Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Polovica vlkov zmizla. Netušila som, kam sa vydali, ale vedela som, že ja som teraz mala iné plány. Nevedela som však aké. Dážď neutíchal, ale vzhľadom na moju mágiu som sa tejto prehánky ani nebála. I keď bola o dosť silnejšia, než by sa dalo čakať. Strihol som uchom a pozrela som sa na nebesia. ČO mám teraz robiť? Nevedela som. Potriasla som hlavičkou a povzdychla si. No nič, niečo budem musieť urobiť, ale čo? Pozrela som sa tu na prítomných. Ani som netušila, koľko som tu sedela. Proste som... sedela a dívala sa na dážď, strom, skaly a vlkov. Hlavne zmáčanú Hanku a Cipher. Potom som však spozornela, keď som uvidela pohyb. Z dažďa sa vynorili dvaja vlci. Jeden väčší, druhý menší. Nastražila som ušká a sledovala ich. Poznala som ich oboch. Nešla som však bližšie. Dážď ma znepokojoval čoraz väčšmi. Znervóznela som. Zamračila som sa a povedala si, že i ja by som sa mala vydať do úkrytu. I Hanka tých, čo boli von, začala nahnávať do útrob jaskyne. Bolo na čase tam zamieriť. Švihla som chvostom a vydala sa teda dovnútra spolu s ostatnými. Na moment som sa však zastavila a dívala sa na okolie. Prečo stále pršalo? Nedávalo mi to zmysel. Hnevali sa na nás bohovia? Alebo len oplakávali smrť Cinder? Ktovie. Tak či onak to neveštilo nič dobré. Premýšľala som, ako je na tom zlatý les. Nervózne som sa zahniezdila na mieste. Budú v poriadku? Mohli by byť. Keď som sa chcela vydať do jaskyne, uvedomila som si, že to počasie sa mi naozaj nepáči. Ostala som tak stáť pod strieškou, kde na mňa moc nepršalo. Len to čo zafúkol vietor a čo stekalo po skalnatej podlahe. Prešla som si jazykom po tesákoch a zvažovala, čo môžem ďalej urobiť. Mohla som sa vydať tú situáciu preskúmať! Rovnako tak som chcela vedieť, či je Zlatá svorka v poriadku. Ale bála som sa územie svorky opustiť... preto som nerozhodne ešte ostávala len tak stáť. Po chvíli postávania som si však povedala, že toto počasie sa mi prestáva páčiť a bude lepšie, keď to pôjdem preskúmať. Predsa len som fňukala, ako mi chýba moja rola prieskumníka, no nie!

//Hraničné pohorie

//úkryt

Vyliezla som do dažďu a vydala sa niekam preč od skupiny, ktorá stála nad uzavretým hrobom. Na moment som sa zastavila a pozrela sa na strom, ktorý tu vyrašil. Zvláštne, bolo to nanajvýš zvláštne. Povzdychla som si, zavrela oči a pozrela sa na nebesia. V duchu som sa s Cinder rozlúčila a následne som sa stiahla do tieňov a zmizla v daždi niekde do hôr. Nechcela som opúšťať pohorie, ani územie svorky. Len som potrebovala chvíľku ticha a pokoja. Musela som si upratať vlastné myšlienky a hlavne sa upokojiť. Ďalšia smrť, ktorá ma na týchto ostrovoch sprevádzala... stačilo. Zastavila som sa na jednom z úpätí a dívala sa do doliny, kam sa rinul zráz. Dážď mi zmáčal kožuch, ale nevadilo mi to. Nie v tento moment. Voda ma upokojovala. I keď mi bolo chladno, bola som odhodlaná to prekonať. Mala som mágie, ktoré mi pomôžu zažehnať chlad a zimu, ale teraz som to nepovažovala za potrebné. Cinder umrela, mňa trochu nekomfortu v daždi určite nemá čo štvať. Posmutnela som. Prečo tu niektorí boli s nami tak krátko? Život nebol fér. Nakrčila som ňufák a nevedela, čo vlastne teraz robiť. Preto som ostala len tak stáť a sledovať "uplakané" mračná, ako sužujú horské údolie.

