Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Privrela som očká a uši stiahla mierne k hlave. Cítila som sa hrozne. Nemohla som pomôcť svojou magickou silou, pretože som netušila, ako sa to používa. Nebolo fér, aby vlčica prišla na pokraj svojich síl. Väčšmi ma však desilo to, čo sa stalo z Hrivnatej a Shay. Premeniť? Vo svojej podstate to dávalo logiku, ale bolo to viac než podivné. Mala som ešte čo-to dobiehať v tomto svete. Vyzeralo to však, že som sa nemýlila aspoň v jej veci. Svorka Shay by mi dokázala pomôcť. Oblizla som si jazyk.
Čierna vlčica dostala dobrý nápad. Naozaj som netušila, ako tie mágie fungujú a preto som sa spoliehala len na ňu. Kývla som a mierne odstúpila, keď zmrazila korene. Vĺča na vrchu sa však nevzdávalo a pokúšalo sa nám v tom zabrániť. "Zabudni," zavrčala som a celou silou sa vrhla do zmrznutých koreňov. Počula som niekoľko prasknutí, ale i naďalej pevne držali. Keď mi však pohľad padol na Shay, ktorú šikanovalo to druhé vĺča... dosť kruto. Zhrozene som stiahla uši k hlave. Zdroj mojich informácií nemôže umrieť! Preboha. Zavrčala som a z celej sily som prerazila korene. Vyskočila som na piesočnú pôdu a otriasla sa. Celý bok ma z toho bolel, ale adrenalín tú bolesť tíšil.
Ako som kráčala smerom k vĺčatám, čo si rozdávali trojku, povšimla som si, že alfa vyrástla takmer úplne. Zatiaľ čo ostatné len z časti povyrástli. Museli sme ich unaviť po jednom, naraz to naozaj nešlo. Podišla som až k Shay a hrdelne zavrčala na druhé vĺča. "Daj jej pokoj," precedila som cez zuby a vzala Shay do tlamy, odťahujúc ju od Ayshi a Kyla. Pustila som ju do piesku a prezrela som si ju. "Si v poriadku?" štuchla som do nej ňufákom, aby som sa uistila, či jej nedarovala nejaké nepekné hryzance. Medzi tým som zdvihla hlavu a zahľadela sa na Hrivnaté vĺča. Mala som pocit, že má zo všetkých stále najviac energie i napriek používaniu mágií, ktorá mi však prišla až príliš inteligentné. Ak som i ja v tak mladom veku dokázala takéto presné výpady... museli to mať so mnou ťažké, pomyslela som sa a svoj pohľad zamierila na Shay. Povedzme si na rovinu, že bola pre mňa hneď po ich alfe najdôležitejšia. Avšak o hentoho Felicia postarané bolo, teraz som potrebovala udržať pri živote ju. Bola predsa jediná, ktorá si ma zastane, až sa ostatní členi zväčšia a budú na mňa vrčať ako na cudzinca. Nuž, bez konexie by to nebolo pekné stretnutie.

Moja hlava bola zamotaná. Nestíhala som vnímať, čo sa to tu vlastne deje. Bolesť v hlave bola neznesiteľná a nedovolila mi myslieť na nič iné. Zavrčala som. Nepáčilo sa mi, keď som nemala vlastnú hlavu pod kontrolou. To mi vnuklo prvotnú myšlienku, že by som sa veľmi rada chcela vedieť brániť proti týmto hnusným mágiám, ktoré lezú druhému do hlavy. Až/Ak to Shay prežije a vráti sa späť do normálu, mohla by som sa jej na to spýtať, či o niečom takom niekedy počula. Konečne, zdvihla som hlavu, keď tá bolesť doznievala. Pohľad som uprela na Felicia, ktorý mal cez ksicht prelepenú pavučinu. So spýtavým pohľadom som sa pozrela na vlčicu vedľa mňa. Zaujímavá mágia. Videla som v nej potenciál. Svetlo zelený pohľadom natočila i smerom k Shay, ktorá sa obrane vrhla na svoju alfu, aby mu pomohla. Medzitým sa vĺčatá dostali z ľadovej klietky a vrhali sa priamo ku nám. Zastavil ich až oheň. Vydýchla som si. Ten horel i keď sa ho Čierna snažila vetrom uhasiť. Očividne magický oheň je odolnejší, než ten normálny.
Nemohlo mi uniknúť, keď som postrehla viditeľnú zmenu vo veľkostiach Felicia a bielo-hnedého vĺčaťa, ktoré posedávalo neďaleko. Privrela som oči a chcela preniesť niečo k mojej magickej spoločníčke, keď v tom sa stali dve veci. Shay sa rozplynula v plameňoch, čo vo mne vzbudilo nenormálne zdesenie, že umrela. A taktiež sa mi zem prepadla pod labkami. Doslova. "Čo to zase..." vyštekla som a ležiac v divnej polohe v piesku sa pozrela hore. Dívalo sa na nás to pošetilé vĺča s hrivou. Zavrelo nás do podzemnej klietky, čo ale nebolo moc chytré. Mala len dva metri, čo pre dospelého vlka zase nebolo tak hlboké. Kým sme mali kus intímča, pozrela som sa na Čiernu. "Vyzeráš unavene, v poriadku?" opýtala som sa v prvom rade a prehliadla si jej telo. Mágia si vyberala svoju daň. Avšak, rovnako ako ona, strácali ju aj vĺčatá. "Podľa Felicia a toho druhého vĺčaťa môžem povedať, že ak ich unavíme, mohlo by to byť riešenie problému," začala som a štverala sa pomaly na laby, "takže ich musíme nútiť ďalej používať mágie a dúfať, že nás alebo seba pri tom nezabijú." Pobavene som sa na konci toho usmiala. "Čo vieš o Shayinej mágii? Rozplynula sa..." dodala som s miernou obavou v hlase. Medzi tým som sa postavila na zadné laby a prednými labkami a hlavou tlačila na korene, ktoré vytvorilo vĺča s hrivou.

