Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Daén >
Na to, že Lycan bol ešte stále šteňaťom, nebol pre neho problém povedať, že Joseline nie je v nebezpečí. Keď nič iné, aspoň by počul jej vrešťanie, ktoré by prezrádzalo, že ju niečo alebo niekto trhá na kusy. A keďže sa nič podobné nedialo, razom sa vlk upokojil. A s tým prišla aj vyčerpanosť, ktorú doteraz zaháňal adrenalín. Lycana už z toho všetkého pobehovania boleli packy a netrvalo dlho kým sa mu už ani len nechcelo pohnúť. Únava na jeho prišla rýchlo a pomerne silno. Našťastie však sa mu vôbec predstava žeby spal na tvrdých kameňoch nepáčila - nútil sa teda posúvať stále ďalej na miesto, ktoré si spomínal, že je snáď príjemnejšie ako obláčiky a oblohe. Objaviť kožušiny na ktorých často spávali nebol problém - a Lycan si ani poriadne nestihol uvedomiť ich príjemný pocit na jeho srsti predtým ako si to hlavou zarazil priamo na ne. Ticho prázdnej nory narúšal len jeho hlboký pravidelný dych.

Ich stretnutie s bratom nebolo také jednoduché ako sa mohlo zdať. Obaja dvaja súrodenci boli vyplašený z celého toho adrenalínu, ktorý na nich vyslali ich predstavy - a že ich predstavivosť dokázala byť na veľmi vysokom leveli. Kdesi medzi kríkmi už mladý vlk dokázal počuť, že sa k nim blíži i ich matka. Ticho zacvakal ušami a pohľadom sledoval ako sa sestra stráca kdesi smerom k úkrytu. Labky sa mu pohli z miesta avšak telo zostávalo na mieste. Hlava mu rýchlo poklipkala zo strany na stranu. Zostať a počúvať matku alebo utekať za sestrou, ktorá mu chcela niečo veľmi úzkostlivo ukázať? Sestra alebo matka, matka alebo sestra? ,,Ale Jose už odišla!" zaprotestoval, aj keď počúval slová hnedej vlčice len na pol ucha. Pozornosť sa mu stále stáčala ku sestre, ktorá od nich zdrhla a možno už bojovala s medveďom. To mali robiť spolu! Nakoniec, po pomerne dlhom prehováraní sa, Lycan sa rozbehol za chvostom Joseline.
> Úkryt

Lycanove uši sa mu tiskli k hlave zatiaľ čo srsť mu stávala dupkom vždy keď mu vánok do nosa priniesol vôňu lesa. Ako malé vĺča, dobre už vedel ako má voňať les, no aj napriek tomu mu známa vôňa neprinášala do tela komfort. Ticho sa teda tiskol ku sestre a nervózne hľadel naokolo seba, počúval jej tiché slová a snažil sa upokojiť svoje tlčúce srdiečko. To všetko však až do okamihu kedy Joselina nezrevala snáď priamo do jeho ucha slovo, ktorého sa obaja obávali. zatiaľ čo sa sestra mohla zmôcť na plnohodnotné slovo, Lycan jednoducho vypustil z huby prvé čo mu tam prišlo. ,,BAAHHAAh!!" zrevalo šteňa pri prvom zakývaní kríkov naokolo nich, vôbec neriešiac, že medveď by určite urobil omnoho viac hluku ako len niekoľko polámaných vetvičiek. Sestra mu rýchlym pohybom poťahala za ucho, ako sa obaja doteraz krčili medzi koreňmi stromov, mu vrazila hlavu priamo do kmeňa stromu.
Trvalo mu niekoľko dlhotrvajúcich sekúnd kým sa mu pred očami znovu otvoril les a on mohol vidieť kto pred nimi vlastne stál. ,,JOSEE!!" zakňučal, no už sa za ňou nehrnul.,,Jose stoj, však to je len Eren! Žiadny medveď!"

