Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Arcus Deum cez Mlžné pláne

Hmla nemala konca. Bála som sa, že sa tu budem točiť do nekonečna. Sama a v hmle. Bez potravy a vody. Nie, nie bez vody. Odfrkla som si a zavetrila. Niekde som skrz tú hmlu cítila vodu. Rovnako tak som i po chvíli začula zurčanie rieka. Poponáhľala som sa za týým zvukom, ktorý bol jediným vodítkom v hmle. Bola som v nej ako slepá. Hluk rieky sa čochvíľa približoval. Nadšene som pridala do kroku, až som sa neocitla na brehu rieky. Veselo som zavrtela chvostom a napila sa z nej. Celkom mi z toho všetkého vysmädlo. Skočila som do rieky a preplávala na druhú stranu. Vyštverala som sa na druhý breh o niečo nižšie. Otriasla som zo seba všetku vodu, ktorá sa mi nasala do kožucha. Oblizla som si ňufák a pohliadla na vodu. Druhý breh bol ukrytý v hmle. Povzdychla som si a vydala sa od rieky ďalej. Hmla pomaly začala rednúť, až takmer vyprchala. A ja mohla uvidieť prvotné stromy lesu.
Vošla som medzi ne. Nevyzeralo to, že v tejto časti lesu je hustý porast. Hlavne, keď som po chvíli zbadala vodnú hladinu. Je tu nejako veľa vodných tokov, uvedomila som si. Nastražila som ušká a prezerala si breh jazera. Jazierko vyzeralo mierumilovne. Okolo neho sa rozprestieral les a vedela som si ho predstaviť pod útlakom hmly, ktorá sem musí občasne zasahovať. Pousmiala som sa a v pokoji sa prechádzala po jeho brehu. Užívala som si toho, že konečne vidím a sledovala som každučký jeden detail. S úsmevom som podišla k lesklým kamienkom, ktoré sa nachádzali na brehu jazera. Pohrala som sa s nimi labkami a pobavene sa zasmiala, keď sa mi jeden z nich podarilo odhodiť do vody. Ticho čľupol, keď sa za ním uzavrela hladina. Zašvihala som chvostom a spokojne zavrnela. Môj pohľad skôr prešiel na les. Tiene stromov ma zaujali. Ten les vyzeral prapodivne. Ako všetko v tomto kraji. Pomaly som sa vydala medzi ne.

//Zauberwald

//mlžné pláne

Skľúčenosť vo mne narastala. Necítila som sa dobre, keď som nevidela ani na jeden krok. Netušila som, ktorým smerom vlastne idem. Bolo to naozaj deprimujúce. Zaťala som tesáky a kráčala naprieč pláňou. Neustále som sa vyhýbala hromadám skál, až som narazila na niečo, čo vyzeralo ako ďalšia skala. Avšak, keď som si uvedomila, že hmla je tu malinko redšia, uvidela som niekoľko stĺpov. Tvorili akýsi kruh a boli podivne nahnuté. Zastrihala som ušami a pozorne si jeden z nich prezrela. Ten, čo bol ku mne najbližšie. Čo to je? Takto podivne tvarované skaly som ešte nevidela. Zamračila som sa a odfrkla si. To nemohol byť normálny kameň. O tom ma uistil i znak, ktorý bol na jednej strane nakreslený. Netušila som, čo to znamená, ale určite to bolo niečo dôležité. Možno by o tom Shay vedela viac! Rozhodla som sa jej na to opýtať, ak by som ju niekedy opäť stretla, čo som verila, že áno.
Zvedavo som si prezrela každý jeden stožiar a snažila si zapamätať tie klikyháky, ktoré sa na nich nachádzali. Nemala som žiadne znalosti o bohoch a tak ma ani nenapadlo, že by to malo niečo spoločné s okultným svetom. Oblizla som si jazyk a prešla aj do samého stredu, kde sa tiež nachádzal znak. Okolo mňa sú stĺpy, v strede je taktiež znak. Vyzerá to ako keby sa tu niečo... Privrela som oči a labkou prešla po znaku. Obeta? vykĺzlo mi v mysli. Dávalo by to zmysel. Prečo by bol inak v strede jeden jediný? Zamyslene som nad tým uvažovala. Kto by sem ale cez tú hmlu blúdil? Určite by som sem netrafila, keby sem chcem ísť. Bola to len čistá náhoda. Odfrkla som si a povedala si, že takýchto miest tu môže byť viac. Rozhodla som sa ich preto preskúmať všetky! Ostrovy mali plno prírodných pokladov, ktoré stáli za to, aby som ich videla. Spokojne som potriasla hlavou a vydala sa opäť do hmly, kde som blúdila niekoľko zdĺhavých desiatok minút, možno i hodín, kým som pocítila, že sa hmla začína zviditeľňovať.