Vydýchla som si. Vlčica mi priniesla veľmi pozitívnu odpoveď a ja si na moment povedala, že všetko dopadne dobre. Nezahubíme celú svorku a ešte nás to nebude ani stáť toľko úsilia. Avšak, opak bol pravdou. Zastrihala som uškami, sledujúc ľadovú stenu, ktorá len tak z ničoho nič vyrašila na púšti. Srsť na zátylku sa mi mierne naježila, stále som si nedokázala zvyknúť na miestny prebytok magickej sily. A asi si ani tak skoro nezvyknem, pomyslela som si s pohľadom kontrolujúc mladé. Nemusela som byť ani Boh, aby som si dokázala predstaviť, aké nespokojné tie vĺčatá byť musia. Samozrejme, mohli to brať ako hru, ale očividne to ich mozgy chápali príliš útočne.
Skľúčene som stiahla uši vzad, hádzajúc pohľad po vlčici. Verila som, že má v sebe i inú silu, než túto. Nebolo by predsa príjemné, keby nás tú rozcupuje banda vĺčat. Moje myšlienky sa stali o to vážnejšie, keď som pocítila nepeknú bolesť v hlave. Sykla som. Pohľadom som sa snažila nájsť pôvodcu bolesti. Bol to ten sopliak - alfa. Tak ak je toto ten najlepší alfa na svete.... Keď už je násilní i v takomto veku," odfrkla som si a najradšej by som ho prefackala. No naskytne sa vám taká príležitosť, prefackať mocnú alfu každý deň? Nemyslím si! Aspoň by som mala čo napísať do denníčku. Potriasla som hlavou, no zdalo sa, že to nepomôže, nie, keď sa na nás bude pozerať. "Čo to sú zas za čary," zavrčala som skrz zuby a takmer mnou myklo, keď sa vôkol nás rozhorel ohnivý kruh. Chvost som stiahla medzi nohy, aby sa nepopálil, no väčšmi, než o seba som sa bála o alfu. Pamätala som si Shayine slová, že síce vlk ohňu vládne, no stále je to len oheň a teplo, ktoré dobre slúžia, no drvivo ničia. Zcvakla som zuby. "Dobre!" vyštekla som a cez bolesť hlavy a pachtenie od tepla som dodala: "Chcete sa hrať? Chcete vidieť niečo fakt super?" Slová som nedokázala povedať súvislé. Robila som mnoho páuz, no verila som, že väčšine slov bolo rozumieť a ich mozgy tejto jednoduchej informácie porozumejú.

