Příspěvky uživatele

< návrat zpět

5

Zavrtela som chvostom zo strany na stranu. Ešte silnejšie, než kedy predtým. "To myslíš vážne?" opýtala som sa ho skepticky, pretože som si nebola istá, či ma len tak nezavádza. Neklamal by mi, však? Privrela som zraky a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "To by bolo od teba naozaj milé, bola by som rada, keby ideš so mnou k tej oáze," riekla som nakoniec a milo sa usmiala. Vyzeral ako fajn vlk, určite bude patriť k mojim obľúbeným kamarátom. Ach, len kde vlastne tá oáza bola? Bola som tak rozjašená, že som si ani nepamätala, kde som ju videla. Natočila som hlavu na stranu a povzdychla si. Mala som to ale divokú myseľ! "Ja vždy žila v horách, ale neboli to len holé hory. Proste typické horské prostredie, ktoré je prepletané ihličnatými lesmi, holými skalnými brala, horskými jazerami, či pasienkami... krása proste," zasnívane som si povzdychla a švihla chvostom. Chcela by som sa tam vrátiť, ale nevedela som, kde to presne bolo. Akoby sa mi moja myseľ mierne zahmlila po tom, ako som sa objavila na týchto ostrovoch. Posmutnela som. V tom sa spomedzi stromov vyhrabal Aetas. Konečne nás dobehol, asi sme boli len príliš rýchly. Uškrnula som sa a sledovala jeho pohľad, keď nás viedol južnejšie do lesu, kde očividne bolo jeho územie svorky. "Je to tu naozaj zaujímavé! Náhodou nejaké jazero tu nemáte alebo tak?" otázala som sa smerom k alfe a v tom utrúsila: "Áron mi povedal, že mi ukáže oázu! Vadilo by to? Budeme späť hneď, sľubujeeeem!" Urobila som psie očká na Aetasa a veselo zavrtela chvostíkom, keď som ho nasledovala. Tento les sa mi naozaj páčil a verila som, že mi bude dobrým domovom. Ale ocitla som sa i na novom mieste, preto som chcela ostrovy aj skúmať. Avšak miesto, kam by som sa po svojich túlkach mohla vrátiť, sa mi páčilo.

//svorka

Postovaná 4

Bolo super, že so mnou zdieľal moje nadšenie. Minimálne mne to tak prišlo! "To áno, ale zatiaľ som ich veľmi nestretla. V podstate až tu v tom divnom lese vás," riekla som zamyslene. Bolo pravdou, že som cestou nikoho nevidela, ani len z diaľky. To bola aká náhoda. Možno i sám osud chcel, aby som sa dostala až do toho fialového lesu a narazila na tú bandu vlkov a dostala sa tak do svorky! Oh áno, určite to bolo tak. "Oáza, to znie zaujímavo. Ja som vlastne v púšti ako takej nikdy úplne nebola. Nie priamo, ale keďže tam nič nerastie príde mi to ako veľmi nebezpečné miesto," zamumlala som zamyslene a očami prešla na jeho ksicht. "Nuž, a čo ty? Máš nejaké obľúbené miesto, kde by si chcel byť najlepšie ceeeeelý svoj život?" opýtala som sa ho pobavene a nadvihla spýtavo obočie s úškrnom. Zašvihala som chvostom. Aj on musel mať niečo, kde by sa rád vrátil, no nie? Určite áno, každý mal svoje obľúbené miesto a on vyzeral ako fajn vlk, takže to bude určite niečo super. Práve preto sa chcel pridať i k svorke, ktorá ma tam cool les, no nie? Určite! Zazubila som sa nad tými myšlienkami.