//Long cez Mlžné pláne

//wolf lake

Moje labky ma viedli k ďalšej pláni. Bolo očividné, že ostrov bude viac otvorenejší, no tým som si zač protirečila, keď som pohliadla na vzdialený les, ktorý sa črtal na horizonte. Povedala by som, že tu to bolo viac menej vyrovnané. Potriasla som hlavou a svoj zrak upriamila na územie, kde som práve bola. Nebolo potrebné obzerať si vzdialené kraje, keď som prv musela prejsť cez tú hnusnú hmlu. Pohltila ma takmer v sekunde. Spočiatku bola riedka, videla som aspoň zbežne pred seba a kam idem. Mala by som si držať jednotný smer, napomenula som samú seba a spokojne pokývala hlavou. Bolo to jediné riešenie, ako sa v tej hmle nestratiť a nezablúdiť niekam úplne od r*ti. Zastrihala som uškami a prezerala si okolie. Skrz tú hmlu naozaj nič vidieť nešlo. Nervózne som zašvihala dlhým chvostom, no bolo to márne. Povzdychla som si. Mohla som zablúdiť a rozhodne, ak sa tá hmla ešte zhorší, určite sa to tak stane. V tom prípade som len dúfala, že pláň nie je až tak nepriateľská.
Ako som však naprieč hustou hmlou kráčala, uvedomovala som si jeden fakt. Nikde som necítila žiadne pachy, čo bolo viac než podozrivé. Zamračila som sa. Vlčie som ani neriešila, no i tie boli staršie. Aspoň tie, na ktoré som narazila. Skôr ma zarazilo, keď som neucítila takmer žiadne iné zviera. To som ešte nevidela, pomyslela som si. Musela byť za tým hustá hmla, ktorú ani ten vietor nerozfúka. Podivné. Oblizla som si jazyk a uvedomila si, že kráčal okolo toho istého kameňa. Zamračila som sa. Stratila som sa. Presne tak, ako som si to predtým myslela. Povzdychla som si. No, pekne. Čo mám teraz robiť? Nakoniec som sa rozhodla ísť jedným zo smerov a srpaviť všetko preto, aby som tým smerom aj ostala. Príliš sa mi to nedarilo. Z tej hmly sa mi točila hlava a musela som sa vyhýbať skaliskám, ktoré sa tu zjavovali. Kráčala som naozaj pomaličky a nebolo preto prekvapivé, že mi toto blúdenie trvalo i dve hodiny, než som v diaľke matne začínala vidieť obrysy skrz hmlu. Bola som už konečne von z tohoto utrpenia? Alebo na mňa čakalo nejaké ďalšie? Tento ostrov ma len deptal!

//arcus deum

//jaskyňa Law cez Snežné tesáky

Vzďaľovala som sa od jaskyne, kde som ponechala oboch vlkov, ktorí sa v nej skrývali. Možno robili i niečo iné, ale to som našťastie nemala možnosť uvidieť. Povzdychla som si a svoj zrak uprela na skalnatý svah, ktorý sa ťahal k jazeru. Nechcela som z neho spadnúť. Určite by som to neprežila. Hlavne preto, že som mala začať dosť klesať, čo nebolo príliš príjemné. Avšak nejakým zázrakom sa mi to podarilo len zo zopár pošmyknutiami. Oblizla som si ňufák a pohliadla na jazero, ku ktorému som sa dostala. Bolo naozaj rozľahlé. Našťastie vietor tu nebol tak silný, vďaka horám, ktoré ho od mora zadržiavali. Aspoň na chvíľu si od neho oddýchnem a nebudem ho musieť riešiť. Spokojne som teda podišla k vode, z ktorej som sa mala v pláne napiť. Sklonila som hlávku a ponorila jazyk do vody. Bola pekne mrazivá, no to mi nevadilo. Všetko bolo lepšie, než nič. Po mojich skúsenostiach s púšťou som si uvedomila, že zima je lepšia než teplo. I keď ani jedno nie je úplne ideálne. Vydýchla som si a zdvihla hlavu. Voda mi odkvapkávala z brady, zatiaľ čo som očkami prečesávala okolie. Kam by som sa to mohla len vydať? Zamyslela som sa. Nepoznala som tunajší kraj a tak som sa rozišla prvým smerom, ktorý mi padol do oka. Ono sa vlastne ani inakadiaľ ísť nedalo. By som sa buď vrátila do hôr alebo na planinu, čo nebolo príliš lákavé. Možno by som konečne našla i nejaké zaujímavé miesto. Ono ma i v mojom rodnom lese najviac deptala tá jednotvárnosť. Síce som nič iné nepoznala, takže mi nemalo čo chýbať, no i tak som sa tam necítila dobre. Po tých rokoch fakt nie. Vždy to bolo o tom istom, všade len strom. Nie že by som nemilovala lesy, ale zase všetko malo svoje hranice. Pokiaľ som nedokázala nájsť aspoň nejakú zaujímavú kvetinu... tak môj deň bol nudný a jednotvárny. Naopak v tejto krajine to bolo rôznorodé. Až príliš by som povedala. Avšak mi to nevadilo nejako extra. Potriasla som hlávkou a radšej pokračovala v kroku, aby som našla niečo, čo bude naozaj zaujímavé. Obyčajné jazero pod horami bola predsa taká klasika. Alebo sa mýlim?