Vlčica sa nevyjadrila k mojej otázke a ja cítila vcelku dotknuto, že ma len tak prehliadla. Nakrčila som ňufák. Tak prepáč no, povzdychla som si a pozorovala ju, ako zháňa ostatné vĺčatá na jednu kopu. Mala som šťastie, že aspoň jeden člen svorky Shay bol pri vedomí. Poznala ich, teda aspoň som v to dúfala, že ich pozná. Na druhú stranu som zvažovala, že ako vĺčatá sa určite nebudú správať ako ich dospelé osobnosti. Na to prejdeme až príliš veľkými zmenami, prebleslo mi hlavou.
Znepokojivo som sklonila zrak smerom na vlasatú vlčicu, ktorú sem doniesla neznáma. Niečo mi na nej nesedelo. Nebolo to tým, že to mala byť údajné tá vlčica, o ktorej mi rozprávala Shay. Jej výraz tváre, keď sa rozhliadala po ostatných vlčatách neveštil nič dobré. Preglgla som. Vážne? Nemohla som povedať, že by som vĺčatá neznášala. Ja som v podstate ani nemala možnosť sa s nimi reálne stretnúť. Avšak po tejto skúseností sa ich budem desiť až do smrti.
Stiahla som uši vzad. "Maj rozum," zašomrala som smerom k Shay, ktorá sa ako taká ovca pridala k tomu zavíjaniu, akoby ich niekto dral z kože. Povzdychla som si a pohľadom zabehla k miestnej alfe, utekal preč, no dúfala som, že sa s tým vyporiada jeho členka. Mňa nemal očividne v láske. Aj keby som ho však chcela zachrániť pred smrťou v púšti, nemohla som.
"Čože?" zaskučala som, keď sa okolo mňa objavili kópie Shay. Samozrejme, že som si bola vedomá miestnej mágie, no srsť sa mi i tak naježila. Na toto si nezvyknem. O to horšie, keď sa všetky tie tučné, malé veci začali približovať ku mne a liezť mi na chrbát. Zaskučala som. "Tak a dosť," zavrčala som a zatrepala hlavou, aby sa ma Shay pustila. Rovnako tak rozmetajúc jej klony. Stálo ma to dosť úsilia ich v tej presile rozhádzať, možno až trochu surovejšie, no boli to vĺčatá. Aspoň som dúfala, že tá, čo ma hrýzla, bola pravá Shay. "Nedostanete nažrať ak sa nebudete správať, ach bože, čím som si toto zaslúžila," posťažovala som sa a rezignovane zvesila plecia. Svojim pohľadom som zablúdila späť k vĺčaťu s hrivou. Trhala mi neskutočne oči. "Čo chceš?" skúsila som do nej drcnúť labou, či náhodou niekde nemá nejaký vypínač alebo aspoň tlačítko na stíšenie hlasitosti.
KEĎ/AK SA DOSPELÁ vlčica vrátila, spolu s Feliciom, prehodila som k nej frustrovaným hlasom: "Prepáč, neovládaš nejakú mágiou, ktorou by si ich spacifikovala na jednu kopu, uzavrela do ohrady, čokoľvek, aby nezabili nás, či seba skôr, než pominie ten účinok mágie? Ak vôbec pominie." Zamračila som sa nad tým. Čo ak by nakoniec nepominul? A oni by ostali v tejto podobe? To by bola naozaj ukážková svorka, heh. Postrach ostrovov, rota malých čertov. Povzdychla som si.

Bolo vidieť, že jej robí veľkú radosť, že môže byť tá múdrejšia. Vedela som si predstaviť, ako sa k nej musia správať starší v jej svorke. Veď i ja sama sa tak správala k druhým, no bohužiaľ ostrovy a mágia boli témy, do ktorých som sa nevyznala. Preto som potrebovala od vlčice zistiť čo najviac. Potriasla som hlavou a pokývala hlavou nad opisom vlčice. Viac ma však zaujímali znalosti onoho páru. Pokiaľ bol ten vlk ako čučoriedka, muselo to mať niečo spoločné s mágiou. To znamenalo, že by mi mohol veľa vecí objasniť a vysvetliť. Možno i jeho partnerka bude niečím zaujímavá!
Zastrihala som uškami a postavila sa z horúceho piesku. Otriasla som si kožuch a pohliadla na Shay, ako sa mi vlčica po chvíli predstavila. Chvíľu som zvažovala, či jej poviem svoje meno alebo nie. Nevyzerala však ako niekto, kto by ho zneužil, no tiež sa mi zdala, že vykecá všetko, na čo sa jej vlk opýta. No nemohla som klamať a tak som jednoducho odvetila: “Lissandra.“ Prekvapivo sa nám podarilo vyštverať na vrch duny pomerne rýchlo. Prekvapilo ma, že i Shay to dokázala bez väčšej úhony na zdraví. Až tak nemotorná rozhodne nebola. Svoj pohľad som uprela na svorku pod našou kopou piesku, keď v tom sa ozvala hlučná rana. Nestihla som sa za tým treskom ani otočiť, keď ma zasiahla tlaková vlna.
Skotúľala som sa po pieskovej dune dolu. Na malý moment som stratila i vedomie. Keď sa mi roztvorili očká, pár ráz som zamrkala a s papuľou plnou piesku sa začala ťarbavo stavať na labky. Svet sa mi zdal o niečo väčší a zem o niečo bližšie. Spravila som ešte niekoľko krokov, keď som sa začala zväčšovať. Srdce sa mi rozbúšilo a prekvapene som sa rozhliadala nie len po sebe, ale i po okolí. Ja vedela, že to tu tak úžasne nie je, povzdychla som si skľúčene, keď som prešla pohľadom po bande malých sopliakov. Dvaja si dávali férovku, ďalšia skúšala najnovší trendový účes, ďalšia nám tu robila fakľu, keby sa zotmie... Ako som tak pokračovala pohľadom, zbadala som vĺča s okuliarmi ako sa od nás vzďaľuje. Bez povšimnutia Darkey, som sa rozklusala za ním a vzala ho chtiac-nechtiac za šiju. “Žabiua by ma kebyu sa ti niečo šfane,“ zamumlala som cez jeho srsť a položila ho vedľa Shay. V depresii som na tú zberbu hľadela, nadávajúc, prečo som sem s ňou šla, keď v tom som uvidela anjela. Chvost sa mi rozvrtel pri pohľade na dospelého, inteligentného tvora. "Čo budeme s nimi robiť," vydýchla som zdrvene a poťapala po horiacej hlave Shay. Fakt dík.

