Příspěvky uživatele

< návrat zpět

1. Arryn
2. 4x
3. Pohádky

//Hmlisté pláne

Prešiel som si špičkou jazyku po zadnej strane tesákov, keď som pohliadol do zelených očí Vesny. Jej otázka mi prišla absurdná po tom, čo som jej vlastne povedal. Pochopil som však, že nepatrí k tým najchytrejším, a tak som len odpovedal: "Nie, ako malý som krídla nemal. Až keď som dospel." na ten zážitok z toho, ako mi rástli na chrbte sa nedalo zabudnúť. Bolesť si budem pamätať až do smrti, ale bolo to napokon k niečomu dobrému. Strihol som uchom a v hmle pomaly rozoznával prvé stromy, ku ktorým sme sa dostávali. "Nepoznám ich," riekol som, ale napokon som dodal: "Ale je dosť možné, že pokiaľ si tu ty, niekde sa tu zjavia i oni. Skôr či neskôr. Tak to tu už býva." Dosť často som tu stretával celé rodiny, ktoré sem prišli nezávisle na sebe. Akoby si ich sami bohovia vyberali, koho sem kedy stiahnu, prebehlo mi hlavou. Ale niekedy ich výber stojí za starú bačkoru, odfrkol som si a švihol dlhým chvostom. Bol som z niektorých naozaj otrávený, unavený a podráždený. Nemal som rád hlupákov alebo neschopákov, no bohužiaľ sa im nedalo vyhnúť. "všimol som si," skonštatoval som chladne pri jej ďalších slovách, že rýchlejšie hovorí, než myslí. "Mám sestru i brata, ale vzhľadom na to, že sme spolu nevyrastali a prišli sme na seba až v staršom veku... nemáme k sebe vzťah ako ty a tvoji súrodenci. Nedokážem pochopiť vaše puto a ty nedokážeš pochopiť to, že my taký vzťah nemáme. Nechýba mi to... pretože to ani nepoznám," vysvetlil som jej to a vydýchol obláčik pary. Bolo chladno. Nečudoval by som sa, keby začalo i snežiť. Pomaly sme sa dostali do lesu. Bolo to tu také zvláštne. Les sám o sebe bol vždycky, ale... nastražil som uši a nasal okolité pachy. Vždy ma zaujímalo, kto sa nachádza na území, kde som bol. Azda by som narazil na niečo zaujímavé, no nezdalo sa, že by sa tu niečo takého dialo. Po tých potopách akoby celá krajina umrela, prebehlo mi mysľou a zamračil som sa, keď som prebiehal pohľadom po okolitých stromoch. Chcelo by to nejakú drámu alebo čokoľvek, čo by to tu aspoň trochu oživilo. "Hmm, napríklad ako malé vĺča som sa ocitol na druhej strane. Tam, kde putujú všetci, ktorí umrú tu na ostrovoch. Zaujímavé je, že to tam vyzerá presne ako tu, ale je to tam pochmúrnejšie, mrazivejšie a viac... bez života. Najhoršia je však tá samota. Skoro na nikoho tam nenarazíš a nemyslím si, že je to tým, že tu umrelo málo vlkov. Skôr je to podstata posmrtného života. Naveky blúdiť v samote a spomínať na svoj život a všetko zlé, či dobré, čo na daných miestach vlk zažil," riekol som a privrel som oči. Mal som toho viac, ale toto bol zážitok, ktorý mi rezonoval v hlave väčšmi, než tie iné. Azda preto, že som tam narazil na svojho mŕtveho otca, respektíve jeho dušu...