//mlžné pláne

//snežné tesáky

Čím väčšmi som sa približovala, tým zjavnejšie bolo, že sa nejedná o obyčajnú dieru v zemi. Opatrne som našľapovala na skalnatý povrch a vetrila vo vzduchu. Cítila som tu prítomnosť ďalších vlkov, ktorí sa buď chceli skryť pred vetrom ako ja alebo tu robili... niečo iné. Nechcela som ich vyrušovať a tak som sa vybrala iným smerom, než boli oni. Dúfam. Nakrčila som ňufák a zaborila ho do machom obrastenej skaly. Bol príjemne mäkký. Pousmiala som sa. Jaskyňa vyzerala opustene, akoby tu nikto nežil. Žiadne medveď ani horská zver. Kde-tu som zahliadla pohyb vo vrchnej časti jaskyne. Zdvihla som hlavu a niekoľko minút len tak sedela a sledovala strop. Videla som ako z neho vyrastajú prekrásne kvapľové stĺpy, ktoré sa ťahajú smerom k zemi. Rovnako i z nej vyrastali a občas sa i spájali. Okrem toho by sa hlbšie v jaskyni našli určite aj iné druhy jaskynnej výzdoby. Tak hlboko som však ísť nechcela.
Zastrihala som uškami a konečne zbadala to, čo sa v tme hýbalo. Boli to netopiere. Potkany s blanitými krídlami. Aspoň tak som ich ja nazývala. Usmiala som sa nad tým a potriasla hlávkou. Bolo by super lietať, no nie? Lenže vlci s krídlami boli pre mňa totálne hlúposť. I keď v tejto zemi bolo všetko možné. No nie? Koľkým vlkom horí chrbát? Pobavene som sa zasmiala nad tou poznámkou a prešla pohľadom po jaskyni. Vlkov som nevidela, no určite nebudú radi, že je tu niekto cudzí. Preto som sa rozhodla, že sa teda vydám ďalej. I keď vonka nepekne fúkalo, všetko bolo lepšie, než posedávať v jaskyni s cudzincami. Čo ak by k tomu ani dobré úmysly so mnou nemali? Pokrútila som nad tým hlavou. Príležitosť som im k tomu nedala, lebo som sa po pár minútach zdvihla a vybrala sa opatrne skrz vlhký a nestabilný, kamennistý povrch k východu z jaskyne. Späť do hôr, ktoré má snáď zavedú niekam, kde to nebude nebezpečné a vietor tam nedosiahne.

