Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nadšenie, ktoré sa rozpálilo v mojich očiach sa nedalo popísať. Konečne som mohol niečo povedať, čo chcela počuť ona sama! Bol to môj najlepší deň v mojom živote! Doslova. Za posledné týždne som mal dosť ponuré časy. Aspoň na chvíľu som sa necítil ako nejaký kus odpadu, ktorý by mal zahučať niekam do priekopy. "Nooo, tak za prvé poznám to tu všetko veľmi dobre, keďže som sa tu narodil. Nikoho informovanejšieho nenájdeš!" začala som a zamával chvostom zo strany na stranu. Pokýval som hlavou nad mojimi slovami. Pravda, svätá pravda! "Za druhé! Patrím k veľmi mocnému spoločenstvu, ktoré nie je úplne najsvätejšie. Takže mám prístup i k silným kontaktom, keby potrebuješ na svojej ceste úteku mágiu alebo svaly viacerých vlkov!" pokračoval som. I keď za svoje služby budú chcieť očividine nejaké... veci na oplátku. Ale šak všetko sa dá dohodnúť. Nejako. "A za tretie, sú tu oveľa hlúpejší a otravnejší vlci než ja. Tí lezú na nervy i mne, takže budem na nich ako repelent, aby ťa neotravovali!" dodal som so širokým úsmevom a očakával som potľapkanie po hlavičke a odmenu v podobe piškotu za tie geniálne, vĺčacie kecy! Bol som good boy proste. "Ja neviem čo ti zíde na um! Nečítam myšlienky. A už som poznal dosť veľa impulzívnych vlkov, ktorí by to ochutnali pre vedu," skonštatoval som. Napríklad taká Shine, ktorá si do papule na lúke narvala skoro každú bylinu. Jedovatú či nie. Len aby zistila jej účinky. Povzdychol som si. A to normálne bola v pohode a chytrá! Jako... hrôza! Vlci menia svoje správanie veeeeľmi často.

Cukol som hlavou a dotknuto sa na ňu zaxichtil. "Môžem to skúsiť tak či onak," odvetil som dotknuto a odfrkol si. Čo som jej také urobil?! Zamračil som sa. Nemal som skúsenosti s takýmito rozhovormi, preto som netušil, ako mám reagovať. Strácal som slová a štvalo ma to! Zabručal som. "Ale z vychádzania so mnou by si mohla mať len výhody!" dodal som vzápätí a zastrihal ušami. To bola pravda. Mal som veľmi rozsiahle znalosti. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zamával chvostom zo strany na stranu. Vedel som o rôznych rastlinkách, o krajine, o bohoch, o mágiách, o svorkách... no bol som vďačný informačný zdroj pre niekoho, kto chcel nájsť cestu z týchto ostrovov! Hmm mohol by som jej ich celé ukázať! povedal som s úsmevom a zamával chvostom zo strany na stranu. To by bolo skvelé, keby som jej mohol urobiť sprievodcu. Už mi len žltý dáždnik chýbal, ktorý by som používal na určenie mojej pozície! Z myšlienok ma zase vytrhla. "Ako, že zatiaľ! Aj ty patríš k tým vlkom, čo odžubávajú? To nie je moc pekné ale!" vyhŕkol som smerom k nej, i keď som netušil, čo na tom bolo pravdy. Prečo by ma chcela odžubať ona! Asi len preto, aby ma opustila. Pfff. "Tú vodu by som nepil," dodal som napokon, keď som ju sledoval, ako jazero skúma. S touto myšlienkou som sa paranoidne pozrel na hladinu jazera. Bola noc a trošku som sa obával toho, čo by mohlo z jazera vyskočiť na nás. "A ani sa k nemu moc nepribližoval ak nechceš skončiť ako tamten kamarát Ďuri," povedal som a ukázal na mŕtvolu jeleňa neďaleko, ktorá bola ešte vcelku čerstvá a jeho rebrá boli rozdrásané (jak art moryi looool) a orgány ležali kade tade. Chudák Ďuri.

