Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Napokon sa zdalo, že keď som jej to poriadne vysvetlil, pochopila aspoň to, ako som to myslel. Netušil som, či pochopila kompletne to, ako som to hovoril, ale bol to určite pokrok, pretože na mňa už slovne aspoň neútočila. "Môže byť. Očividne im to tak vyhovuje, ale vraj raz za čas sa zvolajú dokopy, aby prebehla porada alebo čo. No netuším ako to funguje, ešte som to nezažil," skonštatoval som. Mala pravdu. SKutočne to pôsobilo, akoby sme boli len tuláci. Na čo to bolo vlastne dobre, keď alfy pomaly ani netušili o mojej existencii? Hrozné to bolo, veru. "Tak mi to bolo povedané. Manipulovať, využívať, plieniť a také tie veci chápeš," riekol som a pokrčil plecami. Bolo to také... divné, veru. Prešiel som si jazykom po tesákoch. "Ale neviem čo je na tom pravdy, ešte som asi nikoho nevidel čo... a jo! Podľa rozprávania vlk, ktorého som stretol raz v horách bol jeden zo zakladeľov, ako môj otec a práve v ten moment tam žral nejakú vlčicu. Povedal, že ju nezabil len našiel, ale neviem čomu veriť," priznal som jej a zamyslel sa nad tým. Ja som mal o čom hovoriť. Tiež som zabil, ale... nežral som ju aspoň! A bolo to omylom. Áno, bolo to proste omylom. Nebol som na vine. Rozhodla sa pokračovať ďalej. "Kvôli tomu neviem ani ako funguje normálna svorka. Ty si hovorila, že si do nejakej patrila... môžem mať hlúpu otázku a opýtať sa ako to v takých svorkách funguje?" položil som jej ďalšiu otázku a zamával chvostom zo strany na stranu. Vedel som, že ju to celkom dosť irituje. Keď niečo neviem.

//palmová pláž

Zastrihal som ušami a pohliadol na Béžovku. Akože miestami mi pila krv. Dokonca som pociťoval občas ten hnev, ktorý sa vo mne kopil. Lenže potom zakaždým zabila nejaký komentár... a ja som úplne bol ako malé vĺča. Nechápal som jej auru. Ale niečo ma na nej lákalo. Potriasol som hlavou. "Dozvedel som sa to od jeho sestry a jednej našej bety menom Azzip, ktorá mi povedala väčšinu informácií ohľadom mojich rodičov a spoločenstva. Nebyť jej, tak by som stále nič nevedel. Potom mi to potvrdil i Azrael, ktorý je tiež betou nášho spoločenstva a ten mi o otcovi taktiež rozprával," odpovedal som jej na otázku. Ako ma mohla podozrievať z toho, že klamem? Nič o mne nevedela! A i tak otáčala slová proti mne. To bolo nehorázne. Ako keby mi ona o sebe niečo niekedy povedala. Pfff. Len to, že žila v horách a všetky tie šialenosti si trénovala sama. "Nič som nepovedal, že by mi nevyhovovala. Ani sa nesťažujem na svoju minulosť. Povedal som ti len, prečo nič z toho, čo ty považuješ za základy, neovládam a rád by som sa ich naučil," odsekol som jej. Začínal som byť naštvaný! Prevracala všetko, čo som povedal. Odfrkol som si a pretočil oči v stĺp. "Tak ona to nie je svorka! Ale... spoločenstvo. A jeho posolstvom je šíriť chaos po ostrovoch. Nepotrebujeme územie, pretože si môžeme privlastniť hocijaké chceme," objasnil som jej a pokýval hlavou zhora na dol. Pousmial som sa. Ha! Bol som zvedavý, čo povie na to, pretože to bolo cool, no nie?

