Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//úkryt alatey cez územie svorky

Vĺča vyzeralo poniekaľ zmätene, keď som jej povedala, že som sa do svorky nenarodila. Avšak bolo to pochopiteľné, oni žili v inom svete. Aj ja som si ako malá myslela, že sa do svorky vlci len rodia, lebo tak to u nás bolo aj. Potriasla som hlavičkou a pokračovala v debate. Pýtala sa na mojich kamarátov. "Áno mám a teraz dokonca i ďalšiu kamarátku," riekla som a mrkla som na Solveig. "Už sme kamarátky, no nie?" opýtala som sa jej a nadvihla obočie. Usmiala som sa na ňu. Potrebovali sme tu byť všetci kamaráti, boli sme predsa rodina. "Ale ďakujem, že si to takto ponúkla, si naozaj zlatá. Máš tu už aj ďalších kamarátov? Vieš, ste ešte tak mladí, tak neviem, čo všetko ste stihli zažiť," riekla som a pokračovala som po ceste von z úkrytu. Postupne sme sa dostávali do hôr. Snehu to bolo habadej, preto som mala v pláne zliezť nižšie, kde to bude bezpečnejšie pre ňu. Nechcela som, aby sa zranila na horských cestičkách, i keď som mala mágie, ktorými by som jej pomohla. "Narodila som sa v horách. Nie až tak vysokých ako tieto, ale žila som v horskom údolí, kde sa počasie menilo každú chvíľu. A hej ten kožuch je super. Splynie s horských prostredím, či je zima a či leto. Okrem lesnatých nižších polôh, kde je viac zelene. Tam tá biela a sivá dosť svieti teda," povedala som a zasmiala sa. No na snehu a skalách som bola ako taký snežný leopard! "Avšak kožuch nie je všetko. Leda by si chcela byť lovec, tam je i sfarbenie dosť dôležité. Už si rozmýšľala, čomu by si sa chcela venovať až vyrastieš? Počula si vôbec o možnostiach, ktoré máte?" opýtala som sa jej a pomaly klesala. Hľadala som schodné cestičky, ktoré pre ňu nebudú žiaden problém.

V matematickom vzorci jej rodiny som sa mierne stratila. Solveig vyzerala tiež mierne zmätene zo mňa. Rozhodla som sa preto, že si nebudeme komplikovať život a upustila som od toho. Povzdychla som si. Však na tom nezáležalo. Nech je to ako chce, je ich... dosť. Keby sa niekde jedno stratilo alebo pridalo, asi by si to nikto ani len nepovšimol. "Ja? Kdeže. Moja rodina ostala tam, odkiaľ pochádzam. Minimálne som tu na nikoho nenarazila. Niekedy mi chýbajú. Rada by som chcela vedieť aspoň to, či sú v poriadku a šťastní," riekla som a pousmiala sa. Niekedy som sa skutočne cítila smutná a chcela sa vrátiť, ale potom som si povedala, že hlavné je, aby boli zdraví a spokojní. Lenže ako som to mohla vedieť? Vlastne, ani nad ničím iným som premýšľať nechcela. Museli byť v poriadku.
Keď sme prešli na tému príveskov, predstavila som si na Solveig všemožné cetky. "Naozaj? Nuž, si ešte mladá, neboj nič. Do ďalšej zimy preskúmaš všetky tri ostrovy a získaš plno zážitkov, že azda niekde ti Bohyňa pričaruje i tú čelenku!" podporila som ju v tom pozitívnom myslení, aby nebola smutná, že ešte nič nevidela. Mala celý život pred sebou. Nemusela hneď vešať hlavu medzi lopatky. "Do sveta? Isteže ti ho rada ukážem! Môžeme začať v okolí hôr, je tam množstvo pekných lesov a jazier. Nech toho na teba nie je príliš veľa na začiatok, dobre?" nadhodila som, no niečo mi hovorilo, že bude súhlasiť. Ak teda súhlasila, zavelila som k odchodu a vydala sa smerom k východu z jaskyne.