//Nížina hojnosti

Pokračoval som za vlčicou. I napriek jej protivným rečiam, niečo ma k nej tiahlo. "Ale ja chcem s tebou vychádzať!" zatiahol som smerom k nej a zamračil sa. Prečo to nechápala! Síce som ju poznal len niekoľko minút, ale... po dlhom čase to bol niekto, kto absolútne o mňa nejavil záujem a nestaral sa do mňa. Štvalo ma to na jednu stranu a na druhú aspoň ma nechcela zmanipulovať! Jedine, že by to bola nejaká obrátená psychológia? "Tiež chcem vedieť takto odžubávať druhých! Potom by mi dali pokoj a neskúšali so mnou vydžubať," skonštatoval som napokon popravde a pozrel sa na ňu. Niečo mi však hovorilo, že jej to bude asi vcelku i ukradnuté. No musel som to skúsiť! Musel proste. Zašvihal som chvostom zo strany na stranu a zadíval sa na jazero ku ktorému sme sa dostali. "Dobre, ja ten terén poznám veľmi dobre," riekol som k nej, aby som sa pochválil svojimi znalosťami. Muselo byť niečo, kde by som mohol byť na niečo dobrý pre ňu! Hocičo! "Ja..." začal som no napokon som stíchol a len pohliadol na jazero. Aj by som sa niečo opýtal alebo povedal, no skončilo by to rovnako. Preto som mlčal a netrpezlivo vyčkával, či príde chvíľa, kedy sa ma niečo opýta ona. Bolo to na mne i dosť vidieť.

Zdalo sa, že táto konverzácia bude ešte na dlho. Zabručal som a sledoval béžovku. Ako sakra mohol niekto taký existovať? No chcel som vidieť, ako si poradí v tomto svete sama. Mňa nepotrebovala ako hovorila. Mohol som sa preto spakovať a odísť. Lenže to som nemohol v konečnom dôsledku. Niečo mi hovorilo, že táto vlčica je niekto, kto mi je blízky. Viete, také tie pocity čo zažívate, keď stretnete inú existenciu, ktorá vibuje s tou vašou aurou. Preto som sa nedokázal zmieriť s tým, ako ma odbíjala a posielala kadeľahšie. Nemohol som sa s tým zmieriť! "Hej počkaj, tak som to nemyslel," zakričal som za ňou, keď sa otočila a rozišla sa iným smerom. Panebože, prečo boli všetky vlčice v tomto rovnaké? Mohli sa prestať toľko urážať za každú hovadinu, ktorú vypustím z papuli? Nevedeli, čo je sranda. Pretočil som oči v stĺp a rozklusal sa za ňou. "Vychádzať s tebou je veľmi náročné," posťažoval som sa, keď som ju dobehol a sťažka si povzdychol. "Čo teraz akože plánuješ robiť?" otázal som sa ďalej, pretože ma zaujímalo, ako chce pokračovať vo svojom pátraní po odchode z týchto ostrovov. "I ja by som chcel odísť, ale popravde nikto o žiadnej ceste nevie," dodal som. Bolo by super, keby sa mi podarilo zmiznúť. Predsa len som tu mal také zlé spomienky na všetko... že nový štart niekde inde by bol asi oveľa ale oveľa lepší.

//Prekliate jazero

Mal som ďalšiu námietku. Zamračil som sa. "Mám pocit, že pre teba je zásah do súkromia i keby sa ťa niekto opýta ako sa máš," zašomral som smerom k nej. Bola tak protivná! Horšieho vlka som nikdy nestretol. Ani Phoenix alebo Laelia na ňu nemali. Pretočil som oči. Pri jej ďalších slovách som len stíchol a urazene sa na ňu díval. Ak som sa ja preceňoval, tak ona v tom bola úplne, že tá najvyššia trieda. Vážne si myslela, že má na mňa? Nemala a to som ja bol len rozladený tínedžer. Ak by narazila na niekoho iného z chaosu, skončila by ako rohožka už veľmi dávno. Tí si nenechajú takto papulovať. Odfrkol som si. "Teraz zrazu moju pomoc chceš?" opýtal som sa jej a pozrel sa na ňu spýtavým pohľadom. "Hovorila si, že sa o seba postarať dokážeš. Takže asi i prídeš na to, ako sa odtiaľto dostať sama za seba, nie?" vyhŕkol som a spokojne sa usmial, keď som na ňu hľadel a mával jemne chvostom zľava do prava. Ach. Pri popise zvieraťa som zavspomínal a následne vyhŕkol: "Tak toho som potom videl! Ale žijú len na tom malom ostrove severne od tohto. Nechápem ako sa tam dostali." Zamyslene som nad tým premýšľam. Bolo to veľké zviera, určite by nepreplávalo samo tie prieliv alebo áno? Tak ja som to dokázal, ale bol som o dosť ľahší! Hm mohol by som niekedy s Azraelom jedného ochutnať, zapremýšľal som nad tým, pretože ma nenapadlo nejakého loviť. Ale teraz to už z mysli nespustím!