Postovaná 3

Zazubila som sa. "Byť Boh je nuda. Si celý čas sám a nemôžeš sa s nikým moc stretávať. Vieš, hrozne veľa povinností," pokračovala som celkom smutná. V tom sa mi však nálada zmenila, keď som sa dostala k rozprávaniu ďalej: "Ale vieš, keď som prišla sem, konečne som mohla spoznať plno super vlkov ako si i ty!" Usmiala som sa od ucha k uchu a pokývala hlavou. Zašvihala som chvostom a oblizla si ňufák. "Dúfam, že ešte veľa vlkov spoznám a vlčíc a vĺčat! Oh áno, vĺčatá by som chcela nejaké spoznať, mám ich rada. Aj ty? Každý predsa musí mať rád vĺčatá!" vyhŕkla som smerom k nemu a zašvihala chvostom zo strany na stranu, pozorujúc jeho reakciu na moju otázku. Keď sme prešli k téme prostredia žasnuto som na neho pozrela pohľadom. "Áno, dokonca som po ceste i takú púšť videla! Hromady piesku a piesku a piesku. Ale neviem, či by sa mi tam páčilo. Mám rada les a jazerá. Oh ako ja milujem vodu," zasnívane som si povzdychla a privrela očká. Najradšej by som sa niekde okúpala, ale tu na okolí som nejaké jazero necítila. Škoda. Bolo na to celkom už aj počasie.

Postovaná 2

Zadumane som zvráštila čelo, keď som rozmýšľala nad odpoveďou na jeho otázku. Naozaj. Ako som mu mala vlastne odpovedať? Bola to veľmi ťažká otázka na moju osobnosť. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zazubila sa. "V tom prípade ja som Boh," vyriekla som veľmi dôležito a zašvihala chvostom zo strany na stranu, keď som sa mu pozrela do očí. "Mal by si sa ma báť!" vyhŕkla som a zaškerila sa od ucha k uchu pobavene. Oblizla som si ňufák a privrela očká, sledujúc vlka. Pokloní sa? Pokloní sa mi?! Hehe a potom mi uloví žrádlo, pomyslela som si slastne a zalizla sa, keď som si to predstavila. Bolo by to tak super, no nie? Zastrihala som ušami a pohliadla do jeho svetlých očí. "Oh, to máš pravdu, to ma nenapadlo," riekla som, keď skonštatoval situáciu v tomto lese. Musela som sa usmiať. "Myslíš, že niekde existuje oblasť, kde vládne nikdy nekončiace leto? Mám rada teplo," položila som mu zamyslene otázku. Bolo by to hrozne super, keby niečo také existuje. Azda by som sa tam i presťahovala, ak by tam sídlila nejaká svorka. Usmiala som sa. Jeseň však nebola zlá, les vyzeral tak či tak super.

Postovaná 1

//Zauberwald cez Tichú zátoku

Nedokázala som opísať pocit, ktorý ma naplnil, keď mi ten hnedý vlk dovolil ísť s nimi na územie svorky. Bola som tak veľmi šťastná! Tvár ss mi rozžiarila a chvost začal behať zo strany na stranu. Od radosti som poskočila na mieste a oblizla si ňufák. "To je super! Ďakujem, ďakujem!" zvískla som a ako taká kačka sa rozišla za ním, aby ma viedol. Šla s nami i tá vlčica a vlk. Práve na ňom mi zamrzol pohľad. Do široka son sa usmiala a pricupitala bližšie k nemu. "Takže ty si vlk čo," začala som konverzáciu, i keď možno trošku zvláštnym spôsobom. "Musí to byť fajn, nie? Aj ja by som chcela byť vlk," riekla som ďalej zadumane a sledovala les, ku ktorému sme sa blížili. Bol... Zlatý. Naozaj zlatý! "Fíha! Arnold pozeraj na to!" vyhŕkla som k Ahvaryanovi, ktorého meno som si naozaj nepamätala a radostne zavrtela chvostom. "Pozriz pozri, pozri! Aha ako žiari! Nie, leskne sa... Panebože to je tak úžasne, ten led je tak úžasný!" vypískla som ďalej a drgla plecom do vlka, ak by ma náhodou nepočúval a pohľadom na moment ostala na jednen z korún stromov.

