Příspěvky uživatele

< návrat zpět

37
//bad

Les sa rozostupoval a čoskoro sa pred nami roztiahla pláň. Pohliadla som smerom k Áronovi a uškrnula sa. "Aj ja! Tu som stretla toho Kerbera a spoločne sme ulovili tú srnu," riekla som smerom k nemu a rozhliadla sa. Ktovie či tu ešte bol. Avšak nedávala som tomu veľké nádeje. Určite mal i lepšie veci na práci, než tu vysedávať. "Už mi celkom vyhladlo, čo tebe? I keď sme v takom stave, že si toho veľa nezalovíme," pokračovala som a zasmiala sa. Mali by sme si nájsť miesto, kde si budeme môcť odpočinúť. Rada by som trafila do púšte, ale... Očividne nám nebolo priano. Avšak, keď sme tu už boli, mohla by som preskúmať prv ten sever, kam som sa sama neodvážila. Teraz sme boli vo dvojici! "Nevieš akk dlho sme už oreč? Či nás nebude Aetas hľadať," nadhodila som otázku a poškrabala sa za uchom. Nechcela som, aby si myslel, že sme len tak zdrhli preč.

//Salt

36
//Asshirin labyrint

Keď som vybehla von z jaskyne, zakopla som o jeden koreň stromu a rozpleštila sa na zemi ako taká žaba. Tvrdo som dopadla na zem, až tak, že mi náraz vyrazil dych. Zalapala som po dychu a zaťala tesáky. Musela som sa upokojiť, aby sa mi svaly uvoľnili a podarilo sa mi konečne nadýchnuť. "Oh," vyšlo zo mňa. Zafunela som a potriasla hlavou, keď som sa začala zbierať na rovné laby. Bolelo ma celé telo. "Toto je tak na hovno krajina," riekla som úprimne a otriasla zo seba všetku špinu, ktorá sa mi zachytila v srsti. "Ak by som na to narazila niekde náhodou a nemala možnosť utiecť, asi by som sa posrala," riekla som a sťažka si vydýchla. Bola som prepacovaná. "Poďme, lebo nás to dobehne," upozornnila som ho a pokračovala lesom ďalej. Medzi stromami som uvidela jazero. Aha! Lenže, keď sme k nemu došli... "Je to tu naozaj mŕtve," riekla som a pohliadla na vodu, ktorá nevyzerala úplne normálne. Povzdychla som si. "Azda niekde nájdeme i niečo živšie a krajšie. Ja sa nevzdám, určite sú tu i pekné územia!" riekla som a zamračila som sa. Potriasla som hlavou. Už ma to pekne štvalo! Chcela som nájsť územie, ktoré bude pekné, priateľské a budeme si tam môcť bezpečne oddýchnuť! Chcela som tak veľa?

//Laica Mar

35.
//Temný les

"To ma veľmi nepovzbudilo," riekla som smerom k nemu úprimne a zamračila sa. Síce sa ma snažil utešiť, ale moc mu to teda nešlo. Povzdychla som si a pokrútila nad tým hlavou. Nadýchla som sa a vydala sa teda do hlbín. Nakrčila som ňufák a ako sme postupovali nižšie a nižšie... mohla som ucítiť nejaké podozrivé pachy. Zastavila som sa až v hlbinách. Prekvapivo tam až taká tma nebola, ako som si myslela. "Necítim sa tu dobre teda," riekla som a mykla sebou, keď som periférne uvidela akýsi pohyb. "Híí, videl si to?" opýtala som sa ho. Toto bolo horšie než kosti. Toto bolo živé! Zamračila som sa, ale pokračovala ešte kúsok ďalej. Keď v tom predo mňa zo steny skočil veeeeľký pavúk. Bol takmer väčší než ja. Zvrieskla som na celú jaskyňu, čím som musela privolať ešte viac netvorov. "zdrhaj ak ti je život drahý!" zafňukala som a celá zježená bežala po svojich stopách von z jaskyne. Prečo tu nemohla byť jedna normálna jaskyňa do riti!

