Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Všetci. Mostly Zinek, Nico, Freki, Vino...

"Podobnú úlohu som dala Azraelovi i Sarovi. Jeden zmizol a druhý to hádam robí. Teraz ide i tak zima, tak na čom nezáleží, ale na jar to bude opäť aktuálne téma," riekla som na jeho slová, no bola som rada, že zmýšľa tým správnym spôsobom. Pomaly sme sa dostali späť k jazeru, kde som videla už niekoľkých členov, teda primárne tých nových, ktorí sa spolu i vybavovali. Pohľadom som na moment spočinula i na Solfatare, ktorá zjavne ešte bola medzi živými. Nemala som však momentálne príležitosť na riešenie ďalších vecí, vzhľadom na naše plány. Moje vytie však vyvolalo viacero mŕtvych duší, než som predpokladala. Strihla som uchom a pozrela sa smerom k Zinkovi a jeho zástupu, očividne vĺčat. Mala som otázky, ale vlastne som ani nemala. Zinek rozprával. Začal s niečím cenným, čím sa snažil vykryť fakt, že priniesol niekoľko potkanov do môjho lesa. Lumina. Predsa len mala svoj názov, ako som si myslela. Mlčky som sa pozrela na vĺča, ktoré sa okolo mňa obšmiechtalo. Zdvihla som labu, opatrne, aby mi na ňu neskočila, keď sa mi okolo nej motala. Z jej slov som nebola dva krát nadšená. Až vĺča odišlo, povzdychla som si. Pokiaľ niektoré z tvojich vĺčat zapáli čo i len trs trávy, budeš si ho hľadať na dne jazera, pomyslela som si, ktorých niekoľko slov mohol zachytiť len Vino. Nebolo vhodné mať takéto poznámky nahlas, hlavne v spoločnosti ďalších členov. Potrebovala som sa s ním porozprávať. Osobne. No nebol na to čas. Po nejakom čase, som skutočne prehovorila: "Pripravujeme sa na lov. Za chvíľu vyrážame, kto chce, môže sa presunúť na pláň, severne od lesu. Ďalšie inštrukcie vám povie Vino, ktorému prenechávam velenie." Začala som jednoducho, priamo, tak ako bolo pre mňa typické. Následne som však ešte dodala: "Tvoje potomstvo tu neostane bez dozoru. Sú cudzí, aj keď nosia tvoju krv. Sami sa potulovať po lese nebudú, ak sa chceš pripojiť k lovu, nájdi si niekoho, kto ich bude strážiť, či sa pôjdu prizerať lovu bez toho, aby ho narúšali alebo tu počkaj s nimi. Chcela by som sa s tebou porozprávať. Rovnako ako so s ďalšími jedincami." Pri mojich slovách som prešla na Solfataru i Enza. Rovnako tak som sa dívala do lesa, kam sa samovoľne vybralo vĺča. Nepáčilo sa mi to. "Freki," povedala som dosť nahlas, aby to ten parchant počul. Cítila som ho neďaleko a tak som predpokladala, že sa k nám pripojí. "Nico, ak sa k nám pripojí šedivý vlk, bude ťa mať na starosti počas lovu. Máš sa čo učiť, začneme tým, že sa budeš prizerať, ako sme sa dohodli," riekla som smerom k bledému vlkovi a pozrela sa na Vina i ďalších, či môžeme vyraziť alebo budú mať ďalšie otázky.