//Oblúky bohov

Zavrčal som. Nepáčilo sa mi, čo povedala. Bola to citlivá téma, na ktorú som nereagoval najlepšie. Ako sa opovažovala dávať tomu kredit bohom? Aj keď v tom určite mali svoje hnáty, no ja živil stále svoju predstavu. "Môj otec mal krídla tiež, mám to v génoch," zatiahol som smerom k nej a zamračil sa. "Nie za všetkým stoja božské sily. Nie sú všemocní," dodal som. Nedokázali urobiť čokoľvek, pretože keby vedeli, nikto by nikdy neumrel a nemali by vlci tak mizerné životy, či by tu medzi nami neexistovali bezchrbtoví vlci. Zastrihal som ušami a pozrel sa do hmly. "Áno, v podstate od kedy ma naučil niekto loviť, som sám," odpovedal som jej na otázku. Bolo mi to jedno. Naučilo ma to aspoň prežiť a byť silným a samostatným. Nemusel som sa v podstate už ničoho nikdy báť.
Radšej som jej mozog sa snažil presmerovať iným smerom. Pochopil som už od začiatku, že viesť nejakú plnohodnotnejšiu konverzáciu s ňou, nebude možné. Započúval som sa preto do jej rozprávania o príbehoch, ktoré mali opisovať vlkov s krídlami. Aké tématické. Lenže... to sa veľmi rýchlo zvrtlo, keď to zas preniesla na ducha. Povzdychol som si. Zlý duch vody. Zavrtel som hlavou a nechal to tak. Prešiel som radšej k jej poslednej otázke. "Vzhľadom na to, že na toto miesto prišlo už toľko vlkov, ktorí nie sú odtiaľto... nedovolím si povedať, že by toto miesto malo niečo... špecifické... svoje. Ak neberiem v potaz bohov a azda nejaké miesta na ostrovoch, ku ktorým sa viaže nejaká minulosť. Táto krajina až tak odlišná od druhých nie je, keď som počúval príbehy vlkov... cudzincov. Je tu len mnoho mágie, ktorá môže pomaly za každý jeden problém, či príbeh, o ktorom sa dopočuješ," odpovedal som vcelku jednoducho. Netušil som, čo jej mám povedať. Pretože nejaké špecifické príbehy som nemal. Len zážitky. Nič viac. Zamračil som sa. Ktovie, kedy sa zas niečo udeje.

//Začarovaný les

Myslel som si, že ju na chvíľu utíšim. Potreboval som, aby spomalila a ono to najskôr vyzeralo vcelku nádejne. Lenže vzápätí sa zas rozbehla. Povzdychol som si a mierne sa od nej odtiahol ďalej, aby mi toľko nerezonoval jej hlas v ušiach. "Za mňa sú úplne normálni. Nero má hnedú srsť a o Iris sa povráva, že jej srsť je belasejšia než samotný sneh. Ju som ešte priamo nestretol, zoči voči," riekol som, aby som jej to vysvetlil. "Sú to bohovia. Majú ohromnú moc a dokážu všetko. Avšak väčšinou sú v úzadí. Málokedy zostúpia na zem. Musela by to byť špeciálna situácia," povedal som napokon a mykol ramenami. Nebol som odborník na bohov, vedel som jej povedať len to, čo som už sám vedel. Prešiel som pohľadom po oblúkoch, kde sme stáli. Mali by sme ísť preč. Minimálne ja. Mal som ešte čo robiť.
"Rodičov som nikdy nemal a ani mi to nechýbalo," odfrkol som pravdupovediac. Znelo to tak chladne a bezemočne, ako to len mohlo znieť. Bolo to tak dávno, že mi to už bolo jedno. Hlavne po tom, čo som ďalej zažil. A priznávať si svojich náhradných rodičov som nemienil. I oni ma zradili a opustili. Privrel som zraky. Všetci boli zradcovia. I Vesna určite ním bola. Bolo to vo vlčej náture. Švihol som chvostom a pozrel sa na ňu. "Legenda? Hmm, v akej legende by som už len ja mohol figurovať. Môžeme niečo na ceste do púšte vymyslieť," začal som a kývol hlavou, aby sme sa dali do pohybu. Nech z nej trochu vytrieskam tú otravnú hyperaktivitu a pozitivitu. "Aké legendy sa u vás rozprávali o vlkoch s krídlami?" nadhodil som ležérne a pohľad upieral niekam do hmly. Ktovie koľko vlkov sa tu momentálne pohybuje a na koho narazíme... bolo by vtipné nájsť toho zradcu. Zcvakol som tesákmi a pokračoval do hustejšej hmly.

