Příspěvky uživatele

< návrat zpět

20.
//Severné hory

Usmiala som sa na neho. Bolo mi s ním fajn a hlavne konečne, s kým sa dalo konečne porozprávať. Z toho ticha mi šla už hlava vybuchnúť. Bola som tvor spoločenský a so stromami ma už nebavilo sa rozprávať. Povzdychla som si a zazubila sa. "Bol by si prekvapený," zatiahla som k jeho otázke a tým tak nejak uzavrela túto tému. Skôr som sa zamerala na jeho osobnejšiu stránku. Chcela som ho lepšie spoznať. To predsa kamaráti robia! Preto som v tom vyňuchala celkom super príležitosť. Oblizla som si ňufák a potriasla hlavou. "Áno, ale nie tak veľa," riekla som s úsmevom. Pamätala som si ich, ale stále som mala v spomienkach tú divnú hmlu, ktorá mi dovoľovala vidieť len tie presné kľúčové fakty, ale na nič viac som si nespomínala. Musela som sa dobre trafiť do hlavy. "Mám sestru a brata, ale pochybujem, že ich tu niekedy stretnem," odvetila som s povzdychom, no i tak sa usmiala, i keď som bola kus smutná. No čo sa dalo robiť. Život bol plný zvláštností. "Avšak verím, že si nájdem nové miesto, ktoré budem volať domov, pretože do svojho rodného lesu sa asi nedostanem. Verím, že ten zlatý les mi prirastie k srdcu i členovia svorky. Bolo by to super, no nie? Aetas i ten les vyzerá fajn. Zaujímalo by ma, aká je jeho družka. Čo myslíš?" pokračovala som v reči, keď sme prechádzali po pláži a zvesela zavrtela chvostom zo strany na stranu.

//Dračí priesmyk

19.
//Rest

Nakrčila som ňufáčik. Nepáčilo sa mi, keď mi niečo niekto nechcel povedať. Ja by som mu povedala všetko, čo som vedela! Odfrkla som si a podozrievavo privrela oči, keď som sa na neho pozrela. "Pfff, ja som ten posledný vlk, ktorý by ti chcel zle v zlom. Hehe, len v dobrom samozrejme ti budem robiť zle!" riekla som a pobavene sa zasmiala nad svojimi slovami a pokrútila hlavou. Bože, mohla som vždy vypotiť zo seba takú hlúposť? Zašvihala som chvostom a kukla sa na neho, keď mi len predsa chcel povedať, čo ho trápi. Na moment som zastavila v horách a naklonila hlavu na stranu, aby som sa na neho lepšie pozrela. "Hm, máš ich asi dosť rád čo," riekla som na jeho slová a privrela zraky. Pousmiala som sa a švihla chvostom zo strany na stranu. "Možno ich na našej ceste stretneme. Keď si tu ty, možno tu budú i oni, no nie?" povedala som, aby som ho povzbudila a usmiala sa. Pomaly som pokračovala ďalej, pomaly klesajúc do akéhosi priesmyku. "Povedz mi niečo o nich, ak ti to nevadí," vyzvala som ho, aby mi niečo porozprával. Pokojne i nejakú vtipnú príhodu z mladých rokov. Ach, ako som ja rada počúvala také príbehy. Bolo to tak pekné a historické. Mala som pocit, že sa tak i vzdelávam.

//irisin raj

18.
//Furijské hory

Tse. Ako si to mohol dovoliť o mne povedať? Chvíľu som sa na neho dívala, že či to myslí naozaj vážne. Pretože ak áno, asi by som ho musela zbiť. Ale do toho sa mi nechcelo. Bola som už celkom unavená z toho putovania. Odfrkla som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu a privrela som zraky. "Ja sa nebojím ničoho! Takmer..." riekla som a zazubila sa. Spýtavo som však nadvihla obočie a pozrela sa na neho. "Čoho sa bojíš ty? Všetci sa niečoho bojíme!" vyzvala som ho a vyčkávala, či mi odpovie na moju otázku, ktorá ma zaujímala. Aspoň by som vedela, ako ho niekedy v budúcne vydesiť za zámienkou pobavenia. Hehe. Ako sme však kráčali dolu, došli sme k jazeru. Sklonila som hlavu a začala piť. Ach, tá voda mi tak bodla. Spokojne som si oblizla ňufák a zdvihla zrak k nemu. "Hm, táto časť krajiny mi nepríde vôbec povedomá. Sme sa asi dostali niekam dosť divne," riekla som a poškrabala sa za uchom, ktoré ma začalo svrbieť. "Mali by sme ísť ďalej, azda nájdeme niečo, čo spoznáme. Možno i tú púšť. Čo povieš? Nepozdáva sa ti tu niečo? Asi si tu dlhšie než ja," povedala som smerom k nemu a kývla hlavou, aby sme pokračovali k ďalším horám.

