Příspěvky uživatele

< návrat zpět

57.
//Arcus Deum cez Hmlisté pláne

"To je divné, musí tu byť fakt vveľká vlhkosť, keď sa tu drží tak hustá hmla," zašomrala som smerom k Áronovi a povzdychla si. Pokrútila som nad tým hlavou a zamračila sa. Pomaly sme sa dostávali z hmly. Ňufák ma ešte stále bolel, ale už to nebolo také hrozné. Povzdychla som si a potriasla hlavou. Oblizla som si ňufák a zastrihala ušami, keď som videla v hmle ďalšie obrysy. ČO sme sa dostali tam, kde sme boli? Naklonila som hlavu na stranu a pokračovala vpred. Opatrne. Nakoniec to však bolo len úpätie hôr. "Fuu, pozrime sa. Tu sme tiež už boli!" riekla som a začala sa šplhať do hôr. Smiala som sa, pretože som konečne videla všetko to okolie. Zašvihala som chvostom zo strany do strany. "Takže ak pôjdeme nejakou cestičkou na juh, budeme konečne na tej pláááni," zatiahla som a tešila som sa, že konečne nájdeme niečo na jedenie. Umierala som hladom. Povzdychla som si a zastavila sa, keď som uvidela na nás zívať dieru v horách. Zastrihala som ušami. Ďalšia jaskyňa? Mlčky som sa pozrela na Arona a potom sa tam vydala na menší prieskum. Veď tak čo!

//Jaskyňa Law

66.
//Hmlisté pláne

"Keď pôjdeme stále rovno, určite sa z tohto dostaneme. Nemohla predsa pokryť celý ostrov!" zamumlala som popod ňufák. Dávalo to predsa logiku. Nič nemohlo byť nekonečné. Všetko malo svoj koniec! "Musíme len..." nestačila som ani dohovoriť, keď som vrazila do kamenného stĺpu. "Au!" vyštekla som od bolesti a zaspätkovala. Labkou som si prešla po ňufáku. Čo to sakra bolo?! Zdalo sa, že sa hmla v okolí mierne zmenšila a my sme si mohli prehliadnuť podivné kamenné vecičky, ktoré sa tu váľali po zemi. Naklonila som hlavu na stranu a pozrela sa na Árona. "Videl si niekedy niečo takéto?" opýtala som sa ho a zašvihala chvostom. Pomaly som začala kráčať a sledovať, čoho sme vlastne boli svedkami. Vyzeralo to podivne. Rozhodne to nebolo nič, čo by patrilo vlkom. Prižmúrila som oči. Bola to ako tá stavba v džungli, či ten most medzi ostrovmi. I toto mi pripadalo skôr ako dielo ľudskej ruky, než vlkov. Potichu som zavrčala. Nepáčilo sa mi to. "Mali by sme ísť ďalej, mám z toho divný pocit," riekla som pomaly a rozišla sa zase niekam do hmly dúfajúc, že tentoraz sa naozaj niekam dostaneme. Čo najďalej od týchto ľudských príšerností hlavne.

//Snežné tesáky

65.
//Tichá zátoka

Vyplazila som na neho jazyk a následne sa zazubila. Zavrtela som chvostom a pokračovala spokojne ďalej krajom. Bolo to super vedieť, že mám kamarátov na ktorých sa môžem spoľahnúť! Nuž, zatiaľ len jedného, ale to sa zmení hneď ako sa vrátime do lesu. Aspoň som v to verila. Povzdychla som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "No, len aby si to nezakríkol!" uchechtla som sa smerom k nemu a pokračovala po pláni. Už-už som chcela začať pátrať po nejakej pachovej stope, keď nás zahalila hmla. Nevidela som si takmer ani na koniec ňufáka. Ešte že Áron stál tak blízko, inak by som ho hádam ani nenašla. "No aha ho ako si to zakríkol," podpichla som ho a pobavene sa zazubila. "Teraz sa budeme musieť odtiaľto nejako dostať," dodala som a povzdychla si. Pokračovala som ďalej po pláni, vôbec som netušila, kam to kráčame. Niekam predsa sa musíme dostať no nie? A potom si konečne zalovíme. Už som bola z toho celého poriadne hladná.

