Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Zubria pláň

Obzrel som sa na Vina, ktorý sa ma vždy snažil upokojiť. Povzdychol som si. Prečo tu bol jediný normálny? Bolo to až tak zle vidieť, že nestojím o žiadnu pozornosť? Potriasol som hlavou. Zachraňoval slušné móresy i pri vlčiciach. Naozaj som mal pocit, akoby bol mojim otcom. Pozrel som sa na neho a zamračil sa. Ja som pomoc nepotreboval. Či mi už vlčice odpovedali alebo nie, zastavil som sa v lese za Atreasom a pozrel sa na neho, keď nám ukazoval stromy. Chodiace? Vedel som, že sú fialové, ale netušil som, že sú chodiace. Naklonil som hlavu na stranu. To bolo vtipné. Mohol som ich zahliadnuť chodiť aj teraz? Čumel som po nich. Naklonil som hlavu na druhú stranu. Premýšľal som. Potom som počúval ďalej, čo hovoril Atreas. Bola škoda, že sa vydal preč. Povzdychol som si. Otočil som sa na Vina. Znamenalo to koniec? Huby prestali u mňa účinkovať úplne. "Potrebujem byť chvíľu sám. Stalo sa niečo o čom nie som pripravený hovoriť," povedal som smerom k Vinovi a pohľadom prešiel na Shine v diaľke. "Prosím povedz jej, nech sa nestrachuje. Už sa to nezopakuje. Snáď. Nájdem ju, až budem pripravený. Kde môžem však nájsť teba?" otázal som sa Vina, pretože som si nepamätal či mi to hovoril. Cítil som k nemu náklonosť. Rozumel mi a robil pre mňa dobré skutky bez toho, aby niečo odo mňa chcel. Keď mi odpovedal, tak som na neho len kývol. Prešiel pohľadom po všetkých vlkoch, ktorí mali potrebu zdielať svoje mená a vydal sa preč. Už ma tu nič nedržalo. Potreboval som samotu.

//Hraničné pohorie cez lúku

Pohľad som uprel nepriamo na Hnedého vlka, ktorý mal poznámku k mojim žiariacim znakom. Mal som dosť na houby náladu, preto som zo seba dostal podráždenú vetu: "Tvoj mozog, ale už asi utiekol." Nepáčilo sa mi, že na mňa hovorili. Prečo sa nemohli starať o svoje veci? Zavrčal som. Chcel som byť s Atreasom sám. Prečo sa tu poflakovali i oni? A kto vlastne boli zač? Rozhliadal som sa konečne i po ďalších, ktorých som nepoznal. Prečo som tu nikoho nepoznal? Aspoň by ich nebola škoda, keby sa im niečo stane. V momente, ako vyslovil ďalšie hnusné slová, som stiahol uši vzad. Čo bolo preboha s nimi? Prečo mali potrebu sa do mňa navážať? Výstražne som hrdelne zavrčal a pohliadol Dagarovi priamo do očí. "Dagar znie ako meno pre vlčicu," precedil som pomedzi tesáky a musel sa pricapiť Vinovi o bok, aby som sa trochu upokojil. Išli mi tak hrozne na nervy. "Zeiran," zavrčal som k nemu dodatočne a čakal, kedy vypadne. Nemienil som sa s ním viac baviť, i tak odbehol. Venoval som sa skôr korenu, ktorý okúsil i Vino. To sa už ale Atreas rozhodol ísť ďalej. Poukázal i na ďalšiu bylinu, ktorú som si prezrel. Keďže som moc z huby nezožral, stav začal pomaly slabnúť, čo bolo asi najlepšie riešenie pre okolitých vlkov. Pozrel som sa na Vina a rozbehol som za Atreasom. Keď som sa však opäť obzrel, či ma nasleduje pruhovaný vlk, narazil som do zadku vlčice (Mireldis). "Bruh," vyšlo zo mňa a pohliadol som smerom na ňu a i jej druhú spoločníčku. Boli u nich i Shine a ten Hnedý (strácam sa sorrko). "Odkiaľ ste zase vy, smrdíte," riekol som keď som nasal ich pachy (Mireldis a Astrid). Určite v nich mali silnú, štipľavú prímes nejakej svorky, ale neboli podobné, čo znamenalo, že patria k dvom iným. Pokračoval som však ďalej s nimi za Atreasom, obzerajúc sa i po Vinovi, či sa pridá.

