Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Irisin ráj

Pazúre straky sa mi zarývali do pliec. Nebolo to tak bolestivé, ako by sa mohlo zdať. Privrel som oči a užíval si vietor, ktorý sa v priesmyku stupňoval. I napriek ročnému obdobiu mi momentálne bolo teplo. Obrovské telo bolo masou, ktorá sa hriala len tak sama od seba. Hlavne v momente, kedy som bol podráždený. Neštvalo ma ani tak to, že som spal toľkú dobu, ako fakt, že som nemal žiadne informácie o aktuálnom dianí. Ani o nej. Povzdychol som si a pohľadom prešiel po okolí. Zachytil som vo vetru nejaké pachy, ale boli mi ukradnuté. Nemal som náladu na to sa s niekým stretávať a tobôž nie teraz v túto chvíľu. Nevybral som si však najlepšie miesto, kadiaľ prejsť, ak nechcem na nikoho naraziť. Predsa len priesmyk limitoval možnosti, kadiaľ sa vyhnúť inej živej duši. Povzdychol som si. Nuž... nejako som to musel už prežiť. Straka zamrnčala, akoby ma chcela na niečo upozorniť. Napravil som si krídla, ktorých perá zašuchorili a pohľadom som v šere našiel siluetu vlka pred nami. Dúfal som, že len prejde a nebude sa snažiť nadviazať kontakt. Premotivovaných jedincov tohoto ostrova som už mal plné zuby. Odfrkol som si a ako taký medveď samotár som sa snažil držať si svoju cestu.

Vzbudil som sa na ostré útoky na moju osobu. Ihneď, ako tvrdý zobák trafil môj precitlivený ňufák, vyštekol som a zaútočil na straku. "Nabudúce nebudeš mať toľko šťastia," zavrčal som smerom k operencovi, ktorý sa posadil na neďaleký kameň. Však za to. Zamračil som sa a znechutene pohodil chvostom. Poobzeral som sa okolo seba a na moment spočinul pohľadom na vlnách, ktoré sa rozbíjali o piesočnatý breh. "Ako dlho som spal?" vyslovil som svoju myšlienku na hlas, len aby ju nočný poryv vetra odniesol niekam do neznáma. V myšlienkach sa mi začínali vynárať ďalšie otázky, na ktoré som však nemal odpoveď.
Vyjavil sa mi i obraz jej... kde bola? Žila? Musela prejsť celá večnosť, zatiaľ čo som spal. Bolo na čase sa však pohnúť ďalej, spánku už bolo dostatok. Musel som prísť na to, čo je vlastne za čas a ako sa situácia na ostrovoch zmenila. Lenže kadiaľ som sa mal vydať? Otázok som mal mnoho, no nemal som odpovede, ani len nápovedy, kde ich mám hľadať. Zamračil som sa. Nebolo už cesty späť. Ak by som ostal spať na veky, aspoň by som nemusel riešiť žiadne problémy. Potriasol som hlavou a predsa len vykročil. Straka vyčíhala, že už je vhodná príležitosť a preletela tých pár metrov, aby sa mi posadila na rameno. Ako taký nabrúsený medveď po zimnom spánku som sa vydal do sveta, ktorý mi bol taký známy, no momentálne i tak neznámy zároveň.