//Mobil, pardon za preklepy

Načúvala som pozorne slovám vlčice. Rozprávala o elementoch, ktoré sa u vlkov vyskytujú a ja si priala, aby som mala po ruke jazero. Chcela som sa vidieť, čo je na tom pravdy. Samozrejme, že som sa už pár ráz videla v odraze, ale nikdy som tomu neprikladala nejakú váhu. Zaujímali ma moje oči. Z nejakého dôvodu som si nedokázala spomenúť, ako vyzerá vôbec môj ksicht. Zastrihala som ušami. Predstava, že by som mohla ovládať nie len svoj element, ale i iné, ma vcelku nadchla. Mohla by som byť schopná... všetkého! Nejako som si nedokázala predstaviť moc elementov ani iných mágií. Žiadne som nikdy nepoznala a tak mi vôbec kdejaké schopnosti boli záhadou. "Hm, takže keby chcem napríklad vedieť čítať myšlienky druhým, dá sa to?" otázala som sa, aby som si potvrdila, že rozumiem jej slovám správne. Toto bola pre mňa všetko novinka, čo musela zjavne vidieť.
Chvíľku som ešte nad tým dumala a taktiež premýšľala, ako funguje tá jej mágia. Pri jej smiechu som sa trochu zahanbila, predsa len mi to mohlo napadnúť. V duchu som si nadávala aká som sprostá. "Prepáč. I tak ti ďakujem. Na to aká si ale mladá vieš toho veľa. O dosť než ja," povedala som s úsmevom a zavrtela na znak priateľstva chvostom. V mysli som naďalej zasnívané hľadala nejaké kúsky, ktoré by som v budúcne chcela vedieť. Možno by som sa vedela aj teleportovať" Alebo lietať nad zemou a ušetriť svoje labky. Či vedieť prinútiť druhých robiť to čo chcem! Zasnívane som si povzdychla.
Z toho pekného sna ma zobudil až jej hlas. Potriasla som hlavou. Zdroj informácií o ostrovoch a mágiách chcel odo mňa zdrhnúť. Privrela som očká. Musela som s tým niečo urobiť. Ešte som mala toľko otázok! Zašvihala som chvostom a postavila sa na labky. "Ehm, môžem ťa doprovodiť a pomôcť, ak ti opäť ujdú labky," ponúkla som sa, dúfajúc, že si ma nechá ako nejakého zatúlaného psa a ja sa budem môcť priživiť na jej vedomostiach. Poprípade niekoho skúsenejšieho z jej svorky. "A rada by som videla toho vlka, čo vyzerá ako čučoriedka," dodala som pobavene. Naozaj ma zaujímalo, či moja predstava je obdobná s realitou.

Ohnivá vlčica bola veľmi zhovorčivá. Uvedomila som si, že by mi v podstate povedala všetko, len by som musela zaujať správny postoj. Zadumane som sa na ňu dívala, počúvajúc každé jej slovo. Povedala mi nejaké mená a názvy oblastí, ale ja ich samozrejme nepoznala. Na ostrovoch, ako ich nazvala vlčica, som mohla byť tak pár dní. Stále mi vŕtalo hlavou, ako som sa tu ocitla, ale vôbec ma to nežralo až tak. Aspoň som narazila na tú zaujímavú stránku môjho života. Bolo očividné, že sa v týchto končinách nudiť nebudem. Prečo si prizvali do svorky nepriateľa? Zvláštna logika, pomyslela som si, no nijako som to nekomentovala. Počkala som, až bola rada na mne. Tá prišla takmer okamžite, keď si len ujasnila, kto som. "Špinavá srsť, kosti vytŕčajúce spod srsti, pach divočiny a neznalosť tunajších miest... Myslím si, že odpoveď na svoju otázku poznáš," riekla som jej a pobavene sa uškrnula. Muselo jej to byť jasné a tak sa len uisťovala. Avšak to, čo riekla nasledovne, ma vcelku zaskočilo. Akoby ma chcela odradiť, ale prečo? Pobavene som sa zasmiala. "Nemusíš sa obávať, ak niekoho budem niekedy nasledovať, bude to musieť byť naozaj dobrý vodca. Väčšina svoriek stojí za prd," dodala som ku svojim slovám a pokrútila nad tým pobavene hlavou. Ako si mohla vôbec myslieť, že sa pokloním pred jej alfou? A možno len vedela niečo, čo ja nie. Azda je naozaj dobrou alfou, ktovie.
Radšej som prešla k niečomu, čo ma naozaj zaujímalo. Ešte väčšmi ma potešilo, keď mi vlčica povedala, že by som mala ovládať zem. Zvláštne, do týchto dní som na to ani nepomyslela. Mlčky som ju sledovala, keď vyprávala ako taká mágia funguje. Sledovala som ju, keď prešla k rozpálenému piesku. Snažila sa o niečo, no očividne z toho vzišlo niečo iné. Motýľ, ktorý poletoval okolo nej. Spýtavo som sledovala ako sa s ním hrá. "Zaujímavé. Odpusť, ale ak chápem dobre, tvoj element je oheň, preto máš červené oči a tvoja srsť dokáže vzplanúť," začala som a ukázala na jej telo. "Avšak ten motýľ mi nepríde ako spojenie s ohňom. Miestni vlci ovládajú aj viacero mágii, správne?" chcela som si potvrdiť to, čo bolo očividné. Teplo v púšti narastalo. Vyplazila som jazyk. "Keď ovládaš oheň, tak ti není teplo? Však vieš, ke%d dokážeš ovládať takú horúčavu, toto počasie by nemalo byť pre teba problém." Zasmiala som sa nad tým a odfrkla si. Už bolo naozaj dosť teplo. Premýšľala som, či sa nevydám tam odkiaľ som prišla. Obzerala som sa preto na každú stranu, aby som našla správny smer, kadiaľ by som sa mala vydať. Piesok ma pálil už i na labkách!