//Bad cez les

34.
//Spálenisko

"Nikdy som sa nezasmiala lepšie," odvetila som mu s ďalšou vlnou zvonivého smiechu. Bože, asi ho začnem vystavovať ohrozeniu života častejšie. Je to tak zábavné! Škodoradosť je zlá vlastnosť. Mala by som sa hanbiť, ale... nah. "Čosi, mňa taká prekážka nevydesí, už som prešla i cez horšie než bolo toto!" riekla som a vypla hruď. On bol naozaj bábovka. Veď ani ľudí nepoznal! Ach, mala som ho čo doúčať a to sa mi zdal, že je starší? Nie, na toto som odhad nikdy nemala. Keď sme kráčali lesom, vcelku ma znepokojovala tá atmosféra. "Nepáči sa mi to tu. Mám pocit, že sme narazili na časť ostrovu... takého. Nazvala by som ho asi mŕtveho konca," riekla som smerom k nemu a mierne sa k nemu nalepila. Srsť sa mi naježila. Mala som fakt rešpekt z desivých vecí! Nakrčila som ňufák, keď sme sa objavili u ďalšieho vchodu do jaskyne. S otázkou v očiach som sa pozrela na Árona. "Ak tam budú ďalšie kosti, asi ma na mieste mrdne," riekla som no povedala som si, že žijeme len raz... prečo to neskúsiť. A tak som sa vydala do hlbín podzemia, očakávajúc, čo nám prinesie.

//Asshirin labyrint

33.
//Most

Musela som sa držať, aby som nespadla na zem od smiechu, keď som sledovala Árona, ako sa snaží dostať cez most. Nakoniec som sa neudržala a začala som sa smiať, až som padla na zem a mala problém sa nadýchnuť. "Prepáč, prepáč, ja len, prepáč," ospravedlňovala som sa pomedzi moje záchvaty smiechu. Musela som to prv rozdýchať, čo mi dalo zabrať. "Vyzeral si, vyzeral si vtipne," riekla som a opäť sa zasmiala, keď som sa na neho pozrela. "Joj prepáč už... už nebudem," riekla som pobavene a potriasla hlavou, keď som sa ako tak dala dokopy. "Mal si sa vidieť, počúvaj. Si v pohode, že?" opýtala som sa ho nakoniec, aby na mňa nenadával a utrela si slzy od smiechu. Nakoniec sme sa vydali ďalej, kde sme sa dostali na spálenú pôdu. "Tu to teda utrpelo," riekla som a radšej sa pomaly vydala medzi stromy, i keď ten les nevyzeral dva krát najlepšie. "Mi nehovor, že sa bojíš výšok," riekla som pobavene a zašvihala škodoradostne chvostom zo strany na stranu a zívla si.

//Temný les

32.
//Tajné ostrovy

Zastavila som sa na moment, aby som sa poškriabala za uchom. Svrbelo ma. Asi sa mi tam musel dostať nejaký prach alebo piesok z pláže. Zazubila som sa. Azda nemám blchy! No, to hádam nie. Vážne sa mi to nechcelo zažívať a hlavne to by znamenalo, že som ich musela chytiť od... tej vlčice! Alebo toho divného vlka u ktorého bol Áron. No nie nie. Povzdychla som si. "Asi by som umrela nudou, keby tam žijem s vami," odvetila som smerom k nemu. To bol naozaj divný štýl života. Aj by som sa ho opýtala, aký je starý, ale to by mi prišlo až príliš vlezlé. Nechala som to teda tak a radšej pokračovala v hľadaní nejakého priechodu. "Je tu nejako veľa vecí, ktoré mi pripomínajú ľudí," zašomrala som si skôr sama pre seba, ale musel ma počuť, keď bol vedľa mňa. Zastrihala som ušami a uškrnula sa. "Poďme to skúsiť," navrhla som, no museli sme si dávať pozor. Videla som, že niektoré latky boli mimo. "Pôjdem prvá, po jednom a veľmi sa nehýb ani rýchlo pretože rozhojdáš celý most," upozornila som ho. Následne som sa opatrne vydala po moste. Bolo to namáhavé. Avšak, nejako som sa dostala na druhú stranu s trochou snahy. Raz som musela i zastať, keď som preskočila dieru v moste a rozhojdala ho. Zašvihala som chvostom a obzrela sa. "No poď, teraz ty," vyzvala som ho a zazubila sa. Posadila som sa na zadok a čakala, až prejde na druhú stranu za mnou.

