Příspěvky uživatele

< návrat zpět

70 HP
3 MP, 7 FP

Hlídač nás došla vyzvať k boji. Bolo príjemné ju vidieť mimo jej úkrytu. Avšak teraz som na jej obdiv nemal čas, pretože sme sa mali pustiť do seba. Predpokladal som, že nás súboj nebude trvať tak dlho, ako by sa mohlo zdať. Strihol som uchom a zadíval sa na Wissa, ktorému som dal samozrejme právo začať. Bol som predsa len nejakým gentlemanom!
Wiss začal zhurta, a keď sa ku mne priblížil s jeho krásnymi pazúrikmi, uhol som sa mu zľahka a len cítil ako mi preleteli cez konce mojej srsti. Uškrnul som sa a samozrejme, že som nezaváhal. Zo zeme sa vydrali korene, ktoré sa načiahli priamo po jeho krku, okolo ktorého sa chceli omotať. (magický útok 1) Pričom sa rovno rozbehol ku mne, s chtíčom ma zhodiť na zem. Zamračil som sa a uskočil na druhú stranu. Chabé snahy, starče, chabé. Odfrkol som si a hrdelne zavrčal, asi by som mu mal ukázať, ako sa to robí? Bol však vcelku obratný, a tak som sa jeho ďalším tesákom nevyhnul, zakusol sa mi do boku, na čo som zareagoval pohotovo a vykrútil krk tak, aby som mu chňapol po ľavom uchu, za ktoré som ho chcel silno stisnúť, čím by som docielil toho, aby ma pustil. (útok 2)
Avšak to už som pocítil tŕne, ktorými mi omotal stehno, kde mi spôsobili niekoľko škrabancov. Zavrčal som a silou sa z nich vymanil, čo mi spôsobilo ďalšie poškodenie. To som sa už však na Wissa vrhol, keďže stál tak blízko mňa a pokúsil sa ho svojou silou zválcovať na zem pod seba. (akce) U toho som sa natiahol k jeho labe, ktorú som chcel zovrieť čelusťami a spôsobiť mu nejaké zranenia. (útok 3) Však nech sme si kvit, keď ja som už krvácal, nech sa jeho čierna srsť začne močiť v tej teplej tekutine taktiež. No nie? Férovosť. Zaškeril som sa. Adrenalín mnou len tak lomcoval. A to sme sa len zahrievali.

//na výhliadke

Musel som sa zasmiať, keď Wissovi stáli chlpy dupkom z mladej Artume. Zdalo sa, že sa mierne zmenila, ale naďalej ma bavila svojimi poznámkami. Zaujímalo ma, kedy sa naše cesty opäť stretnú. Inak, než len na týchto spoločných stretnutiach Chaosu. Uznal som však jednu vec, členovia sa aspoň mohli poriadne spoznať a uvidieť, čoho je kto schopný. Nastražil som uši a utrúsil k Wissovi: "Ach, čo sa tak na ňu čertíš?" Zaškeril som sa a švihol chvostom. Pomaly sme zišli z výhliadky a zamierili sme na trávnatú planinu obďaleč jazera. Moja sestra podľa správnosti mala ísť k jazeru. Zaujímalo ma, ako jej boj dopadne. Avšak, nemohol som si ten súboj vychutnať. Povzdychol som si. A možno áno. Ak stihnem ukončiť ten s Wissom skôr, než jej začne... Nastražil som uši a pohlaidol na Scara, ktorého sme uvideli pred nami ako takú drobnú siluetu. "Za to, že si môj priateľ ti dám výhodu, aby si začal prvý, staríku," riekol som smerom k nemu a usmial sa. Bolo to fér. Aspoň uvidím, ako rozmýšľa hneď na začiatku. Povzychol som si. Asi by som mal i vymyslieť to, ako mu dať reálnu šancu k tomu nado mnou vyhrať. Azda, keby som využíval len svoju vrodenú mágiu? Mohlo by to byť zaujímavé, bola by to výzva! Ale prečo by som nemohol využívať všetko, čo som mal skryté vo vačku? Plný potenciál? Lebo by som ho zabil. Pozrel som sa na vlka a zachmúril sa. To som nechcel. Odkašľal som si. "Sme tu," zatiahol som smerom k Wissovi a vyčkával na nejaké oficiálne žvásty alebo čo to robili. Mne stačilo len to, že od teraz sa pomláťte. Avšak Scar si odbehol, videl som ho ísť smerom k výhliadke. Ponaťahoval som sa ako mačka. "Čas na rozcvičku," frkol som smerom k Čiernemu a ponaťahoval si i krídla, ktoré mi budú iste na zemi len prekážať, ale to nevadí. Bola pravda, že s nimi som ešte nebojoval a preto mal menšiu šancu. Väčšiu. Pravda. Bol som však zvedavý, ako to teda nakoniec dopadne.

