Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Irisin ráj

Nasledoval som vlka po jeho boku. Bolo mi jedno, kadiaľ sa chce ísť prejsť. Miestne okolie som poznal veľmi dobre. Skôr som sám si aktualizoval svoje spomienky na tieto miesta, no nič nové sa tu nedialo. Ak som nerátal pachy cudzích vlkov. Prešiel som si jazykom po tesákoch a privrel oči. "Aha," zabručal som pri jeho vysvetlení a musel sa nad tým zamračiť. Pokiaľ priešiel skutočne k strate pamäti... prišlo mi hlúpe ho mrzačiť za niečo, na čo si ani nepamätal. Úbohé. Hlavne sa mi zdalo, že bol skutočne slabším, než môj brat. Minimálne v niektorých veciach, no mohol mať viac skúseností v boji. Ktovie, čo sa v tomto krpcovi skrývalo. Ich boj som si nevšimol, to som už musel odísť, ale veril som, že ho uvidím aspoň v aréne a budem to môcť zhodnotiť. Ach, ako by sa mi viac páčilo druhých sledovať než sa s nimi naťahovať. Aj tak som si nemyslel, že v spoločenstve mám konkurenciu... azda len... zavrtel som hlavou. Pochyboval som, že by sa mi postavil. "Živel... vždy som mal rešpekt k tým, ktorí vládli vode. Ani neviem prečo... každopádne stále si myslím, že jedným z tých najmocnejších je samotná zem a vzduch," riekol som na jeho otázku a hľadel na more, popri ktorom sme kráčali. "A pre teba?" vrátil som mu jeho vlastnú otázku. Ja sám som jasne odpovedať nedokázal. Všetky živly mi prišli rovnako dôležité a skôr som premýšľal nad ich kombináciou. Také ohnivé tornádo! Proti tomu sa tak ľahko niečo robiť nedalo, pravda.

//furijske hory

//Južné hory

Neodpovedal. Minimálne nie priamo. Videl som však na ňom, že niečo sám v sebe rieši. Azda mi len nechcel prezradiť to, čoho sa bál a možno to ani sám nevedel. Ktovie. Myslel som si však, že v jeho veku by už mohol sám seba poznať, no opak bol pravdou. Hlavne po tom, čo mi vlastne povedal. Chvíľu som mlčky na neho hľadel a premýšľal. "Hm," zamumlal som a pozrel sa niekam do diaľky. Vietor mi privial k ňufáku neznáme pachy. Nezdalo sa však, že by boli niekde v našej blízkosti. "Si sa musel poriadne trafiť do hlavy," riekol som nakoniec a zaškeril sa. Strata pamäti bola spôsobená len dvoma možnosťami, aspoň tak som to bral. Buď mal fyzickú deformáciu na základe úrazu alebo psychickú traumu. Oboje boli dosť reálne, keďže bol jedným z členov Chaosu. Normálni tu nemali čo robiť, len čo bola pravda. "Z toho, že nebudem najlepší," odvetil som jednoducho. Bol to oprávnený strach. Musel som vo všetkom vynikať, pretože som nechcel, aby ma niekto podceňoval. Nemohol som zahanbiť svojho otca. Nemohol som byť neschopný... nebyť dosť dobrý. Musel som byť najlepší. Nemyslel som to nijak arogantne, skôr som sám pre seba potreboval podávať najlepšie výkony. Keď mi odpovedal na moju otázku ohľadom arény, vcelku ma prekvapilo, že spomenul môjho brata. "Udivuje ma, že sa môj brat s niekým pobil. Aspoň nad tebou vyhral?" odvetil som a uchechtol sa. Nie, že by som ho podceňoval, ale... neprišiel mi tak výbušný alebo konfliktnejší. Ja som mal skôr sklony k násiliu, či tomu byť nepríjemný.