//Severné hory

17.
//Sokolí zrak

"Niekoho nového... normálneho," opravila som ho a pokrútila hlavou nad jeho otázkou. "Ale keď stretneš niekoho, kto ťahá nejakú divnú vec plnú iných divných vecí... to nie je príliš normálne!" dodala som a zamračila sa. Jemu naozaj vymyl mozog! Alebo bol tak hlúpy už predtým? Keby som rovnaká ako on, už by som dávno skončila mŕtva. Oblizla som si ňufák. Nemalo zmysel sa o tom dohadovat. Očividne nepochopil moje obavy. Veď on raz skončí v guláši a potom bude spomínať na moje slová. Zháčila som sa. "Takže si sa nechal dobrovoľne otráviť?! Ako to mám akože vysvetliť Aetasovi!" zhíkla som od zhrozenia. A ešte to prizná s úsmevom na tvári! Akože o čo mu išlo? Zimomriavky mi behali telom jedna radosť. Srsť na šiji sa mi naježila a mala som dosť z tejto celej situácie. On nebol normálny. "Preboha!" vykríkla som zdesene, keď mu začalo byť zle. Aj som mu chcela pomôcť, lenže potom sa začal smiať. oduto som otočila hlavu s ňufákom preč. "Neznášam ťa. Až budeš skutočne umierať, tak ma z toho vynechaj," riekla som smerom k nemu a povzdychla si. No nevadí. I tak som ho mala rada. Vcelku. Bol aspoň vtipný. Dlho som nevydržala urazená a opäť sa otočila na neho s úškrnom. "Hm aha pozri hory, ale pochybujem že sú to tie isté, kde sme narazili na ten divný vec, čo myslíš?" opýtala som sa ho, keď sme sa štverali na hrebeň z ktorého sme uvideli údolie, ktoré malo uprostred jazero. Zavrtela som chvostom, aspoň sa z neho budeme môcť napiť.

//Rest

16.
//Les Alf

Krútila som hlavou nad slovami Árona. "To je síce pekné, ale nikdy nevieš na koho narazíš!" napomenula som ho ako jeho matka a povzdychla si. Vlci boli divní a veľmi... veľmi nezodpovendí. Pokrútila som hlavou nad tým a nechala to radšej tak. "A aké veci? Čo si si vlastne od neho zobral? Čo ak ťa otrávil?!" riekla som zhrozene a začala si ho prezerať. "Ak budeš niečo divné cítiť tak krič, dobre, nech viem, že umieraš," požiadala som ho skepticky a dosť si ho od tejto chvíle prezerala, aby som bola pripravená na to zdrhnúť a zbaviť sa všetkej zodpovednosti za jeho skon. "Pfff, ty? Ako to chceš zvládnuť ty. Veď si len kosť a koža," odvetila som smerom k nemu a rýpavo si do neho strčila labkou so smiechom. "To je pravda, ale ten čierny vlk tam vyzeral schopnejšie než ty," pokračovala som ďalej s úsmevom. "To už tá mierumilovná vlčica tam by to dokázala lepšie než ty," podryla som ho opäť a šibalsky sa usmiala. Mala som chuť sa hrať, ale bála som sa, že ak sa začnem hrať na naháňačku, tak ho trafí infarkt skôr, než ten jed od Wua začne účinkovať.

