Příspěvky uživatele

Vlčka sa s jej bratom bila akoby sa jednalo o najdôležitejší boj v jej živote - a možno by to bola aj pravda, keďže ani jeden z nich poriadny boj ešte nezažil. Tak ďaleko ako ich to zaujímalo, momentálne sa nachádzali v najdôležitejšom čase ich života. Súčasnosti. Hnedá vlčica do neho báchala labkami a neklamal by ak by povedal, že sa mu do očí tlačili slzy, keď ho raz trafila priamo do nosa. Lycan zase vyštekol, hlasno ako len mohol, no nikto mu neprichádzal na pomoc. Od narodenia bol snáď najhlasnejším šteňaťom z celého vrhu a rodičia si už na to museli zvyknúť. A nakoniec, ešte nemohli vedieť, že sa jeho povaha tak veľmi zmení, že toto obdobie bude skutočne tým počas ktorého 'rozprával' najviac.
Setra z neho zliezla a jeho packy zostali voľné. Zarazil jej 'smrteľnú' ranu a spokojne mohol povedať, že sa viac ako len trafil! Predsa len zapríčinil aby z neho zliezla a jemu zostali labky voľné. Nastala chvíľka pokoja, ticho pred búrkou zatiaľ čo sa Lycan snažil postaviť na laby, až do okamihu kedy ucítil ostré zuby na svojom chvoste. ,,NIAAHH," zavrešťal a celou silou kopol sestru do tváre, počas toho šplhania sa na laby. Chvost si skrútil pod telo a skočil na sestru aby na hrbte teraz skončila ona - a aby sa prekoprcli ešte ďalej od nevšímavých dospelákov.

Lycan si ďalej ticho mrnčal so svojimi zelenými očami už viac ako len otvorenými. Viečka sa mu pohybovali hore dolu a dokonca i jeho boli akési dlhšie! A silnejšie! Dostatočne silné a to aby sa mohol nadvihnúť od podložky a pritiahnuť sa bližšie k mame - to bolo všetko po čom mladý vlk túžil, no jeho túžby nemali byť naplnené. Minimálne nie dnes. Pomalými krokmi, ktoré by sa dali skôr prirovnať k šušťaniu, už už sa pohol smerom, ktorým mal, a aj by sa k nemu dostal ak by sa na neho nezvalila jedna zo sestier snažiac sa mu zožrať ucho. Lycan hlasno zaprotestoval svojim kňučaním, ktoré vlastne ani nebolo príliš rozdielne od toho, ktorým svoju spoločnosť obšťastňoval doteraz. Vĺča sa prekrútilo na chrbát, jednoducho strnúc zo sebou aj svoju bledšiu sestru, aby jej úder vrátil priamo do malej tučnej laby-

Šteňa nemohlo mať jediného tušenia, že vlci naokolo neho sa rozprávajú práve o ňom. Všade naokolo seba počul slová, veľa slov, ktorých význam mu príliš veľa nehovoril. Ale zneli tak milo - tak príjemne aj keď najviac sa mu páčili tie, ktoré vychádzali z úst vlčice najbližšie ku nemu. Mohla by snáď snáď rozprávať i on nohách ropuchy potrúsenými vredmi a on by ich aj tak vybral za najkrajšie! Tichým kňučaním sa snažil napodobniť čo sa dialo naokolo neho, no ako to už malo byť, príliš to Lycanovi nevychádzalo. Slová príliš zložité, príliš dlhé a príliš hlboké. Piskľavý hlas vĺčaťa, ktorý sa ešte ani nedal nazývať poriadne hlasom jednoducho nebol pripravený aby sa podobal ktorémukoľvek návštevníkovi ich úkrytu. Nech to už bol ktokoľvek, Lycanovmu vyštekávaniu sa skutočne neubráni!

Najskôr bolo všetko tmavé. Tmavé a nepríjemné, potom sa to však zmenilo avšak všetko naokolo neho zostalo stále nepríjemne tmavé. Lycan, hnedý vĺčik, čo sa narodil ešte len pred pár dňami bol jeden z posledných, ktorým sa oči skutočne otvorili. Malé tučné labky ešte stále poriadne neudržali jeho váhu a pred očami sa mu stále povievali viečka, ktoré nie a nie poslúchať to čo im vravel! Zatiaľ čo jeho súrodenci sa ako malé valčeky kotúľali po jaskyni - aspoň toľko koľko Lycan zo svojho okolia pochopil. Malý hnedý vĺčik ešte stále patril k nespoľahlivým rozprávačom a nebolo treba si to ani uvedomovať. Ticho zakníkal aby sa aj on uchádzal o pozornosť matky, ktorú cítil neďaleko seba a v hlasnej snahe sa pokúšal dostať bližšie k jej srsti, aby sa v nej mohol skryť. Srsť matky patrila k jeho najobľúbenejším miestam, predsa len voňala tak príjemne! Ako miesto, ktoré znamenalo v bezpečie, pokoj, ticho a ... a jedlo!