//priesmyk dračí

Vĺča vyzeralo vydesene. I napriek môjmu otupeniu zmyslov, niečo sa vo mne pohlo. Sám som si prežil ťažké dospievanie, keď ma rodičia opustili. A následne i všetci, ktorým som za život veril. Okrem mojich pravých bratrov a sestier chaosu. Privrel som zraky a vyčkával, kým sa mladý upokojí. Sám som si ľahol do piesku, aby som v ňom nebudil hrozbu svojou ozrutnou veľkosťou. Do ňufáku mi medzitým padla dvojica pachov. Mohli to byť rodičia tohto nebožtíka? Zamračil som sa. Ak áno, najradšej by som ich zodral z kože. Nebohé vĺča nemohlo za chyby svojich rodičov. Začalo niečo blabotať, ale nerozumel som mu, čo mi chce povedať. Až keď zaostril na straku, musel som pokrútiť hlavou. "Nie, tá na jedenie nie je. Ale môžem ti pomôcť niečo uloviť," riekol som, vzhľadom na to, že som netušil, ako sú na tom schopnosti tohto vĺčaťa. Predsa len mňa loviť učili veľmi skoro, aby som dokázal prežiť sám. "Volám sa Havran," predstavil som sa mu a sledoval, či mi odpovie. Ani ohľadom jeho kognitívnych schopností som si nemohol byť istý. "Ako si sa sem dostal? Kde máš rodičov? Si od nich?" riekol som a kývol smerom k horám, odkiaľ prišli do zátoky dvaja vlci. I ja som prišiel od hôr. Sledovali ma? Podľa pachu som ich však nepoznal. Našťastie sa k nám nepribližovali.

//na výhliadke cez severné hory

S krídlami som si netrúfal ešte vzlietnuť. Svalstvo bolo príliš čerstvé a nevytrénované. Budem musieť ísť na to postupne. Pomaly som však pokračoval k horám, kadiaľ som sa chcel prejsť. Ani som netušil, kam vlastne idem. Na jednom úpätí hory som zastavil, keď som začul vytie Hlídača. Ešte stále nezaliezla do svojho brlohu? Zvláštne. Nemal som však na ňu zas čas, ani som nechápal, prečo zvoláva Chaosanov. určite jej však niekto odpovie a príde sa na ňu pozrieť. "Žeby sa jej cnelo chudinke konečne po spoločnosti?" odfrkol som smerom k strake a zaškeril sa. Pokračoval som ďalej a z výšky hľadel na piesočný záliv. Rozhodol som sa, že sa v ňom na chvíľu zastavím. Veď prečo nie? Zišiel som teda z hôr, otriasol sa a ponaprával si svoje krídla, ktoré boli pomerne ťažké. Straka začala zrazu vo vzduchu škriekať a ostala krúžiť nad nejakým tvorom. Keď som naň zaostril, zistil som, že ide o malé vĺča. Chúlilo sa d klbka. Akoby sa stratilo. Pomaly som kráčal po piesku k nemu. Vedľa neho, nie až tak blízko aby mu to ublížilo, som vyčaroval oheň, ktorý začal hriať vzduch okolo neho. "Dnes bude chladná noc, kde máš rodičov?" opýtal som sa ho. Na vĺčatách mi stále záležalo, i keď moje city rokmi otupeli. Boli nevinné a za všetko, čo sa im stalo, mohli ich rodičia. Nemohol som ho tu nechať len tak. Čoskoro by na ostrovoch zahynul.

Hlásim sa o ďalší a teda 10. charakter.

• na prvním charakteru cca 500 postů = Lissandra má 1113 postov
• na druhém charakteru cca 400 postů = Zeiran má 1057 postov
• na třetím charakteru cca 300 postů = Tiara má 653 postov
• na čtvrtém charakteru cca 250 postů = Riveneth má 472 postov
• na pátém charakteru cca 200 postů = Sillarei má 365 postov
• na šestém charakteru cca 150 postů = Arryn má 210 postov
• na sedmém charakteru cca 100 postů = Neith má 128 postov
• na osmém charakteru cca 60 postů = Gabriel má 70 postov
• na devátém charakteru cca 40 postů = Rainer má 100 postov

Za posledné dva mesiace som za svoje charaktery napísala dokopy okolo 150 príspevkov.

Ďalším charakterom by bola dcéra Peisii. Mám všetko naplánované, ale nemala som ešte čas to spísať. V poslednej dobe čas nemám, ale hrať na trpg ma stále baví a vždy, keď mám čas, tak som tu zavesená. I napriek tomu si myslím, že píšem dostatočne na to, aby som mohla prehlásiť, že zvládnem jednu postavu na vrch (y)

Ďakujem za zváženie.