Cenila som si jeho vedomosti, ktoré o miestnych bylinách mal. Očividne som mala veľké medzery, keď som nechodila po ostrovoch. Veľa mi toho unikalo, až sa mi to nepáčilo. "Hm, až budeš betou, konečne budem môcť chodiť mimo územia i na dlhšie, aby mi toho toľko neunikalo ako teraz. Je to hrozne obmedzujúce, keď som na jednom mieste, kde sa nič nedeje a nič nové sa nedozviem," riekla som a povzdychla si. Ale čo sa dalo robiť. Súhlasila som s touto dohodou. Ani mi to nevadilo, no občas som potrebovala vypadnúť. Zastrihala som ušami a pozrela sa na neho, i ja som mu mala čo povedať. "Mám i niečo užitočnejšie, keď už tu pobehujú noví členovia. Je dobré, aby si svoje znalosti šíril i s nimi. Napríklad Paloučnatka je veľmi nebezpečná. Ak by si ju Freki alebo Nico pomýlili s obyčajnou kvetinou, veštilo by to len problémy," riekla som a vyčarovala som mu ilúziu dvoch takmer identických rastlín, ale u paloučnatky mohol badať mierne rozdiely. "jaj neboj sa, hádam nemám. Ale i táto vec je jedovatá, prudko. Asi by som jej dala prioritu, vzhľadom na to, že sme tak blízko hôr," riekla som a povzdychla si. Nerada by som, aby okolo úkrytu, ktorý bol pri pohorí, na ňu niekto narazil. Na území sa už zbiehalo dosť pachov. Kývla som Vinovi aby sme zašli do úkrytu odniesť, čo sme našli a následne sme sa vydali pomaly späť k jazeru.

"Niekedy i to málo, môže sa niekedy hodiť," riekla som na jeho slová o tom, že netuší, či budú dosť dobré. Na tom veľmi nezáležalo. I informácia o tom, že je niečo zbytočné, mala nejakú svoju cenu. Strihla som uchom a pokračovala na lučinu, aby som sa po nej porozhliadla. Bola však už jeseň, a tak väčšina rastlín i tak pomaly odkvitala. Niektoré bylinky som predsa len našla. Také, čo rástli ešte takto neskoro. Patrili však medzi tie bežné, ktoré mohol každý poznať i z ich rodných svetov. Ak nepatrili k nejakým extrémne podivným, podivnejším než bol sám Mois. "Netuším, ktoré vlastne poznáš a ktoré nie. Ale čo ma tak napadá, možno predsa len..." začala som a hrabala sa v pamäti, aby som vytiahla informáciu o nejakej kvetine. "Keď sú vedľa nás hory, môžem ti povedať niečo o Siobe... jej účinky sú i jedovaté i liečivé zároveň. Je to zaujímavá rastlina," začala som a následne som mu povedala všetko, čo som o kvetine vedela i kde som ju prvý raz našla v hraničnom pohorí i o príbehu zblúdilej vlčice, ktorá chcela otráviť družku svojho syna. Bol to vcelku zamotaný príbeh nad ktorým som sa zasmiala. Aspoň som mala dobrý poznatok o tejto dvojakej kvetine. "Čo na to hovoríš?" opýtala som sa ho a uškrnula sa, keď som vyčarovala i jej iluzionistickú podobu. Možno i on mňa niekedy bude chcieť otráviť, až mu pôjdem na nervy. Alebo ja jeho? Ktovie.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Vina. Netušila som, čo na tom nechápe. Nehovorila som to dostatočne jasne? "Bohužiaľ, neviem... možno i niekde otrčil kopytá. Nebol predsa najmladší," riekla som a švihla chvostom. Bolo by to smutné, ale očividne nevyhnutné k tomu, aby som dokázala ospravedlniť jeho absenciu. Dúfala som, že ak sa zjaví na prahu môjho lesa, bude mať adekvátnu výhovorku aspoň ako Vino a prinesie mi i niečo užitočné, čo obohatí moje vedomosti. Inak skončí ako krmivo pre rybičky on. "Samozrejme a aj ja ti viem poradiť. Nikdy som sa nehrnula týmto smerom, ale ide o základnú vedomosť, ktorú by mal mať každý jeden vyspelí jedinec," riekla som svoj názor a nevedela sa dočkať, až sa tu zase zjavia moje vĺčatá, aby som ich naučila i niečo ďalšie, čo som ich neučila predtým, pretože mi to prišlo zbytočné. Museli dospieť a mať trochu rozumu, aby tomu chápali predsa. Nastražila som uši a pohliadla na lučinu, ku ktorej sme sa blížili. "Okrem tej kvetiny si objavil i niečo lepšie? Myslím, že i ja som natrafila na nejaké, ktoré si ešte nenašiel," skonštatovala som, len som netušila, či je to pravda. Takáto výmena informácií bola dobrá, len by sme to mohli šíriť aj medzi ďalšími členmi, nech sme spoločne viac vzdelanejší!

