Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Môj zamyslený, hĺbavý výraz mohol pôsobiť mierne nepriateľsky, no opak bol pravdou. Keď som začula kroky, ktorý nasledoval hlas... zastrihala som ušami a pohliadla na vlčicu. "Ou, ahoj," riekla som mierne zaskočene, no napokon som sa usmiala a zavrtela chvostom, až som musela potriasť i hlavičkou, aby som si napravila svoju korunku. "Ahhh, nová duša uväznená v tomto pekle!" zvískla som a potmehúcky sa zasmiala. Priskočila som k nej a drgla do nej ramenom. "Ale nie, ostrovy sú super, však uvidíš, ale chápem ťa, i ja som na tom bola dosť podobne, keď som sem prvý raz prišla," pokračovala som, úplne ignorujúc jej momentálny stav. Ja si z toho ťažkú hlavu nerobila. Prečo by som aj? Usmiala som sa a zamávala chvostom. "Ako sa voláš? Ja som Tiara! Teší ma," riekla som a usmiala sa od ucha k uchu. Už dlho som nikoho nového nespoznala a toto bol konečne niekto, kto sa tu doslova len teraz zjavil! Ach, aká som bola z toho nadšená. Mohla by som ju predsa dotiahnuť do Alatey! Kto by sa tam nechcel pridať? Hm a je to vôbec svorkový typ? Poriadne som si ju prehliadala, ale nemohla som to usúdiť len z jej výzoru... potrebovala som sa s ňou porozprávať, ale nie každý bol tak rýchly ako ja, preto som musela počkať, kým prežije môj prvotný nával slov.

//Alatey

Prehľadávala som hranice, pretože nič iné mi neostávalo. Keď som sa však dostala k južnej časti, rozhodla som sa vydať hlbšie do hôr a užiť si prichádzajúcu jar. Dlho som sa po horách neprechádzala. Preklínala som ten dlhý spánok, do ktorého som upadla. Povzdychla som si a zadívala sa na vrcholy hôr, kde sa ešte stále nachádzal sneh, i keď v údoliach som ho už nevidela. Zamierila som k lesu, ktorému som sa značne vyhýbala, ale prečo sa ním opäť neprejsť. Chýbalo mi trochu adrenalínu a nikdy som nemohla vedieť, koho by som tam mohla tak stretnúť. Alebo čo. Nad tým som však premýšľať veľmi nechcela, lebo mi už srsť začínala dupkom stáť! Zvráštila som čelo a švihla chvostom. Pôda lesa bola rozmočená, ako sa sneh všade topil. Avšak atmosféra lesa bola pre mňa desivá za každého ročného obdobia. Nemohla som si pomôcť. Nakrčila som ňufák a cupitala ďalej. Preklínala som už svoj šialený nápad, že sa pôjdem pozrieť sem, že ma to aspoň trochu preberie. Nebolo tu ani živej duše, keď som nerátala niekoľko starších pachov, ktoré som tu zavetrila. Srsť na zátylku sa mi čoraz viac ježila a ja si hovorila, že to nie je normálne sa takto mučiť. Mala som sa vydať niekam inam, kde by to nebolo také škaredé! No na sever ma to veľmi nelákalo a lúka ma nenapadla. Prišlo mi to také nudné. Azda len k jazeru som mohla ísť! Avšak... uloviť voľačo a priniesť svorke som mohla, keď už som to územie opustila. Privrela som zraky a zamyslela sa, že aké staré už budú vlčatá, ktoré som si pamätala ako takých krpcov. Prehltla som na prázdno, keď ma opäť oblial pot a tep sa mi zrýchlil. Koľko som toho asi tak vynechala? Takto zamyslená som sa tárala krížom krážom po lese a premýšĽala nad svojim životom i tým, čo budem robiť v blízkej budúcnosti, že som až tak nevnímala svoje okolie.