Povzdychol som si. Rozprávať sa s Wissom mi vždy zlepšilo deň. Bol jeden z mála na ostrovoch, ktorý bol rozumný a i vtipný, keď chcel. Strihol som uchom a uškrnul sa. "Musíme im to ukázať," riekol som a prešiel si jazykom po tesákoch. Vcelku ma prekvapovalo, že tu nebola Riveneth. Stalo sa jej niečo? Takúto udalosť by si nenechala ujsť, i keď by asi protivníka rozkusala do krvi, pravda. To by neboli také jednoduché zranenia alebo "priateľský súboj". Aspoň by to bolo ale zaujímavé, pravda. "Dobre, parťáku. Tak najskôr sa pobijeme a potom pôjdeme spolupracovať," potvrdil som a štuchol do neho labou. Považoval som ho za dobrého kamaráta, ale v tom ma prepadla úzkosť. Čo ak i on ma jedného dňa zradí a opustí? Zamračil som sa. Pokles mojej nálady bol očividné, hlavne po tom, ako sa u nás zjavil Okrídlený. Pozrel som sa na neho. Venoval som mu svoj typický chladný, nečitateľný výraz tváre a neutrálne preniesol na jeho hlúpu otázku: "Náhody neexistujú." Veril som, že to bol dar od bohov alebo driemajúce gény z otcovej strany, ktorý taktiež mal krídla, ako som sa dopočul. Veril som, že by to mohol byť i jeho dar po tom, čo som na neho na druhej strane pred rokmi narazil a len čakal, kým budem dostatočne silný na to, aby som ich zvládol. Bol som rád, že Wiss pri mne držal a tiež vyjadril mierne opovrhnutie Šamanovým správanim. Neriešil som to však viac, pretože sa k nám pridala Artume a Dallius. Pozrel som na Ávu, ktorá nás popohnala na Luku za Scarom. "Tak poďme, staríku," riekol som a krídlom ho drgol do boku ako som sa staval na rovné laby, aby som ho popohnal.