//Furijské

15.
S otvorenou papuľou som sa dívala na Árona, ktorý sa vybral k tomu pošukovi, ktorého sme mohli vidieť neďaleko. To akože naozaj sa k nemu vybral? On to myslel vážne?! On nemôže byť kompletný! pomyslela som si a pokrútila nad tým hlavou. Povzdychla som si a posadila sa na zadok. Už som rozmýšľala, ako idem vysvetliť Aetasovi, že som prišla o toho idiota na druhej strane krajiny, pretože sa nechal zavraždiť a rozpredať na orgány nejakým cvokom. S takouto ma vyženie zo svorky, pokiaľ sa budú v mojej blízkosti strácať, pomyslela som si kyslo a zašvihala chvostom. Avšak, prekvapilo ma, keď sa ku mne ten idiot vrátil. Skepticky som si ho prezrela a oňuchala, či je to naozaj on. Mohol to byť predsa klon! Privrela som oči. "Hm, nie ďakujem. Pretože pri mojom šťastí by ma naozaj zavraždil. Nechápem že pustil teba, i keď áno. Ja som oveľa cennejší a mladší materiál," zamumlala som pobavene a vydala sa ďalej do lesu, aby som zdrhla z dosahu toho pošuka. "Čo bol zač? A čo tým myslíš?" opýtala som sa ho, aby mi povedal toho viacej, keďže ja som sa odmietala k nemu priblížiť. Radšej som pokračovala ďalej, niekam preč.

//sokolí zrak

14.
//Rokľa

"Hmm, to pochybujem. Podnebie mi tu príde iné. A bola to v podstate len jedna hora. Čo je tiež veľmi zvláštne, ešte som takú osamote nevidela. Vždycky majú hory viacero vrcholov a štítov pretkaných rôznymi hrebeňmi a sedlami. Ale táto nie," riekla som na jeho slová a pokrútila nad tým nesúhlasne hlavou. Nie, v tejto hore určite nebola žiadna jaskyňa. Aspoň nie taká, akú som chcela navštíviť ja. No nevylučovala som, že by tam mohla byť nejaká iná. "Mne sa skôr nepozdávala tá roklina. Bola príliš veľká. Zaujímalo by ma, čo ju tak vyhĺbilo. Čo ak tam je niečo ukryté? Hmm..." zadumane som sa nad tým zamyslela a začala premýšľať, čo by to tak mohlo byť. Možno i tam bude nejaký tajný priechod, jaskyňa, či nebodaj poklad? Kto by predsa chodil do tej nehostinnej pustatiny len tak? Ako sme kráčali ďalej medzi stromami, začula som podivný zvuk. "Počuješ to?" riekla som k Áronovi a pohľadom našla zdroj toho hluku. Keď som si uvedomila, čo vidím, papuľa mi padla dolu. Bol to vlk ktorý niečo za sebou niečo ťahal, niečo... divné. Naklonila som hlavu na stranu a naklonila sa k Aronovi. "mali by sme zmiznúť, ešte nás zavraždí a rozpredá na orgány," zašomrala som smerom k nemu. Určite mal v tom svojom stane na to vercajk. Odfrkla som si a privrela oči, sledujúc neznámeho z diaľky. Čo bol sakra zaaač.

13.
//Najvyššia hora

"Vážne? Tie jaskyne sú super, ale neviem, či by sme i tu nejakú takú našli. Hmm, ale možno nás táto krajina prekvapí ešte len, veď sme hádam neprešli ani jej polovicu!" vyhŕkla som pobavene a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bolo by skvelé, keby krajinu spoznám po jeho boku. Bol fajn. Dalo sa s ním pokecať, i keď na hlbšie úvahy nebol. Nevadí. Povzdychla som si a rozišla sa ďalej. "Azda niekde v tých vyšších horách by sme ich mohli nájsť alebo som našla i krajinu, kde bolo veľa snehu, tam by to bolo očividne najlepšie hľadať," skonštatovala som a zavrtela som chvostom. Len... ako sa tam dostať? Ani som netušila, kde som. Avšak, to nevadilo. Aspoň sme to tu mohli lepšie preskúmať predsa! "Pfff ty si ale mäkký, ani malé vĺča by sa toľko nesťažovalo čo ty," riekla som smerom k nemu a zasmiala sa pobavene. Bolo neskutočné, ako si sťažoval. Pokrútila som nad tým hlavou a povzdychla si. "Neboj dáme si prestávku niekde, ale teraz nás čaká ešte veľa práce," odvetila som k nemu a mrkla na neho po očku. Oblizla som si ňufák a kukla sa k lesu, ku ktorému sme sa po okraji priepasti blížili. Ktovie, čo tam na nás asi tak čaká?