//začarovaný les

Čím dlhšie som hľadel na ten biely chvost trčiaci zo zeme, tým väčší problém som mal udržať svoju mentálnu rovinu. Až keď vstúpil do môjho zorného poľa Vino, zamrkal som a v panike sa začal obzerať, čo sa to sakra deje. Netušil som, čo to všetko znamená. Bojoval som voči tomu stavu. Tak šialene moc. Vlka som predtým pozorne počúval a to malo za dôsledok toho, že som nedokázal zvládnuť stav, ktorý mi hu by spôsobili. Do toho všetkého sa u mňa ocitol i cudzí vlk z ktorého ho ma takmer infarkt chytil. Jeho otázka vo mne však prebudila moje ego. Nemohol som vyzerať ako nejaká padavka. Pozbieraj sa, pozbieraj. Sťažka som sa voľáko vschopil. "Ty si zase kto," zavrčal som smerom k nemu. Ako ho vôbec mohlo napadnúť zisťovať, či som v poriadku? Po očku som sa pozrel i na Vina. Prečo vôbec dovolil tomu vlkovi sa ku mne priblížiť a o čom to vlastne mlel? Nerozumel som slovu kresliť. Nedokázal som si predstaviť, čo pod tým myslel. No šialenec to bol. Určite. Moju pozornosť sa snažil zamestnať i Atreas, ktorého srsť mi podivne tancovala pred očami, rovnako ako Vinove pruhy menili svoje farby. Potriasol som hlavou a sledoval vlka, ako pred našou trojicou vykúzlil kvetinu. Keby som nemal v sebe huby, asi by som sa nad tým zarazil a opýtal sa ho, ako to dokázal... lenže takto som len fascinovane hľadel na trávu z ktorej len tak vyrástla kvetina. Proste... nebola tu a potom tu bola! Fíha. Zamrkal som pohľadom a z udivenia ma prebral až pád vlka na chrbát, niekoľko ráz ma kopol labou, čo som však vôbec nebral v potaz. Kvetina bola o to zaujímavejšia. Nepočúval som ho však. Ako to myslel že či nemám hlad? A kopať? Čo? Zastrihal som ušami a ignoroval vlka a jeho... vyčíňanie neskôr. Okolo nás po lúke kvitlo čoraz viac rovnakých kvetín. Hrabať. To slovo mi rezonovalo v hlave a tak som z ničoho nič začal skutočne okolo kvetiny vyhrabávať veľkú dieru. U svojho hrabania som bol v uhle, kedy som na vlka (Dagar) hádzal kusiská hliny. Po chvíli som prestal a strčil hlavu do diery, či je už dosť hlboká. Ni. A tak som celý špinavý ňufák vytiahol a pokračoval, dokým sa mi nepodarilo vytrhnúť ten obrovský modrý koreň zo zeme. Okamžite som zacvakal tesákmi a kus si z neho odhryzol.

