Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Tichá zátoka

> Aly, Mir, Aet

Ako som sa približovala k lesu, ucítila som mnoho známych pachov. Cítila som sa dosť nesvoja, ale... musela som sa premôcť. Ako som však ucítila aj Ahvu s Rýdiou, mierne mi odľahlo. Bude to dobré, ak ma budú držať za labku? Asi. Povzdychla som si. "tak dýchaj," pripomenula som sama sebe, keď som zacítila aj pach Aetasa. Musela som sa na to pripraviť, na všetky tie slová, ktoré chcem povedať. Nádych, výdych. Presne takto som pokračovala až za pachom svojej alfy, ktorého som našla u Alyanny a Mireldis. Zastavila som sa neďaleko a venovala im široký úsmev. Tak ako vždy. Akoby sa nič nedialo. "Ahojte!" riekla som smerom k nim a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Čo sa tu stalo, kým som tu nebola?" opýtala som sa hneď do pléna na novinky, aby som zistila, čo sa dialo doma, kým som bola preč. I keď... moc dlho to už môj domov pravdepodobne nebude. Beztak som sa však pristavila až pri nich, labkou si napravila tiaru a posadila sa do snehu.

//Kvitnúca lúka

Sneh ma už vcelku chladil na mojich drobných labkách. Ale musela som to ešte vydržať. Do lesa. Tam si vyčarujem nejakú pekne voňavú trávičku a ohrejem sa pri ohníku. Tak som si to predstavovala, ale uvidíme, ako to skutočne bude. Zastrihala som ušami. "Už len kúsok," povedala som si sama pre seba, aby som sa namotivovala a pokračovala ďalej k zlatému lesu, ktorý som videla už od začiatku zátoky. Musela som len ňou celou prejsť, aby som sa k nemu dostala. Vždy ma fascinovalo, že zlaté listy sú celoročne na tých stromoch a tak si získaval svoju originalitu. Ach, chýbať mi bude. Mala som plno spomienok. Povzdychla som sa. Čím bližšie som k lesu bola, tým som spomaľovala. Napokon som sa zastavila. Na moment. Dívala som sa na les. Chvíľu som premýšľala a napokon som vykročila vpred. Musela som sa postaviť tomu čelom ako dospelý jedinec.

//zlatá svorka

//alatey

Šmýkala som sa dole z hôr. Bolo ťažké si udržať nejakú stopu, po ktorej by som sa vedela rozumne dostať dole. Počasie tomu určite nepomáhalo. Stiahla som uši vzad. Hory boli nebezpečné, ale zároveň i dosť srandovné. Škoda len, že som sa tu šmýkala sama. S niekým ako je Vločka, by to bolo určite ešte viac zábavnejšie. Zazubila som sa, keď sa mi poškmyklo a ja sa do snehového záveju skotúľala ako také vrece zemiakov. Zazubila som sa a vyskočila na labky. Otriasla som sa. "joj, no ešte, že to nikto nevidel," povedala som si sama pre seba a ponaťahovala si svoje skrátené svaly. Odfrkla som si a rozklusala sa po zaviatej pláni ďalej na východ. Vedela som presne kam idem. S nastraženými ušami som vetrila vo vzduchu a premýšľala, čo asi doma nájdem. A hlavne koho. Najradšej by som použila nejaký teleport, ale ten tu nebol. Zívla som si a poklusom pokračovala ďalej vpred. Už som takmer videla ten záliv, ktorý bol hneď za lúkou, po ktorej som teraz kráčala.

//Tichá zátoka

Mercer bol múdry. Chcela som povedať, že to bude tým jeho vekom, ale rozhodne starý nebol. Usmiala som sa a švihla chvostom. "Máš pravdu, tak dúfam, že to pochopí a i keby nie... nič sa tým nezmení, len sa tam asi už nebudem môcť za kamarátami vrátiť, no čo už," povedala som a usmiala sa. "Ale tu ich mám viac," dodala som a usmiala sa na neho. Zamávala som chvostom a štuchla ramenom do Mercera. "Tak to je super nápad! Ja sa tiež potom vrátim a skúsim sa tu zoznámiť s ďalšími, koho nepoznám," pritakala som na jeho slová a pokývala hlavou. Usmiala som sa na neho. "Nuž... pôjdem teraz, nech som do rána v lese. Tešilo ma, že som ťa stretla a hneď ako sa vrátim, musíme zmáknuť ten lov! Ak už sneh roztaje," povedala som smerom k nemu a uškrnula sa. Kývla som hlavou smerom k nemu a pozrela sa na cestu. Skončili sme obhliadku hraníc. Bolo na čase sa na chvíľu rozlúčiť. "Rada som ťa stretla, si fakt super. Drž sa a čoskoro sa uvidíme," riekla som smerom k nemu a usmiala sa. Zavrtela som chvostom a rozišla sa teda z hôr dole smerom, kde ležal zlatý les, kam som mala namierené.