//Arcus Deum

64.
//Oáza

"Uuu, to je od teba veľmi milé! Ale netuším, kedy ho pôjdem vystopovať," riekla som pobavene a do široka sa usmiala na neho. Bolo to naozaj pozorné od neho! "Mala by som začať si všímať veci na zemi, aby sa mi podarilo nazbierať nejaké tie kamene, ktoré chce," pokračovala som a zadumane sa zamyslela, že kde niečo také nájdem. Nemôžu to byť len tak obyčajné kamene predsa. Tie by si mohol nazbierať i sám za seba, no nie? "Oh áno, len čo tam prejdeme. Je to trošku cesta na východ, ale my to dáme! Aspoň budeme potom trošku bližšie od domova? Alebo tak nejak by sme to mali teraz nazývať, no nie?" dodala som s úsmevom a kráčala ďalej. ČOskoro sme prešli k pobrežiu. Nepáčilo sa mi však. Bolo také... divné. Potriasla som hlavou. Ohrnula som ňufák. Nepáčilo sa mi to tu, preto som to chcela celé prejsť čo najrýchlejšie až na pláň na druhej strane zátoky. "Snáď nájdeme niečo vhodné, čo i takí dvaja lúzri ako sme my, ulovia," riekla som nakoniec a zazubila sa. Bola to však pravda a nemali by sme sa hanbiť to priznať. Aspoň sa nezraníme, keby máme ego na niečo väčšie.

//Mlžné pláne

63.
Stiahla som uši k hlave a zhrozene zhíkla, keď ma tak vydesil svojimi ďalšími slovami, ktoré ku mne preniesol. To nemohol myslieť vážne! Alebo snáď áno? Dúfala som však skôr v prvú možnosť odpovedi. "No tak to hádam nie. Ja by som sa rada ešte niečoho dožila a skúsila ovládnuť ten čas, vieš," riekla som pobavene nakoniec a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Rozhodne som nemala v pláne v najbližšej dobe zatrepať kopytami. To fakt nie. Povzdychla som si a oblizla si ňufák. Začínalo mi tu byť vcelku teplo. "Máš pravdu, je ich tu hrozne veľa divných!" odvetila som napokon a zavrtela nad tým hlavou. Povzdychla som si ešte väčšmi a pousmiala sa smerom k nemu. "Dokonca myslím dva! Tá pláň sa rozprestierala medzi fialovým a zlatým," skonštatovala som nakoniec a zazubila sa. Už sa tam len dostať a bolo by to super. "Tak poď, neviem sa dočkať, až vyskúšame tú tvoju novú super schopnosť! Možno i ja nejakú mám počúvaj," riekla som so smiechom a ešte na moment sa zastavila u vody. Napila som sa hltavo z jazera a nakoniec sa rozišla späť do púšte a mierila tentoraz väčšmi na východ.

//Tichá zátoka

62.
Pomaly som si ponaťahovala kosti. Srsť som už mala takmer suchú. Len mi tak v kostiach zapraskalo. Pobavene som sa zazubila a po očku sa pozrela na Árona. Ten mi začal odpovedať na moju ďalšiu otázku, ktorú som na neho vychrlila a skepticky nadvihla obočie a spýtavo sa na neho pozrela. "Oooo, to budeme musieť vyskúšať!" vyhŕkla som a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Bola som nadšená z jeho možnej schopnosti. Aj ja by som veľmi rada chcela ovládať svojho osobného motýľa! Teda, aspoň tak nejak to môj mizerný mozog pochopil. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a otriasla zo seba zvyšky piesku. "Za tým divným lesom bola veľká pláň cez ktorú sme prechádzali. Určite by sme tam mohli niečo menšie uloviiť a ty by si si vyskúšal svoju novú schopnosť, nie je to skvelý nápad?" vyhŕkla som nadšene a poskočila na predných labkách, očakávajúc rovnaké nadšenie z jeho strany, aby sme sa mohli vydať smerom na východ a preskúmať i tú časť ostrovov.