//Les álf

12
//Červená lúka

"Možno nájdeme niečo oveľa lepšie než je púšť," začala som reagovať na jeho slová a zasmiala sa. Mohli sme nájsť dokonca nejaký poklad, ktorý by sme mohli nejako využiť. "Hmm, chcelo by to nájsť niečo magické. Nejaké tajné stvorenia alebo rastliny, či priestory, to by bola pecka, čo myslíš?" opýtala som sa ho pobavene a zavrtela chvostom. Určite by sme boli skvelý tím pri objavovaní nových vecí. Pokývala som hlavou spokojne a zazubila sa. "Ach, ale bolo by to super. Mám rada jaskyne. Hlavne také, kde je neustále ľad! Dobre sa v nich šmýka," riekla som pobavene, keď som spomínala matne na moje spomienky na jaskynné komplexy, ktoré sa dali nájsť v útrobách hôr, kde som dlhé roky žila. "Fuuu, to by bolo aké skvelé. Najlepšie keby ho preskúmame celý! Čo povieš?" riekla som smerom k nemu a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Určite by sme sa i lepšie spoznali a mali super nové spomienky! No nie? Hehe. "Ale prlajs, len sa snažím prežiť každú sekundu môjho života na plno, aby som nič neľutovala!" riekla som pobavene a dodala vzápätí: "Radšej urobím niečo hŕŕ a budem to ľutovať, ako neurobiť nič a ľutovať, že som nič neskúsila." Pokývala som hlavou, aby som potvrdila svoje slová a prešla pomaličky po okraji hory, kde sme vyšľapali. Nechcelo sa mi trepať až na vrch, preto som pokračovala chodníčkom k južnej strane ostrovu, aby sme obišli veľkú dieru v zemi po pláži. Aspoň z diaľky som videla, že tam bol menší úsek, cez ktorý sa dalo prejsť.

//Rokle

11.
//Snežné tesáky

Pokrútilo ma. Až tak, že mi prišlo pekne zle. Dopadla som na tvrdú zem a papuľu som mala plnú trávy a kvetín, do ktorých som dopadla. Okamžite, ako som sa pozbierala, som ich vypľula a pozrela sa okolo seba. Čo to sakra? pomyslela som si a rozhliadla sa. Bola som zmätená. Určite nie vydesená. Bolo to niečo nové, niečo veľmi vzrušujúce. Keď som zbadala Ahvu ako leží vedľa mňa na zemi, zazubila som sa. "To bolo super!" vyštekla som smerom k vlkovi a pobavene sa prevalila v tráve, ktorá bola posiata drobnými pukmi vlčích makov. Ešte mali čas rozkvitnúť do svojej veľkoleposti. Potriasla som hlavou a povzdychla si. "Nuž, vyzerá to, že sme mierne inde, než by sme chceli byť," povedala som a vyskočila na labky. Otriasla som sa a podišla k pláži. Pohľadom som prešla na druhú pevninu v diaľke. Boli sme moc ďaleko. Nedokázala som povedať, čo vidím na druhom brehu. "Čo to je podľa teba?" riekla som a ukázala na cíp ostrovu, kde sa nachádzal portál. Zastrihala som ušami a pokrútila hlavou. Nezáležalo na tom. ôPoďme ďalej skúmať!" vyhŕkla som a rozišla sa smerom k hore, ktorá vyrastala zo zeme viac na juho-západ. Zašvihala som chvostom a pokračovala ďalej s doširoka úsmevom.

//Najvyššia hora

10.