//Hraničné pohorie cez územie

Na šiji sa mi zježila srsť, keď Solveig spomenula, že ich je ešte viac! "A-ako, že ešte viac?! Myslíš vaše dve staršie sestry? Alebo? Ešte je tu niekto... ďalší?!" zhíkla som, pretože som si myslela, že mám povedomie o všetkých členoch svorky, ale zdá sa, že som mala výrazné medzery! Ach, musím dávať väčší pozor, čo sa tu deje a menej sa túlať po okolí. Toľko vecí mi újde, prebehlo mi mysľou. Pokrútila som hlavičkou a povzdychla si. Keď tu bolo toľko vlkov v jednej svorke, ako ostatných na ostrovoch! Kto si to mal všetko pamätať v takýchto podmienkach. "Áno! Zjavilo. I tebe sa to môže raz v živote prihodiť. Nikdy nevieš, kedy to príde. Nechcela by si predsa i ty nejaké také prívesky, náramky, čelenky, či pláštik?" opýtala som sa jej a zamávala chvostíkom zo strany na stranu. Určite by sa to k jej peknej ryšavej srsti hodilo. "Nepamätám si, že by som urobila niečo špeciálne. Proste som cestovala po ostrovoch, pomáhala druhým vlkom a skúmala, čo ostrovy prinášajú. Keď som prišla na ostrovy a pridala sa k svojej pôvodnej svorke, zastávala som pozíciu prieskumníka, a tak som i skúmala všetko no a... asi som si to fakt zaslúžila!" riekla som na jej slová. Nemala som za sebou nejaký veľký počin. Nebola som žiadnym hrdinom ani nič. Proste... stačilo rozsievať dobro a podávať pomocnú labu!
"No vidíš to, tak musíš veľa cestovať, zažívať... objavovať a byť milá a dobrá na druhých, ktorých na svojej ceste stretneš. Určite sa ti bude hodiť i zosilnieť a naučiť sa ovládať nejakú mágiu," riekla som. Cesty dokážu byť i nebezpečné, čiže sa jej to určite bude hodiť. "Ty si vcelku výnimočná. Odtieň tvojej srsti som vo vašej rodine ešte nezahliadla. Si taká pekná bledučká," zatiahla som a venovala jej priateľský úsmev. Naozaj nebola tak úplne rovnaká, ako jej súrodenci. Tí mi prišli, že boli skôr čierno biely.

Posedávala som bokom. Oddychovala som, nasávala energiu z prostredia. Zo svojho domova. Po dlhých rokoch som sa konečne cítila dobre a i keď mi bolo ľúto, že som odišla od svojej svorky... bola to dobrá voľba. "Hm?" zamumlala som, keď som začula hlas. Ani som si v tom ruchu neuvedomila, že ku mne niekto došiel. Pozrela som sa na mladú vlčicu, ktorá rástla ako z vody. Usmiala som sa a privrela očká. "A ty... ty budeš Solveig? Pamätám si správne? Je vás mnoho," dodala som a zasmiala sa. No farbu jej kožucha som si pamätala, bola inakšia, než u ostatných vĺčat. Taká naružovela? Asi? Neviem. Na farby som nikdy príliš nebola. "Ako som prišla k týmto cetkám?" nadhodila som, aby som sa usitila, na čo sa ma pýta a zamyslela sa nad tým. Bolo to tak dávno, už som si to ani nepamätala. "Mali v tom labky bohovia. Musela som spraviť niečo, čím som si to zaslúžila a potom sa mi to zjavilo na tele. Vyzerám ako taká princezná, čo rozhodne nie som. Len sa mi vždy páčili kamienky a cetky na druhých, a i ja chcela raz niekedy niečo také mať a pozri. Splnilo sa mi to!" vysvetlila som jej v skratke a zavrtela chvostom. Cítila som sa skvelo, že sa ku mne pridala. Nebola som sama a hlavne som sa necítila tak odstrčená, že by sa so mnou nechcel nikto baviť. "Aj na tebe by som si vedela čo to predstaviť. Nejaký fajnový prívesok alebo náramok, možno i tiež pláštik!" zvesela som povedala a prezrela si ju. Bola naozaj krásna. Usmiala som sa a nadvihla spýtavo obočie, čo si o tom myslí táto mladá slečna. Určite sa chcela parádiť!