//wolf lake cez tesáky

//bull meadow

Vietor sa zosilňoval, ako som pokračoval vpred naprieč trávnatými pláňami. Niečo mi hovorilo, že to nie len taký obyčajný vetrisko. Útočisko som sa rozhodla hľadať medzi štítami hôr, niekde, kde nájdem závetrie. Ideálne som sa rozhodla hľadať jaskyňu, kam by som zaliezla. Nebolo to však také jednoduché, ako sa to zdalo. Vkročila som do hôr a už od prvého momentu mi bolo jasné, že táto cesta nebude tá najjednoduchšia. Čo ak by zadunel vietor tak silno, že by odlomilo kus hory? Tá predstava bola skutočne desivá. Aspoň by si to mala rýchlo za sebou. Uškrnula som sa sama pre seba a zvedavými očkami sa rozhliadala po okolí, či tu náhodou niečo nenájdem. Nikde som však nemala to šťastie, naraziť na hocijakú dieru. Povzdychla som si. Musela som tomu vetru čeliť takto priamo. Síce to bolo lepšie než na pláni, stále som si dokázala predstaviť deň lepšie, než takto. Odfrkla som si a vyskočila na jeden skalnatý previs.
Zdvihla som zrak na najvyššie vrcholce, ktoré sa kúpali v čiapočkách snehu, ktorý na nich celoročne ostával. Pousmiala som sa. Zima bola krásna. Škoda, že pominula tak skoro. Síce to bolo pre mňa ako tuláka ťažké obdobie. Netušila som, či na ostrove býva zima ako zima. Na to tu bolo príliš teplo. Aspoň to som si nahovárala. Sem tam sa mi pošmykla labka, či sa uvoľnila pôda hory. No našťastie sa nič horšie nestalo. Kútikom oka som dokonca zazrela i horské kozy, ktoré sa prechádzali po jednej slnečnej stráni. Keby nefúka ten odporný vietor, hádam by som i povedala, že je tu pekne. Oblizla som si ňufák a pri obzeraní sa vôkol seba, zbadala som dieru v zemi. Bola dosť nenápadná, preto som ju hneď nevidela. Nastražila som uši a priblížila sa.

//jaskyňa law

//zlatý les

Železitú chuť krvi som stále cítila na jazyku. Bola príjemná. Pripomínala mi, aká je naša existencia postrádateľná. Stačí len jeden silnejší nepriateľ a zmizneme do zabudnutia. Presne ako aj ten ušiak. Opäť som si prešla jazykom po tesákoch. I my vlci sme neboli najsilnejšími tvormi. Tu možno aj áno. Kútik papule sa mi nadvihol. Bolo to naozaj vtipné. Vlci ovládajúci všemožné mágie, mysliac si, akí su silní. Samozrejme, že i ja by som sa rada takému umeniu priučila. Avšak, stále som verila, že v slovách je najväčšia moc. A ten, kto sa skrýva za svaly a mágie, je v skutočnosti padavka. Nikdy by si na nikoho nedovolili, keby boli slabí. Samozrejme, pritakala som v duchu a pokrútila nad tým hlavou. Tento fakt ma vždycky zarážal. Nemohla som s tým však nič robiť. Proti hlúposti ega sa bojovať nedalo. Povzdychla som si.
Zastrihala som uškami a až po hodnej chvíli zamyslenia som si začala všímať pláň, naprieč ktorou som sa brodila vo vysokej tráve. Zastavila som sa na jednom svahu, aby som sa rozhliadla z "hora". V diaľke som mala možnosť zazrieť pohorie, ktoré kopírovalo značnú časť ostrova. Cez pláň pretekala i rieka, ktorá zavlažovala trávnaté kopce. Vetrík sa mi zaprel do tela. Na tomto ostrove muselo často fúkať. Ten príjemný vetrík bol príjemný len zatiaľ. To som ešte netušila, ako sa za deň vystupňuje. V túto chvíľu bol však príjemný a tak som sa pomaličky vydala naprieč zeleným kobercom. Svoje kroky som viedla smerom k horám, ktoré sa črtali na obzore. Už dlho som žiadne nenavštívila. Môj život bol v podstate jednoduchý. Žila som spokojne so svojou rodinou v jednom z hustých lesov. Až kým som sa sem nedostala. Bol nudný. No mne vyhovoval. Pokiaľ som mala čo riešiť, stačilo mi to ku šťastiu. Ktovie, či sa po mne niekto zháňa, preletelo mi hlavou. Nemohla som o sebe tvrdiť, že som nepríjemná osoba, i keď mi to veľa ráz niekto vytkol. Samozrejme, že keď som mala pravdu, prečo by som mala mlčať. No ostatní to očividne tak nevideli. Oblizla som si ňufák. Nevedia sa len zmieriť, že som mladá a už tak chytrejšia než všetci dokopy. Zazubila som sa nad tým a zašvihala dlhým chvostom. K horám som sa približovala pomaličky. Pláne boli naozaj rozsiahle. Do zorného pola sa mi dostávali i stáda rôznych kopytníkov, ktoré sa pásli alebo napájali z rieky, ktorá pretekala údolím. Síce som pred nedávnom jedla, no i tak sa mi zbiehali slinky. Najradšej by som si dala poriadne mäso a pečeň... na to som bola však slabá a zatiaľ sa mi nedarilo naraziť na žiadnych vlkov. Povzdychla som si. Musela som sa zmieriť s tým, že nejakú tú dobu budem musieť prežiť na zajačom mäse.