//Irisin raj cez Severné hory

//luka

Našľapoval som jemne do trávy a sledoval blížiace sa štíty hôr. Ako dlho som sa tým horám vyhýbal? Dlho. Privrel som oči a pohľadom našiel straku, ktorá zamierila k skalnatým stráňam. Ktovie, čo tam videla, ale nemuselo ma to úprimne zaujímať. Odfrkol som si a chladné zraky vrátil na môjho spoločníka. "Každý sa niečoho bojí," odpovedal som. I tí najväčší frajeri mali z niečoho strach. Zašvihal som chvostom a napol svaly, aby som vyšiel do kopca. "Videl," pritakal som a pohliadol na nebo. Keby tak noc trvala večne. To by bolo skvelé. Neznášal som denné svetlo. Kto ho mal vôbec rád? Povzdychol som si. "Ako dlho patríš k Chaosu?" otázal som sa ho, pretože jeho meno mi niečo hovorilo. Len som si to nedokázal spojiť. Prešiel som si jazykom po tesákoch. "Chceš sa účastniť arény?" opýtal som sa ho. Nepochyboval som o ňom. I takí ako on vedeli prekvapiť. Privrel som zraky a pozrela sa zas k nebesiam, ako sme pod nimi prechádzali pohorie. Mali sme pred sebou ešte kus cesty, ale bol son rád, že je aspoň tma. zatial.

//Irisin raj

Pozrel som sa smerom k horám, o ktorých hovoril Neznámy. Nemal som na ne dobré spomienky. Srsť na šiji sa mi na moment naježila, ale v tme to nebolo vidieť. "Dobre," pritakal som a spravil som krok, akoby mi už bolo dlho stáť na jednom mieste. Avšak ani vlk nezahálal. Nechcel tu vystáť dieru. "Nie každá diera v zemi niekam vedie," riekol som, vzhľadom na to, že občas mohol natrafiť len na obyčajnú jaskyňu. No vedel som, čo asi myslí a kde. Bol to kus cesty, ale aspoň by sme sa dokázali tou druhou stranou vrátiť späť k jazeru. Zastrihal som ušami a pomaly sa teda vydal za ním. "A je niečo, čoho sa bojíš?" pýtal som ss ho ďalej. Určite to nemálo ďalšie postranné úmysly. To vôbec nie. Možno trošku. Však neuškodilo niekedy si z niekoho trošku vystreliť. Zašvihal som chvostom a pokračoval smerom k horám. Dúfal som, že nám to nezaberie celú večnosť. "Ako sa vlastne prezývaš?" nakoniec som sa ho opýtal aby som mu nehovoril hej ty. Normálne by mi to bolo jedno ale ak patril fo chaosu... Bolo vhodné ho oslovovať menom.

//Južné hory

Strohé správanie vlka mi vyhovovalo. Bratríčkovať som sa moc nemal v láske. Nebol som ako môj brat alebo sestra. Zažil som si toho viac a preto som nemal dôvod byť už k druhým tak vrelý a dobrosrdečný. Odfrkol som si. Vlk na tom bol dosť podobne. I jeho slová boli tak chladné a suché zároveň, no aspoň hovoril k veci a výstižne. Tvoril si u mňa malý, bezvýznamný, plusový bod. Nevyzeral až tak otravne. "K jazeru," odvetil som jednoducho na jeho otázku. Mohol som mu odvrávať, pravda. Nemusel som mu povedať nič. Mohol som sa len otočiť a odísť, ale niečo vo mne chcelo zostať. Nevedel som to popísať. "Vyznáš sa tu?" otázal som sa. Scar nerád čakal a ak by sa niekde zatúlal, asi by sme mali novú trhaciu hračku na hranie. Aj keď sa tvárili, že aréna je dobrovoľná, ja som to bral ako povinnosť. Boli sme jedna rodina, jeden kult, jedna skupina. Museli sme sa spoznávať a podieľať na spoločných aktivitách. Každý, kto sa toho zdržal, bol v mojich očiach slaboch a vyvrheľ. "Bojíš sa chladu?" zaškeril som sa. Zimu som miloval. Konečne všade bol ten mrazivý pokoj a nikde nikoho nebolo, keďže každému bola zima a radšej sa zašívali po úkrytoch. Díval som sa na neho a premýšľal, že ho nemôžem nechať sa tu potulovať samého. Bol divný, ale nie až tak divný ako poniektorí, ktorých som na ostrovoch videl. "Kam chceš ísť, krpec?" otázal som sa na koniec a pozrel sa po okolí. Moc možností tu nemal. Asi sa chcel zahriať a ja sa rozhodol, že niečo také sa mi bude hodiť tiež. Ak mám niečo vydržať.