Pretočila som sa na druhú stranu, ale pôda podo mnou z nejakého dôvodu zmizla. Prevalila som sa dole menším zrázom, ktorý mal však možno tak len pol metra. Dopadla som na štrkovitú pôdu, čo ma dostatočne rýchlo prebralo. "Uh, oh," zastenala som, keď som sa rozčapila ako žaba. Chvíľu som predýchavala tento úkaz, než som sa pozviechala na rovné laby. Otriasla som sa a nespokojne zamľaskala. Bola som zmätená z toho, kde teraz vlastne som a čo mám robiť. Vedela som, že som na území svorky, veď predsa tú som musela poznať! Lenže...
Zvráštila som čelo, keď som si začala uvedomovať, že končila zima. Kde sa stratil všetok ten čas? Povzdychla som si a vykročila vpred. Zašvihala som chvostom a mierne nervózne premýšľala nad tým, ako dlho som bola v tejto podivnej hybernácií. Zamračila som sa. Svorka stále existovala a ja som mala v pláne zistiť, ako sú všetci na tom. Rozišla som sa teda vpred a spokojne si vykračovala, i keď mierne nervózne ďalej. Nechcela som sa príliš stresovať divnými myšlienkami, no bolo už neskoro, pretože som začala premýšľať nad všetkým možným, aj nad tým, nad čím som nemusela rozmýšľať... aspoň sa prejdem po hraniciach, keď už nič! A možno na niekoho azda narazím, haha.

//Temný les

Mala som v pláne vrátiť vĺča rodičom, pretože som si sama nevedela, čo si s ním počať. Chápala som, že ho musím nakŕmiť, udržať v teple a nedovoliť mu umrieť. Ale viac som toho nevedela. Každopádne, zdalo sa, že sa nechcela vrátiť ku svojej rodine. Vzdor tak v mladom veku? Pousmiala som sa. "Liána? Nemáš ju rada? Prečo?" opýtala som sa jej, keďže sa nezdalo, že by z nej sršalo nadšenie, že by ju mala vidieť. Bolo to vtipné. I mne moji súrodenci liezli na nervy, keď sme boli malí, ale teraz? Keby sa tu ukážu, budem za nich nesmierne rada.
Napokon ma však predsa len niečo napadlo. Mohla som jej ukázať, ako sa loví a aspoň by som jej zasýtila drobný žalúdok. "Je to jednoduché. Niečo ti poviem a ukážem, zvyšok za teba už vyriešia inštinkty," povedala som smerom k vĺčaťu a usmiala sa. Kývla som hlavou a pomaly sa pobrala do údolia k jednému z plies, kde by sme mohli nájsť na stráni nejakú háveď. "Ja, ty, ostatní vlci i zvieratá zanechávajú za sebou pachovú stopu. Práve tú sa pokúsime nájsť. Na území svorky je tých pachov skutočne veľa a nájsť pach zajaca, či iného zvieraťa môže byť namáhavé. Ale skús sa teraz zamerať na jednotlivé pachy, opatrne, nech ťa z nich nerozbolí hlavička," riekla som a ja sama začala vetriť. Pre mňa to bolo jednoduchšie a vedela som, že nájsť zajaca budem musieť ja sama. Ale mohla si to aspoň trénovať.

S nastraženými ušami som sa dívala na to malé čudo, ktoré však nebolo v jej veku zas o toľko nižšie než ja. Moja výška však bola výsmechom vlčej rasy, preto som sa ani neskúšala porovnávať s normálnymi veľkosťami, pre ktorých by asi ešte krpatá táto bola. Musím si ešte užiť, kým ma neprerastie úplne. Koncom jari ma však už určite prekoná, joj, prebehlo mi hlavou. Správne. Kým som bola vyššia než ona, musela som si vydobiť rešpekt, pretože potom ma maximálne tak vysmeje. Určite! Usmiala som sa na drobca. "Teší ma Ciphel. Tvoja maminka je určite Cinder, však? Vyzeráte podobne," riekla som a uškrnula sa. "Ak hej, tak tvojich rodičov som stretla ešte než sa pridali. Sú fakt milí a dobrí, ach ako ti ich závidím. Hmm... nemala si i súrodencov?" rozprávala som sa skôr sama so sebou. Určite sa mi nezdalo, že by mala len jedno vĺča. Muselo ich tu byť viac. Ale kde boli? A prečo tu bola sama? Nasala som pachy. Xandera som cítila niekde v horách, azda mu len zabehla stranou? Asi. "Mám ťa odviezť späť k otcovi?" opýtala som sa jej s úsmevom, no trochu mi robilo starosti, že som tu Cinder necítila. Možno bola stále v úkryte? Ktovie. Bála som sa, že ma ešte osočia, že som ich dcére niečo urobila, ak sa niečo stane. Ale... veď som im sľúbila, že až budú mať vĺčatá, tak im s nimi pomôžem, aby si oddýchli! Mohla som to splniť. Čiastočne. Aspoň jedného pokémona som im ulovila.
Ako som sa však nad tým všetkým zamýšľala nahlas, určite som hovorila skôr sama so sebou. Ciphel si však všímala mojich maškarných čačiek, čo som mala po sebe a hlavne ju zaujala tiara na mojej hlave. Usmiala som sa a sklonila som hlavu nižšie, aby si ju mohla lepšie prezrieť. "Dary od bohov. I ty raz určite niečo také získaš! Možno len nejaký prívesok na krk alebo rovno celý závoj ako ja. Možno niečo na hlavu, na chvost... na labku. Videla som už mnoho variácii u druhých," vysvetlila som jej a zavrtela chvostom. Bola by som rada, keby i malinká niečo získala. Aspoň by mala radosť, ale nebolo to na mne. "Chcela by si tiež korunku na hlavu?" otázala som sa jej napokon, pretože ak by súhlasila, niečo ma napadlo. Aspoň by som ju potešila.
Svojimi slovami predtým som v nej niečo ale vzbudila. Myšlienku na jedlo. "Oh, si hladná?" opýtala som sa jej, no zjavne to bolo očividné. Vĺčatá mali hlad stále! "Môžeme niečo uloviť, aj tak ďalším dvom krpcom dlžím králika," dodala som a uškrnula sa. Možno aj dvoch. Ak budú ako Einar, musia tie pirane veľa jesť. To im rovno dotiahnem teda srnu... "Už si niekedy lovila?" spýtala som sa, keďže som netušila, ako na tom je s učením. Mňa všetko učili skoro, veď som mala lovecké nadanie presa. A nejaké základy si osvojiť musí! Aspoň sa bude na mňa dívať.