//Zlatý les

Aspoň niečo pozitívneho na mojom hnusnom živote sa ukázalo. Vlk mi povedal, že by ma so sebou na výpravu vzal. Lenže až o rok. Povzdychol som si. Prečo nie teraz? Nerozumel som tomu. Chcel som sa všetko naučiť, ale najlepšie hneď! "Ja by som chcel! Nemôžeš mi ich všetky proste ukázať?" opýtal som sa ho, čím som sa chcel zase distancovať od ostatných, ktorí mi tu len prekážali. Kradli mi spoločnosť tohto veľmi zaujímavého cudzinca. Prebúdzala sa vo mne žiarlivosť. I keď bolo pravdou, že sa venoval viac mne než im, čo ma tak trochu hrialo u srdiečka! Bol som jeho obľúbenec, hehe. Pousmial som sa doširoka a trochu, fakt iba trošilinku, som zavrtel chvostom! Avšak potom som sa pripojil k Vinovi. Ako sme sa však dostávali z lesu, pocítil som, že niečo nie je úplne dobre. Rovnako ako moje žiariace odznaky, som teraz videl pulzujúce zlaté listy. I napriek tomu, že padala noc. Na moment som sa zastavil a uchvátene na to hľadel. Vino musel do mňa drgnúť, aby som sa z toho prebral a pokračoval ďalej. Pravda, nemohol som si nechať vlka ujsť! Čo ak by mi povedal ďalšie informácie o nejakej rastline?! Musel som byť prvý, kto to bude vedieť! Tak či onak som sa nemohol brániť serotoninu, ktorý sa začal uvoľnovať a ja sa dokonca usmial. Cítil som sa šťastne, na nič než na prítomnosť som nemyslel. Tráva, i keď nie ešte extra pevná, pod mojimi labkami i napriek tomu pôsobila ako mäkkučký koberec. Aj by som snáď zavrnel ako mačka, ale to sa už ozval opäť hlas vlka. Sklonil som hlavu a pohliadol na nejakú kvetinu, ktorú mal pred sebou. U toho som mierne zavrávoral a bokom sa musel oprieť o Vina, aby som nezletel na zem, ako moc rozhodenú som mal rovnováhu. Napriek tomu som sa zachichotal a opäť upriamil pozornosť na kvet. Aj by som sa k nej priblížil, ale pri pohľade na rastlinu, ktorá vyzerala ako líščí chvost... vyzerala ako psovitý chvost. Vlčí chvost. Strhnul som na mieste. Laelia. Hrdlo sa mi stiahlo a pocítil som náhli nával paranoje, strachu a neskutočnej ťažoby na hrudi, ktorú toxín húb len zosilňoval. Začal som sa triasť. Stiahol som uši i chvost a zaspätkoval som niekoľko krokov od rastliny. Jej farba nebola ryšavá, kdeže. Ale biela. Ako Laelie. Zredlo mi. Do očí sa mi od strachu a výčitiek opäť nahrnuli slzy. Prerývane som dýchal a pomaly sa mi podlamovali i zadné labky, až som sa rozčapil zadkom na zemi. Sedel som dosť neohrabane, triasli sa mi i tie predné. Len som vydesene hľadel na rastlinu a Vino i Atreas mohli vidieť, že som sa ocitol na zlom mieste v mojej mysli. Panikáril som. Opäť sa mi vyjavoval jej výraz. Sám som zalapal po dychu, keď som si uvedomil, ako prestala dýchať ona. Zakašlal som a z hrdla sa mi vydrali kvílivé néreky plné utrpenia a frustrácie.

Ten podivín mi začal odpovedať na moju otázku. Počúval som ho, pretože ma svet mimo ostrovov zaujímal. Nepoznal som ho. Nie, že by som do neho chcel vstúpiť, ale bolo to niečo zaujímavé a nové. Pokus, omyl? Hm, asi viem príčinu jej smrti, pomyslel som si, no na hlas som nič nehovoril. Nechával som ho ďalej rozprávať. Bolo mi jedno vlastne, čo je zač, ale jeho znalosti ma zaujímali asi najviac. Ideálne, keby mi ich predal všetky. Nepáčilo sa mi ale, že by celú cestu s nami chodiť títo tupci. Nechcel som mať okolo seba tak veľa vlkov. I keď sa zdalo, že sa skôr bavili medzi sebou a mňa obchádzali. To bolo na jednu stránku len veľmi a veľmi dobre. "A keby som chcel skladať rovnakú skúšku ako ty? Mohol by som ísť s tebou?" opýtal som sa ho na rovinu. Dúfal som však, že nikto iný tento nápad nebude chcieť nasledovať! Napokon som sa ale musel spokojiť s tým, že mi aspoň nejaké ďalšie rastliny ukáže. Na vyzvanie vlka som trochu váhavo pohliadol, ale napokon, keď sa toho ujala i Shine, ktorú som po očku sledoval, som pristúpil k jednej hube a ochutnal z nej. Zdalo sa, že pre tento moment bolo všetko v poriadku, ale bohvie na ako dlho to takto ostane. Pohľadom som našiel Vina od ktorého vlk odchádzal. Zapotácal som sa k nemu, vzhľadom na to, že sa mi mierne zamotala hlava. Avšak účinky ešte stále nenabehli. Chcel som byť však i ja s niekým, koho poznám v blízkosti. Keď sa už Shine na mňa vyprdla! "Môžem...?" opýtal som sa ho a zastrihal ušami. Mal som mierne pochyby, či bude chcieť byť v mojej prítomnosti alebo nie. Každopádne som prehltol hrču vo svojom hrdle a až sa Vino vyjadril, pokračoval som za vlkom, ktorý sa predstavil Atreas.

