Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Mlžné pláne

Vyšla som z hmly, ktorá sa okolo mňa rozplynula, ako som sa približovala k horám. Pohľadom som prešla na vodnú hladinu, ku ktorej som sa blížila. Mala som deja vu, akoby som tu predtým bola. A však bola som, no myslela som, že v nedávnej dobe. Zamračila som sa. Pomaly som postupovala k vode a premýšľala nad spoločenstvom a ako dlho sme sa už nestretli. Mala som potrebu prebrať ďalšie postupy spoločenstva, vzhľadom na to, že to celkom stagnovalo. Nič sa nedialo, ani v krajine. Ostávala tichá a nenápadná. Odfrkla som si a švihla chvostom. Pozrela som sa na breh jazera, kde som uvidela niečo, čo pripomínalo živú bytosť. No konečne! pomyslela som si a vydala som sa k miestu, kde bola tá podivná vlčica. Mladá vlčica, ktorú som tu videla i predtým. Zastrihala som ušami a ostala obďaleč. I tak som ju však pohľadom hypnotizovala. Neznášala som vĺčatá a mláďatá celkovo. Boli príliš hlúpe, aby prežili ďalší deň. Bohvie, kam spadalo toto vĺča. Do akej kategórie hlúposti.

//Kvitnúca lúka cez les

Vliezla som zase medzi stromy, ktoré mali neprirodzenú farbu, ktorá ma pekne iritovala. Zavrčala som a nervózne zašvihala chvostom zo strany na stranu. Následne som pokračovala ďalej v pred a cvakala zubami po všetkom, čo vyzeralo ako kvet, či iná burina, ktorá podľa mňa nemala žiadne právo na existenciu. Zašvihala som chvostom a pridala do poklusu, aby som týmto sprostým lesom prešla čo najrýchlejšie to šlo. Nemala som v pláne sa tu zdržiavať príliš dlho a skôr som zamierila k zahmleným pláňam, na ktorých sa hmla držala pomerne dosť dlho. Teda v podstate skoro stále. Tento raz som nenarazila na žiadne kamenné monumenty, ktoré sa na tomto území len tak pohadzovali. Odfrkla som si a pokračovaa za ňufákom, keďže som už úplne stratila orientačný zmysel a i predstavu o tom, kde vlastne sa nachádzam. Potriasla som hlavou a pohľadom prešla po siluetách, ktoré sa začali v hmle vytvárať.

//jazero

//Temný les cez hory

Výšľap do hôr bol namáhavý. Cítila som sa celá zadýchaná. Moja kondička nebola na tom najlepšie. Zafunela som a pohľadom prešla po okolí, na ktoré som sa mohla teraz dívať z výšky. Krajina bola tak rozľahlá. Prešla som si jazykom po tesákoch a premýšľala, kam teraz. Rozhodla som sa vydať cez lúku k tomu podivnému lesu. Veď čo. Aspoň zabijem kus čas a porozhliadnem sa po okolí. Nemala som však šťastie na žiadnu živú bytosť, čo mi šlo pekne na nervy. Potriasla som hlavou a zadívala sa pod svoje labky, aby sa mi žiaden kameň spod nich neuvoľnil. Nemala som v pláne pri zostupe sa šmyknúť do priekopy. Keď som sa dostala na lúku, otriasla som sa a vydala sa po otvorenom priestranstve pekne k lesu v diaľke. Bola som už celkom znudená z toho celého putovania, keďže sa nič poriadne nedalo. Pohŕdavo som si odfrkla a pokračovala pomaličky ďalej. Potrebovala som si oddýchnuť. Minimálne načerpať novú energiu z niekoho iného, koho poriadne zdeprimujem. A tak som sa ďalej blížila k lesu.

//Hmlisté pláne cez Začarovaný

//les pri moste cez most

Šľapla som na na most, ktorý bol ako vždy dosť nestabilný. Opatrne som prešla po prknách a preskočila diery, kde lamely chýbali. Zívla som si a zastavila sa na druhej strane, len aby som sa ohliadla poza rameno. Usmiala som sa. Zvládla som opäť tento hlúpy prechod ponad roklinu. Neznášala som tento prechod na nový ostrov. Ale zase bolo to lepšie ako cez portál, ktorý mi len otáčal žalúdok. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala som do lesa. Potemnela atmosféra mi len vyhovovala. Pripadala som si ako doma. A mohla som tu strašiť každého, kto sa tadiaľto mihol, hehe. Ale nikto ani v tomto lese nebol. Minimálne podľa pachov, ktoré som mohla cítiť. Bola som sklamaná, že nemám koho šikanovať. A už som začínala celkom mať chuť na nejaký fyzický kontakt s druhým vlkom. Ach, prečo len všetci boli v takom nedosahu. Vybrala som sa teda v horách tam, kde pravdepodobne bude viacero živých vlkov.