//Hmlisté pláne

Ďalšia, čo verila v silu myšlienok. Panebože. Kam som sa to dostal? Naivná, optimistická a ešte i astro ezo motivačný kouč? Zastrihal som ušami a len to mlčky prešiel. Nestálo za to sa k tomu viac vyjadrovať. Môj postoj nezmení, rovnako ako ja ten jej. A bolo mi to vlastne jedno. Môj problem to nebol, keď pri jej nádeji dôjde nakoniec k zdrvenému sklamaniu. Pri jej ďalšej otázke som prikývol. Bez zaváhania. "Áno, stretol," odpovedal som jednoducho. Tým, že ona sa s nimi nestretla mi len dsj odpoveď na otázku, ako dlho na ostrovoch je. Krátko. "Keď budeš na ostrovoch dlhšie, i ty na nich narazíš," povedal som smerom k nej a mykol ramenami. Neboli ničím extra. Len silné entity, čo vlastne nič produktívne nerobili. Len boli silní a radi sa hrali s našimi životmi. Privrel som zraky. Prečo však nezasahovali, keď ich bolo treba... Povzdychol som si. Radšej som sa započúval do opisu jej kamaráta. Jeho meno mi nič nehovorilo alebo som si ho len nepamätal. ["Hm, viem kde je tá púšť. Vlastne idem tým smerom,"[/b] priznal som. Síce to tak úplne v pláne nebolo, ale chcel som zistiť, či tam tá smiešna svorka Khana ešte je. Samozvaný kráľ. Panebože. "Nehovorila si, že máš myslieť na to dobre, aby si neprivolala to zlé?" podpichol som ju, keď mi namietla obavu z toho, že by sa bála na mieste mojej straky. Tomu vtákovi to mohlo byť dva tri či ho zozerem ja alebo niekto iný. Zatiaľ som sa však pre to nerozhodol a zjavne jej to dočasne bezpečie stačilo. "Dobre... Vesna, spokojná?" riekol som otrávené. Vlčice boli fakt úplne na nervy. Aby som tu hlúposti riešil. "Mne na mene nezáleží. Je to len prázdne slovo, hovor mi jak chceš," mykol som ramenami. "Keď skončím pod zemou, i tak moje meno vymizne do niekoľkých zím,"

Strihol som pravým uchom a premýšľal, ako sa mohla dožiť tohto veku. Musela mať výraznú pomoc od okolia. Inak som si to vysvetliť nedokázal. "Ako si však môžeš byť tým istá? Realita je taká, že môže niekde byť len s pár šrámami, ale zároveň môžeš brať do úvahy i to, že sa mu stalo ďalších kopec vecí," položil som jej ďalší protiargument. "Život je krutý a bolestivý, tie šťastné chvíle a príjemné spomienky sú len zábleskami nádeje, ktorú nám dávajú bohovia, aby sme sa nehodili z prvého útesu na ktorý narazíme," pokračoval som a musel sa hekticky zasmiať. Bolo vtipné, že som na to narážal práve tu. Zamračil som sa. Nevidela to čo ja, nezažila to čo ja. Stretol som a videl som mnoho vecí, ktoré otočili moje zmýšľanie úplne opačným smerom. Keby som to všetko nevidel, azda by som bol rovnako naivným ako ty. "Ale... keď mi povieš ako vyzerá, azda na neho niekde narazím a vyhrabem ho z bahna, dám ti potom vedieť," dodal som a mrkol na ňu. Veď som predsa len bol na ceste. Ktovie kam. Nemal som svoj jasný cieľ. Odfrkol som si. "Hm, neviem čo je horšie. Žiť po boku vlka v bezpečí alebo osamote a každú minútu sa obzerať cez rameno, či po nej nejde predátor..." zareagoval som na jej slová. Mala naozaj zvláštny pohľad na svet. Neovládala mágiu rovnako ako ja? Nebolo jej používanie taktiež nehezké? Predsa len sme čerpali energiu zo zeme, kde sme žili. Jedného dňa všetká zmizne. Ale kedy? Toho sa už nedožijem. "Teší ma Veslo," riekol som a naschvál jej meno skomolil. Vyzerala, že jej na ňom záleží. "Hovor mi Havran," reagoval som jednoducho a odfrkol si. "Ako dlho si na ostrovoch?" otázal som sa jej napokon. Chcel som vedieť, či je moja domnienka správna. Nebola tu dlho. Pretože jej charakter bol stále... optimistický.