Na moment som sa zahľadela na Vina pohľadom, či sa ma to vážne opýtal. Povzdychla som si a pokrútila nad tým hlavou. Bola to škoda, ale čo sa dalo čakať. Zmizol i predtým a až sa objaví, zmizne znova. V tomto si bol s Vinom viac než podobný, len čo bola pravda. Pozrela som sa na Enza, ktorí tu bol medzi prvými, i na ďalších, ktorí sa pomaly zbiehali. "Budeš aspoň záskok so svojimi znalosťami, to zvládneš. Ako vyššie postavení musíš robiť všetko, nie len jednu vec," riekla som a zašvihala chvostom. JA som bola všetko možné. A z vina tiež vyzeralo, že bude taká k*rva na všetko. Uškrnula som sa nad tou predstavou. Bol to údel toho, keď mal niekto väčšiu zodpovednosť. A najlepšie bolo si všetko urobiť sám, pretože spoliehať sa na druhých bolo unavujúce a väčšinou to viedlo i ku sklamaniam. "Enzou, buď tu prosím ťa, aby sa tu zbehli i ostatní členovia. My sa hneď vrátime," riekla som smerom k nemu, keďže bol z nich asi najpoverenejší. Potom som kývla hlavou na Vina a rozišla sa do lesa. "Azuma, naša bylinkárka, ich pokladá do menšieho výklenku, kde je sucho a teplo, potom ti ho ukážem," odpovedala som Vinovi a pomaly kráčala k miestu, kde som ju videla občas chodiť trhať byliny. Bolo ich oveľa viac, než tých, ktoré sme nachádzali tu. Poznala som mnoho ďalších, ktoré boli rovnako užitočné ako i nejaké magické.

Nastražila som uši, keď Vino začal rozprávať. Vyzvala som ho predsa k tomu, aby mi niečo povedal o tom, čo vlastne zistil, aby mi dokázal, že si len nevymýšľa nejaké tie jeho výhovorky, ktoré by ho zachránili od toho, aby sa neokúpal v jazere s rybičkami. "Hm, zaujímavé," skonštatovala som. Išlo o ďalšiu rastlinu, ktorá mala podobné účinky ako i iné predtým. Určite sa dali zameniť i s bežnými bylinami, ktoré som dokázala počas roka nájsť na lučinách, či lesoch a tak ďalej. "Aspoň budeš môcť robiť po love liečiteľa, keďže nám jeden tak trochu chýba," skonštatovala som napokon a uškrnula sa. Bola to pravda. Zinek bol bohvie kde, rovnako ako aj ostatní, starší členovia. Dalo by sa povedať, že sa tu ukazovali hlavne tí novší a... no... Sar. Ale ten chodil za mnou snáď všade ako taký chvost. Mala som teda dva. "Myslíš si, že to skončí ako ten lov pred rokmi?" premýšľala som, keď som si spomenula na Socoro, ktorú jeleň takmer rozpáral. Bolo to vtipné s odstupom času, ale tak čo som sa mala mračiť? "Tie liečivé rastliny sa budú skutočne hodiť, mohli by sme ísť skúsiť nejaké pohľadať i na lesné lúky, či hranicu s pláňou, kde by sa mohli krčiť v tieni stromov... zatiaľ," navrhla som. Členovia sa tu stále len pomaly zbierali. Mali sme čas, kým ich tu bude viacej. Aspoň by sme sa prešli a možno niekde našli i Frekiho zakopaného pod machom.