61.
Položila som hlavu na labky a so záujmom hľadela na Arona ako rozpráva. Rada som počúvala druhých, hlavne keď rozprával o niečom, čo ma zaujímalo. Zašvihala som chvostom zo strqny na stranu a pohliadla mu uprene do očí. "Hm, takže hovoríš, že čokoľvek? Myslíš, že by ma naučil i vracať ten čas?" opýtala som sa ho s rozžiarenými očami. Určite by to bolo skvelé! Len aby to bola pravda. Kľudne by som vypila hocijakú jeho gebuzinu, ak by mi to zaručilo túto schopnosť. Ani neviem, prečo som to tak moc chcela. Možno preto, že sa mi v živote stálo veľa vecí, ktoré by som chcela zmeniť. Povzdychla som si a zastrihala ušami. "Len také hocijaké kamene? To je mi zvláštne," odvetila som a naklonila hlavu mierne na stranu. Načo mu to teda bolo? Čakala som, že povie niečo lepšie a nie kamene. Pokrútila som nad tým hlavou a povzdychla si. "Hej počkaj. Čo si vlastne ty od neho dostal?" privrela som zraky keď som sa ho to pýtala a prezrela si ho poriadne. Niečo dostal ale čo? Určite niečo super a ešte sa tým ani nepochválil!

60.
I ja som sa po chvíli priplazila späť k hladine, aby som sa mohla napiť. Bola som celá rozčarovaná z toho všetkého. Nemohla som sa nabažiť tohto prostredia. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a povzdychla si. "Hmm alebo sa naučím ten element ovládať ja!" riekla som a nastražila ušká. Áno, to bol skvelý nápad. Určite by mi prospelo, keby som sa naučila ovládať viac elementov. "Najlepšie, ak by som vedela ovládať všetky elementy, to by bolo super nemyslíš?" nadhodila som mu otázku a od ucha k uchu sa zazubila. Zamávala som chvostom a predstavovala si, aké by to bolo úplne mega. Lenže ako by som to urobila? "Hm, možno ten vlk, podivný, ktorého sme stretli v tom lese by mi vedel pomôcť? Čo myslíš? Oh, čo vlastne po tebe za to chcel na výmenu?" opýtala som sa ho a natočila hlavu na stranu, pretože to on sa s ním rozprával a nie ja. Oblizla som si ňufák a vyčkávala na jeho odpoveď, že čo si o tom myslí.

59.
//Púšť

Skotúľala som sa dolu dunou a dopadla tvrdo na piesočnú pôdu, ktorá obklopovala celú oázu. Veľmi rýchlo som vyskočila na labky a otriasla zo seba všetok piesok, ktorý sa na mňa nalepil. Hneď na to som sa rozbehla cez zeleň a skočila priamo do vyhriatej vody. Tým som odstrašila nejakého zajaca, či fenka, ktorý sa potuloval po brehu. So smiechom som sa vynorila a pozrela sa na Árona. Bola som ako malé vĺča, ktoré si užívalo šantenie v kaluži vody. Pár ráz som sa ponorila a vodu okolo seba len tak čerila, než som mala toho dosť a celá mokrá som vybehla na breh. Otriasla som sa, čím som musela zamočiť i jeho. Hups. No i tak som sa len zazubila a packa sa na trávnaté miestečko. "Ach tak toto je super, na takéto miesto by som si vedela zvyknúť. ešte nejaký úkryt a bolo by to pecka!" riekla som zaraz a povzdychla si. Bolo tu fajn. Len keby nebolo zamračené, ale trošku viac slniečka, bolo by to úplne úžasné. Oblizla som si ňufáčik a strihla uchom k Áronovi. Zaslúžili sme si menšiu pauzu a hlavne na takomto cool mieste.