//luka

Vlkov na výhliadke pribúdala. Dokonca moje zraky padli i na Ayshi, ktorá sa tu zjavila. Ako dlho som ju nevidel? Už to nejakú tú dobu bude. Extrémne dlhú dobu. Strihol som uchom. Začínal som sa cítiť podráždene. Nemal som rád veľké skupiny vlkov. Azda preto som sa i narodil do Spoločenstva a nie kdejakej svorky. Aspoň sa jednalo o členov Chaosu, čo ma mierne upokojovalo, ale i tak som chcel odtiaľto zdrhnúť čo najskôr by to šlo. "Jedného dňa snáď áno, bratre," riekol som smerom k Wissovi ohľadom jeho budúcej nastávajúcej. Ja som sa už zmieril s tým, že všetky vlčice sú proste klamárky, ktoré chcú vlka len oslabiť, zničiť a opustiť. Nemalo to zmysel. Neveril som im a to sa nikdy nezmení. Pozrel som sa u toho na svoju sestru. Bola rovnakou? Mala gény po našej matke. Veril som tomu, že môže byť Samanthe podobná. Mierne som nakrčil ňufák ako som si pre seba sám zavrčal. "Hlúposť," zatiahol som ihneď k Wissovi, keď som začul jeho ďalšie slová. "Niektorí za svoj život nič nezažili a už sú jednou labou v hrobe. Ďalší pomaly ani nezačali sami chodiť a už si toho prežili viac. Čas je relatívny pojem, drahý priateľ," argumentoval som a zamračil sa. Nepopieral som, že Wiss toho nemá zažitého viac než ja. Ale nepáčila sa mi táto všeobecná konštatácia. Bola chybná. Nesúhlasil som s ňou. "Uvidíme, čo si si odžil ty," dodal som a mrkol na neho. Tešil som sa už na náš súboj, ale tí pred nami sa bili celu večnosť. "Ach, i tie malé vĺčatá Usmevavej by sa skôr domlátili než oni," zabručal som, keď som sa pozrel dole k jazeru. Na lúku som horšie dovidel, ale tam to tiež vyzeralo, že to pokračuje stále. "Beriem ťa za slovo. Až prídu mrazy a dni sa skrátia, bude to ideálne chodiť v šere po ostrovoch. Ešte aj efekt to bude mať," povedal som a zasmial sa. "Ale myslím to vážne. Bude treba skontrolovať okolia svoriek a azda si i odchytiť z každej člena, nech prinesieme Chaosu nové informácie," riekol som a zamračil sa. Hej, na túto výpravu sa vydám hneď, ako to tu skončí. Musel som. Ideálne ešte pred zimou. I keď mne sneh nevadil a nebol pre mňa prekážkou. "Sa snažia vyplniť prázdne miesta v radoch Chaosu tým, že si ich vytvárajú sami," povedal som a v hlave si pomyslel: Alebo tým, že k nám zatiahnu prvých vlkov, čo nájdu po ceste, čo ani nevedia, že došli na ostrovy a čo ide. Presne tak saa verbujú noví, kvalitní členovia. Áno. Povzdychol som si. Mal som asi iné nároky a predstavy.

Zakašľal som si a pobavene sa zaškeril pri Wissových slovách. "To teda dokáže," pritakal som a dodal: "Asi by som sa mal toho chopiť i ja, ale nájsť niekoho normálneho, aby neprišli moje gény navnivoč... nemožné." Pokrútil som hlavou. Keď som si už myslel, že niekoho takého som našiel, tak som zistil, že som sa veľmi popálil. Azda to ani nebola jej vina, že zmizla, ale... i keď som to vo svojom vnútri vedel, myšlienky ma stále viedli k záveru, že ma opustila ako každý v mojom živote. Až na súrodencov, Chaos a Wissa. Tí tu boli stále, nech sa dialo čokoľvek a nech som zmizol na akokoľvek dlho. Vážil som si toho.
"Nie, že by som pochyboval o sile starších," zatiahol som pobavene nad jeho pobúrenou otázkou a privrel oči. Čakal som, že sa nejako ohradí. "Ale vieš... samozrejme, že keby som ťa nepoznal a narazím na teba v Temnom lese, tak sa rozhodne budem obávať o svoj život," riekol som sladko, len aby som utíšil jeho ego a usmial sa od ucha k uchu. "Mali by sme chodiť po ostrovoch spolu a desiť dnešnú mládež i starešinu. Určite by nám to šlo," nadhodil som a zaškeril sa u tej predstavy, že by sme chodili po svete a komentovali ako starí dedkovia druhých a súdili ich za nezmyselné činy, ktoré by robili.
Nasledoval som pohľad Wissa a kývol Faustovi. Dotrepali sa na výhliadku i s bratom a ďalšími. Dokonca do týchto miest zamieril i Šaman s vĺčatmi. Tak preto Allavanté pôsobila akoby zožrala celého jeleňa. Povzdychol som si. Artume mala mladších súrodencov, rozhodne ma zaujímalo, či i u nich sa prejavil jej element alebo ona sama bola takou výnimkou. "By som nepovedal, že sa do tej krpatej ryšane zmestí toľko krpatých vĺčat," povedal som smerom k Wissovi a pohľadom ich spočítal. Sledoval som ich. Boli mladé, veľmi mladé. Ale vyzerali bojaschopne. Určite by nás v aréne rozbili, keby sa do nás všetky pustili. Uškrnul som sa nad tou predstavou. A čo tak vĺčacie zápasy? Nadvihol som obočie. To vôbec neznelo zle.