Privrel som svoje chladivé zraky a ani sa nemykol, keď mi na hlave pristála straka, ktorá zletela z neďalekej skaly. Vlčica žila vo svojom svete, ktorý sa zjavne nikdy nestretol z realitou. "Vlci umierajú a tí slabí rýchlejšie. So mnou nič nie je, som len realista, snílkom ako ty som prestal byť už veľmi dávno," riekol som chladne a uprene jej hľadel do očí. Bola naivná. Tak naivná. Pripomínala mi vlčicu, ktorú som poznal. Už som zabudol i jej meno. Radšej. Sledoval som ju naďalej, keď začala pochodovať sem a tam. Naivná a k tomu i šialená. Preboha, to na ostrovoch naozaj neexistovala ani jedna normálna vlčica? Všetky boli šľahnuté. Panebože. Pri jej slovách, že jej je zima, som zahrial vzduch okolo nej, aby som jej vysušil srsť a zahrial ju. Napokon som uvidel jej zraky, ktoré sa zamerali na môjho spoločníka. "Kúpil som ju, už ani neviem za čo. Nechce odo mňa odísť, aj keď som ju už veľa ráz vyháňal," odpovedal som jej na otázku a konečne som sa uškrnul. Straka bola potvora ako každá iná ženská. Len občas bola k niečomu i užitočná. Minimálne to bol môj záložný obed, ak by prišla ďalšia podobná kríza.

Postával som, bezmyšlienkovito som hľadel pred seba a nechával hmlu z pláni objímať moje labky. Hľadal som pokoj a tiché miesto, aby som sa pomohol ponoriť do vlastných myšlienok. Lenže na moje prekvapenie, táto obvykle tichá lokalita, ňou momentálne nebola. ľadové zraky som upriamil na vlčicu, ktorá tu hučala ako na lesy. Akoby necítila, že toto miesto je niečím výnimočné. Pokiaľ sem prichádzali vlci ako ona, nedivil som sa, že sa nám bohovia smiali do tváre. Mali na to svoj dôvod, keď ich takto vyrušovali všemožné individuá.
Vlčica čoskoro spozorovala moju maličkosť. I keby som sa chcel pred ňou skrývať, so svojou výškou a mohutnosťou, ktorú dopĺňal i pár pernatých krídel, nebolo tak jednoduché. Mlčal som a sledoval ju, ako si ma postupne obzerá. Pri jej poslednej otázke sa mi v očiach zablyslo. Aké naivné. Usúdil som, že nepôjde o najchytrejšie stvorenie. Mohol som s ňou začať hrať hru, ale bol som vyčerpaný... zo života. "Vodný duch?" zopakoval som pokojne jej slová a privrel zraky. "Tvojho spoločníka som nevidel, ale keď ho stiahla voda... pravdepodobne niekde trpí na zápal pľúc, ak počas toho neutonul," riekol som jednoducho a mykol ramenami. Jeho život mi bol ukradnutý, rovnako ako ten jej. "A ty si vodný škriatok, keď ťa voda neodniesla spolu s ním?" vrátil som jej otázku formou, akou zjavne plynuli jej myšlienkové pochody. Azda by mi mohla dať nejaké užitočné informácie, minimálne mi poslúžiť ak obudúci špeh? Vyzerala nevinne a priateľsky, takým vlkom všetci hovoria všetko. Švihol som chvostom a pozrel na straku. Hypnotizovala jej zlomené ucho, ktoré i pri menšom pohybe jej hlavy pohupsovalo.