Zastavil som sa. Zavetril som a stočil uši smerom na západ. Moje ľadové zraky spočinuli na vlkovi. Prešiel som si ho pohľadom a i keď som ho možno niekde zahliadol vo svojom živote, nevybavoval som si ho. Nebol pre mňa nikým podstatným, koho by som si mal zapamätať. Očividne. Privrel som oči. Čo mi tak chcel? Poznal ma on? To bolo viac pravdepodobné. Nebolo tak ťažké si ma s niekým pomýliť. Odfrkol som si a napravil si krídla na chrbte. Straka zakrúžila nad vlkov a niekoľko ráz na neho spravila nájazd, len aby mi vytrhla pár chlpov zo srsti. Nič extra. Nič bolestivé. Len sa hrala. Natočil som hlavu na stranu a uprene sa na neho díval. Z jeho postoja som nedokázal vyčítať, čoho je ten podivín schopný. Zabručal som. "Hm," vydýchol som a pozrel sa na neho z výšky. Stále som sa snažil prísť na to, odkiaľ som ho poznal. Azda som ho zahliadol u jazera? Asi. Strihol som uchom a dostal svoju odpoveď na to, koho teraz prijímame do Spoločenstva. Pohodil som ležérne chvostom a privrel oči. "Kam to mieriš, skrčku?" opýtal som sa ho, aby som si overil to, čo som si myslel. Aspoň som sa to domnieval. Nepochyboval som o tom, že mu pomaly každý druhý člen v Spoločenstve vypráši kožuch. Ach, aká to bude skvelá podívaná, ak sa moje domnienky nemýlia!

//Les u Mostu

Ležérnym krokom som sa vydal na koniec lesa. Mohol som roztiahnúť krídla a preletieť tú krátku vzdialenosť... ale aj tak som najviac miloval dotýkanie sa pôdy. Bolo to tak príjemné. Privrel som zraky a kráčal vpred. Vytie Scara som stále počul v pozadí svojej mysle. Rozliehalo sa krajom... bolo silné. Museli ho počuť v každom kúte ostrovov. Veril som, že sa Spoločenstvo zíde v hojnom počte a zápasov sa skutočne zúčastnia. Bude to skvelá podívaná alebo totálne fiasko. Nakrčil som ňufák, keď mi straka preletela okolo hlavy. Zahnal som sa po nej tesákmi a zavrčal. Zaškriekala, akoby mi vynadala a potom letela napred, aby kontrolovala perimeter. Začínal som byť hladný. Azda by som si predsa len opiekol toho vtáka. Zamračil som sa a nakrčil ňufák. Vbehlo mi do neho niekoľko pachov. Nastražil som uši a popozeral sa vôkol, či tam náhodou neuvidím niekoho zo Spoločenstva. By som si s ním ešte dal lekciu pred oficiálnym súbojom, takú rozcvičku. Bol som celkom nabrúsený a veril som, že by mi to pomohlo. Zaškeril som sa. Len aby si to členstvo potom nováčikovia nerozmysleli, ak neboli takými pokrútenými dušami. U toho ma však napadla myšlienka na Scalliu, na ktorúu som hneď zanevrel. Potriasol som hlavou. Nie, teraz fakt nie. Pomaly som smeroval k jazeru, i keď sa môj krok výrazne spomalil.

Táral som sa po celom lese ako taký lesný duch. Mátoha, ktorá nemá svojho konca kraja. Ani len straka ma neotravovala, ako videla na mne, že nemám náladu na to sa naťahovať s jej detinskosťou. Privrel som zraky a pomaly pokračoval naprieč lesom. Do ňufáku mi zaletelo niekoľko pachov zvierat i vlkov, ale moja myseľ ich neriešila. Nemal som dôvod. Nezaujímal ma tento svet. Bol som len ja a moje myšlienky. Zabručal som a zastrihal uchom, keď z diaľky do mojich uší doletelo vytie Scara. Prišlo to, čo sľubovali. Konečne som sa mohol nejako zabaviť. Či už by sa voči mne niekto postavil alebo by som sa len prizeral. Aspoň by som zistil, kto vlastne v našich radách je. Aké slaboty sme to prijali... alebo by ma len prekvapili. Ktovie. Zavrčal som a štekol po strake, aby sme sa vydali smerom späť k jazeru. Akoby sme práve odtiaľ neprišli. Koľko dní som stratil tým, že som sa tu motal po okolí? Dosť. A nič som z toho nemal. Zamračil som sa. Musel som lepšie naložiť so svojim časom. Takto to nemalo význam, ani zmysel.