//kvitnúca lúka

Prikývla som. Rada by som spoznala ďalších členov svorky, ktorí mi neboli tak známi. Aspoň by som nabrala s nimi lepšie vzťahy a vyzeralo to, že sa tu stretávajú častejšie, než u nás v zlatom lese. Teda, bolo to už skôr "u nich". Povzdychla som si. Bolelo ma, že som sa chcela odtiaľ odtrhnúť, ale nemohla som s tým nič urobiť. Tu som sa cítili skutočne šťastná. Nechcela som to viac naťahovať. Musela som sa do lesa vrátiť a oznámiť to Aetasovi, Ahve a Rýdii. To boli moji priatelia a ja sa od nich nedokázala len tak oddeliť, no musela som. Veď ich budem navštevovať a oni môžu mňa predsa! "Áno, schováva a aj ďalšie zvieratá, veci..." riekla som a usmiala sa, keď som na ňu hľadela. Avšak počasie sa zdalo, že nebude úplne pokojné celú noc. "Veru, len o dôvod viac, prečo chcem radšej ostať tu. Dúfam, že sa moja terajšia alfa alebo už ex alfa? Nebude príliš hnevať," povzdychla som si. Stále ma to trápilo a bála som sa. No bolo na čase sa tomu postaviť čelom a byť statočná. "Čo budeš potom robiť až odídem? Zatiaľ... kým sa vrátim a splašíme ten lov," opýtala som sa ho a zazubila sa. Chcela som vedieť, čomu sa bude venovať.

Moje čelo bolo zvráštené, ako som premýšľala nad lovom. Mercer mal však pravdu. Lov tu prichádzal do úvahy jedine, že by sme lovili buď v údolí niečo menšie a vyniesli to v papuli alebo šli viacerí a striedali sa pri ťahaní jeleňa hore. "Musíme potom nájsť tú Hanku! Einar o nej hovoril ako o lovkyni, tak by sme sa mohli dohodnúť, že pôjdeme na jar na lov až sa roztopí sneh a ulovíme niečo poriadne, nech i vĺčatá si dajú kus poriadneho mäsa," povedala som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bola to pekná predstava, aspoň by som im pomohla. Možno byť lovcom by bolo pre mňa tiež dobrou variantou? "Niektoré poznám, mám rada noc, nočnú oblohu, hviezdy, mesiac... svet je taký... nevinný, tichý a krásny," riekla som s úsmevom a povzdychla si. Mala som rada i slnečné lúče, ktoré príjemne hriali môj kožúštek, ale noc bola niečím výnimočná. Tak... krásna a fascinujúca. Nevedela som to opísať.

Prechádzali sme sa po hranici územia, ktoré však bolo obrovské a vzhľadom na ročné obdobie, tie chodníčky boli len ťažko schoditeľné. Museli sme hľadať iné cesty, ktorými po horách prejsť. Avšak zatiaľ sa nám to darilo bez nejakého zranenia, ku ktorému by ale pravdepodobne ani nedošlo, pretože som ovládala plno mágií, s ktorými by som nám vedela pomôcť, keby o niečo šlo. Usmiala som sa a pohodila chvostom. "Nie, najskôr to tu dokončím, nerada odbieham od rozrobenej roboty," povedala som a usmiala sa na neho. Však sme mali už pomaly polovicu za sebou. "Hej, loviť v horách počas zimy by bol rozsudok smrti. Ale zase ani ťahať zver z údolí hore nie je prechádzka ružovou záhradou. To fakt, aby sme si vždy na jeseň nalovili plno zásob, nech máme až do konca jari čo jesť," povedala som a povzdychla si. Minimálne aspoň prejdeme okolo hraníc, keď už nič. Zívla som si. Ako som si vykračovala v snehu a skalách vedľa Mercera, kde tu som zavrávorala, ako som bola maličká a drcla do jeho boku. Vždy som sa mu ospravedlnila, ale neskôr som už na to kašľala, pretože sa mi to stávalo pomerne často. No ten kontakt mi nevadil, aspoň som zistila, akú hustú super srsť má! "Máš rád sledovanie hviezd?" otázala som sa ho a pohliadla na nočnú oblohu, kde nám mesiac svietil na cestu. Tie hviezdy boli tak nádherné.