Necítila som sa dobre. Väčšina vlkov, ktorí boli v jaskyniach, odišla von sa rozlúčiť s Cinder. Mala by som ísť aj ja? Stiahla som ušká k hlave. Nechcela som tam ísť. Nechcela som sa dívať na mŕtve telo niekoho, koho som poznala. Zaťala som tesáky a ignorovala prítomných, ak na mňa hovorili. Mala som v hlave bordel. Potrebovala som odísť. Kam? To som nevedela. Azda ma lov zajacov trochu upokojí? Pozrela som sa na vĺčatá, ktoré tu zostali. Následne pohľadom prešla na Sierru, ktorá tu zostala spolu s nami. "Prepáčte mi, ale ja... necítim sa dobre. Potrebujem... sa nadýchať vzduchu a utriediť si myšlienky. Prepáč Sierro, ale budem ťa tu na nich musieť nechať samú, no väčšina šla von... dúfam, že to spolu zvládnete ja... prepáčte," koktala som, keď som začala spätkovať a pomaly sa rozišla smerom k východu z úkrytu. Nevadilo mi, že vonka prší. Práve naopak. Voda ma upokojovala. Mala som i mágie, ktoré ma vedeli ochrániť a zahriať, keď to budem potrebovať. Nakrčila som ňufáčik, cítila som potrebu sa rozplakať. Všetky tie emócie ma rozhodili a ja sa potrebovala niekde vyventilovať. Vybehla som teda von z úkrytu do dažďa. Musela som však vymyslieť, ako nepozorovane sa stratím v horách. Nebola som si istá, či chcem prítomnosť niekoho druhého. Musela som sa upokojiť.

//alatey

Rannei, Arne, Sindri
Škaredo som sa pozrela na Rannei, ktorá mi položila naozaj zapeklitú otázku. Avšak tak, ako bola zapeklitá, tak bola i jednoduchá, čo sa odpovede týkalo. Povzdychla som si. "Žijeme z nejakého dôvodu. Niekoho poslaním na zemi je len priviesť ďalšie potomstvo, iný má dokázať väčšie veci, zachrániť svet, či len niekomu druhému život. Je dôležité, aby sme svoj krátky okamih na tomto svete využili na plno a urobili čo najviac dobra," riekla som smerom k nej a mrkla na ňu. Nebolo to vôbec zlé, stačilo sa na to pozrieť z iného uhľa pohľadu. "Určite, až budete väčší a neodfúkne vás silnejší poryv vetru. Časom uvidíte, čo vás baví viacej a potom si môžete zvoliť aj profesiu hraničiara, ak budete chcieť alebo obráncu," vysvetlila som jej a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Následne som sa pozrela na ryšavé vĺča. Ach, Sindri! No jasne. Strihla som uchom a pozrela sa na čierne vĺča, ktoré mi z toho vychádzalo ako Arne. Venoval sa Vločke, očividne mnou nebol zaujatý alebo mu len vadila prítomnosť toho množstva súrodencov. Ach.

Sierra
Strihla som uškom a usmiala sa na čiernu vlčku. "Dlho, už ani neviem koľko presne. Ale poznala som Einara ešte skôr, než svorku založil a keď som zistila, že sa skutočne usadil, tak som sa sem vydala. Pôvodne som na ostrovoch sídlila v Zlatej svorke, ale táto komunita mi vyhovuje viac," vysvetlila som jej a pozrela sa na Vločku. Mohla by ísť so mnou niekedy do Zlatej! By som jej to tam ukázala a aj by som hádam novinky zistila. Ako sa má asi Rýdie a Ahva? Ach. Povzdyhcla som si a spozornela, keď som začula šum. Vracali sa.