Sestra si ho pritiahla k telu a jemu teda veľmi rýchlo vypršal čas, ktorý mohol venovať preskúmavaniu stromu. Síce už na neho pekne zaštekal - a že to bolo niečo! Možno by mu dokonca zo strachu opadalo aj všetko ihličie ak by to Lycan urobil znovu! Zatiaľ čo ho sestra objímala, on on svoje laby presunul na jej chrbát, no zelené oči mu skôr miesto sestry behali po lese naokolo nich. ,,Len jedna Josie," upozornil ju nespokojne Lycan a labou jej ešte k jej bolesti capol po hlave aby ju na túto skutočnosť poriadne upozornil. ,,Počkáme chvíľu, možno príde sám," popohnal ju aby sa nehýbala a bol rád, že ho v tomto momente aj počúvala. Či to bolo skutočne kvôli jeho slovám alebo bolesti hlavy bolo niečo iné a nad tým sa mladý vlk skutočne nechcel zamýšľať.
Akonáhle ho upozornila na pach jemne sa odtiahol a hlavu vyvrátil do vzduchu aby poriadne nasal vlhkú vôňu lesa. Cítil teda najmä Jose, ktorej srsť mu doteraz šteklila nos a strom do ktorého vrazila.. alebo tam bolo ešte niečo ďalšie. Srsť sa mu naježila a rýchlo sa pritiahol späť ku sestre. ,,Ideme skúmať? Alebo zostaneme?" spýtal sa. Zvedavosť ho síce ťahala hlbšie do lesa, no on sám si nebol príliš istý či skutočne chcel. Avšak niečo neznáme rovno neznamenalo aj nebezpečné nie? ,,Možno nový kamarát?" jemne naklonil hlavu na stranu, len aby kútikom očka zachytil pohyb ryšavého chvosta a takmer sa prekvapením hodil o strom do ktorého len pred pár minútami narazila jeho sestra. Líška alebo veverička?

Joseline sa jeho nápad vôbec nepáčil, čo ho popravde celkom prekvapilo. Avšak hneď ako svoje nenadšenie vylovila nahlas, Lycanovi bolo jasné, že má pravdu. A prečo by aj nie? V tichom ospravedlní stiahol uši k hlave a ďalej už do sestry na danú tému nešil - pravda bola taká, že mali pred sebou omnoho realistickejší cieľ a k jeho dokončeniu sa chceli dostať. Aj keď sa mladému vlkovi stále predstava medveďa celkom páčila, až do okamihu kým nedostane povolenie od sestry, znovu ho pripomínať nebude. Možno by sa ešte aj ospravedlnil, ak by sa ich rozbehanosť nepresunula rovno inam. A rovno do stromu. Lycan ani poriadne nestihol zabrzdiť počas toho ako si uvedomil, že sestra už nebeží po jeho boku a vlastne zostala nalepená na kmeni stromu čo sa im dostal do cesty. ,,Joce?" vypískol a so sklonenou hlavou sa pobral smerom za ňou. ,,Chytil ťa ten medveď?" zamával hlavou keď mu zelené oči padli na vlčicu krčiacu sa pod stromom. Ticho začal ňuchať naokolo. Však viete, keby náhodou. ,,Si- si okay?" šťuchol do nej labkou a ticho sa k nej pritiahol. Nechcel aby bolo Joce zle! A už vôbec nie aby ju niečo bolelo! Nespokojne teda ohrnul nosom a svojim ešte-stále-šteňacím hlasom nechal strom vedieť, že to čo urobil sa jednoducho nerobí!

Lycan sa už takmer odlepil od zeme, pripravený vyraziť ktorýmkoľvek smerom sa v tom momente rozhodol. Uši sa mu ale zakmitali na hlave, keď sestra s jeho slovami nesúhlasila a on musel zostať stáť na mieste. Jednu z predných láb zodvihol do vzduchu v tichej otázke, no nemusel sa ani pýtať, kedže Joselin už svoje premýšľanie dávno vyslovila nahlas. ,Uh-um, okay," povedal smutne a nechal sestru aby sa teda chopila vedenia, ktoré asi napokon bolo aj lepšie rozhodnutie, ktoré mohol urobiť. ,,Ale aj tak by som chcel niekedy vidieť takého medveďa, myslíš, že by nám ho mamka alebo ocko ukázali?" štuchol do nej spokojne s ramenom a hlava sa mu vyvrátila do vzduchu akoby si predstavoval toho obrovského medveďa kdesi nad nimi. A6 na to, že v jeho predstave sa vôbec nejednalo o krvilačné zviera, ktoré by sa ich chcelo zbaviť - prvé naopak. Bálo sa ich až sa mu všetka srsť na tele zježila. A Lycan sa uškrnul.
Sestra ho ale vyrušila pri jeho úplne-reálnych predstavách a on sa musel vrátiť späť do reality. ,,Cítim hm.. niečo cítim!" odpovedal jej, no príliš sa nad svojimi slovami nezamýšľal. Tentoraz sa Joseline skutočne vrhla do vedenia a takmer mu zmizla z pohľadu. Nemal to byť práve on kto sa po hlave vrhal k nebezpečenstvu a ona mala na neho dávať poor? Nejako sa im to otočilo. ,,Počkaaaj ja to chcem vidieť prvý," cvakol jej zubami po chvoste v okamihu ako sa mu podarilo dobehnúť ju. ,,Ako vieš, čo si zacítila Joce? Povedz miii!"

