suchý vzduch boli proste nepríjemné. Mohli ste dýchať, no bolo vám to na nič pretože ste nemali pomaly čo dýchať. Až ma striaslo pri takých predstavách. Moje labky ma však zaviedli späť k moru. Zátoka však nevyzerala ani trošičku ako tá na druhej strane. Skúmavo som si prehliadla breh. Vyzeral mŕtvo. Zamračila som sa.
Očividne i toto miesto si zaslúži miesto na mojom blackliste. Nebolo tu tak povediac nič. Pustá pláž, voda, ktorá i keď pochádzala z mora, mala podivný nádych. Vlny metali na breh všemožné úlomky, riasy a kde tu som uvidela i mŕtve ryby, či iné živočíchy. Nakrčila som ňufák. Rozkladajúce mäso naozaj nevoňalo vábne. Odfrkla som si a snažila sa vyhýbať tým hordám chalúh. Ešte by v nich niečo bolo schované a ja sa na to napichla. No nie? Potriasla som hlavou. Tu som naozaj nemala čo vidieť. Len samú spúšť a smrť a temnotu. Preto som sa vydala ďalej, smerom k stromom, ktoré na mňa vykúkali. I keď mi niečo hovorilo, že to nebude príliš pekné územie.

//Temný les

//Kvitnúca lúka

Už z diaľky som mohla vidieť jazero. Ako som predpokladala, zišlo mi na rozum. Za tú krátku chvíľu som si uvedomila, že je tu strašne veľa jazier a riek. Čo bolo dobré! Skôr som to myslela tak, že nech pôjdem kam chcem, nemusím sa báť, že umriem na dehydratáciu. Oblizla som si zakrvavený ňufák. Bolo na čase ho umyť a spláchnuť tú pachuť krvi, ktorá mi ostávala v papuli. Čoskoro som dorazila k brehu. Predné labky som si ponorila do jazera a sklonila hlavu k hladine. Začala som hltavo piť, a keď som bola "sýta", ponorila som do vody celú papuľu. Prednou labkou som si umývala ňufák a doslova sa drhla odd krvi. Čoskoro som bola čistá, ako som sa presvedčila i v odraze jazera. Vyzerala som vtipne. Chvíľu som na seba pozerala. Málokedy som mala tú šancu sa vidieť takto priamo. Pre vlka to bol fakt zvláštny pocit. Keby som menej inteligentný vlk, asi by som si myslela, že vo vode je niekto cudzí.
Uškrnula som sa nad tým. Len tak zo srandy capla do vody labou a hladina sa rozvírila. V tom istom momente však do mňa oprel studený vietor. Zacvakala som zubami. Zima. Celá mokrá pod tým vetrom... to nebola dobrá kombinácia. Vyšla som z jazera a poriadne sa oklepala. Stále som bola mokrá, ale ten vietor a slnko to čoskoro vyťahajú. Mala by som sa však dať do pohybu, aby som naozaj nezmrzla. Keby som tu zostala stáť, asi by som vytriasla i dušu. Chcelo to rozprúdiť adrenalín celým svojim telom. Zacvakala som zubami, zašvihala chvostom a rozklusala sa po lúke ďalej. Niekam, kde som ešte nebola. Zo severu som prišla a k púšti som naozaj ísť nechcela. Mala som na ňu zlé spomienky. Síce mi bolo v tomto momente chladno kvôli vetru, v tej púšti zase naopak žiaden vietor nebol a teplo by som mohla krájať. Posledné dve územia boli nudné. Chcela som preto nájsť niečo podivné a zaujímavé. Verila som v to, že ma tento ostrov naozaj nesklame! To som ešte netušila, čo ma čakalo na severe, na vrchole zmrazenej hory v ľadovom svete... Na to dobrodružstvo si však ešte chvíľu počkám.