Nadvihla som mierne obočie, keď mi spomenul, že jeho znalosti miestnej flóry sa rozširuje. Samozrejme, že by ma potešilo niečo, čo som ešte nepoznala. Z územia som sa nepohla až prehnane dlhú chvíľu. Aj som strácala prehľad o okolitom svete. "Vážne? Aké zaujímavé exempláre si našiel?" opýtala som sa ho a zašvihala chvostom. Bola som zvedavá, či mi povie niečo, čo ešte neviem. Dúfala som, že sa poteším a zapíšem si do pamäte nejakú novú informáciu. No čo ak som už o nej vedela? Nie. Určite nie. Inak by mi to nespomenul. "Predpokladám, že sa zídu na love, tak to bude jednoduchšie," riekla som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Premýšľala som, ktorých vlkov som zo svorky ešte nevidela od minulej zimy. Okrem nemenovanej rodiny... tu bolo ešte pár vlkov. Až do momentu, kedy som zachytila jeho pach. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Enza, ktorý sa približoval z druhej strany jazera. Kukla som na Vina, mali sme ešte chvíľu čas na súkromie. "Nikdy nevieš, kto ťa kde vidí. I stromy majú uši," odpovedala som a privrela oči. Ja sama sa naučila skrývať za formálnou stránkou, všade... a s kýmkoľvek. Dovolila som si poľaviť len keď som sa ocitla v jaskyni osamote. Potlačila som myšlienky, ktoré vychádzali na povrch v mojej mysli. Neboli príjemné a na moment sa moja aura rozhodila. Do niekoľkých sekúnd som však svoju psychiku skrotila, tak ako vždy. Nebola som z ľadu, nebola som bezcitná, len som sa vedela... kontrolovať. A možno som sa držala na uzde a potláčala to všetko až príliš dlho. Všetko malo svoju cenu i mieru, ktorú čoskoro prekročím. "Keď si bol na pláni severne od lesu, akú zver si tam našiel?" otázala som sa ho, aby sme sa pomaly dohodli na tom, ako bude prebiehať lov. Vlci sa zliezali.

Pozrela som sa na Vina. "Hej, to by si mohol. Čo vlastne ešte vieš okrem toho, čo si už vedel?" opýtala som sa ho, či náhodou neprišiel k niečomu novému a zaujímavejšiemu. I keď aom predpokladala, že pravdepodobne nie. Švihla som chvostom a pozrela sa niekam k jazeru. Očakávala som, že sa tu zjavia určití vlci. Hlavne Sar, ktorého som stratila niekde na hraniciach privobhliadke. "Rovnako i Gwyj a Phonix sa tu neukázali dlho. Dlhšie než ty. Predpokladám, že odišli alebo sa im niečo stalo. Každopádne nepovažuj ich ďalej ako členov svorky," riekla som smerom k neku jednoducho a začala riešiť to, čo som s ním potrebovala prebrať už nejaký cas, len furt niekde lietal. Pohodila som chvostom a pozrela sa na neho. "V prvom rade prestaň byť roztrasený ako malé vlca za búrky. Máš ísť príkladom. Pokiaľ je slabý alebo nervózny vodca, budú takí i jeho nasledovatelia. Na to pamätaj. Musíš byť pre nich ideálom a odrazom sily. Istoty a sebavedomia," začala som ho poúčať. Jeho emócie ho neustále ťahali dole. Musel sa naučiť ich ovládať. Stať sa niečím, čo v ostatných vzbudí rešpekt. Verila som však, že v ňom to je. "Naše partnerstvo oznámime na konci lovu. Verím, že si si vedomí dôležitosti tohto statusu," riekla som. Azda som bola voči tomu chladná. No poznal ma. Na verejnosti som pôsobila rázne a autorativne. Nemohla som si dovoliť aby ma niekto videl slabú. Pravdou bolo, že i keď išiel o múdri a politický manéver... Nemohla som si klamať, že som voči vinovi nič necítila celú tu dobu. Bol osinou v zadku, ktorej však všetko prechádzalo... Tak ako tak. V spojení so mnou nemohlo byť nič klasické.