Lycan sa šúchal po bruchu počas toho ako sa prednými labami snažil potiahnuť dopredu. Kdesi za svojim chrbtom počul ako sa na neho rúti Joseline, ak nie aj niekto ďalší - snažil sa preto veľmi rýchlo dostať na druhú stranu. Labky sa mu podarilo pretiahnuť hneď v okamihu ako sa za ním objavila hlava sestry. Takto aspoň nemala príležitosť zahryznúť sa mu do chvosta, to by v tomto momente rozhodne nebola záležitosť na ktorú by najradšej spomínal. Miesto toho mu vrazila v rýchlosti do ramena a on len pokrútil hlavou. Ani jeden z nich nemal žiadneho tušenia kadiaľ sa vybrať a bolo ľahké povedať, že ani jeden z nich sa nechcel priznať. Minimálne Lycan teda určite nie. (Fake it, till you make it.) ,,Myslíš, že by sme dokázali uloviť aj medveďa?" oči sa mu rozžiarili ihneď ako zazneli sestrine slová. Fakt, čo je medveď mu ešte trochu unikal, no nemohol to byť veľký rozdiel takého zajaca, nie? ,,Mamka by bol na nás taká hrdá! Aj ocko!" nadskočil a začal sa obzerať, očakávajúc, že sa nad nimi čoskoro objaví. ,,A potom by nám už nerobili prednášky!" dupol si a s ušami pevne stiahnutými k hlave sa začal presúvať okolo kríkov, ktoré nepríjemne praskali a posielali ho stále nižšie k zemi aby sa ukrýval.

Lycan pozorne čakal na to čo sa so súrodencami podarí dohodnúť. Keďže sa ale zdalo, že on spoločne s Joseline boli najviac nadšený ich situáciou (aj keď mal každý z nich úplne inú motiváciu, to nebolo podstatné!) obaja sa chopili vedenia. Alebo teda sa skôr vedenia chopila Joseline a on ju s nadšeným prikyvovaním nasledoval ako akýsi chvostík. ,,Áno, ja to zvládnem - pozeraj, pozeraj!" oznamoval bledšej sestre a pohľad zelených očí presunul na otca a potom aj na mamu. Povedali predsa, že majú uloviť zajaca nie? Nemusia si pýtať žiadne ďalšie dovolenie. Mladý vlk pritisol nos k zemi presne tak ako mu hovoril otec, no nemal najmenšieho tušenia čo presne musí hľadať. No nozdier sa mu hneď nahrnul rozbahnený pach zeme pod ich labami a jemu v tomto momente bolo úplne jedno, že nich nezachytil. ,,Tadeto!" oznámil sestre a vrhol sa k prvým kríkom, ktoré ich oddeľovali od rodičov a so svojim hrubým zadkom sa prepchal popod najspodnejšie konáre. Spoločne to zvládnu aj bez supervízie!

Lycanovi popravde ani nezáležalo či sa mu skutočne podarí zajaca uloviť alebo nie, pravda bola taká, že sa mu páčilo mať súrodencov za chvostom a tentoraz byť prvý kto niečo objaví. Nanešťastie však objavil len tŕnité kríky, ktoré mu ťahali srsť presne opačným smerom, ktorým chcel ísť. Nespokojne protestoval, až do okamihu kedy ich malú loveckú bandu dobehla matka aj s ich sestrou. Mladý vlk bol rád, že mohol svoj neúspech ukončiť, no na druhú stranu - matka rozprávala možno až príliš dlho. Všetko to znelo veľmi dôležito, to bola rozhodne pravda, avšak na druhú stranu, príliš veľa informácií na jednom mieste v jeden čas rozhodne nebolo niečo čo by sa podarilo nalepiť na všetkých. Na Joselin možno! Na Lycana zase až tak veľmi nie, aj keď sa snažil pevne počúvať čo im mala matka čo povedať. A potom sa k tomu pridal aj otec a on chudák zostal s hotovou gulášovou polievkou a ešte možno aj nejakou prílohou k tomu. Jemne naklonil hlavu na stranu až mu jedno z uší pristálo na čele. Ešte úplne pevne na jeho hlave nedržali. Kútikom oka prebehol na Jo, ak niekto vedel čo majú presne teraz robiť, mala by to byť ona. ,,To znie celkom ťažko.." zamumlal si popod nos a poobzeral sa, akoby očakával. že mu nejaký zajac v tomto momente hneď vyskočí na oči. To by bola ale náhoda! ,,Ale spolu to zvládneme! Že?!" nadšene nadskočil a pohliadol na súrodencov. Možno keď sa im podarí uloviť toho zajaca, tak by ich mohli nechať ísť preskúmavať bez toho aby im stáli za zadkom a neustále ich niečo učili? Lycan sa sklonil a tichým hlasom sa prihovoril súrodencom, akoby očakával, že ich rodia nebudú môcť počuť. ,,Aký je plán?"