Pfff, neveril som jej ani jediné slovo. Pochyboval som, že niekto, kto je takto hnusný a odtažitý, by mal kamarátov. Ani ja som žiadnych a nemal a to som si nemyslel, že by som vrčal na každého. Teda... dal by sa Vino hodnodiť ako kamarát? Možno. Ale nebol som si istý, čo si teraz o mne pomyslel. "Hm, to sa mi nejako nechce veriť i na nich si taká protivná?" opýtal som sa jej a zamračil sa. A prečo bola hnusná na mňa? Spravil som jej niečo? To by mohli byť na mňa hnusní tí vlci, čo šli so mnou a Atraesom po okolí. A nie táto cudzinka! "Urobil som ti niečo zlé?" riekol som, pretože mi to nedalo! Ja som chcel vedieť, prečo je na mňa aká je. Odfrkol som si a zastrihal ušami, keď som sa pozrel na ňu. "Iris je bohyňa ostrovov. Je tu potom ešte boh Nero. A je normálne, že sem vťahujú náhodných vlkov z iných krajín a teda svetov, pretože v tom našom nie je okrem nekonečného mora a štyroch ostrovov nič. Pokúšali sa more preplávať môj otec i preletieť, ale... nemá to zmysel. Pevnina iná než táto tu neexistuje," povedal som smerom k nej a usmial sa od ucha k uchu. Bol som nápomocný! Dal som jej nové informácie, i keď som netušil ako zareaguje. Predsa len... Phoenix skoro preskočilo z toho. "Neviem, čo je kôň, ale určite som sa s ničím nezrazil," zamračil som sa a pozrel sa na ňu. To ona mi prišla, akoby ju rodičia na hlavu opustili a preto je taká mrzutá!

Hľadel som na ňu jak teľa na nové vráta. To nemohla myslieť vážne. Ako to robila. Proste ako?! S pootvrenou hubou som na ňu hľadel takým tým wtf pohľadom. "Máš vôbec nejakých kamarátov?" opýtal som sa jej na rovinu, pretože som nemal pocit, že by bola obklopená veľkým zástupom vlkov či vlčic. Kto by vlastne s ňou vydržal? Zafunel som. "Bohyni Iris si sa musela veľmi páčiť a preto ťa pretiahla portálom z tvojho sveta do tohto nášho. Ale fakt netuším čo na tebr teda videla," riekol som a zamračil sa. Bola hnusná a tak som mohol byť hnusný i ja na ňu! Problém bol, že ja som nedokázal argumentovať na takej úrovni ako ona. Nikdy som k tomu nemal príležitosť a nikto ma to ani neučil! Bol som mladý sopliak proste. "To nie je pravda. Bavíme sa tu a už si ťa pamätám. Mám na teba spomienku a i pocit toho ako hrozne ma rozčuľuješ! Takže... Ak by si zmizla určite by som cítil, že tu není nikto kto by do mňa rýpal rovnakým spôsobom ako ty! Takže to znamená, že by si mi chýbala keby umrieš!" povedal som a pokýval hlavou zhora na dol. Pravda. Mal som pravdu. Aspoň mne moje slová dávali logiku. I keď druhým asi tak moc teda nie.

Tentoraz som potichu zavrčal. No ale tak dosť! "Hm, a ty si čo. Ešte si mi o sebe nič nepovedala. Možno si horšia než ja, ale tvária sa že nie," protirečil som jej a pretočil oči v stĺp. Skutočne sa tvárila ako keby patrila k bohom a nie nám obyčajným smrteľníkom. "Tak to si si poplietla celkom svety. Pretože tento stojí celý na mágii bez ktorej v ňom neorezijes. Je tu plno monstier a zlych vlkov. Ak nebudeš silnejšia než oni, tak umrieš," zamračil som sa. Nechcel som, aby ďalšia slabá vlcica ukrela rukou niekojo iného, kto bol mocnejší. Normálne som si sám sebe ešte furt vyčítal čo sa stalo no odmietal som na to takto myslieť. Zaťal som tesáky a potriasol hlavou. Škaredé spomiemky ktoré som sa snažil horko ťažko vytesniť. "Už som videl dosť vlkov umierať, nechcem aby tak skončil ďalší život," dodal som. Dal by som všetko pre to aby som jej mohol pomôcť a zaviesť ju tam kde si odpočinie a naberie nové sily. Cestou by som jej mohol i niečo uloviť aby sa i najedla.