//snežné tesáky

//tichá zátoka

Stopy sŕn ma skutočne viedli k lesu. Už z diaľky som videla ligotavé koruny stromov, od ktorých sa odrážali slnečné lúče. Zastrihala som ušami a premeriavala si pláž. Na druhej strane som z diaľky videla piesočné duny. Až mi opäť prišlo teplo. Okrem nich som však v diaľke videla i iné farby, či to už boli lesy alebo pláne... Nachádzali sa však príliš ďaleko a tak som nemohla presne určiť, čo sú zač. Ten ostrov vyzerá byť obrovský, pomyslela som si a znepokojene sa zamračila. Okrem toho mi zišli na um slová Shay. Nehovorila náhodou o ostrovoch? Rozhliadla som sa na druhú stranu, no nemala som ako vidieť za more, preto som len prešľapľa z labky na labku. Mala by som to preskúmať, zaumienila som si. Očividne tu strávim zvyšok života a tak by bolo vhodné, aby som poznala trošku ono prostredie. Najlepšie, keby ho celé prejdem a spoznám.
Pre tento moment som vkĺzla medzi zlatisté koruny stromov a rozhliadala sa po lese. Bol to úplne obyčajný lesík, až na sfarbenie listov. Každopádne to bola príjemná zmena po návšteve púšte. Mohla som tu v pokoji nahrabať sily a aklimatizovať sa. Rovnako tak som mala v pláne zohnať i niečo malé pod zub. Nakrčila som ňufák a kráčala naprieč lesom. Potrebovala som nájsť akúkoľvek pachovú stopu, ktorá by značila prítomnosť zajaca. Cítila som rôzne zvieratá, dokonca i vlkov, ktorí tu pred nejakou dobou boli. Jeleň, jeleň, medveď, jeleň... Zamračila som sa. V tejto časti sa mi nedarilo a tak som pomaličky pokračovala ďalej. Nevzdávala som sa. Niekde som predsa musela na onoho zajaca naraziť. Skôr, či neskôr...
Ako som si myslela. Čím bližšie k pláni, ktorá sa nachádzala severnejšie od lesa, som bola, tým väčšmi som začínala cítiť pachy i ostatných zvierat. Dokonca i zajačinu. Avšak, musela som ešte nejakú tú chvíľu krúžiť po lese, kým som zachytila čerstvý pach. Spokojne som pokývala hlavou a nastražila uši. Bolo na čase si poriadne pretiahnuť labky. Stopovala som zajaca pár minút, než sa mi podarilo ho konečne zbadať. Uškrnula som sa a opatrne sa k nemu približovala. Ožužlával akési lesné ovocie. Vetrík fúkal proti mne, čo mi hralo do karát. Keď som bola takmer pri ňo, rozbehla som sa. Zľakol sa ma, no bol to zajac. Preto bežal v skutku rýchlo. Zavrčala som, no po pár desiatkách metrov som ho dohnala a zdrabila za šiju. Šibla som ním o zem, prichytila si ho labkou a precvakla tepnu. Spokojne som sa zalizla a začala žrať. Oh áno, toto som potrebovala. Keď som bola hotová spokojne som si oblizla ňufák a vydala sa ďalej. Už by to len nejaký ten spánok chcelo...