Einar a tak dále, vĺčatá, Vločka, Sindri, Sierra...
Počúvala som jeho slová, keď popisoval druhých. Asi to bolo škatuľkovanie, ale i keď som si nevedela zapamätať opis a kľudne to mohli byť random vlci... v mojej hlave skandoval chaos. Už od samého začiatku. Asi som bola na ostrovoch príliš dlho a všetko zlé mala v pláne hádzať na nich. Ale tak, nebolo tomu tak?! Odfrkla som si. Došiel až k nám. Skontrolovať vĺčatá? Tak bol starostlivý otec, no páni. Pozrela som sa na vĺčatá, ako sa rozhodnú. Arne a Solveig chceli ísť von, ja sama som chcela ísť von, ale zároveň nie. Bola som smutná a pohľad na jej telo by mi dobre nerobil. Preto som i napriek mojim magickým schopnostiam ostala stáť... Prehltla som hrču v hrdle. Sindri vyslovil otázku. "Ja pokojne ostanem v úkryte s vĺčatmi, ktoré nebudú chcieť ísť von," vyhŕlila som rýchlejšie, než bolo potrebné. Bolo vidieť na mne, že moja krehká povaha nepotrebovala vidieť svoju mŕtvu kamarátku. Azda to bolo odo mňa sebecké, ale šrámov na srdiečku a duši som mala dostatok na to, aby som tam pridávala ďalší. Prosím, odpusť mi to, pomyslela som si k jej duši a povzdychla si. Ďalšia o vychádzku sa prihlásila Rannei. Pozrela som sa na Vločku a Sierru, ktorá z nich pôjde von s nimi.

vĺčata

Pohľadom som prešla na vlka, ktorého som ťahala od liečiteľského kútiku. Pripojil sa k reči a ja sa chápavo usmiala. "Nuž, ako vám to vysvetliť..." začala som a potom si uvedomila jednu vec. Ktorú museli chápať i keď boli mladí. I ja som jej pochopila a to som nemala tak dobré gény ako oni. "Určite ste si všimli, že keď ulovíme zver ako toho králika tu napríklad... Tak už sa nepreberie. Musí umrieť, aby sme my žili a nažrali sa z neho. Bohužiaľ takýto osud postihne i vlkov, no smrť nemusí byť zavinená nikým... Stačí na to choroba, staroba... Jednoducho jedného dňa každý z nás zaspí a už sa nepreberie. A my, čo tu ostaneme, sa s ním môžeme len rozlúčiť a uchovať jeho spomienku v myšlienkach," povedala som, no začínala som chápať, prečo som nikdy nemohla byť pečovateľka ako Vločka. Obdivovala som ju. "Netuším, kto jej to urobil. Ale keď sa vráti váš otec a ostatní, budeme mať snáď odpovede," dodala som a usmiala sa na nich. Radšej som sa zamerala na ich predstavovania. "Oči," zopakovala som po Solveig a pozrela sa na ne. Videla som rozdiely v niektorých, v iných nie... Každopádne, keď sa mi predstavili po samom, spojila som si to lepšie. Pohľadom som prešla na Rannei. "Musíme vyriešiť ešte ďalšie veci s tým spojené. Musíme sa s Cinder rozlúčiť a pochovať. Následne si myslím, že bude mať nejaké plány ako aktívnejšie strážiť hranice. O tom i predtým hovoril, no teraz tomu bude klásť určite väčší dôraz," riekla som a zamračila sa. I ja by som sa ponúkla na hliadku. Nemohol nikto hliadkovať sám. Určite by som šla s Keijim. Mozla som ho magiami ochrániť. Strihla som uchom, keď som si všimla ešte jedno vĺča, čo vyzeralo ako Einar. "A ty sa voláš ako? Hmmm nechaj ma hádať, Sumri? Sandri? S... Siri! Nie..." mumlala som, keďže to bolo to posledné, čo som si pamätala z jeho slov. Pohľadom som kukla na súrodencov, čo boli zhovorčivejši, nech mi pomôžu.