Schváleno. Gratulujeme!

Znechutene som zamľaskal, keď chcel po mne informácie o svorkách. Jeho záujem však nebol všeobecný, ale konkrétny. Zaujímalo ma, prečo ich hľadá, keď páchol jednou z nich. Nakrčil som ňufák. Nezaujímalo ma to však natoľko, aby som sa na to pýtal, bol mi jeho zámer ukradnutý. Avšak... prečo sa zaujímal práve o tú jednu, na ktorú som sa snažil zabudnúť? Opäť som si spomenul na toho parchanta, ktorý ma ťahal polovicu života za nos a napokon zrútil všetko, čomu som v jeho prípade veril. Potichu som zavrčal u tej myšlienky. Azda to ma prebralo z môjho tranzu. Zamrkal som a švihol chvostom. "Aha," skonštatoval som po chvíli a privrel zraky. "Niekde bude určite," dodal som. Informácie neboli zadarmo. So svojou funkciou sprievodcu som už dávno skončil. Vždy sa mi to vypomstilo. Pomáhať druhým a hlavne cudzím, bola hlúposť. Veľmi dlho som sa tu zdržiavať nechcel, preto som po chvíli mlčky vykročil preč.

//Irisin ráj cez Severné hory

Tupá bolesť sa rozliezala po celom mojom chrbte. Pomaly som dýchal a snažil sa na ňu nemyslieť. Neprítomne som hľadel na vlny mora, ktoré narážali do útesu. Ich šum mi rezonoval v mozgu a sám som sa pristihol, ako som sa ponoril do svojho podvedomia. Premýšľal som nad rôznymi vecami, až som nevnímal svoje okolie. Zo zamyslenia ma vytrhlo až škriekanie straky, ktorá ma upozornila na približujúceho sa vlka. Skleneným pohľadom som sa na neho zadíval. V mojej tvári nebol vidieť žiadny záujem, skôr len chlad. Nevidel som zmysel v tom sa s niekým baviť. Chcel som byť sám. I napriek tomu, že som lačnil po informáciách a nových chýroch, ktoré sa ostrovmi šírili, bil som sa s mojou novou osobnosťou, ktorá zavrhla všetkých na týchto ostrovoch. Znova som začal premýšľať nad slovami Rhysburr. Mohli sme si podmaniť ostrovy. Spáliť ich na popol a vybudovať z prachu a kostí v lepší svet. Náš svet. Privrel som zraky. Prehovoril.
Strihol som uchom a svoje modré zraky zaostril na ryšavého vlka. Bol mohutný, chlpatý. Pach bol silný. Nakrčil som ňufák. Vysokopostavený člen svorky, ak nie samotná alfa. Normálny vlk by pociťoval rešpekt, ale ja sám tie zoskupenia plné byrokracie neuznával. Dokázal som sa i na "tuláka" o seba postarať dostatočne dobre, aby som sa mohol rovnať i takým akým bol zjavne on. Premeral som si ho preto pohľadom, aby som zistil, či sa nemýlim. Členovia svorky vyzerali vždy lepšie živení, silnejší... Odfrkol som si a po prehliadke jeho fyzickej stránky som sa mu zadíval do tmavých očí. "A ty nie," ľahostajne som odvetil a zdôraznil ukazovacie zámeno rovnakým štýlom, ako on pokrikoval na mňa. Prečo som vždy musel robiť každému "guideman"-a ohľadom ostrovov? Bohovia by ma už za tie roky mohli za to začať platiť. Lenže problém bol, že som sa zmenil. Dobrota ma priviedla na žobrotu a ja si uvedomil, že všetko má svoju cenu. Vlk chcel zjavne informácie, ale tie vedeli byť drahé. Ak náhodou narazil na Hlídača, možno sa sám o tom presvedčil, ale pochyboval som, že by niekomu mimo Chaosu niečo povedala. I keď... Zvráštil som mierne tvár, keď som pocítil ostrú bolesť, ktorá mi zas prešla telom. Nebol som v top stave. Tie prekliate rárohy ma oslabili. Musel som sa ich naučiť ovládať. Privrel som oči. Moju slabosť som však teraz nedával na sebe poznať, no musel som byť opatrnejší. "Čo chceš?" dodal som po chvíli, ktorá nebola zas tak dlhá odkedy som na neho prehovoril predtým. Určite som však nežiaril priateľskosťou a ochotou. Straka posedávala na kameni vedľa mňa a hľadela svojimi masochistickými očami na ryšavca. I ona však mala rešpekt, pretože posledné mozgové bunky v jej vtáčom mozgu ju určite varovali, že toto nebude obeť na šikanovanie vhodná pre ňu. Ak nechcela byť spálená na popol.