Síce ma premáhal smútok, ktorý som nedokázala nijak zastaviť, mala som v sebe malinkú nádej, že všetko bude eventuálne v poriadku a dobré. Verila som, že tento vlk s príveskami na krku bude super a pomôže mi nájsť svoje miesto i v tak neznámom svete, akým bolo toto. Chcela som ho skúmať, no rada by som sa mala kam vrátiť. Bolo by to super. Zastrihala som uškami, keď mi túto krajinu predstavil. Mois Gris, zopakovala som si v hlave, pretože som tým slovám vôbec nerozumela, takže to musel byť cool názov. Pousmiala som sa a mala som plno otázok, pretože Aetas toho musel vedieť hrozne moc. Zašvihala som chvostom, no ešte stále nebolo po všetkom. Čakala som na ďalší verdikt, ktorý prišiel hneď vzápätí. Tvár sa mi rozžiarila, rovnako ako očká a chvost sa mi opäť rozkmital. "Juu, to bude super! Ďakujem, ďakujem!" natešene som zvolala a vyskočila na labky, sledujúc, ako sa pohol vpred. "A kam to ideme?" opýtala som sa, pretože som to v tom celom nadšení a myšlienkach určite prepočula. Bolo očividné, že ideme na územie svorky, ale tak nejak som si nevedela spomenúť, kde to miesto sídli a nič okolo toho. Ešte to bude pasť a niekto na nás spácha atentát! Zhrozene som sa otriasla. Nie, nie, on bol predsa milý... a takí sú najhorší. Zháčila som sa ešte raz, no rozhodla som sa mu veriť a tak som nasledovala jeho chvost.

//za aetasom

Chvostom som mávala zo strany na stranu, tešiac sa, že som po takej dobe narazila na skupinu vlkov. Vyzerali priateľsky a začínala som si myslieť, že by to mohli byť moji noví kamaráti. Teda, určite som to nechcela tak urýchlovať! To teda nie. Ale predstava to bola pekná. Z tých všetkých vlkov mi prišiel ako najmenší boomer práve Ryšavý, ktorý sa začínal so mnou normálne baviť už od môjho príchodu. Hej, ten je najviac cool, pomyslela som si a pohliadla i na jeho atypické sfarbenie. Minimálne ja som sa pohybovala v krajine, kde väčšina vlkov mala šedé, čierne, biele alebo nahnedasté odtiene. Proste klasické sfarbenia vlkov. On mi však padol do očí hneď po Zarine, ktorá mi zase naopak pripomínala kožuchy viacerých vlkov. He, mohla byť vlčí Frankestein!
Uškrnula som sa od ucha k uchu a a privrela zraky, dívajúc sa na Ahvu. Tú istú otázku mi položil i Čierny, ako sa to vlastne predstavil? Som i zabudla. Vlastne som si pamätala momentálne len Zarinu, pretože jej meno bolo zvučné. No nevadí, však oni sa ešte predstavia a potom odkukám ako sa kto volá, aby som nebola za toho nooba, čo si nedokáže štyri mená zapísať v hlave. "Noooo, to je toho, čo by som chcela na tomto svete vidieť a skúsiť pred smrťou," začala som a zadumane zvráštila čelo, keď som premýšľala a vyberala jedno prianie z môjho Bucket listu. "Ha! Chcem, aby ste boli moji kamaráti," zatiahla som s počuteľným prízvukom a zazubila sa, dodajúc: "A keď sme kamaráti, nemôžete mi nič urobiť, pretože to sa nerobí!" Poučila som ich s vážnym výrazom, akoby to bola ohromujúca pravda. Lenže v tom niečo dodal Ryšavý a ja smerom na neho stočila ušká, ktoré som okamžite s hrôzou sklopila k hlave. "Čože? To myslíš ako že sú citliví? Aj ty si nebodaj... citlivý?!" preniesla som smerom k nemu a prezerala si ho, či som ho náhodou neurazila alebo sa nedotkla jeho vlčieho ega. On si snáď myslel, že prenášam nejakú svetovú nákazu?! Preto sa ma štítil? A aj iní? Preboha, čo som to bola za zviera. A možno som aj niečo šírila, ale nevedela som o tom. Čo ak mi len nikto z nich nechcel povedať, že som nejaká divná?!
Pred mojimi myšlienkami ma zachránila až téma svorky, ktorú nadhodila Zarina. Strihla som uchom a započúvala sa do rozhovoru, ktorý mali medzi sebou s tým... tým jedným vlkom, ktorého meno som si tiež nepamätala alebo ho ešte nevyriekol? Každopádne jeho prívesky na krku boli ohromne cool a i ja by som si také rada zohnala. Zapísala som si v mozgu, že sa ho na ne musím neskôr opýtať... ale čoby neskôr, prečo nie hneď. "Júú, to na krku máš odkiaľ? Je to pekné," vyriekla som rozplývajúc sa nad jeho príveskami. Zavrtela som chvostom a podišla pár krokov k nemu bližšie. "Ja som Tiara!" predstavila som sa mu hrdo, pretože som si nebola istá, či moje meno v tom zmätku vôbec započul a ja chcela, aby si ma ten vlk s príveskami na krku pamätal. Určite to bude môj dobrý kamarát, ktorý mi ukáže, kde nájdem podobné prívesky. Ideálne nejaké ešte krajšie než tieto!
Aby som sa však vrátila k téme, ktorá bola aktuálnym hitom, musela som prv zapátrať v pamäti, aby som si na ňu vôbec spomenula. Bola som našťastie v premýšľaní rozbehnutá, a tak sa mi podarilo si spomenúť, že sa bavili o svorkách. Som to ale dobrá, čo? "Hustý inak, tá svorka. Je ich tu viac než jedna? A ono vlastne kde to sme, heh, vypľulo ma more na brehu a tak nejak neviem," zamumlala som trošku posmutnele, pretože som si nepamätala, čo sa stalo. Vlastne som asi dostala menší otras mozgu a stratila pamäť, pretože si pred príchodom vôbec nič nepamätám, okrem tých nutných informácií k prežitiu samozrejme. Ale vôbec som si nevedela spomenúť na môj predchádzajúci domov, či kamarátov... "Som sama..." mumlala som ďalej so zvesenými uškami i celkovou pózou tela a psími očami pozrela na Aetasa. "Mohla by som ísť s vami, aby som nebola sama?" zafňukala som smerom k nemu a slabučko zašvihala chvostíkom a i keď som mlčala, z mojej aury jasne sršalo jedno veľké PROSÍM. Oh panebože, len nech sa nad mojou biednou existenciou zľutuje a pritiahne ma k nim domov ako zatúlané šteňa, ktoré potrebuje žrádlo, lásku a teplý pelech. Nebola som tak náročná!