//Zubria pláň

//Zlaťák

Všetci sa zaujímali o tohto podivného vlka. Zamračil som sa. Nechcel som, aby sa za ním ťahala ďalšia kopa tupcov. Najradšej by som s ním šiel len ja so Shine, prípadne Vinom! Nepríjemne som si zabručal popod ňufák a pobehol trošku, aby som mohol byť u toho cudzinca bližšie. Chcel som všetko vedieť prvý a i vidieť. Nechápal som však, prečo mierime k tomu zlatému lesu. A čo bola tá cesta o ktorej hovoril? Všetci sa vždy musia srať tam, kde ich netreba, pomyslel som si. Bol som pobúrený a mimo seba. Zabručal som. Nemal som náladu na spoločnosť a hlavne nie tak otravných vlkov, akými boli títo. Prevrátil som oči v stĺp. Veci ohľadom rastliny som si zapamätal. Alebo som sa o to snažil. Ďalej som sa ho pýtal na tú skúšku. Počúval som ho, ako rozpráva. "A odkiaľ si? Nikto o tomto nepočul. A koľko je tu rastlín?" opýtal som sa ho ďalej, pretože ma zaujímalo, koľko podivností by som mohol nájsť! A ja som ich chcel pochytať skutočne všetky! Každú jednu rastlinu, ktorá bola podivnosť sama. Aby som ju mohol v budúcne použiť.
Pomaly sme prišli do zlatého lesa. Nejako fascinovaný som týmto miestom nebol. Poznal som ten les. Už som v ňom bol a tak nejako mi došlo, že tie listy asi len tak neopadávajú. "A ako vieš, že nikde inde nerastú? A ako toho vieš tak veľa o tunajšej flóre, keď odtiaľto nie si?" pýtal som sa ho ďalej. Mal som na neho plno otázok! "Huby?" otázal som sa ich a natočil hlavu na stranu. Aké? "Huby," zopakoval som a rozhodol sa ich ísť hľadať. I keď som netušil, kde by mohli rásť. Preto som začal sondovať po okolí. Ňufákom som ňuchal a pohľadom hľadal. Avšak asi som mal smolu, lebo som žiadnu hubu nikde nenašiel! Dokonca som sa i po stromoch pozeral. Zamračil som sa.

Stiahol som uši k hlave. Mal som momentálne rozpoloženie nálady hodné horskej dráhy. Štvala ma každá živá bytosť v mojom okolí. Chcel som byť sám. Svoje kroky som nasmeroval bližšie k Shine, ktorá vo mne jediná vzbudzovala nejakú vnútornú pohodu a bezpečie. Ostatní boli pre mňa len nedôverčiví cudzinci, ktorí boli určite všetci falošní vďaka svojej ochote pomáhať. Nikto nebol tak dobrý. Taká faloš. Zastrihal som ušami a radšej sa venoval odpovedi vlka. Natočil som hlavu na stranu a spravil k nemu pár krokov. Zvedavo som natiahol a znížil krk, aby som na to lepšie videl. "Takže sa nachádza na dne jazier?" opýtal som sa ho, aby som sa uistil, čo tým vlastne myslí. A či tomu chápem správne. "Skúšky Stezky?" opýtal som sa ho ďalej nechápavo. Čo to sakra mlel? Tento vlk bol skutočne divný. Veľmi divný. Bolo asi hlúpe sa vydať na cestu do neznáma s podivínom, ale... lepšie ako tu vysedávať s tými falošnými hlupákmi. Letmo som pohliadol na Shine a Vina a následne sa vydal za vlkom ku zlatému lesu. "Vieš toho o rastlinách na ostrovoch veľa?" opýtal som sa ho zvedavo. Samozrejme. Môj rodný element vo mne priam vyskakoval od radosti. Chcel som vedieť všetko, čo sa dalo o tunajších rastlinách a tento vlk na mňa pôsobil, akoby toho vedel viac, než sa zdalo! Veď ktorý hlupák by sa potápal po nejakú rastlinu, ak by do toho nebol zapálený!