//Spálenisko

31.
//Les pri Moste

Musela som pokrútiť hlavou zo strany na stranu a povzdychla si. On bol naozaj hrozný prípad. Totálne zúfalý! "Tvoj život musí byť veľmi nudný a nezáživný počúvaj," riekla som ako reakciu na jeho slová a povzdychla si. To nemohol predsa myslieť vážne. Kto by nebol pre všetko to nadšenie? Pokrútila som nad tým hlavou a uškrnula sa nad jeho ďalšou poznámkou. "To sú mi výhovorky," preniesla som k nemu a pokrútila nad tým nesúhlasne hlavou. Vyskočila som na jeden spadnutý peň a nastrčila mu ku ksichtu moju labu. "Pozri aké mám krátke labky. Musím urobiť viac krokov než ty, tak sa nesťažuj," riekla som a zazubila sa. Zoskočila som dolu a zastavila sa na ďalšej pláži. "Budeme musieť nájsť inú cestu, tadiaľto to asi nevedie," riekla som, keď som mapovala pobrežie a rozhodla sa ho sledovať po hranici lesu. Možno sa budeme musieť vraciať až k portálu. Čo sa mi moc nechcelo a tak som dúfala, že tadiaľto cez ten prieliv niekde vedie akási cestička.

//Most

30.
//Na vyhliadke

On bol z toho nadšený? Vážne? Nakrčila som ňufák a stiahla uši k hlave. To nemohol myslieť predsa vážne! Povzdychla som si a pretočila oči v stĺp. "No, len by to chcelo zohnať nejaké svetlo, až tam pôjdeme. Je tam celkom pekná tma," riekla som a uškrnula sa. Ešte by sme o niečo zakopli. Tam ďalej predsa musela byť naozaj príliš veľká tma, no nie? "Heh, si celkom bábovka," riekla som úprimne a zazubila sa. I mňa boleli labky, ale rozhodne som nemala v pláne nariekať. Potriasla som hlávkou. Bola som príliš nadšená na to, aby som sa tu opúšťala. "Mám pocit, že ty nedojdeš ani do tej púšte," podpichla som ho a vyplazila jazyk. "Neboj, dáme si pauzu aj skôr. Vyzerá to, že ešte musíme toho veľa prejsť," riekla som, keď som z diaľky mapovala horizont. Povzdychla som si. Ten ostrov bol obrovský. No aspoň som si uvedomila, aký veľký skutočne je. "Ty si asi vždy sedel na jednom mieste čo, keď nevieš trošku diaľky prejsť," zase som ho podpichla a vyplazila na neho pobavene jazyk, ked sme vošli medzi stromy.

//Tajné ostrovy

29.
//Jazero

Zavrtela som hlavou. Hovoril to, akoby ich tam bolo len pár. Ale veď tam bola preboha hádam celá jedna rodová línia, ak nie ďalších desať vlkov za niekoľko storočí! "Ale akože keby ich tam je pár dobre. Ale však toľko mŕtvol som hádam za svoj život ani nevidela! Ty snáď áno?!" opýtala som sa ho podozrievavo a preglgla. Znelo to hrôzostrašne. Ako... no nevadí. Povzdychla som si a privrela oči. Možno bol naozaj sériovým vrahom už predtým a preto ho to nijak neprekvapovalo. "Joj, ale takéto hnusné miesta tu hádam nie sú. Teda, nie toľko," zaprosíkala som, no i tak čo mi mohol povedať na to. Nič. Radšej som sa z hlboka nadýchla a vydýchla, aby som sa upokojila. Utriedila som si rýchlo myšlienky a celá sa otriasla. "Ach, to teda bolo. Dík," odvetila som s úsmevom a zamávala chvostom. "Hej pozri," riekla som a ukázala na sever, kde sme z tohto miesta boli bližšie druhému brehu. V pozadí sa črtali piesočné duny v diaľke. "Predsa len sa k tej púšti blížime!" riekla som a zavrtela chvostom. Usmiala som sa a pokračovala ďalej.