//hraničné pohorie cez územie

Našľapovala som z ľahka po horskom chodníčku. Všade bolo bahno a všemožné zosuvy, ku ktorým muselo prísť počas povodni. Hory vyzerali také neupratané, smutné a hlavne zranené. Chcela som prírode pomôcť, ale pripomínala som si, že ona moju pomoc nepotrebovala. Príroda si vedela dať rady so všetkým a preto som ju nechala. Povzdychla som si a zamierila rovno k úkrytu. Na území som stretla niekoľkých členov svorky, ktorým som kývla hlavou na pozdrav a následne sa vydala do jaskyne. Cítila som tu pachy všemožných vlkov, vrátane Einara. Boli všetci v poriadku? Aspoň v rámci možností? Nastražila som ušká a vošla do jaskyne. Chvíľu som si privykala na šero a postupne pokračovala chodníčkom ďalej. Na ceste som pri vchode stretla vlčicu, ktorú som tu dlho necítila a Espena. Obom som kývla na pozdrav a následne pokračovala hlbšie. Každému som sa zdravila, až som zastavila niekde opodiaľ. Moc som si nevšímala dianie v jaskyni. Bola som zmätená z toho, čo sa vlastne stalo krajine. Aká škoda. Zamračila som sa a pohľadom u toho pobehovala po vlkoch, ktorí ostávali v úkryte. Vyzerali... živo. To stačilo v dnešnej dobe. Ach! Sadla som si na zadok. I keď som sa pred chvíľou zobudila, bola som unavená. Vyčerpaná z toho všetkého.

//Kvílivec

Keď som sa dostala od jazera a pohliadla ponad ramená na krajinu, nevidela som nič iné len vodu. Milovala som ju, ale v tomto bode ma až priam desila. Zaťala som tesáky a našla si nejaký úkryt, kde som si vysušila srsť a zahriala svoje okolie, aby mi nebola taká zima. Ľahla som si do klbka a rozhodla som sa, že sa z toho vyspím a potom zamieril na územie, aby som zistila, či sú všetci v poriadku. Položila som hlavu na labky a zavrela oči. Bola som tak vyčerpaná, že som zaspala takmer ihneď.

>time skip<
Zamrkala som modrými očkami, keď ma pošteklili na ňufáku lúče slnka. Slnka. Otvorila som oči dokorán a pozrela sa na oblohu. Nebol pomaly na nej ani jediný mráčik a oblohu pretínala dúha. Skôr než sa zvečeralo. Bolo na čase vybrať sa domov. Voda zmizla. Bolo to zvláštne. Nevedela som, či to mám brať ako dobré alebo zlé znamenie. Zvráštila som čelo a čo ostatní lčenovia? Budú v pohode? Neutopili sa tiež niekde? Zachmúrila som sa a následne sa vydala k avaru. Bolo na čase trochu pozisťovať, ako sú na tom ostatní členovia svorky. Hlavne vĺčatá. Mali sme ich dost. Ešte lepšie. Kedy sme ich nemali dosť?

//úkryt latte cez územie

× Zamiř do bezpečí
× Podej pomocnou tlapku topícímu se/top se a nech zachránit
× Po promočení si udělej horký odvar z trychtýřku