Potriasol som hlavou. Cítil som sa dosť na houby keď som sa jej teraz takto doznal, že som totálne stratený prípad. Ach, teraz ma určite zavrhne do pekelných hlbín ako totálne nemožnú dušu, ktorá by nemala vôbec existovať. Už som to videl. Fakt. Prehltol som ďalšiu hrču, ktorá mi navrela v hrdlu a pozrel som sa smerom na ňu. "Ono to nie je tak úplne svorka. Zatiaľ som stretol asi... dvoch? Možno troch členov, ktorí do toho spoločenstva patria," povedal som smerom k nej a zahanbene sa pousmial. "Nemáme svoje územie a ani hierarchiu. Delíme sa len na rovných a nováčikov. V rovných si môžeš predstaviť, že sú to overení, právoplatní členovia kvázi ako alfy a bety, ktorí sú si rovní. V ostatných členoch sú vĺčatá a nováčikovia, ktorých si musia prv overiť, chápeš," vysvetlil som jej a sťažka si povzdychol. "Ja nemôžem za to akú mám minulosť a že sú veci, ktoré neviem," zamračil som sa smerom na ňu. "Som mocní a silní áno, ale nič viac. Mám nejaké znalosti, ktoré som získal, ale stále mám veľké medzery. Tak prepáč, že sa chcem naučiť niečo od niekoho, kto je podľa mňa v tom veľmi dobrý," odfrkol som si. Nechápala. Bola hrozne necitlivá. Si myslela, že ja som si svoju minulosť vybral? Neľutoval som sa, kdeže. Len som chcel zistiť všetko čo šlo. Nemohol som za to, že ma to nikto nenaučil!

Musel som sa trošku posmutnele zatváriť. Otočil som hlavu na stranu. "Noooo, vieš," začal som a zahrabal som labou v piesku. Dosť blbo sa mi o tom hovorilo. Však... cítil som sa trápne. Chápte ma trošku áno? Bol som mladý, ale nechcel som vyzerať ako totálny neandrtálec. "Mojich rodičov som nikdy nepoznal a vychovávam sa od mala viacmenej sám. Síce som stretol vlkov, ktorí sa o mňa ako som bol malý kus starali a dali mi hrubé základy... viacmenej mi nikto nič z toho ďalej čo si menovala nepovedal. Viem toľko len aby som prežil ďalší deň a neskapal od hladu," priznal som sa a asi by som sa i začal červenať, keby som nebol vlkom. Prehltol som menšiu hrču, ktorá mi navrela v hrdle. A je to tu. Určite si o mne niečo pomyslí. Niečo... čo nebude pekné. Ale ja som za to nemohol, že som bol sklamaním a úplne neschopný! Proste... proste som nemal šťastie na vlkov, ktorí by ma niečo naučili a sám som si to z prstu vycucať nemohol. Dúfal som, že sa nado mnou zlutuje a niečomu ma priučí. Mohla ma otočiť i na obraz svoj!

//Temný les

Ja som vedel, prečo som vytrvalo nasledoval Bambi až sem! Zdelila mi zaujímavé informácie ohľadom jej schopnosti lovenia. I to, čo mi teraz hovorila, znelo veľmi zaujímavo! "Takže si veľmi dobrý lovec hovoríš," skonštatoval som podľa jej slov. Mohla by ma niečo naučiť? Akože, loviť ako loviť som vedel, ale spoliehal som sa skôr na svoju silu než na rozum. A ako sa zdalo, vlčica preferovala skôr šikovné myslenie. "Myslíš, že by si ma mohla nejaké tieto triky naučiť? Ukázať? Aj ja by som sa chcel zlepšiť vo svojich schopnostiach a ty toho vieš veľa," nadhodil som napokon a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Bude mi vôbec chcieť pomôcť? Ktovie. Ale bol by som úplne najšťastnejší, keby mi niečo ukázala! Veď hľa, i ja som jej bol dosť nápomocný. Určite ma i začínala mať rada, chichi. "No, ty veríš svojim schopnostiam a sama sebe. Ja i keď som silní, stále sa spochybňujem a podceňujem a dakedy sa stane niečo, čo nedokážem ovplyvniť a potom sa cítim ešte horšie no," riekol som no zabehol som do tém o ktorých som rozprávať nechcel. Preto som zakrútil hlavou. "Naposledy mi bolo povedané, že som sklamaním vlčej existencie a... ja neviem, čo mám robiť. Snažím sa učiť všetko čo ide, ale... i tak to nestačí! Koľko zím mi bude trvať, aby som nabral dostatok skúseností?" opýtal som sa jej so záujmom. Mohla vidieť, že ma to veľmi trápi. Chcel som byť prínosom a vedieť toho dosť na to, aby ma považovali druhí za rovnocenného. A nie ako za malé vĺča!