//Krištáľové jazero

Ako som odchádzal od jazera cez lúku smerom k svahu, ktorý viedol na útesy... objavil som stopy zajaca. Krvácal. Musel sa niekde zraniť. Preto som ho rýchlo dobehol i v tomto zúboženom stave. Zahrdúsil som ho a vydal sa ďalej po svojich, že si ho zhltnem s pekným výhľadom na more. Ako som sa však dostával na výhliadku, zastrihal som ušami a nasal pach. Takže sa mi to nezdalo. Beta, ktorá sa naposledy ani neukázala na zraze. Žila. Aspoň niečo pozitívne na tom bolo. Avšak ako som jej smerom kráčal, zbadal som u jej láb kvetiny. Nepoznal som ich, ani som ich doposiaľ nevidel. A ak áno, prehliadal som ich, ako väčšinu buriny, ktorú som nepoznal a nič ma k nim nelákalo. Teraz to však bolo iné. Beta ich zbierala. Museli mať cenu, keď ich vlk ako ona potreboval do svojho vlastníctva. Zastavil som sa a zhodil zajaca ku svojim labám. "Hlídač, nehovor mi, že ťa tie kvetiny primäli vyliezť zo svojho brlohu," riekol som a zaškeril sa. "Čím sú tak špeciálne?" otázal som sa jej, no ani som nepredpokladal, že bude zdieľna. Bola to jej vec, čo s nimi robí a komu o nich povie. Prečo som si nehľadal svoje vlastné kvety? "Poznám ďalšie, ktoré by ťa mohli zaujímať. Môžeme urobiť výmenný obchod. Informácia za informáciu, pokojne aj dve za tú jednu tvoju," navrhol som a nadvihol spýtavo obočie. Lenže ju buriny určite nezaujímali o nič viac ako mňa. No ak by som jej ponúkol niečo, čo by mohla využiť... "Mám tu i úplatok v podobe koristi a na ďalší zraz, ak sa ukážeš, ti donesiem pokojne aj srnu," pokračoval som vo zvyšovaní mojej ceny. Pre mňa to nebolo nič, čo by som jej nemohol za tie poznatky dať. Informácie boli dôležité a ak na niečo prišla, bolo vhodné sa s nimi podeliť s ďalšími členmi. Predsa len som patril do vnútorného kruhu. Nebol som nedôvernou sigmou ani ničím podobným. K tomu som mal i pôvod v krvi zakladateľa, i keď to v konečnom dôsledku neznamenalo nič. "Ale nerob drahoty, sme na jednej lodi. Ponúkam ti toho dosť," riekol som a ešte som ju chvíľu musel presviedčať. Nemohla mi ublížiť, pretože by porušila desatoro, no mohla ma odignorovať a odísť. Vyčkával som. "Objavil som schopnosť, ktorá ťa bude zaujímať," položil som čerešničku na vrch koláča a predstavil jej v jednoduchosti premenu, ktorú som sa postupne učil ovládať. Na moment som sa premenil na ňu a víťazoslávne na ňu pozrel. Napokon mi predsa len začala pomaly hovoriť informácie o kvetine. Išlo to z Hlídača ako z chlpatej deky. Taktiež mi toho extra veľa nepovedala, ale... to vôbec nevadilo. Stačili mi základy. "takže ďalšia jedovatá kvetina, hm, to sa bude hodiť," skonštatoval som a pokýval som hlavou. "Ďakujem za tvoju priateľskú ochotu. Srnu ti donesiem, ďalší zraz snáď bude čoskoro. Usměvavá sa musí už ukázať, ak nechce ďalej hrať mŕtveho chrobáka pred väčšinou spoločenstva," rozlúčil som sa s ňou a kývol hlavou. Pomaly som sa pobral po svojich, bohvie kam, jednoducho na slepo niekam k útesu, kde som chcel v pokoji posedieť a dívať sa na more. Cestou som ešte kopol zajačinu k Hlídačovi a rozišiel sa po svojich.