Strihol som uchom. "Asi, na tom nezáleží," riekol som, pretože mená tu neboli moc podstatné. Povedal by som, že vôbec. Pohľadom som prešiel na Fausta a Noira. Zaujímalo ma, kto nakoniec vyhrá, pretože takto som nedokázal hneď povedať, kto má viac na vrch. "Ja verím, že brat vyhrá, mal by," povedal som na slová Wissa a ležérne si zívol. Jedna labka mi skĺzla cez okraj zrázu. Len som sa zaškeril. Už som skoro padol, ale zaprel som sa a vytiahol ju späť na pevnú pôdu. "Faust. Nepamätá si toho moc. Mal nejaký úraz hlavy," vysvetlil som Wissovi. Nerozvíjal som to, no stále som premýšľal nad tým, aké mal Faust šťastie, že mohol byť kým chcel a nemusel sa nechávať tvarovať svojou minulosťou.
"Podľa mňa by vlci nemali mať vĺčatá, keď ich nechajú sa túlať kade tade," odfrkol som si. Wiss vedel o čom hovoril. Ešte, že však narazili na neho a nie na niekoho iného, kto by im dal inú príručku života. Azda i poslednú. "Ah, takže si silnejší než sa zdáš? Ešte ma aj premôžeš," zatiahol som, keď som zistil, že našiel Svätyňu. Zazubil som sa. Rozhodne som ho nehodlal šetriť! "Hm, pozri, idú tí noví," drcol som do Wissa a ukázal k jazeru. Medzitým sa k nám na výhliadku pripojila Usmievavá, moji súrodenci a vyzeral som, či sa tu zjaví i Faust. "Naše prvé tipy nám nevyšli, starče. Pri týchto dvoch stavím dva rubíny na tú Yrsi," povedal som nahlas a nadvihol spýtavo obočie, či sa do toho Wiss pridá. Síce mal vlk viac jaziev, ale vlčice bývali prefíkanejšie. Azda nájde cestu, ako vyhrať. "Tak si toho inak toľko nezažil... a ja? Asi nič. Zmohol ma spánok a samota. Túlal som sa, hľadal svoju partnerku, ale vyzerá to, že i ona sa na mňa vykašľala alebo umrela, či odišla, neviem... je fuč," povedal som a pocity sa vo mne miesili. Bol som nahnevaný, ranený, smutný aj podráždený.

//krištálové jazero

"To nehovorím, ale musíme ich otestovať. Ja by som do Spoločenstva nepriviedol niekoho, koho by som sotva poznal," riekol som a odfrkol si. Predsa len všetci vlci, ktorých som sem doviedol, som dlhšie poznal a vedel som, že budú dobrými členmi. Veď stačilo vidieť Wissa. Rozumel si očividne i s Milosťou. Chcel som, aby uvidel, že je skutočne prínosom pre Spoločenstvo u nášho súboja. Možno by som mu i malinko pomohol k tomu, aby sa stal betou. Uškrnul som sa nad tou myšlienkou. "Tá vlčica... Yzra, či Yrzia... sa mi vcelku pozdáva. Má podrezaný jazyk ako všetky naše vlčice. To je jediné čo ale vedia veľa ráz," poznamenal som a zašvihal chvostom. Callid mi neprišiel sympatický. Mal jazvy, ale to bolo tak všetko. Čakal som viac, ale očividne to so slovami nevedel. Uvidíme, čo predvedie pri súboji? Azda aspoň tam prekvapí. Stále tu bola šanca, že dostával v živote len na frak a preto bol tak zjazvený. "Škoda slov to je," riekol som napokon a postavil sa na hranu zrázu výhliadky, aby som videl na súboj pri jazere. Noir sa mlátil s Faustom. "Ich súboj vyzerá dosť vyrovnane, čo myslíš?" opýtal som sa ho a kývol hlavou ku svojmu bratovi dole. Prešiel som pohľadom po oboch vlkoch. "Čo si robil za ten čas, čo sme sa tak dlho nevideli?" nadhodil som do pléna u toho, ako som pozoroval tých dvoch, čo sa naťahovali ako mačky. Pazúre som zaryl do skalnatého svahu, aby som sa nebodaj neprepadol dolu... ale akoby ma to trápilo, keď som mal krídla, že? Zaškeril som sa.