Oblizla som si ňufák a sledovala pozorne vlčicu. Mohla si všimnúť, že ju počúvam celým svojím bytím. Chcela som vedieť o tomto kraji čo najviac. Nemala som v pláne sa niekde objaviť, kde to nebude príliš priateľské. Najlepšie, keby mi povedala viac aj o miestnych svorkách, nech viem, čomu sa vyhýbať. Informácie o územiach na ostrove ma zaujali. Privrela som oči a zamyslene si zabručala. "Samozrejme, odpusť mi za moju zvedavosť. Pre mňa je to však všetko veľká novinka," zašomrala som k nej a premýšľala, že sa čoskoro vydám na miesto, o ktorom hovorila. Tá menšia časť ostrovu za mostom. Most... V hlávke som si akosi nevedela predstaviť, čo to je. Ešte som sa s takým slovom nestretla, avšak to ma lákalo to spoznať ešte väčšmi.
Ohľadom svorky už tak výrečná nebola. Vyzerala, akoby o tom ani hovoriť nechcela. Mňa však zaujímalo, čo také hrozné sa im stalo, pretože ak sa to stalo im, čo ak by tu naozaj bolo také nebezpečenstvo? Mohlo by to ohroziť i môj kožuch a to sa mi nepáčilo. "Zaujímať ma to zaujíma, ale ak sa ti do toho chce, v poriadku," zatiahla som, i keď som bola z toho sklamaná. Ale čo som mohla robiť. Vyzeralo to, že ju ešte budem potrebovať, a tak som si ju znepriateliť naozaj nechcela.
Daén, zopakovala som si v mysli, keď som skĺzla pohľadom i na jej horiace labky. Bol na to krásny pohľad. Natočila som hlavu na stranu. "Občas stáva? Je tu viac horiacich vlkov ako si ty?" položila som jej tu otázku so sto percentnou vážnosťou a zvedavosťou. Do tajov mágie ma nikdy nikto nezaviedol a táto krajina ňou bola až priam presiaknutá. Nad jej príbehom ako k tomu prišla, som len pokývala hlavou. Jej ďalšia otázka ma však zaujala väčšmi. Videla som v nej príležitosť, ako niečo zistiť viac o tejto moci. "Tajomstvá magickej sily mi sú viac než neznáme. Nikdy som sa s ňou poriadne nestretla, ale ako môžem vidieť... tu je na každodennom poriadku," začala som a pozrela sa jej do očí, "bola by som veľmi vďačná, ak by si ma mohla niečo naučiť." Vystrúhala som po dlhej dobe vážnej tváre, úsmev. Vzhľadom na jej vek, mohla byť poctená mojou žiadosťou. Koľko vlkov sa u nej žiadalo, aby ich mohla učiť? Ha?