Zastrihal som ušami a pohliadol na Bambi. Niečo na jej slovách som musel uznať, že bola pravda. Ja som sa k tomu staval asi rovnako. "Hm to máš pravdu. Ja tu vlastne nikoho ani nemám poriadne tiež," riekol som a zadumane nad tým premýšľal. Akože samozrejme, že tu boli členovia spoločenstva a Shine, Azrael či Vino. No vo svojej podstate len oni traja boli tí, ku ktorým som niečo cítil a bránil by som ich keby neviem čo. So svojimi alfami som sa ani poriadne nevidel. Popravde. Poznal som ich len z rozprávania. NIe, asi by ani mne nevadilo, keby tento svet skončí. "Cez deň to také hrozné nie je! A určite existuje mágia, ktorá by ma spravila neviditeľným! To by bolo super, aspoň by som skryl tie znaky a bol by som veľmi dobrým lovcom zo zálohy!" poovedal som a premýšľal som nad tým, či vôbec nejaká taká mágia existuje. Určite áno, ale Wu nič také nikdy moc nespomínal. Zadumane som nad tým premýšľal. "No to je pravda, ale tak každý niečo za niečo chce, nie? Akože ja ti rád pomôžem, ale... sú tu aj iní vlci, čo zadarmo ani len nepohnú chvostom!" požaloval som na nejakých vlkov, na ktorých som narazil. Mal som pocit, že tu bola hromada sebcov! Aspoň tí, na ktorých som mal to šťastie naraziť ja. "Hm, keď myslíš. Chcel by som mať tvoje sebavedomie počúvaj, ale neviem čo by som robil, keby nemám svoje schopnosti v niektorých situáciách! Ale zase ja toľko skúseností ako ty nemám to je pravda tiež," premýšľal som nahlas a pomaly sa dopracoval k záveru, že niečo na tom pravdy bude, čo mi tu tvrdí. Možno keby som mal viac skúseností, nebol by som... alebo skôr nepotreboval by som toľko sily.

//DUny

Odfrkol som si. "Ty by si sa hodila do spoločenstva. Tým sú tiež životy druhých úplne ukradnuté. Dokonca i životy niektorých členov," povedal som a uškrnul sa. Pravda. Zo slov Azzip som sa o spoločenstve naučil strašne veľa. Miestami som nimi pohŕdal, ale miestami som i ideológiu spoločenstva i napĺňal. Predsa len to bolo moje zázemie v ktorom som vyrastal a všetkými okolnostiami v mojom živote som bol znateľne poznačený. "Áno. Aj môj otec mal znaky po tele, dokonca i jeho sestra ich má a aj teta Zeinab ich má! A stretol som i Áresa a ďalších, ktorí mali po sebe kadejaké klikyháky. Mne sa to páči!" povedal som a obhajoval si tie svoje znaky, pretože bolo zjavné, že jej sa nepáčia. "Ak sa tebe tvoja srsť páči, to je tvoja vec, ale ja som spokojný neboj a chcel som nejaké znaky!" dodal som napokon a pokýval hlavou zhora nadol. Pravda. Vždy som chcel zapadať do svojej rodiny. "A tých lesklých kamienkov sú že dva druhy! Také červené a také... hm priezračné? Asi. Ani neviem ako ich nazývajú a z kade sú. A potom sú tu také okrúhle veci s dierou vnútri. Netuším čo to je ale ako kameň mi to nepríde," skonštatoval som a premýšľal, ako by som vhodne nazval mince. Netušil som, čo to bolo, ale prírodné to určite nebolo. A dokonca to bolo vzácne a najviac sa za to dalo nakúpiť vecí! "Hm ale možno by Wu vedel viac než ja, i keď ton toho veľa nenahovorí. SKôr ťa len nahovorí, aby si si niečo od neho kúpila! Alebo ti dá niečo len tak, no to bývajú väčšinou úplne sprostosti," povedal som a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Každopádne mal i dobré veci a hlavne vedel miešať lektvary, ktoré vlka naučili mágiu!