//Les pri Moste

28.
//Katakomby cez vodopády

Zadýchane som dobehla k jazeru. Nestačila som s dychom. Azda mi i srdce preskočilo. Pri nedostatku kyslíku ma mierne zamotalo, no potom som sa začala pomaly upokojovať. Hlavne, keď som počula hlas Árona, ktorý očividne nepochopil, čo sa stalo. Hneď, ako som sa dala ako tak dokopy, sťažka som si vydýchla a padla na breh jazera. "Joj, vydesilo ma to!" zašomrala som popod nos a privrela oči, aby som sa trošku upokojila. "Videl si, koľko tam bolo kostí a lebiek?!" zhrozene som zhíkla. "A pokračovalo to bohvie kde, pretože koniec odkiaľ fúkal ten prievan som nevidela v tej tme," odvetila som a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Bolo to strašné. Povzdychla som si a prešla k vode, aby som sa napila. Prešli sme už dosť veľkú diaľku, až mi vysmädlo. "Joj, takéto miesta nemusím. To je tak strašné, predstav si koľko tam musí byť mŕtvol!" pokračovala som ďalej, pretože som tomu nemohla uveriť. Potrebovala som sa prejsť, trošku sa rozdýchať a potriediť si myšlienky a tak som sa pomaly vydala po tej peknej čerstvej tráve niekam do kopca.

//Výhliadka

27.
//Vodopády

Naklonila som hlavu na stranu a opatrne sa približovala k diere v skale. Naklonila som ju i na druhú stranu a nakrčila ňufák. "Žeby jaskyňa?" riekla som s trochou nadšenia. Síce nám hrozilo, že odtiaľ vybehne nejaké zviera, ktorého je to nora, ale... nakrčila som ňufák. Žiadne pachy som tu necítila a tak som porkačovala ďalej. Opatrne som zastavila na prahu vchodu a len tak sa dívala do tmy. "Nie," riekla som, keď som pocítila na svojej tvári prievan. Zamračila som sa. "Zdá sa, že to má niekde východ, cítim vietor," vysvetlila som Áronovi a vydala sa pomaly na prieskum. Neprešla som však ďaleko, keď som zaspätkovala s výkrikom a vrazila určite pritom do neho za mnou. "Preboha, veď to je hrobka!" zhrozene zo mňa vyšlo, keď som sa dívala na enormné množstvo kostier a lebiek, ktoré sa tiahli ďaleko do tmy. Medzitým tu bolo i dosť pavúčín a vlhko. "Preboha nie, veď tu umrieme, bohvie či je to prechodné. Panebože čo ak tu tí všetci tiež takto umreli!" panikárila som ďalej a okamžite sa otáčala na ústup späť ku vchodu, ktorým sme prišli, aby som sa upokojila u jazera.

//Jazero cez vodopády

26.
//Luka (cez jazero)

Chvíľku som sa na neho dívala, keď prehovoril, no musela som sa zasmiať spoločne s ním. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a skepticky sa pozrela na Árona. "Tak to musíš mať veľmi veľké ego počúvaj, nezoznámiš ma s ním?" nadhodila som a zazubila sa. Zatiaľ mi neprišiel ako nejaký namyslený vlk. Akože chápala som srandu, ale chápeme. Prečo v tej hre nepokračovať! "Tomu ver. Nechápem ich. Musia mať veľmi nudný život, keď sa nad tým takto zamýšľam," riekla som a pokrútila nad tým hlavou. Presne taký typ mi prišiel i ten čierny vlk, ktorého sme stretli v tom divnom rozprávkovom lese. Ako mohol niekto taký vôbec existovať! "Dúfam, že až budem stará, tak sa zo mňa nestane mrzút, to by mi len chýbalo!" vyhŕkla som zhrozene a pokrútila nad tým hlavou, keď sme kráčali popri jazere. Očká mi padli na padajúcu vodu. Bola tak krásna. Milovala som vodu. "Hm, tak to buď rád, že si sa s nimi nestretol," odvetila som jednoducho a usmiala sa. "Pozri aké je to krásne," vydýchla som si a ukázala na voodpády. Mala som fakt rada vodu. Lenže v tom som niečo zahliadla. "Hej počkaj aha pozri," riekla som a vydala sa popod vodopády, niekam k tunelu.