Modrými studničkami som pohliadla na vlčicu, ktorá utrúsila svoje meno. Zastrihala som ušami a privrela modré zraky. „Tiara,“ odvetila som k nej, aby som ju v tom nenechala samú. Očividne ostatní tak vrúcne svoje mená zdieľať nechceli, ale to mi vôbec neprekážalo. So zavrtením chvostu som pohliadla na ryšavého vlka, ktorý sa očividne chopil mojej otázky, ktorú som pred malou chvíľou preniesla. Privrela som zrak a kukla na neho, či to myslí ako vážne. „Oh vážne? Som poctená touto zásluhou!“ zatiahla som s počuteľným prízvukom a pricupitala si to bližšie k Ahvaryanovi. Páčil sa mi, pretože so mnou začal viesť rozumný rozhovor a nedíval sa na mňa len ako kozľa na nové vráta. Oblizla som si šedý ňufák a upriamila na neho zraky. „Hehe, a môžem mať pred smrťou posledné želanie?“ otázala som sa ďalej, aby som pokračovala v tejto neškodnej zábavke, mávajúc chvostom zo strany na stranu, pričom som stála tak, že som ním pár ráz trafila do Zariny. „Ježkove oči, preboha prepáč!“ zhíkla som v momente, keď som si uvedomila svoju nepozornosť a prebehla ju zrakom. „Žiješ? Si v poriadku? Nezabila som ťa? Oh bože môj čo ak som ťa zabila,“ začala som panikáriť, no zdalo sa, že vlčica je v úplnom poriadku. Sťažka som si vydýchla, až som sa upokojila. Nie, toto mi nerobilo dobre. Pokrútila som nad tým hlavou. Mala by som si zobrať dovolenku od života a ísť si niekam oddýchnuť, precvičovať jógu alebo niečo také, pomyslela som si pobavene a strihla uchom smerom k ryšavému, či sa nehodlá mi niečo previesť, keďže som ssa momentálne nachádzala k nemu chrbtom.