Solveig, Rannei

Moju pozornosť strhlo jedno z vĺčat, ktoré ku mne prehovorilo. Prekvapene som sa pozrela na čierno bielu vlčicu. Napokon sa môj stresujúci výraz tváre zmenil na oveľa priateľskejší. Usmiala som sa na ňu a i keď som si ich mená nepamätala, absolútne mi to nebránilo k tomu, aby som pokračovala: "Ach! Volám sa Tiara a som miestny lovec." Uvedomila som si, že asi vĺčata nedávali pozor, keď sa einar bavil o nás či o ďalších vlkoch. Myslela som si, že mám neprehliadnuteľné cetky. "Nevideli sme sa, pretože som bola mimo územia a sledovala pohyb stád počas jari a keď som sa domov vracala cez leto, narazila som na Keijiho a spolu sme ulovili srnku, ktorá je pri vchode," vysvetlila som jej. Zatiaľ to boli úsmevné slová, ktoré som jej venovala. Pretože jej ďalšie otázky ma mierne zasiahli. Nemohla som to však dať na sebe tak úplne poznať. Boli to predsa vĺčata! "No..." začala som, ale pozrela sa na druhú vlčku, ktorá zareagovala na jej slová. Zamračila som sa. "Ach, nehovor tak svojej sestre. To sa nepatrí," napomenula som ju, no napokon si povzdychla. "Ale áno. Situácia je vážna. Cinder nespí... Už sa nikdy neprebudí. Je proste... Mŕtva," rozhodla som sa im to povedať jednoducho a napriamo. Museli si zvykať na krutý život. "Cinder prišla z vonka. Asi by si tam ty ísť nechcela. Nie skôr, než ostatní skontrolujú hranice a okolie, či sú už narušitelia preč," pokračovala som a pozrela sa na tmavšie vĺča. "Preto... Ste tu a my s vami. Povedzte mi radšej, ako sa voláte? Počúvala som vášho otca, ale ste si dosť podobní," riekla som a zasmiala sa. Chcela som tú pochmúrnu tému viesť inym smerom.

Meno: Melanis
Počet príspevkov: 3
Postavenie: sigma
Povýšenie: -
Funkcia: priezkumník
Aktivita pre svorku: Pátrajú po zdroji vody a úkrytu.
Krátke zhrnutie:
Nachádzali vodu. Stratili Caspiana. Našli Caspiana. Nachádzajú vodu 2.0.

Jméno vlka: Tiara
Počet postů: 19
Postavení: kappa
Povýšení: sigma -> kappa 10 KŠM + 1% = 11 kšm
Funkce: lovec
Aktivita pro smečku: S Keijim ulovili srnu a dotiahli ju k úkrytu.
Krátké shrnutí (i rychlohry):
S Keijim utužovali svoj smečkavzťah spoločným lovom srny, ktorú dotiahli k úkrytu. Následne sa šla prejsť a stretla Bryce. Potom sa vrátila na zraz a tam sa zoznámila s Letom a tak dále...
Smečková minihra:
> Promluv si s jiným členem alespoň na 8 postů (tedy 4 na každého) - hra s Keijim
> Dones úlovek do úkrytu Alatey (úlovok s Keijim) - random shard pls

Vločka, Sierra a einarové decka

Dostrkala som Espena k hlúčiku jeho súrodencov a pohliadla na Vločku a Sierru. Celá som bola zadýchaná, ako mi srdce búšilo. Bol tu strašný chaos, len čo bola pravda. "Fuuu, dámy. Máme ich všetky? Koľko ich vlastne má byť?" riekla som a v hlave si prehrávala, koľko ich Einar vlastne menoval. Snažila som sa ich i porátať, ale... rozhodne to bolo viac náročnejšie, než sa zdalo. Po chvíli trápenia som sa na to celé vykvákla a pokrútila hlavou. "Tak nič, skúšam ich zrátať, ale vyzerajú pre mňa všetky rovnako," hlesla som zúfalo. V tom šere to bolo obtiežne, ale to nevadilo. Keď som sa dívala po zbytku úkrytu, nikde som iné vĺča nevidela. Strihla som uškom a kukla sa na Vločku. "Ako preboha prosím ťa stíhaš sa starať o všetky? By ma porazilo a polku z nich by som vždy niekde zabudla," povedala som a zasmiala sa. U toho som sa kukla na Sierru. "Dúfam, že s Mercerom neplánujete tak početný vrh, lebo Vločka by si hádam už aj voľno zaslúžila," opýtala som sa jej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bolo vtipné, že tu teraz bude tak veľa vĺčat pobehovať, ale rozhodne mi to až tak neprekážalo. Nebolo to tak zlé. Len som bola rada, že som lovec a nie opatrovateľ!