//Snežné tesáky cez Hmlisté pláne

Schádzal som z hôr, pozorujúc krajinu predo mnou. Modré zraky mi spočinuli i na nebesiach, ktoré ponúkali prenádherný prírodný úkaz - dúhu. Asi tak by sa na to pozerali normálni vlci, všakže? Nepociťoval som žiadne zlepšenie nálady z toho, že sa ostrovy skutočne nepotopili, ani z toho, že sa nám nad hlavami rozlievali farby svetla. Kdeže. Bolo mi to ukradnuté. Nevidím nikde žiadne utonuté vlčie telá, prebehlo mi hlavou, keď som pokračoval smerom k pláňam. Nemal som svoj jasný cieľ, len som chcel zistiť, aké má kto straty a či náhodou nemajú užitočnejšie informácie, než som mal ja. Predsa len som s tou Yrsi zabil príliš veľa času. Akoby som zostarol o sto rokov. Vlčice boli prekliatím a nechápal som, ako som im mohol dávať neustále príležitosť, mi otravovať život.
Zabručal som si niečo sám pre seba, keď som začul zakvíliť straku. Vynorila sa z hmly a ja ju nasledoval. Zjavne sa jej zachcelo prekontrolovať zem, kde bolo viac než možné, že nájdeme kdejakú mršinu. Ponaťahoval som si cestou krídla, ktorými som rozbil hmlistý opar. Ten sa však takmer okamžite navrátil do svojej pôvodnej formácie. Keby mali takú disciplínu i vlci v chaose... pobavene som sa nad tým uškrnul. Ako som kráčal ďalej, zbadal som obrys v hmle. Zastavil som sa u mršiny jeleňa, ktorého musela zastihnúť nepripraveného voda. Tak ako všetkých. Odfrkol som si a sledoval straku, ako mu ďobe do zahmlených očí. Sadista. Vždy som to tvrdil, že bola vadná. Tak, či onak. Pokračoval som vo svojej ceste ďalej a pomaly sa dostával do miest, na ktorých som už veľmi dávno nebol. Premýšľal som, či som tu niekedy strávil viac než pár minút svojho života. Bohovia ma mnoho ráz sklamali, nemal som preto dôvod sem vôbec chodiť. Takmer nikto sem nikdy nechodil.
Na moje prekvapenie, som však práve na tomto ukrytom mieste uzrel telo vlka, keď som pomaly vychádzal z hmly ako prízrak z nočných môr. Zastavil som sa u jedne zo skál a díval sa na vlčicu, u ktorej som nedokázal odhadnúť, či je to jej sfarbením alebo sa len vyváľala v tom bahne, čo všade po krajine teraz po povodniach bolo. Straka si sadla na menší kameň a vykrúcala hlavu, aby si z výšky prezrela jej očividne ďalšiu obeť. Na zobáku mala ešte zvyšky z oka jeleňa, v ktorom sa rýpala predtým. Ukážkový spoločník. Vyžaroval zo mňa chlad, na tvári som už veľmi dlho nemal nejak vrelú emóciu. Pochyboval som, že zaoberaním sa kdejakou tuláckou háveďou, na akú som teraz narazil, vôbec niečo zistím. Zdanie však môže klamať, no bohužiaľ z mojich skúseností som vedel, že nájsť vhodného informátora je momentálne na ostrovoch naozaj namáhavé. Nikto nikdy nič nevie. Nespokojne som sám pre seba zavrčal a chladnými zrakmi ostal zabodnutý na vlčici opodiaľ. Bol som zamyslený, zvažoval čo ďalej. Veril som, že budem sám, ale zdalo sa mi, že sa mi Nero vysmieval priamo do ksichtu. Snáď si ten šmejd užíval.