//katakomby

25.
//Hmlistá džungľa

"Pfff, to si moc veríš akože," začala som a pobavene zašvihala chvostom zo strany na stranu. Oblizla som si ňufák a zastrihala ušami. "Mňa má každý rád! Teda, pokiaľ to nie je nejaký bručoun, tým lezú na nervy vlci ako ja totiž," pokračovala som a pobavene sa zazubila. Veď počkaj, so mnou sa budú kamarátiť i keby som neviem aký zlosyn, pomyslela som si sebavedomo a vydýchla si. Joj, chcela by som nejakých nových kamarátov spoznať, ale... kde ich nájsť? Na našej ceste som takmer nikoho nestretli. Zvláštné. Myslela som si, že tu bude viacej vlkov, ale čo sa dalo robiť. "Stretol si niekedy dvojnožcov?" položila som mu otázku, aby reč nestála. Celkom ma zaujímali aj skúsenosti iných vlkov. Ja mala svoje, ktoré neboli vždy najlepšie, ale nejaké extra zlé skúsenosti som nemala. Vedela som, že však niektorí vlci mali z ich stretnutia obrovské traumy.

//Nerové vodopády (cez jazero)

24.
//Ovocný lesík

"To si si určite vymyslel to slovo teraz. Žiadne také nepoznám počúvaj a to som na svete dooosť dlho," podozrievavo som sa pozrela zo spodu na Árona. Niečo na mňa skúšal alebo mu začal ten jed v krvi pôsobiť a tak mlel hovadiny. Švihla som chvostom a uškrnula sa. "Hm hej, to máš teda pravdu. Možno preto sme nič také záhadné nevideli, pretože to veľmi chcem," zamumlala som nad jeho slovami a zamyslela sa nad tou myšlienkou. Áno, dávala to dooosť logiky! Zazubila som sa a zastrihala ušiskami. "Fúha, to by bolo zaujímavé. Ale chcem byť tvoj kumpán a budeme postrachom ostrova!" vyhŕkla som nadšene, i keď som určite nemala žalúdok niekoho zavraždiť. Len zvieratá... vrahovia zvierat? To znelo celkom dobre. Ako sme napredovali vpred, zastavila som sa a dívala sa medzi stromy, kde sa ukázali určité tvary. Vyzeralo to podivne. Nemala som však odvahu prejsť tou bránou do Svätyne. naklonila som hlavu na stranu. "Hm pripomína mi to obydlia Dvojnožcov," zašomrala som i keď som nikde ľudský pach necítila. Privrela som zraky a švihla chvostom. Vedeli sa maskovať. "Mali by sme sa radšej vzdialiť, preventívne," upozornila som ho a vybrala sa na východ. Kde-tu som sa ešte obzrela cez rameno, keď som pokračovala ďalej. Chcela som zmiznúť z tohto divného lesu.

//Luka

23.
//južné hory

"To nie," odvetila som a pokrútila nad tým hlavou. "Vyzniem asi ako idiot, ale nechcela by som to takto. Mám rada i svoj kľud a i väčšiu spoločnosť a... poviem to tak, že moje nálady a tak sa menia rýýýchlo, takže toto by asi nebolo pre mňa," povedala som úprimne a zazubila sa od ucha k uchu. Bola som ako taká voda. Vedela som byť pokojná a mierna, ale vzápätí som sa vedela rozbúriť do desať metrových vĺn. "No veď to je to, ja radšej ani nehľadám," zasmiala som sa na jeho slová a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Ale tebe želám veľa šťastia," riekla som a zazubila sa od ucha k uchu. Oblizla som si ňufáčik a pozrela sa na stromy, medzi ktoré sme sa dostali. Rástli od seba pekne ďaleko. Strihla som uškami a povzdychla si. Vyzeralo to tu tak pokojne, že by som tu cez leto ľahla a len spala v tej mäkkej tráve a počúvala šum listov. "Už by som ale rada videla niečo zaujímavé. Ten sériový vrah v tom lese bol dobrý začiatok, ale nejako sa tu nič nedeje nemyslíš? Je to také divné," zamumlala som, keďže som si začínala myslieť, že by to tu mohlo byť vcelku zaujímavé. "A ani čerstvý vlčí pach som nikde nezachytila. Akoby sme sa tu ocitli sami!" zhíkla som a poobzerala sa okolo seba, keď sa les začínal meniť.

//Hmlistá džungľa