Chytila som za šiju hnedú vlčicu, máchala som vo vode labkami, ale nebola dostatočne pritopená na to, aby mi nerobilo problém ju ďalej ťahať. Preto som ju na chvíľu pustila pod vodu, aby som ju skľudnila a následne sa ponorila, aby som ju vytiahla nad hladinu. Šlo to o niečo ľahšie, ale predsa som si dopomohla mágiou, aby som ju dostala bližšie k vetve, ktorú ponáral do vody Ahvov syn. Pomohla som vlčici, aby sa jej chytila a následne ju pustila, ak ju potiahol na breh. Sama som doplávala za nimi a vyšla von. Otriasla som sa a sklonila hlavu k vlčici. "Si v poriadku?" opýtala som sa jej a ako som sa na ňu dívala, hrozne mi bola povedomá, ale vyzerala... trochu inak. Nechala som to však tak a pozrela sa i na vlka. "Ďakujem za pomoc s jej vylovením. Čo robíte tak ďaleko od zlatého lesa?" opýtala som sa ich oboch, azda by som zistila, že či je i onen les vytopený. Zamračila som sa. "Vytopilo more už les?" dodala som, ak by im to nebolo jasné. Ach, ako zafučalo, ostala mi zima. Brrr.
"Ach, zima je, čo? Ako vlk má mokrý kožuch, no hrôza, ešte prechladneme. Ale viete čo? Poznám jednu rastlinku!" zvolala som nadšene a vyčarovala som červenú kvetinku. "Volá sa Trychtýřek. Nájdete ju voľne rásť niekde na lúkach po ostrovoch. Podľa toho, čo mi bolo povedané, by sa mala luhovať vo vode. Okrem toho, že to vlka zahreje, tak slúži i ako dezinfekcia a pomáha hojiť rany," vysvetlila som im a podišla ku svojmu kameňu, na ktorom som predtým ležala. Vytvorila som v ňom priehlbinu, tak som hodila trychtýrek a privolala kus vody, ktorú som začala ohrievať. Po chvíli som sa pozrela na dvojicu vlkov a ochladila ju na normálnejšiu teplotu. Následne som nad nami urobila "štít", aby na nás nekapala voda a keď sa napili z vývaru, vyfúkala som nám srsť. Sama som sa tiež napila z neho a rýchlo ma zahrialo. "Viac pre vás nemôžem urobiť, ale mali by ste sa rýchlo stiahnuť do hôr. Voda stúpa. Tesáky u portálu budú pre vašu svorku najlepšou voľbou," riekla som k nim a zamračila sa. Následne som štít zrušila a pozrela sa k hrančinému. "Zamierte do bezpečia prosím, idem už aj ja. Pozdravte svojich otcov, Ahvaryana a Aetasa som už dlho nevidela. Držte sa," riekla som k obom a mrkla na nich. Následne som zamierila do bezpečia hôr, pretože potopa tu začínala byť dosť seriózna...

//hraničné pohorie

× Podej pomocnou tlapku topícímu se/top se a nech zachránit

Sledovala som v diaľke topiacich sa vlkov, ale neunúvala som sa k nim ísť. Vyzerali, že to mali pod kontrolou. Napokon i od jazera odišli a ja tu zas na chvíľu bola sama. Ale u jazera sa vymenilo viacero vlkov za ten čas. Bolo akoby pútnickým miestom, kam každý prišiel a zas odišiel. Asi si len potrebovali overiť to, že skutočne tu je potopa. Zastrihala som ušami a pozrela sa na novú dvojicu, ktorá mierila k jazeru. Ani neviem prečo, ale upútali moju pozornosť. Azda preto, pretože som ich... poznala? Môj mozog si ich najskôr nedokázal s nikým spojiť, vlastne dosť dlho na to, aby som i zabudla na túto pôvodnú myšlienku, keď som ich uvidela ako...
Vyskočila som na rovné labky, keď som uzrela ako vlčicu stiahlo jazero do svojich útrob. "Panebože!" zvolala som a priskackala k hnedému vlkov, ktorého som napokon predsa len spoznala. "Hiii! Ty si syn Rýdie a Ahvaryanna, všakže? Poď musíme ju zachrániť," riekla som hneď k nemu a ukázala na veľký konár, ktorý bol vyplavený na brehu. "Chyť ho a natiahni ho nad vodu. Ja skočím pre ňu, len aby sme sa mali o čo zaprieť, a tak nám pomôžeš von," urgovala som ho miernymi rozkazmi a prikyvovala. Áno, presne tak sme to mali spraviť! Sama som sa rozbehla do vody a začala plávať, aby som sa dostala k vlčici. Schmatla som ju za šiju a pomocou mágie si pomáhala, aby som začala plávať proti prúdu, smerom k drevenému konáru a pohľad upierala na hnedého vlka, či nám skutočne pomôže.