Spravila som pár krokov, pričom som si užívala ten nádherný výhľad a zhlboka dýchala čistý, horský vzduch. Prásk, ozvalo sa spoza môjho chrbta a ja vyskočila ako mačka. Celá zježená a zhrbená, som sa s chvostom medzi nohami pozrela na tú potvoru, ktorá si dovolila ma vydesiť. Bol to len menší hlodavec, ktorý sa prebúdzal zo zimného spánku ako prichádzala jar. Vydýchla som si a zavrčala na neho. Hneď ako som vycerila tesáky a odhalila tak biele perličky, zdúchol niekam preč. Bože, toto mi nerobte, ešte ma chytí infarkt. Už nie som najmladšia, panečku, pomyslela som si a narovnala sa. Vydýchla som si, otriasla sa, aby som svoju rozcuchanú srsť opäť uhladila a poobzerala sa okolo seba. Kde som to vlastne skončila? Oh áno! Pri mojej prechádzke. Musela som sa opäť vydať po cestičke, aby som si prezrela tento kraj. Lenže než som spravila prvý krok, začula som niečie iné. Nastražila som uši a pozrela sa na prichádzajúcu... vlčicu? Nedalo sa o tom hovoriť ako o celku. Bolo... malé. Nie však až tak malé. Už pomerne veľké, no kto nebol v pomere so mnou veľký? "A ty nie si myš," dodala som na jej slová, keď som si ju prezerala. Po chvíli som pokračovala s priateľským úsmevom: "Volám sa Tiara a ty si?" Bola dosť veľká aby bola so mnou schopná komunikovať. I keby len zubami nechtami. Natočila som hlavu na stranu. Einarove to byť nemohlo, videla som ich, keď som okolo nich prechádzala i keď ma to jedno chcelo zožrať. A pokiaľ som vedela, štvrté rozhodne nemal. Mohlo to byť vĺča Xandera a Cinder? Pravdepodobne. Vedela som, že ich mali, ale pri zraze som si ich nevšímala natoľko medzi tými vlkmi, aby som to vedela s určitosťou povedať. Lenže nikto iný tu vĺča nemal, všakže. Mohlo sa však zatúlať? I to tu bolo bežné. Tak či onak. Všetko sa dozviem!

//úkryt

Tým malým piraňám som unikla len tak tak. Zámienka, že im idem nájsť niečo jesť, bola určite dosť dôveryhodná. Veď ja im niečo ulovím, o to sa báť nemuseli. Traja nezbedníci však boli na mňa teraz veľa, keď som sa ešte sama dávala psychicky do poriadku po tom slede udalostí, ktoré mi zmenili môj život. Vydýchla som si a pozrela sa na horské štíty, ktoré na mňa vykukli, hneď ako som vyliezla spod zeme. "Tak a sme doma," povedala som si sama pre seba a usmiala sa. Cítila som vnútornú spokojnosť a verila, že sa mi tu bude skutočne dariť. Hlavne som tu poznala veľa vlkov a vždy to tu žilo. Bolo to fajn. Aspoň som sa nemusela báť, že tu budem vždy sama. Tak ako tomu bolo v lese. Črtalo sa na lepšie časy, len čo bola pravda. Zamávala som chvostom a vydala sa proste za ňufákom a ktovie, kam ma moje kroky privedú. Možno sa s niekým novým zoznámim... veru!