Sledoval som z výšky dianie v krajine. Mlčky som pozoroval zatopenú zem a premýšľal, či sa ostrovy nepotápajú a či má zmysel vôbec, aby sme sa skrývali v horách. Privrel som zraky a pohliadol na Yrsi. Moc sa nechytala do reči a mňa to tu začínalo pomaly nudiť. Odfrkol som si a pozrel sa na oblohu. Trvalo to tu niekoľko dlhých dní, než sa konečne niečo zmenilo. Obloha sa s príchodom rána mierne pretrhala a mohli sme tak pohliadnuť na krásnu dúhu a oblohu, ktorá hrala rôznymi farbami. Musel som uznať, že vyzerala veľmi dobre. Švihol som chvostom a pozrel sa na Yrsi. Nemal som moc náladu tu ďalej takto postávať. Bolo na čase sa pohnúť, keď voda z ničoho nič viac menej zmizla. "Idem ďalej, musím zistiť, čo za tou potopou stálo a... kto vlastne všetko utonul a čo je so svorkami," riekol som k Yrsi. Spomalovala by ma. Tak ako doteraz. Kývol som hlavou. "Drž sa, hlavne neprezrádzaj nič o Chaose, čo nemusíš, inak sa ocitneš na čiernej listine," odvrkol som napokon a následne sa vydal dole z hôr. Netušil som, kam presne pôjdem, no po ceste som si vysušil srsť. Nebolo mi to už príjemné mať na sebe tak ulepené, keď už ani nechcalo...

//obluky bohov cez hmlisté pláne

//červená lúka

Bola pripútaná ku svojim rodným zásadám. Nenaznačoval som jej, aby zabudla na to, čo mala vryté v sebe, ale zahadzovala niečo, čo jej bude v budúcne potrebné. Nechal som to však tak, pochopil som, že patrí len k bežnej bande chaosákov, ktorí svoj rozum moc nevyužívajú. Mávol som nad tým krídlom a pozrel sa na portál, ku ktorému sme pristúpili. Vošiel som do vnútra a potom, keď som sa ocitol v horách, som sa otočil, aby som sa pozrel na Yrsi, či ma nasledovala. "Najrýchlejšia skratka medzi ostrovmi," opísal som jej tento úžasný zážitok a odfrkol si. Furt sa na mňa valila voda a ja som bol z toho pekne na nervy. Nepáčilo sa mi to.
"Pozri sa, dážď je všade rovnaký, more sa vylieva na breh..." riekol som, keď som podišiel k horskému výčnelku a hľadel na krajinu v diaľke. Potreboval som sa vydať na prieskum, zistiť, čo sa tu sakra deje. "Mala by si ostať v horách, nie je bezpečné sa teraz bez mágií potulovať po okolí. Pôjdem na prieskum, ale mám krídla a mágie, aby som sa dostal i z tých horších miest živý... chaos potrebuje informácie, naše cesty sa teda budú musieť rozísť, Yrsi," povedal som rozhodne smerom k nej a zamračil sa. Nechcel som sa o tom dohadovať. Bude pre ňu bezpečnejši, keď tu ostane. Stále mi mohla oponovať, ešte som nikam nešiel, len som chcel. Ale ktovie, či skutočne pôjdem... záležalo na tom, čo mi na to povie.