Nedostal som dostatok informácií, ktoré by uspokojili moju dušu. Zamračil som sa. Nevadilo to však. Veď ja si tie informácie získam i sám, vlastnoručne. Alebo skôr vlastnolabne. Potriasol som hlavou a odfrkol si. "Nebojím, ale tvoja matka sa vrátila medzi živých už pred hodným časom a stále sa nepostavila pred ostatných členov. Mnohí ju stále pokladajú za nezvestnú. Príde mi to pre jej postavenie viac než nezodpovedná, tak verím, že sa k tomu už skutočne bude mať," zavrčal som smerom k nej. Konečne sme sa vrátili ku klasickému vybavovaniu sa medzi sebou. Strihol som uchom a zadíval sa niekam späť na zráz. Mal by som sa tam konečne vydať. Prečistiť si hlavu a pozrieť sa na oceán. Azda mi ten ľadový vietor prečistí hlavu. "Len pokiaľ tvoja matka opäť nezmizne. Bez jej existencie a ochrany... by si nemala takú možnosť," zareagoval som na jej slová, čo bola pravda. Pokiaľ sa mali hrať na obľúbenosť potomkov na základe ich krvi zakladateľov... naše boli dosť otázne, pretože Angel zmizol. To sa stalo i s jej matkou a opäť sa tak stať mohlo a potom? Celý jej pôvod by stál za starú bačkoru v otázke moci. Minimálne v Chaose. "Až zosilnieš, možno sa o ovládnutí sveta začnem s tebou i baviť. Mohla by si začať tým, že zistíš, čo vlastne ovládaš," frkol som po nej, ale nečakal som na odpoveď. "Mám prácu, uvidíme sa neskôr a dúfam, že to bude na zraze, ktorý zvolá Usmevava," zabručal som a stiahol krídla k telu. Začínal som prichádzať na to, ako sa ovládajú, no stále to bolelo. Osušil som si srsť mágiou a zamieril na výhliadku.

//Na vyhliadke

Privrel som oči a zadíval sa tupo pred seba. Ľadová voda ma prebrala. Začínal som pomaly cítiť, že niečo nie je v poriadku. Strihol som uchom k Rhysburr na mojom chrbte a vydýchol paru vzduchu pred seba. "Myslím, že prekliate máme dedičné," skonštatoval som a otriasol sa, čím som ju zhodil späť do vody. Bola ťažká. Nič sa nestalo, no i tak som si spomínal na tú chvíľu, čo sme medzi sebou prežili. Ohrnul som ňufák. Panebože. "Kde máš bratov vlastne? A čo tvoja matka? Už sa vschopila? Tvojho otca som tiež dlho nevidel," prešiel som radšej k debate ohľadom našho spoločenstva, aby som sa nevracal k tomu, čo sa tu vlastne stalo. Potreboval som si prečistiť hlavu a táto ľadová voda bol dobrý začiatok. Ešte chvíľu a budem musieť von, inak premrznem. Privrel som oči. Ale kam? Zazdalo sa mi, že na útese nad jazerom som zazrel akýsi tieň. Pach? Odfrkol som si. Mohol som to tam ísť skontrolovať.