//bull meadow

//oáza skrz púšť

V prvej chvíli som myslela, že umriem. Labky som už ledva dvíhala zo sypkého piesku a mala som čo robiť, aby som sa na nich vôbec udržala. Neznášam... piesok, pomyslela som si sťažka. Už ani to sa mi nedalo tak jednoducho. Zaťala som tesáky a prudko dýchala. Čoskoro by ma dostihla hyperventilácia z tepla... môj osud ostával na tých hore. Pred očami sa mi zahmlilo, padla som dolu dunou. Kotúľala som sa hodnú chvíľu, kým nepristála v piesku. Opäť. Otrávene som zavrčala. Určite som sa nachádzala v pekle, inak som toto nazvať nevedela. Nech už skapem, pomyslela som si a ležérne sa dívala pred seba. Keď v tom... Nakrčila som ňufák. Niečo mi tu nesedelo. Cítila som vlhký a slaný vzduch. Narozdiel od toho suchého v púšti. Zastrihala som uškami a zdvihla hlavu.
Predo mnou sa rozliehalo more. Jeho hladina však bola pokojná, tichá. Privrela som oči a pozviechala sa na labky. Otriasla som sa a celá ubolená došla k vode. Sklonila som k hladine hlavu a oňuchala ju. Na špičku jazyka som nabrala vodu. "Slaná," skonštatovala som a znechutene si odfrkla. Sledovala som okraje pevniny, ktoré takmer vodu uzatvárali od otvoreného mora. Preto bola tá voda tak kľudná. Môj mozog sa začínal pomaly ochladzovať, čo znamenalo, že som si začínala všímať i detaily. Dostala som sa sem skrz púšť, teda som ju musela hádam i celú prejsť. Táto zátoka sa mi páčila. Ako som si všimla o niekoľko desiatok minút, vládol tu pokoj a... ticho. Bolo to však iné ticho. Nie také, aké nastane medzi dvoma vlkmi, či keď kráčate lesom osamote. Nie, toto bol úplne iný typ ticha. Pokoj, vydýchla som si a spokojne zaľahla do tieňu jednej skál. Odpočívala som. Takýto oddych som si zaslúžila po tých zdĺhavých hodinách putovania naprieč piesočnými dunami.
Ako som odpočívala a takmer i zaspala, začula som tiché vŕzganie piesku a kamienkov. Nastražila som ušká a vykukla ponad skalu. Po brehu kráčali dve srny, ktoré tu nachádzali pokoj od dravcov. Vzhľadom na tichú atmosféru, by počuli útočníka na veľkú diaľku. Možno len mačkovité šelmy s talentom perfektných lovcov, by tu mali šancu. V brušku mi však zaškvŕkalo. Bola som hladná. Na srnu som si však sama trúfať nemohla. Mala by som niečo nájsť, pomyslela som si a pohliadla na hladinu mora, kde pred malou chvíľkou poskočila rybka. Fuj, znechutene som nakrčila ňufák. Rybacina nikdy nebola nič pre mňa. Preto som sa zdvihla a rozišla sa smerom, kam kráčali srny. Určite ma zavedú do nejakého lesa alebo pláň... hocikam, len nie späť do púšte. Otrasné miesto! Aspoň som však vedela, akému miestu sa mám vyhýbať. Doživotne.

//zlatý les

//púšť

Jazyk som mala takmer po zem. Bolo neskutočné teplo, ktoré som začínala opäť pociťovať. Ignorovala som predtým len preto, lebo som mala na práci o niečo podstatnejšiu prácu. Keby sa niekomu z nich niečo stane, už by som tu nebola, pomyslela som si s pobaveným úškrnom. Znaveným pohľadom som prešla po vysokých stromoch. Nie, neboli to stromy. Privrela som oči a na malý kus prestala pachtiť, keď som dvíhala zrak. Naklonila som chlpatú hlavu malinko na stranu. Zvláštne, pomyslela som si. Palmy som ešte nikdy nevidela, preto to bolo pre mňa veľmi vzrušujúce!
Podišla som až k tieňu, ktorý vrhali a spokojne si vydýchla. Vzduch tu bol kvôli jazeru o niečo prijateľnejší a skrz piesok presvitali i trsy rôznych tráv, či krovín. Zastrihala som uškami a došuchtala sa až k brehu. Hladina bola pokojná. Nemohla som sa prestať diviť. Ako to, že tu stále je voda? Vyznievalo to pre mňa ako nejaká anomália. Bolo to normálne? V celej púšti panovala horúčava, len tu sa zdržiavala stojatá voda, obklopená palmami. A možno mám len halucinácie, povzdychla som si pobavene a spravila posledných pár krokov až sa mi labky ponorili do vody. Pokračovala som, až kým som nebola pár metrov od brehu. Voda bola plytká, musela som si do nej ľahnúť. Užívala som si jej chladivé účinky, keď mi zmáčala rozohriatu srsť. Privrela som očká a nejakú tú chvíľu odpočívala.
Prišlo mi však, že som tu už celkom pekne dlho. Cítila som, ako sa mi doslova rozmáčajú labky. Vydýchla som si a zdvihla sa z vody. Vykročila som k brehu, kde som sa otriasla. Paráda, pomyslela som si spokojne a oblizla si ňufák. Nezabudla som sa i napiť. Bola som dehydratovaná. Ešte by to chcelo niečím zajesť, uvedomila som si. Nikde však nebolo nič pod zub. Okrem pár jašteríc a inej hávede. Potrebovala som sa dostať niekam inam, no kam? Na okolo bola len púšť. Musela som si vybrať jeden zo smerov, ktorý by ma zaviedol niekam do normálneho sveta. Lenže ak by som si vybrala zlý smer, skončila by som niekde v útrobách púšte a už nikdy by som sa nemusela vrátiť. Skľúčene som zaskučala. Lissandra mysli, pobídla som sa a snažila sa schladiť myseľ. V teple sa naozaj zle uvažovalo, no nakoniec som sa predsa len vydala späť do púšte.