58.
//Palmová pláž

Zastrihala som ušami a pobavene sa na Árona pozrela. Musela som privrieť oči a mierne skepticky si ho premerala, než som mu odpovedala na jeho slová. "Zo mňa? Veď nemám poriadne na sebe nič iné len kožu a kosti," odvetila som pobavene a pohla labou, aby počuteľne počul ako mi škrípe v kĺboch. Bola som naozaj nepekne chudá. Dlhší čas som bola mimo svorky. Podpísalo sa to na mne. Hádam konečne naberiem zdravú formu v zlate. Snáď. "Hm, to máš asi pravdu," pokračovala som ďalej a pohodila chvostom. Nevedela som si úplne predstaviť jeho situáciu, ale keď mi o nej nechcel viac rozprávať, nenútila som ho k tomu. Kráčali sme ďalej po chrbte duny. Piesok bol vlhký, muselo tu pršať. Avšak vďaka slnku, ktoré vyšlo na oblohu, sa začínal pomaly sušiť, preto sme nemali až taký problém napredovať. Na vrcholu jednej z dún som zastavila a zavrtela chvostom. "Oh aha pozri!" riekla som a ukázala labkou na vodnú hladinu v pozadí. Okamžite som sa k nej začala šmýkať po stráni piesku.

//oáza

57.
//Duny

Rozžiarili sa mi očká, keď mi povedal, že ma tiež naučí nejakej sebastačnosti. To by bolo od neho tak krásne a milé! Nevedela som sa dočkať tej chvíle, kedy mi ukáže nejaké chvaty, že ako na to! "Jasne, bola by som veľmi rada za to!" horlivo som prikývla a usmiala sa od ucha k uchu. "Budeme mať na to plno času, až sa dostaneme späť do lesu!" dodala som pobavene a usmiala sa ešte väčšmi. Joj, matka by na mňa bola hrdá, až by ma videla, ako sa viem o seba postarať i bez členov svorky. I keď som sa do jednej pridala... to nemenilo nič na tom, že by som najradšej chcela byť schopná sama za seba. "Rozdielni? Ako to mám chápať?" opýtala som sa ho hneď na to a zastrihala uškami, aby mi to lepšie priblížil, pretože som tomu veľmi nerozumela. "No ja a moji súrodenci sme tiež neboli identickí, ale i ta ksme toho mali veľa spoločného, čo sme zdedili po rodičoch," objasnila som mierne a zazubila sa. Nemohli byť až tak odlišní predsa!

//púšť

56.
//Pichl

Zasmiala som sa nad tým, keď sa rozhovoril a musela mu na to všetko prikývnuť. Mal pravdu, aspoň z časti. Naozaj sme mali v tom systém a každý niečo robil, niekam patril... ale nepamätala som si presne, ako to všetko na mňa pôsobilo. Nebola som si tak úplne istá, čo som vlastne pociťovala. Mala som však pocit, že som bola šťastná. Skutočne šťastná. Aspoň niečo pozitívne. "To áno, bolo to všetko veľmi komplikované, preto niekedy si nie som istá, ako to funguje inde, keďže som v žiadnej inej svorke predtým ani potom nežila," dodala som pobavene a zašvihala chvostom zo strany na stranu s úsmevom od ucha k uchu. "To je zvláštne, museli ste sa o seba dosť starať čo. Aspoň ste sa naučili samostatnosti! Ja dakedy neviem ako sa mám o seba postarať," priznala som sa no i tak som sa zasmiala, i keď to nebola veľmi pozitívna poznámka a kukla sa na neho s nadvyhnutým obočím. "Akí sú tvoji súrodenci? Sú milí?" opýtala som sa ho ďalej, aby mi toho povedal viac. Vcelku ma to zaujímalo, že tak dokázali prežiť. I keď sedem členov je už na svorku dosť ako takú.

//Palmová pláž

55.
//Jazero Smrti

Oblizla som si ňufák a hrdo sa pozrela smerom na Árona, ktorý očividne osobného učiteľa nemal. Povzdychla som si. Mal sa čo teda učiť! "To neviem, ale proste sme ho mali. Dokonca i radu starších, žili sme trošku komplexne," riekla som a chvíľu premýšľala, či mu to celé porozprávam. Pretože to bolo na dlho a azda by ho to nemuselo ani zaujímať. Avšak, prečo nie? "Z toho čo si pamätám, žili sme v jednom veľkom údolí, lemovaného pohoriami," začala som rozprávať a pousmiala sa pri spomienke na krajinu, ktorú som si pamätala asi najlepšie, keď už nie situácie, ktoré sa v nej poriadne stali. "V údolí žilo niekoľko svoriek. Naša sídlila na horských stráňach a lesoch. Avšak pri každom splne sa zhromažďovali zástupcovia každej svorky v srdci údolia na riečnom ostrove. Netuším, o čom diskutovali, ale muselo to byť veľmi dôležité," pokračovala som a sťažka si povzdychla. O ľuďoch som sa radšej nevyjadrovala. Keďže ich nepoznal, bolo mi darmo rozprávať o nich, ako sme s nimi museli v údolí spolunažívať. "Ach, snáď ťa to neunudilo k smrti," dodala som s úsmevom a zvesela zamávala chvostom zo strany na stranu, keď som sa otriasla a vkročila labou do rozmočeného piesku.