//Kvitnúca lúka

"Whoa," vyriekla som pri pohľade na stromy, medzi ktoré som vošla do lesu. Celý les dýchal mágiou a mala som v ňom zvláštny pocit. Oh panebože a existuje i svetielkujúci les? pomyslela som si a naklonila hlavu na stranu. To by bol vážne úžasný a zaujímavý les! Taký, by som niekedy chcela vidieť. Avšak tento taký nebol. Musel mi pre túto chvíľu stačiť. Ako som bola potopená vo svojich myšlienkach, nebola som dostatočne pozorná. Z ničoho nič mi do ňufáku vletelo niekoľko čerstvých pachov vlkov. Na moment som sa zastavila na mieste a premýšľala. Čo v mojom podaní vyzeralo ako nekonečné načítavanie kolečka. Nakoniec som sa s úsmevom začala plížiť pomedzi kroviny a stromy. Pomaly som sa dostávala k skupinke vlkov, ktorý sa na mňa vynárali pomedzi stromy.
Vyzeralo to, akoby boli vlci ponorení do konverzácie, preto si ma nemohli hneď všimnúť. Zaujal ma jeden kožuch, ktorý sa stal mojim cieľom. Ešte väčšmi som sa prikrčila k zemi, zatriasla zadkom a následne sa s bojovým pokrikom rozbehla smerom k vlčici (Zarina). Odrazila som sa zo zeme a dopadla na jej bok. Od prekvapenia a prudkého nárazu posilneného zotrvačnou silou (???), sa musela spolu so mnou skotúľať na zem. So smiechom som sa vymotala z objatia a s hravou iskrou v oku sa na ňu pozrela. "Máš divnú farbu, počúvaj," riekla som na začiatok a pohľadom tikala medzi jej očami a sfarbením. "Pripomínaš miiii nejakú vec, ale teraz neviem, že čo," zadumane som zvráštila čelo, keď som nad tým premýšľala. Až som si kútikom oka všimla zvyšok osadenstva. Prudko som otočila hlavu a pozrela sa na vlka (Ahvaryan). "Ciii, ale ty si totálne divný," skonštatovala som a natočila hlavu na stranu, keď som si prezerala jeho atypicky sfarbenú srsť. V tom mi došlo, že je ich tu oveľa viac a ja im musela asi niečo prerušiť. "Oh pane bože, vy tu máte nejaké satanistické sedenie, kto je obeť?" vyštekla som a vyskočila na labky s vrtiacim chvostom. Pravdepodobne by som bola obeťou ja, keby tu naozaj vykonávajú podobné činnosti.

//Laica Mar cez Pityas

Pohľadom som hľadala medzi skalami nejakú vychodenú horskú cestičku, po ktorej by som sa mohla vydať. Zašvihala som chvostom a po chvíli stopovania sa mi ju podarilo nájsť. Rozišla som sa smerom do hôr a sledovala krajinu, ako sa mi pomaly vzďaľovala. Všetko je tak maličké, pomyslela som si nad tým úplne akoby to bolo malé, roztomilé vĺča. Oblizla som si ňufáčik a ďalej pokračovala vo svojej ceste. Oh, ako ešte ďaleko mám pokračovať? Už ma to začínalo nudiť. Avšak, keď som sa začala nudiť, dosiahla som vrcholu a uvidela druhú časť ostrovu. Nadšene som poskočila a začala pomaly zostupovať dolu. Bolo to tak vzrušujúce! Toľko nových príležitostí k videniu! Nevedela som sa dočkať, až budem dolu. Oh tam je voda a tam lúka oh tam je sneh a les! húkala som v hlave a nevedela na jednom mieste ostať pohľadom dlhšie. Keď som konečne zoskočila na pláň, rozišla som sa po lúke. Pretekala ňou i rieka, tak som sa u nej zastavila a začala piť. Keď som zahasila i smäd a umyla si papuľu celú od krvi, pohľadom som sledovala okolie. Les. Zakotvila som svoj pohľad na stromoch a nastražila uši. FIALOVÝ LES! objavilo sa mi v hlave, keď mi došlo, čo vlastne moje oči vidia. Úplne nadšene som vyskočila a rozklusala sa smerom k lesu. Musela som to celé preskúmať! Konečne niečo nové. Niečo, čo môžem konečne preskúmať poriadne!