//Zlatý les (sorry i tak na zeirana nikto nereagoval a zajtra sa mi písať nedá tak skáču)

Starý šedivák odišiel preč, čím som vo svojej podstate získal čo som chcel. Usmial som sa, reálne som sa usmial. V tento moment, nech už bol môj život akýkoľvek, som cítil to škodoradostné potešenie z malého víťazstva. Pohľadom som sa vrátil na Shine, ktorá chcela preberať to, čo mi bolo, lenže i napriek tomu, že bol pri nás len Vino, ktorému som dôveroval... netušil som, ako by som sa jej s mojim problémom mohol podeliť. Hanbil som sa za to a vlastne ani ja sám som si ešte tak úplne v hlave neujasnil, čo sa stalo a čo nie. Mal som v nej bordel. Keď som otváral papuľu, že by som už-už niečo povedal, zarazil som sa a otočil sa smerom k vode. "Kto je to?" opýtal som sa smerom k Vinovi a Shine. Bol som rád za zmenu témy, ktorá sa naskytla. Nasledujúce okolnosti mi i pomohli sa trošku odreagovať, keďže sa moje myšlienky budú aspoň na chvíľu zamestnávať niečím iným. Fakt, že mohol pravdepodobne dýchať pod vodou bol vedľajší. Vedel som, že existujú rôzne mágie. I to, ako nás oslepil svetlom, bolo viac menej nie veľké terno. Keď som sa opäť rozpozeral, zaostril som na rastliny, ktoré mal u seba. Mágie, akými oplýval mi boli ukradnuté. Keď chcel svoju srsť vysušiť... pozeral som sa na neho vcelku ako na debila. I tak nad územím pršalo, čím by si pomohol? Aspoň jeden z tých cudzích vlkov mal rozum a mierne spochybňoval faktor vysušenia v tomto počasí. Privrel som oči a odfrkol si. Na pomoc sa mu prihnali iní vlci, preto som sa do toho ani nemal v pláne miešať. "Hm," zamumlal som si popod ňufák a spravil pár krokov k nemu. Ostal som však stáť obďaleč a s narovnanou postúrou, ktorá len poukazovala na moju veľkosť, som sa na neho pozrel, ignorujúc tých zrazu nápomocných vlkov okolo. "Čo je zač tá burina?" opýtal som sa ho a kývnutím hlavy ukázal na rastliny, ktoré pri vystúpení na breh pustil. Vedel som, že v krajine rastie množstvo rastlín s podivnými účinkami a toto nemohla byť výnimka. Len po prvý raz som u nej narazil na také kvantum vlkov. Prečo? Pri mojich putovaniach krajinou som ledva narazil raz za čas na nejakého a tu sa ich stretlo tak mnoho? A ešte v tak debilnom čase. Zamručal som.

Pozrel som sa na plameň, ktorý sa zakrádal okolo môjho tela. Jediné, čo som cítil bolo jeho teplo, ktoré len parilo moju srsť. Nechápal som význam tohto kúzla, ktoré nemalo absolútne žiaden efekt. Maximálne ma hrialo, ale rozhodne srsť nesušilo. Moja pozornosť však prešla na Šedého, ktorému sa huba nezavrela. Očividne mal problém so slušným správaním. Neprosil som ho ani o pomoc s dýchaním, no napriek tomu mi vytiahol vodu z papule. Trhlo mnou a pridusene som sa zase rozkašlal, než sa mi začalo dať dýchať opäť normálne. Nemienil som sa mu však poďakovať. Vedel som však, že tohto arogantného idiota nemienim počúvať dlhšie, než to bude nutné. "Kým tu bude on, nepoviem nič," riekol som smerom k Shine a ani sa na Šedého nepozrel. Mal som sto chutí si na ňom vybiť svoju zlosť, pretože si to zjavne zaslúžil. Prečo vlci ako on ďalej chodili po zemi, ale tí, ktorí boli dobrí museli skončiť mŕtvi??? Ako mi však drkotali tesáky, prestalo ma to baviť a tak som privolal vietor, ktorý mi prefúkol srsť, čím vyfučal i zvyšok kvapiek. Mal by som s tým však prestať, pretože ma opäť zabolelo v hlave. Na nejaký čas som si musel dať pokoj s magickou silou. Energia sa nejako dobiť musela. Vydýchol som si. Keď som však zahliadol Vina, konečne niekto normálny. Venoval som mu dlhý pohľad, než som sa opäť pozrel na Shine. Mohla na mne vidieť, že mám toho veľa na srdci a i napriek okolnostiam, mojej hrdosti a bolesti, som bol rád, že ju opäť vidím. Cítil som, že vyrieši všetky moje strasti. Keby tu nebolo toľko vlkov, i by som sa jej nahrnul do náručia a zaboril hlavu do srsti, no... určite som to nemienil urobiť pred tým blbcom. Čo bol vlastne zač?