//Luka

//Krištálové jazero cez Lúku

Nemal som jasnú predstavu o tom, kam povedú moje kroky. Pohodil som ležérne chvostom zo strany na stranu. Straka zaškriekala, keď zakrúžila nad nejakou mršinou ako taký sup. Očividne sa jej páčila predstava, že by sama dokázala niečo také veľké uloviť.Očividne to bol nejaký srnec, z ktorého toho už moc neostalo. Nastražil som ušiská, keď mi do ňufáku vánok privanul pachy vlkov. Nepoznal som ich, ale nebránil som sa novému kontaktu. Predsa len som potreboval nejaké nové informácie pre Chaos. Avšak, nepredpokladal som, že sa ku mne noví vlci len tak priženú. Nevyzeral som moc priateľsky, len čo bola pravda. Hvízdol som na straku, ktorá sa ku mne pripojila a spoločne sme zamierili do lesa. Medzi stromami ma pohltil tieň. Spokojne som zapriadol, konečne kúsok bezpečia. Nemal som rád otvorné priestranstvá, preto som sa v lese cítil oveľa lepšie. Ale i tak pre mňa boli perfektnou voľbou hory. Ako som tak kráčal naprieč lesom, rozmýšľal som nad veľa vecami. Až kým ma v ňufáku opäť nepošteklil vlčí pach. Nastražil som uši, tento mi už známy bol, ale nemal som dôvod k nemu smerovať, no bol som od neho len pár stromoradí. Medzii kmeňmi som videl jeho červené odznaky.

Pohľadom som pozrel na sestru, ktorej sa moja poznámka značne nepáčila, ale bol som rád, že nebola žiaden suchár a aspoň sa tomu zasmiala. Strihol som uchom a pozrel sa na svoje lesklé perá, ktoré zdobili môj chrbát. "Zjavili sa," odpovedal som jej jednoducho, pretože som nemal v pláne spomínať na ten bolestivý rituál, ktorým som si musel prejsť, aby mi na chrbte vyrástli. Bol som i rád, že som naň zabudol. Až sa mi zas srsť naježila na zátylku, keď mi utiekli k tomu spomienky. Zabručal som a ďalej sa asocioval. Čím som bol starší, tým menej som mal potrebu sa s niekým rozprávať, či "kámošiť". Chcel som si len vypočuť nové informácie a zase sa stiahnuť do tieňov hôr a lesov, hľadajúc nové zvesti a kontakty, ktoré by boli chaosu prospešné. Na teraz som nič ja sám nemal, ale vinil som za to ten dlhý spánok, ktorému som prepadol. Veľmi dlhý, keď som sa díval na Usmevavej brucho. Kedy to zas stihli? Odfrkol som si a premýšľal nad slovami, ktoré so Scarom preniesla. Zmerať si sily? "Konečne niečo zaujímavé," zašomral som si popod ňufák. "Kým sa táto udalosť bude diať, prosím Milosti a ostatní, ospravedlňte ma. Idem pokračovať vo svojej práci a priniesť niečo zdárne tomuto Spoločenstvu," riekol som a kývol Scarovi, aby som sa rozlúčil. I svojim súrodencom a napokon som zamieril niekam vpred. Nemal som jasný cieľ, tak ako nikdy...