Zamračil som sa. No nie. Nesúhlasil som s tým, aby tento svet zanikol. "To by s ním ale zanikli všetky tie rastliny, zvieratá i vlci. To by bola masívna vražda, keby to tak je," povedal som a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Nie, neznelo to úplne pekne. Takmer vôbec to pekne nevyznievalo. Povzdychol som si a pohľadom prešiel po okolí. Prečo by chcela, aby to tu zmizlo? Síce toto miesto nepatrilo k tým pekným, ale bolo ich tu skutočne mnoho! Len ostrovy musela viac a lepšie preskúmať. Nie len sedieť na riti v tejto zdevastovanej diere. "Hah, ale ak budeš skúmať tento svet a hľadať cestu von, i tak ich uvidíš!" povedal som smerom k nej a pobavene sa zasmial. Joj aká hlúposť to bola. Začarované stromy tvorili priechod do druhej časti hlavného ostrovu. Musela okolo nich minimálne prejsť cez zátoku! Pri jej otázke som sa otočil a pozrel sa na svoje žiariace znaky. Zaškeril som sa. "Nie, nie. Bol som celý čierny, preto ma nazvali vlci, čo ma našli spočiatku len ako Havran! Než som získal svoje vlastné meno. Tieto znaky som vymenil za lesklé kamienky u potulného obchodníka menom Wu. Mám od neho i tento náramok aha!" povedal som a zdvihol labku, aby som potriasol labkou na ktorej zacengala retiazka. "Malo by vedieť v mojom okolí pri aktivícii zdeaktivovať mágiu, aby ju nemohol nikto používať. To je cool nie? Ale nikdy som to ešte neskúšal, to mi len povedal ten vlk," riekol som a premýšľal, či mi náhodou neklamal. No zistím to až v momente, až budem túto schopnosť potrebovať! "Určite je tu niekto skúsenejší, kto sa tam dole vyzná! Mohol by som sa popýtať iných členov spoločenstva, no neviem, kde ich mám momentálne hľadať. Väčšina sa však zdržiava u jazera na druhom ostrove, hm," skonštatoval som a zamyslel sa, že keby sa vydám k vodopádom, či tam niekoho nájdem, aby som sa ich mohol popýtať, že či niekto z nich preskúmal labyrint viac!

Musel som sa zachmúriť. Mal som toľko námietok! Nevedela nič o tomto svete. Odsudzovala to úplne zbytočne. Odfrkol som si. "Ale vo svojej podstate celý tento svet bol vytvorený od základu božskou mágiou, takže... by to skôr bolo divné, keby tu nie je. Bohvie, či by sa ostrovy nerozpadli a nezanikli, keby mágia zmizne," povedal som popravde a zamračil sa. To by bolo nemilé, keby sa tak stane. A nechcel som aby tento svet zanikol, to vôbec nie. "Púšte sú i tu! Hneď za tým vysokým pohorím, ktoré by sa ti mohlo páčiť," povedal som smerom k nej a ukázal labkou na pohorie smerom na východ, ktoré sa čnelo nad korunami stromov. Avšak, púšte sa mi príliš nepáčili. Bolo tam teplo a piesok sa mi zarýval i na miesta, o ktorých som nevedel, že také mám. "Tak ono tu máme aj iné divné stromy. Už som videl modrý strom s podivnými plodmi, zlaté stromy, ktoré nikdy neopadajú a potom sú tu ešte tie divné fialové stromy, ale to nepochopíš, to by si musela vidieť, prečo sú divné," riekol som smerom k nej a zasmial sa, keď som si spomenul na tie chodiace stromy. Ach, ten les bol zakaždým inakší! Tento svet ma nikdy neprestane udivovať. Veru nie. "To nie, ale je veľmi silný. Nechcel by som, aby ma pacol tou veľkou labou teda!" poznamenal som smerom o medveďovi a až ma striaslo z tej predstavy, čo by mohol ten kolos spôsobiť. I keď ja som nebol maličký a ani som nebol najchudší. Určite by ma to nezabilo na prvý úder, pravda. "Ale to znamená, že sa ma chceš zbaviť," riekol som a podozrievavo sa na ňu zadíval. Aha! Tak predsa ma len chcela využiť. Nie, nie. Ja sa na ten jej nápad nechytím!