V nepravidelných intervaloch ma vlastné telo popchlo, aby som vykašľal nejaké zvyšky vody, ktorá mi ostala v pľúcach. Prečo som musel byť vtiahnutý späť do tohto krutého sveta, ktorý mi i tak nič nedával? Čím dlhšie som bol pri vedomí, tým viac spomienok sa mi vracalo. Do očí sa mi začínali opäť rinúť slzy. Neprekážala mi pozornosť ďalších vlkov, boli mi ukradnutý. V tento moment som si len opäť premietal všetky tie obrazy, ktoré mi spôsobili toľkú bolesť. Ale nie tak veľkú ako to, čo sa stalo. Bol som rozladený a jediný, kto ma upokojoval, bol hlas vlčice, ktorú som poznal a i napriek tomu, že sme toho veľa neprežili, mal som k nej... rodenú dôveru? Existovalo vôbec niečo také? Každopádne z nej vyžaroval pokoj a dobro bez ohľadu na to, či som bol jej krv alebo nie. Aj som mal v pláne sa pozviechať na laby a hodiť sa jej okolo krku, keby som nezačul jeho. Stiahol som uši k hlave. Bolesť s hnevom sa vo mne uvoľnili a keď som pohliadol jeho smerom, zem pod jeho i našimi labami sa začala triasť. Z hrdla sa mi vydralo varovné vrčanie rovnako, ako niekoľko hrozivých prasknutí pri Zinkových nohách. Nebolo rozumné provokovať niekoho, kto bol úplne na totálku nestabilným s očividne príliš veľkou mocou, ktorú nedokázal ešte ani poriadne pochopiť. Chvenie zemi ustalo v momente, kedy mnou opäť prebehol kŕč a ostrá bolesť hlavy. Začal som znovu kašlať. Ako som sa kus na labách vydvihol, tak som si opäť ľahol na zem. Bolo mi na houby, ak som mal byť úprimný. Nie len psychicky, ale v tento moment i fyzicky. Prečo ma proste nenechali v tej vode skapať. Zas som sa pustil do kašľania.

Spočiatku pálčivá bolesť pľúc, ktoré trpeli na nedostatok kyslíku, odoznela. Na moment sa zdalo, ako by všetko bolo tak ako má byť. Dokonca sa mi zazdalo, že som bola schopný nadýchnuť sa z vody? V mysli som mal pusto, jediné čo sa mi v ňom preháňalo boli tie pekné spomienky, ktoré som si za svoj biedny život stačil uschovať. Smútok a bolesť boli čoraz menej citeľnými a mohol som povedať, že som sa začínal cítiť i šťastne. Na zlomok sekundy. Lenže v tom sa do toho musel vložiť idiot, ktorý sa ma rozhodol z môjho mierumilovného odchodu vytrhnúť späť do krutej reality. Ucítil som opäť chlad, bolesť, paniku a neopísateľnú bolesť, ktorá sa mi šírila v hrudníku. Voda v pľúcach celú situáciu komplikovala, pretože telo začalo automaticky reagovať a bojovať s týmto faktorom. Nevydržal som príliš dlho pri tomto krátkom nabraní vedomia a opäť upadol do mdlôb.
Prebudil som sa až po vytiahnutí na breh, kedy som prudko začal inštinktívne vykašliavať vodu z pľúc a lapať po dychu, aby som konečne dostal náležitý prísun kyslíku. Akoby som sa o to prosil. Bol som zmätený z toho, čo sa práve stalo. Dalo by sa povedať, že som si ani posledné chvíle v tento moment nepamätal. Ostával som v šoku. Okolo mňa bolo niekoľko vlkov, ktorých som nepoznal. Až na... Shine. Sklopil som zrak, nemohol som sa na ňu ani pozrieť. Bol som sklamaním. Pomaly som opäť prichádzal k sebe a preklínal som ich, že sa tu museli ukázať práve v túto najmenej vhodnú chvíľu. Mali ma nechať sa v tej kaluži utopiť. Nechal som hlavu opäť spadnúť na zem a neprítomne hľadel pred seba. Emócie, ktoré som prežíval sa ani nedali popísať. Bolo ich tak moc, že som nebol schopný ničoho. Chcel som jednoducho, aby to skončilo, chcel som, aby odišli, zmizli... aby som opäť pocítil ten pokoj a šťastie, na aké som narazil pod vodou. Ale na to už bolo neskoro. Vzali mi i tú chvíľku pokoja, ktorú som mohol mať.