Vločka, Taiclara, Ada - reakcia i na Einara

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Vločku, ktorá ma utešovala. Ona ma tak hrozne chápala a bola mi oporou, že som bola za to nesmierne vďačná. "Ďakujem, že som ťa mohla spoznať, Vločko. Si fakt super kamarátka," povedala som smerom k nej s úsmevom a zamávala chvostom. "Vieš čo je teraz na tom všetkom najlepšie? Budeme sa stretávať častejšie, aj denne!" vyhŕkla som radostne a zamávala chvostom. Následne som si zívla a otriasla sa. Bolo na čase sa trochu prejsť na čerstvý vzduch a preskúmať hory, keď som tu mala teraz žiť. Aspoň sa tu potom nestratím, i keď som hory prešla dávno predtým, než tu bola svorka, stále som nepoznala všetky zákutia. "Pôjdem sa asi prejs-" ani som to nestihla dopovedať, keď som uvidela ako sem mieri Einar aj s troma vĺčatmi. Ostala som čakať, než sa k nám pridá. Stále som bola smutná, no po tej chvíľke s Vločkou, sa mi urobilo lepšie. "Taiclara, Ada, Noah," zopakovala som a pozrela sa na vĺčatá. Venovala som napokon úsmev Einarovi a zareagovala na jeho slová: "Tu som doma. Vždy som bola a aj budem. Ďakujem ti za všetko, i svorke. Už sa ma tak nezbavíte ľahko." Úprimne som sa usmiala a konečne s trochou elánu dodala: "Lepšieho lovca ako som ja, tu určite nemáte." Odfrkla som si a hrdo vypäla hruď. Predsa len to bola moja rola od kedy som sa narodila. Ešte im tu všetkým ukážem! Keď sa však Einar otočil k odchodu, môj pohľad sa sklonil k drobnému tvorovi, ktorý mi slintal moju labku. Zazubila som sa a odtiahla sa. "Ako som hovorila, pôjdem sa prejsť. Ale potom sa určite za vami zastavím!" povedala som rýchlo a naklonila sa k Vločke: "A zistím, či si prežila." Povedala som to šeptom. Keď som vyskočila späť na labky, zazubila som sa. "Tak veľa šťastia, majte sa tu krpci. Teta Vločka sa o vás postará a ja, Tiara, vám idem nájsť niečo pod zub," riekla som, i keď som sa neplánovala tak skoro vrátiť. Mrkla som na Vločku a vydala sa von z úkrytu.

//územie svorky

Vločka môj nálet vzala presne tak, ako som potrebovala. Neboli sme od seba tak veľmi odlišné. Azda len v tom, že som dokázala byť v neiktorých bodoch serióznejšia a racionálnejšia. Avšak inak sme boli ako dve sestry, ktoré len nezdieľali svoju vlastnú krv. Zachumlala som sa jej ešte väčšmi do srsti, ktorá bola tak hustá a hebká. Zafňukala som. Bolo to strašné. "ja... ja... som im to povedala," zakvičala som a celá som sa roztriasla ešte väčšmi. Utešovala ma a ja som jej za to bola vďačná, no v tento moment mnou metali emócie. Nedokázala som rozmýšľať inak, než pudovo. "Oni... i v tú chvíľu... som bola vzduch, videli len seba, svoje problémy, nezaujímali sa o druhých... o seba... o to, aby sa v očiach alfy zdvihli... ja... odišla som," zakoktala som a odtiahla sa, aby som sa pozrela Vločke do očí, ktoré boli rovnako tmavomodré ako tie moje. "Odišla. Vločka, ja som opustila svoju svorku," riekla som a rozplakala sa. Nevedela som však či smútkom alebo radosťou, či obomi. Zas som si skryla hlavu do jej hustej srsti a pokračovala v nárekoch.