Náreky Zelenáčov som prešiel. Vlčica aspoň dokázala vymyslieť vtipnú hlášku. Callid bol však totálne mimo. "Zbierame smeti popri ceste. Chaos potrebuje nových členov, ale..." riekol som potichu Wissovi čiže to nikto nemohol počuť. Toleroval som rozhodnutia Allavante, ale pre mňa to bola len emočne labilná vlčica. Nemal som rád vlčice. Boli pre mňa hlúpe. Mal som od mala dosť skúseností s vlčicami a odtiaľ pramenil moju odpor. Veril som Scallii že je konečne iná, ale zdalo sa, že i ona ma zradila. Za to Wiss? Ten tu bol furt. Poznal som ho od mala a dalo sa mu veriť. Aj Scarovi. Vlci boli spoľahliví a menej naladovi.
Nemohol som si všimnúť Rhy-Artume. Privrel som oči a odfrkol si. "V tom nie je jediná," zatiahol som smerom k nej a mierne sa zaškeril. Nevedel som, čo sa jej stalo zaten čas, čo sme sa nevideli, ale rozhodne som sa s ňou chcel niekedy zas porozprávať. Určite som však zraky na chvíľu upriamil k ajYrsi. Tak krvavé.
"Ach nebodaj ti vadí, že ťa má niekto rád?" zatiahol som k nemu, keď sa straka usadila na jeho hlave. Zaškeril som sa a poryvom vetra ju z neho zhodil. "Poďme," pritakal som a vydal sa smerom na vyhliadku. Mali sme čas, kým nás povolajú. Nech sa najskôr zmrzačia noví a mladí. "Bože, prečo sú okolo mňa vždy samí hlupáci," povzdychol som si, keď sme sa dostali z DOSLUCHU a kráčali hore na Vyhliadku. U toho som sa musel zasmiať, pretože u Wissa som bol stále tým malým vĺčatom. Bral som ho pomaly ako otca či skôr strýka, čo chodil na letné prázdniny.

//Vyhliadka

Sledoval som dianie. Moc som sa nezapájal. Bolo tu na mňa príliš vlkov. Nie, že by sa mi z toho klepali kolená. Skôr mi to liezlo na nervy. Bol som samotár, ale keď som uvidel Hlídač, ako vyliezla zo svojho brlohu, očividne toto bola udalosť roka. Strihol som uchom. Vypočul som si zvyšok slov Scara a bol pripravený si niekoho vyhliadnuť. Pochyboval som, že niekto bude chcieť so mnou dobrovoľne zápasiť. Ani ja by som si netrúfol.

Wissfeoh
Než som však stihol čokoľvek urobiť, pristavil sa pri mne vlk. Spočiatku som len počul zašušťanie plášťu. Nastražil som uši a otočil sa na Wissa. Dlho som ho nevidel, no zdalo sa, že Chaos bol pre neho správnou voľbou. "Čo si myslím? Že si tu niektorí budú môcť zvýšiť ego," zatiahol som. Nieže by som ja nebol jeden z nich. To ale mohlo byť Wissovi jasné. Od vĺčata som mal veľké nároky na seba. Neprekvapilo ma ani to, čo povedal vzápätí. Uchechtol som sa. "Tvoje pozvanie k tancu prijmem, len či moje tempo udýchaš, staríku," mrkol som na neho a tí v našom okolí mohli konečne pod mojou chladnou, otrávenou maskou, vidieť konečne nejaký záblesk pobavenia. Ten však rovnako rýchlo vyhasol. "Poďme k alfám teda," dodal som a mykol hlavou smerom k Scarovi. Zatiaľ som počul len o Artume a Dalliusovi... Pohľadom som našiel Fausta a Noira, či skutočne príde k ich boji.

Wissfeoh + okolo idúc Yrsi a Callid
Kráčal som po boku Wissa a smeroval k alfám. Do cesty mi však prišli dvaja nováčikovia. Okoloidúci, ktorých sem Áva zlanárila. Ktovie, či vôbec si tu zaslúžia byť. Nič nedokázali. Ani sme ich nepoznali. Takto sem niektorí naberali členov? Nemohol som sa diviť, že boli niektorí takým veľkým sklamaním za tie roky. Alebo zradcami. Odfrkol som si a do zjazveného vlka drgol krídlom, ako som prechádzal. "Nezavadzaj, zelenáč," zavrčal som a preťal ho ľadovým pohľadom. Na mojej kamennej tvári mohol vidieť len chlad. Straka zaškriekala a spravila kolečko i u hlavy Yrsi, ktorú varovne drápmi zaťahala za ucho. Pridali sa do Chaosu. Museli začať chápať, kde je ich miesto a že sú momentálne pre mňa nič. Kým mi nedokážu opak.