Vločule v Hraničnom pohorí

Hanka, Vločka, Espen

Srdiečko mi búšilo až niekde v krku. Stres, panika... prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle a pozrela sa na Hanku, ktorá vyslovila moje meno. Rezonovalo mi v ušiach. Nastražila som uši. Musela som sa zamerať na jej slová, i keď v prvom momente ma obliala panika, že som nerozumela, čo mi vlastne chcela. Napokon som však pochopila, čo znamenali jednotlivé slová a pohľadom začala hľadať Vločku. Mala pravdu. Nemohla som sa zameriavať na Cinder. Bolo okolo nej dosť vlkov. My sme sa museli postarať o vĺčatá. Mať ich pokope. Preto som sa postavila na stuhnuté a roztrasené laby. Musela som byť tou dospelou, aspoň na chvíľu. Rozišla som sa smerom k Vločke. "V-v-vločko, musíme ísť," zamumlala som a keď som prechádzala okolo liečiteľského kútika, vzala som za šiju šteňa Einara... Elena, Emina, Eseta... na mená som fakt nemala hlavičku. Bola som prťavá a pri jeho už veľkosti som ho max nadvihla a potiahla preč. "Mufíme ífsť," zamumlala som s jeho srsťou v papuli a pustila ho na štyri labky, naďalej do neho strkajúc hlavou, aby sme sa pobrali k ďalším jeho súrodencom a spoločne preč. Tri sme ich mohli nahnať dokopy... no nie?

Einar, Vittani (očný kontaaakt), Cinder drama, janevjemuš

Nemala som rada tieto stretnutia. Boli fajn, ale nenávidela som ich. Nestíhala som vnímať ani svoje myšlienky, nie to všetko, čo sa tu dialo a z tých rôznych pachov vlkov a hlasov sa mi len točila hlava. Strihla som uchom a počúvala z povzdialí slová Einara o novej pozícií. Bolo to zaujímavé, nikdy som nepočula o tom, že by sa niekde pridala pozícia, ale dávalo to logiku. Asi. Nevedela som posúdiť, ja som od toho nikdy nebola. Nechala som to tak a prešla na to, aby som pochopila, kto vlastne tú pozíciu má zastávať. Zaujímavé. Nastražila som ušká a ani som ho pomaly už nepočúvala až do momentu, čo mi v hlave zarezenovalo moje meno. Počkať, ja? Pozrela som sa na Einara a potom pohľadom našla vlčicu. Bolo to namáhavé, ale napokon som jej tmavý kožuch našla. Cinder a Xandera som mala rada, preto mi bolo cťou učiť ich dcéru, ale... ja? Dal tú zodpovednosť mne? Prehltla som hrču v hrdle no napokon ak sa nám pohľady s Vittani stretli, som sa na ňu usmiala a nadšene zamávala chvostom.
Všetko pekné však raz pominie. Prišla Cinder a moje srdiečko sa rozbúchalo na plné obrátky. Panebože. Do očí mi vyhŕkli slzy, keď som ju uvidela. Chcela som sa k nej vydať, ale labky som mala prikované k zemi. Nedokázala som sa pohnúť a zároveň to ani nebolo nutné. Moje podvedomie to tušilo, no myseľ si to nedokázala pripustiť. Každopádne sa okolo nej zhŕkli vlci, ja by som len prekážala. Prečo? Kto? Spodná čelusť mi začala vibrovať, ako sa mi chcelo plakať.