//Zauberwald

Zabodla som tesáky do čerstvého mäsa a začala trhať. Chutilo tak úžasne! Zalizovala som sa až za ušami. Konečne som zaplnila žalúdok a pohľadom prešla na Kerbera, ktorý si musel tiež pochutnávať na našom úlovku. "Nie sme až takí neužitoční, hehe," pochválila som nás a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Ešte som si trošku mäsa potrhala, aby som mala zásoby i na ďalšie obdobie, čo budem hladovať. Oh bože, to je tak geniálne. Milujem jedlo, pomyslela som si hneď na to a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Oblizla som si zakrvavený ňufák a prešla pohľadom na okolie. začula som podivné zvuky, ale nikde som nič nevidela. Preto som tomu nevenovala žiadnu pozornosť. "Som plná a teraz smädná," skonštatovala som po chvíli a zašvihala chvostom zo strany na strany.
Zastrihala som ušami a vyskočila na labky. Otriasla som sa a ponaťahovala si zmorené svalstvo. "Idem nejakú nájsť, ak chceš poď so mnou," riekla som smerom ku Kerberovi a zamávala chvostom. Vedela som, že možno za mnou nepôjde a tak som ešte dodala: "Rada som ťa spoznala, Kerber." Vyčarovala som široký úsmev s papuľou celou od krvi a vydala sa niekam preč. Smerovala som k horám, pretože sa zdalo, že sa za nimi skrýva stredozemie. Tam toho bude určite omnoho viac, než bolo tu. Veselo som sa rozklusala po pláni a hory predo mnou sa mi čoraz väčšmi približovali. V hlave som si predstavovala všemožné oblasti, ktoré by som tu mohla nájsť.

//Kvitnúca lúka cez Pityas

Tento lov sa mi naozaj páčil. Vietor mi fúkal do ksichtu, rozcuchával srsť. S úsmevom na tvári som sa pozerala do lúčov slnka a sledovala, ako niekde na oblohe letia vtáky. V tom som si však uvedomila, že sme na love a svoju pozornosť stočila späť k srne, ktorá mi mierne zdrhla. Kerber ju však dostatočne zabával na to, aby mierne spomalila. Dohopsala som k nim a zacvakala tesákmi u jej nohy. Bude to rýchle, no ták, pomyslela som si v hlave. Obaja sme jej uštedrili niekoľko rán od tesákov, lenže stále mala dosť sily. Chcela žiť a bolo to na nej vidieť. Ani som sa jej nečudovala. Tráva bola vysoká, voňavá, jarná... všetko bolo tak krásne. Zastrihala som ušami a cupitala smerom späť k srne. Zcvakla som čeluste, ale nič som nechytila. Srna to stočila na západ a spolu s ňou som šla i ja. Lenže Kerber nie. Vzdialil sa do trávy. Chvíľu som len tak bežala vpred, než mi došlo, čo po mne chce. I jeho poznámka, ktorú predtým utrúsil. „OH JASNE!“ vykríkla som, keď som pochopila jeho plán, ktorý mal očividne dobre premyslený. S potmehúckym smiechom som pridala do tempa, aby som srnu dobehla. Hravo som zavrčala a ako pastiersky pes ju pomaly stočila späť ku Kerberovi. Trvalo to, pretože nebola úplne blbá. Mala som čo robiť, aby sa mi to podarilo. Začínala som byť i unavená. Cítila som napätie v svaloch, tú horúčavu, ktorá mi prúdila cez ne. Tak či onak som ju nakoniec stočila správnym smerom. Oh bože, ja som tak dokonalá, pomyslela som si. Musela som sa pochváliť.
Teraz sme už utekali smerom k miestu, kde som nechala Kerbera. Boli sme ešte ďaleko, no zároveň tak blízko. Srna spomalila. Bola už vyčerpaná, no i tak sa stále pokúšala zachrániť si svoj život. Aké zlaté to bolo. Švihla som chvostom a keď sa vymrštila do vzduchu, skočila som jej po zranenej nohe a poriadne sa do nej zakusla. Poriadne som stisla tesáky a srna mocne zarevala. Urobila som jej hlbokú ranu, kým ju z papule vytrhla a ďalšou labou do mňa mocne kopla. Odletela som stranou, no srna bežala ďalej priamo na Kerbera. Ubolene som vypľula krv z papule. Nevedela som, či moju alebo jej. Každopádne som sa veľmi rýchlo oklepala a vyštverala sa na laby. Ja tú mrdku rozbijem, len nech sa mi skúsi do očí pozrieť! naštvane mi prebehlo hlavou, keď som sa zamračila a rozbehla sa za srnou, ktorú už Kerber musel zvaliť na zem. Priskočila som k nej a napriek jej kopancom som sa jej zatrhla do hrdla a držala, kým sa neprestala hýbať. „Ha, tu máš ty mrcha,“ zavrčala som s krvavou papuľou k nej a následne sa celá šťastná s úsmevom a vrtiacim chvostom pozrela na Kerbera. „Zvládli sme to! So zraneniami, ale zvládli, nie sme tak úplne úbohí,“ skonštatovala som nadšene a hodila sa Kerberovi „okolo krku“. „Ďakujem za jedlo, ďakujem!“ vyhŕkla som, keď som sa k nemu začala mazliť ako taký pes, ktorý príde po ránu budiť pána.