Wiss + Scar, Áva
Podišli sme spoločne až k Scarovej obľúbenej skale. Zastavil som sa a pohliadol mu hore do očí, aj keď pravda... Až tak som dvíhať hlavu nemusel. Bol som po otcovi obrovský. "Zatancujem si s týmto starcom," riekol som a drgol do neho bokom krídla. Straka sa spokojne usadila na jeho hlave. "Tu alebo na lúke?", otalázal som sa poslednú otázku, na ktorej záležalo. Aby sme vedei, kam sa máme vydať.

//Nerové vodopády

S Faustom sme šli ďalej, pomaly sa blížiac k skupine vlkov, ktorú sme obaja poznali. Síce som si nemohol byť istý, či pozná každého z nich on, ale ja som väčšinu poznal. Väčšinu. "Určite áno. Chcel by som sa zas prejsť po okolí miestnych svoriek, či nezistím nejaké nové informácie. Mohol by si sa pridať, ak by si chcel. Najlepšie, ak by sa mi to podarilo ešte pred zimou," riekol som a mrkol na neho. Straka zaškriekala, keď uvidela neznáme tváre. Bola ako taká kontrolka v mojej hlave. Mierne som zdvihol silu vetra, aby som ju zrazil k zemi, nech sa trochu upokojí. Škaredo na mňa straka kukla, postavil sa, otriasla sa, napravila si pierka a zas vzlietla, aby preletela na neďaleký kameň, kde sa posadila a pozorovala dianie. Zachytil som pohľad Allavanté. Uprene som sa na ňu díval, keď jej tvár skryvil úškrn. Len som na ňu hľadel, než jej pozornosť prešla na neznámeho. Moje zraky potom narazili na pohľad Noira, ktorý mi kývol hlavou. Mierne som pohol hlavou, aby som mu opätoval pozdrav. Asi len svojej rodine a Wissovi tu som bol ochotný venovať svoj pozdrav. Uvidel som i sestru (Thia), ktorej som kývol hlavou a potom sa pozrel na Fausta, ktorý si ku mne sadol. Počul som, ako Áva predstavuje nového jedinca Scarovi. Len som si ho ležérne prehliadol a odfrkol si. Zas potrebuje umelo navyšovať stavy? Ktovie, či niekto z tých nových bude vôbec k niečomu k užitku. Nevyzerali nejak schopne. Jazvy nedokazovali nič. Iba to, že im niekto pekne dával na frak.

//katakomby

Pomaly sme sa dostávali von z tunelov. Srsť sa mi začínala vlniť z toho vlhka, ktoré vládlo v tuneloch. Bol som rád, keď som začul dunenie vodopádov z diaľky. Boli čoraz hlučnejšie a ja som mohol povedať, že sme takmer na konci tunela. Bola to i pravda. Faust taktiež vyzeral o niečo pokojnejší, keď našiel miesto, ktoré už poznal. "Teraz sa sústreď na to, čo je podstatné pre daný moment. Za chvíľu sa pripojíme k Spoločenstvu a či už sa budeš biť s bratom alebo niekým iným, musíš sa na to sústrediť. Mnoho vlkov tu pôjde do krvi a potom... by ti mohli ublížiť viac, než by chceli," riekol som a kývol hlavou. Hej, teraz sme si museli prestaviť myseľ na úplne iný druh zmýšľania. Aspoň ja som to potreboval. Strihol som uchom. Kto by sa mi však postavil? Na to som stále neprišiel. A s kým by som sa chcel pobiť ja? Ani to som netušil. Kto bol vlastne našimi členmi? Bolo nás mnoho a tváre sa dosť často menili. Povzdychol som si. No uvidím, až k jazeru dôjdeme.