//Tichá zátoka cez Kvitnúcu lúku

Ako som mapovala okolie, pochopila som vážnosť situácie. Dážď neutíchal, vodné toky sa búrili, lúky a lesy boli vcelku rozbahnené, more požieralo brehy a predátory boli rovnako hladné ako my. Museli sme niečo vymyslieť. Jediným šťastím bolo, že Alatey bola v horách a tým pádom sme sa nemuseli toľko obávať o vytopenie. I keď tá diera v strope... no nevadí. Stále to nebolo tak zlé ako mať svorku v Zlatom lese, ktorý vlastne susedil s morom a zátokou, kde som predchvíľou bola. Dúfala som, že sa stihli evakuovať. Veď tesáky boli hneď za rohom, mohli sa ukryť tam. Keď som došla ku kvílivému jazeru, zhodila som tetrova pred seba a začala ho žrať. Ľahla som si na spleť koreňov, ktoré som si vyčarovala, aby som nemusela ležať v bahne a sledovala u toho vytopené jazero, ktoré sa pomaly rozlievalo po lúke. Čo som tak mohla ísť robiť teraz? Nič také špecifické. Zastrihala som ušami a premýšľala, či už je čas ísť späť domov podať hlásenie alebo ešte nie. V diaľke som videla nejaké siluety, ktoré sa rozhodli zaplávať si v jazere. Aké hlúpe. Počkať... oni asi neplávali dobrovoľne. Nastražila som uši a pozrela sa ich smerom ešte raz a u toho žula mäso vtáka ako popcorn.

× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) → 5/5
× Zahuč do vody po špatném zhodnocení hloubky vody (1b)

//Začarovaný les

Voda. Všade bola voda. Stromy by nemali rásť z vody. Začínala som panikáriť, pretože ma to odrezalo od možných útekových ciest. Zabrzdila som prudko vo vode, ktorá mi bola po kolená a otočila sa. Medveď ma dobiehal, dokonca i poľavil na tempe. Videl, že som zahnaná do kúta. Ale ja nehodlala sa vzdať svojho úlovku. Ani som nemala v pláne padnúť mu za obeť. Nahnevala som sa, že ma ani bohovia nevypočuli a nechali na mňa zoslať toto nešťastie. Veď čo som kedy komu urobila? Vždy som niekomu pomáhala! Nahnevaná som bola, až sa voda okolo mňa začínala búriť väčšmi a väčšmi. Viac, než sa búrila sama o sebe vďaka povodni. Teraz som vodu vôkol seba plne kontrolovala a vytvorila som tak vlnu, ktorá medveďa celého obliala. Následne i niekoľko vodných šípok, ktoré ho nepekne zaštípali na kožuchu. Zmizni, pomyslela som si k nemu celá nasrdená a čoskoro medveď pochopil, že tadiaľto cesta nevedie. Otočil sa a zmizol v lese. Vydýchla som si a otočila sa.
Vydala som sa popri zaplavenej zátoke a lesu smerom k lúke. Myslela som si, že je to tu len zaplavené a tak je voda plytká, no očividne som bola dostatočne unavená a neostražitá, že som si neuvedomila, že tu môžu byť spády. Spravila som krok a... naprázdno sa mi labka prepadla pod hladinu vody aj so mnou a tetrovom. Toho som od ľaku pustila a zmizla pod hladinou. Vďaka mágii som sa však hneď vynorila a začala hľadať mršinu, ktorú som si k sebe pritiahla, chňapla mokré perie vtáka a začala plávať späť na plytčinu. Vyliezla som von, otriasla sa a vydala sa opatrne ďalej, tentoraz skúmajúc každý svoj krok, či niekde nezahučím zas pod hlaidnu vody. Bolo to... otravné!

//Kvílivec cez Kvitnúcu lúku

× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) → 4/5

//Tajga

Začínala som pociťovať vyčerpanie. Nebolo to tak jednoduché ako sa zdalo. Používať mágie aj fyzickú zručnosť. Spravila som pár krokov a pozbierala všetku svoju odvahu. Zastavila som sa a otočila sa, aby som vyčarovala hlinenú stenu, ktorá nás mala odďaľovať. Čakala som na moment, čo sa stane, ale... prerazil ju. Bol ako tank. Zhrozene som sa na to dívala a vetrom do neho zafučala, aby som ho spomalila, než som sa opäť rozbehla vpred. Prosím, prosím. Ja už budem dobrá a robiť si plne svoje povinnosti. Pokojne od rána do večera len... prosím nech už za mnou nejde, mrmlala som si v duchu, zatiaľ čo som utekala vpred. Náreky mi však boli houby platné. Nikoho nezaujímali moje starosti. Medveď bol však podozrivo vytrvalý. Cítil, že to za chvíľu vzdám. Nemohla som. Do očí sa mi zas nahrnuli slzy. Bola som unavená, ale nechcela som, aby som sklamala svorku, nechcela som, aby som bola ďalšou obeťou a ešte tak hlúpej smrti! Zabručala som a pridala z posledných síl do tempa. Stále som kľučkovala medzi stromami a hádzala po ňom kamienky. Čoskoro som medzi stromami uvidela vodu. Nejako... veľmi blízko...