Tá vlcica bola hrozná! Normálne ma i hnevala, ale nedokázal som ustáť fakt, že je tak moc tvrdohlavá. Zamračil som sa ahladel na ňu. To nemyslela snáď ani vážne! Akože normálne by som sa vytočil do nepríčetnosti, ale k nej som mal akýsi vnútorný rešpekt a obdiv. Ako to robila? Ako bola tak... Neprelomnà??! Aj ja som chcel byť taký. Fascinovane som na ňu hľadel. Na moment som bol opäť malým vlcatom, ktoré túžilo len po tom, aby sa naučilo novým veciam. "Nemyslím si, že by mne niečo hocikde a hocikedy hrozilo na týchto ostrovoch. Úprimne," povedal som smerom k nej a vytiahol krk dohora, vypäl hruď a usmial sa doširoka. "Som mocnejší než si myslíš. Môžem ťa i naučiť ovládať nejakú mágiu! Ale u teba si nie som istý či je to voda alebo vzduch, hm. Každopádne vodu ovládať neviem ale možno by som našiel niekoho kto áno," skonštatoval som, keď som sa jej uprene pozeral do dvojfarebných oči. Napokon... Mohol som nájsť Wua aby ma naučil i vodu no nie? To by bolo určite perfektné. Pousmial som sa. To teda istotne áno!

Joj. Toľko karania. Nehneval som sa na ňu ako by bolo u mňa zvykom. Nie. Ego tejto vlčice bolo natoľko silné, že vo mne budila rešpekt. Predsa len som ešte nebol dospelý. Stále som bol prerastené dieťa, ktoré len hľadalo svoje vzory, ku ktorým by som mohol vzhliadať. Pri jej preslove som si spomunal na Vina a vlčice na Zubrej plání. "Prepáč," zamumlal som takmer nečujne a odfrkol si. Nemohol som si však pomôcť. I tak vyzerala slabo. Zastrihal som ušami. "Poznám miesto, kde by si si mohla odpočinúť. I ja som po dlhej skúške stezky, preto by som potreboval tiež oddych," povedal som jej a čakal, že bude trošku vyzvedať i ona odo mňa! Veď som jej mal toho čo narozpravat. Zažil som toho skutočne vo svojom živote až prehnane veľa. "Som mladý. Všetci mi hovoria, že to k mladosti patrí. Ak nebudem zvedavý, nič sa nenaučím," ohradil som sa smerom k nej a zamračil sa. Prečo by som sa jej nemohol nič pýtať? A prečo mi ešte na nič neodpovedala? Bola pre mňa jednou veľkou záhadou!

Stiahol som uši vzad. Nebol som pripravený na takýto prejav vlčice. I napriek zomu som však lrn stiahol uši nahnevane dozadu a dotknuto na ňu hľadel, jak keby ma karhala moja vlastná matka. "Nevyzeráš na to," skonštatoval som napokon oduto a odfrkol si. Akoby som bol hlupák. Tak mi vyznievali jej slová, ktoré ku mne prenášala. Kto si myslela, že je zač? Ja som tu žil už vyše roka a nie ona. Čo si teraz namyslala akoze ze co. Spasiteľ sveta bola? Nie len hôr. Pretočil som mierne oči v stĺp. "Bambi," zopakoval som po nej a premýšľať, že čo je to za meno. Samozrejme znelo lepšie ako tie sprosté mená Dagar alebo Xander. Mala aspoň trochu štýlu. "A čo tu robíš," vyzvedal som ďalej pretože som nechápal prečo by sa nachádzala na planine uprostred noci sama v takom stave akom bola. "Stratila si sa mám ti pomôcť alebo niečo hľadáš?" pýtal som sa ďalej a zastrihal ušami. To predsa dobrí vlci robili nie? Pomáhali. Ak bx dom druhým pomáhal, bol by som tiež dobrý?

Prezeral som si vlčicu, či je skutočne v tak zúboženom stave, sko vyzerala. Zdalo sa však, že skutočne išlo len o nejakého tuláka, pravdepodobne novo príchodzieho vlka. Prešiel som si jazykom po tesakoch. Hm, tak pre teba skutočne žiadne územie nie je bezpečné, pomyslel som si, no nič z toho som nehovoril nahlas. "V horách žijú ale dravé mačkovité šelmy, ktoré sem v noci chodia na lov. O to nebezpečnejšia pláň je," dodal som ku svojim predchádzajúcim slovám a zamračil sa. To ona nevedela o všetkých nástrahách, ktoré tu na ňu mohli vyskočiť? Očividne nie, pokiaľ bola v tomto svete nová. Zabúdal som na to kol dokola. "Moje meno je Zeiran," povedal som smetom k nej a pozrel sa jej do očí. Tak veľmi som chcel veriť, že vo mne ostalo ešte niečo dobrého. Tak veľmi... "Musíš byť na ostrovoch nová," skonštatoval som na záver a zamával chvostom zo strany na stranu. Čo viac som jej mal povedať? Opäť sa zahrať na učiteľa a nechať sa zblbnut ďalšou vlcicou? To neprichádzalo v úvahu. Vôbec.