//duny

54.
//Pityas

Pokračovali sme horami ďalej, zatiaľ čo sme sa rozprávali o nejakých tých veciach. Povzdychla som si. Už mi celkom i chýbalo nič nerobenie. Ale na druhú stranu som bola nadšená, že budem aspoň preskúmavať tento ostrov. "No neviem ako ty, ja som schopná nejesť i niekoľko týždňov," riekla som na jeho slová a pobavene sa uškrnula. Bola som naučená na iný štýl života než on. Taktiež lov bol v našom prostredí náročnejší, než u neho. Očividne. Aspoň som nikoho pribratého od nás nepoznala. Alebo áno? Nie, vôbec som si to nepamätala. Vlastne ja si nepamätala veľa vecí, preto som to hneď nechala byť tak. Nemalo zmysel sa o to snažiť. "Fíha, moja mama mi o ničom extra nerozprávala. Na to sme mali osobného učiteľa. To bol veľmi múdry, starý vlk, čo veľa zažil a počul," riekla som a pokývala nad tým hlavou veľmi dôležito. Usmiala som sa, keď som si na to spomenula. "To máš teda super, ty a tvoji súrodenci musíte byť dooosť dobre sveta znalí," pokračovala som a pobavene sa usmiala. Akože ani ja nebola sprostá, ale očividne vedel o púšti toho viac, než ja. Keď som však začala vnímať okolie, zdalo sa, že jazero okolo ktorého sme kráčali, patrí práve k tomu divnému lesu. Zastrihala som ušami a cukla sebou. Ihneď som sa ho rozhodla obísť a konečne vkročiť na pôdu púšti, kam sme pôvodne i predtým chceli ísť. Už len tú oázu nájsť.

//Pichl

53.
//Small

Joj. Povzdychla som si a pozrela sa smerom na Ahvaryana. Oblizla som si ňufák a skepticky si ho premerala. "Ty myslíš furt len na to jedlo, počúvaj," opäť som mu to pripomenula a pravdepodobne mu to budem pripomínať tak že každý jeden deň. A čo deň... každú pototo hodinu. Povzdychla som si a pretočila oči v stĺp. "Vieš, život sú aj iné veci ako... jedlo," začala som mu trošku kázanie dávať, pretože, to nebolo správne. Ta on musel pochopiť, že ja mu pravdu poviem a on zmení životné videnie, či tak nejak sa tomu hovorí. Ale ja neviem uš. Veď ja som len mladá a nevedomá a nemala by som mať práva sa vyjadrovať. Ešte príde nejaká Naka ma tuto zobrať za úplatky Majstra. Ojoj. Zle nedobre bude. Som stiahla uši k hlave a trošku mi život prebehol pred očami. Nie. Nemohla som toto ja robiť. Nakoniec som teda nepokračovala v týchto rečoch, pretože bodau by sa stalo čoromoro. "Joj, poďme ďalej. Už nie sme ďaleko, i keď prší, všade blato. Bojím sa celkom, že čo nás v púšti čaká, už si tam niekedy bol, keď o tom toľko vieš, Áron?" opýtala som sa ho s úsmevom a zvedavým pohľadom, keď sme pokračovali pozdĺž pohoria nižšie na juh. Už z diaľky sme mohli vidieť tie vysoké dunivé pieskové oné. Jaj, ako to len nnazvať. Ta všelijako. Ako nejaké... kopce. Originálne, čo si budeme.

//Jazero Smrti