//Wolf lake

Povzdychla som si a s pobaveným úsmevom mu odpovedala: "Si divný. Nechceš byť predsa i nudný! Filozofické debaty sú práve tie najlepšie, aké môžu byť." Pokývala som hlavou, akoby som sama sebe pritakala, že hovorím pravdu a pobavene sa uškrnula. "Priznaj si, len sa ti nechce premýšľať. Vieš, zapojiť do rozprávania i tú vec, čo máš na krku," rýpla som do neho a dokonca teraz do neho i štuchla plecom, aby som zdôraznila svoje slová. Bavilo ma robiť si z druhých srandu. "Ach, ale nie, robím si srandu, si celkom fajn. Až na to že nechceš filozofovať," zatiahlo som napokon a začala stúpať do hôr, ku ktorým sme prišli. Azda by sme na vrchole hrebeňu mohli vidieť šíre ostrovy, že aké sú obrovské, i keď asi na koniec nedovidíme. Ale aspoň niečo predsa, no nei? "To by bolo super! Len by sme ich niekde museli tiež nájsť. Je to zložité, keď tu túto krajinu nepoznám, ale hádam ju lepšie spoznáme, čo povieš?" nadhodila som veselo a zavrtela chvostom zo strany na stranu, to sme sa ale už blížili k nejakej podivnej veci, ktorá sa skrývala na vrchole jedného kopca. "Fúha, pozri Áron tam hore. Čo to je?" riekla som a vydala sa po horskej cestičke smerom k portálu. Ostala som obďaleč stáť a na sucho preglgla. "Heh, poďme to preskúmať!" nadhodila som ďalej a odvážne sa k tej veci vydala. Ale nemala som to očividne robiť. Keď som bola moc blízko, energia ma vcucla do seba a hodila do časopriestoru.

//Červená lúka cez portál

9.

//Bull Meadow

"Fuuu všetci stárneme. Nikto nie je nesmrteľný. Je jedno či žiješ jednu zimu alebo ďalších desať vlčích životov," začala som a pokrútila hlavou nad jeho slovami a povzdychla si. "Jedného dňa každý zatočí kopytami a skončí jeho životná púť." Pohľadom som prešla ku svojim labkám, ktoré sa ponárali do vysokej trávy tejto pláne. Avšak, aby som nevyzerala tak skleslo, dodala som späť s mojim typickým úsmevom, keď som sa na neho opäť pozrela: "Ale kým ten čas príde, chcela by som zažiť všetko alebo aspoň čo najviac z toho, čo život a táto krajina ponúka." Zazubila som sa hneď za tým a zamávala chvostom. Bola by som rada, keby si nájdem i plno kamarátov a i takých, ktorí budú pri mne neustále. "Mňa by to zaujímalo. Všetko má predsa svoj koniec, prečo by ho nemal svet? Otázkou je, čo je i za tým ďalej..." zamumala som. Možno iný svet? Je ich viac? Ktovie. To boli otázky, na ktoré som nepoznala odpoveď. Povzdychla som si a pokrútila nad tým hlavou s úsmevom. Buď to jedného dňa zistím alebo nie. "UUu, samozrejme, že áno! Kerber! Divné meno však?" riekla som a pobavene sa zasmiala. "Ale znie to tak... nebezpečne!" dodala som zamyslene a zavrtela chvostom. Rada by som ho niekedy videla a veď ho možno stretneme zase na potulkách! To by bolo peckové. "Nooo ja radšej vysokú. Daniele! Ale neviem, či ich vo dvojici ulovíme, nič akože v zlom, ale nevyzeráš ako lovec," skonštatovala som a prezrela som si ho pozorne s pobavením na tvári. Mala som chuť do neho štuchnúť, ale zdržala som sa. Nebolo to vhodné predsa! "Jasne, že ti podám echo, hehe. Ale ktovie či sa vôbec ukáže v lese. Veď sme ju stratili niekde na pol ceste, azda si to rozmyslela," riekla som a zašvihala chvostom. Bola by to škoda, ale tak čo sa dalo robiť. Nie každý bol pripravený patriť do svorky.

//Snežné tesáky

8

//Zlatý les

"Hmm, pravda. Ale rada by som ho videla celý, šak vieš. Rada by som vedela a videla všetko," riekla som a zazubila sa od ucha k uchu. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a oblizla si ňufák. Bola to pravda. "Myslíš, že niekde existuje koniec sveta? Zaujímalo by ma, ako by vyzeral," pokračovala som ďalej v myšlienke a zadumane sa nad tým zamýšľala. Bolo by to hrozne super, keby to bola pravda. Možno je to len jedna veľká čierna diera alebo nejaká stena. Veľký strom za ktorým nič nie je? Ktovie. Potriasla som hlávkou a pokračovala po pláni ďalej. Zdala sa byť nekonečná! "Oh áno! Aj ja by som si niečo dala, i keď som jedla predtým než som zavítala do lesu za vami," vyhŕkla som a spomenula si na Kerbera, ktorého som tam niekde nechala osamote. "Hm, som u toho lovu stretla fakt mega veľkého vlka. Najväčšieho akého som kedy videla! Bol mega fakt a silný," popisovala som mu ho, pretože som sa o to musela podeliť. Ktovie, kde je teraz? Určite by som ho rada ešte niekedy videla. Povzdychla som si. Bol fajn. "Čo by si chcel loviť?" opýtala som sa, keď som sa na neho pozrela. Nie že by bol nejako nemotorný alebo čom, ale vcelku som pochybovala o jeho schopnostiach a možnostiach pri love. ňom, nebol na tom najlepšie čo si budeme nahovárať. "To máš pravdu, možno sa len hanbí!" riekla som, pretože som verila, že ešte budeme dobré kamarátky. "Ale mne skôr vadí, že vyzerá, akoby bola poskladaná z viacerých vlkov. Veľmi divné sfarbenie," zamumlala som zamyslene a mykla plecami. Každý sme boli nejaký, ale ona bola fest divná, ale že fakt feessssst.