Z môjho zaujatia nad privolaním rastliny ma napokon predsa len niečo vyrušilo. Ono sa to nezdalo, ale tou tichou krajinou sa i jediný povzdych šíril nehorázne hlučne. Zastrihal som ušami a otočil sa smerom, odkiaľ som tie zvuky počul. Nebol som tu sám a to som mohol spoznať v momente, kedy som zavetril. Pátral som po tom, kto tu je. Zamračil som sa. Videl ma ako som čaroval? Hanbil som sa. Ktorý vlk sa kedy vôbec zaoberal rastlinami? Zdvihol som sa zo zeme a rozišiel sa smerom, odkiaľ prichádzal závan pachu neznámeho. Pomaly som kráčal pozdĺž rieky, až som v šere tmy mohol zahliadnuť svetlo sfarbenú vlčicu. V tento moment som pocítil deja vu, pretože bola rovnako zúbožená ako Phoenix, keď som na ňu narazil predtým. Zamračil som sa a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Mal som averziu voči vlčiciam a tomu, čo stvárali. Bola však ona iná? Možno. Ktovie. Povzdychol som si. Keď som sa k nej už vydal, prečo... veril som, že je vo mne kus dobra. Ešte niekde tam hlboko. Musel som ho vyhrabať, aby Shine ani Vino nemuseli byť sklamaný. "Nie je tu v noci príliš bezpečne," povedal som neutrálnym hlasom a zastavil sa neďaleko od nej. Hľadel som na ňu z výšky, no nepatrila medzi tie krpaté vlčice, kdeže. Dalo by sa povedať, že ma pomaly i dorovnávala, i keď len skoro. Prešiel som si jazykom po tesákoch, čo bola zač?

//Hraničné pohorie

Zastrihal som ušami a užíval si mierumilovnú noc. Cítil som konečne pokoj, ktorý vstupoval do môjho vnútra a začínal som sa upokojovať. Premýšľal som nad slovami toho zvláštneho vlka Atreasa. Čo hovoril o vyvolávaní rastlín. Dokázal by som to i ja? Vlčicu neďaleko som tak nejak prehliadol. Ona ma však vidieť musela, modré odznaky žiarili v tme. Neboli to reflektory, ale prirodzená žiara, ktorá bola dobre viditeľná na niekoľko metrov, hlavne v čiernočiernej noci ako bola táto. Mesiac síce zdobil oblohu, tma bola však ako v rohu (lol moje mozgové bunky sú rip). Potriasol som hlavou a zastavil sa u trávy, ktorá pomaly prechádzala v piesok. Chcel som si overiť slová, ktoré hovoril Atreas. Sústredil som sa na náhodnú kvetinu, ktorú by som mohol privolať. Zamračil som sa. Nedarilo sa mi to. SPočiatku. Možno som i malinko strácal nervy, keď v tom sa mi podarilo vyvolať popínavý porast ruží, ktorých ostne sa tiahli popredo mňa. Zastrihal som ušami a užasnuto sa na to díval. Ono to fungovalo! Dokázal by som privolať i tie kvetiny, ktoré nám Atreas ukázal? Čože to o nich hovoril? Bol som jednoducho ponorený do vlastných myšlienok.

//Začarovaný les

Atreas mi stále liezol na um. Musel som premýšľať, že čo to bolo za náhodne spawnutého vlka. Nikdy som ho nevidel a prečo vedel toho toľko veľa o kvetinách? Netušil som. Potriasol som hlavou a klusom pokračoval cez lúku ďalej k horám. Pomaly som chladol. Prítomnosť iných vlkov ma len rozrušovala. Hlavne, keď do mňa neustále rýpali. Zamračil som sa. Ako mohli očakávať po mne normálne správanie, keď som ja o ich pozornosť vôbec nestál? Prevrátil som oči v stĺp a oblizol si ňufák. Začal som stúpať do hôr. Ani som nemal tušenia, kam som sa to vlastne vydal. Vedel som len, že nechcem naraziť na žiadneho vlka v dohľadnej dobe. Prešiel som do poklusu a zastavil sa po chvíli. Hľadel som niekam do blba. Mal som výhľad na rozsiahlu pláň. Mohol som zamieriť k moru alebo si skúsiť niečo uloviť. Tak či onak som začal klesať dole. Zoskakoval som po skaliskách a zastavil sa až keď som dopadol do trávy. Otriasol som sa a pokračoval vpred. Vydýchol som si. Noc bola tak pokojná a tichá. Široko ďaleko nebolo nikoho.

//Nížina hojnosti