Strihla som pravým uškom a zamyslene sa na ňu zadívala. Ostrovy? Nevýrazne som sa rozhliadla po vrcholcov okolitých dún. Vydýchla som si. "Aké veľké sú tieto ostrovy?" opýtala som sa jej. Mala som príležitosť dozvedieť sa niečo viac o tejto zemi, v ktorej som sa "zjavila". Už od prvej chvíle som cítila mágiu, ktorá vyžarovala z pôdy. Z vážnej debaty sa stalo niečo, čo ma nesmierne pobavilo. Sledovať ako vlčica bojovala so svojim vnútrom až nakoniec priznala moju pravdu, bolo úžasne uspokojujúce a vtipné zároveň. Chápem ako sa cítiš, pomyslela som si. Tiež som len veľmi ťažko priznávala pravdu druhého vlka. Vo väčšine prípadov som ju totiž mala ja a tak som na to nebola naučená. "Najlepšie by bolo, keby si ju ponoríš do vody. Príjemne chladí a potláča ten hnusný pocit. No nezdá sa mi, že by nejaký vodný tok bol nablízku," poradila som jej a zvráštila čelo. Avšak vlčica bola domáca a tak by mala mať väčší prehľad. Ja si pamätala maximálne rieky a jazero severne od tejto púšte. Napadlo ma však, či i niekde v útrobách púšte sa náhodou nevyskytuje nejaký zdroj vody.
Z jej slov som si len potvrdila svoje skonštatovanie. Naozaj patrila do miestnej svorky, ktorá sa však stala akousi kočovnou po tom, čo opustili svoje staré územie. To ma zaujalo. "Prečo sa sťahujete? Už sa vám vaše staré územie nepáčilo? Bolo zničené?" tázala som sa so spýtavým pohľadom. Nič ma do toho nebolo, ale prečo sa nedozvedieť niečo o aktuálnom dianí, keď to vyzerá, že tu nejakú tu zimu pobudnem?
To čo sa stalo hneď na to, ma zaujalo ešte väčšmi. V prvom momente, keď sa na vlčici zjavili plamene, som sa zľakla. Šok však veľmi rýchlo pominul a vystriedal ho údiv. Natočila som hlávku na stranu. "To je úžasné, smiem?" Bez čakania na jej reakciu som sa k nej postavila bližšie a načiahla prednú labku, aby som ňou prešla skrz plamene. Nič sa mi nestalo. Akoby to nebol plameň v pravom slova zmysle. "Zaujímavé, veľmi zaujímavé," skonštatovala som a ignorujúc piesok v mojej srsti, som sa posadila na zadok. "Ako si sa tak zlepšila v mágií?" opýtala som sa jej s úprimnou zvedavosťou a ako malé šteňa, ktoré lační po príbehoch, som sa na ňu dívala.

Ležérne som pohodila dlhým chvostom, sledujúc ten vlčí uzlík, ktorý sa snažil poskladať do dôstojnejšej polohy. Bolo zvláštne, že som narazila na vlka v tejto pustine. Netipovala by som, že je toto miesto nejako extra vyhľadávané. Privrela som oči a odfrkla si. Táto zem je samé prekvapenie. Pokrútila som hlavou. Keď som vzhliadala k nebu, na jasnej oblohe som okrem pekelného slnka, mohla zbadať len nejakého vtáka. Krúžiaceho, hľadajúc si nebohú obeť, ktorú mu vydá púšť. Avšak znamenalo to, že sme nemohli byť ďaleko miest, ktoré sú pre život prijateľnejšie. Pokývala som spokojne nad týmto faktom a prešla svetlo zelenými očami k mladej, ktorej sa konečne podarilo získať svoju hrdosť späť.
Vyzerala v poriadku, čo mi i slovami potvrdila. Kývla som na znak, že rozumiem. Azda by som sa i vybrala po svojich, aby som sa dostala z tejto horúčavy, ktorá sa ma snažila uvariť za živa. Prvý raz v živote som preklínala, že máme srsť a nie sme ako dvojnohí chodci. “Moje meno nie je dôležité, ale ak ťa naozaj zaujíma, tak ti ho prezradím,“ začala som a oblizla si ňufák, ktorý pomaly strácal všetku vlhkosť. "Svet je veľký, nie je možné, aby si poznala všetkých," skonštatovala som a zdvihla zadnú labu, aby som sa poškrabala za uchom. Prisahala by som, že mi tam napadal ten sprostý piesok. "Mimochodom, na tvojom mieste by som to nerobila," dodala som, sledujúc, ako si oblizuje labku.
Bojovala som s nutkaním si sadnúť do rozžeraveného piesku. Vedela som však, že to nebude najlepší nápad, preto som znavene ostala postávať. "Si mladá a... páchneš. Toto nevyzerá ako územie tvojej svorky," riekla som k nej a spýtavo privrela oči. Bola pravda, že vlci zo svoriek mali svojský odér. Rovnako tak i vyzerali o poznanie lepšie, zachovalejšie vďaka dobrej strave a pomoci svojich druhov. Ja som bola oproti nech vychrtlina, ktorá by neublížila ani muche, taká slabá som sa cítila po tých mesiacoch putovania.