//tichá zátoka cez púšť

Po očku som pozorovala vlčicu, ktorá sa k nám pridala. Bola unavená a mňa mrzelo, že som jej nemohla pomôcť pri strážení vĺčat viac. Všetko to ostávalo na nej a jej magických schopnostiach. Zastrihala som uškami a stočila hlavu smerom k Shay, ktorá bola stále zmätená. Celkom ma pobavila jej poznámka o tom, že je stále vĺčaťom. Povzdychla som si. Nemôže byť staršia než ja, ale ja sa necítim ako vĺča. Očividne to všetko záleží na mentalite jedinca, skonštatovala som v duchu, pretože by ju to mohlo uraziť. I keď to bola pravda. "Neboj sa, všetci ste v poriadku," riekla som a pohľadom prešla k Čiernej vlčici. "Nebyť tuná kolegyne, už by ste dávno skončili niekde v útrobách piesočnatých dún. Je naozaj šikovná," povedala som a vďačne sa usmiala. Bez nej by to bola naozaj pohroma. Oblizla som si ňufák a prešla zrakom na Doryu, ako sa vlčica predstavila. Bola to tá hrivnatá, ktorá sa k nám taktiež priplietla. Jej druh ostával v pozadí ležať, čoskoro sa však preberie i ten. Na jej predstavenie som len kývla hlavou s jednoduchým: "Teší ma." Mala som k nej rešpekt po tom, čo som videla, že dokáže. Titulovanie jej postavenia mi prišlo ako totálne povyšovanie sa, ktoré som ja neuznávala. A ja som kráľovná z ďalekej zemi, odvetila som jej v mysli, no vzápätí som si povzdychla. Vtip. pre prípad, ak by náhodou dokázala i niečo také, ako čítanie myšlienok.
Nepáčili sa mi jej pohľady, ktoré ku mne každú chvíľu stáčala. Chytila som sa však slov, ktoré začala Shay. "Ku svorke som ťa odprevadila, je načase aby som sa pobrala po svojich," začala som a pomaly vstala na labky. Otriasla som piesok zo srsti a pohliadla jej do očí, "rada som spoznala Teba Shay, Vášho úžasného alfáka Felicia, i zvyšok svorky. Prajem veľa šťastia v hľadaní nového domova, i ja sama by som najradšej preskúmala ostrovy." Kývla som jej, i zvyšným dvom vlčiciam a pomaly sa otáčala na odchod. "Snáď sa naše cesty niekedy skrížia, drahá Shay," zaštebotala som a vyštverala sa na jednu z dún. Po niekoľkých zdĺhavých minútach sa mi stratili z dohľadu. Teraz bolo otázke, na ktorú stranu sa vydať. V diaľke som však zazrela zelené odtiene, čo znamenalo, že nie som tak hlboko v púšti. Ešte stále sa mi v mysli hmýrili spomienky na tie zdĺhavé hodiny, kedy boli členovia svorky malí. Až ma striaslo. Fakt... nikdy viac. Žiadne vĺčatá. Až do mojej smrti.