//Bašta

Bol som tak hlboko ponorený do svojich myšlienok, že som si ani nevšimol, keď som sa dostal na breh menšieho jazera. Všimol som si to až v momente, keď som stupil labkou do vody. Zahmleným pohľadom som pozrel na hladinu. Ani som nezastavoval, proste som spravil niekoľko ďalších krokov, až som sa ocitol v strede jazierka. Neprítomne som hľadel pred seba, nevnímajúc ani dvojicu vlkov u jedného brehu. Pre tento moment mi bolo všetko ukradnuté a keď sa mi labky napokon podlomili, dopadol som do vody. Pomaly mi začala klesať hlava. Zavrel som oči a nechával sa objať ľadovou vodou, ktorá chladila tú horúčavu, ktorá sa mi usadila na hrudi. Všetko začínalo byť tak pokojné, myseľ sa mi začínala upokojovať kvôli nedostatku kyslíku, v ušiach mi hučala len moja vlastná krv a v mojom vnútri vznikal len pokoj. Bol som z toho všetkého unavený, tak unavený. Chcel som len spať. Oddýchnuť si. Snívať o niečom, čo sa nikdy nestane. Nemal som silu zaprieť sa labami o dno jazierka. Nevidel som v tom žiaden zmysel. Nič nemalo zmysel. Bol som stratený, neschopný a sklamaním každého, kto ma kedy poznal.

//Tichá zátoka cez Zubriu pláň

Potreboval som odísť od tej skupiny vlkov, ktorú som zazrel na brehu zátoky. Nemohol som dovoliť, aby som ublížil niekomu ďalšiemu. Nie ja... ale moja mágia. Nerozumel som tomu, čo sa so mnou práve dialo, ale ten kúsok sebauvedomenia ma nútil k tomu, aby som aspoň trošku dbal na zdravie svojho okolia. Na druhú stranu som bol neustále paranoidný, či sa po mne vrhnú tí dvaja z oázy, bohvie, čo si o mne mysleli. A vlastne v tento moment mi bolo pekne ukradnuté, čo sa so mnou stane. Prečo mi na tom tak záležalo? Nervózne som stiahol uši a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Myšlienkam na Laeliu som sa snažil vyhýbať, ale nešlo to. Bol som sklamaním. Celého tohto sveta. Bol som ten najmenej potrebný vlk na týchto ostrovoch. Zavrčal som. Hruď mi stále zvieralo pálčivé zovretie. Panebože, kedy to skončí? Kde to má konca? Už som chcel, aby to prestalo. Cítil som sa tak zničene, nechcel som veriť vlastnej mysli. Popieral som všetko, čo sa mi objavovalo na ume. Zacvakal som tesákmi a pokračoval ďalej po pláni, nesvoj, nervózny a totálne mimo.