Za vlčicu, ktorá sa starala o zrzka som bola rada, keď ju Einar povýšil po tom, čo nás oboznámila s rastlinkami. Bola ich na ostrovoch kopa a určite ich bolo ešte oveľa viac. Len sme na ne museli naraziť... ak by som však niečo našla, čo ona nemala, rozhodne som mala v pláne jej to prísť povedať, aspoň by som niečím prispela. Ja sama som určite o veľa kvetoch zatiaľ nevedela, ale mohla som sa teraz na to pátranie zamerať. Vcelku ma prekvapilo, koľko liečiteľov táto svorka má. Pomaly viac než lovcov. Potrebovali sme ich však toľko? Prišla mi i mladá a tušila som, že je to dcéra Shine, všakže? Neklamala ma pamäť? Privrela som zraky a prešla si jazykom po tesákoch. Mala na starosti tak mladá i staršie a skúsenejšie? Wow.
Avšak prekvapilo ma, keď Einar hovoril o kvetinke. I on bol cez kytky? Počúvala som, keď hovoril k Šalveji a snažila si ju vizualizovať. Určite som ju už niekde videla, ale nikdy ma nenapadlo ju lámať kvôli mlieku zo stonky. Zaujímavé. Určite to niekedy vyskúšam!

Keď rozprával k ďalším deltám, pocítila som úzkosti. Asi by som nechcela ísť vyššie. Stačila mi moja pozícia, kde som mala akú takú voľnosť, pravda. Aj keď som doma aj v zlatej patrila k vyššie postaveným, prišlo mi to, že v Alatey sa to nehorázne hrotilo, akoby sme boli vo vojne. Nevadilo mi to, len som vedela, že to nie je niečo pre mňa. Ešte by bol na mňa nakladaný nátlak a o to som nestála. Bolo mi dobre takto a obdivovala som druhých, že boli tak super, že to zvládali. Otočila som sa preto a stiahla sa do úzadia, keď vyzval ďalších, aby predstúpili. Na toto som naozaj nemala.

Posadila som sa k stene jaskyne a sledovala okolitých vlkov. nevedela som, ku komu sa mám pridať. Všetci vyzerali, že sa poskupinkovali a bála som sa, že ma odstrčia, keď sa k nim pridám. Posmutnela som a ostala tak sama sedieť.

Einar, Keiji, Hanka

Nevšimla som si pohľadu, ani úsmevu Hanky, pretože som bola vystresovaná až na kosť. Moje nálady sa vždy v mojom tele miesili ako búrlivé vlny, preto nikto nemohol byť prekvapený, keď som po slovách Einara úplne zmenila svoju náladu. Nastražila som ušká a tvár sa mi rozjasnila. Postoj tela sa napriamil a chvostíkom som začala kmitať z jednej strany na druhú. "Ah, vďaka," vyšlo zo mňa nakoniec. Odľahlo mi. Už som sa bála, že poletím! Alebo že som niečo spravila a i zo mňa bude omega, ale nie. Nebolo to tak. Usmiata som pohliadla na Keijiho, ktorému dal inštrukcie navyše. Ku mne asi nič nemal, čo ma mierne zamrzelo, ale aspoň vyzval Hanku, ku ktorej som stočila svoje zraky v očakávaní, že mi niečo múdre povie. Mala nás predsa zaradiť, no nie? Ja sama si nedokázala vybrať, na čo som sa väčšmi cítila. K tomu som počúvala i to, čo ďalej riešil Einar, aby mi nič neušlo, no stále som očká upierala na Hanku, či mi niečo povie alebo to necháme na potom. Rozhodne som však s ňou chcela sa rozprávať.

Šalvej
Keď povolal predstúpiť Šalvej, pohliadla som na ňu a letmo skĺzla k Arrynovi. Vždy mi prišlo ľúto, keď bol niekto zranený. Nechcela som, aby sa niekto cítil zle. Preto som ju pozorne počúvala, keď hovorila o rastlinke, ktorú používa na to, aby Arrynovi pomohla. Trychtyrek... aké vtipné slovo to bolo! Zamerala som sa naň a premýšľala, že keď je taký super, asi by som ho mohla ísť na jar pohľadať, aby som i liečiteľom pomohla doplniť zásoby! Chcela som pomáhať každému na všetkých frontách, len čo bola pravda. Taká hyperaktívna som ešte bola, žiadna starešina.