//začarovaný les

× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) → 3/5

//Mokřady

Bežala som medzi stromami ako o život. Vlastne... ono mi o ten život aj skutočne šlo. Bahno zo mňa zmýval dážď, čo mi dosť pomohlo, pretože som nebola až tak ťažká. Zadýchaná som bola celá. Síce som bola lovec a mala dobrú fyzičku, stres mi to dosť sťažoval. Otočila som hlavu, aby som sa zas uistila, že medveď je odo mňa dostatočne ďaleko. Prečo ma vôbec naháňal? Mohol to už vzdať. Nikdy som nevidela medveďa takto loviť. Musel byť veľmi hladný a zúfalý. Vytvorila som niekoľko spletitých koreňov hneď za sebou, ako som prebehla, aby sa o ne potkol. Preskočil ich. Nikdy by som nepovedala, že by som videla medveďa tak skákať. Ladné to rozhodne nebolo, ale bolo to minimálne rýchle. Stiahla som uši k hlave. Tetrova som sa vzdať nemohla! Bol to môj úlovok, ktorý som chcela priniesť vĺčatám. Zafňukala som. Mohla som mu podpáliť srsť? Nie, tak krutá by som nebola ani na tak desivé zviera. Potrebovala som ho zastrašiť inak, no teraz mi neostávalo nič iné, len bežať ďalej a kde tu po ňom odhodiť nejaké kamienky a vetvičky, či mu spraviť prekážku, aby som ho o niečo viac spomalila.

//Začarovaný les

× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) → 2/5
× Pokus se plavat

//Tajga

Utekala som pomedzi stromy s tetrovom v papuli a ani sa neobzerala za seba. V očiach som mala slzy od strachu a celé telo sa mi triaslo. Nie zimou alebo únavou, ale práve hrôzou z toho, že som prišla do styku s medveďom. Hocijaký predátor mohol na mňa skočiť a bola by som v pohode, ale nie s týmto. Jeden jediný. Prečo ja? Prečo ma bohovia nenávideli? Keď som pocítila, že sú jeho ťažké kroky blízko mňa, predsa len som kus natočila hlavu za seba a zreničky sa mi zúžili. Pomocou mágie som po ňom zhodila niekoľko vetví ihličnanov a kamienkov z okolia. Na moment ho to rozladilo, ako ho trafili do hlavy a ja získala náskok. Avšak nemala som sa pozerať cez rameno. Vpálila som do vody a musela začať makať labkami aby som odplávala ďalej. Nemohla som sa vrátiť. Jeho mohutné telo skočilo do vody tiež. Panebože, prečo ma nenechá na pokoji! nariekala som v myšlienkach a pomohla si prúdom vody, aby som sa dostala na pevnú pôdu pod labkami, aj keď to bolo preceňované. Všade to bolo mokré a rozbahnené. Ani som sa neotriasala, vysušila som sa vzduchom a pokračovala v behu skôr, než sa z vody dostal medveď. Aj keď on určite plávať ani nemusel, bo dočiahol na dno. To ho však o nič viac nespomalovalo. Musela som si pohnúť, ak som ho chcela striasť.