Zamračene som zdvihla hlavu k slnku, ktoré sa týčilo vysoko na oblohe. Čím viac som sa obzerala po tomto pustom kraji, tým bolo nebo jasnejšie. Ani jeden mráčik. Znepokojene som si oblizla bledý ňufák. Nič, len piesok a ďalší piesok. Žiadna voda, šomrala som si v hlave sama pre seba a pozornejšie sa začala obzerať okolo. Po chvíli som skontrolovala smer, odkiaľ som prišla. Stopy som hľadala márne. Vietor ich zavial pieskom a tak som mohla ísť leda tak po pamäti. Ešte, že nie som tak ďaleko, uvedomila som si a uvažovala, že sa vydám naspäť. Vôbec som si neželala sa tu stratiť.
Opatrne som sa na vrchole duny otočila, aby som sa vydala naspäť. Zaskočilo ma však niečo iné. Naskytol sa mi pohľad na padajúce vlčie telo, ktoré sa kotúľalo po piesku dolu pod dunu. Spýtavo som nadvihla obočie a hlávku natočila na stranu. Čoho som to bola práve svedkom? Srsť na krku sa mi mierne naježila. Nebolo logické schádzať z vrcholu duny, aby som tomu úbožiakovi pomohla. Avšak, i tak som sa chcela vrátiť naspäť na lúku. Taktiež som už nejakú tu chvíľu nemala česť s vlkom. Mohla som sa rovno dozvedieť i niečo o tejto divnej zemi. Potriasla som hlavou a s povzdychom podišla k okraju.
O niečo inteligentnejšie som sa zošuchla z duny, a keď sa mi konečne labky zastavili stabilne v piesku, otriasla som sa. Čiastočky toho odporného piesku v mojej srsti neboli príliš príjemné. Vydýchla som a v tej páľave spravila tých pár krokov k onej... vlčici. Skúmavo som si ju prezrela, vyzerala divne. Rovnako tak ako celé toto miesto. (//Shay srsť horí stále?) "Si v poriadku?" opýtala som sa jej. Bola mladá. Možno v rovnakom veku ako ja. Privrela som svetlo zelené oči a prestúpila z labky na labku. Ten piesok vskutku pálil ako čert.

//common forest cez kvitnúcu lúku

Kráčajúc ospalým krokom, som vychádzala spomedzi posledných alejí stromov. Pár ráz som zamrkala, pohľad upriamujúc do diaľky. Vetrík mi zadul zo západu do tela a roztancoval chumáče srsti. Predo mnou sa rozliehala obrovská lúka, ktorá sa tiahla až kam moje oko dovidelo. Privrela som očká a pozrela sa na východ i na západ. Stála som na križovatke a musela sa rozhodnúť, či sa chcem vliecť takú diaľku bohvie kam alebo sa vydať do lesu po mojom boku. Mohlo by tam byť však niečo zaujímavé, pripomenula som si a oblizla si bledý ňufák.
Nakoniec som sa rozišla rovno za ňufákom, ako som mala pôvodne v pláne. O niekoľko desiatok minút na to sa k mojej ceste pridal spoločník. Bola ňou rieka, ktorej šum sa ku mne niesol už z diaľky. Podišla som k jej brehu a opatrne sa naklonila k hladine. Napila som sa hltavo vody a spokojne si vydýchla. Jedna z mojich potrieb bola ukojená. Možno až taká protivná na nejakú zblúdilú dušu nebudem.
Potriasla som hlavou a s kvapkajúcou vodou od papule, som sa vrátila na svoj chodníček. Kráčala som naprieč obrovskou lúkou. Rástlo na nej niekoľko skorých jarných kvetov, no dokázala som si predstaviť, ako bude vyzerať o pár ďalších nocí. Kvetnatý koberec, prebehlo mi mysľou a súhlasne som nad tým prikývla. Neradila som sa k milovníkom oných farebných hlavičiek, nabodnutých na zelenom koly. Avšak, pre niekoho to musel byť naozaj pekný pohľad.
Spočiatku som si myslela, že táto lúka naozaj nemá konca. Zastavila som sa niekde na pol ceste, rozhliadúc sa okolo. Všade len rovina a niekde v diaľkach lesy, či hory. Podivné. Po mojej pravici som mohla vidieť jagavé jazero, avšak smäd ma už prešiel vďaka napojeniu sa z rieky. Nevenovala som mu teda príliš pozornosti. Rozišla som sa ďalej v domienke, že nemôže byť skutočne taká nekonečná. Niekde predsa musí ústiť do niečoho odlišného.
Moje prianie sa po pá hodinách skutočne naplnilo. Labky sa mi zaborili do teplého, oranžového piesku. Sklonila som hlavu, aby som ho očuchala. Zahrabla v ňom labkou a skúmavo sa rozhliadla na piesočnaté duny. Čo je toto za podivné miesto? Naklonila som spýtavo hlavu na stranu. Zvedavosť bola veľká a tak som vykročila vpred. Na piesku sa ťažko kráčalo. Presýpal sa mi pomedzi prsty a tak som musela napnúť svaly väčšmi. Vyštverala som sa na jednu z dún, aby som pohliadla na nekonečné, zlaté more piesku. Vietor sa mi jemne pohrával so srsťou. Miestna teplota pomaly stúpala a ja ono teplo pociťovala znateľne. Prešla som si jazykom po tesákoch a zadumane pozorovala okolie, či sa odniekaľ vynorí niečo živé.