"Prečo si to myslíš?" opýtal som sa jej, pretože ja som s mágiou vyrastal. Pre mňa to bolo rovnako normálne ako pre ňu život v horách. Bol som zvyknutý na mágie i divné stvorenia, či rastliny. Bolo to pre mňa veľmi bežné. Skôr mi prišlo zvláštne, že inde vo svetoch to takto nefungovalo rovnako. Vlčica však začala hneď rozprávať a tak som ju počúval, čo chce vlastne povedať. "Mágia vie urobiť veľa dobrého, či užitočného. Avšak v zlých rukách vie napáchať skutočne veľkú katastrofu, ale tomu sa nevyhneš nikdy. Počul som jednej vlčice, že v prírode musí byť sila vyrovnaná. Takže nemôže byť všetko len super, ale musí prísť potom i niečo nie tak pekné, aby to ostalo vyrovnané," povedal som ssmerom k nej a mierne sa zadumane díval niekam na temnú oblohu, ako som premýšľal nad slovami tej vlčice, ktorej meno som moc spomínať nechcel. Bál som sa, že sa mi vrátia tie temné pocity a myšlienky. "Tieto slová nepoznám," povedal som a pokrútil hlavou, keď prišla reč na prerastené mačky a.k.a predátorov. "Takže týchto prerastených mačiek je viac druhov? Viac než vlkov? A vyzerajú rozlične? Páni, tak to je potom náročnejšie skoliť než medveďa ni?" opýtal som sa jej a spýtavo nadvihol obočie. To by bolo aké super, keby sa mi podarilo toho jej leoparda zložiť! Určite by som len ukázal aký skutočne mocný som! "Tak tento nápad sa mi nepáči," povedal som a zamračil sa. Nechcel som byť návnadou! Ale keby sme našli iných vlkov... určite by nám pomohli. "A čo keby zoženieme iných vlkov, čo nám presekajú cestu a padnú ako návnady a potom ten zvyšok už doriešime my?" opýtal som sa jej s úškrnom. To sa mi páčilo viac. Nejakých idiotov, ktorí by sa na to dali nahovoriť, by sme mohli na ostrovoch veľmi rýchlo nájsť.

Musel som pokrútiť hlavou zo strany na stranu. Nemala pravdu. "Tento les má najväčšiu koncentráciu magickej sily. Práve preto vymrel. Vedľa je i pôvodné územie výbuchu mágie. Strávil som tu veľa času, aby som zistil, prečo to tu je také aké je a keď sa vlk snaží v lese vžiť zistí, ako zo zeme srší všetka tá moc," vysvetlil som jej a pokýval hlavou zhora nadol. Bola to moja domnienka, ale tak mohla byť pravdivá nie? Aspoň tak som si to predstavoval. Stromy neboli, že zhorené. Prišli mi len spustošené. Akoby prekliate. Celá táto časť ostrova. "To je čo za zviera?" opýtal som sa jej, no nezávisle na jej odpovedi som povedal: "V týchto horách som videl zatiaľ len jednu takú veľkú, béžovú mačku, ktorej by som sa do cesty postaviť nechcel! Bola hádam i väčšia než ja a tie svaly." Zavspomínal som na to, ako som ju videl posledne na vrcholcu stromu. Bola tak nenápadná, že som ju na prvý pohľad nezazrel. Mohlo by mi to byť osudným, keby si ju napokon nevšimnem. "Vážne?" opýtal som sa jej, aby som sa mohol uistiť, že som skutočne good boy. Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a usmial sa. Takže sa jej moja dedukcia páčila! Bože ja som bol ale chytráčisko. Hehehe. Spokojne priam až naduto som sa uškŕňal. Mal som dobrú úvahu! Ha! "Ale popravde neviem ako by sa dala tá myšlienka overiť. Sú tam fakt prerastené pavúky a ta.k... to viem lebo som pred nimi utekal. Brrr," povedal som až ma striaslo. V labyrinte skutočne bezpečno nebolo. Nikdy. Možno keby sa tam vydala skupina silných vlkov, ktorí ovládajú perfektne mágie, možno by potom sa niekam dostali. Ale takto? Pochyboval som.