//Ľadový svet

Cupitala som si to vedľa neho, chvostom mávajúc zo strany na stranu. Pohľad som stočila smerom ku Kerberovi a zazubila sa, keď mi odpovedal a zároveň vrátil otázku ohľadom vzrastu. "Ako malá som spadla do rieky a zmenšila som sa, mal si vidieť výrazy tých vlkov okolo!" zatiahla som a zatvárila sa vážne, akoby to bola úplne obyčajná pravda. Avšak po chvíli som sa začala smiať a privrela zraky. "Všetci z mojej svorky boli tak malí, ty si divný, pretože si tak veľký," skonštatovala som po pravde. To bola... pravda. Vzhľadom na to, že som musela byť z inej časti zeme, než bol Kerber a tým i iný druh vlka. Pretože ani najvyšší jedinci neboli tak vysokí ako on. Určite v tom bola nejaká mágia. Privrela som podozrievavo oči. "Podľa mňa si nejaký magický vlk, všetko magické je predsa veľké!" riekla som a pokývala nad tým hlavou. Určite to dávalo celé zmysel. Muselo to dávať zmysel.
Ako sme však pokračovali ďalej, sneh okolo nás zmizol a vystriedala ho trávnatá pláň. Tráva bola žltá, ešte stále zničená po zime. Avšak čoskoro vyrastie určite do krásnej zelenej! Len to chcelo nejaký čas a viac vody a slnka. Zastrihala som ušami a pohliadla na Kerbera. "Fúha, asi máme dneska šťastie," skonštatovala som, keď Kerber zavetril pach srny. Sami by sme ju asi neskolili, keby je zdravá, ale ak bola zranená, bude to brnkačka! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Tak jo, poďme ju nájsť!" zvolala som odhodlane a sklonila ňufák k zemi, aby som našla jej pachovú stopu. Keď som ju chytila, rozklusala som sa po nej. Stopa ma viedla ďalej na pláň. Dokonca mi do ňufáku padol i železitý pach krvi. Musela krvácať. Ktovie, čo sa jej vlastne stalo. Pre nás to znamenalo, že nebudeme mať toľko práce.
Pomaly sme sa dostávali do miesta, kde sme mohli vidieť zblúdilu srnu, ako kríva a pokračuje ďalej na juh. Okamžite som sa pricapila viac do trávi a začala sa za ňou zakrádať. Musela byť dosť vyčerpaná, pretože jej hlava bola znížená. Hádam i sama umrie bez našej námahy! Mlsne som si oblizla jazyk a bez nejakého dohadovania som sa so smiechom rozbehla vpred. Srna ma okamžite zaregistrovala a začala nemotorne utekať preč. Pobavene som si to za ňou bežala alebo skôr skákala ako ona. Vzhľadom na to, že jednu nohu za sebou dobre že neťahala a na druhú ledva dostupovala, nemala som problém ju dobehnúť. Okamžite som ju otočila ako ovcu a zmenila jej smer naspäť na sever, kde už čakal Kerber, ktorému ju stačilo nejako dostať na zem, aby sme jej mohli pretrhnúť hrdlo. Avšak, tak jednoduché to určite nebude. Zranené zviera zahnané do kúta je veľmi nebezpečné, keď sa snaží prežiť.