//jazero

//Rokle

Na to, že bol mladý, mal aspoň nejaký rozum. Nechcel som mu pretláčať svoj pohľad na vec, ale chcel som mu len povedať, ako to vidí druhá strana. On sám však vedel, čo bude pre neho najlepšie. V konečnom dôsledku mi to mohlo byť jedno, pokiaľ neohrozoval svojim správaním Spoločenstvo. Nech si žije ako chce a nech je kým chce len byť. Možno bude stále pátrať po tom, kým bol a napokon sa mu spomienky i vrátia. Ale ktovie, či by to nebolo len horšie. "Určite a hlavne príde vhod, pokiaľ magickú moc získaš do svojich labiek. V prípade ďalšieho nájazdu v budúcne sa bude hodiť i magická sila, nie len fyzická," riekol som a pokýval hlavou. Následne sme putovali do útrob zeme, aby sme cez katakomby prešli až k vodopádom. "Hm?" zamrmlal som a stiahol uši k hlave, keď som začul jeho krik. Pobavene som sa však zaškeril, musel naraziť na nejakú kostru. Straka si niečo zaškriekala popod pierka, keď mi sedela na chrbte. Chcela oddychovať, ale Faustov krik ju vyrušoval. "Dávaj pozor, kam šliapeš. Je to tu celé premočené, niekde hádam i zatopené. Je tu klzko a slizko... všade sa povaľujú kosti a ktovie, či tu nenájdeme i čerstvé mršiny, ktoré by sem zatiahla zver z vonka," povedal som, aby som ho povzbudil, ale v kútiku duše som veril, že ho tým ešte väčšmi vydesím! Predsa len sa niečoho bál. Zaškeril som sa popod fúzy. Bola to príjemná škodoradosť!

//vodopády

//les alf

Prišiel mi ako stratené vĺča, ktoré hľadá svoju mamu. Až na to, že hľadal črepiny svojho starého obrazu, ktoré azda ani len už neexistovali. Nechápal som tomu, že sa snažil prísť na to, čo si nepamätal. Ja by som to bral ako vykúpenie a využil to k tomu, aby som bol lepším než som bol teraz. Len každý to chápal a bral inak, s tým sa nedalo hádať. "Lenže to je ich problém a nie tvoj. Zbytočne sa trápiš niečím, čo bolo. Nech si hovoria čo chcú, ten vlk, ktorého poznali, neexistuje. Nie v tejto chvíli a i keby sa ti spomienky vrátili, už ťa formujú tie nové, čo zažívaš teraz. Už nikdy nebudeš tým, koho poznali a tak si nemyslím, že je rozumné sa nimi vôbec zaoberať. Umlč ich a ak to nebudú rešpektovať, teba ako niekoho nového, nevidím dôvod s nimi naďalej v kontakte zotrvávať," riekol som svoj názor a pokrčil ramená. Musel si začať vážiť samého seba a vytvoriť si nejaké hodnoty vo svojom živote i vlastnom bytí. Bolo pochopiteľné, že chcel zmeniť svoj kožuch, len aby sa vymanil zo starého ja. Teraz bolo na rade nastaviť si myseľ a rovnako ako upravenie kožuchu, zmeniť i seba samého na svoj obraz. Mal k tomu skvelú príležitosť, ktorú by bolo hlúpe nevyužiť. "Tunely vedú až k vodopádom. Náhodou si zamieril k skvelej skratke k jazeru," riekol som a kývol do tmy, kde sme sa obaja čoskoro stratili. Mohol som azda nejak vyčarovať svetlo, ale to by nebola sranda, keby sa Faust nepotkol na nejakej lebke. Možno sa zlakne? Ktovie. Bol som zvedavý!