//Les u Mostu cez Lúka

Pohľad mi padol na sestru, ktorá sa tu objavila s druhým vlkom. Poznal som ho, len vyzeral inak. Obchodník si zas nabalil kapsy. Ach ten špinavec prašivý, že mu nie je hanby ošklbávať tunajších vlkov. Na čo mu vlastne tie všetky kamene sú? Ani sám som netušil. "Sestro, ty zas vädneš ako kvety na jeseň," zatiahol som smerom k nej pobavene a zamľaskal. Očakával som, že mi jednu švacne, ale čo by som to ja neustál. Veď určite nebola silnejšia než ja, tak mi to snáď hlavu neutrhne. "Očividne," zamrmlal som na jej slová, pretože ma vôbec nepotešilo, že tu nebudem jediný pobehovať s párom krídel. Chcel som byť jedinečný a mať na vrch nad ostatnými! Ale... očividne mi to osud neprial a bohovia ma radi šikanovali. Šmejdi.
Zbehli sa sem i ďalší vlci. Niektorých som nepoznal. Prišiel sem i náš brat. Nie, že by som pochyboval, že ešte žije. To nie. Zas mali sme dobrú krv v rodine, neboli sme žiadny slabosi. Ale tak šanca tam je vždy, i keď sa blíži k nule! Konečne to dokonca dotiahol i na betu, možno i jemu vyrašia jedného dňa krídla. Ktovie. Zamľaskal som. Nič, čo Scar hovoril, ma moc nevzrušovalo. Nebudilo moju pozornosť. Až na moment, keď som sa pozrel na Rhys... nebola to však Rhys. Privrel som oči a na moment sa mi v pohľade niečo zlomilo. Len na sekundu, než som zase vyzeral ako veľká ľadová socha, ktorá nemá záujem o nikoho a o nič. Prečo si si na seba nedávala väčší pozor, prebehlo mi hlavou, ale už bolo neskoro. Zabručal som. Týmto tempom som v Spoločenstve okrem svojej rodiny nikoho poriadne nepoznal. Bolo to priam nehorázné. Aspoň sa nebudem nudiť, keď sa s nimi budem musieť bratríčkovať a spoznávať. Ach, aké otravné. Radšej by som šiel špehovať niekoho alebo naťahovať cez konár stromu nad rozpáleným ohňom. Ani neviem, kedy sa zo mňa stal taký uhundraný, protivný sused.
Ďalší šok... alebo ani nie šok, ale skôr novinka, ktorá prišla... bolo to, že Usmevavá a Šaman sa očividne počas dlhých, zimných dní zas nudili a v brlohu skočili po sebe. Zamľaskal som. No dobre. Bol som zvedavý, čo z ich génov vypadne tentoraz. Strihol som uchom a pozrel sa na jej bachor. Nebol ešte tak veľký. Stále mala pred sebou ešte nejaký ten čas, kým tie malé potkany zo seba vyderie. Všetci začali hovoriť, ale ja som nemal energiu. Bol som ponorený do svojich vlastných myšlienok. Ostával som sedieť u Thii a díval sa do prázdna, i keď môj pohľad sa strácal v strakatom kožuchu Artume.

//Dračí priesmyk cez Luku

Kráčal som smerom na sever. Tam, odkiaľ som počul vytie Scara. Už dlho som nepočul nič o členoch spoločenstva. Dokonca som si i myslel, že sa rozpadlo, keď ani nikto, na koho som narazil, o ňom nepočul. Bolo to na smiech. Švihol som chvostom a zamračil sa. Pomaly som sa blížil k jazeru a už z diaľky videl len dve siluety. Ponaprával som si krídla, ktoré mi za ten čas, čo som sa zhováral s Červeným, nepekne stuhli. Straka mi sedela na lopatkách a užívala si to, že si nemusí namáhať svoje malé krídelka. Aká to len bola lemra. Došiel som až k vode, na opačný breh jazera ako boli moji spoločníci a napil sa vody. Bola ľadová. Veľmi ľadová. Odfrkol som si a chvíľu ostal na druhej strane len tak stáť. Očividne sa o niečom zhovárali a ja nebol v ten moment vítaným hosťom. Aj keď nás volal, bolo dobré im prenechať chvíľu samoty. Dobre však na mňa videli, rovnako ako ja na nich. Napokon, po nejakom čase, som sa postavil a rozišiel sa ich smerom okolo jazera. Bol som znudený a očakával som nejaké vzrušenie, ktoré by mi mohlo toto stretnutie priniesť... Alebo aj nie. Možno si z neho odnesiem len nervy.

Kecy. Samé kecy. Hľadel som na neho a normálne sa nostalgicky zamýšľal nad svojím mladším ja. Zdieľal som s ním názory, ktoré mal k svorkám. "Samozrejme," zamumlal som si to popod ňufák. Zamýšľal som sa nad tým a aj čo mu vlastne poviem. Mal som vôbec nejakú tému, ktorú by som mu mohol nadhodhodiť? A chcel som sa s ním vôbec debatiť? Chcel som vôbec niečo s ním? A keď mu bolo lepšie samému, prečo ma nenechal tak? Niečo po mne chcel. Asi. Privrel som oči. "A čo je tvojou náplňou života? Samota. Vie byť pekelne nudná a zdĺhavá," zatiahol som a nadvihol spýtavo obočie. Keď som si ho prezeral, ani fyzicky mi neprišiel ako niekto, kto by dokázal sám prežiť krutú zimu. O mágii som mohol len polemizovať. Čo ovládal a ako dobre. Odfrkol som si. Vedel som, že som mocnejší i silnejší asi i múdrejší. Napriek môjmu veku. I ja som sa hlásil k samote, no na druhú stranu ako som starol, chcel som svoje skúsenosti predávať ďalej. Učiť a zlepšovať tých, ktorý to potrebujú. Lenže nechcel som pomáhať hocikomu. Hlavne pokiaľ som z toho nič nemal. No ak by to bol člen chaosu... Zablyslo sa mi v očiach. Spoločenstvo vymieralo a mnohí tí noví boli príliš mäkkí a ostrovčania sa už dávno netriasli pri spomienke spoločenstva. A to ma dralo pretože to bol otcov odkaz. A upadal prachom. Pazúre som zaryl do hliny. Potrebovali sme novú krv, ktorá by šírila chaos tak ako sa patrí. Intrigy, dezinformácie, strach a bolesť... Aby vedeli, komu tieto ostrovy skutočne patria. Ach. Bol on však toho hodný a... Hlavne schopný? Prezrel som si vlka ešte raz.