Ahojte,
rada by som ponúkla svojich členov rodiny. Mireldis a Buffackle. Jedná sa o samicu a samca.
Vo svojej podstate nemám nejakú výraznú predstavu, ako by mali vyzerať. Nechcem, aby sa musel niekto obmedzovať. Spomeniem len to, akí boli za mlada, keď vyrastali s Lissandrou. Rokmi sa ich povaha mohla zmeniť, dokonca si mohli začať hovoriť aj iným menom :) všetko je o dohode!

Mireldis
Povahové rysy: Predstavujem si ju ako dobrú, láskavu a milú vlčicu, ktorá rada pomáha druhým. Avvšak i keď pôsobí ako anjel, je to zároveň veľmi múdra a statočná vodkyňa. Nebojí sa urobiť to, čo je potrebné urobiť, no nenasleduje slepo rozkazy vyšších. Má svoje chápanie "dobra" a toho, čo je "správne".
Vzťahy: Všetci súrodenci mali medzi sebou dobrý vzťah. Sem tam mali medzi sebou výmenu názorov, no nikdy sa vyslovene nenávideli.
Vzhľad a mágia: Je to jedno, ale bola by som radšej za svetlejšie odtiene, nie tmavý vzhľad. Zabrána

Buffackle
Povahové rysy: Veľmi silný a rozumný vlk. Vodca, akého by ste chceli nasledovať. Dokáže sk vybudovať rešpekt silou, no nie je ani hlúpy. Síce pôsobí ako tvrdá skala, je to v skutočnosti milovník s veľkým srdcom, ktorý bude potrebovať nejakú lásku.
Vzťahy: Všetci súrodenci mali medzi sebou dobrý vzťah. Sem tam mali medzi sebou výmenu názorov, no nikdy sa vyslovene nenávideli.
Vzhľad: U neho si predstavujem zase v kontraste nejaký tmavší vzhľad. Ideálne si predstavujem, že Mireldis je najbledšia, Buffackle najtmavší a Lissandra je niekde v strede :)

Ak by ste mali záujem, napíšte mi prosím vzkaz ^^ na všetkom sa dá dohodnúť a dopraviť.
Ďakujem

//minulosť

Snívali sa mi podivné sny. V jednom z nich som padala nekonečnou priekopou, ktorá ústila v samotnom pekle. Moje hnedasté telo, ale nikdy nedopadlo do útrob agónie. Bol to ten najhorší pocit, aký som kedy cítila. K vedomiu ma doviedol až spev vtákov. Niesol sa ku mne z diaľky ako ozvena. Postupne silnel, až som ich štebotanie začula v plnej sile. Pomrvila som sa. Ľavým uškom som strihla a ležérne pootvorila oči.
Cítila som sa, akoby ma niekto ovalil palicou. V hlave mi hučalo a cítila som sa celá nejaká prispatá. Tento pocit sa mi vonkoncom nepáčil. Otrávene som zavrčala a rozlepila zlatisté oči. Ležala som schúlená pod jedným z listnatých stromov, opierajúc sa o jeho drsný kmeň. Rozdžavila som papuľu v zdĺhavé zívnutie. Musela som prespať niekoľko hodín, a i tak som sa cítila unavená. Jarný vzduch nie je zdravý, pomyslela som si. S jarou prichádzalo na svet plno nových lások a mláďat. Všetko kvitlo a radovalo sa, že zima odišla. Čo na tom všetci vidia, sťažovala som sa samej sebe a pomaly sa vytrepala na dlhé, štíhle laby.
Otriasla som sa, aby som sa zbavila každého lístočku, či smietky, ktorý na mne za ten čas pristál. Zároveň som si ponaťahovala každý jeden koštiaľ v tele. Spokojne som zamľaskala nakoniec a svoje zraky upriamila na jeden z kríkov neďaleko. Zastrihala som zvedavo uškami a podišla k nemu. Na tŕňoch sa vo vetríku hojdal kus chlpov nejakého zvieraťa, ktoré sa oň obtrelo. Nakrčila som ňufák a ovoňala poriadne onen kúsok živočíšneho materiálu. Bol to vlk. Jeho pach mi nebol známy, no keď som sa poriadne porozhliadla po lese... Zacítila som ešte jeden pach. Boli to staršie pachy, avšak neisto som sa zamračila. Nechcela som prísť do kontaktu s vlkmi, ktorým by mohlo toto územie patriť. Väčšinou to boli namyslení idioti, ktorí boli opití mocou.
Znechutene som nad tým prevrátila oči a pomaly sa vydala na opačnú stranu, aby som sa im prípadne vyhla. Ležérne som kládla jednu labu za druhou. Chcela som ešte spať a bola som z toho dosť podráždená. Boh nech ochraňuje toho, na koho najbližšie narazím. Bola som unavená, hladná, smädná a nuž... vlčica. Nič viac nebolo potrebné k tomu, aby som mohla byť nie príjemnou spoločnosťou, keď som nemala svoj deň.

//Púšť cez kvitnúcu lúku