//zátoka smrti

//zaubelwald

Cestička z lesu ma doviedla k lúke. Ďalšie otvorené priestranstvo. Vyzerala však milšie, než tá pláň, cez ktorú som putovala pred pár hodinami. Oblizla som si zakrvavený ňufák a rozhliadla sa po lúke. Všade, kam som pohliadla, boli len samé kvety. Odfrkla som si. Až ma z nich ňufák rozbolí, pomyslela som si no pre tento raz mi to bolo jedno. Páčilo sa mi, že tu nie je žiadna protivná hmla, ktorá by mi bránila v ceste. Teraz sú tu len kvety a otravné včely. Dobrý úspech, sarkasticky som si pomyslela a uškrnula sa nad tým. Dúfala som, že sa mi do kožuchu nezapichne ani jedno žihladlo. Nebolo by to príjemné. Avšak už som to zažila a neumrela na to. Čo ma nezabije, to ma posilní, ozvali sa mi v mysli slová mojej matky. Pousmievala som sa nad tým. Mala som rada svoju rodinu. I keď sme si občas liezli na nervy.
Moje myšlienky sa uberali nostalgickým smerom. Chvíľu som sa nad tým zamýšľala a prišlo mi i smutno. Dokonca som chcela skočiť do mora a odplávať späť domov. Ani som si nepamätala, ako som sa vôbec sem dostala. Zamračila som sa. To ma deptalo na tom všetkom najviac. Mala som dosť veľkú amnéziu. Hm, to je mi záhada, azda si spomeniem. Možno nejaký vlk by sa dokázal hrabať v myšlienkach, no nie? Tu je všetko možné! Aspoň by mi pomohol si spomenúť. Áno, páčila sa mi takáto predstava. Avšak trošku ma desilo, čo by tam ešte daný vlk našiel. Striaslo ma. Na moment som sa zastavila na lúke a pohliadla som smerom na sever. Odtiaľ som prišla. Ale čo bolo ešte predtým? Zamyslene som zastrihala uškami. Svoje kroky som smerovala viac na juh, ale nie k púšti. Tým zlatým vrcholcom som sa chcela vyhnúť veľkým oblúkom a už nikdy tam ani len nezablúdiť! Už teraz som vedela, že je to moje najneobľúbenejšie územie.

//Small

//Long

Les, do ktorého som vstúpila, už na prvý pohľad vyzeral husto zarastený. Na niektorých úsekoch som musela zastaviť a obchádzať podivne vyzerajúce stromy. Musela som uznať, že je tu šialene veľa kvetín, kríkov a všemožných húb. Dokonca i do ňufáku mi zabehli vône rôznych zvierat. Viac pachov som tu ešte necítila, pomyslela som si a rozhliadla som sa okolo seba. Les bol živý, magický. Doslova. Oblizla som si jazyk a rozhliadla sa vôkol seba. Odniekaľ ku mne doliehal i zvuk dupotu kopýt. Azda sa tu preháňalo nejaké stádo? Síce mi nenapadalo, ktorá vysoká by tu vôbec žila. Naozaj bolo dosť ťažké prechádzať pomedzi stromy. Ja som bola vlk a občas som mala problémy. Mimo to mi zaškvŕkalo v bruchu. Žeby lov zase? Uškrnula som sa a snažila sa nájsť pach zajaca. To mi príliš veľa času nezabralo. Čochvíľa som narazila i na čerstvú stopu. Rozbehla som sa po nej. O kus ďalej som spomalila a zaliezla do kríkov, keď som šmírovala ušiaka, čo obžúval nejaké plody lesu. Zazubila som sa a ihneď sa po ňom rozbehla. Chvíľu trvalo, kým som ho dobehla a schmatla ho za kožu na krku. Zabila som ho a začala ho žrať. Odfrkla som si a celý ňufák od krvi mala. Oblizla som si ho. No to by zase chcelo vodu, pomyslela som si a zazubila sa krvavými tesákmi. Pomaličky som sa otriasla a vydala sa naprieč lesom, dúfajúc, že zase natrafím na nejakú rieku alebo jazierko. Vracať sa mi k tej hmle naozaj nechcelo.

//Kvitnúca lúka