Nápad Mercera ako vyriešiť moju dilemu, sa mi páčil. Usmiala som sa na neho a prikývla. "To je dobrý nápad, tak sa poďme teda prejsť a potom uvidíme, že a ako," riekla som a poslušne si to hopsala vedľa neho, aby sme sa vydali na prechádzku po horách. Páčilo sa mi tu. Musela som sa čo najskôr vydať do zlatého lesa, aby som sa so všetkými rozlúčila. Bohužiaľ srdcu sa nedalo rozkázať. Musela som sa niekde usadiť. Chcela som len pokoj a založiť si rodinu. Len keby som ešte tak nejakého vlka našla, to by bolo perfektné. Z myšlienok ma vytrhla otázka Mercera. Ani som ju nečakala, preto som na moment ostala zaskočená, no napokon som odpovedala. "Ach, našla som ho, keď sa zjavil na ostrovoch a pomohla sa mu tu zorientovať. Taktiež si myslím, že som mu dodala kus odvahy k tomu, aby niekoho viedol? Neviem, ale navštívili sme i tieto hory spoločne predtým, než svorka vznikla. Som taký jeho anjelik, ktorý ho vždy podporí, hihii," povedala som a široko sa usmiala. Bola som dobrá duša od zárodku, len čo bola pravda. "Ale odkedy vedie svorku, nestretávala som sa s ním často, keďže má plné labky práce, ale... až tu skutočne bude môj domov, tak ho budem aspoň vidieť častejšie," dodala som a usmiala sa o niečo normálnejšie, pretože v tomto bol i nejaký cit. Rada by som s ním trávila viac času, no rozumela som tomu, že on toľko voľného času nemá. "Až skontrolujeme hranice a snáď niečo ulovíme, asi sa vydám predsa len do mojej svorky. Za chvíľu tu je jar. Mala by som oznnámiť oficiálne svoj odchod, nech môžem patriť k vám a necítiť sa vinná za to, že kašlem na svoju svorku," povedala som a povzdychla si. Lenže tá svorka kašľala na mňa. Zachmúrila som to, no nechala som to tak. Radšej som sa sústredila na našu kontrolu hraníc a vetrila vo vzduchu, aby som preskúmala, či sa tu nezdržovali nejakí tuláci.

Odmeny za október, november, december

Tebeth = (15 kšm a 2 % vytrvalosť) + (povýšenie 10 kšm a 1%) = 25 kšm a 3 % vytrvalosť
Niyari = (10 kšm + 1 % vytrvalosť) + (povýšenie 10 kšm a 1%) + (15 kšm) + (7kšm) = 42 kšm a 2 % vytrvalosť

Ricca = 5 kšm + (10 kšm a 1 % vytrvalosť) = 15 kšm a 1 % vytrvalosť
Nuntis = 5 kšm + (10 kšm a 1 % sila) = 15 kšm a 1 % sila
Zinek = 10 kšm
Joseline = 5 kšm
Eren = 1 kšm

//ukryt

Cítila som sa hlúpo, že som sa vôbec niečo také Mercera opýtala. Síce som to poznala, ale i tak som sa cítila zle. Nechcela som vyťahovať staré spomienky, to vôbec nie. Potriasla som hlavičkou. Nehneval sa na mňa. Aspoň, že tak. Usmiala som sa na neho a zamávala chvostíkom. Bolo to dobré. Prikývla som a vyliezli sme teda von. "Wow, poďme sa niekam prejsť. Ako dobre poznáš územie svorky?" opýtala som sa ho, keďže som mala pocit z Einarových slov, že tu už predtým bol. Chcela som územie lepšie spoznať. Lepšie, než som ho mala možnosť spoznať tu. Potriasla som hlavou. "Mohli by sme i niečo uloviť alebo skontrolovať hranice alebo to všetko spojiť!" povedala som, keďže som chcela, aby bol na mňa Einar hrdý. Nechcela som, aby o mne pochyboval. Chcela som si tu to miesto zaslúžiť ešte skôr, než to bude vôbec aktuálne! Furt som, ale nevedela, čo by som tu chcela mať za funkciu. Jedno bolo isté. Prieskumník to nebude!