//Zlaťák

//Oáza cez Púšť

Keď som sa vymanil zo spárov púšte, dovolil som si, aby som sa konečne zrútil k zemi. Dopadol som tvrdo na breh a vzlyky, ktoré som v sebe zadržiaval, nechal vydrať sa na povrch. Nariekal som ako malé vĺča. Bolesť, strach a hnev som nechával zo seba vyliezať pomocou slaných sĺz. Bol to na mňa tak veľký nápor, že som si ani plne neuvedomoval faktu, čo sa vlastne stalo. Cítil som len neskutočnú zmes emócií, ktoré lomcovali celým mojim telom. Laby sa mi triasli, hruď i hlava ma boleli a čím dlhšie som sa nechával utápať v beznádeji a zármutku, tým väčšmi sa dvíhal vietor v mojom okolí a mal vplyv i na zvýšené vlny, ktoré narážali na breh zátoky. Čo som to urobil? Netušil som. Cítil som, ako sa moje spomienky zlievajú dokopy, zahmlievajú sa a mozog sa ma snaží chrániť. Bol som tesne pred úplným kolapsom, no zachránil ma len fakt, že som si uvedomil, že čo ak pôjdu po mne tí dvaja vlci. Nebol tam i Khan? Nevedel osm. Bol som zmätený a vyčerpaný. No nemohol som tu ostávať. Do ňufáku mi udrelo i niekoľko pachov. Nemohol som tu zostať. A tak som sa opäť vyškriabal na roztrasené laby a zamieril preč, niekam ďaleko, kde veľa vlkov nechodí. Niekde, kde budem môcť byť sám, pretože to bolo to jediné, čo by ochránilo druhých od toho, aby som im ublížil. Musel som byť sám.

//Bašta cez Zubriu pláň

//Púšť

Do modrých zrakov mi padla zeleň s priezračným jazerom v samotnom jadre. Zrýchlil som do tempa a dostal sa na breh jazierka v rekordnom čase. Zvládol som to. Opatrne som Laeliu odbremenil od koreňov, ktoré dopadli vedľa mňa na zem a prevalil ju z chrbta taktiež. Vzduchom som vytvoril spodný nápor, ktorý zmiernil pád jej nehybného tela. Privrel som oči a pri pohľade na ňu sa mi opäť zdvihol žalúdok. Uskočil som ku kroviu neďaleko a vyzvracal ďalšie zvyšky danielice, ktorú som jedol posledne. Čo som mal robiť teraz? Rozprávala mi, že jej svorka sídli u oázy. Kde som ich mal hľadať? Bol som natoľko mimo seba, že som si nedokázal ani všimnúť dvojicu vlkov neďaleko, ani len ich pachy. Pohľadom som tikal medzi Laeliou a jazerom. Nedokázal som sa na ňu ani poriadne pozrieť. Cítil som, ako moja panika a bolesť narastá s každou ďalšou sekundou, čo som bol pri nej. Nehýbala sa. Stále sa nehýbala. Spala. Veľmi tuho spala. Ignoroval som fakt, že jej krk bol neprirodzene vykrútený v dôsledku zlomenia väzov. Moja myseľ sa ma snažila ochrániť, klamala mi. Skrývala predo mnou určité fakty. Labky sa mi začali opäť triasť, zadržiaval som dych a snažil sa i napriek bolesti a horúčavy na hrudi dýchať. "Mrzí ma to," zakňúral som napokon a do mojich očí sa začali hrnúť slzy. Bolelo to. Bolelo to tak strašne moc. Nemohol som pri nej ostať, nedokázal som to. Modlil som sa, aby ma niekto z ich svorky počul, aby prišiel a zachránil ju. Zdvihol som hlavu k nebesiam a okolí sa začalo šíriť vytie plné bolesti a smútku. Pach smrti visel vo vzduchu. "Prepáč... ja... prepáč prosím," zakvílil som následne potichu k nej roztraseným, priškrteným hlasom, ktorý sa mi lámal ako jarný ľad. Napokon mi v hrdle navrela taká hrča, že som nebol schopný slova. Okolo jej tela napokon vyrašili modré kvetiny, ktoré mali farbu jej očí, čím jej vystlali jej "posteľ". Vyzerala tak krásne. Stiahlo mi opäť hrdlo i hruď. Labky sa mi podlomil a žalúdok chcel vyvrhnúť i sám seba. Po chvíli, keď som si konečne všimol, že tu nie sme sami, spanikáril som ešte viac a veľmi rýchlo som sa pobral preč. Odpusť mi, preletela mi hlavou posledná myšlienka, keď som zmizol v púšti.

//Tichá zátoka