//katakomby

//Furijské hory

Švihol som chvostom a zadíval sa na neho. Nemal vrodený žiadny element? Zvláštné. Ale už som sa s podobným vlkom stretol. Dávno. "Máš teda zvláštne gény, ale... nemyslím si, že by si sa nenaučil ovládať magickú moc, i keď ti do vienka nebola daná od narodenia," povedal som a pokýval hlavou. Všetko bolo v tomto kraji možné a preto som si myslel, že to bude v pohode. Pokiaľ to neskúsi, tak nebude vedieť, že či sa náhodou nemýlim. Azda by sme na neho narazili i na našej ceste? Pochyboval som, že by sme na to mali šťastie. Wu sa vedel dobre skrývať po ostrovoch. "Verím, že budeš pre Spoločenstvo užitočný a prinesieť aspoň informácie, ktoré nám k niečomu budú. Mali sme od kedy si pamätám medzi sebou dosť jedincov, ktorí boli na nič... nerád by som videl ďalšieho takého," zatiahol som a pozrel sa na neho z výšky. Musel som na neho mierne vyvíjať tlak, aby sa aspoň snažil. A to sa snažil. Len vyzeral ako ďalšia stratená entita, no aspoň mal na to pádny dôvod, keďže si nepamätal dosť zo svojej histórie. "Možno ti bohovia dali novú šancu za život. Možno je čas zabudnúť na to, kým si bol a skôr sa zamerať do budúcna, kým chceš byť a stať sa tým, čo chceš. Každého z nás tvaruje minulosť a je ťažké sa zmeniť k obrazu svojmu. Ty máš čistý štít, výhodu," povedal som mu a drcol do neho ramenom. Možno trochu silnejšie, než som chcel. Ale aby som pravdu povedal, vcelku som mu závidel.

//Rokle cez OStriz

//Nemé údolieň

Diskutovanie ohľadom užitočnosti elementov ma bavilo. Zaujalo to moju pozornosť, ale skutočne som videl potenciál v iných mágiách, ktoré som však nechcel momentálne spomenúť. Predsa len pred arénou hovoriť o mojich schopnostiach nebolo dobré. Potreboval som nejaké esá v rukáve. Potriasol som hlavou a pozrel sa na hory, ku ktorým som sa približoval. "Oheň páli, pravda, ale ten čo ovláda ostatné elementy ho dokáže krásne skrotiť alebo využiť vo svoj prospech," skonštatoval som, pretože to tak bolo. Pokiaľ sa stretli dvaja majstri, oheň sa dal znegovať hneď niekoľkými smermi tak, aby neprišlo k veľkému zraneniu. Len to musel vlk vedieť a mať skúsenosti. Pravda. To platilo skoro všade a u všetkého. "Určite ti ich ten šedivák ponúkne, keď mu dobre zaplatíš," skonštatoval som po jeho slovách. Nechcel ich tak moc. Ani som nevedel, načo mu tie kamene sú, ale tak... mňa to moc netrápilo, keď som získal za ne také super schopnosti. "Hm," na moment som sa na vlka zadíval, keď sa mi priznal s niečím, čo zo seba rozhodne nevydral len tak jednoducho. Zaujímalo ma, čím som si zaslúžil ten kus dôvery, ktorú do mňa vložil. Každopádne... "Chaos som nikdy nenazýval svorkou, pretože... nemá s ňou nič spoločné," začal som na začiatok a kráčal po hrebeni hôr. "Alfy... sú našimi vodcami, zakladateľmi, ktorí sa rozhodli vymaniť zo zaužívaného vzorca. Bety by som nazval vernými členmi, ktorí preukázali vernosť a službu tak ako alfám, tak i Spoločenstvu ako celku. No a... sigmy. Čo k ním dodať? Vĺčatá, novo nabratí vlci, ktorým v podstate nedôverujeme..." vysvetlil som mu svoje chápanie tohto Spolku. Nie, stále ma nikto nepresvedčil, aby som to nazýval svorkou. Prešiel som si jazykom po tesákoch. "Pri prijatí by mal byť každý člen oboznámený s desatorom, ktoré drží náš spolok po kope a jasne uviezť, že ak túto dohodu jedinec príjme, nie je už cesty späť. Pokiaľ by sa niekto chcel zdekovať od nás, bol by označený za zradcu a lovený každým jedným členom, ktorý by šiel po jeho hlave," povedal som mu, aby som ho možno mierne vydesil a možno nie... každopádne nemohli sme si chovať na prsiach zradcov, čo by potom roznášali tajné informácie o nás ďalším svorkám, to fakt nie! Bolo toho ešte oveľa viac, ale nechcel som ho hned zahltiť informáciami.

//Les alf