//alatey

Zletela som po zľadovatenej skale v úkryte a zošuchla sa o niekoľko metrov ďalej. Nabila som si poriadne ňufák, no podarilo sa mi stále v onom pohybe narovnať a pokračovať hlbšie. Až som sa doparacovala do miest, kde sa stretávala svorka. Uvidela som len biely kožuch a skrz slzy som na ňu zakričala. Lenže z môjho hrdla nevyšiel žiaden hlas. Mala som v krku stále hrču. Cítila som sa ako kus handru a možno i menej, pretože ani tá handra nebola tak ignorovaná ako ja. A prečo ma to vlastne stále štvalo? Presne preto som odišla. Pretože som bola pre nich vzduch, ani by si nevšimli, keby som plne odišla. Stiahla som uši vzad a pozrela sa na bielu kožušinu, ku ktorej som sa nebezpečne rýchlo blížila. Vrazila som do Vločky a zválcovala ju k zemi. Zaborila som si svoj ksicht do jej kožuchu a spustila tie náreky, ktoré som celú cestu zadržiavala. Konečne som bola u niekoho, kto ma chápal, kto ma mal rád... aspoň som si myslela, že to tak je. Odstrčí ma? Bože prosím, len aby to neurobila. Zaryla som pazúry do skaly a zaborila hlavu ešte hlbšie do jej hustej srsti, ako som vzlykala. Celá som sa triasla. Bola som na dne.

//kvitnúca lúka

Vďaka rozpoložení v ktorom som sa teraz nachádzala, mi cesta do hôr prešla ako záblesk svetla. Ťažko sa mi dýchalo a mala som pocit, že sa mi zatmieva pred očami, ale na tom nezáležalo, pretože som tak či tak skrz tie slané slzy nič nevidela. Smrkla som a pokúsila sa nájsť tých vlkov, ktorých som teraz potrebovala najviac. Inštinktívne som mierila za jedným z nich, ktorý bol najbližšie. Triasla som sa a cítila neskutočnú bolesť na hrudníku. V hrdle som mala stále navretú hrču a v hlave úplný chaos. Potrebovala som pod labkami stabilnú pôdu, no tá moja sa vlnila ako morská hladina. Keď som uvidela ryšavú srsť Einara, chcela som k nemu pribehnúť a zachumlať sa mu do hustej kožušiny, lenže... zamrzla som na mieste, ceelá zničená, keď som ho uvidela v spoločnosti jeho vĺčat. Opäť som zafňukala a celá zahanbená, čo som si to vôbec myslela, že každý tu čaká len na mňa... som sa so stiahnutým chvostom rozbehla k vchodu do jaskyne. Potrebovala som sa upokojiť, ale to stretnutie v zlatej ma príliš rozhodilo. Ako sa ku mne mohli i teraz správať akoby som tam ani nebola? Akoby som bola fuk? Zaťala som tesáky a zmizla v podzemí.

//úkryt

//Zlatá cez zátoku

V očiach ma štípali slané slzy, ktoré sa mi z nich vytláčali. Cítila som sa neskutočne zlomene. Myslela som si, že som na to bola pripravená... nie. Bola som pripravená na odchod zo svojej prvej svorky na ostrovoch. No nebola som pripravená priznať si fakt, prečo som vôbec z tej svorky chcela odísť. Ten nezáujem všetkých členov voči mne bol bolestivý, ťaživý a myslela som si, že sa z neho zbláznim. Nechcela som, aby to tak dopadlo aj v Alatey. Nechcela som byť opäť príťažou, ktorá nestojí druhým ani len o jediný pohľad. Zasmrkala som a ako som bežala po snehu celá roztrasená, potkla som sa o vlastné labky v snehovej pokrývke a spadla na zem. "au," zaskučala som, no táto bolesť nebola nič s tou, ktorú som cítila v hrudi. Chvíľu som ostávala len tak ležať, než som sa opäť vyškriabala na laby a pokračovala k pohoriu. Už som nebola ďaleko od svojho... skutočného domova. Tam som patrila. Tam som pre nich nebola len vzduch.