#7

Veril som jej, že keď sa spoločne ponoríme do jazera, medzi nami sa vytvorí ešte silnejšie puto, než bolo doteraz. "Máš pravdu, si strašne múdra," povedal som jej kompliment, keď som si uvedomil, že voda, hoc ľadová, mi pomôže s krídlami. Azda sa s nimi naučím i manipulovať. Časom. "Hm, dobre, poď ale... hneď," mumlal som si, zatiaľ, čo som kráčal do vody, kde som si ju chcel k sebe pritiahnuť a tak s ňou chvíľu zotrvať, ako s takým láskyplným plavákom. Nie, že by som očakával, že nevie plávať, ale musel som dáme pomôcť v nesnázich, no nie? Lenže ako sa zdalo, pomoc od tak šarmantnej dámy budem potrebovať ja, nie ona odo mňa. zabručal som, keď ma potopila do vody, no nechal som si to páčiť. Dotýkala sa ma! Kontakt s jej telom vo mne budil plno elektrizujúcich pulzov. Bolo to príjemné a tak dobré. Využil som toho, že som bol pod vodou a napokon ju podplával, aby keď som sa postavil nad hladinu, skončila rozčapená na mojom chrbte a jej hlava bola u tej mojej. "Zachránil som ťa," zamrnčal som tichým hlasom k nej a zadíval sa jej do tých nádherných očí. Srdce mi tĺklo o sto šesť, keď sme takto boli na sebe nalepení.

#6

Zastrihal som ušami a s pohľadom úplne mimo, som napokon zaostril na jej tvár. "Áno," zamumlal som. Vedel som, čo presne sľubujem, nebol som žiaden šarlatán! I keď možno? Krvou mi prúdili slová klamára, len čo bola pravda. Odfrkol som si, no na to som teraz vôbec nemyslel. Jediné, čo mi behalo po rozume, bola samotná Rhys. "Postavím sa. Pre teba i keď nebudem vládať a všetky laby budú polámané," zatiahol som rozhodne a začal sa štverať na rovné labky. Bolelo ma stále celé telo, ale dalo sa to prežiť. Svaly, ktoré mi na tele narástli, aby mohli podopierať funkciu krídel, boľavo zastonali. Cítil som sa ako malé vĺča, ktoré sa učilo len chodiť. Jemne som nimi pohol a snažil sa nasledovať miesto, ktoré ma najviac bolelo. Dokázal som krídlami aspoň mierne pohnúť, no udržať ich zložené na chrbte, bol pre mňa veľký problém. Vydýchol som si. Láska hory prenáša a spolu s ňou to určite zvládnem. Kvôli nej to budem musieť zvládnuť. "Dobre, jedine ale ak pôjdeš do vody so mnou, drahá," zatiahol som k nej a zazubil sa. Mohli sme sa spoločne okúpať a ja by som ju videl mokrú. Toľké sny a túžby by sa mi u toho splnili. Zastrihal som ušami a pomaly sa vydal k vode, ktorá bude isto ľadová, ale to nevadilo, keď ma hriala láska k nej. Vošiel som do vody.