Zamávala som chvostom zo strany na stranu. Vyzeral, že pôjde so mnou na prieskum bez toho, aby som ho odtiahla za chvost na silu. Páčilo sa mi, keď ma počúvali! Ani ma už veľmi netrápilo, kde som sa to vlastne zjavila. Jeho spoločnosť mi tieto myšlienky pekne vytesnila a ja sa mohla sústrediť len na naše najbližšie dobrodružstvo! To bude tak skvelé až nájdeme tie motýle! A niečo na jedenie a vodu. Oh áno, to bude tak skvelý deň! pomyslela som si a potichu sa uchechtla nad tým, aké geniálne mám nápady. "To určite nie!" argumentovala som na jeho pomenovanie ma srnkou. Trucovito som zavrtela hlavou zo strany na stranu a dodala: "Ja som skôr ako... hmm... ako líška! Áno, sú pekné a tiché a chytré! To som ja." Zazubila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Určite by som bola tá najkrajšia líška na celom šírom svete!
Nastražila som uši a vrátila svoju pozornosť na vlka, keď mi ponúkol možnosť lovu. Oh áno, robil všetko čo som chcela! Tá manipulácia mi ide dokonale, muhaha, zasmiala som sa v duchu a horlivo pritakala hlavou na znak súhlasu. "Rada! Tiež som hladná, hmm... čo si myslíš, že nájdeme? A ulovíme? Som tak nejak kosť a koža, neviem či zvládnem niečo väčšie. Ale ty si určite silný, však?" vychrlila som na neho hromadu slov a zavrtela chvostom zo strany na stranu, ako som vykračovala povedľa neho. "Hej, prečo si vlastne tááák vysoký? Hádam som nikoho takého ešte nevidela!" preniesla som po chvíli ticha, ktoré v mojej prítomnosti neprichádzalo do úvahy. Mala som chuť povedať na hlas všetko, čo mi práve preletelo po rozume. Tak to aj niekedy dopadalo.

//Laica Mar

Zamrzla som v pohybe, keď sa ku mne mierne nahol a prehodil niekoľko slov. Pretočila som sa okamžite na brucho, no ostávala ležať v snehu, vrtiac chvostom zo strany na stranu. "A si si istý?" opýtala som sa ho s privrenými zrakmi a natočila mierne hlavu na stranu. Nakoniec som sa rozhliadla okolo seba, kde som videla len bielu pláň. Povzdychla som si so zvrášteným čelom. "Hm, asi máš ale pravdu. Nevieš, kde by som ich mohla nájsť?" vyhŕkla som nakoniec a pozorne sa na neho zadívala. Vyzeral, že by to tu mohol trošku poznať. V hrdle som mala i mierne suchoty, rovnako tak sa to dalo povedať i o mojom žalúdku. "Ja? Ja som vlk! Alebo lepšie povedané vlčica!" zazubila som sa od ucha k uchu a naklonila zase hlavu na stranu. "Tiara," dodala som po chvíli i ja svoje meno. Zahľadela som sa mu do očí. Mali zvláštnu farbu, kde sa mu hádam prelínalo i viacero odtieňov.
Oblizla som si ňufák a začínala pociťovať akýsi nával nudy z ničnerobenia. Vyštverala som si na laby, aby som sa posadila. Privrela som jedno oko. "Hej, ty si miestny že jo," začala som a opäť ho otvorila, aby som si ho prehliadla. Následne som vyskočila na rovné labky a začala okolo neho poskakovať, čím som si prezerala jeho telo. "Vyzeráš ako vlk," skonštatovala som, keď som sa opäť posadila na miesto. Musela som držať hlavu vysoko, aby som mu videla do ksichtu. Bol veľký. "Hmm," potmehúcky som si niečo zamumlala popod ňufák a hádzala na neho nečitateľný pohľad. Rozmýšľala som totiž nad tým, ako ho zneužiť pre to, aby mi niečo ulovil k jedlu. Bol veľký, jemu to pôjde určite lepšie!