//Tajga

× Ulov si na horší časy (2b)
× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) → 1/5

//Hraničné pohorie

Od Wua som rovno zamierila v tom lejaku do lesa. Avšak márne som sa nazdávala, že medzi stromami to bude o niečo lepšie. Houby. Všade bola voda. Blato. Hlavne to odporné blato. Až sa mi chlpy ježili akoby do mňa udrel blesk. Neznášala som, keď som mala špinavú srsť. Nebola som žiadnou princezničkou, ale kto chcel mať bielu srsť zamuchlanú od blata?! Nakrčila som väčšmi ňufáčik, no v tom som zazrela pohyb. Zdvihla som zrak a za jedným zo stromov som uvidela na spadnutom, opadanom pni veľkého, čierneho vtáka. Nastražila som ušká a v očiach mi preblikla hviezdička nádeje. Mala som na dosah labky svoj úlovok, ktorý som mohla priniesť vĺčatám. Tetrova určite ešte nejedli. Mlsne som sa zalizla a vydala sa v tichosti a bahne k nemu. Skrývala som sa za stromami, no nezdalo sa, že by ma niekde uzrel. Nemal ako. Všade sa liala voda a i on chudák chcel nájsť miesto, kam sa skryje. Vydal sa ďalej do lesa, keď zoskočil z dreva a ja ho prenasledovala. Nemal potuchy, že idem za ním. Čoskoro sa však otočil a uvidel ma. Vyštartovala som a za šmýkania v bahne som ho takmer okamžite dobehla. Bola som rýchla a pomocou mágii som si nenabila držku. Zakusla som ho do krku a víťazoslávne si ho niesla pomedzi stromy. Ešte som sa tu chcela popozerať, čo sa tu vlastne deje, keď v tom som uvidela ďalší pohyb. Tento sa mi však toľko nepáčil. Na moment som zamrzla na mieste a moje srdce prestalo biť. Hnedý kožuch mohutného zvieraťa, ktoré sa brodilo rovnakou sr*a*kou ako ja, sa ustálilo pohľadom na mojom drobnom tele. Nie. Nemohla to byť pravda. Do očí sa mi rinuli slzy, ktoré zmýval dážď. Medveď. Jediné, čo mi teraz v hlave išlo, bol šum mojej krvi. Musela som sa pohnúť... POHNI SA. No ták sa pohni. Preboha Tiara!!! húkala som sama po sebe vo svojom vnútri, no strach bol príliš veľký. Azda by som tam i ostala stáť, aj keď sa medveď pohol mojim smerom. Bol hladný... ale v diaľke som uvidela ako ponad vrcholce stromov preblysla vzdialená žiara. Dostatočne na to, aby ma to priviedlo do prítomnosti a rozmrazilo mi to labky. Otočila som sa a vydala sa na útek pred predátorom...

//Mokřady

× Zlepši své dovednosti (1b) → Nákup s poradovým číslom 26-

//matcha latté

Pomaly som schádzala z hôr a pohľad na vodu v okolí ma len čoraz väčšmi desil. Kam som len dovidela, tam sa voda liala a vďaka mágií som cítila, že len tak skoro pršať nedokáže. Síce som vodu milovala, i toto bolo príliš na mňa. Ja sama som sa jej však nebála, no strachovala som sa o členov svorky a malé vĺčatá, ktoré sme na území mala. Verila som, že sú všetky pekne naukladané v úkryte a nikto sa netúla po vonku. Išla som preto rýchlo prejsť územie a následne zamierila dole z hôr. Musela som sa ísť na tú skázu pozrieť osobne. Čo sa to tu sakra dialo...

Na mojej ceste som narazila na známeho obchodníka. Ani som netušila, že sa ešte v niečom môžem zlepšiť a i tak som si na niečo spomenula! Stále som mala problém s jednou mágiou, a tak som ho požiadala o pomoc. Samozrejme... zadarmo to rozhodne nebolo. Pozrela som sa mu i na iné veci, ktoré ponúkal. Po chvíli ma to už omrzelo a tak som mu dala kamienky a vydala sa ďalej preč. Divila som sa mu, že biznis mu stále šiel.

Pokračovala som ďalej z hôr a zamierila k blízkemu lesu, kde som chcela zamieriť. Možno i niečo uloviť. Veď takto všetká zver utonie! Museli sme doplniť zásoby, ale čo ja sama dokážem vôbec uloviť? Ach, že som ja hlupaňa išla sama. No nevzdávala som sa. Stále som mala v rukáve... mágie.

//Tajga

Nákup:
x 6 level aury = 90 kšm
Ostane mi 24 kšm 7 rubínov 7 mincí
Schváleno