//Wolf Lake

7

//svorka

Zastrihala som uškami a pozrela sa na Árona. "Hehe správne po pachu," zopakovala som jeho slová a zasmiala sa. Nie že by som to nevedela, bola som skvelý lovec! Lenže... bola som príliš hŕŕ a rýchlo som strácala pozornosť. Pobavene som sa zazubila. Ale keby som sa moc snažila, určite by som sa vrátila! Nejako predsa no. "Nooo, možno nie a možno áno. Nikdy nevieš. Azda je to také veľké ako celý svet!" riekla som a zamyslene nad tým dumala. Čo ak je to veľké, veľmi veľké? Čo ak budeme skúmať tieto ostrovy do... smrti?! Stále mi však v hlave nešlo do hlavy, ako sme sa tu vlastne ocitli, ak to boli skutočne ostrovy a nie pol ostrovy. Zvláštne. "Hm, možno nájdeme i nejakých nových kamarátov alebo niečo zaujímavé. Nejaké zvláštne zvieratá alebo rastliny. To by bolo aké mega! Čo myslíš Áron?" otázala som sa smerom k nemu s úsmevom a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Páčiš sa mi, nie si mrzutý, nudný ani tak... divný ako tá vlčica!" vyhŕkla som pobavene a súhlasne pokývala hlavou hore a dolu. Bol fajn. Azda by sme mohli byť naozaj dobrí kamaráti! A mohli by sme chodiť na dobrodružstvá stále. Každú chvíľu! hehe, nevedela som sa dočkať tej príležitosti.

//bull meadow

6

Nevedela som sa dočkať, až sa konečne vydáme na cestu. Netušila som, ktorým smerom sa mám vybrať, preto som verila, že Áron pôjde so mnou a zavedie ma na miesto, kde nájdeme oázu! Bolo by to skvelé. Aspoň by som si trošku prezrela túto krajinu, v ktorej som sa ocitla. "Samozrejme, že budeme čoskoro späť! Ak sa nestratíme," zamumlala som a v tom mnou myklo. Čo ak sa naozaj stratíme? "Fuuu, ale tak tento les vidieť na míle ďaleko, poradíme si," dodala som sama sebe, aby som sa upokojila a nestresovala, že hneď ako nájdem nový domov, tak ho i stratím. K tomu Áron sa určite lepšie vyznal než ja! "Uuu úkryt," zamumlala som, keď sme sledovali Aetasa, ktorý nás viedol k úkrytu svorky. Usmiala som sa. "Oh, chcela by som sa hneď so všetkými stretnúť! Ale nikoho tu necítim," riekla som trošku posmutnele. Nevadí, aspoň budeme mať čo robiť, až sa sem vrátime o pár dní s Áronom. "Ďakujem ešte raz za všetko, čoskoro sa uvidíme!" vyhŕkla som a skočila radostne k Aetasovi, oblkznúc mu jazykom celé líce. Natešene som zavrtela chvostom a so smiechom sa rozišla smerom von z lesu. Netušila som, akým smerom idem ale... Áron má hádam napravil! "Taaaak a teraz kam, drahý pane? Vyznáš sa tu vôbec na ostrovoch? Ostrovy... to je vtipné čo, ako sme sa tu asi ocitli?" riekla som zamyslene a cupitala si ďalej pomedzi stromy, aby sme sa dostali von.

//dade preč za Ahvom