Vino súhlasil so svojou priradenou úlohou. Nemal veľmi na výber, len čo bola pravda. "Sú slabé, ale majú potenciál. Na jar uvidíme, či s nami ostanú a potom by sme ich mohli nasmerovať i do obchodu, či k Svätyni, nech zosilnia. Musíme opäť dbať na silu jedincov, keď Azrael zmizol," povedala som. Síce nás tu stále bolo dosť, ktorí sme ovládali všemožné mágie a boli i fyzicky zdatní, no stále bol Azrael veľkou ranou na celkovej schopnosti svorky. "Horšie to bude so štvrtým, nad ktorým som sa zľutovala. Predpokladám, že je vĺčaťom našich susedov, ktorí taktiež žijú v tomto lese. Vlčicu, jeho matku, poznám, mierne. Potrebuje niekde prečkať zimu a dostať poriadne vzdelanie, výchovu a nabrať nie len svaly, ale i rozum. Povedala by som však skôr, že je vĺčaťom Frekiho," dodala som a na tvári sa mi objavil letmý úsmev. Bol ako cez kopirák, keď som ich v duchu porovnávala. Pri reči o našich vĺčat som prikývla. "To ma privádza k ďalšej veci, ktorú som už chcela riešiť pred nejakou dobou, len nie si k zastihnutiu," začala som a pozrela sa na neho. Moja tvár i postoj tela bol typický, neutrálny. Slová, ktoré som však vyslovila, nech zneli akokoľvek absurdne, som myslela vážne a seriózne ako všetko, čo som hovorila. Teda občas. "Nemyslím si, že nepartnerské vĺčatá vrhajú dobré svetlo, nie len na morálku našich členov, ale i reči, ktoré by sa mohli šíriť svetom. Myslím si preto, že by bolo vhodné náš vzťah povýšiť oficiálne a uzavrieť partnerstvo. Taktiež si nemyslím, že s tvojou funkciou hlavného lovcu a môjho pobočníka, je vhodné zdržiavať sa na postavení, na akom si. Prijateľné by bolo, keby si sa stal betou, avšak táto rola by vyžadovala väčší rešpekt a vernosť svorke i svojim povinnostiam. Žiadne dlhé prechádzky, ani nič podobné. Na to mám Deltu, ktorý sa môže plne venovať svojim výpravám a jednaniam, zatiaľ čo ty budeš tu a v okolí. Je tu mnoho členov, ktorý potrebujú pomocnú labu a tréning," riekla som akoby to bola uzavretá a samozrejmá vec. Nemohla som ho menovať za betu, ešte nie. Avšak prvý bod bol príliš jednoduchý. Z politického hľadiska to bola logická vec, rovnako... ako keby sa jedno či obe z našich vĺčat dali dohromady s vĺčatmi iných álf? Spojenectvá boli tým, čo vyhrávalo vojny a pomáhalo v ťažkých časoch. Zapremýšľala som sa nad tým, či by sa Azrael, až ho nájdem, nechcel preorientovať späť na vlčice a ponúkla by som mu Niyari. Ak by sa teda vrátil tam, odkiaľ pochádzal a to do Zlatej. Toľko možností...

Nespokojne som zamľaskala. Nenechal sa len tak rozhodiť. Jeho slovám som príliš neverila, vzhľadom na to, že bol zahnaný do kúta. "Takže sa ujmeš tohtoročného spoločného lovu? Musíš mať pohyby stád na severnej pláni skutočne dobre zbehané," podryla som ho a spýtavo nadvihla obočie, keď som ho pozorovala, ako mi odpovie. "Mimochodom, pridali sa do svorky ďalší štyria vlci. Dve z nich sú lovkyne, i ďalšia je vyslúžili lovec, no má i ďalšie schopnosti, ktoré sú pre mňa dôležitejšie," riekla som a pozrela sa na jazero. Očakávala som, že sa tu čoskoro budú stretávať vlci, ktorí nás však nechajú na pokoji. Veď preto som i stála opodiaľ brehu. "Hm, áno, jej povaha je viac po tebe, pravda," skonštatovala som. "Tebeth je ukážkovým svorkovým členom. Učí sa rýchlo, svoje povinností plní verne. Vykopla som ho však nasilu, aby šiel skúmať tento svet. Je mladý, no očakávam, že sa čoskoro vráti. Budem rada ak zašiel aspoň po portál," informovala som ho i o druhom vĺčati. Tebeth bol domased a záležalo mu hlavne na svorke a rodine. Bol úplným opakom svojej sestry. Rovnako akými protipólmi som bola ja a Vino. I tak sme však dokázali nejako... koexistovať, i keď sme si určite liezli na nervy. Minimálne on ma vedel pekne naštvať. Hlavne, keď zmizne na tie jeho výlety mimo územia.