Mercer bol fajn. Jeho slová ma vedeli pobaviť a dokonca som sa ani necítila tak hrozne ako predtým. Bolo mi v jeho prítomnosti fajn. Cítila som nádej, ktorú mi dával. Verila som, že to bude dobré a jedného dňa nájdem niekoho, kto môjmu životu prinesie opäť akýsi nový zmysel. Teraz som bola tak povediac nepoužiteľná. Povzdychla som si. "Ďakujem ti, dobre sa s tebou rozpráva. Si fakt super vlk a som rada, že si súčasťou svorky," riekla som a usmiala sa. Presne vlci ako on mi chýbali v zlatom lese. Tam som nikdy nikoho nevedela nájsť a i keď som sa s niekým bavila stál za starú bačkoru. Povzdychla som si. Musela som to Aetasovi oznámiť čo najskôr to pôjde. Jedine tak budem skutočne voľná a budem sa môcť venovať môjmu novému životu tu. Keď som sa však opýtala Mercera na jeho lásku, musela som sa zahniezdiť. Ľutovala som, že som sa ho na to opýtala. "Prepáč, to som nevedela," povedala som, no vedela som presne, ako sa cíti. Aj moja prvá láska umrela. Azda preto som sa snažila k nikomu tak príliš nenalepiť? Ktovie. Bála som sa straty. "Ale nevymýšľaj, niekto sa určite nájde! Čo tak sa ísť prejsť von? Tu začína byť vzduch fakt vydýchaný," navrhla som a pozrela sa na všetkých vlkov, ktorí sa v úkryte vyskytovali. Musela som sa prejsť po vonku. Niečo mi hovorilo, že bol pekný deň!

//alatey

Počúvala som Mercera. Prišiel mi ako príjemný vlk, s ktorým sa dá porozprávať o všetkom možnom. Bol rozumný, milý a hlavne sa na mňa divne nepozeral. Aj keď ja som miestami bola mierne neohrabaná, keď som čumela na jeho zjazvenú časť tváre. Ale nemohla som si pomôcť! Bolo mi ho ľúto. Určite ho to muselo stále pobolievať. I keď... rany sa hoja a ak to bolo naozaj staré? "Určite je tu toho mnoho, čo vlk môže preskúmať, spoznať a zažiť. Lenže ja som to vzala asi príliš po hlave. Rýchlo som preskúmala všetky zákutia, priučila sa mágie a... teraz sa dosť nudím. Preto asi hľadám nové vzrušenie v budovaní svojej rodiny. Ach," riekla som a povzdychla si. Bolo to pre mňa náročné, ale čo sa dalo robiť. Keď som počúvala Mercera o jeho láske, musela som sa pousmiať. Bolo mi ľúto, že to všetko pekné skončilo príliš skoro. Aspoň som to tak brala. Pretože teraz spolu neboli, no nie? Alebo ich rozdelil jeho príchod na ostrovy? Ktovie. "A tvoja láska... ostala v tvojej domovine? Alebo si to stihol už tu? Myslíš, že už je všetko stratené?" riekla som a nadvihla obočie. Ak by bola jeho láska tu, azda sa to dalo nejako spraviť. Láska predsa neumiera, no nie? Možno medzi nimi stále ta iskra je? Ktovie. Bolo by romantické, ekby som ich dala späť dokopy!

Zazubila som sa, keď pochválil moje labky. Hej, občas som si pripadala ako taká horská koza! Zastrihala som ušami a pozrela si tie jeho. Bol tak obrovský, že by som ich prirovnala k nejakému medveďovi! "Mne to príde dosť hlúpe, pretože mám pocit, že týmto zradím svoju svorku, ale zároveň tam nie som dlhodobo šťastná a viem, že tu budem. Poznám tu už dosť členov, alfu i územie. Som v podstate rozhodnutá ísť na jar za svojou alfou a informovať ho o tom, že odchádzam. Len teraz chcem počas zimy pomôcť svorke tu, keď tu už budem potom žiť na trvalo," povedala som a usmiala sa. Bolo zo mňa cítiť, že ma to trápi a potrebujem sa vyrozprávať, ale zároveň moja povaha mi nedovoľovala týmito pocitami druhých zaťažovať. Povzdychla som si. Bolo to so mnou viac než náročné! "Kdeže, miest je tu limitované množstvo a záhady vlk dokáže zažiť i keď nebude chodiť tak často na prieskum, ako som chodila ja," povedala som a uškrnula sa. "Hm a ty si bol niekedy zamilovaný, Mercer?" opýtala som sa vlka a zastrihala ušami. Chcela som počuť jeho príbeh! Ja som vedela, čo je to láska... preto som sa jej bála. Ale vedela som, že ju chcem prežiť znova a teraz tú pravú a trvácnu. Lenže... s kým? Zatiaľ som hádam nikoho takého pravého nenašla. A i keď som si myslela, že áno, tak to nijak nedopadlo.