//Prekliate jazero

Zastrihal som ušami a so záujmom sa na ňu díval. Už predtým hovorila, že žila v horách, ale že by to bolo tak potrebné? I ja som dosť často cestoval po ostrovoch a jeho horách. Na jednu stránku áno, bolo to nebezpečné, pravda. Ale aby som to nejako takto hrotil? To teda nie. Odfrkol som si a zašvihal chvostom zo strany na stranu. "Hm mne tie hory neprídu až tak nebezpečné. Musí to byť zaujímavé tam žiť, čo? Ale nie je tam trochu veterno a chladno? Akože príliš?" opýtal som sa jej, pretože som sa tam zatiaľ teperil len v zime a to pekelne mrzlo a fučal severák. Žiadna príjemná letná prechádzka! Zívol som si. Potriasol hlavou a zamrkal. Musel som si zvyknúť na väčšie šero, ktoré nadobudlo v okolí moc ako sme ckročili hlbšie do lesu (nemá tá veta logiku lololol). "No, tak do toho podzemia nechce ísť veľa vlkov. Možno preto nikto nevie ako odísť? Čo ak na konci toho bludicka je nejaký podzemný otvor, kde je ukrytý priechod do iného sveta? Je tam plno beštií, takže sa k nemu asi nikto ani neprebojoval, keď bol slabý," skonštatoval som. To dávalo logiku no nie? Určite! Keby som bol Boh a musel umiestniť nejaký východ... určite by som tento únikový portál dal niekam, kde nikto nepôjde alebo sa k nemu ani nebude vedieť dostať! Bolo to chytré. Veru.

Netrpezlivo som vyčkával, čo z nej vypadne. Začínal som mať i mierne nervy. Bol som v poslednej dobe dosť podráždený a výbušný, preto som sa bál, že ak budem dlho čakať na reakciu, tak budem zase to protivné, výbušné vrece zemiakov. Avšak! Bambi mi nakoniec niečo povedala. Objasnila? Asi. Neviem. Zastrihal som ušami a počúval, čo mi všetko povie pekne. Sledoval som miesto na ktoré sa pozrela, keď o ňom rozprávala. Pfe, taký trik som vedel i ja a nepotreboval som počúvať zvuky v takom prehnanom tichu. "Lietajúce zvieratá som tu videl len vtáky," skonštatoval som, no to nebola celkom pravda. Preto som sa musel opraviť. "Teda, poznám i vlkov s krídlami, hmm... už tá predstava lietajúceho byvola neznie tak nereálne," dodal som napokon a zasmial sa. Aké by to bolo hrozné loviť! Veď by sa proste vzniesol a odletel. Keby ho lovíme. Pokrútil som hlavou zo strany na stranu. Hrôza. To aby takému zvieraťu sa hneď i krídla podstrihli. "Odkiaľ si sa naučila takto dedukovať zo zvukov okolia veci?" opýtal som sa jej ďalej a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Určite by mi to pomohlo sa zlepšiť vo svojej schopnosti lovu! A potešil by som Azraela, až by som ho nabudúce stretol, že čo všetko som sa naučil. "Oh to skúmanie zvukov, čo je tvojou superschopnosťou sa ti zíde v tom podzemnom mieste monštier čo je v tomto lesu," skonštatoval som, keď som ju nasledoval ďalej medzi stromy. Usmial som sa spokojne a vykračoval ďalej. Zamával som chvostom zo strany na stranu a pokračoval ďalej.