Odpoveď bola stručná, no je zrýchlený dych a splašené údery srdca som počula i na tú diaľku. Pôsobil ako lovná zver, ktorú loví predátor. A azda to tak skutočne bolo. "Hm, kde si bol?" položila som mu ďalšiu otázku. Chcela som vedieť, aké boli jeho kroky, ktoré podnikal mimo svorkového územia. Predsa len nebol najnižšie postavený a mal ísť ostatným príkladom, nie ich ťahať dole. Fakt, že som ho tu dlho nevidela bol však pravdivý. Verila som, že príde s niečím šarmantným ako Freki a vykĺzne z tohto maléru fakt super príbehom o tom, ako robil niečo dôležité a prospešné. "Keď sme u toho... odchádzal si s Niyari, no vraciaš sa bez nej," dodala som, tentoraz sa na neho i otočila a pozrela sa mu do očí, keď sa vyškriabal spomedzi krovín. Nemalo zmysel ho trestať, kričať naňho, či vôbec sa zaoberať tým, že tu dlho nebol. Nerobila som si z toho veľkú hlavu, ale mohol veriť v to, že pokiaľ bude jeho nedisciplinované konanie pokračovať, poletí hneď za tými, ktorých som tiež nevidela pekne dlho. A to som na území bola stále. Doslova.

Obaja súhlasili s mojim návrhom. Prikývla som. "Moje meno je Lissandra. Územie tohto lesu je hornaté, miestami husto zarastené, no nájdete tu i rieku, lesné jazero, či lučiny, kde rastú počas roka všemožné kvetiny a bylinky," riekla som a konečne som sa im dvoch predstavila. Bolo by fajn, keby poznali meno svojej alfy. "Ako alfa tejto svorky," zdôraznila som svoje postavenie, hlavne pre Nica, na ktorého som sa u toho dívala, než som pokračovala: "Vás týmto oboch vítam vo svorke. Cyra, tvoje povinnosti sú ti snáď jasné. Nico, hádam si vezmeš niečo k srdcu a za zimu sa priučíš mnohým veciam. Úkryt svorky môžete nájsť neďaleko miesta, kde sa nad lesom týčia západné hory. V jaskyne je mnoho miesta, kde nájdete pokojný spánok a možno stále i nejaké jedlo." Zastrihala som ušami a pozrela sa do lesa. Svorka mala mnoho členov, ale bolo zbytočné určovať ich počet. U niektorých som si stále nebola istá. "Môžete preskúmať tento les, zájsť k jazeru... kde sa i stretneme večer, aby sme započali náš lov. Nico, pre teba mám špeciálnu rolu na našom love i vlka, ktorý ťa bude mať na starosti. Verím, že sa priučíš niečomu novému," povedala som a kývla im hlavou. Bolo to všetko. Ďalšie otázky neskôr, teraz som mala iné veci na práci. "Teraz ma ospravedlňte, mám ešte nejaké povinnosti," riekla som, kývla im hlavou a odišla do lesa. Veď oni si poradia. Na území im nič nehrozilo. Okrem terénu. Uškrnula som sa.
----------
Zamierila som smerom k jazeru, kde som zdvihla hlavu k nebu a zdĺhavo zavyla, aby ma počuli i na priľahlé územia. Bol čas, aby sa členovia zišli a mohli sme tak započať náš spoločný lov. Čakala som ich u jazera. Následne som zastrihala ušami a pohliadla medzi stromy, spoza ktorých ma pozoroval... veľmi nebadane Vino. "Uráčil si sa prísť konečne domov?" riekla som do vetru aj bez toho, aby som k nemu prišla, či sa na neho pozrela.