× Zamiř do bezpečí

//Najvyššia hora

Čím ďalej, tým väčšmi pršalo. Videl som, ako sa more dotýka pevniny a lúka, ktorá bola pred nami sa pomaly ponárala v objatí mora. Ešte to nebolo tak kritické, ale čoskoro sa tak určite stane. Museli sme k portálu dôjsť skôr, než sa to udeje. Odfrkol som si a pozrel sa na Yrsi, ktorá mi začala rozprávať odkiaľ je. Bol to len môj osobný pocit alebo každý druhý vlk pochádzal zo severu? Alebo juhu... to iné svetové strany alebo biómy nepoznali? Zavrtel som nad tým hlavou. Ten dážď ma už fakt otravoval. Vyčaroval som nad nami štít, ktorý odpudzoval otravné kvapky. "Na vlka zo severu si dosť tmavá," skonštatoval som, keď som si ju prezrel. "Videla si ich, pomohli ti vyliečiť rany, ale neveríš v nich," zopakoval som jej slová, ktoré mi nedávali zmysel. Nebol som dutý. Chápal som, čo tým chcela povedať, ale formulácia jej slov mi prišla... lajbavá. Nechal som to však tak. "Vitaj na ostrovoch Yrsi, nerád ti to hovorím, ale už sú to tvoji bohovia," riekol som a posledné slová povedal z vážnym dôrazom, až miernym vrčaním. "Dostať sa odtiaľto môžeš, len ak oni zvolia, takže ak to stále nechápeš... trčíš tu už do konca tvojho života. Radím ti teda sa prispôsobiť miestnym zvykom a podmienkam," dodal som a zašvihal chvostom zo strany na stranu. "Vidíš tamtú žiaru? To je portál. Musíme odtiaľto zmiznúť, more si už odkusuje z pevniny. Nie je tu bezpečno. V horách sa aspoň neutopíme," povedal som a zamieril do bezpečia hôr, ktoré sa nachádzali na druhej strane portálu.

//Snežné tesáky cez portál

× Promluv si s jiným vlkem o momentálním počasí (1b)

//Roklina

Zdvihol som zrak k nebesiam a díval sa na dážď, ktorý mi bičoval do tváre. Mohol som ho mágiou vyblokovať, ale nepociťoval som tú potrebu. Nebol som predsa z cukru. Strihol som uchom a zadumal sa do svojich myšlienok. Z ničoho nič som začal premýšľať nad Scalliou, či je mimo týchto ostrovov, či tu niekde je a mokne alebo už dávno leží niekde na dne mora. Mnoho otázok som mal, ale tak strašne málo odpovedí. Privrel som očká a pozrel sa na lúku a žiarivý portál v diaľke. Bola pomaly už noc, takmer... skoro už presne povedané, a tak bol v tme viac než viditeľný. Nie moc, ale určite upútal pozornosť okoloidúcich.
Strihol som druhým uchom a pozrel sa na Yrsi. "Momentálne? Zaujíma ma, kedy má v pláne ustáť tento dážď," začal som a nespokojne si odfrkol. Vodu som neznášal, ani som netušil prečo. Nebola mi sympatická. Najmenej zo všetkých elementov. "Ten prekliaty lejak už padá na zem niekoľko dní vkuse. Pôda už vodu ani nestíha vstrebávať," pokračoval som a pozrel sa na trávnatú plochu, ktorá bola premočená a kde-tu boli vidieť malé jazierka. "Ak to pôjde takto ďalej... dosť miest bude vytopených. Na ostrovoch je mnoho riek, jazier a no... sú to ostrovy," dodal som a zamračil sa. Čoskoro budeme v horách. Odtiaľ bude lepší rozhľad, i keď bola noc... sakra. Zaťal som tesáky a premýšľal, ako na tom bude úkryt pod vodopádom, pri jazere... asi nie moc dobre... "Inak ma zaujíma všetko z druhých svetov, odkiaľ sem vlci chodia. Vzhľadom na to, že ja som sa narodil tu, nemám znalosť iného života," povedal som nakoniec, nech so len na to počasie nenadával a pokračoval smerom na lúku k portálu.

//Červená lúka

//Ostríži zrak

Pohodil som chvostom a musel zabručať. Bože, prečo tí dnešní vlci nedokázali počúvať. Ich uši boli asi príliš malé alebo neviem. Povzdychol som si a odvetil na jej slová, ktorými ma zjavne chcela zotrieť: "Možno by si ma mohla začať počúvať pozornejšie," začal som a zamračil sa na ňu. Na chvíľu som sa odmlčal, než som dodal: "Povedal som, že vyzeráš asi ako niekto, kto sa rád mláti. Slovíčko len som ani nespomenul, ale ako vlčice si radi domýšľate." Pretočil som oči v stĺp. Jasné, zas som škatuľkoval, ale bolo to tak. Boli tak komplikované, že ich zmýšĺanie nedávalo logiku a počuli len čo chceli. Bože, aké bolo super sa baviť s takým Wissom. Ten aspoň nemal takéto kecy. Pretože nemal ten ich mozog. "Tak mi povedz niečo o sebe, keď ťa už mám spoznať," nadhodil som po chvíli, keď sme prechádzali okolo rokliny. Mali sme pred sebou ešte kus cesty, ale napredovali sme pomerne rýchlo. Keby som vzlietol, boli by sme tam rýchejšie, ale nato všetko som radšej chodil po zemi. Mal som o veciach lepší prehľad. Zamieril som preto smerom k úpätiu hory, ktorá nás delila od lúky a portálu. Počasie sa nezlepšovalo, takže potreba vyhľadať úkryt v tesákoch bola viac než nutná. Veď ja jej to tu ukážem. Aspoň kus, nech sa vie vrátiť aspoň k jazeru, keď budú zrazy.