//Temný les

Zastrihal som ušami. Ako to myslela? Z pozorovania som predsa nemohol zistiť o vlkovi nič! To nedávalo žiaden zmysel predsa, čo mi to tu tvrdila. "Veď dobre, ale však keď sa budem na niekoho len dívať, tak o ňom nič moc nezistím len ako vyzerá nie?" opýtal som sa jej. Nemal som schopnosť čítať myšlienky, aby som vedel nad čím premýšľa a čo mi chce povedať predsa! To sa nedalo všetko len z pozorovania odhadnúť. Ma tu len lanárila aká je ona perfektná, že ona to vie. Houby vie. Nebolo to možné! Nič také ako neverbálna komunikácia alebo čítanie z pohybov a výrazov neexistovalo. Ne-ne. "Ale z toho nemôžeš nič vedieť," zabručal som, no napokon som stíchol. Pozoroval som ju, čo s tým všetkým tichom chce urobiť. Pff, ak by niečo z tej vody vyskočilo, aspoň by som jej ukázal, že ani ja nie som tak bezbranný! premýšľal som v tichosti, no hádam i tie myšlienky by ju rušili a tak som sa pokúsil i nad ničím nemyslieť. Ale to nešlo. A akože čo chce robiť? Počúvať prírodu? Prečo? Čo z toho má? Však i tak nič nezistí, kým niečo neuvidí predsa. Nemôže predvídať nepredvídateľné! premýšľal som ďalej a zakrútil očami. Sa snažila hrať na niečo čím nebola, istotne! Tie minúty utekali hrozne pomaly a keď i ona sama prehovorila, bral som to ako povolenie konečne otvoriť papuľu. "Aha! A čo si vykoumala z toho počúvania zvukov?" opýtal som sa jej a zastrihal ušami. Bolo to divné. Na čo jej to bolo dobré? Aj ja som počúval okolité zvuky, ale aby som si z toho robil pôžitkársku úchylku, to fakt nieee.

Zdalo sa, že som zasial informácie na úrodnú pôdu. Neprotirečila. Azda sa jej i môj návrh i páčil. Oh, konečne sa niekam dostávame! pomyslel som si a zamával chvostom zo strany na stranu. Mala síce poznámku, ale... bol to úspech! Už ma neodháňala, akoby akceptovala moju existenciu. Otrávnú existenciu. Ale predsa! "Viem byť i ticho! Ale potom sa nič nedozviem ani ja ani ty!" povedal som svoj inteligentný protiargument a pokýval hlavou. Bol som normálne spokojný, že čo som to povedal. Bol som zvedavý, čo mi mieni na to odvrknúť! Alebo nepovie nič. To bolo viac pravdepodobné, než to, že niečo povie. Ach bože. Kde sa podeli všetci tí ukecaní vlci, keď som mal potrebu sa konečne s niekým rozprávať? "Sú tú oveľa väčšie zaujímavosti a záhady, než toto jazero. A také ktoré sú o poznanie bezpečnejšie na skúmanie. I veselšie!" riekol som a zazubil sa. Mohol by som jej ukázať i nejaké rastlinky, ak by som ich našiel na svojich cestách. Zadumane som nad tým premýšľal. Hej, to by bolo skvelé! Možno by zdieľala i moje nadšenie do prírody! I keď som netušil ako sú na tom vlci, ktorí ovládajú vodu. Možno nemali k tomu taký vzťah ako ja, ktorý som ovládal zem. Zadumane som and tým premýšľal ešte viac. Prešiel som si jazykom po tesákoch a ostával ticho. Zaujímalo ma, čo má v pláne robiť ďalej a kam chce ísť.