Do ňufáku mi vánok zavial Vinov pach. Strihla som uchom smerom, odkiaľ prichádzal, ale svoje väčšinovú pozornosť stále sústredila na vlkov. Zabijem ho, prebehlo mi mysľou. Avšak na teraz som ostávala pokojná, no potrebovala som sa za ním vydať. Preto som si len vypočula ich slová a pokývala hlavou. "Hm," zamyslene som sa pozrela z jedného na druhého. Zatiaľ čo z Cyry som cítila slová byť pravdivé a až sa dá dokopy z cesty na ostrovy... mohla byť skutočnou posilou a podporou pre túto svorku. Mali sme dosť lovcov... "Vážim si tvojich slov, Cyra. Verím, že jedného dňa budeš pre svorku skutočným prínosom. Musíš načerpať sily a nechať svoje telo opäť dostať do formy," začala som a prezerala si ju. "Lov pred zimou je už za rohom. Večer vyrazíme. Pomaly sa chystám zvolať svorku," riekla som a pozrela sa i na Nicosa. Ako matku mi nedalo, aby tak hlúpy, mladý vlk prežíval sám zimu. Potreboval ochranu a mohla som aspoň skúsiť z neho urobiť schopného vlka. I keď gény na moje deti nemal. "Moja ponuka znie... oboch vás príjmem na dobu určitú, aby ste v pokoji prečkali zimu. Na jar sa vás opýtam, ako vidíte váš pobyt tu ďalej alebo naopak, či som ja spokojná s vami. Vašou povinnosťou pre tento moment je účasť na nadchádzajúcom love a Nico... ty sa budeš zdržiavať výhradne v okolí svorky, s členmi, ktorí ťa môžu učiť. Primárne v mojej réžií, pokiaľ nebudem mať iné povinnosti," pokračovala som a dívala sa na Nica, či mojej podmienke rozumie. "Obávam sa, že lovcov tu mám mnoho. Môžem ti však vyhovieť a menovať ťa aspoň na nejakú dobu bojovníkom, ochranárom nášho územia. Niekoho, kto sa nebojí pustiť do boja s nezvanými hosťami, či už ide o zver alebo vlkov. Nebráni ti to však stále účastniť sa lovov. Čím viac žrádla, tým budú žalúdky svorky spokojnejšie," dodala som a pozrela sa jej do očí, či to prijíma. Ak by sa vyjadrili kladne, mohla by som sa pustiť do príprav lovu a zájsť za tým parchantom Vinom. Kde nechal asi tak Niyari?

Tmavá dvojica sa správala vychovane. Lepšie, než väčšina populácie týchto ostrovov. Pri ich poklonách som im len mierne naznačila hlavou, aby sa narovnali. Biely bol však priamym opakom. Nečudovala by som sa, keby bol potomkom niekoho z miestnych idiotov. Na jeho vek sa správal ako malé vĺča. Hľadela som na neho, premýšľajúc, akí museli byť hlúpy jeho rodičia, keď ho ničomu poriadnemu nenaučili. Porovnávala som ho so svojimi vĺčatami, ktoré mohli byť v jeho veku. Narozdiel od neho bol... zaostalý. Na svojej tvári ani postoji som však nedávala nič poznať. Všetky moje myšlienky sa odohrávali len v mojej hlave a pokiaľ nikto z nich nedokázal myšlienky čítať, nemohli nič tušiť o mojich názoroch, aké som mala voči ich osobám.
Svojim tichom som mu dala dosť najavo, že momentálne nie je vhodná situácia na takéto správanie. Pripomínal mi trochu Frekiho. Ten bol tiež dospelý, no jeho myseľ sa dala porovnať s tou vĺčacou. Azda by si spolu i rozumeli. Predsa len mal Biely nejakú súdnosť a rozum, pretože pochopil vážnosť situácie. Aspoň na moment. Bola som rada, že sme sa mohli konečne presunúť k dôležitejším veciam, než bola moja otravná, červená šála na krku. Enzou a Rian. Oboch som ich cítila v blízkosti za posledné dni. Museli sa vrátiť pred nimi alebo putovali separátne. Každopádne zdalo sa, že Cyra nebude zlou voľbou. A pred zimou sa hodila každá šikovná labka. "Cyro. Vážim si tvojej vôle prísť až sem na doporučenia mojich drahých súdruhov. Avšak s blížiacou sa zimou, musím sa opýtať. Čím by tvoja maličkosť, vedela prispieť k zdravému chodu svorky a nebyť len ďalším hladným krkom, ktorý potrebuje nakŕmiť?" opýtala som sa jej, vzhľadom na to, že z trojice bola jedinou, ktorá stála o serióznu strechu nad hlavou. Zatiaľ, čo premýšľala, prešla som pohľadom na jej