Einar, Leto
Pozrela som sa na neznámeho vlka a venovala mu priateľský úsmev, keď sa mi predstavil. "Ach, teší ma Leto. Už chápem, prečo som ťa nevidela. Posledný zraz som bola mimo územia," riekla som a zasmiala sa. Dávalo logiku, že keď sa na jar pridal, tak som ho tu ešte nemohla vidieť. Nechala som to tak a premýšľala, koľko nových tvári tu ešte uvidím. "Hm," zamumlala som skôr, než som stihla niečo povedať ďalšie, pretože do úkrytu vošiel Einar. Nevidela som ho celú večnosť. Najväčšmi ma prekvapil pár krídel, ktorý mu priliehal k telu. Kedy k nim došiel? Udivene som sa na neho dívala, ale veľmi rýchlo ma zo zamyslenia vytrhol svojimi slovami. U toho som počúvala slová Vločky, čo sa hnedákovi stalo a mrzelo ma, že sa k niečomu takému vôbec podarilo dôjsť. Územie bolo veľké, a tak bolo jasné, že sa môže prehliadnuť takáto nehoda, že ho nevedel nikto nájsť. A možno ho ani nikto nehľadal? Stiahla som ušká k hlave a bola smutná, no nedokázala som mu momentálne pomôcť. Bolo tu vlkov až-až a iba by som zavadzala. Preto som počúvla slová Einara a pokývala hlávkou. "Oki," zahlásila som poslušne a pohľad nasmerovala smerom k vchodu do jaskyne. Nemohla som však vydržať príliš dlho potichu a drgla som tak do Leta. "Ha, teraz budeme robiť strážnych vlkov, ako sa cítiš parťáku?" zamumlala som smerom k nemu a doširoka sa zazubila. I keď bola situácia aká bola, vždy som si vedela nájsť i tú pozitívnejšiu časť. Nebolo dobré sa neustále strachovať, či byť smutný.

Xander
Do úkrytu začalo chodiť čoraz viac vlkov. Niektorých som od videnia už videla, prípadne, keď boli ešte menší a potom prišli takí, ktorých som videla prvý raz. Hlavne malé kópie Einara a Stiny. Bola som fascinovaná tým, koľko ich je a premýšľala nad tým, či ešte nejaký dôjdu. Medzitým som sa pozrela na Xandera, ktorý ma pozdravil, i keď mal plné labky práce s pomocou Vločky. Venovala som mu úsmev a odkývla mu späť. Ktovie, kde bola bola Cinder, tá i tu chýbala pri ňom. Každopádne hádam čoskoro dorazí... už dlho som s nimi neprehodila ani pár slov, čo bolo na škodu. Povzdychla som si. Musela som ich tu viacej obháňať, ale keď mňa pálili labky s tým, chodiť skúmať i ostrovy vonku. Mohla som ich však vytiahnuť spolu so mnou na výlet! To ma tiež napadlo a prišlo mi to ako geniálny plán.

Lovci, Leto 2.0, Vittani
Ako vždy, ani tento raz ma nesklamalo momentálne dianie, kedy to tu žilo a i napriek tomu, že som bola extrémne veľký extrovert, začínala som pociťovať úzkosti. Bolo nás tu viac než dosť. Až príliš. "Leto kukaj, čo dotiahli, oh, máme pomaly zásoby pri našom počte tak na jeden zimný lunárny cyklus," zasmiala som sa u toho, pretože som stále nechápala, ako môže byť tak mnoho vlkov v jednej svorke. Ešte som sa s tým nestretla. Každopádne to znamenalo, že tu muselo byť viac než dosť lovcov. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa spolu s nimi vydám loviť. "Ach, nabudúce si chcem ísť s nimi ponaháňať tie soby," zafňukala som, pretože som sa cítila dotknutá, že ma nikto nezavolal, pff. Ale je pravda, že som sa potulovala po okolí. Ale to vôbec nevadí! Mohli mi poslať info po poštovnom holubovi alebo nejako tak. "ˇČo vlastne ako omega robíš?" opýtala som sa zrazu Leta, keď som rozmýšľala nad rozdelením našej svorky a funkciách. Robili omegy vôbec niečo? Nebola som si tým istá, nikdy som ich nezažila vo svojej rodnej svorke ani v zlatej. U toho som pozrela na hnedavú vlčicu, ktorá mi bola povedomá. Azda som ju kedysi videla ako malé vĺča? Jej pach mi bol povedomí, ale bolo to veľmi dávno.