//Kvitnúca lúka cez hory

//Krištáľové jazero (cez Luku)

Pokračovala som cez celú prekliatu lúku až k lesu. Zmizla som medzi stromami a pohľadom sa zahľadela niekam do diaľky. Netušila som, kam som sa to vlastne vydala. Proste... som kráčala za ňufákom. Nemala som nejaké presné plány, ale rozhodne sa mi nechcelo ísť niekam úplne ďaleko. Prešla som pohľadom po lese. Nikde nič nebolo. Minimálne nikto. Všade som cítila nejaké pachy, ale neprikladala som im nejakú veľkú váh. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala ďalej. Kládla som labu pred druhú labu. Pokračovala som ďalej a ďalej. Zaujímalo ma, či nájdem nejakého iného Chaosana, ktorý by bol k úžitku. Poznala som pár, ktorý určite neboli bábovky. Lenže väčšina tam bola k ničoho. Či už po stránke schopností alebo mentálnej zdatnosti. Nemala som náladu na hlúpych vlkov. Išli mi na nervy. Viac než dosť.

//Temný les cez Mosti

Môj plán bol skvelý a domyslený. Nemohlo sa nič pokaziť. Až na príchod toho otravného rozdrapeného šteňaťa s lietajúcim potkanom. Srsť sa mi naježila a zavrčala som. Samozrejme, že zasiahol. Bola to jeho obľúbená hračka, ktorú som však videla prvá a preto mala byť moja. Nemohla som sa však brániť a znemožniť mu záchrannú akciu, keďže sa mi pod labami zatriasla zem. Ten parchant. Uskočila som, keď sa podo mnou vytvorila menšia diera, do ktorej som spadnúť vážne nechcela. Vražedne som sa na toho parchanta pozrela, no minimálne ma uspokojilo, že sa spálil i on. Karma bola zdarma, hlupáčisko. Nemohla som si na neho dovoliť. Bolo to proti hlúpym pravidlám, ktoré som musela rešpektovať. Najradšej by som ich všetky porušila, ale... mala som svoje plány. Dozvedela som sa však, že i tá zberba za ním patrí do Chaosu. "Ulovím," riekla som spokojne až príliš. Muselo to vyznieť desivo, hlavne s pohľadom, ktorý som na to vĺča za ním uprela. Neexistovala šanca, že by sa predo mnou mohla niekde ukryť. Vždy ju nájdem. A raz... tam jej ochranca nebude. Bez neho bola slabá, tak ako väčšina na ostrove. Ďalšej zimy sa určite nedožije. Zaškerila som sa a napokon uznala, že sa vzdialim. Nemohli mi nič urobiť, okrem toho skrčka. V niečom tie pravidlá boli fakt komické, ale pre mňa vyhovujúce. Spokojne som sa preto otočila a zmizla niekde v diaľke. Potrebovala som si na niekom vybiť svoju frustráciu z toho, že mi už druhý raz tá istá obeť unikla pomedzi labky.

//les pri moste cez lúku

Hypnotizovala som toho malého potkana, ktorý podrástol do vypaseného hrocha. Nespokojne somsi odfrkla. Bola to chyba s ňou nezatočiť i napriek ochrane toho decka. Nenávidela som vĺčatá a i keď toto bolo odrastené, ja som ju vo svojich myšlienkach videla dostatočne vĺčacky. Potichu som hrdelne zavrčala. Jej spoločníci pre mňa neboli výzvou. V podstate nikto. Vďaka obohateniu a náklonnosti bohov, som si mohla dovoľovať na jedincov i vo veľkých hufoch bez toho, abymi do toho niekto zasiahol. Uškrnula som sa. Ako som sa dívala na vodnú hladinu, voda sa začínala v tom mieste zohrievať. Bolo to možné po chvíli spoznať podľa pary, ktorá sa dvíhala od hladiny. Vlci však boli očividne zaujatí sebou alebo hladenim na mna, aby sa starali o vodnú hladinu. Z ničoho nič sa zo zeme vydrali korene, ktoré pevne chytili do spárov Scalliine laby. Bola som pripravená reagovať na ich zničenie. Uškrnula som sa a začala ju sťahovať do vody prudkým pohybom. Popálenie nebude smrteľne, ale určite ju to bude pekelne bolieť a možno jej zostane i nádherná jazva, aby mohla na mňa spokojne spomínať i v budúcnosti. Ak sa jej dožije. Stále som mala dosť vytrvalosti ju naháňať i na koniec sveta.