//Najvyššia hora

//Severné hory

Pokračoval som pohorím ďalej, miestne cesty som ovládal viac než dobre. Síce sa chodníčky menili a niekedy som objavil nové, stále som si myslel o sebe, že som po ostrovoch toho nachodil viac než dosť. Preto som sa ani moc neponáhľal v tejto búrke. Vedel som kam mám ísť a či tam dôjdem o minútu skôr alebo neskôr, na tom už nezáležalo. Zmokneme ako myši tak či onak. Stále mi však vŕtalo hlavou to, čo sme videli v horách skôr... azda som sa tam mal vybrať? Nie, nemohol som. Boli sme po aréne vyčerpaní a toto počasie ničomu nepomáhalo. Musel som byť rozumný a na teraz sa niekde ukryť a načerpať nové sily. Ja i Yrsi.
Pozrel som sa na ňu a povzdychol si. "Hovorí ti niečo rečnícka otázka? Nepotrebujem na ne odpoveď, pretože ich dávno poznám," povedal som smerom k nej. I keď možno niečo z toho skutočne zažila a videla... neveril som, že mala tak bohaté znalosti ako ja alebo iný člen Spoločenstva. Mohla maximálne konkurovať vedomostiam vĺčat alebo hentoho frajera s ktorým sa bila. "Niekedy je lepšie počúvať, klásť otázky a keď na to príde, tak stíchnuť a prejaviť kus rešpektu a pokory k niekomu, kto ti dáva čo i len informácie zadarmo," napomenul som ju a odfrkol si. Voda mi stekala po celom tele a zmáčala moju srsť i perá na krídlach. Straka bola schúlená pod nadvihnutým krídlom u môjho chrbta, aby ju to snáď nesplavilo niekam do rokliny. Toho vtáka by zas taká škoda nebola. "Chápem, že si asi typ, ktorý viac cerí zuby a mláti sa... prídeš mi podobná Tanii a to som ťa videl chvíľu," skonštatoval som, ale nepovedal som nič o tom, že mi prišla i rovnako jednoduchšia ako ona. Azda by som ich prirovnal i k tej prašivej Riveneth, ale tá mala aspoň inteligenciu a bola prefíkaná. Ktovie, kde jej bolo konca. Azda ju Scallia dorazila? Dorazili sa navzájom? Zmizli v podobnom čase, čo mi bolo divné.
Prístup Yrsi sa však vzápätí zmenil, keď jej pršalo do topánok, obrazne povedané. "Ale, ale, bojíš sa trochy vody?" zaškeril som sa a dodal: "Pred chvíľou som hovoril, že sa poďme skryť, nemusíš ma o to žadoniť. Tiež nemám v pláne pochodovať tu po krajine ako zmoknuté kurča. Ale na tomto ostrove odmietam niekde stáť, tak si pohni a nefňukaj." Kývol som hlavou a vetrom ju pophnal od zadu, aby zrýchlila krok. Zamieril som smerom k úpätí najvyššej hory, za ktorou nás od portálu bude deliť len lúka. Najskôr sme však museli prejsť okolo rokliny, popri mori. Ach, niekedy som mal pocit, že ten ostrov bol väčší než v skutočnosti.

//Roklina