Čakala som, či Mercer pochopí moju situáciu alebo nie. Nebolo veľa vlkov, ktorí by chápali takúto zapeklitú situáciu. Ja sama nerozumela, ako som sa v tomto chaose vôbec ocitla. "Hej, mohli by sme to tak nazvať. Zatiaľ," riekla som a zazubila sa. Znelo to dobre a určite lepšie ako niekto, kto tu je len tak na návšteve. Švihla som chvostom a musela sa usmiať. Trafil klinec po hlavičke! "Vyrastala som v horách za mlada. Nie tak vysokých ako sú tieto, ale boli dosť podobné. Počasie tam bolo ako... v horách. Nepriaznivé, premenlivé. Môj kožuch je na takéto podmienky pripravený aj labky aha," riekla som a ukázala mu aké som mala pekné labušky. Žiadna skala nebola pre mňa neschoditeľná! To teda nie. "Keby táto svorka existovala v čase, kedy som prišla na ostrovy, nikdy by som sa do Zlatej nepridala. Ale neľutujem toho, je to životná skúsenosť a každý sa v živote niekam posúvame, no nie?" povedala som a usmiala sa. Bolo to také... dosť ťažko sa mi o tom rozprávalo, ale Mercer mal super auru. Bol dobrým naslúchačom, očividne! "Priezkumník. Rada cestujem a objavujem nové veci, ale popravde za tie roky už tu toho nie je toľko nového, čo by stálo za moju pozornosť. Som i staršia, tak toto niekomu inému rada prenechám. Chcela by som sa usadit, nájsť si nejakú lásku a mať vlastné vĺčatá. To je môj sen," povedala som a pvodzychla si. Lenže nájsť takú lásku nebolo vždy najľahšie, však.

Bola som rada, že vlk nebral moje správanie nijak vážne. Hocikto iný by mi za to dal po papuli, ale on to bral... s rezervou. Usmiala som sa na neho od ucha k uchu a zamávala chvostom. "To som rada, mnoho vlkov ma nemá rado, pretože som vraj príliš veselá a hlučná, hlavne tá hlučná," riekla som trošku posmutnelo, no vzápätí som sa usmiala. On ma tak nebral! Teda, do hlavy som mu nevidela. Zastrihala som ušiskami. "Ja? No... ako sa to vezme," začala som s trochu zaskočeným pohľadom. Ako som mu mala vysvetliť, že v podstate členom nie som, aj keď vlastne som? Budem? Vždy som bola? Ale... bolo to náročné. Preto som sa zhlboka nadýchla a kukla sa mu priamo do jeho veľkých očí! Teda, asi ich veľké nemal, ale... určite ich mal väčšie než ja! Celý bol gigantický. "Skoro... Povedala by som skôr, že som kamarátka Einara. Poznala som ho skôr, než vôbec založil túto svorku. A asi toto je primárny fakt, prečo som tu vítaná. Patrím k Zlatej svorke, zatiaľ," riekla som smerom k nemu, i keď to mohlo znieť mierne chaoticky. Rozhodla som sa, že tu chcem žiť, s týmito vlkmi... ale na druhú stranu som sa musela prinútiť zastaviť za Aetasom. Nuž, ten bol určite vyťažený. Nechcela som ho preto rušiť, keďže na mňa nemal čas skoro nikdy. "Verím, že na jar sa budem môcť nazývať členom Alateyskej svorky tiež, veru," povedala som zasnene a pokývala u toho hlavou. Usmiala som sa a dodala: "Možno skúsim i zmenu rolí a budem obráncom ako ty. Biť sa rozhodne viem!" Povedala som to presvedčivo a zazubila sa. Samozrejme, že som vedela bojovať. Hlavne teda magicky, keďže fyzicky to nebol žiaden úspech preveliký.