//katakomby

Vyšla som z tunela a pohľadom prešla po tečúcej vode. Padala do jazera, ktoré plnila. Stále som si však kládla otázku, kam tá voda pokračuje ďalej. Do nejakého podzemného zdroju? Očividne. Pretože pri tom množstve by sa jazero už preplnilo dávno. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov a pokračovala ďalej k jazeru. Ako som vyliezla spoza závoju vodopádu, mohla som uvidieť na brehu jazera trojicu vlkov. Vzhľadom na moju absenciu na zhromaždení, som ich nepoznala. Nezaraďovala som ich preto ku Chaosu, i keď sa nachádzali u jazera. I keď tá možnosť tu bola. Lenže ako mi pohľad dopadol na hnedobielu vlčicu s prekliatym potkanom... zavrhla som túto možnosť, že by mohli patriť do Chaosa. Poznala som ju veľmi dobre. Žila. Ten parchant jej ušetril život a ešte sa mi prišla vysmievať na prah dverí môjho domova? Potichu som zasyčala, no stratilo sa to v šumení vody. Musela som sa upokojiť. I keď ma to vĺča vytáčalo. Fakt, že bola raz taká veľká bol vedľajší. Pre mňa to stále bolo decko. Vykročila som napokon vpred s neutrálnym výrazom. Došla som k vode na opačnom brehu od nich a sklonila hlavu, aby som sa mohla napiť. Stála som priamo naproti Scallie a upierala na ňu až príliš zaostrený pohľad po celú dobu, ako som pila. A aj keď som hlavu zdvihla a voda mi kvapkala z papule, neprestávala som ju sledovať. Jej dvorné dámy mi boli ukradnuté. Čakala som však, či spozná i ona mňa. Bola predsa vtedy len malým vĺčaťom. Ale aká sranda by to bola, keby v nej trauma z detstva prepukne opäť. Milovala som strach svojich obetí. Na tvári sa mi skrivil úsmev v momente, ako na mňa padol jej pohľad ružových očí.

//najvyššia hora

Roklina bola tak ako vždy otravná. Všade boli tie prekliate kríky a pichľavé kaktusy. Nemala som nervy na tieto nehostinné prostredia. Kiežby všade boli len lesy. Aspoň by bol pokoj a nemusela by som sa dívať ani na kvety, ktoré rástli na lúkach. Odporné kvety. Odporná zeleň. Kto ju vlastne potreboval k životu? Podľa mňa bola viac než zbytočná. Zavrčala som a konečne došla ku skaliskám, medzi ktorými som hľadala vchod do podzemia. Bol zarastený pavučinami, čiže cezeň dlho už nikto nešiel. Pretočila som oči v stĺp a vkročila dnu. Odfrkla som si a striasla pavúka, ktorý mi visel na ňufáku. Bolo to tak odporné. S čľapkaním v kalužiach, ktoré sa tu tvorili, som pokračovala temnou chodbou. Vyčarovala som si však ohnivú guličku, ktorá mi svietila na cestu. Aspoň som mohla vidieť pod nohy a nenapichnúť sa či nezakopnúť o nejakú kosť, ktorá sa na zemi povaľovala. Prešla som si jazykom po tesákoch. Prišlo mi, že tadiaľto putujem večne. Vždy bola tá chodba tak dlhá? Ktovie. Avšak chvíľu po mojom vnútornom nariekaní som sa dostala na koniec chodby. Minimálne som pred sebou uvidela svetlo a i začula dunenie vodopádov. No konečne.