Einar 2,0
Spozornela som a stíchla, keď sa Einar rozhovoril. Prišlo mi rozumné, keď rozdelil role lovcom. Bola som zvedavá, na čo sa budem hodiť najviac ja. I keď to som tak nejak vnútorne aj tušila. Nebola som dosť silná na to, aby som patrila ku katom a skôr som sa videla ako naháňač alebo stopár, no netušila som, čo by mi šlo lepšie. Strihla som uchom a pohliadla na Leta vedľa mňa, keď k nemu hovoril Einar. Pohľad mi skĺzol i na jeho brata. Už som chápala, prečo som sa s omegou predtým nikdy nestretla. Neboli zapotreba.Počúvala som Leta, ktorý hovoril. Predtým nebol vo svorke? Rozmýšľal asom nad tým, ako chápať jeho slová a prišlo mi ľúto, že musel za svoju nevedomosť pykať. Ach! Určite som mu chcela pomôcť so svorkovými vecami, ak ešte niečomu nerozumel, ja som v tom bola prvotriedny profík!

Vločka, Einar 3.0
U toho všetkého zhonu som pohľadom hypnotizovala Vločku, ktorá bola neďaleko, ale bolo tu toľko vlkov a malých vlkov, že som sa k nej nechcela teraz predierať. Vyzerala unavene a mne to bolo ľúto. Posmutnela som. Chcela som byť pri nej! Neudržala som sa však príliš dlho. Vydala som sa smerom k Vločke. Drcla som do nej bokom, keď som si k nej sadla z druhej strany, než bol Xander (ak tam ešte bol). "Ahojky," zamumlala som a oprela sa o ňu. Nehovorila som nič viac. Snažila som sa jej však byť oporou a "dodať jej energiu", pretože to očividne potrebovala. Nič viac nebolo treba. Nijak inak som jej pomôcť nedokázala.
Strihla som uchom a počúvala ďalšie slová Einara. Kým nehovoril na mňa, tak som ho vnímala a počúvala len okrajovo. Vnímala som, ako sa zhovára s dvoma bratmi, ktorých povýšil z omegy a tým im dal i nejaké kompetencie. Bola som za Leta rada. I keď som ho poznala päť minút aj s cestou, mala som z neho dobrý pocit!
Oh! Predstavovanie. Na mená som nebola expert a preto som sa mierne začala stresovať, ako si zapamätám všetky tie mená vĺčat, ktoré mal Einar. Zhrozene som sa dívala na to všetko a snažila sa to zapamätať. no bolo toho viac než dosť. "Šmárja, viac ich nešlo?" zašomrala som vedľa Vločky a cítila, ako mám zvýšený pulz. Ach bože. Strihla som uchom a z toho všetkého sa mi chcela zatočiť hlava, keď i Mercer so Sierrou boli v očakávaní. "Ty nečakáš vĺčatá, však Vločko?" zašepkala som k nej a pozrela sa jej do očí. Dúfala som, že nie. Potom som spozornela, keď som začula svoje meno. "Hm?" zdesila som sa toho, že som niečo urobila.

Sklopila som uši i hlavu a podišla do predšie. U toho som sa kukla na Vločku a následne vykročila k Einarovi. Pohľadom som hľadala Keijiho, ktorého spomenul tiež. Urobili sme niečo zle? Modré studničky som upriamila hore na Einara a Hanku, a pomaly sa vyrovnala. Vyzerala som ako zatúlané šteňa, ktoré čaká na karhanie. Aj keď som si nebola vedomá, že by som niečo urobila. Tá srna, čo sme ulovili nebola dobrá? Zhrozila som sa. Čo ak nebola dosť dobrá? Ach, určite to bude tým! Nechutila im. Nakrčila som ňufáčik a stiahla ušká.