Pravda bola taká, že Lycan by najradšej pokračoval vo svojom love otcových nôh - aj keď sa mu po prvý raz podarilo vyhnúť nechcenému kopu len za pomoci všetkých Bohov, ktorý obývali ostrovy Moisu. Vlci však vo veľkosti podobnej tej jeho sa mu páčilo o niečo viac. Aspoň na nich nemusel hľadieť zdola a dožadovať sa akejkoľvek pozornosti ohľadne ktorej bol Lycan pomerne pekne vokálny. Akonáhle sa k nemu doťapala Elvean, Priskočil k nej a snažil sa jej prehodiť zopár slov. Nakoniec presne na to mal Lycan tlamu a nebál sa ju použiť. ,,Nájdem prvý!" stihol sa pochváliť na otcovu výzvu, aj keď význam niektorých slov mu ešte poriadne utekal. Aj napriek tomu, že sa snažil porozumieť skoro všetkému čo najskôr. Hlavou šťuchol do sestry, ktorá pri ňom stála najbližšie, aby mu nestála v ceste a on s ňou mohol pretekať k najbližšiemu kríku. Alebo k zajacovi. Nemal tušenia čo to zatiaľ je, ale dobre vedel, že on tam bude prvý!

Otec nevyzrel byť príliš nadšený s Lycanovým snažením pomôcť mu. Teda, samozrejme, ak by sa vôbec pokúšal mu pomôcť. Jednalo sa skôr o pokus o atentát - v určitom zmysle slova a jedinou záchranou pred šteňacími zubami na Achilovej šľache boli rýchle pohyby, ktoré prevádzal labami. Lycan síce stále nebol najobratnejším vlkom pod slnkom, no už sa na labkách cítil dostatočne stabilne, aby sa dokázal jednému z otcových 'vykopnutí' bez problémov vyhnúť. Vĺča sa natiahlo taktiež na ľad, tentoraz ale jeho správane nebolo sprevádzané žiadnym kňučaním, žeby sa mu toto páčilo o niečo viac ako sa mu páčil sneh? Tuna sa aspoň na svojich tučnučkých labkách dokázal pohybovať bez toho aby sa zasekával vo vzduchu bez trakcie. ,,Ta-ky," zopakoval po otcovi ako sa obaja naskladávali na laby. Akonáhle ho šiel Vino šťuchnuť tým správnym smerom, Lycan sa mu zahryzol priamo do natiahnutej laby. ,,HAM!"

Nebolo sa čomu čudovať, že vĺča sa zo snehu tak jednoducho dostáť nedokázalo. nemal šťastie na polohu v ktorej sa do snehu dostal, zatiaľ čo sa jeho hlava zaryla hlboko, zadok a zadné labky zostali kdesi visieť. Zo začiatku bolo pre nie plne vyvinutého vlka ťažké určiť aj kde je vrchol a kde je zem - samozrejme až do okamihu kedy ho niečo, kardinál, neštipol do chvosta. Razom sa zo snehu dostávalo omnoho jednoduchšie, akoby mu rýchla ostrá bolesť pripomenula, že skutočne žije a nie je len akousi ľadovou kockou mimo teplej nory. Vták ho vytiahol von, poriadne sa ani nestihol rozkukať okolo seba, po niekoľkých krokoch, ktorých počet by sa dal počítať na prstoch jednej z jeho predných láb, sa zase ocitol na chrbte svojej matky. Hah! Aspoň zase ležal na niečom teplom, omnoho príjemnejšom ako ten... čo to bolo? ,,Sne-eech," zavrčal si popod nos, len aby sa o niekoľko minút zosunul neďaleko na ľad. Toto ho už zaujalo omnoho viac! Páčilo sa mu ako sa to všetko naokolo lesklo a takmer aj zabudol, že mu bola zima na vankúšiky na packách. Sledoval ako okolo neho prechádzajú vlci, ku ktorým sa napokon pridal.
Keď sa Vinovi podarilo natiahnuť na ľad, najskôr vystrašene nadskočil. Také rýchle, nečakané pohyby neboli niečo čo by bolo normálne! Však predsa len mohol vidieť nejaké nebezpečenstvo! - ak by to teda vĺčaťu v jeho veku v tomto momente nebolo jedno. Lycan sa vrhol na vlkove zadné laby, ako správny syn chcel pomôcť otcovi. Keď si už chcel ľahnúť, tak aspoň poriadne! Takto sa to otecko nerobí!