#5

Zasnene som sa na ňu díval a nedokázal tak úplne vnímať, čo mi hovorí. Bol som ohúrený jej prítomnosťou a blízkosťou. Jej pach bol tak intenzívny. Až som sa z toho začal triasť, ako som sa držal, aby som sa jej nezavŕtal do kožuchu. Mal som dojem, že teraz by som jej odkýval všetko, len aby dostala toho, čo si najviac priala. I keby to bola vražda niekoho druhého, ja by som pre ňu rozhodne zabíjal! Privrel som očká a švihol chvostom. "Urobil by som všetko, čo by si si priala," zamumlal som, no znelo to príliš zúfalo. Nemohol som vyzerať ako zúfalec. "Po čom prahne tvoje srdce teraz?" otázal som sa jej a vypustil formulku prehnitého srdca, i keď v jej prípade by to možno i sedelo. Ani ja som nebol tým najlepším vlkom pod slnkom a vôbec mi to neprekážalo. Nebol som najlepší, ale takto som sa nenarodil. Stvoril ma tento svet a vlci v ňom. Privrel som zraky. Teraz mi však bilo len pre Rhysburr. Nedokázal som si predstaviť, že sa naše cesty rozídu. Chcel som splniť všetko, čo som jej videl na očiach, len aby bola spokojná. Aby mi dopriala pozornosť, po ktorej som tak prahol ja. Niečo vo mne potrebovalo, aby som bol pri nej, aby som mohol cítiť jej vôňu a užíval si melódiu jej hlasu.

#4

Rhysburr váhala. Prečo váhala? Díval som sa do tých tmavých očí a topil sa v nich, akoby boli z jahodovej čokolády. Zamrkal som zrakmi, keď vyslovila otázku. Pýtala sa ma na povolenie, ktoré som jej už dal. Nie. Navrhol som jej to. Vydýchol som si. "Samozrejme, sú celé len tvoje," zatiahol som, čím som ju vábil bližšie. Pozorne som ju sledoval, ako sa ku mne pomaly približuje. Pri jej dotyku som pocítil opäť bolesť z rán, ktoré sa mi ešte nezahojili. Zasyčal som, no pocit lásky a túžby bol silnejší, než kdejaká banálna fyzická bolesť. Díval som sa na ňu a i napriek bolesti som trpel, pretože to elektrizovanie pri jej dotykoch s mojim telom, bolo na druhú stranu veľmi príjemné. "Nezastaviteľní?" opýtal som sa jej tichým hlasom, keďže som sa sústredil skôr na jej blízkosť. Jej pach a teplo, ktoré z nej sálalo, než nad slovami, ktoré mi hovorila. Bol som predsa jednoduchým vlkom. "Ty a ja?" pokračoval som a naťahoval krk, aby som sa mohol ňufákom dotknúť jej srsti na krku. Nasal som jej pach z blízkosti, o ktorej som mohol len snívať a slastne si povzdychol. Bolesť mi vystreľovala do celého tela, ale chtíč potláčal akékoľvek zdravé myšlienky a inštinkty.

#3

Chcel som, aby rozprávala. Jej hlas bol tak zvonivý a sladký. Vábil ma priamo na skaly, ako hlas sirény. Nebránil som sa však a nasledoval by som ju i do samého hrtanu beštie. Počúval som ju, i keď som jej slová poriadne nevnímal. Nemohol som sa vynadívať nad jej nádhernou srsťou, ktorú prepletali bledé odznaky. "Ach, neudreli, vôbec nie. Chcela by si sa ich dotknúť?" riekol som a priam až žalostne kňučal po jej dotykoch, aby sa ma dotkla a ja mohol tak cítiť jej prítomnosť. Predsa len pernaté krídla sa na vlkovi tak často nevidia. Musela ich zvedavo preskúmať, ohmatať ich. Prísť bližšie ku mne, aby som sa jej zmocnil a nepustil. Chcel som byť v jej blízkosti. Priam som po tom túžil. "Ja? Prežijem samotnú smrť, len aby mi tak krásne vlčice ako ty padali k labkám," zamumlal som smerom k nej a naťahoval krk k jej maličkosti, len aby som ju k sebe prilákal. Zalichotil som jej, vyčkával na ďalšie sladké slovká, ktoré mi hovorila. Ako ma nazývala. Bol som beštiou, tou najväčšou pod slnkom. Veru tak.