Avšak ako som tu postával a díval sa na vlka, začul som známe vytie, ktoré sa tlmene odrážalo medzi skalami. Scar. Otočil som sa tým smerom a odfrkol si. Bez slova som sa otočil a vydal sa smerom k jazeru, vlka nechávajúc za sebou.

//Krištáľové jazero cez Luku

Letmo som vnímal Červeného, ktorému som mierne rozladil balans tým, ako som o neho obtrel pernaté krídla. Privrel som oči a pohodil som chvostom. Nestálo mi to za to. Vnímal som jeho snahu ma rozhodiť a aj by som na to skočil, nebyť môjho neskutočného nezáujmu o druhých vlkov, ktorí sa pohybujú po týchto ostrovoch. Chcel som, aby mi dali všetci pokoj a ja som mohol dožiť svoj život. Hovoril som ako starec, ale tak som sa presne cítil po tom všetkom, čo som prežil. Nemal som náladu na malicherné drámy a dvíhať si ego na slabších nebola moja cesta. Pokiaľ však potrebovali lekciu tak ako ja kedysi, nevidel som dôvod im ju nedať. Strihol som uchom a otočil mierne hlavu smerom k Červenému. Spočiatku som na jeho slová nereagoval, hľadel som si svojho no spomalil som, až som úplne zastavil. Predsa len mi chýbal asi konktat s dýchajúcimi tvormi a nie len mojimi myšlienkami a strakou. U jeho otázky som sa zamračil na moment, ale keď som otočil hlavu smerom k nemu, tak som sa zas tváril neutrálne. Chladne. "Nemôže večne lietať vo výšinách. Padnúť na zem je rýchlejšie, než by sa zdalo," riekol som a možno som v tých slovách ukrýval niečo viac, než by som mal. Ale prišlo mi to tak správne a preto som to tak povedal. Švihol som chvostom a podíval sa na neho. "Ku komu patríš?" otázal som sa ho automaticky, aby som si ho vedel zaradiť, keďže som z neho nič poriadne necítil. Možno tu bol skutočne nováčikom, na ktorého som narazil. Ale sprievodcu som mu robiť nechcel, to zas nie. Lekciu? Trénerský súboj? Možno. Ale rozhodne som sa nemal v pláne nechať vyprovokovať tak, aby mi rupli nervy. Na to som už bol príliš starý.

Moja snaha splynúť s tieňmi bola márna. Pohľadom som zavadil o načervenanú srsť vlka, ktorý zjavne mal potrebu sa so mnou dať do reči. Chápal som, že po týchto ostrovoch pobehujú tupci, ale nečakal som, že na jedného z nich narazím tak skoro. Po tých rokoch som bol však obrnený a taká poznámka, akú prehodil, ma nedokázala rozhodiť. "Aspoň nie som červený ako muchotrávka," odsekol som ležérne, pohľadom prechádzajúc po jeho červených trsoch srsti. Bolo mi ukradnuté, ako kto vyzeral, ale aby som sa tu doťahoval slovne... na to som nemal energiu.
Bolo mi jasné, že toto nebude spoločnosť, ktorú by som čo i len v budúcne vyhľadával. Rozhodol som sa preto ďalej pokračovať. Nemal som náladu. Hlavne som vedel, že pokiaľ by som sa nechal vyprovokovať, nedopadlo by to dobre. Musel som najskôr nájsť Scalliu. Odfrkol som si a pretiahol sa okolo vlka. Nemusel som si dávať pozor na seba, či niečo skúsi. Naschvál som povolil i krídlo, aby som ho ním odstrčil. Uvedomoval som si svoju moc, a tak som si bol vedomí toho, že keby i niečo skúsil na mňa... veľmi jednoducho by som ho uzemnil. Nebol som proti férovému boju, ale nemal som rád podlé útoky zo zadu. No sebavedomie mi nechýbalo, nemalo ani prečo.