//Alatey

Všetci, primárne Aetas

Strihla som uchom a ako sme sa tu schádzali viacerí, počúvala som slová Alyanny, ktorá sa dala do reči. Z reakcií členov svorky som si len utvrdzovala ten istý pocit, aký som mala. Zamračila som sa. Zatiaľ, čo ja som sa zaujímala, niektorým som nestála ani o kývnutie hlavy. Niečo v mojej hrudi sa nepekne rozpálilo. Potrebovala som odtiaľto zmiznúť čo najskôr, pretože do očí sa mi len rinuli slzy. Nebolo to prvý raz, nebrala som si to len osobne. Takto to bolo vždy. Nadýchla som sa z hlboka a vydýchla, aby som sa upokojila. Musela som to ešte chvíľu vydržať. Potrebovala som to len... oznámiť a mohla som odísť, nepotrebovala som vedieť tie ďalšie veci, ktoré tu chceli riešiť.
Jediný, kto sa o mňa kedy skutočne zaujímal, bol Aetas. Ale i tomu šlo skôr o to, aby som informoval svorku. Kedy sa ma ktokoľvek z nich opýtal vôbec na to, ako sa skutočne cítim? Aký som mala deň? Či som v poriadku alebo či nechcem niečo jesť? Začalo mnou triasť, len som sa letmo usmiala na Aetasa, keďže som nemala možnosť mu odpovedať. Do reči sa pustila totiž Alyanna. Dlho... Až sa rozhostilo ticho a ja bola schopná niečo povedať, pozrela som sa na svoju alfu. Nikto iný to nepotreboval vedieť, veď tu bolo dosť náhrad, keď som sa dívala na nových. "Odchádzam zo svorky. Mrzí ma to, ale už nejakú dobu cítim, že tu nie som doma, že tu nie som vítaná, nikoho tu nemám. Som sama," riekla som s rozrušeným hlasom, ako som potláčala vzlyky. Bolelo ma to. Nie preto, že by mi trhalo srdce, že som odchádzala, ale fakt, že som nebola dosť dobrá, že som nikomu nestála za minútu jeho času, či starosti. "Mrzí ma to... nemôžem," zafňukala som a pozrela som sa na Aetasa, Rýdiu a Ahvu. Tí dvaja boli moji jediní priatelia, no i tak... mali svoju rodinu. Už som nebola ich kamarátka. Očividne. "Ďakujem... za všetko, ale už sa nevrátim. Mrzí ma to... mrzí. Prepáčte," riekla som, no "slzy" sa mi nepodarilo zadržať viac. V hrdle mi navrela hrča a radšej som sa otočila na špičke a celá roztrasená sa rozbehla preč. Potrebovala som sa vrátiť... domov. Potrebovala som Vločku.

//kvitnúca cez zátoku

//Tichá zátoka

> Aly, Mir, Aet

Ako som sa približovala k lesu, ucítila som mnoho známych pachov. Cítila som sa dosť nesvoja, ale... musela som sa premôcť. Ako som však ucítila aj Ahvu s Rýdiou, mierne mi odľahlo. Bude to dobré, ak ma budú držať za labku? Asi. Povzdychla som si. "tak dýchaj," pripomenula som sama sebe, keď som zacítila aj pach Aetasa. Musela som sa na to pripraviť, na všetky tie slová, ktoré chcem povedať. Nádych, výdych. Presne takto som pokračovala až za pachom svojej alfy, ktorého som našla u Alyanny a Mireldis. Zastavila som sa neďaleko a venovala im široký úsmev. Tak ako vždy. Akoby sa nič nedialo. "Ahojte!" riekla som smerom k nim a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Čo sa tu stalo, kým som tu nebola?" opýtala som sa hneď do pléna na novinky, aby som zistila, čo sa dialo doma, kým som bola preč. I keď... moc dlho to už môj domov pravdepodobne nebude. Beztak som sa však pristavila až pri nich, labkou si napravila tiaru a posadila sa do snehu.

//Kvitnúca lúka

Sneh ma už vcelku chladil na mojich drobných labkách. Ale musela som to ešte vydržať. Do lesa. Tam si vyčarujem nejakú pekne voňavú trávičku a ohrejem sa pri ohníku. Tak som si to predstavovala, ale uvidíme, ako to skutočne bude. Zastrihala som ušami. "Už len kúsok," povedala som si sama pre seba, aby som sa namotivovala a pokračovala ďalej k zlatému lesu, ktorý som videla už od začiatku zátoky. Musela som len ňou celou prejsť, aby som sa k nemu dostala. Vždy ma fascinovalo, že zlaté listy sú celoročne na tých stromoch a tak si získaval svoju originalitu. Ach, chýbať mi bude. Mala som plno spomienok. Povzdychla som sa. Čím bližšie som k lesu bola, tým som spomaľovala. Napokon som sa zastavila. Na moment. Dívala som sa na les. Chvíľu som premýšľala a napokon som vykročila vpred. Musela som sa postaviť tomu čelom ako dospelý jedinec.

//zlatá svorka