Úkryt >
Lycan sa hompáľal z úst svojej matky a ak by mohol, rozhodne by hlasno protestoval. Jej stisk na koži jeho krku mu ale nedovoľoval sa príliš hýbať ani kňučať. Jeho tichý hlas bolo možné počuť, aj keď bol prehlušený už aj jednoduchým škrípaním snehu pod labami matky. Zatiaľ, aj keď výlet príliš pohodlný pre neho nebol, sa mu páčil. Až do okamihu kedy ho mama nepoložila na tak chladnú zem, až bol prinútený vyšteknúť. Urobil jeden nemotorný krok za druhým. Prečo ta divná biela pokrývka tak hrýzla keď nemala ústa? Lycan rýchlo presunul pohľad k matke, tá ale miesto toho aby ho zachránila, do snehu ešte aj kopla a snažila sa im niečo vysvetliť. Mladý vlk sa pokúsil položiť svoje labky na tie mamine aby sa mu o niečo oteplili, hneď predtým ako bol yeetnutí do vzduchu a ako handrová bábika skončil zarytý v snehu. Dokonca mu trvalo niekoľko sekúnd kým sa dokázal zorientovať čo sa presne stalo a nakoniec ani nevydal nijaký hlas. Po dlhom čase bol príliš prekvapený na to aby vydal čo i len hlásku. Začal sa ale metať aby sa mu hlava dostala vyššie ako mal riť.

Lycan mal snáď šťastie, že sa neďaleko nich objavil jeden z jeho ďalších súrodencov. Pozornosť Joseline sa totižto presunula k nemu a on sa nemusel báť, že b y tentoraz prišiel o ucho či dokonca chvost. Ticho ich pozoroval, no pozornosť mu ťahal miestnosť nad nimi. Bola ooobrovská! Z miesta medzi kožušinami sa nemohlo až tak dobre rozhliadnuť, predsa len ani príliš nechcel. Tam bolo až príliš pohodne na to aby sa mu chcelo pohnúť niekam inam a tak skončiť zo svojim vlastným pohodlím. Teraz ale keď bol z pohodli vyhodený nie úplne vlastný pričinením - jednalo sa už o úplne inú povedačku! Lycan urobil zopár krokov dopredu predtým ako sa pred jeho nosom zjavili laby, v šere úkrytu vyzeral byť veľmi tmavé a on by rozhodne nevedel, že sa jedná o jeho staršiu sestru. Skôr ako ale stihol urobiť niečo viac, bol zodvihnutý do vzduchu a jeho pohyb bol zastavený v primitívnej odpovedi na akt matky.
> Daén

Vĺča sa niekoľko krát prekoprclo ponad vlastnú hlavu predtým než sa mu podarilo zastať na chladnej podlahe. Táto nebola vôbec taká mäkká a ani príjemné než na to čo bol zvyknutý. Labky sa mu už ďalej nezarývali hlboko do srsti a keďže predtým nič iné nepoznal, táto nová zem sa mu zdala divná. Skôr ako dokázal ale urobiť niekoľko prvých krokov do nového neznáma, sestra sa na neho zase zviezla a jeho labky nevydržali váhu ich oboch a zviezol sa na zem. Lycan sestru zhodil späť na zem ako sa pokúšal ju zo seba zkopnúť ako nejakú handrovú bábiku. Obaja sa niekoľko sekúnd, či snáď minút ešte doťahovali, no mladého vlka veľmi zaujímala miestnosť, ktorá sa pred nim otvorila. Teraz keď už nebol pri matke, akoby na ňu zabudol a razom sa z neho stal objaviteľ. Nie až tak veľmi statočný však, dostatočne silne na to aby mohol nasledovať sestru kdekoľvek by sa ona rozhodla ísť. Až do okamihu, kedy sa o ich pozornosť prihlásil aj ďalší brat s hlasným zaštekaním. Lycan mu venoval hlas rovnakej intenzity a nespokojné dupnutie labou. Nemože ich takto strašiť! To sa nerobí!