//Jazero

//vlčie jazero cez portál

Vyšľapala som až do hôr k portálu, do ktorého som vkročila a nechala sa premiestniť na lúke. Na toto cestovanie som si už začínala zvykať. Potriasla som hlavou a pozrela sa niekam inam. Mala som v pláne ísť domov a premýšľala som, akou cestou sa tam vydať. Mohla som ísť cez hory, ale to ma nebavilo. Bola tu však druhá cesta, i keď nebezpečnejšia, no rýchlejšia. Rozhodla som sa teda pre ňu. Pokračovala som cez lúku k hore, ktorá sa týčila nad nami. Odfrkla som si. Bolo to na nervy. Nasala som okolité pachy a aspoň niečo pozitívne na mňa vybaflo. Nastražila som ušiská a pozrela sa na ušiaka, ktorého uši trčali z trávy. Rozbehla som sa za ním. Potichu ako myška som ho doskákala až k nemu, no i tak si ma všimol. Nebol sprostý. Rozbehol sa preč a ja za ním. Smiala som sa. Bol taký ustráchaný, akoby som mu vyvraždila celú rodinu. Veď predsa utekal pred smrťou. Bola som Smrťkou? Určíte áno. Zazubila som sa a bežala za ním o sto šesť. Za chvíľu som ho dobehla a zdrapila za gágor. Zabila som ho. Bola som to ale sviňa, čo? Pochutnala som si na zajacovi a potom sa len zalizovala. Zdvihla som sa zo zeme a vydala sa okolo hory smerom k rokline, aby som našla vchod do podzemia, ktorým som sa mohla dostať k jazeru.

//katakomby cez roklinu

Tá potvora, ktorú som tu našla... zjavne nejavila žiadne známky toho, aby sa voči môjmu napadnutiu bránila. Pretočila som oči v stĺp a i keby sa o niečo pokúsila, veľmi rýchlo som ju zahriakla. Na toto škvŕňa som rozhodne nemala čas. Radšej som sa otočila a vydala som sa svojou cestou. Kam som ale mala namierené? Očividne zistiť, či je niečo nové. Už som dlho nebola u jazera. Bolo by fajn zistiť, či sa niečo stalo alebo je niečo na pláne, či nie. I tak sa mi celý tento chaos zdal byť dosť chaotický. Organizácia nula bodov. Zastrihala som ušami a pohliadla na portál, ktorý sa črtal na vrchole hory. Musela som sa k nemu dostať. Preto som pridala do kroku a vybrala sa do hôr. Bolo to však veľmi náročné. Bola som unavená z toho nič nerobenia. Chcelo to predsa len nejakú akciu. A niečo pod zub. Rozhodla som sa teda, že sa na lučine zastavím niekde, kde si voľačo ulovím. Na to malé vĺča som i zabudla, že som na neho vôbec narazila. Teraz v mojom záujme bolo niečoo iné.

//najvyššia hora cez tesáky a lúku

Sledovala som vĺča z diaľky, nechávajúc sa svoj pach ukryť v smere vetra od vĺčaťa. Teda... nepatrilo už k najmenším, ale stále to bol krpec, ktorý mi liezol hore krkom. Chcela som sa aspoň trochu zabaviť, preto som urobila, čo som urobila. Bola skutočne celá mokrá a i keď zima pomaly a isto končila, chladno ostávalo i naďalej. Prešla som si jazykom po tesákoch a počkala, než vyšla z vody a zjavne premýšľala nad tým, čo sa to stalo! Určite to tak bolo. Následne som sa pomaly vybrala vpred, hrajúc sa na niekoho, kto náhodou prechádza okolo a uvidela nebohé mláďa v trabloch. "Hiii, kúpať sa v tomto počasí! To nie je to najmúdrejšie rozhodnutie," povedala som a zastavila som sa na menšom kopečku. Hľadela som na ňu a už premýšľala, čo by som jej ešte vyviedla. Avšak... záležalo hlavne od jej reakcií. Mohla som sa hrať na boha, ale... k čomu by mi to bolo. Hlavne ma zaujímalo, čo to vĺča vedelo, keď i jeho oči boli červené podobne ako moje. Musela ovládať oheň, i keď som tomu priveľmi nechcela dôverovať. Veď i tá malá potvora Scallia ich mala podivnej ružovej farby, ktorú som ani netušila, k čomu prirovnať. Odfrkla som si a potriasla rohatou hlavou, len aby som následne svoj pohľad uprela priamo na vĺča, očakávajúc jej reakciu.