//oáza
//dakedy v budúcne rada narazím opäť na Shay, aby sa postupne Liss oťukala a jej pravdepodobnosť toho, že sa k Daénu pridá, sa zvýšila! :D

Hm, tak ja sa tiež skúsim prihlásiť :D môžem povedať, že môj vlk ani len trochu boostnutý není

Otupene som sa dívala pred. V hlave sa mi motali myšlienky na to, čo sa tu udialo a aké ťažké musí byť mať mladé. Obdivovala som schopnosti vlčíc, ktoré to zvládajú a nezbláznia sa z toho. Pravda, normálne vĺčatá neovládajú mágie. O to ľahšie by to mohlo byť. Tak či onak som však bola presvedčená, že ja mláďatá nikdy v živote mať nebudem. To by mi len chýbalo, aby som zošedivela. Zavrtela som nad tým hlavou a položila hlavu späť do piesku. Teplo, ktoré z neho vyžarovalo, bol ten najmenší problém. Oblizla som si ňufák a zastrihala uškami.
Shay sa pomaly preberala k životu. Zdvihla som hlavu a pozorne ju sledovala. Bola vyčerpaná a zmätená, obávala som sa toho, aby po mne nerafla ňufákom. Nič také sa však nestalo. Po pár sekundách sa odtiahla a dožadovala sa odpovede na svoju otázku. Povzdychla som si. "Dali ste nám pekne zabrať," začala som a pozrela sa na čiernu vlčicu s odznakmi, ktorá ležala obďaleč. "Niekde v púšti akoby explodovalo. Tlaková vlna premenila všetkých na vĺčatá, i keď ja a tá Čierna sme znovu vyrástli o niečo skôr," dodala som a zatvárila sa kus znepokojene. "Znie to nepravdepodobne, ale o čo väčšia pravdepodobnosť je, že vlk vôbec ovláda mágie," riekla som na záver a vyčerpane sa opäť rozvalila na piesku. Bolo tu neskutočné teplo a najradšej by som sa vydala niekam preč. No nevládala som. Verila som, že až príde noc, nadobudnem stratené sily a odskotačím preč. "Mimochodom, si v poriadku?" opýtala som sa, keďže mi bolo jasné, že mágia si berie svoju dať a všetci ich používali dooosť často a intenzívne.

I ja znavene padla k zemi, hlavu si zabodla do Shayinej horiacej srsti. Bol to taký podivný pocit... To bol zase deň, preletelo mi hlavou a privrela som oči. V hlave mi nepríjemne hučalo. Celá táto situácia bola vyčerpávajúca, avšak zvládli sme to. Pohľadom som vyhľadala čiernu vlčicu. Jej magické schopnosti ma uchvacovali a premýšľala som, že od nej povyzvedám viac. V prvom rade som sa však musela vyporiadať s faktom, že je okolo mňa niekoľko vlkov, pre ktorých som hrozba. I keď púšť nepatrí pod ich kompetenciu, predsa len ich je tu prevaha. Kútikom oka som zahliadla béžovo-bielu vlčicu, ktorá k nim rovnako tak nepatrila. Pomaly sa dávala na ústup. Dobrý nápad. Povzdychla som si a celá vyčerpaná zdvihla hlavu. Rozhliadla som sa po piesočnatých dunách, premýšľajúc, kam sa to len vydať. Rozhodne niekam, kde nie sú vĺčatá a horúci piesok, pomyslela som si kyslo a zdĺhavo si zívla.
Táto skúsenosť mi jasne ukázala, že nikdy v živote by som nemala mať vĺčatá. Hlavne, ak by to boli rovnakí výtržnici, akými boli i členovia Daénu. Až ma zmrazilo, keď som si uvedomila, že by som to musela prežiť ešte raz. To by som radšej umrela na mieste, zrozene som preglgla a mykla uškami.
Môj nepozorovaný odchod asi nebol možný. Začínala som si všímať zmeny dýchania, nebadané pohyby a zvuky, ktoré začali robiť členi svorky. Prebúdzali sa. Stiahla som uši vzad a ostávala ležať u Shay. Verila som, že sa preberie medzi prvými a zabráni im, aby ma zožrali. Po očku som tikala k vlasatej vlčici. Tej som sa obávala najviac. Ak bola taká mrcha akou bola ako vĺča i ako dospelá... Privrela som oči a zamračila sa. To by pre mňa naozaj dobre neskončilo. Môj osud teraz závisel na ich nálade a hlavne pomocnej protekcii od Shay. A potom môžem zmiznúť s kľudným svedomím, že ma nikto z nich nebude naháňať, že čo som to s nimi porobila, skonštatovala som v duchu a sťažka si povzdychla. Dnešný deň bol naozaj na nič.

//Ďakujem veľmi pekne za akciu a odmeny :3 Percentá poprosím nasledovne (ak si teda môžem vybrať): 3% Sila, 3% Vytrvalosť, 6% Rýchlosť, 6% Obratnosť, 7% Lov snáď to sedí

ZAPSÁNO