spoločníka. "Vaša spoločníčka musí byť neskonale vďačná, za tak verného priateľa, ktorý dbá o jej bezpečie. Môžem vás uistiť, že nebezpečie jej na tejto pôde nehrozí, ale... či sa stane jej domovom, nezáleží ani tak na mne ako na jej odpovedi a preukázaní schopností," povedala som a následne prešla po všetkých troch. Náreky vĺčaťa som púšťala uchom dnu a druhým von. Moje ďalšie slová však boli smerované i jemu. "Svorka si ctí lojality a úprimnosti. Sme rodinou, ktorá robí všetko pre to, aby prispela k chodu a prosperite nášho spoločného spolunažívania. Nechceme tu hladné krky, ktoré nepohnú labou, len očakávajú miesto, kam sa vrátiť. Pre tých, ktorí však sú ochotní byť nápomocní a zlepšovať sa vo svojich schopnostiach... či už fyzických, magických alebo len vedomostných... sme ochotní otvoriť brány nášho územia a poskytnúť im ochranu, láskyplný domov, miesto kam sa môžu vždy vrátiť, priateľov a rodinu, či zdroj novej sily a vedomostí," riekla som a pozrela sa na Bieleho. Nezáležalo na tom, či bol zaostalejší než iný, pokiaľ by mal ochotu, mohli sme mu pomôcť, prevychovať ho. Lenže naoplátku nám musel poskytnúť i niečo zo svojich služieb. "Tvoji rodičia ani súrodenci, ak nejakých máš, tu určite nie sú. Azda sa pridali k iným svorkám alebo si užívajú život tulákov a putujú po ostrovoch. Blíži sa však zima, mal by si preto zvážiť, či nenájdeš miesto, ktoré ti pomôže ju prečkať. Pamätaj, že všetky svorky však za ochranu a plné brucho, vyžadujú niečo na oplátku. Tvoja rodina tu možno nikdy nebude žiť, aj keby ju nájdeš. Nie každý je svorkový typ a nie vždy sa s rodinou budeš vídať pravidelne. Už si dosť starý na to, aby si začal žiť svoj život sám. Viac ti však pomôcť nemôžem," riekla som smerom k Bielemu a následne prešla pohľadom na Cyru, či sa ujme teraz slova ona. Mala dosť času premyslieť si, čo vysloví.

Odpočívala som u jazera hodnú chvíľu. Až do chvíle, kedy som neucítila prítomnosť cudzincov. Ich pachy vytŕčali ponad ostatné, ktoré boli typické pre tento les. Strihla som uchom a otočila sa smerom k horám, odkiaľ prešli. Boli na opačnej strane, a tak som sa pomaly pozviechala na labky a vydala sa za nimi. Nepoznala som ani jeden z nich. Predpokladala som, že zablúdili, tak ako väčšina. Málokto sem chodil cielene. Pokiaľ nešlo o špehov Chaosu. Ako som sa k nim približovala, začula som otázku Bieleho, mladého vlka. V duchu som sa nad tým pousmiala a vďaka mágii nechala, aby sa mi krovie a vetve stromov odstúpili, ako som k nim prichádzala. Pohľad som upierala na mladého vlka, keď som otvorila papuľu: "Vaše ňufáky vám mohli prezradiť, že sa nachádzate na území svorky." Následne som prešla pohľadom i na dospelých jedincov, ktorí o tom mohli vedieť. Aj keď mladého jeho vek neospravedlňoval. Bol vinný z vniknutia na hranice rovnako ako oni. Pôsobila som mocne, bola som vysoká a atleticky osvalená. Dlhé ladné laby mizli v upravenej srsti. Na tvári som mala neutrálny pohľad. Hlas som posadila taktiež do tejto úrovne. Nemusela som s nimi narábať v rukavičkách. Kráčali po mojej pôde, po pôde svorky, ktorej členom som sa zaviazala, že ich budem chrániť. Po minulosti, akú sme si prežili, som nemohla veriť žiadnemu cudzincovi. "Žiadam od vás, aby ste mi zdôvodnili potrebu prekročenia hraníc svorky, v opačnom prípade budete musieť územie opustiť neodkladne," upozornila som ich a ostávala stáť. Šál mi vial nebadane v miernom vánku, ktorý som okolo seba podvedome robila, čím sa mi pohybovala i srsť. Bol to pekný efekt. Kardinál sa posadil na neďalekú skalu a pozoroval votrelcov. Ostávala som ticho a vyčkávala na ich slová a postoj, ktorý mi povedia všetko, čo je potrebné. Prvý dojem bol najdôležitejší, no nie? Stačilo mi pár sekúnd, aby som si ich dokázala prečítať ako na dlani.