//Snežné tesáky

Schádzala som z hôr ako veľká voda. Vďaka mojej velkosti som kde-tu zapadla do záveju snehhu. Bol na mňa určite vtipný pohľad, hlavne preto lebo som sa u toho pekne jedovala a ohňom daný sneh roztápala. Ktovie, či sa ma nezľaklo i počasie, lebo ako som zostúpila do menšieho závetria, trošku sa to počasie zmiernilo, i keď stále padal hustý sneh. Otriasla som sa asi už miliónty raz, keď som napredovala popri brehu jazera. Šomrala som si niečo sama pre seba, len pán boh vedel, čo to bolo. Strihla som uchom, keď som v tom bielom prostredí uvidela konečne niečo, čo biele nebolo. Zastrihala som ušami a videla nejaké odrasteného mladého vlka, ktorý sa hral s ľadovou vodou? Asi? Tak či onak som sa provokačne uškrnula a rozhodla sa, že si aspoň trochu zlepším náladu. Voda z jazera sa skrz prepadnutú dieru prudko zdvihla a ošplechla celú prednú časť tela vlčice, hlavne hlavu. Mokrá srsť v tomto počasí, kedy vonku bola snehová búrka, rozhodne nebolo najlepšie. ASpoň niekto bude mať rovnako na hovno deň ako ja. Odfrkla som si a premýšľala, či sa s ňou ešte nejako budem zahrávať alebo na ňu kašlem a rovno ju hodím pod ľadovú plochu jazera za živa... hm, na teraz som ešte rozhodnutá nebola.

//Červená lúka

Vkročila som do portálu a nechala sa ním preniesť na druhú stranu sveta. Do hôr. Kde som si myslela, že počasie na tom bude oveľa lepšie. Lenže na moje prekvapenie tomu tak nebolo. Práveže ešte k tomu to bolo presne naopak. Počasie tu bolo neskutočne zlé a hrozné a nechutné! Vycerila som tesáky a zase sa zahnala po tých prašivých vločkách, ktoré sa znášali z nebies dole. Na toto som už bola stará. Prečo som sa ja vôbec dávala na to, aby som putovala po krajine a vyzvedala všetky tie informácie. Mali by to robiť mladší vlci a nie my, čo už máme svoje roky. Síce som nebola najstaršia, ale predsa len som už nebola ani najmladšia. Mala som rada svoj pokoj a toto mi veľmi nepomáhalo. Oblizla som si ňufák a zavrčala. Potom som pokračovala z hôr dole, k jazeru, ktoré však bolo zasnežené a tak som nemohla vidieť jeho zamrznutú hladinu, ktorá sa mi ukrývala pred zrakom. Čo to trepem, ja som ani na údolie nevidela, aká chumelica tu v horách riadila. Ani keď som zišla nižšie, nevidela som si na vlastný ňufák. Už ma to otravovalo. Asi si nájdem nejakú skrýšu, kde prečkám tento nečas. Alebo si ju vytvorím. To vyjde na stejno.

//Vlčie jazero

Po tom, čo sa naše cesty rozišli s tým tlstým Frekim... som zamierila späť ku portálu, aby som sa pomaly dostala i niekam inam a možno narazila i na iných vlkov, ktorí mi budú prínosnejší pre moje plány. Všetko mi však začalo komplikovať to hnusné počasie, kedy z neba padali biele hovná, ktoré sa mi lepili na ksicht. Bolo to viac než odporné. Zavrčala som a chňapla som po jednej snehovej vločke, ktorá padala rovno na môj ňufák. Najradšej by som ich všetky vypálila, ale to nebolo v mojich silách. Sneh predsa nehorel, len sa topil. Dúfala som, že toto počasie nebude rovnako na chuja rovnako všade ako tu. Možno na druhom ostrove svietilo slnko! O tom som však pochybovala, no nemohla som to nijako posudzovať, pretože ako sa dalo čakať, v tejto búrke som si nevidela ani na špičku ňufáka. Zabručala som a pokračovala k portálu, kde som sa rozhodla, že teda do neho skočím a pôjdem pekne krásne tam, kde hádam nejaké slnko svieti. Lebo ak nie, tak ma skutočne porazí a podpálim kľudne i celý ostrov, len aby som tu nemala žiaden sneh. Presne tak.

//Snežné tesáky